Oči skazy

Ondrej Trepáč

Irhan sa zobudil uprostred noci. Pozrel na lôžko vedľa seba, ale Evrya pokojne spala, na krásnej tvári jej pohrával zvláštny úsmev. Bola krásna, ešte krajšia ako v deň, keď ju uvidel prvýkrát. Za tých niekoľko dní od vyslobodenia sa dosť zmenila.

Spala nahá, ale vôbec jej to nevadilo. Pre Imadijčanky bola nahota čosi úplne prirodzené. Nemali dôvod hanbiť sa za seba. Plukovník Sarandib im rozprával, že keď boli Arwilovi Krvaví psi nasadení v Imadii, šokovalo ich, ako chodia tamojšie domorodky oblečené. Nosili zvláštne šaty, ktoré odhaľovali celé poprsie.

Evrya a jej priateľky sa po tábore pokojne prechádzali úplne nahé, nanajvýš si okolo bokov uviazali veľké hodvábne šatky, no i tak nesmierne dráždili námorníkov. Nikto z nich sa ich však neopovážil ani dotknúť - Krvaví psi ich strážili ako najvzácnejšie poklady.

Každá Imadijčanka si hneď po príchode do tábora vybrala svojho ochrancu z mužov svorky. Evrya si v podstate logicky vybrala Irhana a jednoducho sa nasťahovala do jeho chatrče. Zdieľala s ním lôžko i stôl, starala sa o neho, kým sa nevyliečil zo zranení utrpených v Chráme, prosto, považovala ho za svojho muža hoci vedela, že to nebude natrvalo. Po udalostiach so Služobníkmi rýchlo zabudla na zášť, ktorú prechovávala voči kanuuským vojakom. Aj to bola jedna z jej zmien - prestala nenávidieť. Veľká láska sa môže rýchlo zmeniť na veľkú nenávisť. U nej to bolo naopak - veľká nenávisť sa rýchlo zmenila na veľkú lásku.

Irhan bol zo toho celého spočiatku dosť prekvapený, ale už čoskoro zistil, že spoločnosť tej prekrásnej ženy mu je veľmi príjemná, hlavne v noci. Vzhľadom k jej pokročilému tehotenstvu sa s ňou síce nemohol milovať, ale Evrya poznala aj iné spôsoby ako muža uspokojiť.

Odvrátil zrak od spiacej krásky, vstal z postele, natiahol si nohavice a pripol si opasok so zbraňami. Urobil to celkom nehlučne a rovnako nehlučne vyšiel z chatrče pozbíjanej z dosiek, ktoré pôvodne tvorili palubu ich nešťastnej lode.

Vonku nebol sám. Bolo tam už niekoľko mužov, hlavne námorníci, ktorí držali nočnú hliadku, ale aj jeho muži. Všetci vzrušene hľadeli kamsi na severovýchod. Hlasy, ktoré odtiaľ prichádzali boli síce slabé, ale dosť výrazné na to, aby ich bolo počuť aj v šumení príboja. Irhanovi vzdialene pripomenuli chorály, ktoré spievali mladé ženy na každoročných oslavách kráľových narodenín. Boli to jasne ženské hlasy, no nevedel si v prvej chvíli ani len predstaviť, kde by sa tu vzal nejaký spevácky zbor.

"Čo je to?" - opýtal sa ho Sarguld, ktorý k nemu pristúpil spolu s ostatnými mužmi zo svorky.

" No, tak sa dobrého pýtaš!"

" To sú najády!" - zamiešal sa medzi nich jeden z námorníkov. - " Spev najád, morských víl!"

" To myslíš vážne?"

" Úplne vážne, poručík. Čudujem sa, že ty ako námorník si o nich nepočul."

" Počul, ale nikdy som ich nepočul spievať. Skôr som bol v tom, že sú to len rozprávky."

" Žiadne rozprávky! Ja som ich počul už viackrát. Aj keď pripúšťam, že len z veľkej diaľky a krátko."

" Áno, vraj spevom lákajú námorníkov na útesy a potom ich zabíjajú."

" Toto neviem ani potvrdiť ani vyvrátiť. Ale viem, že tieto bytosti sa vyskytujú len vo vzdialených častiach oceánu, kde sa lode pohybujú veľmi zriedka. Ony sa skôr ľudí stránia, boja sa ich."

" Však uvidíme!" - vyhlásil Irhan, vytiahol z vrecka nohavíc šatku s Nočným pohľadom, zaviazal si nimi oči a dal pokyn aj ostatným mužom. - " Ostaňte tu!" - prikázal námorníkom. - " My sa tam ideme pozrieť, zdá sa, že to nie je ďaleko."

" No, treba len dúfať, že sa aj vrátite. Okrem iného sa o najádach hovorí aj to, že sú neskutočne krásne. Čo ak sa rozhodnete tam ostať?" - odvetil so smiechom jeden z námorníkov, ale Irhan sa na neho len zaškaredil a kývol na svojich mužov. Netrvalo dlho, a zmizli v tme, ktorú svetlo signálnych ohňov, horiacich vo dne v noci na pláži, nedokázalo prežiariť.

Postupovali rýchlo. Bol práve odliv, pláž bola pustá, len bosé nohy sa im zabárali do mokrého piesku. Spev sa stále približoval a silnel, čoskoro začali rozoznávať jednotlivé slová tej zvláštnej piesne, nikto im však nerozumel. Museli však nevdojak uznať, že tie morské víly majú skutočne krásne hlasy.

Preliezli cez nevysoký útes zasahujúci až do mora a ocitli sa v neveľkom zálive. Poznali toto miesto, už tadiaľto išli. Pláž tu vlastne končila. Uzatváral ju iný, oveľa vyšší a strmší útes, ktorého vrchol bol dobrých desať siah nad hladinou prílivu. 

V tej chvíli sa rozišli mraky a celý ostrov zalialo modravé svetlo mesačného splnu, také jasné, že Krvaví psi si mohli pokojne sňať z očí šatky. V tom svetle zazreli na hladine neďaleko brehu skupinku asi desiatich bytostí skutočne nevídanej krásy. Boli to všetko ženy, presnejšie napoly ženy, napoly ryby. A boli naozaj neskutočne krásne. Mali dlhé plavé vlasy, ktoré im ako vodopády splývali až na chrbty. Veľké, zmyselné ústa, modré oči a pevné, krásne tvarované prsia. Do pása mali ľudskú pokožku bielu a hladkú ako alabaster, ale od pása boli ich telá pokryté jemne zelenými šupinkami.

Bolo ich asi dvadsať a vyzerali ako mladé dievčatá. A všetky sa podobali jedna na druhú, boli úplne rovnaké. Rovnako nádherné. Jedna sa však medzi nimi predsa len vynímala. Vyzerala o čosi staršia, jej tvár už nebola tvárou dievčaťa, skôr tvárou zrelej ženy. No i tak bola krásna. Tie mladé pochabo plávali okolo nej a bolo zrejmé, že je to nejaká ich vládkyňa. V okamihu ako zbadali mužov všetky stíchli, ale ostali na miestach. Žiadna z nich neodplávala. Neprejavili nijaký náznak strachu. Chvíľu mlčali a pozorne si príchodzích obzerali. Prvá porušila ticho vládkyňa.

" Kto ste a čo tu robíte?" - opýtala sa krásnym, zvonivým hlasom a jej veľké modré oči sa zvláštne zaleskli. Aj jej družky priplávali bližšie a vrhali na mužov zvodné úsmevy. Až vtedy si muži všimli jemné mriežky rybých žiabrov tesne za ušami najád. Vďaka nim mohli dýchať aj pod vodou.

" Ja sa volám Irhan, poručík Irhan, a toto sú muži z môjho oddielu. Sme vojaci armády ríše Kanu. Naša loď tu pred niekoľkými dňami stroskotala. Založili sme si osadu neďaleko odtiaľto a čakáme, kým nás prídu zachrániť. A kto ste vy?"

" Volám sa Quesira. Som kráľovnou najád, morských víl, ako nás tiež zvyknete vy ľudia nazývať. Toto sú moje družky, či presnejšie, moje dcéry."

" Teší ma, veličenstvo! Ja i moji muži sme vám k dispozícii. Ak vám vieme nejako pomôcť...?"

" Iste, pán poručík! Tým, že nám vrátite to, čo je naše." - hlas kráľovnej sa zrazu zmenil. Už nebol priateľský a milý.

" No, dobre, ale čo vám máme vrátiť? Nič sme vám nevzali."

" Tento ostrov patrí nám! Vždy nám patril, až do doby, keď nad ním aj celým veľkým územím oceánu niekto vztýčil Ochranu. Nevieme kto ani prečo, ale museli sme odtiaľto na celé generácie odísť, ale nedávno som zacítila, že Ochrana sa stratila. Rozhodli sme sa vrátiť tam, odkiaľ sme prišli a kde sme doma. A vy nám v tom nezabránite."

" To ani nemáme v pláne. Onedlho odtiaľto odídeme. Záchranná loď, ktorá nás má odviezť späť do Kanu, je už na ceste. Dorazí sem o takých desať možno dvanásť dní. Potom bude ostrov len váš. Dovtedy to tu budete musieť s nami nejako vydržať. Ale nemusíte sa báť,  čo sa týka vás a vašich družiek, krásna pani, prisahám, že sa po dobu, čo tu ešte budeme, nikto z našej osady k tomuto zálivu ani nepriblíži. Hoci..."

" Hoci? Čo?"

" Hoci by ste mali uznať, že na tento ostrov máme istý nárok aj my."

" Aký nárok? O čom to hovoríte?"

" O tom, že bez nás by ste sa sem možno nikdy nevrátili. Boli sme to my, kto zničil Zdroj Ochrany a aj Bránu, ktorou ho sem bytosti z inej dimenzie priniesli."

" Čože?" - kráľovná sa nepokojne zavlnila a aj ostatné najády zaúpeli a trochu ustúpili dozadu. - " Vy...vy ste mágovia?"

" To nie, ale s mágiou sa stretávame často a naučili sme sa s ňou aj narábať."

" Hmm. Vy ľudia ste zvláštni."

" Čo je na nás také zvláštne?"

" Nedá sa vám veriť!"

" Mne veriť môžete, výsosť!" - odvetil Irhan a zdvihol pravú ruku. - " Dávam vám svoje slovo dôstojníka..."

Nedohovoril. Kráľovná i ostatné víly zdesene vykríkli a začali rýchlo cúvať do hlbokej vody. Ich spev sa zmenil na výkriky hrôzy a strachu. Kanuuskí vojaci ostali stáť na pláži ako primrazení, nechápuc, čo sa deje. Najády s hlasným čľapotom poskákali do vody a zmizli tak rýchlo, že ich nestíhali sledovať.

" Čo sa im porobilo?" - opýtal sa Partis po hodnej chvíli zarazeného ticha.

" To neviem!" - odvetil Irhan. - " Počkajme chvíľu, možno sa vrátia a povedia nám to."

Posadali si do piesku a mlčky hľadeli na more. Po najádach však nebolo ani chýru. Zmizli v hlbine a nebolo ich.

Sedeli tam dosť dlho a celý čas sa nič nedialo. More bolo pokojné. Zrazu až príliš. Úplne stíchlo. Irhan vstal a pozorne sa naň zahľadel. Napriek tomu, že mal byť príliv, zrazu v zálive nebola nijaká voda. Ustúpila od brehu a vojakom sa odhalil pohľad na obnažené dno.

" Čo to má znamenať?" - opýtal sa Partis neisto, ale súčasne začal cúvať dozadu. - "Toto sa mi nepáči. Ani trochu!"

" Ani mne..."

" Tam!" - vykríkol zrazu Sarguld a ukázal rukou na more.

Pri pohľade, ktorý sa im naskytol všetkým naskočila husia koža. Bolo to akoby sa z mora zdvihla vodná stena vysoká šesť - sedem siah.

" Veľká vlna!" - zvolal Irhan. - " Rýchlo! Na útes! Musíme hore!"

Viac im nebolo treba hovoriť. Napokon, ako bývalí námorníci o veľkých vlnách niečo vedeli. Nebola pred nimi nijaká obrana, zničili všetko, čo im stálo v ceste, jediná možnosť ako sa pred nimi ubrániť bolo rýchlo sa dostať na vyvýšené miesto. Našťastie ho mali priamo za chrbtami. Nemali síce so sebou laná, ale povrch útesu bol natoľko členitý, že sa po ňom dalo šplhať. 

Obrovská vlna sa blížila šialenou rýchlosťou, ale tesne pred pobrežím trochu spomalila, zato však ešte viac narástla do výšky. Mohla mať dobrých desať - dvanásť siah a jej spenený hrebeň sa nebezpečne nakláňal dopredu. Krvaví psi sa ako o dušu šplhali na útes, ale pripadalo im to, akoby sa jeho vrchol od nich vzďaľoval, akoby bol stále vyššie. Strach akoby im zväzoval nohy a ruky.

Konečne sa prvý z nich dostal na plošinu, rýchlo sa otočil a podal ruku tomu, kto išiel za ním. Pomohol mu vyliezť a potom spoločne vytiahli ďalšieho. Pomôž priateľovi, a ďalší dvaja pomôžu tebe...

Irhan sa dostal hore ako posledný, ale skôr ako zaľahol, hodil letmý pohľad na blížiacu sa vlnu. Jej vrchol mal zhruba vo výške očí, čo znamenalo, že vlna je rovnako vysoká ako bralo. Hrebeň ich teda určite zasiahne a poriadne zmáča, ale to ho až tak netrápilo. Na vodu boli zvyknutí. Čo ho takmer paralyzovalo, to boli dva oválne tvary, ktoré zazrel pod vrcholom vlny. Nedokázal si predstaviť, ako vznikli a ako sa tam dostali. Nikdy nič podobné nevidel, bolo to, akoby tá vlna mala oči. Oči, ktoré na neho hľadeli plné zloby. Ich pohľad akoby hovoril: Umrieš! Umriete všetci. K tomu sa pridával príšerný hluk, akoby sa rúcal celý svet.

V tom ho čiasi ruka zozadu stiahla dolu. Pohyb ho prebral z ochromenia, inštinktívne si prikryl rukami hlavu a v tom okamihu sa bralo prudko otriaslo pod nárazom obrovskej vodnej masy. Vrchol zalialo množstvo slanej vody, našťastie rýchlo stiekla, takže okrem mokrých šiat Krvaví psi neutrpeli nijakú škodu.

Irhan opäť zdvihol hlavu až keď rachot živlu ustal. Vyzrel cez okraj útesu, ale uvidel len pokojnú morskú hladinu, v ktorej sa zrkadlilo mesačné svetlo. Vyzeralo takmer ako romantická idylka pre zamilovaných, ale toto more malo od romantiky ďaleko. Toto more ich, nevedno prečo, chcelo zabiť.

Po Irhanovi sa zdvihli aj ostatní muži zo svorky. Aj oni sa zarazene pozerali na more. Zažili už kadečo, ale toto ešte nie.

" Čo to bolo?" - opýtal sa Partis. Otázka vyznela takmer smiešne, ale nikto sa nezasmial.

" Veľká vlna!"

" To som zistil, ale kde sa tu vzala?"

" Tieto vlny vraj vznikajú ako následok podmorských zemetrasení. Niekde sa otriaslo morské dno. Alebo vybuchla sopka a do mora napadali kusy skál."

" Ty si niečo cítil alebo videl?"

" Nie, ale to mohlo byť poriadne ďaleko odtiaľto."

" Tie najády to ucítili. Inak by tak rýchlo nezmizli."

" Sú to bytosti mora, cítia jeho rytmus i každú zmenu."

" To je pravda, ale čo ma zaráža, že nás nevarovali."

Irhan na Partisa prekvapene pozrel. Seržant mal pravdu. Toto ho nenapadlo. Tá kráľovná zrazu len zmizla pod hladinou, bez pozdravu, bez rozlúčky. Nepovedala ani slovo, len zhrozene vykríkla a už jej nebolo. Jej dcéry zmizli vzápätí po nej.

" Mali sme šťastie, Irhan, že sme tú vlnu zazreli včas, inak by nás rozpučila a naše zvyšky spláchla kamsi do hlbín."

" Do pekla! Tábor!" - vykríkol Irhan a začal rýchlo zliezať bralo. Aj ostatným pri jeho výkriku naskočila husia koža a nebolo to kvôli chladu. Tak rýchlo, ako sa dalo zliezli skalisko a po pláži sa rozbehli smerom k osade, kde zanechali námorníkov i svoje nové priateľky. Predstava, že ich ničivá vlna zasiahla nepripravených priamo na pláži, ich hnala vpred. Našťastie, už z diaľky zazreli táborové ohne, pokojne si horiace v slabom nočnom vetre. Okolo nich sa rojili ľudské postavy. Bolo zrejmé, že v tábore nikto nespí.

Privítali ich spokojné pokriky námorníkov a objatia Imadijčaniek. Irhan pohladil Evryu a porozhliadol sa po osade. Na jeho údiv tam bolo všetko v poriadku, domčeky stáli nepoškodené na svojom mieste, nikde nebolo ani stopy po nejakej vlne.

" Irhan! Čo ste zistili?" - vytrhol vojaka zo zadumania hlas jeho milej. Ten pohybom ruky zvolal všetkých bližšie a v krátkosti vysvetlil, čo našli a dozvedeli sa od kráľovnej najád.

" Nemyslím si, že by nám od nich hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Ale musíme im dať pokoj. Prisahal som, že do toho zálivu nikto z nás viac ani nevkročí. Je vám to jasné?" - opýtal sa a prebehol očami po námorníkoch. Odpoveďou mu bolo nevrlé jasné, poručík!

" Počuli sme nejaký veľký hluk. Čo to bolo?" - opýtal sa kapitán.

" Veľká vlna! Prihnala sa z mora a zasiahla záliv. V poslednej chvíli sme sa stihli vyšplhať na útes, inak by nás iste spláchla."

" Čožééé! Veľká vlna? A kde sa tu vzala?"

" To netuším, asi ju vyvolalo nejaké podmorské zemetrasenie alebo sopečný výbuch."

" Hlúposť! Vy ako námorník by ste mali vedieť, že v tejto časti oceánu nijaké zemetrasenia nebývajú. A nie sú tu ani nijaké činné sopky. A vôbec, ak by to bolo tak, musela by zasiahnuť celý ostrov. Tieto veľké vlny bývajú dlhé stovky míľ."

" Veď práve to sa mi na tom celom nezdá. A navyše, nebýva len jedna, obvykle prídu ďalšie. Ale táto sa zrazu zjavila, udrela a to bolo všetko. Nijaké ďalšie neboli. A zasiahla len miesto, kde sme sa práve nachádzali. Neviem si to vysvetliť."

" No, ja si myslím, že už ani nijaké ďalšie neprídu. Mali by sme ísť spať. Ráno múdrejšie večera. Ale zdvojím hliadky, keby niečo...!"

" Súhlasím!" - odvetil Irhan, vzal Evryu okolo ramien a o chvíľu zmizli v chatrči.

Podmorské sídlo najád, veľká jaskyňa v skalisku hlboko pod hladinou neďaleko pobrežia sa ponorila do ticha. Zvonivý smiech a spev akoby sa rozbil o kamenné steny a jeho trosky odniesol morský prúd. Takéto ticho tam nebolo od chvíle, keď sa doň po dlhom čase vrátili. Bol to ich domov, stratený a znovu nájdený a získaný domov.

Kráľovná najád zdesene hľadela pred seba akoby stále nechcela alebo nevedela uveriť, že tí muži unikli istej skaze. Aj ostatné najády boli prekvapené - toto sa ich kráľovnej ešte nestalo. Jej kúzlam nikto nedokázal čeliť. Vždy ich dokázala ochrániť, vždy dokázala zničiť každého, kto ich ohrozoval. Donedávna síce žili kdesi na okraji, v zastrčenom kúte oceánu, kam sa museli uchýliť pred strašnou mágiou Ochrany, mimo ľudských očí, ale i tam sa našli bytosti, ktoré pre ne znamenali smrteľné nebezpečenstvo. Kráľovná však dokázala bez ťažkostí čeliť každej hrozbe. Ba čo viac, niektoré morské príšery si dokázala sama zotročiť, prinútiť ich, aby jej slúžili. Teraz však vyzerala úplne bezradná.

" Veličenstvo!" - oslovila ju jedna z víl.

" Oni unikli! To nie je možné!"

" Sú to ľudskí bojovníci. Sú silní a obratní."

" Musíme ich zničiť. Skôr, ako zničia oni nás."

" Ale oni na nás neútočili. Možno nám skutočne nechcú ublížiť."

" Prestaň, Inellin! Veštba sa nikdy nemýli. Videla si, čo mal ten vojak na predlaktí? A ostatní to mali tiež! Sú to muži so psími hlavami? Sú! Veštba jasne hovorí, že po treťom splne prídu muži so psími hlavami a zničia nás. Máme tri možnosti, ako veštbu zvrátiť. Jednu sme už použili. Ešte máme dve. Musíme zachovať náš národ. Tí muži aj všetci, čo sú s nimi dnes v noci umrú. Ak nie, umrieme my!"

" Ale ten vojak predsa prisahal, že..."

" Nič si nepochopila, Inellin!" - okríkla Quesira svoju dcéru. - " Ide práve o to, že sú to vojaci. Neverím, že tu stroskotali. Nevidela som na brehu nijaké trosky lode. Oni sem prišli zámerne, aby si tento ostrov privlastnili. Vojaci boli vždy určení na to, aby dobíjali cudzie územia."

" Ale ako sa sem potom dostali?"

" Jednoducho ich tu vysadili. Je síce možné, že o nejaký čas sa po nich vrátia, ale ostanú tu ďalší. Toto sú len prieskumníci, ktorí majú pripraviť všetko potrebné pre príchod ďalších. Počula si, zlikvidovali Ochranu a vybudovali osadu. Prečo iné by to robili než preto, že sa tu chcú natrvalo usadiť?"

" Čo teda budeme robiť?"

" Choďte a zobuďte Agrona!"

Najády pri týchto slovách zdesene vykríkli. Už len samotná predstava, že by sa mali čo i len priblížiť k morskému netvorovi im naháňala hrôzu.

" Nebojte sa, dcérenky, neublíži vám. Moje kúzla ho povedú. Budem vidieť jeho očami. Budem vidieť, ako tí muži zahynú v jeho hryzadlách."

" Dobre, veličenstvo! Ako rozkážete!" - Inellin sa pokorne poklonila svojej panej a ladne odplávala nasledujúc svoje sestry. Ich cieľ nebol ďaleko...

Námorníci, ktorí stáli na stráži unudene hľadeli na nekonečnú morskú hladinu, v ktorej sa zrkadlil mesačný spln. Bola pokojná, hladká ako zrkadlo, len jemné vlnky s tichým špľachotom dorážali na breh.

Zrazu ich zo zadumania vyrušil zvuk, ktorý do nočného ticha vôbec nepatril. Bol to skôr piskľavý rev, akoby volanie zatratených duší, ktorý ich donútil vyskočiť na rovné nohy a zahľadieť smerom, odkiaľ prišiel. Možno míľu od brehu zazreli, akoby z mora vyrastal nový ostrov. Obrovský stĺp spenenej vody tryskal do výšky a z neho vyrastali ako konáre stromu dlhočizné nohy, porastené množstvom výrastkov. Napokon sa z vody vynorilo obludné telo gigantického morského pavúka. Osem dlhých nôh ho takmer ladne nieslo smerom k brehu. V mieste, kde sa nachádzal bola voda ešte dosť hlboká, ale už čoskoro dosiahne pobrežnú plytčinu a tam sa jeho pohyb ešte zrýchli.

Jeden z námorníkov so priložil k ústam malú hlinenú píšťalku a dlho, prenikavo zapískal. Tábor ožil v okamihu. Ľudia ešte pred chvíľou spiaci v chatkách sa vyrojili na pláž tak ako boli, poväčšine nahí, ale v tej chvíli im to ani trochu nevadilo. Ich zraky boli upreté na morskú obludu, ktorá sa k nim rýchlo blížila a zdalo sa, že niet na svete sila, ktorá by ju zastavila.

Prví sa spamätali námorníci.

" Agróóóóón!" - zvolal kapitán. - " Zachráň sa kto môžeš!"

Všetci sa ako na povel rozbehli k lesu za plážou, ale Krvaví psi dobehli len svojim chatkám a chvátali po svojich zbraniach. Netušili však, či im meče a morgonské luky budú proti nespútanej sile netvora niečo platné. Oni však nikdy neutekali bez boja. Aj teraz boli rozhodnutí bojovať a hoci aj pomrieť, len aby zachránili ostatných.

Posledný vybehol zo svojej chatky Irhan. V pravej ruke držal stredne veľkú bojovú kušu. Tetiva bola natiahnutá a v žliabku sa matne leskla telekinetická strela. Ľavou rukou zvieral držadlá svojho plechového štítu.

" Bežte do lesa!" - zavelil svojim mužom a sám sa rozbehol ale opačným smerom. O chvíľu už stál takmer po kolená vo vode. Zarazil štít do dna, prikrčil sa zaň, kušu oprel o hornú hranu a dôkladne zamieril.

Kuša mala pomerne slušný dostrel, možno takých šesťdesiat siah. Musel však rátať s tým, že musí netvora zasiahnuť priamo do hlavy, ale tá bola dosť malá. Nechá ho prísť na takých dvadsať siah, potom bude mať ranu istú.

Čo ho zaujalo, to boli oči. Obrovské hnedé oči, ktoré s maličkou hlavičkou vôbec nešli dohromady. Očiská upreté priamo na neho, akoby sa ho netvor snažil zhypnotizovať. Irhan sa ne zahľadel, v prvej chvíli dosť zaľutoval, že magický približovač nechal v chatke. Ale asi by mu len zavadzal.

Ostal na pláži sám. Na okamih sa obzrel, aby si overil, či muži splnili jeho rozkaz. Splnili. Ostal sám proti obrovskej oblude, o ktorej si ešte nedávno myslel, že existuje len v prastarých námorníckych povestiach. Oblude, ktorá by dokázala jediným kopnutím obrovskej nohy zničiť celú loď. Jeho hryzadlá by hravo prelúskli slona. Vtom sa však znovu zahľadel netvorovi do očí. Čosi sa v nich zmenilo. Zjasneli, akoby to ani neboli oči morského zvieraťa, ale oči človeka. Áno, bolo to tak, hľadeli na neho ľudské oči. Oči plné bezmedznej nenávisti. Nemal z obludy strach, vedel, že telekinetická strela ho bezpečne zničí, ale pohľad do tých očí spôsobil, že mu telom prebehla triaška. Ale rýchlo sa ovládol a opäť zamieril kušu. Rozhodol sa nečakať. Nechal prísť obludu na päťdesiat siah a potom stlačil páčku spúšte. Striebristá strela zasvišťala vzduchom. Netvor sa jej pokúsil uhnúť, ale v podstate bolo jedno, do ktorej časti tela ho zasiahne.

Zasiahla jeho pravý bok. Explózia energie nahromadenej v kúsku kovu roztrhala pavúčie telo na stovku kusov, ktoré sa rozleteli na všetky strany. Kus hlavy aj s jedným okom širokým dobré tri stopy dopadol do vody len pár stôp od Irhana kryjúceho sa za štítom. Opäť to však bolo len typické pavúčie oko bez akéhokoľvek výrazu. Nech naň hľadel koľko chcel, nič ľudského v ňom nepostrehol. A predsa ešte pred malou chvíľkou jasne videl ľudské oči.

Pomaly sa vrátil na pláž, kde ho obklopili ostatní obyvatelia stroskotaneckej osady.

" Kapitán!" - oslovil veliteľa lode. - " Myslíte, že týchto krásavcov je v mori viac?"

" Tak to naozaj netuším, poručík. Tento je prvý, ktorého som videl na vlastné oči a to sa plavím po moriach desaťročia. A neviem o nikom inom, kto by toto strašidlo videl."

Irhan sa našiel pohľadom Partisa.

" Koľko máme telekinetických striel?"

" No, každý sme mali po dve. Ty si už svoje použil, ja a Tegmin sme našimi zničili Chrám, takže ešte štrnásť."

" Dobre, toľko ich tu byť nemôže."

" Tiež si myslím."

" Mali by sme sa poradiť, čo urobíme, poručík." - zamiešal sa do rozhovoru kapitán Moskat.

" Čo navrhujete?"

" Mali by sme sa presťahovať do vnútrozemia ostrova. Vaši muži vraveli, že pomerne blízko sú nejaké jaskyne, veľké a priestranné, s tečúcou vodou. Tam by sme sa pomestili všetci. Možno to tam nebude také pohodlné ako tu, ale iste bezpečnejšie. Na pláži môžu ostať hliadky a pridávať na ohne."

" Hmmm! Nie som proti. Čo na to ostatní?"

Odpoveďou mu bolo súhlasné prikyvovanie hláv.

" Dobre, poďme si pobaliť veci."

Kráľovná ležala schúlená na svojom tróne a celá sa chvela. V očiach sa jej zračila hrôza a z úst vychádzali len bolestné stony. Smrť jej služobníka bola pre ňu rovnako bolestná ako nepochopiteľná. Bola si istá, že ho nič nemôže zastaviť, že zničí tých ľudí. Bol by ich prenasledoval aj na suchej zemi, neunikol by mu ani jeden.

Keď videla toho veliteľa bojovníkov ako sa krčí za štítom a mieri na Agrona nejakou zbraňou, zasmiala sa. Úbožiak, pomyslela si, ty sa chceš stavať proti najhroznejšiemu morskému netvorovi. Ten muž nemal šancu na útek či prežitie a predsa ostával tvrdohlavo na svojom mieste. Na okamih až zaobdivovala jeho odvahu. Alebo šialenstvo!

Bolesť, ktorá zničila Agrona takmer zničila aj ju samotnú. Aj ona pocítila mocný úder magickej energie, zatriasol ňou, akoby ju zavalila podmorská kamenná lavína. Voda síce ranu stlmila, ale bola i tak dosť silná, aby ju nakrátko omráčila.

Trvalo jej dosť dlho kým sa trochu spamätala. Jej dcéry sa vznášali vo vode okolo nej a snažili sa ju nejako upokojiť. Napokon sa uvelebila na svojom tróne. Ostávala však tichá, nebolo jej do reči. Napokon však prehovorila.

" Zasa unikli! A zabili aj samotného Agrona. Nechápem to! Ľudia za sa tie stáročia, čo som na tomto svete veľmi zmenili. Sú oveľa mocnejší a schopnejší, než kedysi. A tiež nebojácnejší. Za mojich mladých čias sa ľudia pred nami triasli, báli sa nás, a dnes? Tí muži sa ani len nezachveli, keď nás zazreli. A navyše tá ich bezočivosť! Oni sa dokonca opovážili protirečiť mi. Cítia sa pánmi tejto planéty. Ale my sme ešte nepovedali posledné slovo. Ukážem im, že mne sa nemôžu rovnať. Zničím ich! Mám ešte jednu možnosť a využijem ju. Uvidia hrôzu, pri ktorej im zmrzne krv v žilách. Vyvolám Veľkú smršť! Tej neuniknú! Tú nezničia ničím! Zmetiem ich do mora! Všetkých! Nie len tých so psími hlavami."

" Ale Veličenstvo!" - ozvala sa zrazu Inellin.

" Zasa chceš reptať, Inellin?"

" Ja.. ja len, že...čo ak to nie sú tí, o ktorých veštba hovorí?"

" A na toto si ako prišla?"

" No, keby nás chceli zničiť, zaútočili by na nás hneď. Ale oni tam len tak stáli. Prečo? Veď sme im boli na dosah. Nestihli by sme sa dostať do hlbokej vody."

" Táraš, Inellin!"

" Pani moja! Len uvažujem. Okrem toho, dnes je ešte len druhý spln od vyrieknutia veštby. Podľa nej tí muži mali prísť až pri treťom splne..."

" Toto nebudem počúvať, Inellin!" - vykríkla kráľovná. - " Taká opovážlivosť! Spochybňovať moje slová! Okamžite sa odober do svojho príbytku a zotrvaj tam, kým ti ho nepovolím opustiť. Rozumela si?"

Mladá najáda len pokorne sklopila zrak, otočila sa na mieste sa plávala kamsi do hĺbky jaskynného domu. Do svojej jaskynky však nevplávala. Keď sa dostala k vstupu do nej, dôkladne sa poobzerala. Nikde nikoho, len niekoľko rybičiek plávalo okolo. Tie sú však príliš hlúpučké na to, aby niečo prezradili. Všetky jej sestry sú v trónnej sieni. Zadný východ z paláca nikto nestráži.

Kráľovná je dosť vysilená, potrvá jej dlho, kým zozbiera dostatok sily na rozpútanie morskej smršte. Má teda ešte čas dostať sa k tým ľuďom a varovať ich. Tí muži sú takí krásni...!

Irhan dôkladne zaviazal plachtu, do ktorej naložil svoje aj Evryine veci a chystal sa prehodiť si ju cez plece. Bola dosť ťažká, ani netušil, že hoci sú stroskotanci, majú toho tak veľa. Svoj zámer však neuskutočnil. Zabránil mu v tom výkrik hliadky, ktorá sledovala more. Položil batoh na podlahu domčeka a s kušou v ruke vybehol von. Očakával, že uvidí ďalšiu morskú obludu, ale keď zbadal jednu z najád, sklopil zbraň. Ostatní muži ho nasledovali.

Najáda sa vynorila z hlbočinky pod útesom konča pláže a začal ticho spievať. Až vtedy si ju stráže všimli a spustili poplach. Všetci obyvatelia osady sa nahrnuli na breh tak blízko k nej, ako sa len dalo.

" Teba poznám!" - oslovil ju Irhan. - "Videl som ťa tam v zálive."

" Áno, bola som tam, Irhan."

" Ty vieš moje meno?"

" Iste, veď si sa kráľovnej predstavil."

" A ty máš nejaké meno?"

" Mám, volám sa Inellin. Vidím, že sa sťahujete do vnútrozemia ostrova. To robíte veľmi dobre."

" Počuj, krásavica! Čo sa to tu vlastne deje?"

Najáda sa nespokojne zavlnila, rýchlo sa poobzerala na všetky strany a potom rýchlo rozpovedala príbeh o hroznej veštbe, ktorú vyriekla jedna stará vedma. Vedma, ktorá sa nikdy nemýli. Podľa nej pri treťom splne prídu na ostrov muži so psími hlavami a vyvraždia všetky najády. Irhan aj ostatní sa pritom nevdojak pozreli na svoje pravice - každý mal na predlaktí vypálený znak psej hlavy, pamiatku na prísahu Krvi a Ohňa.

"Kráľovná bude mať tri možnosti na ich zničenie a odvrátenie hrozby. Dve už využila, ostáva jej len jedna."

" Počkaj, chceš povedať, že tá vlna tam v zálive...?"

" Áno, tú na vás poslala ona. Aj strašného Agrona, aj toho sme museli zobudiť na jej rozkaz. Vlnu aj netvora sama viedla pomocou kúziel."

" Tie oči!" - šepol Irhan.

" Áno, ona vidí očami svojich sluhov."

" A čo si na nás vymyslela teraz?" - opýtal sa kapitán.

Inellin sa otočila a ukázala rukou na obzor.

" Vidíte tie mračná?"

Všetci sa ako na povel zahľadeli do diaľky. Na západnom obzore sa skutočne zmrákalo. Rýchlo sa tam zoskupovali oblačné veže zvnútra i zvonka presvetľované bleskami.

" No, to vyzerá na poriadnu búrku!"

" Nie len búrku! Kráľovná chce rozpútať vodnú smršť. Teraz ešte len zbiera sily, ale už čoskoro ich bude mať dosť na to, aby vytvorila živel, proti ktorému vám nebudú nič platné nijaké, ani magické zbrane. Máte len jednu možnosť, rýchlo sa dobre ukryť. Nesmie vás zazrieť. Dobre zahaste aj všetky ohne. Ich svetlo ju priláka ako maják."

" Hmmm! Povedz, krásavica, prečo nám pomáhaš?"

" Lebo neverím, že nám chcete ublížiť. Vy nie ste tí, o ktorých hovorí veštba. Snažila som sa o tom presvedčiť aj kráľovnú, ale neuverila mi. Teraz by som mala byť vo väzení, ale ušla som, aby som vás varovala."

" No, v tom sa nemýliš. My vám naozaj nechceme ublížiť. Prečo by sme to robili? Keby som to tak mohol tej vašej kráľovnej povedať..."

" Zbytočná námaha! Čo si ona raz vezme do hlavy, to jej odtiaľ ťažko niekto vyženie."

" Hmm! Škoda!"

" Teraz už choďte! Nemáte veľa času."

" Dobre, ideme, ale čo s tebou? Kráľovná ťa potrestá za to, že si nám pomohla."

" O mňa sa nebojte. Vrátim sa do svojho príbytku a ostanem tam, kým všetko neskončí. Nikto ma nevidel odchádzať a nikto ma nebude podozrievať, že som vám pomohla. Všetky moje sestry sú teraz s kráľovnou."

" To dúfam, mrzelo by ma, keby sa ti kvôli nám niečo stalo!"

" Nie, nič sa mi nestane. Nebojte sa o mňa!" - s tým zmizla pod hladinou a len rýchly, matný tieň vo vode naznačil, že pláva smerom na more.

" Tak poďme!" -zavelil Irhan a o chvíľu sa zástup stroskotancov, ovešaných batohmi, stratil v poraste.

Jaskyne neboli ďaleko. Dorazili k nim krátko po polnoci. Krvaví psi nasekali vonku množstvo hustých tamariškových konárov, ktorými zakryli vchod. Až potom rozložili malé ohníky, aby mali svetlo na zabývanie sa. Z batohov vybrali len prikrývky, trochu si uhrabali piesok na podlahe a zaľahli. Ostatné veci vybalia až ráno. Pochod s ťažkou batožinou ich predsa len unavil, pospali veľmi rýchlo, len Irhan a niekoľkí jeho muži ostali hore. Sedeli neďaleko vchodu a načúvali zvukom doliehajúcim zvonka. Búrka sa rýchlo blížila, rachot hromu bol stále hlasnejší, poryvy vetra lomcovali stromami. Museli pohľadať kusy špagátov a nimi priviazať konáre kryjúce vchod, aby ich vietor neodniesol. Napodiv však zatiaľ nepršalo.

" Tu nás iste nenájde." - prerušil ticho Partis.

" To nie, ale zničí celú našu osadu. Táto jaskyňa sa mi nepáči." - odvetil mu Tegmin.

" Tegmin má pravdu!" - vyhlásil Irhan. - " Musíme niečo podniknúť."

" A čo chceš robiť? Zastaviť tornádo? To by asi nedokázal ani sám majster Ordogar!"

" Nie, len tak uvažujem, čo tá víla hovorila o ohňoch. Tieto tu vo vnútri uvidieť nemôže. Navyše ich môžeme hocikedy zahasiť. Ale...čo keby uvidela nejaký iný oheň. Ďaleko od osady. Pôjde za ním!"

" Čo chceš robiť?"

" Zapáliť maják!"

Obrovský oblačný lievik sa spustil z čierneho oblaku nad morom, dotkol sa hladiny a začal do seba nasávať masy vody. Zatiaľ ta bol len úzky prúd rotujúceho vzduchu, čoskoro sa však rozšíril a keď dorazil na dosah pobrežia ostrova, mal šírku vyše jednej míle. Na mori za sebou nechával ohromnú zvlnenú brázdu. Beda lodi, ktorá by sa dostala do jeho blízkosti.

Skúsenejší človek by si zrejme povedal: ach, obyčajné vodné tornádo! Ale len pokiaľ by neuvidel niečo, čo k nemu ani trochu nepatrilo. Na prednej strane víriaceho živlu, možno vo výške takých sto siah nad hladinou, žiarili oči! Ľudské oči. Oči skazy!

Irhan utekal veterným lesom ako rýchlo vládal. Cestičku poznal, objavili ju nedávno. Viedla na opačnú stranu ostrova, kde mali Služobníci čosi ako rybársky prístav. V jazere uprostred ostrova nijaké ryby, nevedno prečo, nežili. A tak si vyrobili malú rybársku loďku, na ktorej vyrážali na blízke more, ktoré bolo našťastie na ryby dosť bohaté. Dostať sa na nej z ostrova sa síce nedalo, ale na lov stačila. Krvaví psi ju našli zakotvenú pri malo móle z drevených trámov a dosiek postavenom v malom zálive, ku ktorému viedla lesná cestička. Tá sa v jednom svojom úseku priamo dotýkala úbočia vysokého vrchu, potom pomaly klesala k pobrežiu.

Irhan dobehol práve na toto miesto pod skalou. Bolo dosť vysoko a bol z neho aj pekný výhľad na tri strany. Teraz však výhľad na západ zakrýval gigantický lievik, ktorého rachot prehlušoval aj hučanie vetra v korunách stromov. Vlastne ho už ani neprekvapovalo, že na prednej strane tornáda uvidel ľudské oči. Zatiaľ ich síce videl len v magickom približovači, smrtiaci lievik bol dosť ďaleko, ale neustále sa blížil. Oči kráľovnej najád uprene hľadeli pred seba, kdesi na miesta, kde sa nachádzala osada. Z takej diaľky ju síce nemohla vidieť, ale keď sa priblíži viac..! Nesmie ju vidieť! - pomyslel si Irhan a pri pohľade na temné mračná, ktoré zakrývali veľkú časť oblohy na západe mu v hlave skrsla myšlienka. Mal dobrú pamäť, a hoci to zaklínadlo ešte nikdy v praxi nepoužil, okamžite sa mu vybavilo. Pokľakol na jedno koleno, rukami urobil vo vzduchu niekoľko znamení a potom zašepkal slová, ktoré ho nedávno naučil čarodejník Melanthius. Vysvetlil mu, že je to jednoduché priestorové kúzlo. Môže ho uskutočniť ktokoľvek, pretože energia potrebná na jeho vytvorenie je prítomná všade v okolitom priestore. Stačí dodržať správny postup a poradie znamení a potom už len vyriecť príslušnú formulku. Irhan to urobil a čakal.

Nečakal dlho, už o niekoľko úderov srdca sa obzor zrazu zahmlil. Kúdoly hmly neustále hustli a po necelej minúte bola takmer celá západná polovica ostrova ponorená v hmle hustej ako mliečna kaša, cez ktorú ľudské oko nebolo schopné preniknúť na viac ako siahu. Nemal však nijakú istotu, či kráľovná nedokáže svojimi očami vidieť aj cez ňu. V skutočnosti to totiž bola len ilúzia. Irhanovi stačilo, aby si zaviazal oči šatkou s Nočným pohľadom a hmla pre neho prestala existovať. Videl aj cez ňu úplne jasne. A videl to, že vraždiace monštrum sa zrazu zastavilo. Lievik stál na jednom mieste a oči kráľovnej tekali z jednej strany na druhú akoby čosi hľadali. Výborne! - pomyslel si. - Funguje to! A teraz sa zahráme na schovávačku.

Rýchlo nazbieral niekoľko kusov suchého dreva, hodil ich na hromadu suchej trávy a lístia, vytiahol kresadlo a niekoľkými škrtnutiami ju zapálil. Niekoľko zadutí vetra a malý plamienok sa divoko rozhorel. Suché drevo vzbĺklo a okolitý les ožiarilo jasné svetlo. Irhan ho však už nevnímal, pretože sa otočil a rozbehol smerom k jaskyniam. Bol od nich asi tak tri míle. Na ich prebehnutie mu stačilo pár minút.

Kamaráti ho čakali pri vstupe a keď ho uvideli, rýchlo roztiahli maskovacie konáre a vpustili ho dnu. Sadol si do piesku a zhlboka sa napil vody z mechu, ktorý mu podal Tegmin. Až potom si vydýchol.

" Počuj." - oslovil ho Partis. - "Tá hmla, to bola tvoja robota?"

" No, ja som na Melanthiových prednáškach nepospával, ako podaktorí..." - odvetil mu poručík ironicky.

" Čo si tam vonku vlastne vyvádzal?"

" Trochu som odviedol pozornosť jej veličenstva. Uvidíme, či naletí." - s tým zasa vstal, urobil len jedno znamenie rukou a hmla sa v okamihu rozplynula.

Kráľovná najád nechápala, kde sa zrazu vzala tá nepreniknuteľná hmla. Zahalila jej celý výhľad na ostrov, ale čo bolo najpodivnejšie, že ju nerozfúkali ani silné poryvy vetra. Musí to byť dielo nejakej mágie! - pomyslela si. - Pritom ten vojak tvrdí, že nie je čarodejník. Klame! Ako všetci ľudia! 

Ale takto tých stroskotancov nenájde. Niekam sa ukryli, čo bolo dosť nemilé, lebo udržiavať živel v pohybe dlho nevydrží. Zatiaľ mala ešte dosť síl, ale už čoskoro jej začnú ubúdať. Musí ich nájsť, a musí to byť rýchlo. Ale ktorým smerom sa vydali? Určite niekam do vnútrozemia. Ďaleko však nebudú.

V tom sa hmla úplne z ničoho nič rozplynula. Kráľovná zrazu videla jasne celý ostrov a ...no áno! Po pravej strane žiaril v diaľke medzi stromami oheň. Bolo to len také slabé, mihotavé svetielko, ale jej stačilo. Chudáci! Mysleli ste si, že sa predo mnou ukryjete? 

Obrovský rachotiaci lievik sa pohol vpred. Preletel lagúnou, kde rozmetal zvyšky agrona, ktoré nestihol odniesť nočný odliv, potom prešiel plážou a plnou silou zasiahol pobrežný les. Pohyboval sa neúprosne vpred a ničil všetko, čo mu stálo v ceste. Vietor po jeho okrajoch dul nepredstaviteľnou rýchlosťou a nasával dovnútra storočné stromy vytrhnuté zo zeme aj s koreňmi aby ich potom odhodil kdesi ďaleko od miesta, kde pôvodne rástli. Nasával aj skaly veľké vínne sudy a menil ich na strely z katapultov, ktoré odlietali na míľu ďaleko a kam dopadli, ostávali po nich len veľké jamy a polámané stromy.

Irhan a ostatní osadníci na to všetko hľadeli s úžasom v tvárach. Stáli vo vchode do jaskyne, celí sa chveli. Hoci si všetci už pred chvíľou obliekli teplé šaty a obuli si kožené kapce, triašky nimi doslova lomcovali.

Našťastie, Irhan už na prvý pohľad videl, že oheň, ktorý založil ďaleko bokom od osady, kráľovnú zmiatol. Ničivý živel sa pohyboval smerom k nemu, osadu minul o poriadny kus. Dalo sa síce čakať, že tam budú nejaké škody, ale iste ju rýchlo opravia. Upokojilo ho to. Vedel, že nateraz sú v bezpečí. Koniec koncov, aj keby ich tu kráľovná našla, skala je taká je pevná, že ju nijaký vietor neohrozí. Je tu viacero ďalších miestností, kam sa môžu ukryť a kam za sa nimi nedostane. Pevne zovrel Evryu v náručí a pocítil, že aj ona sa prestala chvieť.

Kráľovná viedla tornádo cez prales a netrápilo ju, že po ňom ostáva len zničená, holá zem bez vegetácie. Jej hnev bol silný, hnal ho strach, a ten dokáže dokonale zmeniť myseľ každej bytosti. Za normálnych okolností by niečo také nikdy neurobila, ale teraz bola v stave, keď jej bolo všetko jedno. Mala pred sebou jediný cieľ a pre jeho dosiahnutie by dokázala čokoľvek.

Svetielko ohňa sa rýchlo približovalo. Sústredila naň svoj pohľad a hľadala ľudí, ktorí by tam mali byť. Nijakí tu nie sú! - preblesklo jej mysľou, ale už bolo neskoro. Neskoro si všimla, že oheň horí na veľmi nebezpečnom mieste. Víchor ho síce v okamihu zahasil, ale vedomie, že ju znovu oklamali ju natoľko rozptýlilo, že nedokázala silou vôle ovládať rotujúci lievik. Ten narazil plnou rýchlosťou do vysokého brala, na úpätí ktorého ohník horel, a doslova sa oň rozbil. Zničil síce ešte kus porastu a spôsobil menšiu kamennú lavínu, ale bol to už len posledný prejav jeho agónie. Kráľovná ho už nedokázala ďalej udržiavať, jej sila celkom ochabla a šialený živel sa v okamihu rozplynul spolu s temnými mračnami, z ktorých vzišiel. V tom istom okamihu zmizli aj oči, ktorých nenávistný pohľad naháňal Irhanovi možno ešte väčší strach, ako samotný živel.

Kráľovná sa vynorila uprostred zálivu a niekoľkými pohybmi sa dostala až k brehu, kde stál Irhan. Rozhodol sa, že na stretnutie s ňou pôjde sám a neozbrojený. Ostatných nechal v osade, ktorú ráno našli takmer nepoškodenú.

" No? Načo čakáš, bojovník? Zabi ma! Zabi mňa i moje dcéry!" - vyriekla kráľovná s takým opovrhnutím, že sa Irhan až zachvel.

" Nemám čím! Ako vidíš, som bez zbrane. A vôbec, nemám dôvod to urobiť. Ale rád by som vedel, prečo si chcela zabiť ty nás." - odvetil jej poručík a všemožne sa snažil zakryť faloš v hlase. Klamať do očí takej krásnej bytosti bolo dosť ťažké. Veľmi dobre vedel, prečo to kráľovná robila, ale uvedomil si, že ak to vyjde najavo, vystaví Inellin smrteľnému nebezpečenstvu. Kráľovná si rýchlo domyslí, kto ju zradil.

" Len som sa bránila!"

" Bránila pred čím? My sme vás nenapadli! A neurobíme to ani teraz. Môžete si tu pokojne plávať a vyspevovať. Dal som prísahu a splním ju. O niekoľko dní dorazí k ostrovu záchranná loď a odvezie nás. Ostrov bude len váš. Ale to už viete. Nerád sa opakujem. To čo poviem prvý raz aj platí!" - s tým sa zvrtol na mieste a odchádzal smerom k osade bez toho, aby sa čo len raz obzrel.

Desať mužov zo svorky Krvavých psov a s nimi štyri krásne Imadijčanky stáli na korme veľkej bojovej lode a hľadeli na ostrov, ktorý sa im pomaly vzďaľoval. Obrysy jeho vrchov sa strácali v opare a všetci si pri pohľade na ne spomenuli na Služobníkov, s ktorými museli bojovať, na Zdroj Ochrany, ktorý poslali do inej dimenzie a na Bránu, ktorú Irhan s nasadením vlastného života zničil. Nakoniec za obzorom zmizli aj pláže, ktoré im pripomenuli nedávne dobrodružstvá s najádami.

Irhan sa rozhodol, že o nich pred plukovníkom pomlčí a o to isté žiadal aj ostatných stroskotancov. Dal sľub, že budú mať na ostrove pokoj a chcel ten sľub aj splniť. Napokon, každý človek má nejaké to svoje malé tajomstvo.

Zrazu sa medzi nimi zjavil plukovník Sarandib. Rukou im pokynul, aby nesalutovali. Postavil sa medzi Irhana a Partisa, objal ich okolo pliec a spolu s nimi hľadel na miznúci ostrov.

" Chcete mi ešte niečo povedať, chlapci?" - opýtal sa ich. Poznal svojich mužov dobre. Už po prvom zvítaní sa s nimi na pláži pri osade vytušil, že niečo nie je v poriadku, ale pripisoval to rozrušeniu a radosti zo stretnutia. Ale čím viac s nimi hovoril, tým bolo jeho tušenie silnejšie. Niečo mu tajili, ale rozhodol sa, že to z nich nebude nasilu páčiť. Skôr či neskôr sa mu zveria.

" Nie, pane!" - odvetil Irhan. - " Všetko bude napísané v hlásení."

" Dobre! Nechajme to, a s tým hlásením sa nemusíte ponáhľať. Stačí, keď ho napíšete po návrate do Nivosy.

Ostrov im celkom zmizol z dohľadu. Pomaly, sprevádzaní špliechaním vĺn a šumením vetra v plachtoví lode, po jednom opustili kormu lode a pobrali sa do svojich kajút. Len Irhanovi sa zazdalo, že medzi zvukmi mora a lode začul aj slabučký spev prichádzajúci odkiaľsi z diaľky. Rýchlo sa ešte pozrel do vody. Zazrel pod hladinou rýchly tieň, ale zmizol tak rýchlo, že nedokázal posúdiť, komu alebo čomu patril...

Mesačný spln svojím svetlom ožaroval ostrov a spev najád sa niesol nocou. Morské víly posedávali na skalách na brehu zálivu, ich dlhé svetlé vlasy rozvieval vlahý nočný vetrík ako závoje neviest, a keď dospievali, rozozvučal sa vzduch ich zvonivým smiechom, ktorý sa miešal s radostným špliechaním vody. Kráľovná sedela na trochu vyššej skale a so spokojným úsmevom sledovala svoje šantiace dcérky. Už dávno ich nevidela také šťastné a veselé.

Odrazu sa však medzi spev a smiech zamiešali celkom iné zvuky. Dupot nôh, štrngot železnej zbroje a hrubé výkriky. Kráľovná sa znepokojene obzrela. Aj ostatné najády v okamihu stíchli a s údesom v očiach hľadeli na skupinu mužov pribiehajúcich po pláži zo severu. Boli vysokí, mohutní, mali dlhé špinavé vlasy a fúzy. Oblečené mali kožené vesty pošité oceľovými platničkami, dlhé kožené nohavice a na hlavách...Nie, neboli to prilby! Kráľovná zdesene vykríkla. Tí muži mali namiesto prílb psie lebky!

V tom okamihu si uvedomila strašnú pravdu - dnes je tretí spln od vyrieknutia veštby! Tí bojovníci z ríše Kanu skutočne neboli tí správni. A ona na nich vyčerpala, či skôr vymrhala všetky možnosti na odvrátenie hrozby. Tlupa mužov sa rýchlo blížila, v ich rukách sa zlovestne jagali čepele dlhých mečov a sekier, z úst sa im rinul šialený bojový pokrik. Vbehli do plytkej vody v zálive a akoby zachvátení amokom sa vrhli na bezbranné najády, ktoré v tej chvíli nemala ani len najmenšiu šancu na útek. Rozpútala sa masakra, ktorej sa mohla kráľovná len zúfalo prizerať. No neprizerala sa dlho. Jeden z mužov si ju všimol, priskočil k nej a bez milosti ju sťal. Nikdy sa nedozvedela, že willengaardski berserkovia z klanu Vlka, ktorí sa, využijúc priaznivé letné vetry, vydali na more za korisťou, úplnou náhodou objavili ostrov, o ktorom predtým ani netušili, že existuje. Priplávali k nemu od severu, vylodili sa za mesačnej noci na jednej z pláží a v tom začuli spev morských víl.

K tomu, aby ich zničili, ich nehnal hnev či nenávisť. Hnal ich strach! Ako ľudia mora mali prirodzený strach zo všetkých morských oblúd a bytostí, a najády rátali medzi ne. Od malička boli vychovávaní k tomu, že s morskými bytosťami treba bojovať a zničiť ich. Všetky bez rozdielu! Do poslednej!

Muži dokončili svoje krvavé dielo, rýchlo sa ešte poobzerali okolo seba a keď videli, že ani jedno telo najád sa nehýbe, vydali zo seba ohlušujúci víťazný výkrik. Opití víťazstvom sa vrátili k svojej lodi, aby tam do rána oslavovali. Nikto z nich si nevšimol, že za skaliskom sa vynorila plavovlasá hlava mladej najády a s očami plnými hrôzy hľadí na mŕtve, rozsekané telá svojich sestier.

Do svojho príbytku, v ktorom na príkaz kráľovnej trávila posledné týždne, sa už nevrátila. Nevedela, kto zabil jej sestry, ale vedela, že mala pravdu. Veštba sa naplnila. Pritom sa jej dalo čeliť, keby...! Ani sa jej nechcelo na to myslieť. Vlastne to ani nie je dôležité. Teraz je dôležité niečo iné - nájsť toho posledného tritóna, s ktorým nebohá kráľovná splodila aj ju...
KONIEC