Starí kamaráti

Ondrej Trepáč

" Prosím, ťa, Netther, ako si ma našiel?" - neveriacky krútil hlavou Sarandib, keď sa spolu so svojím nečakaným hosťom usadili v kuchyni pri veľkom stole. Domáci pán naň postavil fľašu s vínom, dva cínové poháre a obom nalial doplna. - "Tak vitaj! Som rád, že ťa vidím."

" Ďakujem, podobne starký! Som v Brugale už niekoľko dní. Nenápadne som sa vypytoval ľudí. Už sa nepamätáš, ako nás to učili tí chlapi z Kráľovskej tajnej služby? Ako šikovne, nenápadne získavať správy v nepriateľskom meste? Nakoniec ma na teba naviedol jeden krčmár. Prezradil mi, kde robíš. Tak som si na teba počkal a sledoval som ťa, aby som zistil, kde bývaš. A tak som tu."

" Do šľaka, vôbec som si ťa nevšimol! Ale darmo, už sú tomu roky. Akosi som stratil inštinkty."

" Tomu sa nečudujem. Ani ja už dávno nie som tým, čím som býval. Budem úprimný, mal som čo robiť, aby som ťa vôbec spoznal. Dosť si sa zmenil, starý kamarát. Tá brada...? Pamätáš, ako si sa pred každou akciou holil úplne na hladko, lebo vraj na oholenej tvári ti lepšie drží maskovacia farba?"

" Iste, ale dnes už na to nie je dôvod."

" Vidím, že si šťastne ženatý?" - zmenil zrazu tému Netther.

" Z čoho tak usudzuješ?"

" Z toho poriadku naokolo, a z toho, že v predsieni visí ženský plášť."

" Správny postreh, ale klamný. Nie som ženatý. Je tomu už deväť mesiacov, čo moja žena umrela. Deti sme nemali. Ale nie som sám, žijem s priateľkou. Našli sme sa asi pred tromi mesiacmi. Je to skvelá žena. Veď ju spoznáš. Príde onedlho. A ty?"

" Nikdy o mňa nijaká nezakopla. Ale ani mi nechýba. Aspoň nie som na nikoho viazaný."

Netther sa na chvíľu odmlčal, napil sa vína a zvedavo sa porozhliadal po kuchyni. Páčila sa mu, bola svetlá, čisto uprataná, všetko bolo na svojom mieste.

Sarandib sa ani nesnažil skryť prekvapenie, keď starý spolubojovník zaklopal na dvere jeho domu. Spoznal ho ihneď, Netther sa takmer nezmenil, akurát bol starší a trochu viac prešedivelý. Postavou a držaním tela však v sebe nezatajil vojaka.

Nevideli sa vyše dvadsať rokov. Vlastne od poslednej vojny s Morgonmi. Zranili ho krátko pred koncom bojov o Brugalu a k jednotke sa už potom nevrátil. Vlastne sa vôbec nevrátil k armáde. O tom, čo sa stalo s ostatnými jeho priateľmi z tlupy Arwillových Krvavých psov, netušil. A ani to nezisťoval. Nedalo mu však, aby sa na to Netthera neopýtal.

" Vieš niečo o ostatných chlapcoch?"

" No, iba o niektorých. Kráľ dal vtedy príkaz zaútočiť. Vyrazili sme na Morgonov a než sa spamätali, hnali sme ich svinským krokom do rieky. Polovica sa ich tam utopila. Lenže potom na nás zboku zaútočila ich jazda. Z dvesto mužov nás prežilo štyridsať.

Ale potom sa jednotka rozpadla. To možno vieš. Tí, čo ostali, sa roztratili po celej krajine. Ja som ostal v styku len s Barrym, Kennelom, Jokkerom, Friggelom a ešte pár ďalšími, ale tí sa mi neskôr tiež stratili z dosahu. A donedávna som bol v kontakte aj s Golleniom."

" Aj ten sa stratil?"

" Zomrel!"

" To mi je ľúto!"

" Som tu vlastne kvôli nemu."

" Ja som ho nezabil!"

" Nežartuj! To nie je na smiech."

" Prepáč! Neviem, o čo ide?"

" Asi pred dvomi mesiacmi sa Gollenius úplne nechtiac, náhodou, zaplietol do pouličnej bitky. Tlupa banditov prepadla bezbranného muža a začala ho tĺcť. Chcel ho brániť, pomôcť mu, ale tí lotri ho zabili! Bez milosti. Vpálili do neho šíp z kuše. A nechali ho tam ležať na ulici. Nikto mu nepomohol. Ani ten človek, ktorého chcel brániť. Aj ten sa na neho vykašľal. Tvrdil dokonca, že o nijakej ruvačke nevie.

Ostala po ňom vdova s tromi deťmi. Ani jej nikto nepomohol. Ostala bez groša, vyhodili ju z domu, kde bývala pätnásť rokov. Stretol som ju nedávno a zariadil som jej aspoň nejakú prácu a bývanie. Ona mi povedala čo sa stalo."

" Kde to bolo?"

" V Eridone. Kráľovská stráž to vyšetrovala, ale keďže jediný svedok mlčal, uzavreli prípad ako nevyriešený. Ja som sa však rozhodol pátrať na vlastnú päsť. A zistil som, kto Gollenia zabil!"

" Kto?"

" Ten človek sa volá Allexius. Pochádza z Ganície ale žije tu, v Brugale."

" Poznám to meno. A buď si istý, že ho pozná aj Kráľovská stráž. Problém je presne v tom, čo si už naznačil - že všetci svedkovia jeho zločinov buď zo strachu mlčia, alebo sú mŕtvi. Nič sa mu nedá dokázať."

" Tí muži patrili k jeho bande. Človek, čo ho napadli, mu bol dlžný nejaké peniaze."

" Nie je jediný!"

" Ten chlap má svoje špinavé chápadlá rozhodené po celej krajine. Keby sa mu podarilo dokázať aspoň stotinu z jeho zločinov, tak by ho museli obesiť najmenej desaťkrát."

" Viem o ňom svoje! Ale ani ja na neho nič nemám. Dane platí! Navonok sa tvári ako ten najpoctivejší obchodník."

" Zabijem ho!" - vyhlásil Netther neochvejne - " Pomstím Gollenia. Preto dávam dokopy partiu starých kamarátov. Nebude nás veľa, ale..."

V tom sa dvere na kuchyni otvorili a vošla Wirella. Netther pri pohľade na jej milú tvár a ladnú postavu, ktorá v krátkych letných šatách skvele vynikala, iba prekvapene zagúlil očami, potom vstal a obradne jej pobozkal ruku. Sarandib ich predstavil. Netther nešetril lichôtkami a úsmevmi.

" Vždy som vedel, že máš výborný vkus, Sarandib. Takúto krásavicu som nestretol ani na kráľovskom dvore."

" Ty si žil na kráľovskom dvore?" - opýtala sa Wirella zvedavo.

" Iba slúžil istú dobu. Aj s tvojim drahým. Nerozprával ti o tom?"

" O tom, ako Arwillovi Krvaví psi potlačili vzburu Gardy? Samozrejme. Ale o dvorných dámach mi nerozprával."

" Ani nebolo o kom. Veď tam nijaké neboli." - ohradil sa Sarandib. - " Keď vzbura vypukla, urodzení dvorania sa rozpŕchli ako dym. Dobíjali sme takmer prázdny kráľovský palác."

" Zdržíš sa dlhšie?" - obrátila sa zrazu Wirella na Netthera.

" Ešte neviem! Podľa toho, ako sa mi podarí vybaviť tú záležitosť, kvôli ktorej som sem vlastne prišiel. Možno, keby mi Sarandib pomohol..."

" A o čo ide, ak to nie je tajné?"

Netther spýtavo pozrel na Sarandiba, ale ten len prikývol.

" Pred Wirellou nemám tajnosti. Ak jej to nepovieš ty sám, poviem jej to ja!"

Netther sa znovu napil trochu vína a potom v krátkosti rozpovedal Wirelle, na čo sa podujal. Tá na neho nedôverčivo pozrela.

" Trúfaš si! Alexius je priveľké sústo. Aj pre takého machra, ako si ty."

" Viem! Ale už som sa rozhodol. Už nemôžem cúvnuť. A ani nechcem! Boli sme s Golleniom skoro ako bratia. Akurát sme každý žili v inom meste. Čo by si ty urobila na mojom mieste? Pomstila by si sa!"

Wirella sa na chvíľu zamyslela. Spomenula si na svojich dvoch bratov, ktorí zomreli pod mečmi brakýrov, na ich mladé ženy, ktoré tí lumpi najprv znásilnili a potom zabili, ale hlavne na svojich rodičov, ktorých nadovšetko milovala. Áno, aj ona sa pomstila! Aj keď len tak, že potiahla páku prepadliska pod šibenicou. Ale bola to len jej pomsta.

" Dobre! Beriem tvoje argumenty. Ale načo k tomu potrebuješ Sarandiba?"

" Čím viac nás bude, tým ľahšie sa nám to podarí."

" Nemáte ani zbrane!"

" S tým nebude problém. Ja som svoj meč nikdy nevrátil. Keď rozpúšťali jednotku, odovzdal som jeden cudzí, čo som náhodou našiel. Po boji o mesto sa ich všade váľali tucty. Aj ostatní urobili to isté. Nie sme bezbranní. A buď si istá, že každý z nás ešte meč v ruke udrží."

" Ja nijaký meč nemám!" - vyhlásil Sarandib. - " A nemám ani veľkú chuť ísť do toho s vami. Nemôžeš ma nútiť!"

Netther na Sarandiba prekvapene pozrel.

" Ty sa bojíš, Sarandib!" - neveriacky vykríkol. 

" Áno!" - odvetil mu Sarandib pokojne. Vôbec sa za svoje obavy nehanbil. - " Možno to vyznie čudne, možno smiešne, ale áno! Bojím sa. A nevidím na tom nič nenormálne."

" Nechce sa mi veriť!"

" Bojím sa, aby som znovu nestratil aj to málo, čo som v posledných rokoch získal. Skutočne toho veľa nie je, ale som rád, že to mám. Ak by som o to prišiel, musel by som začínať úplne odznova, a na to som trochu pristarý."

" No, ja priznávam, že to, čo od teba žiadam, obsahuje aj isté riziko..."

" Veľké riziko!"

" ... ale pamätaj, že ten, kto bol čo i len jediný deň Arwillovým Krvavým psom, ostáva ním do konca života. Máš ešte na predlaktí vypálenú hlavu psa?"

" Iste!"

" Tak potom si stále jedným z nás. A myslím, že ti nemusím pripomínať, čo nás robilo tým, čím sme boli - najlepšími z najlepších."

" Čo také?"

" To, že sme vždy, za každých okolností držali pokope a pomáhali si. Už sa nepamätáš na našu zásadu, že druh druha nikdy neopustí?"

" Ale áno, pamätám sa na ňu veľmi dobre! Hlavne preto, že ste ju všetci porušili. Opustili ste ma a starali ste sa len o svoje zadky."

" To je lož!" - vykríkol Netther - " Ako môžeš niečo takéto tvrdiť?"

" Je to pravda! Keď ma vtedy trafil ten kameň z balisty, dolámal mi rebrá a ľavú ruku som mal vykĺbenú v ramene. Keby som nemal pancier, zabije ma mieste. Ale aj tak som bojoval ďalej, hoci som takmer omdlieval od bolesti. Zabil som ešte štyroch Morgonov, až piaty ma dostal. Sekol ma mečom a zhodil z hradieb. Našťastie som dopadol práve na hromadu mŕtvol morgonských vojakov, ktorých som pred chvíľou zabil.

A vy ste ma opustili! Všetci! Nadobro! Nikdy nikto z vás nezašiel za mnou, aby sa ma opýtal, ako sa mám a či niečo nepotrebujem.

Na tej hromade mŕtvol ma našla moja prvá žena - Cvelita. Odniesla ma najprv do lazaretu, ale felčiari nado mnou len mávli rukou. Pre nich som bol beznádejný prípad. Ale pre ňu nie. Ona bola mojím jediným druhom. Zaniesla ma do svojho domu, tohto domu, presedela pri mne celé dni a noci, ale vyliečila ma. A kde si bol ty? Kde bol Sangli, kde boli Ertill, Cammie či Ballagar? Bol som pre vás mŕtvy!"

Netther na Sarandiba chvíľu mlčky hľadel, potom pokorne sklonil hlavu a šepol:

" Odpusť, to som nevedel. Vieš, vtedy, zmizol si mi zrazu z očí. Nevedel som, že si spadol dolu, ale nebol ani čas ísť ťa hľadať. Morgoni na nás tvrdo tlačili. Išli sme ťa hľadať, až keď bolo po boji. Ale nikde sme ťa nenašli. Prešli sme všetky lazarety aj pohrebiská. A teba nikde nebolo. Kto mohol tušiť, že ťa odniesla nejaká žena? Boli sme v tom, že ťa zajali Morgoni." 

" Táraš hlúposti! Bezpečne sa pamätám, že keď som sa neskôr prebral a začal s Cvelitou ako-tak hovoriť, prosil som ju, aby zašla za generálom Arwillom a oznámila mu, že ma našla. A ona to urobila. Tým som si istý, lebo o pár dní na to, ma na jeho príkaz navštívil akýsi kapitán. Bol to vojenský felčiar, jeden z tých, čo ma ani nechceli vziať do lazaretu. Prezrel ma a žasol nad tým, že ešte vôbec žijem. Potom vyhlásil, že po takých zraneniach už nebudem nikdy plne schopný boja a odporučil mi požiadať o vojenskú rentu.

Ak o mne vedel generál, museli ste o mne vedieť aj vy, ostatní. Určite by vám nezatajil, že žijem."

" No, možno niečo naznačil. Lenže, vieš aká bola doba. Kráľ elitné jednotky zo dňa na deň rozpustil, a to aj napriek všetkým našim úspechom a zásluhám. Každý z nás sa musel nejak pretĺkať. My, na rozdiel od teba, sme nijakú rentu nedostali. Niektorí sme ostali v armáde, ale len ako radoví vojaci. Ešte aj hodnosti nám vzali. Zvyšok chlapov sa rozpŕchol ani neviem kam. Bolo to hrozné. Hrozne rýchle a nečakané. A nespravodlivé!"

" Ale nový kráľ elitné jednotky obnovil. Prečo si sa nešiel prihlásiť?"

" Bol som už pre nich príliš starý. Nijak som ich nevedel presvedčiť, že dokážem viac, ako hociktorý z tých mladých horenosov, ktorí síce mali silné reči a parádne uniformy, ale skutočný, ostrý boj nikdy nezažili. Nakoniec som to vzdal. Nemalo to význam.

Ale teraz nejde o to. Teraz ide o to, že potrebujeme tvoju pomoc. Keď sme sa rozchádzali so slzami v očiach, prisahali sme si, že ak sa jeden dostane do ťažkostí, ostatní mu bezodkladne prídu na pomoc. Ak niektorý zomrie násilnou smrťou, ostatní ho pomstia. Stačí dať vedieť."

" Ja som pri tom nebol!"

" Viem! Ale i tak ťa prosím, aby si išiel s nami. Bol si predsa naším veliteľom. Ak som dobre pochopil, tebe hodnosť nevzali. Ostal si poručíkom Sarandibom. Potrebujeme ťa ako veliteľa."

Sarandib chvíľu sedel a hľadel do podlahy. Nepozrel hore ani vtedy, keď mu Wirella položila ruky na ramená a začala ho hladiť. Napokon však predsa len prehovoril.

" Daj mi čas na rozmyslenie. Okrem toho, musím si nejak vybaviť voľno z úradu. Nemôžem jednoducho neprísť do práce, to dúfam uznáš."

" A nemohol by si nám povedať, o čo vlastne pôjde? Možno by to Sarandibovi pomohlo pri rozhodovaní sa." - oslovila Netthera Wirella, ktorá dovtedy len mlčky počúvala rozhovor oboch mužov.

" Presný plán ešte nemáme, takže podrobnosti vedieť nechci, lebo ich neviem ani ja. Viem však jedno - tomu chlapovi chcem vlastnoručne vykrútiť krk! Musíme sa dostať k nemu do domu, pretože on svoj dom nikdy neopúšťa. Lenže ten barák, to je hotová pevnosť. Dostať sa dnu nebude možno až taký problém, ale treba najprv odlákať stráže aspoň z jedného múru. Pár chlapov by odpútalo pozornosť a zvyšok by prenikol dnu."

" Koľko je tých strážcov?" - opýtal sa Sarandib.

" Neviem. Jokker a Friggel už druhý deň dom pozorujú. Čoskoro to budeme vedieť presne. Rozostavenie, čas striedania, výzbroj a tak."

" To je nanič! Takto zistíme len to, koľko mužov je na múroch či pri bráne. Potrebujeme vedieť aj to, koľko ich je priamo v dome. A to sa dá zistiť len tak, že niekto pôjde dnu."

" Hmm! Netvrdím, že nemáš pravdu, ale to tam mám zaklopať na dvere a povedať: zdravím vážení, keby ste sa ráčili postaviť do radu, prišiel som vás spočítať?!"

" Nie. Ty tam nepôjdeš!"

" A kto, prosím ťa?"

" Ja!"

" Stojte!" - zavolal muž stojaci pred bránou, hoci Sarandib bol ešte dobrých tridsať krokov od neho. Ten však na jeho výzvu nijak nereagoval a pokojne pokračoval, až kým sa nedostal tesne ku strážcovi. Ten už držal v ruke meč a po jeho bokoch stáli stáli ďalší dvaja s nabitými kušami, ktorými mierili na príchodzieho.

" Dobrý deň, páni! Tu býva pán Allexius?"

" Kto ste a čo mu chcete?" - zrúkol strážca a priložil hrot meča Sarandibovi na krk.

"Volám sa Sarandib." - oznámil mu a vrecka vylovil svoj odznak kráľovského úradníka. - " Som z Kráľovského daňového úradu. Potrebujem s pánom Allexiom hovoriť. Osobne! Zaveďte ma k nemu!"

Muži sklopili zbrane a spýtavo na seba pozreli. Ten s mečom si Sarandiba premeral zlostným pohľadom a pohŕdavo odvrkol:

" No, to nebude také jednoduché. Nie som si istý, či chce pán Allexius hovoriť s vami."

" Pozrite, mne je to jedno. Ja sa len snažím robiť si svoju prácu a vy mi v tom bránite. Ak ma nepustíte dnu, vrátim sa na Kráľovský daňový úrad a oznámim tam, že ma pán Allexius odmietol vypočuť. O hodinu to bude vedieť ctihodný pán Správca kráľovskej pokladnice, ktorý je zároveň aj Lordom Kancelárom ríše, a o dve hodiny som späť aj s oddielom armády alebo Kráľovskej stráže, ktorého vojaci mi cestu k nemu jednoducho presekajú mečmi. Uvedomte si, láskavo, že s kráľovskými úradníkmi sa neradno zahrávať."

Chlap zasunul meč. Snažil sa tváriť pokojne a sebavedome, Sarandibovi však neušlo, že sa potí.

" Dobre! Tak tu chvíľu počkajte. Ohlásim vás."

Allexius v nijakom prípade nevyzeral ako zločinec, ako vodca bandy zlodejov a vrahov. Skôr naopak, na prvý pohľad ho Sarandib odhadol ako toho najslušnejšieho a najserióznejšieho človeka, akého kedy stretol. Mohol byť o málo starší a výzorom tak trochu pripomínal dobrotivého deduška z rozprávok, ktoré matky rozprávali deťom pred spaním, iba s tým rozdielom, že tvár mal na hladko oholenú.

Aj hlas mal ako zamat, mäkký, teplý a priateľský. Sarandib však vedel, že to iba zdanie klame. Dokonalá zbraň na oklamanie obete! - pomyslel si.

" Vitajte, pán Sarandib." - prehovoril, keď sa úradník usadil do kresla oproti veľkému, dubovému, pekne zdobenému pracovnému stolu. - " Rád vás poznávam, ale akosi mi uniká dôvod vašej návštevy. Mám všetky dane riadne zaplatené. Daň z príjmu aj za dom a pozemok. Takže nechápem...? Mám, samozrejme, aj všetky príslušné potvrdenia. Chcete ich vidieť?"

" Nie, ďakujem. O tieto dane sa mi nejedná. Vy ste k nám prišli z Ganície, však?"

" Áno. Dostal som azyl a riadne povolenie k pobytu v Kanu."

" Viem, ale z toho vám zároveň vyplýva aj povinnosť platiť cudzineckú daň."

" Aj tú mám zaplatenú. Môžem vám to doložiť."

" No, ak vás to príliš nezaťaží? Mohol by som vidieť potvrdenie?"

" Iste!" - odvetil pokojne Allexius, otvoril zásuvku na stole, chvíľu sa v nej hrabal, aby nakoniec vytiahol kus pergamenu. - "Nech sa páči." - podal ho Sarandibovi.

Ten si listinu vzal a nazrel do nej. Mal pre túto príležitosť už vopred pripravenú ospravedlňujúcu reč o trápnom omyle so zámenou mien a tak, ale keď sa pozrel na dátum, v duchu zajasal. 

" Áno, toto je potvrdenie o zaplatení cudzineckej dane, ale ak sa lepšie prizriete, zistíte, že je platné na minulý rok. Mňa zaujíma to na tento rok."

Allexiovi po prvý raz od chvíle, keď Sarandib vstúpil do pracovne, zmrzol úsmev na tvári. Okamžite sa mu z nej vytratila všetka dobrota, celý zbledol a na čele mu vyskočili kropaje potu.

" Ale ... to! To je nepríjemné. Je mi to naozaj veľmi ľúto. Akosi mi to ušlo."

" No, to sa môže stať každému. Ak ju v dohľadnej dobe prídete uhradiť, nebude proti vám náš úrad vyvodzovať nijaký postih."

" Pozrite, pán Sarandib, som vďačný vašej krajine, že ma vzala pod svoje ochranné krídla a snažím sa rešpektovať všetky zákony. Nemám najmenší záujem o nejaké potiaže s Kráľovským daňovým úradom. Tú daň zaplatím. Hneď zajtra pošlem svojho tajomníka s príslušnou sumou za vami a vybaví to."

" Ľutujem, pán Allexius, ale podľa nášho nového predpisu sa musí každý cudzinec dostaviť na úrad osobne. Kvôli potvrdeniu totožnosti. Iba ak by bol nevládny, môže za neho prísť rodinný prílušník. Lenže vy na nevládneho nevyzeráte."

" Nóó, to je pravda, ale viete, ja tento dom nerád opúšťam. Mimo neho sa necítim bezpečne. Nemohli by ste prísť vy sem a vybavili by sme to tu, na mieste?"

" Žiaľ, ale to tiež nie je možné. Na potvrdenie sa dáva úradná pečať a tá nesmie opustiť budovu úradu. Ani sám Hlavný vyberač ju nesmie vyniesť. Nieto ešte ja, obyčajný úradník."

" Rozumiem. Dobre, prídem zajtra a uhradím to. Ďakujem, že ste ma prišli upozorniť. Ak na mňa už nič nemáte, rozlúčil by som sa s vami, pretože mám ešte nejaké povinnosti. Moji muži vás odprevadia."

" Mimochodom, keď ste už začali o tých pánoch... sú to vaši zamestnanci?"

" Iste!"

" Platia si dane každý sám za seba alebo za nich platíte spoločnú zamestnaneckú daň?"

" Spoločnú."

" Môžem vidieť potvrdenie?"

" Ale iste!" - Allexius vytiahol zo zásuvky ďalší pergamen a podal ho Sarandibovi. Ten si ho prezrel, zistil, že je platný a zároveň sa dozvedel všetko, čo potreboval vedieť. Na tom pergamene bolo presne vyčíslené, koľko ľudí pán Allexius zamestnáva. S úsmevom dokument vrátil, vstal a odporúčal sa. 

" Dvadsaťšesť ľudí! Z toho je jeden tajomník, dvaja sluhovia, dvaja kuchári, záhradník a dvadsať ozbrojených ochrancov. Desiati vždy hliadkujú na múroch, ostatní sú v dome a oddychujú. Dom samotný má pevné kamenné steny, okná sú pomerne malé, dobre zamrežované. Vstupné dvere sú z masívneho dubového dreva, spevnené železnými pásmi. Ak sa aj dostaneme do dvora, budeme potrebovať baranidlo na to, aby sme ich vyrazili. Stačí, aby si len jeden zo strážcov všimol, že niečo nie je v poriadku a spustil poplach, a môžeme to zabaliť. Muselo by nás byť aspoň trikrát toľko ako ich, aby sme ten barák dobili. Navyše, z bočnej časti dvora som počul zúrivé štekanie. Mohli tam byť traja až štyria veľkí psi. Aj stopy v piesku na dvore tomu nasvedčujú. Na noc ich púšťajú do dvora a záhrady." - oznamoval Sarandib výsledky svojej služobnej návštevy v Allexiovom dome. Netther sedel oproti nemu a mlčky hľadel na nákres, ktorý Sarandib urobil. Stačili mu aj tie dve chvíle, čo ho viedli od brány do domu a od domu k bráne, zapamätal si aj presné rozloženie chodieb a miestností v tej časti domu, ktorú videl. Teraz sa však zdalo, že to aj tak bolo na nič.

" To je dosť veľká presila. No, nepotešil si ma, kamarát."

" Len nezúfaj. Týmto som ťa možno nepotešil, ale zato som na zajtra pripravil jednu lahôdku pre šikovného lukostrelca."

" Akú lahôdku?" - prekvapene zdvihol Netther obočie.

" Pán Allexius bude musieť zajtra prísť na Kráľovský daňový úrad zaplatiť cudzineckú daň. Musí prísť osobne. To znamená, že po ceste si ho budete vedieť vyčíhať a zlikvidovať. Predpokladám, že bude chcieť stráviť mimo domu čo najkratší čas, preto sa aj do úradu vyberie tou najkratšou cestou. A keď sa dobre pozrieš na plán mesta," - s tým Sarandib rozložil na stole mapu Brugaly - " zistíš, že bude musieť prejsť okolo Starej vodnej veže. Tá je teraz opustená a nepoužívaná, na jej strechu sa dá vyjsť celkom nepozorovane a ukryť sa tam. Čo ty na to?"

" Lahôdka!" - uznanlivo prikývol Netther a po dlhom čase sa znovu usmial. 

Barry ležal na streche Starej vodnej veže už od svitania. Mal z nej parádny výhľad takmer na celú Brugalu, ale hlavne na dlhú ulicu, ktorá sa lomila práve neďaleko veže a pokračovala až k hlavnému námestiu. Najmenej tristo krokov bude mať nosidlá s Allexiom priamo pred sebou.

Čakanie ho nijak neznervózňovalo. Pôvodom bol z loveckého kmeňa, ktorý žil na severe, v hlbokých lesoch. Mnohohodinové polihovanie či posedávanie na postriežke na zver bolo pre neho úplnou prirodzenosťou. Dokázal trpezlivo čakať bez pohnutia hoci aj pol dňa. 

Ulicu pozoroval úzkou trhlinou v starom murive. Zdola ho nebolo možné zbadať. Trhlina však bola dosť široká na to, aby sa ňou dalo namieriť kušou. 

Tú kušu si doniesol ešte ako mladíček, keď sa nechal zverbovať do vojska. Bola to stará, dobrá zbraň, ktorá sa u nich v rodine dedila z otca na syna. Tou kušou sa dal trafiť človek na vzdialenosť dvesto, jeleň na tristo a slon na päťsto krokov. Vyhliadol si jedno miesto, na ktoré sa zameral. Ulica sa tam mierne zvažovala. Ten človek bude na istý čas úplne odkrytý. Ak aj pôjde niekto tesne pred ním, šíp bude mať takú prieraznú silu, že cez neho doslova preletí a zasiahne človeka za ním. Mal v oku presný odhad na vzdialenosti. To miesto nebolo od neho ani sto krokov. 

Pripravil si aj únikovú cestu, hoci ju možno ani nebude musieť použiť. Na strechu veže viedli dlhé točité schody. Boli ich stovky, ale on si na opačnej strane upevnil lano siahajúce až dolu. Do veže sa dalo dostať len jedinými dverami, a tie boli na strane od ulice. Ochrancovia iste rýchlo zistia, odkiaľ šíp priletel, a vydajú sa za strelcom, aby ho zabili, ale on už v tom čase bude rýchlo zlaňovať mimo ich dosah. A dolu ho navyše budú čakať priatelia, aby ho prípadne kryli. Lenže, to by tí ochrancovia museli vedieť lietať. Medzi ulicou a vstupom do veže bol totiž jeden desať stôp vysoký tehlový múr a rad starých pustých domov. Ešte včera si ho prezrel, prešiel sa popri ňom. Nebola v ňom nijaká diera či trhlina, ktorou by sa dalo prejsť. Aby sa k veži dostali, budú musieť obehnúť takmer pol mesta. 

Sprievod sa vynoril spoza zákruty a pomaly schádzal dolu ulicou. Piati strážcovia s tasenými mečmi, štyria čierni otroci nesúci veľké nosidlá s uzavretou kabínou. Barry v duchu zaklial. To znamená, že cieľ nebude vidieť. 

Kabína mala steny z tenkých drevených latiek. To ho však nijak neodradilo. Použije kovový šíp. Na takú vzdialenosť bezpečne prerazí oceľové rytierske brnenie, nieto tenké drievka. Založil strelu do kuše, opatrne ju vysunul trhlinou a zamieril na vyhliadnuté miesto. Ešte chvíľa, a nosidlá sa stanú pre Golleniovho vraha hrobom.

Bolo to rýchle, ako smrť. Šíp zasvišťal vzduchom, vražednou silou prerazil stenu kabíny a vnikol dnu. Barry začul krátky, hlasný výkrik. Otroci rýchlo pustili nosidlá a zaľahli na zem. Ochrancovia sa rozbehli smerom, odkiaľ šíp priletel, ale stena ich zastavila. Zakliali a rýchlo sa vrátili k nosidlám, aby ich otvorili.

Zpoza rohu sa vynoril akýsi žobrák a pomalým, unaveným krokom sa sunul hore ulicou. Keď zbadal nosidlá, rýchlo prešiel na druhú stranu, aby sa vyhol rozruchu okolo nich. Keď prišiel na ich úroveň zastavil sa, aby videl, čo sa stalo.

Ochrancovia otvorili kabínu. Na vyrezávanom čalúnenom kresle sedel asi tridsaťročný muž. Z hrude mu trčal oceľový šíp, zabodnutý až po operenie. Ten muž bol mŕtvy. 

Allexiovi muži si žobráka nevšímali. Keby si ho všimli, zistili by, že celý zbrunátnel od zlosti a dlane sa mu mimovoľne zaťali v päste.

Netther sa rozhodol, že chce Allexiovu mŕtvolu vidieť na vlastné oči. Teraz tie oči hľadeli na - mŕtveho otroka!

" Podcenili sme ho, došľaka!" - vrčal zlostne Barry.

" Oklamal nás, úplne nás zhodil. Mali sme lepšie sledovať dom, boli by sme vedeli, že z neho postupne odišli až troje nosidiel. A každé sa vydali do mesta inou trasou. Ten človek akoby tušil, že sa na neho niečo chystá, posadil do svojich parádnych nosidiel otroka a sám sa nechal odviesť do mesta v obyčajných." - pridal sa k nemu Netther. 

" Ale kto bol v tých tretích?" - opýtala sa Wirella.

" Allexiov tajomník!" - odvetil jej Sarandib. - " Pred úrad dorazili naraz, vystúpili z nosidiel so zakrytými hlavami, takže ani pri vystupovaní sa nedalo spoznať, ktorý je ktorý. Až vnútri. A zase ten jeho odporný, jedovatý úsmev. Vraj, prišiel som, ako som sľúbil! Pravdu povediac, mal som chuť skočiť mu na krk, ale pred toľkými ľuďmi to nebolo možné."

" Nič ti nevyčítam, Sarandib! Dostal si ho von z domu naozaj brilantne. Nemohol nič tušiť." - odvetil Netther.

" Ty si myslíš, že niekto z nás zradil?" - ohradil sa Barry.

" Nie! Jokker a Frigell mali ostať na miestach a varovať nás."

" To by bolo zbytočné. Vedeli by sme len to, že z domu vyšli tri nosidlá. Všetky boli zakryté a všetky chránené. Akurát by sme sa naháňali po meste ako splašené zajace a vymýšľali, ako ho dostať bez toho, aby nás pritom nevideli davy ľudí. A čo sa týka tej zrady, ja si myslím, že ten človek má toľko nepriateľov, koľko má vlasov na hlave. Polovica brugalského podsvetia mu ide po krku. On možno o nejakom Golleniovi ani nevie. Jeden mŕtvy hore-dolu. Čo je to pre neho? Bezvýznamná epizóda." - ukončil svoju reč Sarandib a napil sa trochu z vína, ktoré priniesol Barry. Wirella zároveň položila na stôl veľkú misu so zapekaným mäsom, k tomu štyri taniere a lyžice. 

" Viete čo? Najedzme sa. S plným žalúdkom sa lepšie rozmýšľa. Rýchlejšie prídeme na to, ako ho zlikvidovať."

Sarandib sa podozrievavo zahľadel na svoju priateľku. 

" No čo tak na mňa pozeráš? Idem v tom s vami! Allexius samotný mi je celkom ľahostajný, ale nie je mi ľahostajná tá chudera vdova a siroty."

" Ty, Wirella! Ty máš nejaký nápad?"

" O tom nepochybuj!"

Wirella našla Isoru presne tam, kde predpokladala. Jej starý domček stál na tom istom mieste, ako kedysi a akoby sa takmer vôbec nezmenil. Aj jeho obyvateľka. Isora stále vyzerala presne tak isto, ako keď sa videli naposledy, a to už bolo pekných pár rokov. 

Stará vedma sa návšteve potešila, usadila Wirellu na jednu z dvoch stoličiek, čo mala a začala spomínať na staré časy. Ale Wirella nemala čas počúvať jej tirády. Jednoducho na ňu vybehla so svojou žiadosťou. Isora sa na okamih zasekla, ale potom pokračovala vo svojich rečiach, akoby sa nič nedialo. Wirelle už začínala dochádzať trpezlivosť.

" Hmm! Vyrástla si, zmenila si sa, Wirella. Je z teba krásna žena. Skoro som ťa nespoznala.

" Mám tridsaťpäť rokov! Nevideli sme sa vyše dvadsať. Tak sa nečuduj, Isora."

" Nevedela som, že si v Brugale. Myslela som, že žijete niekde na vidieku?"

" Vrátila som sa. Musela som..."

" Si vydatá?"

" Už dávno nie."

" A čo mama, ako sa má?"

" Zle! Je mŕtva!"

Isora zbledla, starecké telo sa jej zachvelo, zapotácala sa v náhlom návale nevoľnosti a bolestne zastonala. Rýchlo si sadla na druhú stoličku a začal zhlboka dýchať, aby sa upokojila.

" Óóh, prepáč dievča, to som nevedela. Ako sa to stalo?"

" Náš statok prepadli brakýri. Zabili všetkých. Ja som mala to šťastie, že som práve nebola doma. Utiekla som a dostala som sa do Brugaly."

" Mrzí ma to. Ver mi. Mala som tvoju matku rada. Pomáhali sme si. Aj tebe by som rada pomohla, ale to, čo odo mňa žiadaš...? Už roky som ten elixír nepripravovala...!

" Len mi nepovedz, že si to zabudla!"

" Nie, nezabudla, ale vieš, čo to bude stáť? Polovicu prísad budem musieť kúpiť, lebo ich bežne doma nedržím."

" Tu máš!" - s tým Wirella hodila na stôl neveľký mešec. - " Hádam to bude stačiť?"

Vedma si mince prepočítala a pokývala šedivou hlavou. Desať strieborných bol slušný peniaz.

" Vidím, dievča, že sa nemáš zle?"

" Nesťažujem sa."

" Dobre. Toto je už iná reč. Myslím, že budem uvažovať o tom, že ti ten elixír pripravím..."

" Čo je to za nezmysel?!" - vykríkla Wirella zlostne. - " Čo to má znamenať, že budeš o tom uvažovať? Ty mi ten elixír pripravíš! Ihneď teraz, a bez uvažovania!"

" No dobre, dobre! Len nekrič. Som stará žena..."

" Nepokúšaj sa vyhovárať. Ja viem, že ty to dokážeš. Si najlepšia vedma v Brugale."

" Jediná!"

" Ozaj? Tak potom si to musela byť ty, kto pred tromi mesiacmi predal Nápoj zabudnutia radcovi Krammelovi?"

Isore táto otázka takmer vyrazila dych.

" Odkiaľ to vieš?"

" Bol určený mne!"

" A... a čo ty máš s radcom Krammelom?"

" Žijem s jeho bývalým zaťom. Krammel, ten vypĺznutý bosorák, sa s tým nedokázal zmieriť a z pomsty ma chcel takto pripraviť o rozum. Ja som sa ho mala napiť a zabudnúť na muža, ktorý mi zachránil život, a ktorého z duše milujem. Teda, aj som sa ho napila, ale ten ctihodný lump nevedel, že som gwerfka."

Stará vedma zavrela oči a chvíľu tak mlčky sedela. Bolo však na nej vidieť, že úporne premýšľa. Napokon sa ozvala.

" Príď o tri dni! Navarím ti ten elixír."

" Dobre! A nech ho je dosť pre šiestich mužov!"

" Spoľahni sa! Neviem, a ani nechcem vedieť, kto sú tí muži a načo im ten elixír bude, ale nezabudni ich upozorniť, že kúzlo elixíru nereaguje na oceľ. Nesmú mať pri sebe nič z ocele. Ani špendlík!"

Huriavk pred bránou stráže upútal, otvorili bránu, aby sa pozreli, čo sa tam deje. Uvideli však len dvoch opilcov, ktorí prechádzali zavesení o seba okolo, hlasno spievajúc akúsi odrhovačku. Jeden z nich len tak, spakruky odhodil hlinený džbánik smerom k bráne, ani si nevšímal, kam letí. Potom sa stratili za rohom a rev utíchol. Strážcovia sa vrátili do dvora, šomrúc čosi o ožratých hovädách a o tom, že treba zavolať otrokov, aby to svinstvo zamietli a odpratali.

Z brány vyšli dvaja, obaja s tasenými mečmi a jeden z nich ostal tesne pri vstupe. Nikto by nemal šancu nepozorovane preniknúť dnu. Nikto viditeľný!

Sarandib, Netther a Kennel však boli neviditeľní. Prešmykli sa okolo strážcu celkom nepozorovane a pobrali sa chodníkom k domu.

Keď im pred tromi dňami Wirella predostrela svoj nápad, iba sa zasmiali. Ale veľmi rýchlo prišli na to, že nežartuje. Myslela to úplne vážne a hneď na tom aj začala pracovať. Návšteva u starej vedmy bola len prvým krokom.

Fungovalo to! Najprv mali z toho obavu, ale Wirella ich ubezpečila, že elixír neviditeľnosti im nijak neublíži. Na šesť hodín sa stanú priehľadnými ako vzduch. Sami navzájom sa však budú vidieť aj počuť. Ich však nikto vidieť ani počuť nebude. Ešte im odporučila pohybovať sa len po pevnom kamennom podklade, na piesku alebo tráve by nechávali stopy a prezradili by sa. Čoho ich elixír tiež nemohol zbaviť, to bol ľudský pach. Psi ich síce tiež nemohli vidieť, ale mohli by ich zacítiť. Preto sa rozhodli ísť k Allexiovi cez deň, keď sú psi zavretí.

Nakoniec išli len traja. Starej vedme sa viac elixíru nepodarilo vyrobiť. Ale prišli na to, že traja to za týchto okolností zvládnu. Ostatní budú nenápadne obchádzať okolo domu a zasiahnu len krajnom prípade. Úlohy opilcov, ktorí mali nejak primäť stráže otvoriť bránu, vzali na seba Jokker a Barry.

Mali na prípravu tri dni, čo im celkom stačilo. U rôznych kováčov si zohnali broznzové dýky, silne však pochybovali, že ich budú musieť použiť. Sarandib si kúpil aj kus pevného bronzového drôtu a vykoval si z neho pakľúč. Pre prípad potreby. Pri návšteve Allexiovho domu si všimol, že vnútorné dvere majú len obyčajné zámky. Schopnosť prechádzať stenami im elixír nedával.

Pomaly prešli dvorom k domu. Netther opatrne skúsil kľučku na vchodových dverách, ale bolo zamknuté. Priložil ucho na veraj a zvnútra začul hlasy. Nie, tadeto dnu nemohli. Obišli dom a dostali sa ku vchodu pre služobníctvo. Po jeho stranách boli okná, cez ktoré nazreli dnu. Nikoho nevideli ani nepočuli. Ale dvere boli aj tu zamknuté. Sarandib mohol prvý raz použiť svoj pakľúč.

Ocitli sa v malej predsieni, z ktorej sa išlo do kuchyne, alebo do dlhej chodby vedúcej pozdĺž domu. Sarandibovi boli tieto miesta známe.

" Poznám to tu. Za prvou odbočkou vpravo sa dostaneme do Allexiovej pracovne."

" Poďme!" - zavelil Netther. - " Už sa neviem dočkať!"

" Pozor, pred pracovňou strážia dvaja muži."

" Odlákam ich!" - vyhlásil Kennel a strčil do veľkej porcelánovej vázy stojacej na stolíku pri stene. Spadla na mramorovú podlahu a s rachotom sa rozbila na stovky kusov.

Domom sa rozľahli hlasné nadávky. Stráže pred dverami do pracovne sa však ani nepohli. Naopak, zo zadnej časti domu pribehli dvaja ozbrojenci a prekvapene hľadeli na spúšť. Nedokázali si vysvetliť, ako tá váza mohla sama spadnúť. Nablízku nebolo nikoho. 

V tom sa na chodbe objavil Allexius v sprievode troch svojich mužov. Nevyšiel však z pracovne, ale zišiel dolu z poschodia.

" Čo sa stalo?" - opýtal sa stroho.

" Nevieme, pane. Na chodbe nebolo nikoho. Nemáme ani tušenia, ako mohla tá váza spadnúť."

" Ale ja mám! Určite sa zas dostal dovnútra ten hnusný kocúr. Nájdite ho a hoďte psom! Škoda tej vázy. Bola pekná. A drahá! Pravý Chan-gajský porcelán. Čo sa dá robiť. Upracte to tu!" - s tým sa otočil a vybral sa znovu na poschodie.

Neviditeľní muži počkali, kým sa stráže rozídu a potom sa pobrali za Allexiom. Schody boli mramorové, nehrozilo, že by pod ich nohami vŕzgali. Allexiov hlas počuli z izby vľavo. Dvere na nej boli otvorené. Opatrne vošli.

Bola to spálňa. Uprostred stála veľká, brokátom potiahnutá posteľ. Za ňou vyrezávaný dubový stôl. Steny boli obložené mahagónovým drevom. Na zadnej stene izby však boli dve dosky obloženia nad sebou otvorené. Za nimi sa nachádzali skrinky so železnými dvierkami zabudované do steny. Boli plné veľkých kožených mešcov.

Allexius a dvaja jeho muži stáli pri skrinkách a kontrolovali ich obsah. Sarandiba a jeho kamarátov však zaujal rozhovor, ktorý pri tom viedli.

" Tak. Toto bol posledný!" - uložil Allexius mešec do hornej skrinky a zamkol ju. Potom sa sklonil k tej dolnej. - " Počkáme ešte dva - tri dni a potom začneme tieto falošné rozširovať po meste. Najprv len opatrne, po troche. A keď sa ujmú, rozhodíme ich naplno. Sú na nerozoznanie od pravých. Váha, farba, razenie, všetko ako ozajstné strieborniaky. Do mesiaca budú všetky v obehu a o dva príde ďalšia zásielka. Kenzi už na nej pracuje."

" No, budeme mať z toho slušný zisk." - odvetil jeden zo strážcov.

" Na čas iste. Ale nič netrvá večne, páni. Kšeft, ako je tento sa nedá robiť príliš dlho. Časom začne byť nebezpečný aj pre nás samých. Po nejakej dobe to budeme musieť zabaliť a prejsť na niečo iné. Ale aj na tom sa dá zarobiť."

" A ako?"

" Predpokladám, že kráľ vypíše veľkú odmenu tomu, kto pomôže odhaliť peňazokazeckú dielňu. Zhrabneme ju a zároveň sa zbavíme Kenziho ako nepohodlného svedka."

" Myslíte, že sa nás nepokúsi strhnúť so sebou? Určite udá všetkých, ktorým falošné mince dodával, aby si aspoň zachránil život."

" A videl nás niekedy niekto spolu! Veď ani poriadne nevie, pre koho pracuje. Nijako nám nedokáže, že sme boli jeho zákazníkmi." 

" To nie!" - usmial sa strážca. Allexius zavrel aj dolnú skrinku a opustil izbu.

Sarandib a jeho druhovia stáli obďaleč a neveriacky sledovali celý výjav. V tých mešcoch mohli byť desaťtisíce falošných strieborniakov. Bezočivosť, s akou Allexius rozmýšľal a jednal im celkom zviazala ruky. Krv im vrela v žilách, ale napriek tomu neboli schopní sa odhodlať k činu. Pritom stačilo urobiť krok vpred a bodnúť nožom do krku. Tí traja by nevydali ani hláska. Ale oni ich nechali odísť. Len tam stáli a žasli.

" Ideme za nimi!" - zavelil Netther, ktorý sa spamätal ako prvý.

" Nie! Počkaj." - zadržal ho Sarandib. - " Urobíme to inak. Strážte pri dverách!"

Netther a Kennel sa postavili ku dverám a dávali pozor, či niekto nejde. Sarandib otvoril dolnú dosku obloženia steny, pakľúčom otvoril pancierovú skrinku a vybral z jedného mešca niekoľko falošných strieborniakov. Zneviditeľneli v okamihu, ako si ich strčil do vrecka na veste. Potom skrinku znovu zavrel a oznámil:

" Vraciame sa! Tu sme skončili!"

" Asi ti nerozumiem! Prišli sme ho zabiť! Prečo to teraz máme vzdať?"

" Musíme zabrániť, aby sa tie falošné peniaze dostali do obehu! Vieš si predstaviť, čo by to znamenalo?"

" Samozrejme!"

" Títo chlapi sa nezastavia pred ničím. Ani prípadná Allexiova smrť im nezabráni v tom, aby pokračovali v začatom kšefte. Pustia sa doň aj bez neho. Musíme to zariadiť tak, aby neostal nikto, kto by mohol tie peniaze rozšíriť. Chápeš?"

" Jasné!"

" Skvele! Urobíme to takto!"

Sarandib im v krátkosti vysvetlil svoj plán. Keď skončil, Netther uznanlivo pokýval hlavou, ale potom zrazu natiahol ruku k Sarandibovi:

" Ale tie pravé mu tu nenecháme! Myslím, že vdove po Golleniovi sa celkom zíde pár tisíc strieborniakov bolestného. A nám za námahu tiež. Požičaj mi ten pakľúč!"

Kapitán Reskell po druhý raz čítal list, po druhý raz neveriacky skúšal mince ležiace na stole.

Ten malý poslíček nevedel, kto bol muž, čo mu dal obálku, prikázal mu ju zaniesť na Veliteľstvo Kráľovskej stráže a odovzdať priamo kapitánovi. Reskell ju otvoril, prečítal si list, ale na prvý raz mu akosi nedokázal uveriť. Považoval to to celé za nejaký hlúpy žart, ale mince, ktoré sa z obálky vysypali na stôl ho veľmi rýchlo presvedčili, že neznámy, podpísaný ako Priateľ, vôbec nežartoval.

Tie mince boli bez pochyby falošné. A bolo na nich vidieť, že ich robil skutočný majster - falšovateľ. Neboli to nijaké úbohé napodobeniny. Razba, váha aj farba sa dokonale zhodovali s pravými. Ale ako rýchlo zistil, boli vyrobené z akejsi pochybnej zliatiny potiahnutej vrstvičkou striebra. Tie pliešky nemali ani cenu materiálu, z ktorého boli vyrobené.

Konečne! - pomyslel si kapitán a spokojne sa uškrnul. Konečne môžem stúpiť na krk tomu lotrovi. Už sa mi nebude rehotať do tváre!

" Je tu ešte sudca?" - zvolal na svojich podriadených, ktorí postávali obďaleč a s obavou pozerali na svojho veliteľa. Reskell ešte pred chvíľou vyzeral, ako by mal každú chvíľu vybuchnúť.

" Áno, pane! Je dolu, vo väzení. Kohosi tam vypočúva." - oznámil jeden seržant.

" Tak utekajte za ním! Že ho prosím, aby nechal všetko tak a prišiel sem. Toto nestrpí odklad!

Seržant odbehol. Do miestnosti medzitým vošiel aj poručík Kalleri, kapitán mu ukázal čudnú zásielku a ihneď ho poslal pripraviť údernú jednotku.

" Stiahnite z mesta toľko mužov, koľko je to len možné! Ak bude treba, zrušte voľno aj tým, ktorí nie sú v službe!"

Kalleri zasalutoval, opustil veliteľskú miestnosť a o chvíľu sa budova naplnila ruchom.

Do miestnosti vstúpil sudca Mondall.

" Čo máte, kapitán? A čo má znamenať ten frmol? Niekto napadol mesto?"

" Nie, ctihodný pane!" - odvetil Reskell a podal sudcovi anonymný list. Ten si založil monokel a čítal:

Vážený pán kapitán!

V dome ganícijského obchodníka Allexia sa nachádza skrýša falošných peňazí. V tajnej skrinke vo svojej spálni má niekoľko tisíc takýchto "strieborniakov", ktoré plánuje o niekoľko dní pustiť do obehu. Vyrába ich pre neho kovolejár Kenzi. Ak sa poponáhľate, podarí sa Vám ešte včas zabrániť rozšíreniu týchto falošných peňazí. Pozor! Jeho dom je dobre opevnený a samotného Allexia stráži dvadsať po zuby ozbrojených žoldnierov, ktorí sú zároveň aj jeho komplicmi.

Priateľ

Sudca list dočítal, vzal pár mincí, poťažkal ich v dlani, pohrkal nimi a opatrne do nich zahryzol.

" Sú naozaj falošné!" 

" Bez najmenších pochýb!"

" Myslím, že ten list neklame, kapitán. Takéto vedomosti môže mať len človek z Allexiovho najbližšieho okolia. Aký má dôvod na to, aby ho zradil, sa môžeme len dohadovať. Ale každopádne máme dobrú zámienku zasiahnuť. Dajte mi pergamen a pero! Napíšem vám príkaz na Allexiovo zatknutie a prehľadanie domu.

Reskell dorazil k Allexiovmu domu len v doprovode troch mužov a zabúchal na bránu. 

" V mene kráľa! Otvorte!" - zavolal na strážcov, ktorí sa však vôbec neponáhľali jeho výzvu splniť.

" O čo ide, pán kapitán?" - opýtal sa jeden z ochrancov, keď sa brána konečne po chvíli otvorila.

" Mám tu sudcom vystavený rozkaz na zatknutie pána Allexia i všetkých ľudí v dome a na jeho prehliadku. Pustite nás dnu! Ak budete klásť odpor, vezmeme dom útokom!"

Strážcovia na seba zarazene pozreli. Jeden z nich si dôkladne prečítal zatykač. 

" Nie je tu uvedené nijaké obvinenie!"

" To ani nie je potrebné. Zákon to neprikazuje. Kráľovský sudca môže nariadiť zatknutie aj bez uvedenia prečinu a obvinenie doplní dodatočne. Tak čo, bude to?"

Strážca chvíľu uvažoval, ale potom si zrejme uvedomil, že nemá inú možnosť. Zrejme nechcel zomrieť na šibenici. Vytasil meč a s bojovným výkrikom zaútočil na kapitána. Ten však bol pripravený. 

O pol hodiny bolo po všetkom. Päťdesiat vojakov Kráľovskej stráže zaútočilo na dom zo všetkých strán. Stáli ukrytí v okolitých uličkách mimo dohľad Allexiových strážcov a čakali na signál. Keď začuli písťalku, vyrazili vpred, pomocou rebríkov preliezli múry a po krátkom boji vnikli do domu. Z dvadsiatich strážcov prežili len piati.

Allexius sedel vo svojej pracovni a snažil sa zachovať ľadový pokoj. Keď kapitán vošiel, dokonca sa na neho usmial. Ale bledosť tváre a pot na čele ho usvedčili.

" Pane! Voláte sa Allexius, obchodník z Ganície?"

" Áno, to som ja!" - odvetil hrdo.

" Mám tu sudcom podpísaný rozkaz na vaše zatknutie a prehliadku domu. Nakoľko vaši muži kládli ozbrojený odpor, museli sme použiť násilie."

" Z čoho som obvinený?"

" Z peňazokazectva!"

Allexius zbledol ešte viac, lebo si uvedomil, že jeho skrinka je stále plná falošných strieborniakov. Ešte ich ani nezačali rozširovať po meste. Našťastie, sú dobre ukryté! - pomyslel si. Nebolo mu však jasné, odkiaľ sa o tom Kráľovská stráž dozvedela. Žeby niekto zradil? Nie, svojim mužom veril. Napokon, išli v tom s ním.

Znepokojilo ho to, naďalej sa však snažil zachovať pokoj a tváriť sa sebavedome.

" To bude iste nejaký omyl, pán kapitán. Smiem vedieť, na zaklade čoho ste dospeli k takémuto nezmyselnému záveru?"

" Dostali sme list a v ňom bolo aj niekoľko falošných mincí, veľmi podobných pravým."

" Predpokladám, že nebol podpísaný!"

" Nie, nebol, ale v takýcto prípadoch preverujeme aj anonymy. Napokon, príkaz vydal sudca."

" Ste si dúfam vedomý, že ak tu nič nenájdete, budem od Kráľovskej pokladnice žiadať vysoké odškodné?" 

Kapitán mu na to chcel odvetiť niečo nelichotivé, ale v tom do pracovne vošiel jeden zo seržantov. Naklonil sa ku kapitánovi a šepol mu:

" Našli sme ich, pane. Boli presne tam, ako sa písalo v tom liste. Je ich tam hromada."

" Dobre, seržant! Veďte nás! Pán Allexius, poďte s nami!"

Vyšli po schodoch do spálne. Dolná skrinka bola otvorená. Vojaci ju vylomili a práve vykladali na stôl mešce s falošnými peniazmi. Kapitán ich vzal pár do ruky a ukázal Allexiovi. Ten stál ako obarený. Nedokázal pochopiť, ako ich mohli vojaci nájsť tak rýchlo. Museli ísť naisto. Presne vedeli, kde majú hľadať. Takže predsa len zradca. O tejto skrýši nevedel nikto mimo domu. 

" Môžete mi nejak vysvetliť, ako sa k vám dostali?"

" Neviem! Netuším, čo sú to za peniaze. Nie sú moje." - odvetil ganícijčan pohŕdavo, aj keď si uvedomoval, že je stratený.

" Ale viete, že podľa zákona je zločinom už len to, ak niekto drží falošné peniaze v dome a neprizná ich. Ste zatknutý! Budete súdený podľa zákona. A zákon hovorí, že peňazokazectvo je najťažší hrdelný zločin."

" Žiadam o kauciu!" - vykríkol Allexius.

" Nemáte toľko peňazí!"

" Ja?" - ohradil sa podvodník. - "Vážený pane! Ja mám toľko peňazí, že si môžem kúpiť sudcu aj s jeho assesormi!" - vyhlásil, vytrhol sa vojakom, ktorí ho držali, otvoril hornú tajnú skrinku a zdúpnel. Sánka mu ovisla a celý sa roztriasol. Bola prázdna!

" Ja som vám vravel, že nemáte toľko peňazí!" - odvetil mu ironicky kapitán.

" Vy...vy ste ma okradli! Budem vás žalovať!"

" Dokážte mi to! Áno, tú dolnú skrinku sme vypáčili, lebo sme nemali kľúč, ale tú hornú ste predsa otvorili vy sám. Bola nejak poškodená? Nebola! Odveďte ho!" - zavelil, vojaci zdrapli zúfalého, bezradného Allexia a viedli ho von. Ďalší naložili falošné peniaze do veľkého vreca a napokon všetci opustili dom, ktorý kapitán zapečatil.

Allexius, jeho piati žoldnieri a tajomník odvisli na tretí deň. Spoločnosť im pritom robil kovolejár Kenzi, ktorého dielňu objavili vojaci pár míľ od mesta, dobre ukrytú v lese. Pokúsil sa utiecť, ale psi ho poľahky dohnali. Poručík Kalleri, ktorý velil údernej jednotke, ho chcel obesiť na najbližší konár, ale rozkaz znel jasne - priviesť ho živého do Brugaly a odovzdať sudcovi. V chalupe našli ďalšie tisíce falošných mincí, ale aj taviacu pec a raziaci lis. Pred odchodom všetko rozbili, rozsekali na kusy, celý vnútrajšok chalupy poliali olejom a nakoniec zapálili. 

Sarandib stál pri okne svojej pracovne. Mal z neho pekný výhľad na celé hlavné námestie Brugaly a teda aj na popravisko. Na pódiu stáli ôsmi muži so slučkami na krkoch a čakali, kým kat potiahne páku, ktorou sa otváralo prepadlisko pod ich nohami. 

V dave na námestí, ktorý sa tam zhromaždil pri každej takejto príležitosti, sa nachádzalo aj niekoľko mužov v jeho veku. Stáli tam a podobne, ako Sarandibovi, aj im pohrával na tvárach spokojný úsmev, keď ceremoniár čítal rozsudok, podľa ktorého budú všetci muži stojaci na popravisku obesení. A v dušiach akoby sa im čosi pohlo, keď sa prepadlisko otvorilo a nohy odsúdencov sa ocitli v prázdne. 

K O N I E C