Ohne Xargothu

Ondrej Trepáč

Sarandib stál na okraji terasy, ruky mal skrížené na prsiach a mlčky hľadel na mesto pod sebou. Na horiace mesto. Oranžové jazyky plameňov vystreľovali k nočnej oblohe a menili biele mesto na hromadu čiernych obhorených ruín. Boli také silné, že ich žiar cítil až sem hore.

Stál na mieste, z ktorého ešte nedávno pyšný sultán a vládca Kataranu Sulvahid hľadel na davy svojich poddaných prechádzajúcich po uliciach Xargothu. Aj teraz boli na uliciach hlavného mesta davy jeho poddaných, ale vyjúce hrôzou zo smrti, ktorá prichádzala na čepeliach mečov kanuuských vojakov, a bola rýchla a nemilosrdná, ako piesočná búrka keď sa priženie z púšte a niet pred ňou úniku.

Kanuuský kráľ urážky neodpúšťal a trestal. Tvrdo a neľútostne.

Sultán Sulvahid bol nezodpovedný hlupák, keď si myslel, že kanuuský panovník Ording ponechá jeho bezočivý list bez odpovede. Odpoveď naň prišla, ale mala úplne inú podobu, než akú si Sulvahid predstavoval. Chcel za jednu zo svojich manželiek princeznú Luned aj s jej kráľovským venom. List bol vlastne jeho žiadosťou o jej ruku, bol však napísaný takým jazykom, že kráľ sa po jeho prečítaní ocitol spola na pokraji mŕtvice a spola na pokraji amoku a okamžite dal vyslanca Bouraghiho, ktorý ho priniesol, zatknúť, posadiť do väzenia a na úsvite popraviť aj s celým jeho sprievodom. A tiež sa rozhodol drzého, namysleného sultána potrestať.

Kataran bol ešte pomerne nedávno mocnou ríšou a Sulvahid ho tak aj zdedil po svojom otcovi. Lenže za tri roky vlády sa mu podarilo vlastnú krajinu úplne zruinovať. Viedol nesmierne nákladný život, ktorý dokonale vyprázdnil štátnu pokladnicu. Aby ju znovu naplnil, zaviedol nové dane a zdvojnásobil staré. A okrem toho urobil aj čosi, čo si nedovolil nijaký jeho predok - prikázal platiť dane aj emírom! Toto všetko spôsobilo v krajine veľkú nespokojnosť. Emíri sa vzbúrili a stiahli na svoju stranu aj väčšinu vojakov sultánovej armády. Nebolo to nič ťažké, sultán im totiž nemal z čoho platiť žold. Emíri potom odtrhli svoje územia a vyhlásili na nich vlastné nezávislé štáty. Sulvahidovi tak ostalo vlastne len hlavné mesto a neveľké územie okolo neho. Jeho moc končila pár míľ na východ od Xargothu a jeho ozbrojené sily pozostávali z niekoľkých stoviek palácových strážcov, jedného bataliónu obrancov prístavnej pevnosti a dvoch bataliónov mestskej posádky.

Ale ani toto všetko ho nezmenilo. Ďalej vládol tak, ako začal. Bol poživačný, namyslený a rozmaznaný zároveň. Svojich radcov nepočúval, robil si čo chcel. A vtedy sa v jeho pomätenom mozgu zrodil nápad, ako prísť k peniazom - prinesie mu ich jeho nevesta. Nechal si zostaviť zoznam slobodných kráľovských dcér z celého známeho sveta a rozhodol sa pre najmladšiu dcéru kanuuského kráľa. Vlastnoručne potom napísal list, v ktorom mu nariadil, aby sa princezná dostavila do jeho paláca aj s bohatými darmi a venom v zlate.

Princezná Luned do Kataranu naozaj prišla, ibaže v sprievode otcovej armády. Veľké výsadkové lode, ktoré sa, vyzerajúc ako odporné morské príšery, úplne nečakane vynorili z nočnej temnoty, vypľúvali zo svojich útrob na breh tisíce mužov v brneniach, ktorým slabá mestská posádka nemala šancu čeliť. Tisíce mužov, ktorí mali povolené brať korisť, ale zakázané brať zajatcov.

Prístav padol veľmi rýchlo. Salva telekinetických striel vypálených z vrhačov v predných kasteloch sprievodných útočných galér zmietla z povrchu zeme pevnosť Al Zabhir, ktorá prístav chránila. Ďalšia salva zničila Morskú bránu - obrovskú oceľovú mrežu zavesenú na masívnych kamenných stĺpoch, ktorá bola jediným vstupom do hlavného prístavného bazéna. Tretia salva zničila hradbu, oddeľujúcu prístav od mesta. Celé to trvalo len pár minút. Kanuuskí vojaci bez toho, aby narazili na nejaký odpor, vtrhli do ulíc Xargothu a rozpútali tam strašnú masakru. Oblohu nad mestom ožiarili plamene požiarov, dláždenými ulicami tiekli potoky krvi. Víťazné volanie Ordingových bojovníkov, zúfalé výkriky hanobených žien a bolestné stony umierajúcich splývali do desivej kakofónie akoby vystrihnutej z rozprávania o poslednom, súdnom dni, o ktorom sa píše aj v Karrachu, posvätnej Knihe viery v Najvyššieho stvoriteľa, Salláha. Trest za hriechy však neprišiel z neba, ako to hovorí Kniha, ale z mora.

Sultán na to všetko hľadel svojimi mŕtvymi očami, doširoka roztvorenými, doplňujúcimi odpornú grimasu, do ktorej sa mu skrivila tvár v poslednej sekunde života. V tej poslednej sekunde uvidel svoju vyvolenú, princeznú Luned, odetú do postriebreného elfského brnenia a meč v jej rukách, ktorý si nezadržateľne a isto razil cestu k jeho krku. Nikdy sa nedozvedel, ako sa štyri stovky po zuby ozbrojených zabijakov a štyri desiatky čiernych zúrivých psov dostali do jeho paláca. Ich útok bol ako víchor, ako veľká prílivová vlna, ktorá sa prirúti z mora a zmetie všetko, čo jej stojí v ceste.

Princezná si vynútila, že pôjde s elitným oddielom, hoci Sarandibovi sa to ani trochu nepáčilo. Chcela byť v paláci prvá, hoci aj na vlastné riziko. Vedela, že Krvaví psi budú stáť proti početnej a dobre vyzbrojenej palácovej garde, ale k priamemu boju takmer ani nedošlo. Príslušníci sultánovej gardy sa rozutekali ako splašené zajace zanechajúc svojho pána napospas osudu a hnevu kanuuskej priceznej. Nechcelo sa im bojovať a obetovať svoje životy za niekoho, kto im už celé mesiace nezaplatil žold.

Vedľa Sarandibovej ľavej nohy stál Boro a spokojne si olizoval z fúzov sladkasté zvyšky červenej tekutiny. Tá slúžtička mohla mať takých pätnásť rokov, mladá, čerstvá krv. Doslova si na nej zamaškrtil. Prijala svoj osud ticho a pokojne, ani sa nebránila. Koniec koncov, mladé dievča surovo zbité a znásilnené šiestimi vojakmi už ani veľmi nemá silu brániť sa.

Čosi za nimi zašramotilo. Sarandib sa obzrel a ruka mu podvedome skĺzla na rukoväť meča, ale jeho obávaná zbraň ostala na mieste. Na terasu vyšla princezná Luned nasledovaná piatimi chlapcami z oddielu. Sarandib sa nepekne zamračil, keď uvidel, čo nesú v rukách. Boli to hlavy, ženské hlavy. Držali ich za vlasy a na princeznin pokyn ich poukladali okolo veľkého kvetináča, v ktorom bola zapichnutá kopija, na hrote ktorej spočívala sultánova hlava.

" Sultánove manželky a súložnice?" - opýtal sa Sarandib princeznej hoci dobre vedel, komu mŕtve hlavy patrili.

" Sprosté sliepky!" - vyhlásila princezná pohŕdavo a do vlasov jednej z nich si utrela dýku. Krv na nej ešte nestihla ani zaschnúť. Sarandib sa lepšie prizrel a zamračil sa ešte viac. Hrdlá tých žien boli neskutočne zohavené, rozdrásané. Nie, princezná im hlavy neodtínala, ona im ich odrezávala. Pomaly, kus po kuse, používajúc pritom pílovité ostrie svojej zbrane, spôsobujúc obetiam strašné utrpenie. Zlostne zavrčal. Ani trochu sa mu to nepáčilo, ale nemohol ju za to potrestať, hoci by aj chcel. Jeho chlapci by niečo také nikdy neurobili. Vždy ich viedol k tomu, že ak musia niekoho zabiť, nech to urobia rýchlo a podľa možnosti bezbolestne. - " Tie baby vôbec nemali štýl! Ziapali ako zmyslov zbavené, modlikali, prosíkali a boli by sa mi strčili aj do zadku, len aby som ušetrila tie ich kuracie životy."

Sarandib hlavy spočítal a potom prekvapene zdvihol obočie.

" Bolo ich trinásť? Jedna chýba!"

" Ach áno, tá jedna! Tú som ušetrila. Ona jediná o život neprosila, ona oň bojovala. A ešte ako! Mala som pocit, že sa bijem s levicou brániacou svoje mladé. Nemať brnenie, neviem neviem, ako by som dopadla. Na rozdiel od ostatných sa nedala ani znásilniť, zranila dvoch vašich mužov, plukovník. Nakoniec som jej darovala život."

" Aké šľachetné!"

" Netárajte mi tu o šľachetnosti, plukovník..."

" Myslel som to ironicky, princezná. Tej žene ste darovali život, ale iba nakrátko. Z paláca musí odísť, o chvíľu ho moji chlapci zapália, a keď sa dostane z neho von, muži rabujúci v meste ju roztrhajú na kusy, ak im padne do rúk."

" Ach, na to som nepomyslela. Máte pravdu, plukovník. Asi ju nakoniec predsa len zabijem. Bude to tak pre ňu lepšie. Priveďte mi ju!"

"Niéé!" - zaznel zrazu od dverí na terasu ostrý ženský hlas. Všetci sa prekvapene obzreli, hoci vedeli, komu patrí. - " Zakazujem vám to, vojačka Luned! Myslím, že ste mali dostatok možností ukojiť svoje sadistické chúťky. Stačilo! Vráťte sa na prízemie a pomôžte ostatným odpratávať mŕtvoly! Je to rozkaz!"

Princezná zbledla, vrhla nenávistný pohľad na seržantku Servettu Marriel, ale nehýbala sa.

" Vy odmietate splniť príkaz nadriadenej? To je vzbura! Nezabúdajte, že sme vo vojne a v čase vojny sa prejavy vzbury trestajú obzvlášť tvrdo!" - hrozivo zvolala veliteľka čaty a pristúpila až takmer tesne k princeznej.

" Pán plukovník!" - ozvala sa kráľova dcéra. - "Žiadam vás, aby ste zrušili seržantkin rozkaz."

" Nemám dôvod!" - vyhlásil Sarandib rázne - "A ty!" - otočil sa k mladej seržantke - " Vysvetli mi, Servetta, o čo ti ide."

" Pane! Tá žena, o ktorej je tu reč, je Tiriánka, moja krajanka:"

" Tiriánka?" - prekvapene zdvihla princezná obočie. Terasu naplnil šum, muži z oddielu, ktorých prilákal rozruch uznanlivo pokyvovali hlavami. - "Tak preto sa vedela tak dobre biť!"

" Áno! Tá žena sa volá Aresha Pramis. Rovnako ako ja, aj ona chodila do jednej žoldnierskej školy a aj ona z nej musela predčasne odísť, preto nemá na tvári glejt. Počas putovania ju chytili otrokári, dovliekli sem, do Kataranu a tu na trhu v Xargothe ju predali za súložnicu do sultánovho háremu. Ten sviniar mal slabosť na plavovlásky."

Spoza Servetty vystúpila vysoká, štíhla, až takmer vychudnutá blondínka. Sarandibovi sa len ťažko určoval jej vek, pretože tvár i telo mala poznačené prežitým utrpením. Mohla mať tak tridsať rokov, ale pokojne aj o desať viac. Prehovorila, ale hlas mala tichý a trochu sa jej triasol.

" Princezná, pochybujem, že si viete vôbec predstaviť, koľko poníženia a násilia som si musela vytrpieť za ten necelý rok, čo som tu. Ťažko spočítam koľko krát ma zbičovali a spalicovali za to, že som nebola k sultánovi povoľná, koľkokrát ma zavreli do temnice plnej potkanov a držali ma tam celé dni o hlade, aby som skrotla. Ale nikdy ma nezlomili. Sultán ma nikdy nedostal po dobrom. Viem, že vás to možno vôbec nezaujíma, hovorím vám to len kvôli vášmu svedomiu, ak, pravda, vôbec nejaké máte." - podišla dva kroky k Luned, roztrhla si už aj tak dosť biedne šaty na hrudi a obnažila si prsia posiate modrinami a stopami zubov. - "Ale ak vám tak veľmi duša piští po mojej krvi, prosím, napite sa jej! Nebudem sa brániť, aj tak by som už nevládala bojovať."

Princezná sklopila zrak takže nevidela zlé, nespokojné pohľady, ktoré na ňu vrhali muži na terase. Osud mladej otrokyne ju síce nijak zvlášť nedojímal, ale uvedomila si, že otec jej, i jej súrodencom, vždy vštepoval zásadu, že dôstojného protivníka si treba vážiť. Táto žena jej bola viac než dôstojnou protivníčkou. V tom súboji ju porazila, hoci bola vyhladovaná a zoslabnutá. A bez brnenia. Jej samej to elfské zachránilo život najmenej trikrát. Nie, táto žena si skutočne nezaslúžila zomrieť.

" Ospravedlňujem sa!" - vyhlásila nakoniec kráľova dcéra, hoci z jej úst tie slová zneli viac ako zvláštne. Nebolo bežné, aby sa kanuuská princezná niekomu za niečo ospravedlňovala. - " Môžeš odísť!"

" Ale ona nemá kam ísť!" - vyhlásila ostro Servetta.

" A čo s ňou mám urobiť?" - opýtal sa Sarandib.

" Nech ide s nami! Pane, ochotne sa zrieknem svojho lôžka na lodi a budem spávať na palube. Podelím sa s ňou o svoje prídely jedla a vody, len ju vezmime so sebou do Kanu."

" To je síce pekné, čo navrhuješ, ale zabudla si, že máme zakázané brať zajatcov?"

" Pravda! Zajatcov máme zakázané brať, ale ak dobre viem, nikto nám nezakázal oslobodzovať väzňov. Táto dievčina tu bola väzňom!"

Sarandib sa poobzeral po svojich mužoch stojacich okolo. Ich pohľady jasne naznačovali, že so seržantkou súhlasia. Ani princezná nebola nejak výrazne proti, hoci jej názor nebol pre neho smerodajný.

"Tak dobre!" - vyhlásil nakoniec. - "Nech ide s nami, ale to je všetko, čo pre ňu môžem a chcem urobiť. Akonáhle vystúpime v Sargese na breh, bude si musieť poradiť sama. Súhlasíš, Servetta?"

" Áno, pán plukovník!" - radostne zvolala Tiriánka a postavila sa do vzorového pozoru.

"Dobre! Skončíme to tu. Dúfam, že ste sa všetci dostatočne nabalili. Kto sa nenabalil, jeho smola. Ideme! Zapáľte všetko, čo horí. Kráľov rozkaz bol jasný - palác má ľahnúť popolom! Kto chce, môže ísť priamo na loď, kto nechce, môže sa ešte poobzerať po meste, či tam niečo zaujímavé neostalo, hoci o tom dosť silno pochybujem, ale na svitaní vás chcem mať všetkých do jedného na palube. Jasné?"

V okamihu bola terasa prázdna. O chvíľu prvé plamene vyšľahli aj v izbách sultánovho paláca.

Servetta vyviedla Areshu z paláca a po hlavnej triede sa vydali priamo do prístavu. Cesta im našťastie prebehla bez ťažkostí. Niekoľkokrát síce zaujali pozornosť rabujúcich vojakov, ale na poddôstojníčku Krvavých psov si nikto netrúfol. Podaktorí jej za peknú otrokyňu núkali slušné peniaze, ale seržantka Marriel ich tvrdo odbila, pričom zo dvaja odišli nie len s dlhým, ale aj roz tlčeným nosom. V ruinách akéhosi stánku so šatami a topánkami, ktorý ešte nestihol nikto zapáliť rýchlo pozbierali pár zvyškov, čo ostali po rabovaní, takže Aresha mala aspoň niečo na seba.

Loď ich čakala na dohodnutom mieste v prístave. Vystúpili na palubu osvetlenú fakľami. Keď ich zbadal kapitán prekvapene zdvihol obočie.

" Hééj, seržantka! Koho to sem vediete? Pokiaľ viem, nemali ste brať zajatcov. Alebo máte výnimku?"

" Áno, také čosi! Smeli sme brať korisť, ale mne sa nechcelo vláčiť vrece so zbytočným haraburdím. Vzala som si ju! Ona je mojou korisťou."

Kapitán aj námorníci z posádky lode, ktorí sa zhŕkli okolo oboch žien sa dali do smiechu.

" Ale čo? No, to je celkom pekná korisť. Necháte si ju, alebo ju predáte? Na trhu by sa dalo za ňu celkom dobre utŕžiť."

" Nechám si ju!" - odvetila Servetta a ťahala Areshu za rukáv do podpalubia mimo dohľad námorníkov.

" Zaujímavé!" - posmešne za ňou zavolal kapitán. - "Netušil som, že ste... na ženské?" - posledné slová kapitán zanikli v ďalšom výbuchu smiechu. Servetta im však nevenovala nijakú pozornosť.

Loď s oddielom Krvavých psov na palube vyplávala z prístavu krátko po svitaní. Námorníci rozvinuli plachty, otroci sa plnou silou zapreli do rumpálov poháňajúcich lopatkové kolesá po bokoch lode, a tá sa dala do pohybu. Zaradila sa na čelo celej flotily, plávajúcej pod plnými plachtami na juhozápad. Tridsať obrovských výsadkových lodí sprevádzaných dvanástimi rýchlymi útočnými galérami. Kdesi za ňou pomaly dohorievali ohne Xargothu.

Servetta a Aresha sa ubytovali v podpalubí, zjedli nejaké raňajky a potom seržantka vytiahla svoju novú priateľku na palubu. Vojaci si ju prakticky ani nevšímali, jej prítomnosť brali ako samozrejmú vec. Len námorníci vrhali po vysokej blondýnke lačné pohľady, ale zlostné gestá Krvavej suky ich rýchlo zahnali. Vyštverali sa na strechu predného kastelu, posadili sa na cimburie a hľadeli na more. Bolo pokojné, loď sa hladko kĺzala po vlnkách, z ktorých z času na čas vyskakovali delfíny.

" Rada tu oddychujem. Zvykla som si sem chodiť už cestou do Kataranu. Chlapci to vzali na vedomie a tak tu mám pokoj."

" Ako si sa vlastne dostala ku Krvavým psom?"

" Ako slepé kura k zrnu!" - vyhŕkla Servetta a obe ženy sa zasmiali. - "Keď ma vyhnali zo školy, odišla som z Tirianu. Domov som sa vrátiť nemohla, rodičia by takú hanbu nezniesli. Otec by ma sám vyhodil z domu. Dostala som sa do Brugaly a v hostinci, kde som obedovala ma začali obťažovať traja opití nadržaní sedliaci. Za nič na svete som ich nevedela po dobrom presvedčiť, aby mi dali pokoj. Práve naopak, začali byť agresívni. Musela som sa brániť a jednému som vrazila silnejšiu, než zniesol."

" Zabila si ho?"

" Nechcela som! Muži z Kráľovskej stráže ma ihneď zatkli a predviedli pred sudcu. Ten ma bez mihnutia oka uznal vinnou z vraždy a odsúdil na smrť. Na druhý deň ráno ma mali obesiť."

" Páni! To bola ale rýchlosť!"

" To ti poviem! Ten starý chruňo mi ani nedal možnosť obhajovať sa. Zavreli ma do temnice, ale uprostred noci vošiel do mojej cely starší muž zahalený do tmavého plášťa. Okamžite mi bol známy, bol jedným z divákov, ktorí sa prizerali tej bitke v krčme. Ponúkol mi obchod - mala som sa zúčastniť na akejsi tajnej akcii. Ak to vraj vezmem a danú úlohu úspešne splním, odídem z Kanu ako slobodná a bohatá žena. Ak však jeho ponuku odmietnem, nútiť ma nebude, ale ráno odvisnem."

"Pche! Dobrá alternatíva!"

" Vždy lepšia ako nijaká. Súhlasila som a on ma skutočne dostal von z väzenia."

" Určite to bol nejaký tajný, čo?"

" Bol! On ani neskrýval, že pracuje pre Tajnú službu, dokonca priamo pre jej Veliteľa. Dozorcovia vo väzení boli z neho celí posratí, neodvážili sa mu ani slovkom protiviť. Vrátili mi všetky veci i koňa, a môj tajomný sprievodca ma zaviedol na základňu Krvavých psov v Nivose. Tam vysvitlo, že je to sám Vrchný komandant tohto elitného oddielu plukovník Sarandib."

" Ačo to bola za úloha, ktorú si mala splniť?"

" Nič hrozné! Išlo o získanie istých tajných dokumentov zo zámku ... jedného vyslanca. Muž sa na to nehodil, a ženu s výcvikom a schopnosťami, ako mám ja vraj nemali. Agenti Tajnej a vojaci z oddielu ma cvičili asi tak dvadsať dní a potom sa išlo na to! A ani to nebolelo. Zahrala som hlúpu vidiecku baronesu, narobila trochu zmätku, ukradla dokumenty, zdrhla zo zámku a doniesla ich na miesto určenia."

" A to bolo všetko?"

" Skoro. Plukovník Sarandib i Veliteľ Tajnej služby boli mojim počínaním úplne nadšení a plukovník mi sám od seba ponúkol, či by som sa nechcela stať členkou jeho oddielu. Neváhala som ani sekundu, taká ponuka sa neodmieta. Absolvovala som úspešne všetky predpísané skúšky, zložila prísahu Krvi a Ohňa a ako prvá žena v histórii som sa stala riadnou príslušníčkou jednotky. Čoskoro mi prischla prezývka Krvavá suka, ale to mi ani trochu nevadí."

" A hodnosť seržantky? Tú si dostala za čo?"

" Daj mi ľahšiu otázku! Ani neviem, len mi jedného dňa zástupca major Netther oznámil, že som bola povýšená. Za čo, to nevedel ani on a vypytovať sa na to plukovníka mi pripadalo trápne."

" Hmmm! Tomu hovorím kariéra!"

" No, nesťažujem sa. Chlapci ma medzi seba prijali bez ťažkostí a výhrad a správajú sa ku mne slušne."

" Všimla som si. Ste skvelá partia. Viete držať pohromade."

" To nás robí silnými. Ani nie meče, ale naša súdržnosť. Pomôž priateľovi a ďalší dvaja pomôžu tebe! Také je naše heslo."

" Aký rozdiel! Nás v žoldnierskej škole učili, že každý si má pomôcť sám, vykašľať sa na druhých a zároveň nečakať pomoc od nich. Ale chcem sa ťa spýtať na niečo iné."

" Pýtaj sa."

" Ako ste sa vlastne dostali do paláca? Všade bol pokoj, nič nenasvedčovalo tomu, že sa niečo chystá a zrazu sa strhol boj. Videla som silný záblesk a počula akési zadunenie, myslela som, že ide búrka, ale nebo bolo jasné."

" To bol teleport. Magický prenos ľudí na diaľku."

" Čóó? Vy používate kúzlo teleportácie? Počula som o ňom, ale myslela som, že sú to len také báchorky."

" Nijaké báchorky! Funguje to. Netvrdím, že ho používame každý deň, ale pomaly sa pre nás stáva bežnou vecou."

" Neuveriteľné! Hovorí sa, že pri tom nejaká magická sila roztrhá človeka na kusy a potom ho iná sila zas poskladá niekde inde."

" No, v podstate to tak funguje, čarodejníci tomu hovoria deatomizácia. Poviem ti úprimne, keď som do toho išla prvý krát, poriadne sa mi triasli kolená. A nie len mne, všetkým. Ale prežili sme bez úhony. Nebolí to. Vlastne nič necítiš. A trvá to len okamih. Trochu to zaduní, zažiari jasné svetlo a keď zhasne zistíš, že si niekde celkom inde. Živá a zdravá. Šikovný čarodejník takto dokáže preniesť aj dosť početný oddiel vojska na vzdialenosť stoviek míľ.

Problém je len v tom, že na mieste určenia musí niekto aktivovať pulzačný kameň. A ten niekto musí tie stovky míľ prejsť pešo alebo na koni, musí sa pohybovať po nepriateľskom území a riskovať život. Riziko je tiež v tom, že ak ho chytia a kameň nájdu, môžu ten oddiel vojska ľahko chytiť do pasce."

" A čo je to ten pulzačný kameň?"

" Vyzerá ako kus kryštáľu. Ten čarodejník nám vysvetľoval, že kameň vysiela akési magické signály, ktoré on zachytí, lokalizuje a na miesto odkiaľ prichádzajú potom vyšle kúzlo."

" Chápem, čosi ako maják. Ale ako ste ho dostali do paláca?"

" Ja som ho tam dostala! Vylodila som sa neďaleko prístavu v noci dva dni pred útokom. Pobrežie Kataranu je nestrážené, takže ma nikto nevidel a naše lode boli vtedy ešte za obzorom. Prezlečená za neviestku som sa potulovala mestom až som v jednej čajovni našla dôstojníka Palácovej gardy. Stačilo sa na neho pekne pozrieť a bol na mäkko. Zatiahla som ho do jednej tmavej uličky, zlomila mu väzy a vzala si jeho kľúče. Jeden pasoval k bočnému vchodu do paláca. Dostala som sa na horné nádvorie, aktivovala pulzačný kameň a ostatné už vieš."

" Neskutočné! Raz by som to chcela zažiť. Musí to byť úžasné. Teraz si tu a odrazu si niekde inde."

" No, to asi nebude také ľahké. V celej Kanu sú len traja mágovia, ktorí ovládajú kúzlo teleportácie. A používajú ho len zriedka, lebo dosť vyčerpáva. Vlastne bolo vymyslené kvôli nám. Jedine náš oddiel má tú výsadu, vojaci pravidelnej armády nemajú šancu. Oni si svoje pekne odšľapú alebo odjazdia. Len Krvaví psi sa môžu presúvať cez teleport. Aj to nie vždy."

" Tak prečo sa tu plancete na lodi? Nejaký čarodejník vás dostal do paláca, prečo vás teda neodlifruje rovno domov?"

" Lebo tu už nie je. Kráľovský mág Ordogar nám ho požičal len na ten jeden prenos. Dostal nás do paláca, ale to bolo všetko. Akonáhle sme boli na mieste, odlifroval sa on. Vraj má akúsi súrnu prácu na ostrove Fertina. Prečo sa pýtaš? Vadí ti plavba na lodi?"

" Ani trochu."

Servetta zrazu vstala, rozopla si gombíky na košeli a vyzliekla si ju. Potom si stiahla aj jelenicové nohavice a ostala len v hodvábnych spodných nohavičkách. Odev si zrolovala do valčeka, podložila pod hlavu a pohodlne sa uložila na slnkom vyhriatej streche kastelu. Z lanovia i koša na vrchole sťažňa sa ozval obdivný piskot a pokrikovanie námorníkov. Nahá vojačka si ich však nevšímala a bezostyšne oddávala svoje telo páliacim lúčom.

" Počuj." - ozvala sa prekvapená Aresha. - "Ani trochu ti nevadí, že na teba čumia cudzí chlapi?"

" Nie, ani trochu. Len nech sa pokochajú. Veď napokon, ja sa za seba hanbiť nemusím. Mám čo ukázať." - odvetila seržantka bez toho, aby čo len otvorila oči.

" Ale čo ak sa niektorý náhodou pokúsi..."

" Tak to by musela byť naozaj náhoda. Buď si istá, že ak by sa ma niekto z nich čo len dotkol rukou, bol by to asi posledný čin v jeho živote. Chlapci by ho rozsekali na kusy. A vôbec, pokojne sa vyzleč aj ty. V tých šatách ti musí byť hnusne teplo. Neboj sa, neubudne z teba. Chlapci z oddielu si ťa ani nevšimnú a tí námorníci sú neškodní."

" Hm, nejde o to, že by som sa bála. Ale ja na rozdiel od teba mám prsia samú jazvu a modrinu. Veď si ich videla."

"Tak si ľahni na brucho."

" No, môj chrbát na tom tiež nie je lepšie. Vieš, palice a korbáč nechávajú dosť nepekné stopy."

" Za tie sa hanbiť nemusíš. Nespôsobila si si ich sama. Ver jednému - mnohý z týchto námorníkov by nevydržal ani desatinu toho, čo ty. Vyzleč sa! Si bledá ako stena."

" Pripúšťam. V podzemnom väzení sa človek príliš neopáli. No tak dobre, skúsim to." - vyhlásila Aresha a o chvíľu už aj ona ležala takmer nahá na teplých doskách. Servetta po nej fľochla pohľadom.

" Hmm! Tie tvoje jazvy naozaj nevyzerajú ani trochu pekne. Keď prídeme do Brugaly, zavediem ťa k Ayanthé. Tá ťa dá do poriadku:"

" Kto je to?"

" Liečiteľka. Je to gwerfka, jej otec vraj bol čarodejník. Pripravuje lieky a mastičky pomocou liečivej mágie a tie zaberajú okamžite. Brugalskí lekári z nej majú poriadne hlavybolenie. Úplne im odlákala pacientov. Ale ona fakt robí zázraky."

" Už si sa u nej liečila?"

" Iba raz, ale čo som videla a zažila mi stačilo. Pri výcviku ma jeden z chlapcov nechtiac sekol mečom do stehna. Okamžite ku mne zavolali pani Ayanthé. Tá mi ranu zošila zlatými ihličkami, potom natrela akousi čudne páchnucou masťou a obviazala. Keď som si na druhý deň dala obväz dolu, po rane nebolo ani chýru. Noha bola celkom v poriadku, akoby som vôbec nebola zranená."

" To myslíš vážne?"

" Opýtaj sa chlapcov z čaty, ak mi neveríš. Nedávno sme likvidovali jednu tlupu barbarov, ktorí napádali dediny pri východnej hranici. Útočili z územia Ansharu a po každom prepade sa naň znovu stiahli, takže vojaci provinčného vojska za nimi nesmeli. Podľa zákona jednotky pravidelnej armády nesmú v čase mieru prekračovať hranice bez povolenia kráľa. Ale my, Krvaví psi, nijaké povolenia nepotrebujeme. Tú tlupu sme dostihli a zničili do posledného muža. Zo tridsať našich chlapcov však bolo pritom dosť vážne zranených. Našťastie bol s nami práve jeden z tých troch čarodejníkov. Okamžite ich teleportoval do Nivosy a tam sa ich ujala Ayanthé. Keď sme my ostatní o pár dní na to prišli na základňu, oni si tam veselo pobehovali akoby nič. Po nejakých zraneniach nemali ani stopu."

" Hmm. Ale také liečenie musí byť poriadne drahé."

" Ako pre koho. Mňa nestálo nič a ani nikoho iného z oddielu. Plukovník s Ayanthé uzavreli takú dohodu - Ayanthé sa nasťahovala do jeho starého domu v centre Brugaly s tým, že mu nemusí platiť nájom, ale zato bude bezplatne liečiť zranených členov jednotky. Prednostne!"

" Teda vám sa žije! A... myslíš, že by mi vedela dať nejaký liek na tie jazvy?"

" O tom nepochybuj!"

Chvíľu mlčali. Piskot a pokriky členov posádky utíchli, len hukot vetra v plachtoví, šplechot vody, rytmické údery lopatkových kolies a občasné nespokojné vytie bojových psov zavretých vo veľkých klietkach rušili dôstojné ticho morskej pustatiny. Vojaci pospávali v podpalubí a námorníci si svoju robotu robili mlčky.

Prvá narušila ticho Aresha.

" Počuj, tá vaša princeznička je teda poriadna dračica. To, čo stvárala dolu v háreme až vyrážalo dych. Myslela som, že deti elfov sú úplne... iné."

" No, je pravda, že sa svojim kráľovským rodičom trochu nevydarila. Vieš, je najmladšia z troch detí, taký rozmaznaný rodinný miláčik. Aspoň že jej súrodenci sú normálni. Najstarší je Attarel, korunný princ a následník trónu. Skvelý chlapec, a fešák. Nenechala by som si odtrhnúť rukáv, keby ma zaň ťahal k sebe do postele. Ale veľké nádeje si nerobím. Je zasnúbený s willengaardskou princeznou Sigelindou."

" Škoda. A čo ďalšie kráľovské deti?"

" Prostredná je princezná Danellien. V reči attarských elfov to znamená Krásna ako jasný deň, a musím uznať, že jej toto meno skutočne pristane. Je naozaj krásna až to uráža. Narodila sa vraj napoludnie jasného slnečného dňa a mudrci tvrdia, že kvôli tomu taká, aká je - milá, nežná, jemná a dobrotivá. Mimochodom, raz bude našou kráľovnou."

" Našou?"

" Tiriánskou! Je zasnúbená s korunným princom Marwellom. Budeme mať krásnu panovníčku. Najkrajšiu na svete."

" A čo Luned?"

" Jej meno v attarčine znamená Mesačná alebo tiež Krásna ako luna v splne. Na rozdiel od svojej staršej sestry sa narodila o polnoci za mesačného splnu a mudrci vravia, že práve to je na vine za tú jej krutosť."

" Hmm, slúžiť u nej musí byť zábava, čo?"

" Vieš čo, ani nie. Služobníctvu neubližuje, zato chlapi to s ňou majú ťažké. Je to nymfomanka a každú noc potrebuje nejakého. Beda však tomu, kto ju nedokáže uspokojiť. Taký má poriadnu smolu."

" Tak načo za ňou lezú?"

" Hmm, keby si bola chlap a kývla by na teba taká krásavica ako Luned, odolala by si?"

" To neviem!"

"No vidíš! Letia na ňu ako osy na pivo a ochotne riskujú život, len aby si do nej mohli pichnúť. Jediní, kto sú v tomto smere vo výhode sú muži z Kráľovskej ochranky. Tým, nech už na nej dopadnú akokoľvek, ublížiť nesmie. Hovorí sa, že každý z nich s ňou bol už najmenej desaťkrát."

" Páni, tá má výdrž.! A to jej rodičia tolerujú?"

" Musia! Vieš, v Kanu platí zákon, podľa ktorého môže každá dospelá slobodná žena beztrestne zažívať telesnú rozkoš s mužom alebo inou ženou tak často, ako sa jej žiada, pokiaľ to robí v súkromí svojej spálne. Princezná Luned je dospelá a slobodná žena, zákon sa teda vzťahuje aj na ňu. Ona iba využíva svoje právo. A to, že ho využíva častejšie, ako iné ženy, je jej osobná vec."

" A tu, na lodi? Ako to riešila?"

" Tu nemala čo riešiť. Jednoducho to musela vydržať. Plukovník jej z mosta doprosta oznámil, že ak si začne niečo s niekým z oddielu alebo z posádky lode, tak ju posadí do záchranného člna a bude za loďou veslovať až do Kataranu. A to isté platí aj spiatočnej plavbe. Neboj sa, však si to ona po návrate domov vynahradí aj s úrokmi."

" Kto by to o nej povedal. Vyzerá taká krehká...Ozaj, kde je teraz?"

" A čo ja viem! Určite trucuje niekde v podpalubí. Však ona vylezie."

" Tam v paláci si jej ale dala riadne kvapky. To si málokto môže dovoliť tak jednať s princeznou."

" Pozri, plukovník ju so sebou brať nechcel a kráľ tiež nebol jej nápadom nadšený. Ale svojej najmilšej dcérenke nedokáže nič odmietnuť. A tak si aspoň náš komandant dal podmienku, že ak pôjde s oddielom, tak len ako obyčajná vojačka, bude poslúchať na slovo všetky rozkazy svojich nadriadených, robiť všetko to, čo ostatní vojaci a nebude mať nijaké výnimky ani úľavy. Súhlasila. Jediné, čo jej plukovník dovolil bolo, že si nemusela ostrihať vlasy. Ale inak... no, prvé dni to mala ťažké! Zvlášť preto, že ju plukovník zaradil do mojej čaty. A o mojich rozkazoch sa nediskutuje."

" To som si všimla! Ale všimla som si aj to, že toho vieš o kráľovskej rodine dosť veľa."

" No, nedávno som nejaký čas slúžila v kráľovskom paláci."

" A čo si tam robila?"

" Strážila som jednu dvoranku. Je to elfka, barónka Rhéoryn, spoločníčka princeznej Danellien. Ktosi sa jej vyhrážal a dokonca sa ju aj pokúsil zabiť. Požiadala o osobnú ochranu, ale komandant Kráľovskej ochranky nemá dosť mužov na to, aby stáli pri každom jednom dvoranovi. Okrem toho, pani barónka jeho mužom ani nedôverovala, tvrdila dokonca, že ju chcel zabiť jeden z nich. Ale dokázať to nevedela. Obrátila sa na Veliteľa Tajnej a ten sa obrátil na plukovníka Sarandiba. No a ten vybral mňa, aby som lady Rhéoryn kryla jej rozkošný elfský zadoček. Ale inak to nebola zlá služba. Strávila som tri týždne v paláci, mala som krásne ubytovanie, vyberanú stravu aj s obsluhou, zoznámila som sa so všetkými členmi kráľovskej rodiny i časťou dvoranov, no prosto pohoda. Zasahovať som nemusela, kým som bola nadohľad, k barónke sa nikto neopovážil ani priblížiť."

" A ako to dopadlo?"

" Dobre! Agenti Tajnej vrahov vypátrali a usvedčili. Za celým tým komplotom stála iná dvoranka, meno si nepamätám. Viem len to, že to bola chorobne žiarlivá ženská. Bola vraj schopná žiarliť ešte aj na sochy v kráľovskom parku. Raz videla svojho manžela, ako sa s lady Rhéoryn zhovára a okamžite si to vysvetlila tak, že spolu niečo majú, že ho Rhéoryn zvádza a chce jej ho odvábiť, čo však bola totálna hlúposť, pretože pani barónka patrí ku skupine žien, ktoré viac zaujímajú iné ženy než muži."

" Je teplá?"

"V Kanu je to bežná vec, nad ktorou sa nikto nepozastavuje. Barónka Rhéoryn nie je jedinou obyvateľkou paláca, ktorá má túto úchylku. Nikdy sa tým netajila a tá žiarlivá baba o tom musela vedieť. Napriek tomu ju chcela zlikvidovať. Nakoniec to bola sama kráľovná Dallarien, kto jej vyprosil milosť, no i tak skončila dosť biedne. Životnosť otrokov v diamantových baniach v Harrame je vraj veľmi krátka."

V tom začuli zvon, ktorý zvolával vojakov na obed. Servetta sa obliekla, zišla dolu o chvíľu sa vrátila s dvomi miskami s pariacim sa a príjemne voňajúcim jedlom.

" Kuchár ani brvou nemihol, keď som mu oznámila, že máme o jeden hladný krk viac. Jedla je vraj dosť pre všetkých."

" To je dobrá správa. Mrzelo by ma, keby si sa musela so mnou deliť."

Na druhý deň Servetta vytiahla svoju čatu na palubu aby si muži trochu pretiahli údy stuhnuté polihovaním. Palubu naplnil treskot mečov a divoké pokrikovanie.

Aresha tiež vyšla z podpalubia, oblečená len pomerne ľahko. Mala tenké hobvábne nohavice a bavlnenú šerpu obtočenú okolo hrude. Ruky, ramená a brucho mala holé. Postavila sa obďaleč a sledovala hrané súboje. Najviac sa však sústredila na princeznú Luned a ako ju pozorovala musela sa pousmiať. To dievča by sa nevysekalo ani z pergamenového vrecka. Stínanie hláv bezbranným ženám jej išlo skvele, ale v priamom boji by neobstála. Napokon, mala s ňou svoju skúsenosť.

Odrazu za sebou začula kroky. Otočila sa. Stál tam plukovník Sarandib.

Sarandib vyšiel z veliteľskej kajuty. Zvuky boja na palube ho zobudili, ale podľa povelov, ktoré doliehali dovnútra cez tenké drevené steny, pochopil, že to nie je nijaký útok pirátov. Napokon, museli by byť šialení, aby zaútočili na celú kanuuskú flotilu.

Zastal vo dverách, ruky si skrížil na prsiach a spokojne sa poobzeral. Bolo rozumné, že seržantka vyhnala svojich podriadených trochu si pocvičiť. Práve uvažoval nad tým, že rovnaký príkaz dostanú aj ostatní velitelia čiat, keď mu zrak padol na inú ženu, stojacu len pár krokov od neho. Bola to Tiriánska otrokyňa, ktorú Setrvetta vyslobodila. Stála tam a tiež sledovala trochu drsné hry jeho mužov. Na okamih sa pootočila, takže zazrel jej ľavé rameno. Pri tom pohľade mu naskočila husia koža. Prizrel sa lepšie, aby sa ubezpečil, že ho zrak neklame.

Neklamal. Naozaj tam bolo. Naposledy ho videl už veľmi dávno, ale nemohol sa mýliť. Boj na palube ho v okamihu prestal zaujímať. Okamžite celú jeho myseľ opantala jediná myšlienka.

Pomaly vykročil smerom k žene.

" Dobrý deň, pani Aresha. Ako ste sa vyspali?"

" Skvele, pane! Posledných pár nocí pred vaším... príchodom do sultánovho paláca bola mojim lôžkom kôpka zhnitej slamy na studenej kamennej podlahe väzenia a mojimi spoločníkmi hladné potkany. V porovnaní s tým bol Servettin kavalec ako nebeský obláčik a chrápanie vašich mužov mi pripomínalo rajskú hudbu."

" Krásny kompliment! Ďakujem."

" Vy mi nemáte za čo ďakovať, pane, to ja by som mala vám..."

" To nestojí za reč."

" Mrzelo by ma, keby ste mali kvôli mne ťažkosti s vaším nadriadeným."

" Nijaké nebudú!"

" To som rada."

" Smiem sa vás na niečo opýtať? Niečo osobné."

" Skúste!"

" To materské znamienko, čo máte na ľavom ramene...? Je také... zvláštne."

" Ach to! Mám ho od narodenia. Matka mi hovorila, že som ho zdedila po svojom otcovi."

" A kto je váš otec, ak to nie je tajné?"

" Budem úprimná - neviem! A obávam sa, že to poriadne nevedela ani moja matka sama. Nehovorila mi o ňom, aj keď som sa na neho často pýtala. Akoby sa hanbila za hriech svojej mladosti. Som nemanželské dieťa. Pankhart. Moja matka sa nikdy nevydala, hoci aj bola bohatou šľachtičnou, a do smrti ju to trápilo."

" Vaša matka už nežije?"

"Nie. Umrela pred pár rokmi, ale ani na smrteľnej posteli mi neprezradila, kto je mojím otcom. Preto si myslím, že to vlastne nevedela. Buď ma splodila s niekým, koho ani nepoznala, alebo ju niekto znásilnil. Neviem a už sa to ani nikdy nedozviem."

" Vraveli ste, že bola šľachtičná?"

" Áno! Barónka Dejana Pramis! Krásna, bohatá a...nešťastná. Ale ja som po jej smrti šľachtický titul neprijala. Naopak, predala som ho aj s celým rodinným majetkom. V Tiriane mi už nepatrí ani špendlík. Nie je tam nič, po čom by som túžila."

" To je nepríjemné. Prepáčte, ak som sa vás dotkol. Už o tom nebudem hovoriť."

" Nič sa nestalo, pán plukovník. Máte na to právo..."

" Som rád, ale teraz ma, prosím, ospravedlňte. Musím niečo prejednať so svojim zástupcom." - s tým sa Sarandib jemne uklonil, zakýval na Netthera a o chvíľu obaja zmizli vo dverách do veliteľskej kajuty.

Aresha mu venovala letmý úsmev a potom sa znovu zahľadela na cvičiacich vojakov. V prvom okamihu aj zauvažovala, že by sa k nim pridala, ale uvedomila si, že je ešte príliš slabá na to, aby udržala v rukách ťažký kanuuský meč.

" Myslíš to vážne?" - opýtal sa Netther Sarandiba.

" Ak mi neveríš, choď sa pozrieť! Ale neklamem ťa!"

" Prepáč, verím ti, ale zdá sa mi to také... absurdné."

" Aj mne, ale dokonale to do seba zapadá. Krajina, čas, meno, všetko!"

" A čo chceš robiť?"

" Musíme ho nájsť a povedať mu to."

" A kde ho chceš hľadať? Po Veľkej vojne zmizol ako vietor, nik nevie, kde je a nik ho ani nenájde, pokiaľ to on sám nebude chcieť."

" Niekto to vie! Hneď, ako sa dostaneme do Brugaly za ním zájdem a požiadam ho o pomoc."

" Dobre! Ako myslíš. Ale veľké nádeje si nerob. Možno už ani nežije."

" Dúfam, že áno. Pred rokom ešte žil!"

Plavba do Sargesu trvala osemnásť dní a prebehla bez akýchkoľvek rušivých udalostí. Aresha sa s mužmi z elitného oddielu rýchlo spriatelila a po nejakých siedmych dňoch sa s ňou pustila do reči aj princezná Luned, ktorá ju dovtedy zarputilo ignorovala.

Po vylodení v Sargese sa celý oddiel poskladal Areshe na koňa, poriadne šaty a zbroj hodnú tiriánskej žoldnierky. Dokonca aj princezná prihodila pár strieborniakov. 

Do Brugaly dorazili o štyri dni. Aresha si v našla ubytovanie v akomsi hostinci, Krvaví psi pokračovali na svoju základňu v Nivose, len Sarandib s Nettherom sa vybrali priamo do budovy Tajnej služby. Sarandib napísal podrobné hlásenie už na lodi a hneď po príchode do Sargesu ho poslal po rýchlom poslovi, takže Veliteľ ho mal na stole už pred dvomi dňami. Išli priamo do jeho pracovne.

" Páni! Vitajte! Rád vás vidím. Plukovník! Ďakujem sa hlásenie. Musím uznať, že to bola skvelá práca. Som s vami veľmi spokojný."

" Smiem byť úprimný, pane?" - opýtal sa Sarandib, keď sa usadili. Už si zvykli, že Veliteľ jedná so svojimi mužmi posediačky.

" Iste! Hovorte!"

" Vy možno ste spokojný, ale my veľmi nie. Bolo to až príliš ľahké. Dúfal som, že to bude ťažšie, že si chlapci trochu zabojujú. Žiaľ, nestalo sa."

" Ale úlohu ste splnili, a to je najdôležitejšie."

" Takéto víťazstvá ma netešia."

" Čo vlastne bude teraz s Kataranom?" - zapojil sa do rozhovoru Netther.

" Zrejme čoskoro dostane nového sultána. A nebude to nikto zo Sulvahidových potomkov. Teda, aspoň dúfam, že nijaký neostal nažive."

" Mali ste nesprávne informácie, pane. Sulvahid nijakých potomkov nemal! Darmo mal trinásť žien, keď ani jednu nedokázal obťarchať. Bol to impotent!"

" Tým lepšie! Aspoň v budúcnosti nebudú spory o trón."

" A kto na ňom vlastne bude sedieť?"

" Niektorý z emírov. To záleží na tom, ako dopadnú rozhovory vyslanca Bouragiho."

" Bouragiho? On je... moment! Kráľ ho nedal..."

" Nedal! Uvedomil si totiž, že sultánov vyslanec v tom bol nevinne. Sultán ten list písal sám a zapečatený mu ho dal do rúk. Nepovedal mu, čo v ňom je. Pán Bouragi obsah listu nepoznal, mal ho len odovzdať. Pozrite, páni, Bouragi je starý skúsený diplomat a človek až úzkostlivo počestný. Nikdy by čosi také nepripustil. Keby vedel, čo je v tom liste, hodil by ho bez váhania do mora a sám by skočil za ním. Alebo by ho spálil aj so sebou. Sultán sa voči nemu zachoval veľmi podlo a neslušne. Nedal mu ani prostriedky na cestu, musel si ju zaplatiť z vlastného vrecka. Navyše mu pohrozil, že ak prinesie zápornú odpoveď na svoj list, dá ho naraziť na kôl. Takže jeho rozhodovanie nebolo ťažké. Akonáhle ho kráľ omilostil, požiadal o politický azyl a nielenže ho okamžite dostal, ale kráľ mu dokonca ponúkol aj miesto v diplomatických službách. Teraz vyjednáva s emírmi a snaží sa ich dokopať k tomu, aby jedného zo svojich radov vybrali za nového sultána."

" No, byť teraz kataranským sultánom by som nechcel. Po tom, čo sme tam nechali....nebude mu čo závidieť. Xargoth takmer ľahol popolom a aj sultánsky palác bude treba znovu postaviť. Kde na to vezme peniaze?"

" V našej kráľovskej pokladnici. Náš panovník má v úmysle do nej dosť hlboko načrieť a poskytnúť novému sultánovi veľmi... lukratívnu sumu, ktorá by mala stačiť na obnovu zničeného mesta."

" Ale urobí to až potom, ako nový sultán zloží vazalský sľub, však?"

" Presne! A nie len to. Keď ste sa plavili do Xargothu, museli ste plávať aj okolo ostrova Darsilan."

" Áno, taká väčšia skala pár míľ od pobrežia obývaná niekoľkými rybármi."

" Tak nejak. A práve túto väčšiu skalu bude náš kráľ požadovať ako prejav poslušnosti a lojálnosti od nového kataranského vládcu."

" A načo mu bude?"

" Hodlá tam zriadiť stálu námornú základňu s početnou posádkou a flotilou rýchlych bojových lodí."

" Tak ďaleko? Prečo?"

" Pretože sultán Sulvahid svoje námorníctvo totálne zlikvidoval. To pôvodne chránilo neďaleké obchodné trasy pred útokmi pirátov. Lenže v posledných rokoch sú tieto trasy veľmi nebezpečné a obchod v tejto časti kontinentu takmer celkom uviazol. Obchodníci sa boja tade púšťať svoje lode s tovarom a najímať si zakaždým ozbrojený sprievod je poriadne drahé. Táto základňa má plniť práve ochrannú funkciu."

" Iba to?" - nedôverčivo sa opýtal Sarandib. Poznal kráľa dosť dobre, aby vedel, že každý jeho krok znamená vlastne dva. - "Nebude za tým aj niečo iné?"

" Samozrejme! Ako som už povedal, na tej základni bude početná posádka. Dosť početná na to, aby dokázala potlačiť akýkoľvek prejav neposlušnosti zo strany sultána. Bude to taká... poistka pre prípad, že by chcel začať vyskakovať. Alebo presnejšie povedané, nôž na krku!"

" Politika!" - zašomral Sarandib znechutene. - " Ale my sme sem vlastne prišli kvôli niečomu inému. Chceme vás požiadať o pomoc."

" No prosím, o čo ide?"

" Keď ste ma pred časom menovali do funkcie, dostal som list od generála Arwilla. Písal ho on, to viem iste, takže zrejme ešte žije. Potreboval by som s ním hovoriť. Vy iste viete, kde je. Pomôžte mi ho nájsť!"

" A prečo s ním potrebujete hovoriť? Stalo sa niečo?"

Sarandib Veliteľovi Tajnej v stručnosti vyrozprával príbeh tiriánskej otorkyne, ktorú oslobodili v Xargothe.

" Pane, sme si istí, že tá žena je dcéra generála Arwilla. Má na chrbte také isté materské znamienko, ako mal on. A aj všetko ostatné presne sedí. Keď sme boli vyslaní na pomoc do Tirianu, spoznal sa tam s jednou mladou šľachtičnou. Volala sa Dejana Pramis. Vznikol medzi nimi dosť vášnivý vzťah. Trval však len krátko, čoskoro na to nás zase stiahli späť. Generál tú ženu už potom nikdy viac nestretol a je možné, že na ňu aj celkom zabudol. Určite nevedel, že s ním mala dieťa."

Veliteľ Tajnej služby vstal, pomaly sa prešiel po pracovni, napokon zastal pri okne a chvíľu mlčky hľadel na námestie hmýriace sa stovkami ľudí.

" Pomôžete nám, pane?" - opýtal sa Sarandib.

" Kde je to dievča teraz?"

" Býva v jednom hostinci na predmestí. Nie je problém nájsť ju."

" Dobre! Priveďte mi ju! Hneď! Sľubujem vám, že ja osobne sa postarám o to, aby sa stretla so svojím otcom. Určite sa poteší. A on ešte viac!"
K O N I E C