Rukojemníci z Mirganu

Ondrej Trepáč

Krčma, v ktorej Conan sedel a prepíjal posledný žold bola špinavá, zadymená a plná vôbec nie priateľsky sa tváriacich ľudí. Preto mu zjavenie sa ženy v dlhom plášti z tmavého zamatu pripadalo skoro šokujúce. Čo táto tu môže hľadať? Hmm! Iba ak problémy! - pomyslel si a pozorne ju sledoval pohľadom modrých očí, ktorý sa ostrosťou vyrovnal pohľadu rysa.

Žena bez váhania vošla do uličky medzi stolmi a zamierila k výčapu. Osadenstvo krčmy v okamihu stíchlo a všetci hľadeli na tajomnú príchodziu s údivom, ba až so zdesením. Každý, snáď s výnimkou Cimmerčana hlboko sklonil hlavu, poniektorí sa dokonca zviezli na kolená a dotýkali sa čelom mastnej, uslintanej podlahy. Žena si ich príliš nevšímala, len kľačiacim dávala rukou pokyn, aby vstali.

Aj krčmár sa pred ňou hodil na zem. Žena mu prikázala vstať, rukou mu naznačila aby s ňou išiel nabok a začal sa s ním zhovárať. Conan nepočul, čo mu hovorila, lebo mu bola celý čas otočená chrbtom, ale v krčmárových očiach nezbadal ani náznak nejakého strachu. Skôr úctu a rešpekt. Krčmár niekoľkokrát prikývol a čosi jej pošepol do ucha. Žena ho pokynom ruky prepustila, otočila sa na mieste a na Conanov veľký údiv zamierila priamo k jeho stolu. Sedel pri ňom sám. Bez akýchkoľvek škrupulí sa posadila na lavicu oproti nemu a sňala si z hlavy kapucňu.

Konečne si ju mohol prezrieť zblízka. Mohla mať takých štyridsať rokov, stále však bola veľmi pekná. Jej vysokú, štíhlu postavu nedokázal úplne skryť ani široký plášť. Tvár mala jemnú, súmernú, dlhé svetlé vlasy, hnedé oči plné smútku a strachu. Sotva dosadla objavil sa pri stole krčmár s plným džbánom piva a dvomi sklenenými pohármi. Conan vedel, že také dáva len ozaj významným hosťom. Obom nalial a s úklonou sa vzdialil.

" Ty si Conan?" - prehovorila potichu.

" Som! Kto sa ma to pýta?"

" Volám sa Zuthra."

" Zuthra? Zuthra z rodu..."

" Áno! Kňažná Zuthra z rodu Apare."

Conan pocítil, ako mu zovrelo žalúdok. Nie od strachu, skôr od vzrušenia. O šľachtickom rode Apare za svojho krátkeho pobytu v meste počul. Bol to najbohatšia a najvplyvnejšia rodina v celej severnej Brythúnii, jej majetky boli obrovské, slúžili jej tisíce poddaných a otrokov. Lady Zuthra bola v súčasnosti hlavou celej rodiny, jej moc a vplyv boli cítiť až v kráľovskom paláci, hoci bola od neho vzdialená stovky míľ. Zároveň však počul aj to, že rod Apare je absolútne tabu. Ešte nikdy sa nestalo, aby naň niekto siahol. Aj členovia Slobodného bratstva, ktorému Conan velil boli hneď po príchode do mesta dôrazne upozornení na tento fakt a rešpektovali ho.

Conan na ženu skúmavo pozrel, nešlo mu do hlavy, prečo si osoba ako ona prisadla práve k nemu.

" Nemáš si s kým vypiť?"

" Potrebujem tvoju pomoc! Krčmár mi povedal, že si ten najlepší bojovník, akého kedy poznal. A najlepší zlodej..."

" Pripúšťam, ale čo také môže odo mňa chcieť najbohatšia a najmocnejšia žena v Sanoriku."

" Chcem, aby si vyslobodil moje deti. Uniesli ich Seleniti!"

Conan pri posledných slovách znovu prekvapene zdvihol obočie. O sekte čudáckych fanatických uctievačov bohyne Sély tiež počul, ale ich učeniu nerozumel ani za mak. A ani sa oň nezaujímal, jeho viera v rôznych bohov bola veľmi vlažná. Ako-tak veril len vo svojho temného boha Croma, ostatní mu boli ukradnutí. A s nejakými sektami radšej ani nechcel mať nič spoločné. Dobre si pamätal na hadiu sektu vedenú démonickým Thulsom, ktorý nechal zabiť jeho rodičov. Sám tú sektu neskôr rozvrátil, Thulsova hlava kotúľajúca sa po schodoch svätyne bola pre jej členov dostatočným dôvodom na odchod...

Ale títo Seleniti sa mu nezdali nebezpeční. V meste ich občas stretával ale nič viac. Nikto z nich ho ani len neoslovil. Nikomu sa nevnucovali, nenosili zbrane, ba dokonca nie raz videl, ako pomohli nejakému chudákovi. Preto ho prekvapilo, že by boli schopní násilia a dokonca na deťoch.

" Ako vieš, že to boli oni? Nepripadajú mi agresívni, skôr naopak."

" To ťa len zdanie klame! Je to hnusná banda! Na verejnosti zbrane nenosia, ale nemysli si, že sú to nejakí mierumilovní holúbkovia. Moji sluhovia boli dobití okovanými palicami a dorezaní ostrými dýkami. "

" Stretávam ich v meste..."

" To je pravda, ale aby si to správne pochopil - tá sekta je čosi ako väzenie. Kto do nej raz vstúpi, ten z nej tak ľahko nevyjde. Tí ľudia, ktorých stretávaš v meste majú vnútri niekoho blízkeho, koho tam Darshak, vodca a zakladateľ sekty, drží ako rukojemníka. Keby niekto z nich ušiel, bez milosti ho zabije. Pred časom vyslal Darshak do sveta skupinu svojich verných aby hľadali a získavali nových členov. Darshak však drží fakticky v zajatí ich príbuzných a ak sa tí hľadači do dvoch rokov nevrátia do Sanoriku, tak tí ich príbuzní skončia veľmi zle."

" A to sa ešte proti nemu nikto nevzbúril?"

" Nie! Tí ľudia majú strach. Z niekoľkých verných, oddaných členov si Darshak urobil čosi ako malú súkromnú armádu, bandu, ktorá robí špinavú prácu. Tí muži mu neslúžia z donútenia, robia to z vlastnej vôle a s radosťou. To oni uniesli moje deti."

" Dobre, nebudem sa hádať, nemám s nimi nijakú osobnú skúsenosť. Takže si si istá, že to boli oni?"

" Taká istá, akože ťa tu vidím sedieť!! Nechali mi odkaz. Presnejšie, sám Darshak mi ho nechal."

" Žiada za deti výkupné?"

" Áno! Chce celý môj majetok!"

" Fíííha! Ani nie je skromný!"

" Je to lotor! Väzní ich vo veži Mirgan, hlavnom sídle jeho sekty. Vyhráža sa, že ich zabije, ak mu neprinesiem všetky vlastnícke listiny k svojmu majetku. Mám na to dva dni."

" Kedy sa to stalo?"

" V noci na dnes. Nebola som doma. Keď som sa ráno vrátila, našla som niekoľkých zranených sluhov a prázdne detské izby."

" A čo robili tvoji ochrancovia? Spali?"

" Naša rodina nikdy nemala ochrancov, pretože ich nikdy nepotrebovala. Až do včerajšieho večera sme boli tabu. Ani tí najhorší zločinci sa neodvážili siahnuť na zdravie, životy či majetok nášho rodu. Videl si tých ľudí tu okolo. Sedia tu kadejakí lotri, ale nikto z nich by mi ani vlas na hlave neskrivil. Môžem pokojne vojsť kamkoľvek, a nikto sa ma ani nedotkne. Môžem nechávať dvere svojho domu otvorené a nezmizne mi z neho ani špendlík. Ale to je už zrejme minulosť. Darshak nie je odtiaľto, je to privandrovalec a na tunajšie zvyky prosto kašle. Nič mu nie je sväté, okrem tej jeho pochybnej bohyňky."

" Prečo si sa neobrátila o pomoc na mestskú stráž?"

" Hmmm! Vidím, že o Selenitoch veľa nevieš. Darshak má kúpených všetkých ľudí, ktorí v meste niečo znamenajú, vrátane náčelníka stráže."

" On im platí za to, že mu dajú pokoj?"

" Svojím spôsobom. Sú to čestní členovia sekty. Nemuseli sekte poručiť celý svoj majetok tak, ako to robia ostatní, nemusia bývať vo Veži ani sa zúčastňovať povinných Učení či Obradov. Ale raz za sedem dní sa môžu zúčastňovať Zasvätenia."

" A to je čo? Tiež nejaký obrad?"

" Presne! Zasvätenie sa deje prostredníctvom Splynutia. Telesného splynutia. No skrátka, môžu si vybrať ktorúkoľvek členku sekty a ..."

" Jasné! Pochopil som..."

" Navyše, pán náčelník a jeho muži ani nie sú v meste. Už tretí deň naháňajú po stepiach akýchsi lupičov. A iste ešte niekoľko dní budú. V meste ostalo pár strážcov, ktorí bez rozkazu neurobia nič."

" Je dosť možné, že si tú tlupu vymysleli. Mám uši a počúvam, ale o nejakej bande na úteku som nezačul ani slovko."

" Videl si tú vežu?"

" Iste! Myslím, že v tomto meste nie je miesto, z ktorého ju nevidno." - sarkasticky dodal Conan. - " Nebude ľahké dostať sa do nej."

" Viem! Tá veža vyzerá nedobytná. Vedú do nej len jediné dvere. Ale viem aj to, že je pripojená na mestskú kanalizáciu."

" Čo? To sa mám do nej dostať cez stoku?"

" Pozri, Cimmerčan! Ochotne ti zaplatím a nie málo. Toto ber ako zálohu." - s tým mu vtisla do ruky kožený mešec. Nazrel doň a zhlboka vydýchol. Boli tam zlatiaky predstavujúce zhruba jeho ročný žold člena Slobodného bratstva. Ak je to len záloha, čo bude zbytok?

" Budem hovoriť na rovinu! Som bohatá. Veľmi bohatá. Mohla by som si kúpiť celé toto mesto aj s jeho obyvateľmi a ešte by mi kopa peňazí ostala. Rada ich dám všetky za svoje deti, ale u Darshaka nemám nijakú istotu, že mi ich vráti. Sviniar! Dobre si to vyrátal! O dva dni totiž začne spln Mesiaca a v tom čase je schopný čarovať."

" On je aj čarodejník?"

" Iba nižší! Ovláda pár kúziel, vie vyvolať nejaké ilúzie, ale len v čase splnu. Vtedy sa jeho schopnosti znásobia, našťastie len nakrátko. Ale hlavne dokáže manipulovať ľudské mysle. A toho sa najviac bojím. Vnúti človeku svoju vôľu a ten potom robí všetko, čo mu prikáže. Aj veci, ktoré by inak neurobil za nič na svete."

" Chápem! Prídeš tam aj s listinami a on ti s úsmevom oznámi, že deti sa k tebe nevrátia, lebo sa rozhodli stať členmi sekty. Ozaj, koľko majú rokov?"

" Dcéra Dido má dvanásť a syn, Belthem pätnásť. Vychovávam ich sama, ich otec umrel pred rokmi v boji, ale sú to slušné deti."

" No, nezávidím ti. Pre toho Darshaka je to možno tiež zámienka, ako ťa vlákať do veže. Predpokladám, že ti prikázal prísť samej."

" Je to tak!"

" Takže keď tam už budeš, jednoducho zmanipuluje aj teba a urobí jednu zo svojich ovečiek. Ako sa tak na teba pozerám, mnoho mužov by dalo neviem čo za Splynutie s tebou."

" Hmmm. Máš pravdu. Darshak sa ma už viackrát snažil získať do svojej sekty, ale vždy som ho dôrazne odmietla. Tie peniaze však súrne potrebuje. Stavba veže Mirgan ho finančne totálne vyčerpala a v poslednej dobe mu uviazol aj prílev nových členov. Má sotva peniaze na činnosť sekty. Preto sa ich snaží získavať za každú cenu. Ochotne pôjde aj cez mŕtvoly malých detí!"

" Koľko má tých ozbrojencov?"

" Netuším, ale veľa ich nebude. V sekte prevažujú ženy, mužov je tam menej."

" Dobre! Idem do toho. Nemám rád, keď niekto berie do zajatia deti! Zažil som to sám. Keď som bol chlapec, zajali ma Vanirčania a predali do otroctva."

" To som nevedela."

" Veľa toho o mne nevieš! Ale povedala si, že vieš o nejakej stoke, ktorou sa dá do tej veže dostať."

Dom rodiny Apare stál v severnej časti mesta a na podiv to nebol nijaký výstavný palác. Skôr obyčajný jednoposchodový dom z kameňa s veľkými oknami a bridlicovou strechou. Kol dokola bol obohnaný nízkym železným plotom. Okrem hlavnej brány z tepaného železa mal ešte niekoľko bočných vchodov. Conan sa vrátil do domu lady Zuthry tajne, jedným z nich krátko po polnoci a bol dosť namrzený. Deti s ním, samozrejme, neboli. Navyše bol celý mokrý, špinavý a strašne smrdel. Zuthre to však evidentne nevadilo, zaviedla ho do salónu a usadila na taburetku.

" Zabudla si mi povedať dve dôležité veci, vznešená!" - začal bez pozdravu.

" Aké?"

" Napríklad to, že tá stoka je taká úzka, že sa do nej človek ledva zmestí. Plecia mám dôkladne odreté od stien. Ledva som sa tam vedel hýbať. A po druhé, asi po desiatich siahach som narazil na pevnú oceľovú mrežu zapustenú priamo do skaly. Je hrubá, hustá a ešte nestihla zhrdzavieť. Nedostal by som sa cez ňu, ani keby som mal nejaký nástroj."

" To som netušila!" - vykríkla šľachtičná a s výrazom beznádeje na tvári sa posadila na čalúnený taburet. - " Čo budeme robiť?"

" No, cestou sem som o tom trochu uvažoval. Poviem ti, čo ma napadlo, ale najprv mi zariaď horúci kúpeľ."

" Tak? Čo si vyhútal?" - opýtala sa Zutra netrpezlivo, keď sa Conan vrátil okúpaný a čisto odetý do jej pracovne.

" Hmmm! Napadla ma jedna myšlienka - keď sa do hradu nedá dostať silou, treba sa tam dostať lsťou. Hovoríš, že za svoje deti dáš čokoľvek.?"

" Rada! Povedz, čo potrebuješ?"

" No, pridať pár peniažkov, najradšej nejaké strieborné alebo ešte lepšie medené. Nech to vyzerá dôveryhodnejšie."

" Dám ti peňazí koľko budeš chcieť, ale o čo ti ide?"

" Vstúpim do sekty Selenitov! Ako si spomínala, človek musí odovzdať celý svoj majetok. Ja som len chudobný potulný vojak, veľa toho nemám. Akurát za pár strieborniakov!"

" Ach tak, jasné!" - odvetila Zuthra, odišla do vedľajšej miestnosti a o chvíľu sa vrátila s veľkou drevenou truhličkou. Otvorila ju a posunula pred Conana. Bola plná peňazí.

Na Cimmerčana to riadne zapôsobilo, ale veľmi rýchlo odohnal myšlienku schmatnúť ju celú a utekať z domu. Chvíľu sa prehrabával v minciach, keď zrazu narazil na kothský strieborný poldirham. Jasné! - pomyslel si. - Presne toto potrebujem. Začal sa v minciach prehrabávať intenzívnejšie a zakrátko mal na stole slušnú kôpku strieborniakov zo vzdialenej krajiny. Tu v severnej Brythunii o nich zrejme počul len málokto. Kňažná Zuthra však už roky obchodovala s kothskými kupcami a tí jej platili tým, čo mali.

" Dobre! Toto mi bude stačiť. Onedlho bude svitať. Počkám v hostinci a predpoludním sa vyberiem do veže Mirgan. Nech to vyzerá, že som nedávno prešiel mestskou bránou."

" To už nechám na teba, ale chcem ťa ešte na niečo upozorniť."

" Počúvam!"

" Všimla som si, že už od večera sa okolo domu potulujú akísi čudní ozbrojení muži."

" Viem! Sú to moji muži zo Slobodného bratstva, ktorému velím. Prikázal som im aby chránili teba i tvoj dom hoci aj za cenu životov. Koniec koncov, sama si vravela, že si asi budeš musieť zaobstarať ochrancov. Tak som to urobil za teba."

" Hmmm! Vďaka! Asi ma to bude niečo stáť, však?"

" Neboj sa, nie sú drahí. Zato sú neúplatne verní a spoľahliví. A skúsení bojovníci."

Darshak sedel za stolom vo svojej pracovni, prehrabával sa v kope listín a nespokojne krútil hlavou. Vtom ho vyrušilo hlasné zaklopanie na dvere a po výzve vošiel dovnútra šedivý chlapík v jednoduchých šatách, aké bežne nosili obyvatelia Sanoriku.

" Čo chceš, Warlis?"

" Dobré ráno, pane. Mám pre vás nejaké správy."

" Hovor!" - vyzval Darshak veliteľa svojej výzvednej služby a zároveň mu ukázal na stoličku oproti. Zved sa usadil a pokojne začal:

" Včera večer som sledoval lady Zuthru, tak ako ste kázali."

" A čo si zistil?"

" Zaujímavú vec. Lady Zuthra sa v hostinci U kamenného rohu stretla s jedným mužom. O čom sa s ním rozprávala neviem, lebo som stál pomerne ďaleko, ale videl som jasne, že tomu človeku zaplatila."

" Zaplatila?"

" Áno, pane. Ten muž vyzeral ako vojak alebo žoldnier. Nevidel som mu do tváre, lebo mi sedel chrbtom. Ale potom niekedy v noci odrazu dom lady Zuthry obkľúčila početná skupina ozbrojencov. Hneď na to som sa odtiaľ radšej stratil, tí muži nevyzerali ani trochu priateľsky a hrozilo, že ma odhalia."

" Aháá! Takže krásna lady Zuthra si obstarala ochranku! Hmmm. Neskoro!"

" Obávam sa, pane, že teraz bude dosť ťažké sledovať jej kniežaciu milosť a jej dom."

" Nevadí. Mám ju stále pevne v hrsti. Tí muži jej už veľa platní nebudú. To, že si ich najala je len zúfalým výkrikom umierajúceho na púšti."

Veža Mirgan sa nachádzala takmer v strede mesta a Conanovi mierne pripomínala iranistánske minarety. Jej základňa bola štvorcová jednoposchodová stavba, ale od druhého poschodia to už bola valcová opacha, vysoká dobrých dvadsať siah. Nijaká iná stavba v meste nebola taká vysoká. Čnela sa nad Sanorikom ako strážca, ale Conanovi skôr pripomínala krvilačnú obludu týčiacu sa nad svojou obeťou.

Conan niekoľkokrát zbúchal na pevnú, železom okovanú bránu. Zároveň ju skúseným okom zhodnotil - bolo by potrebné veľké, silné baranidlo na jej prerazenie. A vôbec, ktovie, čo je za ňou...Z myšlienok ho vyrušilo vrznutie. V jednom krídle brány sa otvorilo malé okienko a v ňom zazrel tvár mladého muža.

" Čo si želáš, pocestný?" - opýtal sa mladík, keď pohľadom prebehol výzor príchodzieho. Conan mal na sebe jednoduchý pútnický plášť, plátenú torbu zavesenú na kuse špagátu a dlhú palicu. Plášť i sandále mal celé od prachu.

" Pozdravujem ťa. Prichádzam zďaleka aby som sa poklonil veľkej bohyni Séle. Stretol som jej uctievačov a oni mi ukázali jej svetlo."

" Rozumiem!" - odvetil mladík a o chvíľu sa otvorila celá brána. - "Vstúp!"

Conan vošiel a ocitol sa v šere akejsi vstupnej haly. Vtom začul, ako sa dvere za ním znovu pevne zavreli.

" Ako sa voláš, priateľu?" - opýtal sa Darshak keď sa hosť usadil. Na stole pred ním ležal neveľký mešec plný kothských poldirhamov.

" Volám sa Brenan. Prichádzam z ďalekého Kothu. Až tam sa doniesli správy o tvojom svätom učení."

" To ma naozaj teší. Pred časom sa skupina mojich verných vydala do sveta šíriť slávu našej skvelej bohyne. Takže ty si ich stretol až v Kothe?"

" Áno, pane. Oni mi otvorili oči a ukázali správnu cestu. Dovtedy som len blúdil. Predal som celý svoj majetok a vydal sa pešo na cestu sem aby som uzrel svetlo najvyššej pravdy."

" Ale ty nie si Kothčan?"

" Nie, to nie som. Pochádzam zo severu. V Kothe som sa usadil pred rokmi, lebo už som mal po krk toho nevľúdneho, mrazivého podnebia. Ale ani tam som nenašiel svoje šťastie. Teda až do chvíle, kým som nestretol tvojich verných."

" Dúfam, že sú všetci desiati v poriadku." - dodal Darshak a Conan okamžite vycítil, že ho vodca sekty skúša. Keďže však netušil, koľko mohlo byť tých ľudí, rozhodol sa zahovoriť to.

" No, neviem koľko ich bolo, ja som hovoril len s dvomi, jedným mužom a jednou ženou. Oslovili ma na ulici, keď som bezradný a skľúčený sedel v prachu na zemi a uvažoval o tom, že skončím svoj úbohý a bezvýznamný život. Ich vľúdne a priateľské slová mi zneli ako rajská hudba. Oni ma z toho prachu pozdvihli a urobili zo mňa nového človeka."

" Si vítaný, brat Brenan. Teraz ťa moji verní zavedú do tvojej izby, dajú ti najesť a napiť. Oddýchni si po dlhej ceste, dnes ťa ešte nebudem zaťažovať Učením a nemusíš sa ani zúčastniť Obradov. Začneme zajtra ráno."

" Dobre, pane. Ako rozkážeš..."

" Žiadny pane! Sme bratia. A ja som pre všetkých brat Darshak."

" Rozumiem, brat Darshak. Stretneme sa ráno."

Conan sa ubytoval v malej, skromne zariadenej izbičke na druhom poschodí veže kam sa dostal po vnútornom kovovom točitom schodišti končiacom až na streche veže. Jedna posteľ, skriňa a stôl so stoličkou. Aký to rozdiel proti zlatom vyzdobenej pracovni brata Darshaka! Zároveň skúseným okom zhodnotil možnosti použitia izby na útek. Boli mizivé. Na izbe síce boli okná, ale pripomínali skôr strieľne. Boli uzučké, cez ne by sa nepretiahlo ani malé dieťa. Dvere boli pevné, ale nemali nijaký zámok ani závoru, dali sa voľne otvárať a zatvárať, takže izba bola nebola použiteľná ani ako prípadný úkryt.

Cestou hore ho sprevádzal mladý člen sekty menom Millano, pôvodom Nemedijčan, ktorý celý čas nezavrel ústa. Conan sa však z jeho rečí veľa dôležitého nedozvedel, pretože mladík iba neustále vychvaľoval sektu a jej vodcu. Conan púšťal jeho reči jedným uchom dnu a druhým von.

Popri inom si však všimol, že na prízemí veže je aj veľká kúpeľňa. Millano mu vysvetlil, že onedlho sa vo svätyni na prvom poschodí začnú večerné obrady a Očista je povinnosťou každého, kto sa ich zúčastňuje. On sa ich dnes ešte zúčastniť nemusí, ale zmyť prach ciest si pokojne môže. Conan jeho ponuku s vďakou prijal a o chvíľku sa už Cimmerčan kúpal vo veľkej mramorovej vani. Keď vyliezol poutieral sa do hodvábneho ručníka, ktorý mu Millano priniesol.

Nebol v kúpeľni sám, bolo tam niekoľko radových členov sekty, mužov i žien. Tí ľudia sa zjavne jeden pred druhým nehanbili, mali spoločné vane i šatne. Všetci si ho zvedavo obzerali, ale nikto sa k nemu nepriblížil aby sa s ním zoznámil. Millano mu to vysvetlil tak, že čas na zoznamovanie sa ešte nenastal, ale príde čoskoro. Musí byť len trpezlivý. Conan nad tým len v duchu mávol rukou, nemal v úmysle zdržiavať sa tu. Vrátil sa do svojej izby. Keď vychádzal z kúpeľa nevšimol si prekvapený pohľad jedného z mužov. Ten sa rýchlo obliekol a pobral sa rovno do Darshakovej pracovne.

Conan opustil izbu krátko po polnoci. Spevy, modlitby a orgazmické výkriky žien i mužov zúčastňujúcich sa Zasvätenia už dávno stíchli a veža sa ponorila do hrobového ticha. Ani on ho nenarušoval svojimi krokmi, pretože sa pohyboval ako leopard na love. Nevedel, kde má deti hľadať, ale bol rozhodnutý hoci aj prejsť celú vežu od sklepenia až po strechu a nájsť ich.

Vchod do podzemia si všimol už keď ho Millano viedol do kúpeľa. Bol pomerne nenápadne umiestnený, ale Conanovmu rysiemu zraku neunikol žiadny detail. Vnútro veže bolo cez deň osvetlené cez veľké stropné okná na vrchole veže, ale v noci tu museli všade horieť fakle. Conan si jednu vzal z držiaka na stene a pomaly začal zostupovať do podzemia. Považoval za logické, že ak niekoho väznia, tak vo väzení a najbezpečnejšie väzenia sú obvykle pod zemou.

Opatrne postupoval chodbou točiacou sa dookola. Po jej oboch stranách boli rady drevených dverí s malými mrežovými okienkami v hornej časti a Conanovi nevdojak prišla na um myšlienka, načo je Darshakovi toľko väzenských ciel, keď jeho sekta hlása lásku a nenásilie. Nazeral do každej cely a to rozptýlilo jeho pozornosť natoľko, že si ani nevšimol blížiace sa postavy ľudí.

Keď si ich konečne všimol boli už príliš blízko. Bezpečne spoznal Darshaka, ale pri pohľade na ostatných štyroch mu telom prebehla triaška. Za Darshakovým chrbtom stáli štyria strelci s nabitými kušami a mierili na neho. Ich oblečenie nespoznával, nepatrili ani k mestskej stráži ani k Brythunskej armáde. Vyzerali dosť podobní, ale to sa mu mohlo len zdať, pretože mali stiahnuté priezory a nevidel im do tvárí. Nevedel si však predstaviť, kde sa tu vzali. Žeby to boli tí Darshakovi ozbrojenci?

Darshak na neho nepekne pozrel, sarkasticky sa uškrnul a prehovoril:

" Neviem, kto si, ale určite nie si ten, za koho sa vydávaš! Možno si naozaj prišiel z Kothu, ale nie preto, aby si vstúpil do mojej sekty. Lady Zuthra ti zaplatila, aby si oslobodil jej parchantov."

" Ako si na to prišiel?"

" Jeden z mojich ľudí sledoval pani z Apare a videl ju včera večer v hostinci rozprávať sa s akýmsi vojakom. Bol si to ty! Do tváre ti síce nevidel, ale spoznal ťa podľa tej zvláštnej jazvy na pravom lýtku. A vôbec, na bedára z Kothu máš akosi priveľa jaziev a priveľké svaly. Tak kto vlastne si?"

" Volám sa Conan. Cimmerčan."

" Dobre, Conan! Teraz pekne zalez do tej cely, pred ktorou stojíš. Ráno rozhodnem, čo s tebou. A nepokúšaj sa utiecť. Odtiaľto vedie von len jedna cesta."

Conan to dobre vedel. Chodba, do ktorej vliezol doma slepá! Jediná cesta von skutočne viedla späť na schody, ale bez zbrane a štítu by sa cez tých štyroch nedostal. Faklička, ktorú držal v ruke sa ako zbraň dala sotva použiť. Nespokojne zavrčal, ale poslúchol a vošiel do prázdnej cely. Vzápätí sa za ním zabuchli dvere a cvakol zámok. Začul vzďaľujúce sa Darshakove kroky a o chvíľu buchli aj dvere na vrchole schodišťa.

Conan osamel. Darshak mu našťastie nechal fakľu, takže neostal po tme. Fakľu zastrčil do medzery medzi dvomi kameňmi a posadil sa na kamennú podlahu. V cele nebolo nijaké zariadenie, len v kúte sa v podlahe matne černela asi stopu široká diera: provizórny záchod. V strope zbadal dva neveľké obdĺžnikové otvory, zrejme vetráky. Ani jeden z otvorov sa nedal použiť ako úniková cesta.

Ocitol sa v podobnej situácii už nie raz a nikdy si nezúfal. Priečilo sa to jeho prirodzenosti. Ani teraz neprepadol panike, vedel, že čoskoro sa odtiaľto dostane, ale čosi mu tu nesedelo. Stále si vybavoval scénu, ktorej účastníkom bol pred chvíľou. A stále nevedel prísť na to, čo mu tam vadilo. Alebo chýbalo? Vstal a začal sa prechádzať po cele. Tri kroky od steny po stenu. Ťapot jeho sandálov sa slabo odrážal od holých stien. Uvedomil si to a v tom okamihu sa mu rozjasnilo. Znovu sa spokojný posadil na podlahu.

Dlho však sedieť neostal. Vstal a pohľadom cez okienko sa presvedčil, že na chodbe nikto nie je, aspoň nie v dohľade. Potom siahol rukou na vnútorný švík koženej vesty, ktorú mal oblečenú, nahmatal malú dierku a začal cez ňu vyťahovať kus pevného oceľového drôtu. Štrbinu medzi pántom a krídlom dverí použil na to, aby jeho koniec ohol do pravého uhla, druhý koniec ohol v prstoch do kruhu. Vyrobil si tak šikovný pakľúč a začal ho skúšať v zámku dverí. Ten po chvíli ticho cvakol a Conan sa ocitol na chodbe. Ešte raz sa rýchlim pohľadom presvedčil, že je sám a pokračoval v prehliadke ciel.

Deti našiel len o tri cely ďalej. Ležali na slamníkoch pohodených na podlahe a tvrdo spali. Rýchlo otvoril dvere na cele a ako prvého zobudil Zuthrinho syna Belthema. Chlapec na neho chvíľu neveriacky hľadel, akoby sa stále nachádzal v ríši snov. Conan mu rýchlo zakryl ústa rukou, lebo videl, že mládenček sa už už chystá vykríknuť.

" Ticho!" - šepol. - "Posiela ma vaša matka. Potichu zobuď svoju sestru."

Chlapec mlčky prikývol a potriasol dievčatko za plece. Dido zamrnčala, nevraživo pozrela na brata, ale v tom zazrela cudzinca a celkom ožila. Napodiv sa vôbec nezľakla.

" Kto je to?" - opýtala sa brata.

" Neviem. Ale posiela ho mamička, prišiel nás vyslobodiť."

" Ako si sa sem dostal?" - nedalo dievča pokoj.

" To je na dlhé vysvetľovanie a na to teraz niet času. Musím vás odtiaľto dostať von. Poďte!"

Deti nebolo treba dvakrát ponúkať. Conan vyšiel na chodbu prvý aby ich kryl v prípade útoku. Nijakú zbraň síce nemal, ale on sám bol vynikajúca živá zbraň. Darshakove ilúzie ho ohroziť nemohli a s bojovníkmi z mäsa a kostí by si poradil aj holými rukami.

Pomaly prišli k dverám do podzemia. Conan ich skúsil, ale boli odomknuté. Vyšli na prízemie veže, nikde sa nič nehýbalo. Aj Darshak už zrejme zaľahol spoliehajúc sa na to, že cudzí votrelec je pod dobrým zámkom.

Poslednou prekážkou bol vrátnik. Conan síce počul z vrátnice jeho hlasné chrápanie, ale i tak hrozilo, že ho otváranie dverí zobudí. Po špičkách prišiel k spiacemu mužovi a uštedril mu tvrdý úder do sluchy. Muž zo spánku zaúpel, ale nič viac. Conan vedel, že teraz sa už len tak ľahko nezobudí. Bez váhania si vzal jeho kľúče, tak potichu, ako sa len dalo odomkol bránu a vyviedol deti von. Ulica bola tmavá a pustá. Conan však vedel, že je to len zdanie. Dvakrát vydal tichý zvuk napodobňujúci kuvika. Odpoveďou mu boli tri podobné zakuvikania a z krovia na druhej strane ulice sa vynorili dve temné postavy mužov. Pribehli k bráne a bez slova zabalili deti do hrubých teplých plášťov.

" Odveďte ich k matke!" - rozkázal šeptom.- " Ručíte mi za nich vlastnými hlavami, rozumiete?"

" Jasné, veliteľ!"

" Ty s nami nejdeš?" - prekvapene šepla Dido.

" Nie! Ja tu musím ešte niečo dokončiť. Ponáhľajte sa! Títo muži vás bezpečne dostanú domov."

Deti už neprotestovali a pokojne sa v sprievode ozbrojencov pustili behom po ulici. Hneď ako zmizli za najbližším rohom sa Conan otočil, vrátil sa do veže, zamkol bránu, kľúče vrátil spiacemu vrátnikovi, zaliezol do podzemia, zamkol celu, kde pred chvíľou spali Zuthrine deti, potom sa vrátil do svojej, zamkol ju zvnútra, pakľúč vsunul do škáry medzi kameňmi tak, že ho nebolo vidno a pohodlne sa uložil na kamennej podlahe. O chvíľu už aj on pokojne odfukoval.

Tak, ako očakával, ho ráno zobudil hurhaj na chodbe. Ktosi pobehoval hore dolu a vykrikoval čosi nezrozumiteľné. Jasné! - pomyslel si. - Zistili, že deti nie sú v cele. Darshak bude zúriť.

Darshak naozaj zúril. Jeho hlas sa niesol chodbami veže ako rev raneného draka. Behal po väzenskej chodbe a v zúfalstve otváral jednu celu za druhou, akoby dúfal, že v niektorej z nich objaví Zuthrine deti. Nakoniec sa dostal ku Conanovej, ale tá bola na jeho prekvapenie zamknutá.

" Kde sú tie deti?" - zrúkol na väzňa cez mrežové okienko.

" Doma!" - odvetil Conan s pohŕdavým úsmevom. Mal presne premyslené, čo Darshakovi povie.

" Ako si ich dostal von?"

" Ja? - opýtal sa Cimmerčan pohoršene. - " Nijako! Veď som sa ani nevedel dostať z tejto cely. A potom, keby som ich aj nejakým zázrakom dostal von, prečo by som tu ďalej ostával?"

" Čo? Však ti za to zaplatila, či nie?"

" A čo si si myslel, ty chudák? Že lady Zuthra je nejaká hlupaňa? Vôbec nie! Ona veľmi dobre vedela, že z tejto veže normálny človek nevyjde. Ja som nemal oslobodiť jej deti!"

" A kto ich oslobodil?"

" Najala si čarodejníka. Nejaký Stygijčan, ktorý sa tu práve náhodou nachádzal a hľadal akéhosi magora, ktorý sa pred rokmi pokúsil čosi ukradnúť zo Setovho chrámu v Khemi. Ten chlap je stokrát silnejší ako ty, dokáže sa zneviditeľniť, prechádzať cez steny a podobné veci. On ich odtiaľto vyviedol a ani si to nepostrehol. Teraz sú doma v bezpečí a ty môžeš ich matke akurát tak vieš čo!"

Darshak pri týchto slovách zbledol ako stena. O nijakom Stygijcovi síce nepočul, ale to neznamenalo, že tu nijaký nie je. Stygijskí kňazi boli všeobecne známi tým, že putovali po celej Hyborskej zemi a hľadali svojich nasledovníkov. Alebo nepriateľov! Boli to mocní mágovia a on z nich mal panický strach. Aj preto založil svoje hlavné sídlo tak ďaleko od Stygije.

" No? Čo tak čumíš?" - pokračoval Conan. - " Tomu človeku som sa aj ja radšej pratal z cesty. Oproti tebe je to skutočný arcimág. Tie tvoje iluzórne obrazy vojakov s kušami, ktorými si sa obkolesil dúfajúc, že ti naletím, sú nič proti tomu, čo on dokáže. Rozpučil by ťa ako švába, ale na to ho pani z Apare nenajala. Zaplatila mu len za to, aby odtiaľto dostal jej malých."

" Tak načo sem, do pekla, poslala teba? A ako si vedel, že tí strelci sú len ilúzie?"

" Ja som tu bol len na to, aby som odpútal tvoju pozornosť a vyvolal u teba dojem, že máš nado mnou moc a nič ti nehrozí. Dal som sa zajať naschvál. A to, že tí tvoji vojačikovia sú len ilúzie som zistil, keď som nepočul ich kroky. Tie ich čižmy mali normálne vydávať riadny klepot. Urobil si chybu. Mal si si radšej priviesť svojich verných so skutočnými zbraňami."

Darshak začal pobehovať po chodbe a zlostne kopal do dverí a stien. Hromžil a preklínal všetkých bohov a jeho verní sa radšej stiahli kus dozadu, aby sa kopance a údery neušli aj im. Napokon sa však upokojil. Vrátil sa ku Conanovej cele, cez okienko pozrel na Cimmerčana a na tvári mu zaihral zvláštny úsmev, pri ktorom Conanovi prebehla telom triaška. Zrazu pocítil ako sa mu zatočila hlava a musel sa chytiť mreží, aby sa udržal na nohách. Mozog sa mu zvláštne rozvibroval a celou hlavou mu prebehla vlna silnej bolesti. Pustil mreže a chytil si ju rukami, ale bolesť neprechádzala. Vykríkol, padol na kolená, bolesť ním lomcovala ako víchor trstinou. Ani si nevšimol, že dvere na cele sa otvorili a stál v nich Darshak, stále sa jedovato usmievajúci.

Zrazu bolesť ustala akoby uťal. Conan pozrel na svojho trýzniteľa. Ten k nemu natiahol pravú ruku a jasným, monotónnym hlasom prehovoril:

" Vstaň! Teraz urobíš niečo aj pre mňa. Pôjdeš do domu lady Zuthry a prinesieš mi odtiaľ toľko peňazí, koľko budeš môcť. Máš na to dva dni. Odmenou ti bude tvoj život - nerozpučím ťa ako švába! Rozumel si môjmu rozkazu?"

" Áno, môj pane!" - odvetil Conan.

" Choď!"

Conan vyšiel z cely a pobral sa chodbou k východu sprevádzaný Darshakovým tajuplným úsmevom.

Búchanie na bránu vrátnika vyrušilo pri raňajkách. Začudoval sa, lebo takto skoro ráno nezvykol do Veže nikto prichádzať. Otvoril okienko na veraji a zazrel skupinku mužov vedenú Conanom. Stáli pred bránou obťažkaní vrecami, Conan držal v rukách veľkú drevenú truhlicu. Nepochybne bola veľmi ťažká, pretože svaly na rukách sa mu chveli od námahy.

" Á, tak už ste tu? Dobre!" - povedal vrátnik skôr pre seba a otvoril bránu. Conan vošiel ako prvý a akonáhle sa dostal na dosah k vrátnikovi, zvolal "chytaj" a hodil mu truhlicu do náručia. Muž ju inštinktívne zachytil, ale jej váha ho zhodila na zem. Bolestne zaúpel a v tom zbadal, že sa z nej nevysypali zlaté mince, ako logicky očakával, ale len obyčajné kamene. Zazrel ešte, ako Conan vytiahol spod plášťa meč a rozbehol sa dovnútra veža. Ostatní muži ho nasledovali. Poodhadzovali vrecia naplnené slamou a s tasenými mečmi sa rozbehli za svojím veliteľom bez toho, aby im v tom mohol niekto zabrániť. Len jeden sa na okamih odpojil a ranou päste poslal vrátnika do bezvedomia.

Žoldnieri rýchlo obsadili prízemie veže a Seleniti sa tomu mohli len nečinne prizerať. Svoje zbrane mali v izbách, ale aj keby si ich stihli priniesť, proti zabijakom zo Slobodného bratstva by sa neodvážili postaviť v otvorenom boji. Z pracovne vybehol Darshak, ale takmer sa napichol na hrot Conanovho meča. Zlostne zagánil, ale utiecť sa neopovážil. Taký prejav zbabelosti by ho úplne zhodil v očiach jeho verných. Súčasne mu došlo, že Conan nijaké peniaze nenesie.

" Tak už som tu!" - vyhlásil Cimmerčan. - "Presne po dvoch dňoch, ako si mi kázal."

" Čo...čo to má znamenať?"

" Nič, iba to, že si sa kruto mýlil, ak si si myslel, že sa ti len tak ľahko podarí očarovať ma. Vedz jedno - moja vôľa silnejšia ako tvoje kúzla!"

" Ty...ty si?"

" Presne! Len som to zahral aby som sa dostal von. Tá bolesť hlavy síce bola skutočná, ale nič viac. Na to, aby si mi vnútil svoju vôľu, by si musel byť oveľa silnejší. Mňa nemôžeš očarovať! Už to skúšali onakvejší čarodejníci a nepochodili."

" Ešte si nevyhral!" - zvolal Darshak, cúvol o krok dozadu a namieril ruku na vojaka stojaceho tesne za Conanom.

" Ty! Prikazujem ti, aby si okamžite zabil Conana!" - zvolal, ale žoldnier sa na jeho zdesenie ani nepohol. Darshak pokyn zopakoval, ale napokon len bezradne spustil ruku a celý sa rozochvel.

" Nefunguje to, čo? Ani nemôže. Tento muž je Argosan a nerozumie ti ani slovo! Tak, a teraz by si mal pomaly ale isto prestať robiť hlúposti a ísť si pobaliť veci!"

" Čo tým chceš povedať, Cimmerčan?"

" Ja nič. Ale ona ti má čo povedať." - odvetil Conan a odstúpil nabok. Darshak vytreštil oči, akoby videl ducha. Miestnosťou k nemu, ladne ako jazerná labuť, kráčala lady Zuthra.

" Zdravím ťa, Darshak. Tak som predsa len splnila tvoj sen a vstúpila do tvojej veže. Ale nie ako nová členka sekty bohyne Sély."

" Ách, vitaj krásna pani." - odvetil Darshak a na tvári mu znovu zaihral ten nebezpečný úsmev. Ale Zuthra ostala celkom pokojná.

" Neskúšaj na mne tie svoje jarmočné triky, ty podvodník. Ten Stygijčan, ktorý mi vyslobodil deti mi na rozlúčku daroval amulet na ochranu práve pred takými ako si ty." - siahla si pod blúzu a ukázala mu na striebornej retiazke zavesený prívesok zvláštneho, ťažko určiteľného tvaru. Darshak nikdy nič podobné nevidel. Mohlo to byť čokoľvek, ale prirodzená opatrnosť ho varovala, aby radšej nepokúšal osud. Dobre vedel, že s čarami stygijských mágov si nebolo radno zahrávať. Navyše si uvedomil, že spln Mesiaca už skončil a jeho magická sila je dosť obmedzená. Aj keby Zuthra amulet nemala, nemuselo by sa mu podariť zmanipulovať jej myseľ.

" Takže, aby sme to tu uzavreli!" - pokračovala kňažná. - " Tu ste skončili! Zbaľte si veci a zmiznite. Bude sa to tu búrať. Dohodla som sa s radnými pánmi, že materiál z veže bude použitý na spevnenie mestských hradieb."

" Ja...nerozumiem!"

" Tak ti to vysvetlím. Istým spôsobom by som ti mala byť vďačná. Donútil si ma k tomu, aby som zo skrine vybrala všetky vlastnícke listiny k môjmu majetku a dôkladne si ich prečítala. Priznám sa, dovčera som ani sama poriadne nevedela, čo všetko vlastním. A na jednej z tých listín som objavila zaujímavú maličkosť - pozemok, na ktorom stojí táto veža je môj a ty si ju tu postavil bez môjho dovolenia!"

" Čože!"

" Presne tak! Potvrdil mi to aj mestský zememerač. A podľa zákona, všetko to, čo sa na danom pozemku nachádza patrí jeho majiteľovi. Takže aj táto obludná stavba je moja. A ja som sa rozhodla ju zbúrať. Ty a tvoji verní musíte odísť. Kam, to ma ani trochu netrápi. Tu je príkaz podpísaný mestským sudcom. Viem, že je to jeden z čestných členov tvojej sekty, ale takéto hrubé porušenie zákona ani on nemohol prehliadnuť. Zvlášť potom, ako som mu pripomenula, kto doporučil kráľovi, aby ho vymenoval za sudcu." - s tým podala Darshakovi veľký pergamen s pečaťou mestského súdu. Vodca sekty však doň ani nenazrel. Vedel, že kňažná neblufuje. Vedel, že prehral. Všetko!"

" Daj mi dva dni!"

" Máš ich mať! Ale viac ani minútu!" - odvetila žena a v sprievode oddielu ozbrojencov opustila vežu.

" Tak čo, vznešená? Si spokojná?" - opýtal sa Conan Zuthry, keď vyšli z veže a na koňoch sa vracali do jej sídla.

" Samozrejme! Vidno že si strávil nejaký čas medzi hercami."

" Nie len medzi hercami. Aj medzi Shemitmi. Tí ma naučili, že používať lesť a klamstvo je niekedy lepšie ako používať zbraň. A používať pakľúč som sa naučil medzi shadizarskými zlodejmi."

" Ten blbec Darshak na všetko naletel, ešte aj na toho stygijského mága."

" No, vieš, kým som vtedy čakal v hostinci na vhodnú dobu, popýtal som sa kadekoho na nejaké drby o Darshakovi. A ktosi mi spomenul čosi o tom, že kedysi v mladosti vraj mal nejaké problémy so Stygijčanmi. Bola to síce len taká klebietka, ktorá vôbec nemusela byť pravdivá, ale rozhodol som sa využiť ju. Sila slova niekedy prekoná aj silu meča."

Conan potlačil krídlo brány a tá sa s tichým vrznutím otvorila. Vošiel dovnútra a za ním vstúpila lady Zuthra a oddiel žoldnierov. Veľká skupina otrokov s náradím ostala vonku. Zatiaľ.

Vošli do prízemnej siene a porozhliadali sa. Nikde sa nič nehýbalo.

" Je tu ticho." - šepla Zuthra. - "Asi odišli."

" Vyzerá to tak. Ale niečo mi tu nehrá."

" Čo?"

" Nikto v meste ich nevidel odchádzať."

" Možno odišli v noci, tajne a v tichosti."

" Dobre! Prezrite to tu!" - zavelil Conan a ozbrojenci zo Slobodného bratstva sa rozbehli po budove. Conan so Zuthrou sa pobrali do Darshakovej pracovne. Panoval tam hrozný neporiadok, všade sa povaľovali kusy šiat, listín a riadu, na stole stála veľká drevená pokladnica. Bola prázdna!

" Čo sa tu pri Mitrovi...- začala Zuthra, ale v tom dorazil do miestnosti jeden zo žoldnierov.

" Našli ste niečo?"

" Svätyňa je zamknutá. Musíme vyraziť dvere."

" Zamknutá? Prečo..."

Vybehli na poschodie a zastali pred dverami do chrámu. Dvaja vojaci do nich o dušu rúbali veľkými bojovými sekerami. Triesky veľké ako mužské dlane odletovali na všetky strany. Netrvalo dlho a rozsekali ich tak, aby sa dali otvoriť. Nazreli dnu a zdúpneli. Aj takým skúseným bojovníkom ako boli títo vojnoví psy naskočila husia koža. Zato lady Zuthra sa ani nepokúšala zastaviť zvracanie a celé jej bohaté raňajky skončili v kúte za dverami. Jeden zo žoldnierov jej podal čutoru s vodou. Až keď si vypláchla ústa a ovlažila si tvár, bola schopná lepšie si prezrieť obraz v sieni. Obraz apokalypsy. Po celej svätyni sa povaľovali desiatky mŕtvych tiel odetých do bielych obradných plášťov. Tváre, skrivené do absurdných, desivých grimás svedčili o tom, že títo ľudia umierali v hrozných mukách a bolestiach. Každý z nich zvieral v stuhnutých prstoch pohár. Na oltári stála veľká nádoba, v ktorej na dne bolo ešte tak na palec nejakej tekutiny. Conan k nej privoňal a potom sa štítivo odtiahol.

" Jed! Pri Cromových diabloch, čo im asi tak mohol natárať, aby to svinstvo dobrovoľne vypili?"

" To je ich Deň znovuzrodenia. Chystali sa naň od začiatku, boli pripravení na to, že raz príde. Vieš, poznala som trochu to ich zvrátené učenie a v ňom sa hovorilo, že v Deň znovuzrodenia odídu všetci k svojej bohyni aby sa neskôr vrátili späť v inej podobe. Iba ten sa môže znovu zrodiť, kto umrie. Oni chceli umrieť, Conan! Prečo ma to nenapadlo skôr. Mohla som tomu šialenstvu zabrániť."

" No, možno niektorí nechceli! Prečo inak by Darshak zamkol dvere? A vôbec, ktovie, či on sám sa toho jedu napil."

Zuthre znovu zovrelo vnútornosti. Conan mal pravdu. Bolo viditeľné, že niektorí z nebohých sa zúfalo pokúšali dostať von. Ruky mali celé dokrvavené z toho, ako sa nimi pokúšali otvoriť zamknuté dvere do svätyne.

" Tak preto ich nikto nevidel odchádzať z mesta."

Žoldnieri sa pomaly rozišli po sieni a začali obracať telá tak, aby im videli do tvárí. Boli hotoví veľmi rýchlo, Darshakovu tvár poznal každý.

" Nie je tu!" - oznámil Conan kňažnej.

" Prekliaty lotor! Zabil vlastných veriacich, otrávil ich ako potkany a potom si pokojne ušiel aj so všetkými peniazmi."

" Čo urobíme, lady Zuthra?" - opýtal sa Akkifar.

" Zavolajte otrokov."

Jeden žoldnier odbehol a o chvíľu sa vrátil s niekoľkými otrokmi. Kňažná ukázala na nebohé telá a prikázala:

" Treba ich pochovať! Zo statku pritiahnite povozy, telá naložte a vyvezte za mesto. Uložte ich do starej vodnej priekopy a zahrabte."

" Ako rozkážete, vaša milosť." - odvetil otrok a chcel sa pobrať von, ale zastavil ho Conanov hlas.

" Mne priveďte môjho koňa!"

" Načo ti je?" - opýtala sa Zuthra a nevrlo pozrela na Cimmerčana. Prečo chce práve teraz odísť?

" Ja toho Darshaka nájdem! Nebude ďaleko."

Kňažná chápavo prikývla a znovu pokynula otrokovi.

" Urob, čo ti kázal! A...jedno miesto v tej priekope nechajte voľné!"
K O N I E C
2 1