Prísaha života

Ondrej Trepáč

Zadunenie a záblesk teleportu vytrhlo Sarandiba zo zamyslenia. Očakával ich, ale nie tak skoro. Chlapci sa teda poriadne poponáhľali. Otvoril dvere na teleportačnej miestnosti a nazrel dnu. Tak ako predpokladal, uvidel troch svojich mužov v čiernych burnusoch a čarodejníka Melanthia, ktorý sa od vojakov líšil len tým, že nemal zbraň. Zato jeho muži boli ozbrojení až po zuby. Ale pri ceste do neznámeho, navyše nepriateľského prostredia to bola jednoducho nutnosť.

Piatym človekom v miestnosti bola mladá žena. Mohla mať takých dvadsaťpäť možno tridsať rokov. Bola oblečená do obyčajných šiat z hrubého hnedého plátna, aké nosia kerkoranské sedliačky. Dlhé čierne vlasy mala špinavé a zlepené, tvár a ruky umazané od sadzí a celá sa chvela. Vystrašene sa rozhliadala po miestnosti držiac sa pevne ramena jedného z vojakov.

Sarandib aj vojaci však vedeli, že táto žena nie je nijaká kerkoranská sedliačka. Kvôli takej by nemerali cestu do tisíce míľ vzdialenej krajiny.

" To je ona?" - opýtal sa sucho, hoci vedel, že jeho otázka je celkom zbytočná.

" Áno, pane!" - odvetil jeden z vojakov - " Už nás čakali. Rezident ukryl dievča na jednom statku akože tam robí slúžku. Majiteľ statku je jeho človek. Pulzačný kameň aktivoval v jednej šope. Dievča sa síce zdráhalo, ale potom pochopilo, že mu nechceme ublížiť."

" Dobre! V poriadku. Neskôr mi napíšete hlásenie. Teraz ju odveďte, Servetta sa o ňu postará. V týchto handrách ju pred Veliteľa ani nepustím."

Vojaci vzali dievča pod pazuchy a viedli ho von z budovy. Sarandib ich pohľadom z okna sledoval a musel sa pousmiať, keď dievča zrazu pri pohľade na siluetu Brugaly radostne vykríklo: "Som domááá!" Viac však už nepočul, pretože zmizlo za rohom budovy. Pokynom ruky si privolal seržanta, ktorý už čakal obďaleč.

" Choďte a oznámte Veliteľovi, že je tu!"

Vojak len prikývol a mlčky opustil budovu. Na dvore ho čakal osedlaný kôň...

Servetta trikrát zaklopala na dvere komandantovej pracovne a nečakajúc na povolenie vstúpiť ich otvorila. Vedela, že plukovník čaká len na ňu a ženu, ktorá bola s ňou. Bola to tá istá žena, ktorá pred polhodinou vyšla z teleportačnej miestnosti, ibaže teraz vyzerala úplne inak. Bola dočista vykúpaná, vlasy mala umyté a zopnuté do úhľadného chvosta, priliehavé zelené šaty zvýrazňovali jej takmer dokonalú postavu.

" No, to už vyzerá lepšie! Ďakujem, seržantka. Nie sú to náhodou šaty mojej ženy?"

" Prepáčte, pane, ale Luned iné nezohnala. Jej šaty by boli malé, moje zas veľké. Ale napokon zasiahla pani Wirella. Táto krásna bajadéra má jej výšku i postavu."

" V poriadku, môžete ísť!" - pokynul Sarandib a Tiriánka bez slova opustila miestnosť.

"Posaďte sa!" - vyzval Sarandib dievčinu, ktorá po vojačkinom odchode ostala ticho stáť pri dverách. Pomaly sa usadila na jednu zo stoličiek oproti Sarandibovmu stolu a stále sa skúmavo rozhliadala. Už sa nechvela, ale z jej správania sa bolo cítiť silné napätie.

" Mňa sa nemusíte báť, ani nikoho z mojich ľudí. Tu ste v úplnom bezpečí, odhliadnuc od toho, že ste tisíce míľ ďaleko od Kerkoranu. Mimochodom, som plukovník Sarandib, komandant elitného oddielu Krvavých psov. A vy? Poznám len vaše krycie meno - Bajadéra."

" Ja... volám sa ... Orrina! Áno, Orrina!"

" No výborne, aspoň niečo si pamätáte."

" Hmm! Pravdu povediac, pamätám si toho dosť. Určite túto základňu. Cvičili ma tu. Ale vtedy tu bývalo oveľa viac vojakov. Kam sa podeli?"

" V tejto krajine sa za posledné roky dosť veľa vecí zmenilo. Všetko sa časom dozviete, teraz je dôležité, aby ste si spomenuli, kde ste boli a čo ste robili toho dva a pol roka."

" Obávam sa, pane, že to asi bude poriadne ťažké. Snažím sa, ale nedokážem si nič vybaviť. Pamätám sa len na to, ako som sa bila s tou balgoranskou špiónkou a zabila som ju. Viem aj to, že som sa dostala von z domu, kde k bitke došlo, ale potom som od vysilenia omdlela. Prebrala som sa v akejsi špinavej uličke na predmestí Albiru. Netušila som, ako som sa tam dostala ani to, prečo mám na sebe iné šaty. Až rezident, s ktorým som nadviazal kontakt mi prezradil, že som na dva a pol roka zmizla bez stopy. Nevedela som, čo mám na to povedať a stále to neviem."

" Áno, toto všetko prišlo v hlásení od rezidenta. Udivilo ma hlavne to, že ste si stále pamätali svoje núdzové heslo, vedeli ste, kde máte mŕtvu schránku i kto je váš kontakt. Nezdá sa vám to nejaké divné?"

" Všetko sa mi zdá divné, plukovník! A najviac spôsob, akým som sa sem dostala."

" O tom teraz nebudeme hovoriť. Onedlho príde Veliteľ Tajnej. On vás ešte raz podrobne vypočuje a rozhodne, čo s vami ďalej."

" Dá ma zlikvidovať?"

" Myslím, že nie. Prečo by to robil, napokon, už pred rokom a pol ste boli úradne prehlásená za mŕtvu. Každopádne, vaše zmiznutie zrejme nemala na svedomí kerkoranská kontrašpionáž. Naša sieť agentov nebola nijak postihnutá. Rezident urobil okamžite všetky potrebné kroky na jej ochranu, ale ukázali sa ako zbytočné. Nikto z našich agentov nebol zatknutý ba ani len sledovaný. Sieť pracovala spoľahlivo ďalej. Akurát vás bolo treba nahradiť."

" Ja... som si toho všetkého vedomá, pane. Ale ... skutočne... nech robím čokoľvek, neviem si na nič spomenúť. Na nič z toho, čo vás zaujíma."

" Dobre! Nechajme to! Možno potrebujete len čas. Pamäť sa človeku niekedy zvykne vrátiť vtedy, keď to najmenej čaká."

" Rada by som vedela, čo teraz čaká mňa."

" Predbežne asi ostanete tu, pod našou ochranou, ale naisto vám to sľúbiť neviem. Možno Veliteľ rozhodne inak, hoci ja by som bol skôr zato, aby ste ostali u nás. Budete tu v bezpečí..."

V tom z dvora zanel dupot konských kopýt. Sarandib vyzrel z okna pracovne.

" Veliteľ je tu!"

Dvere na pracovni sa otvorili bez klopania a dnu vošiel asi štyridsaťročný muž, vysoký a dobre stavaný. Oblečený mal čierny plášť, na krku mu visel prívesok s kráľovskou pečaťou a na opasku sa mu hojdala ozdobná dýka - symbol jeho funkcie. Jediné, čo mu chýbalo, bola čierna pergamenová maska. Dievča pri pohľade na neho vyskočilo zo stoličky a od prekvapenia sa nezmohlo na slovo. Sarandib mal pocit, akoby videlo ducha, ale muž v čiernom plášti bol skutočný.

" Zoznámte sa! Toto je plukovník Harty, Veliteľ Tajnej služby! Veliteľ, toto je..."

" Ja viem, kto to je. Veľmi dobre to viem."

" Ha... Harty! Ty ... ty si...ale, kde...." - hapkalo dievča, ale po chvíli mu došli slová, znovu sa posadilo a rýchlo sa napilo vody z pohára na stole. Niekoľkokrát silno vydýchlo a až potom sa trochu upokojilo.

" Prepáčte! Ja... je toho na mňa toho trochu priveľa odrazu."

" Vidím, že sa poznáte?"

" Áno, ešte ako kapitán som bol jedným z cvičiteľov tejto...agentky."

" Už mi povedala svoje meno."

" Aha! No dobre, takže ... vitaj doma, Orrina. Rád ťa zase vidím. Budem úprimný - dosť ťažko som niesol tvoje zmiznutie. Máš aspoň tušenie, čo sa s tebou dialo po celú tú dobu?"

" Nie, nemám ani tušenie! Pamätám si všetko, čo bolo predtým, ale viac nie."

" To nám veľmi nepomôže. Si si však dúfam vedomá, že to potrebujem vedieť."

" Iste, ale daj mi čas. Možno sa mi niečo vráti."

" Možno by sme tomu mohli pomôcť."

" To ma chceš dať mučiť?"

" Ani omylom! Ale čarodejník Melanthius sa dokáže dostať ľuďom do ich myslí a zistiť aj veci, o ktorých často ani oni sami netušia, že ich poznajú."

" Čarodejník?"

" Pozri, je možné, že si pod vplyvom nejakej mágie. Niekto ti pomocou nej vymazal časť pamäte, ale niečo sa mohlo uchovať kdesi v hlbokom podvedomí. Melanthius ťa uvedie do magického spánku a zistí, či aj v tom tvojom niečo neostalo. Neboj sa, nebolí to. Jednoducho zaspíš."

" Odvedieš ma so sebou?"

" Nie! Ostaneš tu na základni. Si tu v bezpečí a ja sem môžem prísť kedykoľvek."

" Vidím! Veliteľ Tajnej mal vždy voľný prístup do Nivosy. Ale vtedy nosil masku..."

" Už som vám povedal, Orrina, že v tejto krajine sa veľa vecí zmenilo." - zamiešal sa do rozhovoru Sarandib.

" To je pravda!" - odvetil Harty - " Teraz to nechajme tak. Určite si unavená a potrebuješ si oddýchnuť. Stretneme sa zajtra."

Sarandib pochopil, že rozhovor sa skončil. Udrel na malý gong a v okamihu stála v pracovni seržantka Marriel. Vedela, čo má robiť. Vzala Orrinu za ruku a viedla ju von. V severnej časti základne bol už pre ňu pripravený bezpečný dom, v ktorom mala stráviť nasledujúce dni.

Keď sa dvere za ženami zavreli, Sarandib sa pohodlnejšie uvelebil na stoličke a vyčítavo pozrel na Hartyho.

" No, tak teraz mi je už jasné, prečo si tak hnal mojich chlapcov do Kerkoranu. Priznaj sa, tá dievčina nebola len tvoja žiačka!"

" Nie, nebola!" - po chvíli neochotne priznal Harty.

" Takže ty si poslal mojich vojakov, aby ti sem teleportovali tvoju bývalú frajerku?"

" Áno, priznávam. Boli sme milencami. Ako si na to prišiel?"

" Stačilo sa na vás pozrieť! Ale o to mi nejde. Harty, vedel o tom ešte niekto iný?"

" Nie! Nikto! Dokázali sme to utajiť. Ak by to niekto vedel, asi tu teraz nestojím. Také vzťahy sa v Tajnej netolerujú."

" Veď práve! Uvedom si, že to dievča sa môže stať tvojím slabým, zraniteľným miestom. Stal si sa Veliteľom Tajnej najmä preto, že nemáš nijakú rodinu, príbuzných či blízkych a si teda nevydierateľný. Len si spomeň, prečo musel odísť z funkcie tvoj predchodca, generál Arwill."

" Viem, prečo musel odísť a vlastne si za to zodpovedný ty. Ty si našiel jeho dcéru."

" Netušil som, že je Veliteľom Tajnej. A vôbec, mal by si mi byť za to vďačný."

" Nepochybuj ani na okamih, že som. Byť Veliteľom bol ešte pred polrokom iba môj malý sen."

" No tak si to nepokaz! Ak by, hoci len úplnou náhodou, niekto prišiel na to, že si mal pomer so žiačkou, tak...no prosto, musíš sa jej zbaviť."

" Sarandib, nikdy by som jej nedokázal ublížiť!"

" Na to som ani nemyslel! Musíš ju dostať niekam poriadne ďaleko. Trochu si zopakuje teóriu, moje dve dievčatá ju dajú do kondície a potom hajde kamsi na druhú stranu sveta."

" Ja viem, máš pravdu. Ostať tu nemôže. Vysvetlím jej to. Ale na druhý koniec sveta ju posielať nebudem. V rezidentúre v Odokerii mám málo ľudí. Uplatní sa tam. Samozrejme... všetko závisí od toho, čo sa od nej dozvie Melanthius."

" Ak sa niečo dozvie!"

" Verím, že áno. Aj keď to možno nebude nič príjemné."

V tom zaznelo trojité klopanie na dvere a na Sarandibovu výzvu vošla dnu seržantka Marriel v sprievode vojačky Luned.

" Páni! Smiem niečo povedať?"

" Iste! Začni, Servetta!" - odvetil plukovník Harty. So Servettou boli priatelia od čias, keď sa pripravovala na svoju prvú úlohu po prepustení z väzenia, ale ich vzťah nikdy neprekročil hranice kolegiálneho kamarátstva, ktoré medzi nimi vzniklo a udržalo sa aj po tom, ako bol Harty vymenovaný do funkcie Veliteľa Tajnej.

A podobne to bolo aj u Luned, najmladšej kráľovej dcéry, ktorá sa po víťaznej výprave do Kataranu odmietla vrátiť do paláca v Brugale a ostala s oddielom, hoci len ako obyčajná vojačka. Dokonca si dala ostrihať svoje krásne striebrosivé elfské vlasy úplne nakratúčko, aby sa jej hlava príliš nepotila pod prilbou, čím priviedla svoju matku, kráľovnú Dallarien na pokraj zúfalstva, pretože pre elfky, a to aj tie polovičné, boli ich nádherné vlasy najväčšou pýchou a ozdobou.

Na druhej strane však museli kráľovskí rodičia skonštatovať nepochybne pozitívnu zmenu v princezninom chovaní a postoju k životu. Predovšetkým úplne vypustila svoje milostné avantúry a ak aj v čase osobného voľna spočinula v náručí nejakého muža, bol to vždy ten istý - rytier Hendrik z Galltaru, jeden z kapitánov Kráľovskej ochranky. Uvedomila si, že na tom vysokom plavovlasom mužovi ju priťahuje aj niečo viac, než len jeho krásne telo. Nerátala síce s tým, že by jej rodičia dovolili vydať sa za neho, ale aspoň prvý raz v živote pocítila, aké je to byť skutočne zamilovaná.

Aj jej pôsobenie pri oddiele Krvavých psov sa podpísalo na zmene k lepšiemu. Čoskoro pochopila, že práca týchto mužov a jednej ženy nie je len o krutom sadistickom zabíjaní, ale hlavne o zodpovednosti. Zodpovednosti za bezpečnosť krajiny, ktorá bola nie len jej domovom ale aj domovom miliónov poddaných jej otca. Naučila sa disciplíne, poriadku, samostatnosti a pochopila pravý význam slova priateľstvo. Už nebola rozmaznaný, bláznivý oteckov miláčik. Bola to žena schopná a ochotná vziať do ruky meč a postaviť sa na obranu svojej krajiny. Získala silu a obratnosť v narábaní so všetkými možnými zbraňami, ale zároveň si uvedomila, že zabíjať sa má len vtedy, ak je to naozaj nevyhnutné. Odvážne sa zapájala aj do ostrých bojových akcií, predbežne však nepočítala s tým, že by zložila prísahu Krvi a Ohňa.

Teraz však len stála pri dverách do Sarandibovej pracovne a počúvala rozhovor svojich nadriadených.

" Harty, predpokladám že hovoríte o tej Bajadére. Netuším síce, ako sa volá naozaj, ale to krycie meno jej fakt sadne."

" K veci, seržantka!" - zahriakol ju Sarandib.

" Áno! Keď sme ju s Luned dávali v kúpeľoch do poriadku, všimla som si, že má na ľavom ramene deväť rovnobežných jaziev dlhých asi tak na dva palce. Opýtala som sa jej, odkiaľ to má, ale odvetila, že nevie, že sa zrejme musela niekde škrabnúť. Lenže to je nezmysel."

" Prečo?"

" Pretože tie jazvy sú nerovnako staré. Tá úplne hore je už dávno celkom zahojená, ale tá najspodnejšia má možno pár týždňov. Ostatné sú v rôznom štádiu hojenia. Tie jazvy nevznikli náhodou. Nie sú to škrabance, sú to zárezy do kože, robené vedome a systematicky."

" Prečo by si ich robila?"

" Keď som chodila do žoldnierskej školy, raz k nám prišiel istý muž. Mal celý hrudník posiaty jazvami podobnými tým, čo má Bajadéra. Ten muž bol nájomný vrah. Učil nás zaobchádzať s dýkou a musím uznať, že v tomto spôsobe boja bol skutočný génius. A tie jazvy boli vlastne značky za každého človeka, ktorého poslal na večnosť. Bol negramotný, nevedel počítať, tak si takto značil, koľko ľudí zabil. A o každej z tých jaziev vedel skvele rozprávať. Presne si pamätal, kto bola obeť, ako ju zlikvidoval a čo za to dostal. Ten muž sa volal Tarango Tabelli."

" To meno som už počul!" - prerušil seržantku Harty.

" Skôr by som sa divila, keby si nepočul. Tabelli bol asi najvychýrenejší nájomný vrah na kontinente a určite pracoval aj v Kanu."

" Jeho meno sa spomínalo v súvislosti s vraždou istého bajaranského obchodníka pred tromi rokmi. Štýl vraždy nasvedčoval, že to mohol byť on, ale nič sa nepodarilo dokázať a samotného Taranga tu ani nikto nevidel."

" Silno pochybujem, že by tu niekto poznal jeho skutočnú tvár."

" Prečo ho vtedy tiriánska polícia jednoducho nezatkla?"

" Pôda žoldnierskej školy je posvätná a nedotknuteľná. Polícia možno vedela, že Tarango bol u nás, ale nemohla tam vstúpiť. Zdržal sa v škole len zopár dní a potom zmizol. Nikto nevedel kedy a ako. Bol to skutočný majster na prestorjenia a úteky. Polícia po ňom pátrala celé desaťročia a nikdy sa k nemu nedostala ani na dohľad. Bol ako duch, ako vietor..."

" Prečo stále hovoríš, že bol ?!" - opýtal sa Sarandib.

" Tarango Tabelli pred dvoma mesiacmi umrel. Zrejme vám nemusím hovoriť, že to nebola prirodzená smrť. Narazil na niekoho ešte lepšieho do seba."

" Odkiaľ to vieš?" - prekvapene zdvihol obočie Veliteľ Tajnej.

" V Tiriane to bola veľká udalosť a správa o nej sa dostala aj do diplomatickej pošty nášho vyslanca, baróna Dekrena Perrela."

" Rozumiem! A keďže ty si milenkou jeho syna, rytiera Damiena Perrela, tak si sa to dozvedela."

" Nie je trestné byť milenkou syna vyslanca vlastnej krajiny. Koniec koncov, v čase svojho osobného voľna môžem spávať s kýmkoľvek mimo oddielu."

" To ti nikto neberie a nikto nič nenamieta proti tvojej známosti s rytierom Perrelom. Ale nezabúdaj, že aj v jeho posteli si agentkou Tajnej služby a z toho ti vyplývajú isté povinnosti."

" Tak hlboko som ešte neklesla, aby som špehovala svojho milého!"

" Si poddanou kanuuského kráľa. Jemu si skladala prísahu Krvi a Ohňa. Jemu slúžiš. Prečo si mi to nepovedala?"

" Nepýtal si sa!"

" Prestaňte sa hádať!" - zahromžil Sarandib - "Servetta, už by si nám konečne mohla vysvetliť, o čo ti ide!"

" Jasne! No, skrátka, myslím si, že naša krásna Bajadéra bola v uplynulých rokoch nájomnou vrahyňou a tých deväť jaziev sú pamiatky na jej obete."

" No, logiku to má." - odvetil Harty po chvíli prekvapeného mlčania - " Bajadéra bola vynikajúco vycvičená. Rýchla, chladnokrvná. Zabiť človeka nebol pre ňu nijaký problém.."

" Takže teraz už len ostáva zistiť, pre koho pracovala a kto boli jej obete."

" Uvidíme, čo nám zajtra povie Melanthius."

Čarodejník Melanthius vošiel do veliteľskej miestnosti, ale už z výrazu jeho tváre Sarandib aj Harty rýchlo pochopili, že znovu nemal šťastie. Tváril sa sklamane a namrzene, presne tak, ako keď sa mu niečo nepodarilo.

" Tak čo?" - opýtal sa Harty, hoci už tušil, akú odpoveď dostane.

" Nič!" - odvetil mág stroho a posadil sa na stoličku v pracovni. - " To dievča má jednu obrovskú dieru v pamäti. Takú, že siaha až do najhlbšieho podvedomia. Prepáč Veliteľ, ale nedokážem z nej dostať ani slovo. Ona jednoducho nemá, čo by mi povedala. Ak chceš, zavolaj si majstra Ordogara, ale ani ten nedopadne lepšie. Asi sa budeš musieť vzdať nádeje, že sa dozvieš, čo tvoja agentka robila posledného dva a pol roka."

" To nie je dobre! Máš aspoň predstavu, kto jej mohol urobiť tú dieru do pamäti?"

" No, určite to bol čarodejník, a to veľmi mocný. Ešte aj teraz som pocítil v jej mysli zvyšky cudzej mágie. Veľmi silnej mágie, ale bolo jej tam už príliš málo na to, aby som ju dokázal identifikovať. A to ma vlastne tak trochu mätie - prečo jej ten človek, nazvime ho povedzme Neznámy, nevymazal pamäť kompletne? Prečo iba jednu malú časť?"

" Možno chcel iba zahladiť stopy po sebe, to ostatné mu bolo ľahostajné. On chcel ostať nepoznaný." - odvetil Harty a vytiahol z vrecka plášťa stočený pergamen. - " Vlastne som do istej miery počítal s tým, že by tú jej stratu pamäti mohol mať na svedomí nejaký mág, a preto som požiadal nášho rezidenta v Kerkorane, aby mi pripravil zoznam miestnych čarodejníkov, ktorí by boli niečoho takého schopní. A viete, koľko mien ten zoznam obsahuje? Ani jedno! A viete prečo? Pretože v Kerkorane je vykonávanie mágie zakázané pod trestom smrti! Koniec koncov, aj náš rezident riskuje život už len tým, že používa opálový zvon či pulzačný kameň. Bez milosti by ho popravili, ani jeho diplomatická nedotknuteľnosť by mu nebola nič platná."

Melanthius chvíľu na Hartyho prekvapene pozeral. O vzdialenej krajine toho veľa nevedel, nikdy sa o ňu nezaujímal a skutočnosť, že v nej neexistujú čarodejníci bola pre neho novinkou. Veliteľ však jeho údiv ignoroval a pokračoval.

" V Kerkorane niet nikoho, kto by dokázal Bajadéru takto zmeniť. Tých pár trhových kaukliarov, ktorí dokážu akurát tak žonglovať s loptičkami a vyťahovať karty z rukáva, ťažko možno nazvať čarodejníkmi. Musel to byť niekto, kto do Kerkoranu prišiel zvonka."

" Ale ten človek by musel veľa riskovať, aby neodhalil, že je čarodejník. Musel mať vynikajúce krytie."

" To iste!"

" Niečo vám ukážem!" - vyhlásil zrazu Sarandib, ktorý až doteraz iba počúval. Zo zásuvky vytiahol veľkú mapu celého kontinentu, rozložil ju na stole a ukázal na malú krajinu ďaleko na juhovýchod od Kanu. - " Toto je Kerkoran! Neveľká, ale zato dosť bohatá krajina. Existuje si celkom nezávisle a tak trochu aj izolovane od iných krajín. Nikdy som nepočul, že by sa ju niekto pokúsil dobyť. Od najbližšieho štátu, to jest Meddiany, ju delí viac než päťsto míľ púšte. Meddiančania a Kerkorančania sa na seba aj dosť podobajú, majú rovnakú mentalitu, hovoria tým istým jazykom a vyznávajú tých istých bohov."

" Chceš povedať, že ten Neznámy prišiel z Meddiany?"

" Najskôr! Cudzinec by mohol vzbudiť nežiadúcu pozornosť. V Kerkorane síce žije veľa cudzincov z celého sveta, ale väčšina z nich je dôkladne sledovaná miestnou kontrašpionážou. Ak chcel ten Neznámy splynúť s okolím, a to musel, ak chcel zachovať svoje inkognito, musel to byť niekto ako Meddiančan."

" Ale veď v Meddiane tiež nežijú čarodejníci! To je známa vec. Napokon, ty to musíš vedieť, Sarandib. Bol si tam!"

" Ja viem, ale uvedom si, že veľmi mocní čarodejníci žijú niekde v púšti. Nik presne nepozná ich sídlo, ale všeobecne sa predpokladá, že by to mohlo byť niekde v polovici vzdialenosti z Meddiany do Kerkoranu."

" Púštni čarodejníci? Ale veď o tých je známe, že sa o osudy obyčajných ľudí vôbec nestarajú. Ak aj pre niekoho niečo urobia, tak len za veľké peniaze. Nie! Podľa mňa sa mýliš, Sarandib. To, čo tvrdíš, nedáva logiku." - vyhlásil Harty.

" Prečo?"

" Vysvetli mi, načo by si niekto z Púštnych čarodejníkov najímal dievča ako vrahyňu. Každý z nich je taký mocný, že by dokázal jediným gestom či slovom zahubiť celú armádu. Tí ľudia nemajú nepriateľov, pretože nikto sa ani len neopováži byť ich nepriateľom. Keby chcel náš Neznámy niekoho zabiť, tak na neho len ukáže prstom a nebude sa zdržiavať manipulovaním mysle nejakej cudzej agentky. Okrem toho, rezident mi poslal ešte jeden zoznam, o ktorý som ho požiadal. A to zoznam nejakých záhadných, nevysvetlených vrážd, ku ktorým za posledného dva a pol roka došlo v Kerkorane. Až na zopár krčmových bitiek medzi znepriatelenými tlupami zlodejov či dávnejších prípadov krvnej pomsty sa tam nič mimoriadne nevyskytlo. Nehnevaj sa, Sarandib, ale začínam stále viac pochybovať o tej Servettinej verzii."

" Ani ja netvrdím, že je dokonalá, ale momentálne nijakú lepšiu nemáme. Pozri, Harty! Ja som skutočne v Meddiane bol, aj keď už poriadne dávno. No jednako si dobre pamätám legendy, ktoré jej obyvatelia rozprávali o Púštnych čarodejníkoch. Nie len o ich neskutočnej sile, ale aj o akejsi prísahe, ktorú kedysi dávno zložili, a ktorú sa nikdy nikto z nich neodvážil porušiť."

" Akej prísahe?"

" Prísahe Života! Tí muži sa zaprisahali, že nikdy nikoho sami nezabijú, nikomu nesiahnu vlastnou rukou na život. A tu niekde začína logika môjho tvrdenia. Ak bol tým Neznámym niekto z nich, najal si Bajadéru ako vrahyňu, aby sa zbavil nejakých nepohodlných ľudí a neporušil pri tom Prísahu Života.. On sám predsa na nikoho ani nesiahol rukou, to niekto iný! Prečo si vybral práve ju, to vie iba on sám. A keď sa postupne takto zbavil všetkých, tak už dievča nepotreboval. Pohodil ho v tmavej uličke na predmestí Albiru. Asi sa spoliehal na to, že ho tam niekto nájde a zahluší. V tých miestach je vraj v noci poriadne nebezpečno. Zbavil by sa nepohodlného komplica ale neporušil by Prísahu. Veď on tomu dievčaťu ani vlas na hlave neskrivil!"

" Ale načo by potom Bajadére vymazával pamäť?" - nedal sa Harty.

" To neviem, možno len tak pre istotu, keby náhodou prežila."

" No dobre, ale ešte stále nevieme, kto boli jej obete?"

" Obávam sa, že sa to ani nikdy nedozvieme."

" Prepáč, Sarandib, ale potom nám je celá táto tvoja teória nanič, aj keď možno má logiku."

" A ty máš nejakú inú?" - opýtal sa Sarandib Veliteľa Tajnej služby, ale ten iba mlčal. Nijaké iné vysvetlenie nemal. Vlastne nemal nič, o čo by sa mohol oprieť. Ani po troch dňoch intenzívnych hypnotických výsluchov Orrina neprehovorila a správy, ktoré si nechal poslať rezidentom v Kerkorane celú vec ešte viac zahmlievali. Skrátka, bol stále tam, kde začal. A zrejme tam aj skončí.

" Viete čo, páni? Uzavrieme to! Dievča si trochu oddýchne, doplní si výcvik a potom ju pošlem niekam, kde sa uplatní lepšie, ako tu. Jej prípad odložím ako nevyriešený, ale s poznámkou, že sa k nemu už nebude nikto v budúcnosti vracať. Čo vy na to?"

" Urob ako myslíš. Ty tu máš hlavné slovo. Nás sa nemusíš pýtať ani nám odôvodňovať svoje rozhodnutia. Si predsa Veliteľ Tajnej!" - odvetil Sarandib a zbalil mapu. Melanthius len rezignovane pokrčil plecami. V tom sa vonku ozval zvon z jedálne.

" Páni! Pozývam vás na obed!" - vyhlásil Sarandib s úsmevom.

Dobré jedlo ho rýchlo priviedlo na iné myšlienky. Bajadéru začínal púšťať z hlavy. Jej prípad bol ukončený, život ide ďalej, na oddiel Krvavých psov čakajú nové úlohy. Je načase zaoberať sa nimi. Už stratil príliš veľa času tápaním v hmle a prázdnote.

Pritom ani netušil, ako blízko bol k pravde. Tisíc míľ od Kanu, hlboko v púšti, sedel vo svojej jaskyni posledný z Púštnych mágov a kochal vo svojej jedinečnosti.

Ostal jediný. Posledný z desiatich. Iba on. Už nemá nijakých konkurentov. Už mu nebude nikto krížiť jeho plány. Óh, ako veľmi nenávidel tých deviatich nadutcov ale nemohol ich zahubiť. Ak by porušil Prísahu Života, prišiel by svoju magickú silu.

To dievča bolo skutočne vynikajúce. Objavil ho úplnou náhodou keď si bol prestrojený za žobráka v Albire nakúpiť zásoby potravín. Aj mágovia musia jesť. Do Kerkoranu chodil radšej ako do Meddiany. Tam ho mohol niekto spoznať. Ani v Albire sa necítil príliš isto, ale na rozdiel od Meddiany ho tam nikto nepoznal. Koniec koncov, chodili tam aj ostatní a nikdy sa nikomu nič nestalo.

Doslova mu padla k nohám. Bola v bezvedomí ale svoju dýku s krvavým ostrím stále pevne zvierala v pravici. Rýchlo vtedy preskúmal myseľ tej mladej ženy a zistil, že je to vycvičená špiónka zbehlá v zabíjaní a v schopnosti prežiť vo všetkých podmienkach. Presne osoba, akú potreboval. Odniesol ju do svojho sídla a urobil z nej assasina. Postupne zabila všetkých jeho deviatich protivníkov. Poznal ich dokonale a vedel jej vždy presne vysvetliť, ako sa k nim najľahšie dostane a na čo si má dávať pozor.

Keď skapal aj posledný stala sa pre neho zbytočnou. Mohol sa jej zbaviť ľahko, napríklad nechať ju v púšti bez vody, ale to by sám porušil Prísahu. A tak jej prosto vytrel z pamäte celý ten čas, čo strávila v jeho spoločnosti, zaniesol ju späť do Albiru a nechal ju v uličke na periférii, kade neustále brúsia bandy zloduchov. A keby sa aj náhodou prebrala z omámenia skôr, nebude si nič pamätať. Nikdy nikto neodhalí čo a pre koho robila dva a pol roka. Ani tie jazvy, ktoré jej robil po každej úspešnej vražde nebude vedieť vysvetliť.
K O N I E C