Zrkadlový kláštor

Ondrej Trepáč 

Conan sa pomaly prechádzal po chrámovej miestnosti a snažil sa držať čo najďalej od zvláštneho obrazu, ktorého kontúry teraz iba tušil kdesi v šere. Tam, do zadnej časti siene svetlá fakieľ celkom nedosiahli.

Ten obraz bol zlý. Vyžarovalo z neho niečo, čo Conan nevedel presne popísať, ale určite vedel, že to má veľa spoločné s temnou mágiou. Stretol sa s ňou mnohokrát, ale ešte nikdy k nej nebol tak blízko, nikdy na neho nevplývala tak, ako práve tu. Hoci bolo v chráme dosť teplo, vždy keď mu zrak zablúdil na onú podivnú maľbu, prebehli mu telom zimomriavky a vlasy na zátylku sa mu zježili. Už dávno obanoval, že prijal túto službu. A muži zo Slobodného bratstva, ktorým velil, mu tiež neblahorečili, hoci žold bol napodiv veľmi dobrý. Netušil síce, odkiaľ mnísi sídliaci v kláštore berú peniaze, ale ani ho to nezaujímalo.

Kláštor v Yannatare, jednom z početných mestských štátov Vendhye, bol mohutná stavba z červeného granitu. Vysoké múry sa čneli k oblohe a keď na ne zasvietilo zapadajúce slnko vyzerali ako by boli postavené z jedného obrieho kusa rubínu. 

Tajomný obraz, ktorý Conana tak znepokojoval, sa nachádzal v jedálni kláštora. Mníchov v kláštore pribúdalo a opát rozhodol, že jedáleň treba rozšíriť. Mnísi teda zbúrali jednu koncovú stenu jedálne a za ňou na svoje prekvapenie narazili na ďalšiu. A na tej stene našli obraz, ktorý ich takmer pripravil o rozum. Teda hlavne opáta, ktorý okamžite pochopil, čo je tá freska znázorňuje. Miestnosť nechal uzavrieť a prísne strážiť. Nikto z mníchov sa však nechcel k jedálni ani len priblížiť a tak musel opát najať ľudí zvonka. Skupina ozbrojencov, už na prvý pohľad skúsených bojovníkov, ktorá práve dorazila do mesta mu prišla náramne vhod. Prácu prijali, bodaj by nie za taký žold, ale už čoskoro to oľutovali. 

Conan sprvoti nechápal, prečo majú strážiť nejaký obraz, ale postupne mu to dochádzalo. Ten obraz nesmel nikto vidieť. Teda presnejšie, ako mu vysvetlil opát, niektorí ľudia ho nesmeli vidieť. Jemu a jeho mužom pohľad naň neublíži a ani z neho nič nebudú mať, pretože mu nerozumejú. Ale sú ľudia, ktorí by dali poklady sveta za to, aby sa naň mohli pozrieť. Obraz vraj obsahuje nejaké tajomstvo a to musí za každú cenu ostať zachované. 

Conan už obraz poznal naspamäť. Trávil v jeho blízkosti takmer celý čas. Prakticky v tej prázdnej jedálni býval, opúšťal ju len sporadicky a aj to iba nakrátko, pretože nikto z jeho mužov nebol ochotný do nej vstúpiť. Opát však trval na tom, že stráž musí byť aj v samotnej miestnosti.

Obraz znázorňoval akýsi bojový výjav, ale jeho aktérmi zjavne neboli ľudia. Bol to boj medzi nejakými bohmi a démonmi. Traja bohovia, aspoň v jeho predstave, boli bytosti podobné ľuďom, mimoriadne vysokého vzrastu. Len tak, vo vlastnej predstave odhadol, že keby títo skutočne existovali v jeho svete, museli by byť vysokí dvanásť, možno až pätnásť stôp. Boli štíhli, oblečené mali zvláštne plášte popísané znakmi úplne neznámeho písma, ktoré však nepredstavovali nijaké slová či vety. Na hlavách mali bohovia vysoké, špicaté prilbice.

Démoni, tak isto traja, sa na ľudí nepodobali ani trochu. Boli to skôr nejakí kríženci levov a hadov, každopádne bytosti, s ktorými by sa človek určite nechcel stretnúť. Aj oni mali na svojich takmer groteskných telách akési pláštiky pokreslené rovnakými znakmi písma, ako bohovia. 

Z obrazu nebolo zjavné, kto v boji vyhráva či prehráva. Bohovia držali v rukách dlhé meče so zvlnenou čepeľou a malé okrúhle štíty. Od tých sa odrážali nejaké magické lúče, ktoré démoni vystreľovali zo svojich očí. Boj sa zdal nerozhodný. 

Conanovi sa to najprv zdalo čudné. Čo môže byť také nebezpečné na obyčajnej freske? Veď podobných obrazov videl po celej Hyborii plno, boli snáď v každom chráme či kráľovskom paláci. Panovníci často a radi takto spodobovali svoje úspechy a víťazstvá. Ale potom, keď prvý raz pristúpil bližšie k obrazu, pocítil akoby sa mu do tela zapichávali drobučké ihličky, prenikali pancierom a zarývali sa až do špiku kostí. Bol to desivý pocit a Conan okamžite odskočil nabok. Ale nech bol kdekoľvek, hoci aj na druhej strane jedálne, ten pocit mal stále. Z toho obrazu vyžarovalo zlo priam hmotné, ale z čoho mohlo pochádzať, to nevedel. Ako človek z divočiny však mal pred kúzlami podvedomý rešpekt a vedel, že je lepšie držať sa od nich čo najďalej.

Zrazu spozornel. Jeho vlčie inštinkty ho upozornili, že niečo nie v poriadku. Stuhol na mieste a započúval sa. Keď doznela tichá, slabá ozvena jeho vlastných krokov, rozhostilo sa sieňou hrobové ticho.

Ticho! Nie, nemalo tu byť úplné ticho! Hore na galérii nad jedálňou tiež prechádzali stráže. Ich kroky počul podchvíľou, boli síce tiché, ale pravidelné. Teraz nepočul nijaké. Neveril, že by jeho muži zaspali na stráži alebo ju len tak opustili. 

Vrznutie pántov na dverách do jedálne bolo sotva počuteľné pre obyčajného človeka, ale Conanove zmysly boli v tej chvíli napnuté do krajnosti. Vytasil meč a bleskovo sa otočil. To mu zrejme zachránilo život, pretože letiaca smrť bola ešte len na ceste k nemu. Inštinktívne nastavil meč a rotujúci kovový predmet doň narazil so silným cinknutím. Bola to šesťcípa hviezdica, aké videl u Čiernych bojovníkov v Kithaji. Vzápätí zazrel ďalšie, presnejšie len ich odlesky vo svetlách fakieľ. Prikrčil sa, ale jedna hviezdica mu škrtla o priblu, ďalšia preletela pomimo a jej cingot zaznel kdesi z tmy. Štvrtá zasiahla ramenný chránič, ale ten bol z tak pevného plechu, že sa od neho len neškodne odrazila.

Vydal bojový výkrik Cimmerčanov a vrhol sa vpred, hoci svojich protivníkov sotva videl. Ak sú to naozaj Čierni bojovníci z Kithaja, možno to bude jeho posledný boj v živote, ale aspoň umrie s mečom v ruke a so cťou. 

S prvým nepriateľom sa zrazil takmer len náhodou. Meče do seba narazili, ale vzápätí sa preukázala Conanova silová prevaha. Sok ho zrejme podcenil a vzápätí na to doplatil. Conanov meč nezadržal a ten pokračoval až k jeho hlave, ktorá mu po dopade aquilonskej čepele pukla ako zrelý melón. 

Zvyšní traja protivníci zasypali Conana lavínou úderov a on ich odrážal skôr inštinktívne, než vedome. Tenké čepele kithajských šabieľ mu narážali do chráničov na krku i hrudi a on cítil, že nemá inú možnosť ako pomaly ustúpiť. Urobil rýchly skok dozadu, čím protivníkov mierne zmiatol a jedného vyviedol z rovnováhy. Kithajec zakolísal, mávol mečom do prázdna a to sa mu stalo osudným. Conan rovnako rýchlo poskočil vpred a jedinou ranou mu odťal hlavu. 

Lavína úderov prestala. Poslední dvaja Kithajci si zrejme uvedomili, že majú proti sebe oveľa silnejšieho protivníka, než si pôvodne mysleli. Začali okolo Conana pomaly krúžiť ako supy kým sa vrhnú na zdochýňajúceho koňa, ale Cimmerčan tento spôsob boja poznal a vedel ako z neho. Počkal, kým sa muži dostanú do jednej roviny súbežnej s veľkým stolom, za ktorým bežne sedávali mnísi, otočil sa na opätku, vyskočil naň a rozbehol sa smerom k jednému z Kithajcov. Ten čosi podobné nečakal, rýchlo sa pokúsil Conanvi podseknúť nohy, ale ten bol na to pripravený. V behu vyskočil, nechal sokovu čepeľ preletieť popod chodidlá a v letku ťal mečom smerom dolu. Zasiahol Kithajca do hlavy iba špičkou meča, ale aj to stačilo. Muž sa bez hlesnutia zrútil na podlahu. 

Štvrtý Kithajec už nezaútočil hoci ho Conan k tomu vyzval. Odhodil meč a zo záhrenia vytiahol asi stopu dlhú dýku, aby si ju vzápätí vrazil až po rukoväť do srdca. Bol mŕtvy skôr, ako dopadol. 

V tej chvíli sa dvere na jedálni rozleteli naplno a dovnútra vtrhli štyria bojovníci zo Slobodného bratstva s tasenými mečmi.

" No konečne!" - zvolal Conan a zle na nich zagánil. - "Kde ste boli tak dlho?"

" Niekto nám zvonka zablokoval dvere na izbe, kde sme spali. Počuli sme ťa vykríknuť, ale nemohli sme von. Museli sme dvere presekať."

" Kde sú ostatní, tí strážili hore?" 

" Sú mŕtvi! Všetci! Tí, čo boli na galérii, aj tí vo vstupnej hale."

" Do pekla! Zavolajte mi opáta!" - zavelil Conan, ale už vlastne ani nemusel. Opát práve vchádzal do jedálne nasledovaný tromi mníchmi. Ale tí dovnútra nevstúpili, ostali pri dverách.

" Prestáva sa mi to tu páčiť!" - zvolal Conan. - " Mám pocit, že si nám nepovedal všetko!"

" Upozorňoval som vás, že táto služba môže byť nebezpečná!" - odvetil opát ticho.

" To áno, ale nikto nám nepovedal, že tu budeme mať dočinenia s týmito Khitajcami."

" To som nevedel ani ja. Tušil som, že niekoho pošlú, aby nenapadlo ma, že práve týchto."

" Kto? Kto ich poslal? Hovor, a všetko, lebo sa okamžite zbalíme a odchádzame!"

Aj v matnom svetla fakieľ bolo vidno, ako opát zbledol a roztriasol sa. Ale rýchlo sa spamätal a začal.

" Títo Čierni bojovníci sú tiež len žoldnieri, ktorí sa dávajú najímať..."

" Poznám ich, stretol som ich v Kithaji, viem čo sú zač!"

" Určite si ich najali vyznávači Garudu, boha zla, aby získali tento obraz.

" Akoby ho mohli celý odniesť? Však je namaľovaný na stene."

" Takto!" - odvetil opát a začal prehľadávať mŕtvoly Kithajcov. Až u tretieho našiel to, čo hľadal. Bola to lesklá kovová platnička veľká päť krát desať palcov. Po okrajoch mala rad malých bielych drahokamov, ale či to boli diamanty, to Conan nepostrehol. Opát ju vzal opatrne do rúk, prišiel bližšie k obrazu a platničku naň namieril plochou vpred. Čosi zašomral, sieň na okamih ožiarilo jasné svetlo a potom sa vrátil ku Conanovi, ktorý mal ešte stále mžitky pred očami.

" Čo to, pri Cromových diabloch, bolo?"

" Magické svetlo! Pozri!" - podal platničku do rúk Cimmerčanovi a ten na ňu neveriacky hľadel. Na platničke bol obraz zo steny, síce zmenšený, ale zato dokonale verný do posledného detailu. - "Nepotrebovali odniesť celú stenu, stačilo im toto."

" Pochopil som, ale stále neviem, ako je to s tým bohom zla."

" Nedal si mi dopovedať!"

" Prepáč! Pokračuj."

Opát sa zhlboka nadýchol a potom, hoci len ticho a zjavne nerád, prehovoril.

" Bolo to pred stovkami rokov, keď došlo k vojne medzi Garudom a Asurom. Bohovia vedia byť nesmierne márnomyseľní a závistliví. Hlavne tí naši, vendhyjskí. Neustále proti sebe bojujú hoci by vôbec nemuseli. Málokedy však bojujú priamo jeden proti druhému, vždy to za nich robí niekto iný. Vtedy pred stáročiami to tak bolo tiež. Na Asurovej strane bojovali obri - hajakovia, na strane Garudu démoni - vasrijovia. Ten obraz je práve výjav z tej vojny. Boj bol dlho nerozhodný, ale potom Asuro našiel spôsob, ako Garudu poraziť."

" Aký spôsob?"

" Za všetkým hľadaj ženu, Conan. Asuro vedel, že Garuda je posadnutý krásnymi ženami a tak mu jednu poslal. Samozrejme, Garuda netušil, že je to dar od Asura a tá mu už po prvej noci naliala do vína jed, ktorý jej dal Asuro. Vedel, že to jeho brata nezabije..."

" Brata?" - vyhŕkol Conan. - "Oni sú bratia?"

" Iste! Všetci vendhyjskí bohovia sú bratia a sestry. Všetci sú deťmi veľkého Ráhmu, Otca bohov. Ale aby som dokončil. Jed Garudu nezabil, iba ho omráčil a uspal. Vasrijovia, ktorí ostali bez pána sa rozpŕchli a nechali Garudu napospas víťazovi. Asuro zaniesol spiaceho brata do podzemnej skrýše a tú zavrel kúzlom tak, aby sa z nej už nikdy nedostal."

" A čo s tým má tento obraz?"

" Všetko! Na prvý pohľad obyčajná maľba, ale iste si si všimol písmená na plášťoch jednotlivých postáv."

" Všimol, ale také písmo nepoznám."

" Ani ja, ale i tak som prikázal, že ten obraz nesmie vidieť nikto cudzí. Tie písmenká obsahujú zašifrovaný text - text zaklínadla, ktoré jediné dokáže otvoriť Garudovo väzenie. Isté znamenia nám dali najavo, že boh zla sa nedávno zobudil a rád by sa dostal na slobodu, aby sa pomstil bratovi."

" Aké znamenia?"

" Napríklad úplne znenazdajky vybuchla sopka Fajshá Déví, ktorá spala celé stovky rokov, v oblasti južne od mesta Mazdár došlo k silnému zemetraseniu, ktoré ho zrovnalo so zemou."

" To sa predsa stáva."

" To áno, ale v Mazdáre nikdy predtým zemetrasenie nebolo. Nie, Conan, toto nie je len tak! Garuda sa hnevá! A chce von!"

" A sú ľudia, ktorí by mu v tom chceli pomôcť."

" Stále má svojich vyznavačov. Nie je ich veľa a žijú v utajení, ale práve to je na nich to najnebezpečnejšie - nikto nevie, kde sa ukrývajú a čo chystajú."

" Myslím, že teraz to už vieme. Chcú sa zmocniť obrazu, rozlúštiť text zaklínadla a otvoriť Garudovu skrýšu. Ale nechápem, prečo to neurobil už ten človek, ktorý ten obraz namaľoval."

" Bol to obyčajný smrteľník. Odpadlý Asurov kňaz. On však tie znaky nenakreslil. Keď obraz dokončil, znaky sa tam zrazu zjavili samé od seba. Nevytvoril ich človek, ale nejaká tajomná sila."

" Ale odkiaľ sa Garudovi uctievači o obraze dozvedeli?"

" Správa o jeho objave sa rýchlo rozšírila, hoci som dal prísny zákaz o ňom hovoriť. Ale robotníci, ktorí búrali stenu môj zákaz nerešpektovali. Hlupáci!"

" A prečo ste ten obraz jednoducho nezničili?"

" Skúsil si sa k nemu priblížiť?"

" Aha! Rozumiem, čo chceš povedať."

" Okrem toho, sotva by som našiel niekoho, kto by sa na to odhodlal. Mágia z toho obrazu doslova srší a ľudia z nej majú strach."

" Nečudujem sa."

" Nemysli si, bojovník, že sme to neskúsili. Hneď v prvý deň, ale ..." - s tým opát zdvihol meč jedného z Kithajcov a hodil ho smerom k obrazu. Zbraň zasvišťala vzduchom a Conan sám obdivoval silu a presnosť, s akou ju opát hodil, ale zrazu sa meč zastavil vo vzduchu asi tak pol stopy od steny a potom s cvengotom dopadol na dlažbu. 

" Vidíš? Ten obraz sa bráni! Nedá sa zničiť! Skúšali sme to aj z opačnej strany, od dvora, ale mágia presakujem aj cez stenu."

" A tá predná stena? Ako ju dokázali postaviť?"

" Mágia obrazu sa obnovila vo chvíli, keď sa Garuda zobudil. Keď ju stavali, Garuda spal a obraz bol neškodný. Presnejšie, nikto dovtedy nevedel, čo ten obraz znázorňuje. Až po istom čase ho zbadal jeden múdry muž, ktorý sa náhodou zastavil v kláštore a ten prezradil vtedajšiemu opátovi, čo to vlastne majú na stene. Opát sa vtedy strašne preľakol, ale ani on sa neopovážil na obraz siahnuť. Radšej dal vystavať tú prednú stenu. Bolo to pred takými tristo rokmi. A medzičasom sa na obraz úplne zabudlo. Zišiel z očí, zišiel z mysle. Staré záznamy, v ktorých sa o ňom písalo sa zničili alebo stratili. Ostal len jediný, v kláštornej kronike. Viem len to, čo sa v nej píše."

" Škoda, že si sa do nej nepozrel ešte pred tým, ako si dal príkaz zbúrať tú stenu!"

" To mi radšej ani nehovor, budem si to dlho vyčítať."

Odrazu miestnosťou zaznel hlas jedného zo žoldnierov, ktorí mali odpratať telá Khitajcov.

" Conáááán! Tento žije!"

Conan a opát sa prudko otočili a utekali k miestu, kde dvaja bojovníci držali telo Kithajca, ktorého Conan zasiahol špičkou meča do hlavy. Bol si istý, že muž ten úder neprežil, ale mýlil sa. Muž ticho postonával, snažil sa otvoriť oči, telom mu prebiehali trhavé pohyby.

" Položte ho na stôl!" - prikázal opát a vojaci to urobili. Opát mu opatrne prezrel ranu na holej hlave. Už dávnejšie prestala krvácať. Nebola príliš hlboká, lebka mohla byť poškodená, ale nepraskla úplne. 

Vendhyjskí mnísi boli v celom svete známi ako vynikajúci lekári a liečitelia. Liečivá sila ich ducha vraj dokázal prekonať aj ťažké choroby. Aj teraz Conan a jeho muži len neveriacky krútili hlavami, keď videli, ako opát priložil dlane na ranu po meči, trhavé pohyby, ktoré zmietali telom zrazu ustali, muž prestal stonať a pomaly, pokojne otvoril oči. 

" Kto si?" - opýtal sa mních. - " A kto ťa posiela?"

Khitajec vydal niekoľko neartikulovaných zvukov. Očami začal rýchlo prebiehať z jedného na druhého a potom úplne nečakane vyskočil. Conanova pevná ruka ho však nemilosrdne pribila naspäť k stolu. 

" Héééj, kam že, kam?" - zrúkol na neho Conan ale muž mu neodpovedal. Z úst mu vystrekli krvavé sliny a po krátkej chvíli sa zmenili na pramienok čistej krvi. Cimmerčan ho pustil, opát mu nasilu otvoril ústa a zdúpnel. Khitajec ich mal plné krvi a začal sa dusiť. Rýchlo ho spoločne otočili na bok, aby mu tekutina vytiekla, ale nepomohlo to. Conan vedel, čo to znamená. Keď bol nedávno v Khitaji, stretol sa tam s týmito fanatickými vrahmi. Radšej umreli, než by mali niečo vyzradiť. Ak sa nemohli zabiť inak, prehryzli si vlastný jazyk a vykrvácali do úst. 

" Tento nám už nič nepovie!"

Opát urobil nad nebohým telom cudzinca niekoľko znamení a zamrmlal nejakú krátku modlitbu. Bola to jedna z vecí, ktorým Conan v tejto zvláštnej krajine nerozumel. Viera týcho ľudí prikazovala odpúšťať aj tým, ktorí im veľmi ublížili. Títo ľudia nepoznali pomstu.

Conan pokynul, a jeho muži odniesli telo Khitajca von. Nikto z nich sa však už dnu nevrátil. Conan a opát kláštora osameli v potemnenej jedálni, zo šera sa na nich dívali tí pračudesní bohovia a ich nepriatelia démoni. 

" No dobre!" - prehovoril po chvíli Conan. - " Dajme tomu, že ten obraz sa nedá zničiť. Ale musí byť ešte nejaký spôsob, ako to kúzlo zlomiť. Čo sa v tej vašej kronike ešte o ňom píše?"

" Všeličo, ale neviem čo z toho je pravda a čo len mýtus. Iste, najlepšie by ho bolo zničiť, ale to sa dalo len kým sa nezobudil Garuda. Ďalší spôsob je, že niekto vyriekne to zaklínadlo. Nejaký obyčajný smrteľník. Tým ho celkom znehodnotí. Podľa toho, čo viem, sa toto zaklínadlo smie vyriecť len jediný raz, nesmie sa opakovať. Ak ho prvý vyriekne obyčajný človek, prestane pôsobiť. Ale ak ho ako prvý vyriekne čarodejník, Garudova skrýša sa otvorí a pán Zla sa dostane na svet. A nastane veľmi zlá doba."

" Ale to by ho ten smrteľník musel poznať."

" Presne! Potiaž je v tom, že nik nedokáže rozlúštiť tie znaky na obraze."

" Ty ich asi nevieš prečítať?"

" Veď práve že nie. Viem len to, že sú zrejme znaky nejakej veľmi starej abecedy. Hľadal som nejakú zmienku o nej, ale v celej našej kláštornej knižnici som nenašiel nič. Ale pravdu povediac, aj keby som niečo našiel, nič by mi to nepomohlo. Ten text je určite zašifrovaný a ja nemám kľúč, ktorým by sa text dal rozlúštiť." 

" A kto ho má?"

" To netuším. Možno ten, kto si najal tých štyroch zabijakov."

" No, lenže nevieme, kto to je."

" Určite niekto, kto ten prastarý jazyk dobre ovláda."

" To je smola! Takto to tu môžeme trčať celé mesiace a roky a odrážať zbesilé útoky kadejakých pomätencov. Neskúsiš sa opýtať vášho orákula?"

" Skúšal som, ale sila kúzla naše orákulum úplne zničila. Stratilo všetky svoje schopnosti."

" A nejaký iný čarodejník? Ten by vám nevedel pomôcť?"

" Nijakého sme nenašli, akoby sa zrazu všetci vyparili. Asi dostali strach. To kúzlo je prisilné."

Opát sklamane zmĺkol a posadil sa na stoličku. Bolo na ňom vidno, že je stále sklesnutejší, tvár mal strhanú, oči podliate od nevyspatia, hábit na ňom len visel. Kliatba obrazu ho ničila telesne aj duševne.

Conan sa na obraz opäť zahľadel a v duchu ho preklínal. Ale čím dlhšie hľadel na tie písmenká, tým viac mal pocit, že ich už niekde videl. A ak nie presne tieto, tak nejaké podobné. Slová opáta o tom, že o nich nič nenašiel ho príliš nevzrušili. Títo mnísi svoj kláštor prakticky neopúšťali, nikam necestovali, ich skúsenosti sa nedali s Conanovými ani omylom porovnávať. Conan by potreboval niekoľko rúk na to, aby zrátal krajiny, ktoré navštívil. A už vôbec by nedokázal zrátať mestá, paláce či chrámy, do ktorých na svojich cestách vstúpil. Je niečo iné listovať v starých grimoároch a niečo iné vidieť veci na vlastné oči. A tieto písmenká mu stále viac pripomínali niečo, čo už raz niekde videl. Nech si však namáhal pamäť akokoľvek, nevedel si spomenúť. 

Opát po chvíli vstal, narovnal sa, predstúpil pred jedno zo strieborných leštených zrkadiel, ktoré viseli na stene neďaleko dverí a začal si naprávať hábit. Bratia ho takto nesmú vidieť. Pravidlá rádu boli neúprosné. Hábit bol vlastne jediným majetkom týchto kňazov a jeho nosenie sa riadilo prísnymi pravidlami. Jeho úprava bola presne stanovená a nikto sa od nej nesmel odchýliť nad určitú normu. Preto sa aj tento kláštor volal Zrkadlový. Zrkadlá tu viseli skoro na každom kroku, na chodbách, v modlitebniach, v knižnici, ba aj v kuchyni. Aj tu, v jedálni, ich bolo niekoľko, aby sa bratia mohli kedykoľvek presvedčiť, že majú hábit správne upravený a prípadne si ho dať do predpísanej podoby.

Opát skončil úpravu oblečenia a spokojne kývol hlavou. Áno, takto to má vyzerať! Pobral sa ku dverám, ale zrazu ho zastavil Conanov hlas.

" Počkaj, ctihodný! Niečo ma napadlo."

" Čo také?"

" Môžeš mi na okamih požičať tú magickú tabuľku, ktorú chceli použiť tí Khitajci?"

" Iste, ale načo?" - opýtal sa opát, ale zároveň podával Conanovi žiadaný predmet. Ten sa zahľadel na zmenšený obraz, potom ju otočil smerom k zrkadlu a skoro zaúpel. V zrkadle vyzerali písmenká úplne inak. A v tej chvíli si spomenul, kde ich videl.

" Pri Cromových diabloch! Že ma to nenapadlo skôr. To písmo! Veď to je obrátená podoba sidonskej abecedy!"

Opát na neho neveriacky hľadel, ale obraz v zrkadle ho presvedčil.

" Sidonskej? O tej som nepočul."

" Skôr by som sa čudoval, keby si počul. Sidon je mesto v južnej Stygii. Staré, spustnuté mesto plné ruín a hadov, ale aj starých chrámov, ktoré akási neznáma sila drží stále pokope. Ani zub času si s nimi neporadí. A v tých chrámoch som videl presne toto písmo."

" V Stygii? Veď tá je tisíce míľ ďaleko. Akoby sa sem dostali znaky stygijského písma?"

" To naozaj neviem, ale uvedom si, že stygijské hadie kulty sú nesmierne staré a v minulosti boli veľmi rošírené po celom kontinente."

" Nikde som nečítal ani zmienku o tom, že by sa nejakí stygijskí kňazi vyskytovali tu, vo Vendhyji."

" Ale? A čo ľudia Čierneho kruhu z hory Yimsha, ktorí zahubili vášho vládcu Bhundu Čanda? Ja sám som pomáhal jeho sestre zničiť ich. Preto určite viem, že to boli potomkovia Stygijcov, ktorí sem prišli pred vekmi, usadili sa tu a vykonávali svoje hadie kúzla."

" Máš pravdu, na tých som celkom zabudol. Myslíš, že by mohli mať s týmto tu niečo spoločné?"

" No, ak mám byť úprimný, asi ani nie. Tieto kresby," - ukázal na obraz - " nemajú so stygijským umením nič spoločné. Oni kreslia svoje postavy úplne inak. Skôr by som povedal, že ten, kto vytvoril ten nápis, úmyselne použil obrátené znaky dávno zabudnutého písma práve preto, aby čo najviac sťažil jeho rozlúštenie. Hoci, na druhej strane mi potom nie je jasné, načo ich tam vôbec kreslil?"

"Poznáš Skélsku knihu?"

" Samozrejme!"

" Obsahuje veštby a proroctvá na tisíce rokov. V Skélskej knihe je určený osud tohto sveta, Conan. Nik sa jej nesmie sprotiviť, inak bude zatratený. A práve v Skélskej knihe sa píše o tom, že to zaklínadlo musí byť vyrieknuté, že raz príde človek, ktorý rozlúšti text a povie ho nahlas. V knihe sa však nepíše nič o tom, čo to bude za človeka - či obyčajný smrteľník alebo nejaký mág."

" Zájdi ešte raz do tej vašej knižnice a hľadaj tam zmienky o Sidone. Možno niečo nájdeš."

" Máš pravdu! Teraz už aspoň presne viem, čo mám hľadať."

Opát odišiel a Conan rozostavil nové stráže. Urobil to, hoci svitalo a bolo málo pravdepodobné, že by sa cez deň niekto pokúsil preniknúť do kláštora. Mnísi sa pohybovali po chodbách celý deň s výnimkou povinných bohoslužieb, navyše sa všetci navzájom dobre poznali a bolo nemysliteľné, aby sa medzi nich votrel niekto cudzí v prestrojení. Okamžite by ho spoznali. 

Conan si nechal priniesť z kuchyne jedlo a tiež veľký pohár zvláštneho, tmavého nápoja, po ktorom bol človek nadlho mimoriadne čulý. Mnísi ho píjali vždy pred nočnými bohoslužbami, ktoré bývali dlhé a trvali neraz až do polnoci. Zaspať počas nich však bol neodpustiteľný hriech, ktorý sa trestal okamžitým vylúčením z rádu. Nápoj mu síce chuťou i farbou pripomínal čierny atrament, ale dosť rýchlo si naň zvykol, a keď mu doň mnísi namiešali trochu sladkej šťavy z javorových kvetov, bol celkom chutný. Jeho názov si síce nedokázal zapamätať, ale ani to nepotreboval. Stačilo povedať, a mnísi vedeli, čo potrebuje.

Potom požiadal, aby mu priniesli pero a kus pergamenu, prisunul si jeden stôl bližšie k zrkadlu, otočil platničku a začal pozorne odpisovať znaky tak, ako ich videl v odraze. Jeho ruka bola síce oveľa viac zvyknutá na meč, než na husie brko, ale postupne sa mu podarilo odkresliť všetky znaky. Nevyzerali síce krásne, ale účel by splniť mohli.

Opát sa vrátil po niekoľkých hodinách, ale ani sa nepokúšal nadšenie.

" Našiel som to!" - volal už od dverí. - " Chvíľu mi to síce trvalo, ale našiel som nielen celú abecedu ale dokonca aj ukážku textu v starom sidonskom jazyku. Pozri!" - s tým podal Conanovi do rúk akúsi starú knihu viazanú v koži. Na jednej strane, kde bola otovrená bolo niekoľko riadkov napísaných písmom, aké používali starí Stygijčania. Pod nimi bol prepis do vendhyjského jazyka.

" No, to už vyzerá zaujímavejšie. Ja som zatiaľ vytvoril toto." - s tým podal opátovi do rúk pergamen. Ten ho prebehol očami, potom ho priložil ku knihe a začal porovnávať jednotlivé písmenká. Všetko podrobne zapisoval na ten istý list, ale keď dokončil zistil, že nie je o nič múdrejší. Sitranraopekiranat...

" Zmysel to nedáva! A keby aj dávalo, tak tomu aj tak nebudeme rozumieť. Alebo snáď hovoríš aj po stygijsky?"

" Tak trochu, ale skôr tou stygijštinou, ktorou sa rozpráva teraz. Túto starú už dnes nikto neovláda ani v Stygii samotnej."

" Hmmm, tak potom naozaj neviem, čo s tým budeme robiť. Jedoné, čo nám možno pomôže je to, že podľa knihy mali všetky starostygijské slová šesť písmen."

Conan sa zamyslene zadíval na text. Zhluk písmen skutočne nedával nijaký zmysel, ale zároveň cítil, že už sú veľmi blízko rozlúšteniu celej záhady. Niečo mu našepkávalo, aby to teraz nevzdával. 

Začal sústredene uvažovať. Doteraz to všetko bolo také jednoduché. Zrkadlový obraz! Všetko bol zrkadlový obraz. Čo ak aj toto...! Rýchlo schmatol pergamen so starým písmom a priskočil k najbližšiemu zrkadlu. Otočil listinu k nemu a zadíval sa na obraz. Vzápätí však len zlostne zašomral, keď si uvedomil, že toto už videl. Dostal sa na začiatok.

Sklamane zvesil ramená a vrátil sa k stolu, pri ktorom sedel rovnako sklamaný opát. Hodil pergamen na stôl a vzal do ruky knihu, ktorú opát priniesol z knižnice. Zadíval sa na tých pár riadkov starého písma a odrazu si všimol čosi, čo ho takmer donútilo vyskočiť na rovné nohy. Skutočne to bol zrkadlový obraz, ale trochu iný. 

" Pozri!" - ukázal opátovi. - " Posledné písmeno textu z obrazu na stene je presne také, ako prvé písmno textu v knihe. Predposledné ja také, ako druhé písmeno. Tretie od konca je také isté, ako tretie ...pri Cromovi! Sedí to!"

Opát rýchlo spočítal písmená textu v knihe a písmená zo obrazu na stene. Ich počet sa skutočne zhodoval. Rýchlo spolu porovnali ostatné písmená a nechceli veriť vlastným očiam. Text so steny sa plne zhodoval s textom v knihe, ibaže v obrátenom poradí písmen. 

" Všemocný Asuro!" - vykríkol opát. - " Však my sme text toho zaklínadla mali stále tu!"

" No čo narobíš. Pod lampou býva obvykle najväčšia tma."

" Máš pravdu."

" Predpokladám, že ten vendhyjský prepis vieš prečítať?"

" Samozrejme!"

" No tak ho prečítaj! Vyslov to prekliate kúzlo a zruš ho. Ty nie si mág, si obyčajný muž."

" S radosťou!" - odvetil opát, pritiahol si knihu bližšie, ale skôr ako prečítal prvé slovo zazneli zvonka desivé výkriky, do ktorých sa miešalo rinčanie zbraní. 

" Ďalší útok!" - vyskočil Conan, vytasil meč a rozbehol sa ku dverám, ale než k nim došiel, tie sa s rachotom rozleteli a do jedálne vstúpilo stelesnenie smrti. Démon z najhlbších končín pekla.

" Karmah!" - zvolal opát a klesol na kolená. Conan si s hrôzou uvedomil význam tohto slova. Karmah bol vyslanec boha démonov Igurama. Nakoľko poznal vendhyjskú mytológiu, dal sa privolať mocným kúzlom a slúžil len tomu, kto to urobil. 

Bol to obor, na výšku musel mať najmenej desať stôp, červená pokožka akoby mu horela. V rukách, ktoré sa hrúbkou takmer vyrovnali chrámovým stĺpom, držal dva desivé meče. Jediné, čo Conanovi ako tak dodalo odvahy bolo, že mu z nich odkvapkávali cícerky krvi. Ten si ich však ani nevšímal, boli pre neho menej ako štipnutie komára pre slona. No boli dôkazom toho, že strážcovia než umreli, kládli odpor. Aj Karmah bol tvor z mäsa a kostí, ale zároveň si Cimmerčan uvedomoval, že proti nemu veľa šancí nemá. Môže ho nanajvýš na okamih zdržať. Len pevne dúfal, že ten okamih bude opátovi stačiť...

" Rýchlo!" - zavolal na mnícha. - " Vyslov to!"

" Neopováž sa!" - zadunel miestnosťou Karmahov hlas pripomínajúci hromobitie. Súčasne démon vykročil vpred. Conan sa mu postavil, ale démon ho len jednou rukou odsotil na bok ako handrovú bábku.

" Nikdy sa nestavaj medzi Karmaha a jeho korisť, smrteľník!" - zareval tak, že sa steny a strop jedálne zachveli. Potom pokračoval ďalej a jeho kroky duneli ako zemetrasenie. 

Conan po údere od Karmaha narazil hlavou do steny. Obyčajného človeka by ten úder prinajmenšom omráčil, ale Conan sa dokázal silou vôle udržať pri vedomí. Rukoväť meča stále pevne zvieral v dlani. Potriasol hlavou aby si prečistil zrak a zbadal, že démon kráča k opátovi. Bol mu už otočený chrbtom a vôbec ho nebral na vedomie. 

Cimmerčan vyskočil na rovné nohy, prebehol dva rýchle kroky a v behu z celej sily sekol netvora zozadu do ľavej nohy. Čepeľ ostrá ako britva presekla svaly a žily a zastavila sa na kosti. Démon zreval, zastal, prudko sa otočil a chcel votrelca udrieť. Ale Conan bol na to pripravený. Rýchlo sa uhol a prevalil sa na druhú stranu. Jeho meč síce ostal zaseknutý v rane na Karmahovej nohe, ale to už nebolo podstatné. 

" Zavari...eithan...elanné!" - znel opátov hlas a pekelníka to zjavne zmiatlo. Znovu vykročil, ale noha ho neposlúchla, podlomila sa mu a on sa zosul na podlahu. Mohutné telo pri dopade drvilo stoly i stoličky, záplava krvi z preseknutej tepny zalievala podlahu, sále sa otriasala zúrivým revom. 

Tento démon však nebol naučený prehrávať. Ešte nikdy ho nijaký smrteľník nezastavil. A nezastaví ho ani tento! 

Opäť sa začal dvíhať na nohy, ale pohyboval sa už oveľa pomalšie a ťažšie. Ale predsa len sa k opátovi blížil. Conanom prebehla vlna paniky, rýchlo zdvihol meč, ktorý medzitým démonovi vypadol z rany a rozohnal sa k novej rane.

" Sakrif...muttari...imilan!" - pokračoval opát.

Rana dopadla na druhú nohu a démon sa opäť sklátil na podlahu. V páde sa však ešte stihol ohnať jedným zo svojich mečov. Conan úder zachytil, ale bol taký silný, že ho znovu odhodil dozadu. Niekoľko krokov sa šmýkal v krvavej kaluži až sa dostal takmer k troskám vchodových dverí. 

Démon sa začal plaziť, ale strata krvi mu spôsobovala, že mu to išlo ťažko. Opát však už nemal kam ustupovať. Za ním bola už len stena s obrazom, z ktorého mal možno ešte väčšiu hrôzu ako z démona, ktorý po ňom naťahoval svoje pazúry. Karmah ho mal už už na dosah ruky.

" Tanari...kepoar...narzis!" - zvolal posledné slová zaklínadla, zavrel knihu, odhodil ju nabok, zavrel oči a čakal na svoj osud.

Odrazu pocítil zmenu. To zvláštne, nepríjemné mrazenie, ktoré mu spôsobovala mágia obrazu prestalo. Otvoril oči a zbadal démona nehybne ležiaceho na podlahe. Strašné pazúriská boli od neho asi na pol stopy. Ohavné červené svetlo v jeho očiach rýchlo pohasínalo, z hrdla sa dral tlmený ston, aj ten po chvíli ustal. Karmah bol mŕtvy. 

A mŕtva bola aj mágia obrazu. Opát sa otočil, priložil ruku na obraz a necítil nič. Conan, otrasený a celý krvavý pomaly podišiel k nemu a urobil to isté. Žiadne účinky však necítil ani on.

"Je po všetkom! Skončilo to!" - zvolal opát, klesol na kolená a vzopel ruky k nebu, aby poďakoval veľkému Asurovi. 

" Nie, ešte to neskončilo!" - odvetil Conan, vybehol zo sály a o chvíľu sa vrátil sprevádzaný tromi mužmi z Bratstva, zrejme poslednými, čo prežili službu v kláštore. Každý zvieral v rukách ťažký čakan. Nepýtali sa na nič, jednoducho začali čakanmi rúbať do steny. Kusy pomaľovanej omietky lietali vo vzduchu a dopadali na podlahu. Onedlho sa k nim pridali aj kusy kameňov, z ktorých bola postavená. Rúbali zo všetkých síl, ktoré im ešte ostali a tak netrvalo dlho a celá stena skončila rozbitá na márne kúsky. Do jedálne preniklo jasné denné svetlo. Za stenou sa nachádzal vnútorný dvor kláštora.

"Tak! Teraz je po všetkom!" - oznámil Conan opátovi a ukázal na hromadu kameňov. - " Keby som bol na tvojom mieste, tak by som ich pohádzal niekam do horských jazier alebo radšej do mora. Nech ich už nikdy nikto nenájde. A vy si zatiaľ môžete rozšíriť tú jedáleň, ako ste chceli."
KONIEC