Conan rytier

Ondrej Trepáč

Hradné nádvorie bolo plné kriku, dusotu koní a tresku zbraní. Zvukov, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou každého rytierskeho turnaja.

Conan sa tvrdo predieral zástupom divákov, lemujúcim širokú plochu nádvoria, vysypaného jemným štrkom. V takýto deň bol kráľovský palác otvorený každému bez rozdielu, takže obecenstvo tvorila pestrofarebná zmes ľudí, od šľachticov až po nevoľníkov. Stáli tu vedľa seba a divoko povzbudzovali mužov v lesklých brneniach sediacich na bujných koňoch, ktorí súťažili. Po menšej strkanici si našiel miesto, z ktorého celkom dobre videl na celé nádvorie a mohol si dejisko turnaja lepšie prezrieť.

Hrad kráľa Zargona III, kráľa Erreru, jedného z južných vazalstiev Nemedie, stál na nevysokom kopci nad kľukatým tokom bezmennej rieky. Pevná, kamenná stavba s vysokými múrmi a vežami. Mohutný, široký donjon obklopený dvojitými hradbami s hustým cimburím.

Rozľahlé nádvorie, na ktorom sa konal turnaj, sa rozkladalo v južnej časti opevnenia. Bojovníci tu mali dostatok miesta pre súboje na koňoch i pešo. Na opačnej strane, ako stál Conan, sa nachádzala tribúna, na ktorej sedel na pozlátenom tróne kráľ Zargon, vedľa neho jeho dcéra, princezná Yiara. Vychýrená, ale o to viac prieberčivá krásavica. Tento turnaj, ako Conan z rečí spoludivákov pochopil, sa konal kvôli nej. Starnúci kráľ už mal dosť jej výmyslov a výhovoriek, a vydal jednoznačný príkaz, o ktorom sa s ňou nehodlal ani baviť - vydá sa za víťaza tohto turnaja! Dal oznam vybubnovať po celej svojej krajine a potom už len sledoval, ako sa v jeho sídle schádzajú šľachtici a rytieri z celej Nemedie. Ale nie len z Nemedie. Conan si všimol aj Brythunčanov, Ophricov, ba aj Aquilončanov. Prišli, hoci už dopredu vedeli, že tento turnaj nebude len tak hocijaký a mnohí z nich sa už nikdy domov nevrátia.

V Errere sa bojovalo na život a na smrť! Súboj trval tak dlho, kým jeden z aktérov nepadol mŕtvy, alebo smrteľne zranený. Lenže vidina princezninej ruky bola pre nich príliš lákavá.

Ale iba jeden z nich vynikal nad ostatnými. Bol to jeden z miestnych šľachticov, knieža Arzaban. Conanovi to meno nič nehovorilo, ale pri pohľade na neho aj on musel len uznanlivo pokyvovať hlavou. Bol to bojovník na pohľadanie, už veľmi dávno takého nevidel. Nesmierne mrštný, rýchly a obratný, svojich súperov porážal bez toho, aby sa čo  len zadýchal. Jedného po druhom ich zabíjal alebo mrzačil.

Ale nik mu netlieskal, nik ho neoslavoval. Zakaždým, keď k jeho nohám padol mŕtvy súper, obecenstvo stíchlo. Conanovi sa to zdalo čudné, preto sa nenápadne povypytoval okolostojacich a dozvedel sa, že knieža Arzaban je ten najposlednejší muž, za ktorého by sa princezná chcela vydať. Išla by hoci aj za páchnúceho Shemitu, len nie za Arzabana! Ten chlap bol jej nočnou morou! A s každým jeho ďalším víťazstvom sa jej zúfalstvo zväčšovalo. Sedela nehybne, smrteľne bledá vo svojom kresle a Conan na nej videl, že sa ocitá na pokraji šialenstva.

Arzaban bol lotor. Namyslený, bezohľadný, slizký a zákerný ako had. Nenávidel ho každý, kto ho poznal a predstava, že by sa mal stať princezniným mužom a teda aj následníkom trónu Erreru, ľudí desila. Žiaľ, vyzeralo to tak, že dnes nenájde dôstojného súpera a turnaj vyhrá! Čo bude potom, keď prevezme vládu, na to radšej nikto ani nemyslel.

Ani kráľ Zargon nebol s vývojom situácie vôbec nadšený a svoje znepokojenie sa ani nesnažil skrývať. O seba sa nebál, ale predstava, že by sa jeho jediná dcéra mala vydať za Arzabana ho ani trochu netešila. Lenže dal svoje kráľovské slovo, a to musel dodržať. Inak by stratil tvár. A to si nijaký kráľ nedovolí.

O Arzabanovi nebolo počuť niekoľko rokov. Nikto nevedel, kam zmizol. A preto ho ani nikto nečakal. Keď sa zrazu zjavil na hradnom nádvorí v parádnom brnení z čiernej ocele, zdobenom zlatom a drahými kameňmi, na koni, ktorý sám mal cenu dvoch dedín, všetci zdúpneli od prekvapenia. Keďže však nikto nepochyboval o jeho šľachtickom stave, musel ceremoniár jeho prihlášku do turnaja prijať a určiť mu prvého súpera.

O to väčší bol kráľov, ale nie len jeho, úžas, keď ešte nedávno podceňovaný Arzaban svojho súpera bez ťažkostí porazil, hoci to bol slávny rytier, v mnohých vojnách zocelený, skúsený bojovník. Arzaban ho doslova rozsekal na kusy a po ňom aj všetkých ostatných.

V tom na Conanovo plece padla čiasi ruka. Nebol to však nejaký nepriateľský dotyk, skôr slušné, ale opatrné gesto. Prudko sa otočil a zbadal mládenčeka v pážacom úbore. Dlhé plavé vlasy mu splývali až na útle ramená. Conan sa na neho zaškaredil, ale chlapec ostal celkom pokojný, ak aj mal z obrovského Cimmerčana strach, nedal ho najavo.

" Kapitán Conan?" - opýtal sa ešte takmer detským hláskom.

" Conan áno, ale kapitán už nie! Kto sa na to pýta?"

" Poďte, prosím, so mnou. Môj pán by s vami chcel hovoriť. Nemusíte sa báť, nič vám nehrozí."

" Kto je tvoj pán, pri Cromovi?"

" To sa dozviete. Nechcem tu, pred ľuďmi..."

" Počuj chlapče, nezahrávaj sa so mnou. Takéto reči nemám rád!"

" Áno, viem, môj pán ma na to upozornil, ale..."

" Tvoj pán ma pozná?"

" Iste, inak by vás neprosil, aby ste ho navštívili v posledných chvíľach jeho života. Môj pán umiera a chce sa s vami ešte raz a naposledy stretnúť, pán kapitán."

" Tak dobre, ale vedz, že ak je to nejaký podraz, umrieš ty ešte skôr, ako on!"

Mládenec sa len uklonil a potom ukázal rukou smerom von z  nádvoria. Conan ho nasledoval, ale mal ho stále na dosah meča, na rukoväti ktorého neustále držal ruku. Páža ho viedlo von z hradu do tábora. Na veľkej lúke tu mali rozložené svoje stany účastníci turnaja. Samozrejme, nie všetci. Vyšší šľachtici bývali aj so svojimi suitami priamo v paláci, v tábore boli len nižší šľachtici a radoví rytieri so svojimi panošmi.

Chlapec zaviedol Conana k okrovo hnedému stanu, nad ktorým viala zástava. Conan na ňu prekvapene pozrel - dva hnedé krkavce v žltom poli. Jeden držal v zobáku kľúč, druhý zlatý peniaz. Túto vlajku dobre poznal, dosť dlho pod ňou bojoval. Tá vlajka patrila barónovi Senderovi z Carlitu, jednej z južných provincií Erreru. Bol niekoľko mesiacov kapitánom Senderovej hradnej posádky, zloženej prevažne z najatých žoldnierov, ktorí potrebovali nad sebou pevnú ruku, a tú Conan mal. S barónom sa čoskoro spriatelil. Bol to muž až úzkostlivo počestný a spravodlivý, a Conan sa v jeho službách vôbec nemal zle. Viacerí zo žoldnierov, ktorým velil, ho dobre poznali. Bez reptania ho prijali za svojho veliteľa a poslúchali na slovo. Nedalo mu veľa práce zjednať poriadok a disciplínu v mužstve a potom ju už len udržiavať.

Vošiel do stanu. Barón ležal na poľnom lôžku a ticho stonal. Cez obnažený hrudník sa mu tiahla dlhá, nepekná rana. Silno krvácala a felčiar, ktorý kľačal pri lôžku sa ju zúfalo snažil nejak zaceliť. Obaja, barón i ranhojič však veľmi dobre vedeli, že sa to nedá a šľachticov osud je spečatený.

Conan zaškrípal zubami. Umierajúci priateľ, to nie je nič príjemné.

" Zdravím ťa, kapitán. Som rád, že si prišiel." - šepol Sender. Hlas mal už slabý.

" Radšej nič nehovor!" - odvetil mu Conan a pokľakol vedľa lôžka, nešetrne odsotiac aj tak zbytočného felčiara. - " Neostáva ti veľa času."

" Ja viem, práve preto ti musím niečo povedať. Si môj priateľ a viem, že si jedným z mála ľudí na svete, ktorým môžem skutočne dôverovať."

" Tak dobre. Počúvam!"

" Conan! Zachráň ju!"

" Koho?"

" Princeznú Yiaru. Musíš ju zachrániť!"

" Pred kým, alebo pred čím?"

" Pred Arzabanom! On tento turnaj vyhrá, nemá tu rovnocenného protivníka, a ona sa bude musieť za neho vydať. A on ju zabije! O nič iné mu nejde, len o to!"

" Prosím ťa, prečo by ju zabíjal?"

" Ona ... ona ho ponížila. Bolo to už pred pár rokmi. Uchádzal sa o jej ruku, ale ona ho dosť hrubo odmietla s tým, že je chudobný, hlúpy, škaredý a zbabelý. Bola to síce všetko pravda, on bol v tom čase naozaj na mizine a keď sa konal nejaký turnaj, ani sa naň nešiel prihlásiť, o tom, že nevedel čítať a písať už ani nehovorím, ale jeho to aj tak do hĺbky duše urazilo a verejne sa zaprisahal, že raz ju dostane a potom ju zabije.

Na dlhú dobu zmizol, ale nikto presne nevie, kde bol a čo tam robil. Povrávalo sa všeličo..."

" Napríklad? Čo také?"

" Napríklad, že išiel do Himelián hľadať drahé kamene. Alebo že sa stal pirátom na Vilajetskom mori..."

" Hlúposť!" - vykríkol Conan. - " To by som o ňom musel vedieť! Sám som bol dlhý čas pirátom na Vilajete, ale nikdy som jeho meno ani nepočul."

" Conan, ja naozaj neviem, odkiaľ sa vzalo to jeho obrovské bohatstvo a tá jeho úžasná sila a obratnosť. Ale nech už bol kdekoľvek, všetko svoje snaženie sústredil na jediný cieľ - pomstu princeznej. Musíš ho zabiť, Conan! Iná možnosť ako ho zastaviť nie je."

" No, to by som možno dokázal. Dobre som si všimol jeho spôsob boja, vedel by som nájsť jeho slabé miesta. Ale mňa na turnaj nikto nepustí. Nie som šľachtic ani rytier. Som tulák bez groša."

" Keď sa skončia riadne súboje, je povinnosťou kráľa ešte raz osloviť prítomných a vyzvať ich, či si predsa len ešte niekto nechce zmerať sily s víťazom turnaja. Môžu to však byť len takí, ktorí ešte nebojovali. Si odpočinutý, a vidím, že aj plný sily. Urob to! Vyzvi Arzabana na posledný súboj!"

" Ale to by som sa najprv musel stať..."

" Staneš sa ním. Teraz hneď! Podajte mi meč!" - prikázal Sender a z posledných síl sa oprel o lakte. Do pravice vzal krátky meč, ktorý mu podal sluha a potom položil čepeľ naplocho Conanovi na rameno.

" Conan z Cimmerie! Týmto ťa za tvoje verné služby pasujem za rytiera, pána z Gal-Ogu. Buď vždy statočný, spravodlivý a čestný. Nikdy nepozdvihni svoj meč proti ženám a bezbranným. Pomáhaj chudobným a bezmocným. Bohovia nech ťa ochraňujú."

" Sľubujem!" - odvetil Conan a povstal. Sluha potom priniesol barónovi tácňu, na ktorej ležal neveľký pergamen a pero. Barón ho podpísal a podal Conanovi.

" Toto je tvoj glejt! A teraz choď, rytier Conan z Gal-Ogu! Choď, zachráň princeznú a pomsti aj moju smrť!"

Conanovi sa v tej chvíli zježili vlasy na zátylku a telom mu prebehla triaška. Zaťal päste a zlostne zasyčal pomedzi zuby:

" Toto ti urobil Arzaban?"

" Bol som jeho druhý súper."

" Óh, pri Cromovi, prečo si mi to nepovedal hneď? Nevedel som, že...Vtedy som tu ešte nebol. Na hrad som dorazil, keď už turnaj dávno bežal. Ako si vlastne vedel, že som tu?"

" Odo mňa!" - zaznel hlas od dverí do stanu. Conan sa obrátil a zbadal Dahlmara, jedného z mužov, ktorým pred rokmi na barónovom hrade velil. Podali si ruky a priateľsky sa objali. - " Bol to môj nápad, kapitán! Náhodou som ťa zazrel medzi divákmi. Teba nám sem skutočne poslal sám Mitra."

Conan sa na chvíľu zamyslel. Ten Arzaban sa mu skutočne ani trochu nepáčil. Bol až príliš dobrý. Na to, že ešte pred pár rokmi sa zo zbabelosti bál čo i len prihlásiť na turnaj, dosiahol neskutočný pokrok. Aj keby bol jeho učiteľom najlepší šermiar na svete, za tak krátky čas by sa nedokázal vypracovať na takú úroveň. Videl v živote mnohých mužov, ktorí strávili celý život na bojiskách, ale Arzabanovi by sa nevyrovnali.

Navyše, keď toho muža pozoroval, opantával ho akýsi divný pocit. Jeho inštinkty divocha mu hovorili, že s ním niečo nie je v poriadku. Takto sa normálny človek nedokáže biť. Ten zvláštny štýl boja, ktorý používal, mu čosi veľmi pripomínal, ale nevedel si rýchlo spomenúť, koho a kde naposledy videl takto narábať s mečom. Určite to však bolo niekde veľmi ďaleko odtiaľto. Tie nezvyčajné vlnivé pohyby celého tela...?

Premýšľajúc, mimovoľne pohýbal rukou. Jeho dlaň opísala zvláštnu krivku. A tej chvíli si spomenul.

" Had"! - vykríkol. - "Hadí tanec!"

" O čom to hovoríš?"

" On bol v Stygii! Existuje tam zvláštna kasta bojovníkov. Hovoria si Hadí rytieri a Hadí tanec je spôsob boja, ktorý používajú. Lenže oni sa ho učia celý život. Nechce sa mi veriť, že by ho Arzaban zvládol za pár rokov.

Existuje len jedno vysvetlenie, ako sa ho mohol tak rýchlo naučiť - niekto mu ho vštepil pomocou nejakej temnej sily! Stygia je takými doslova presiaknutá. Preto ho nie je možné poraziť."

" Ale ty to dokážeš!"

Conan kúzla neznášal a pokiaľ to bolo možné, vyhýbal sa im. Ako človek z divočiny mal pred nimi prirodzený rešpekt. Ale hnev a bolesť nad stratou priateľa prevládli nad vrodenou obozretnosťou. Odhodlane pohodil hlavou a čierne vlasy sa mu zavlnili v slnečných lúčoch, ktoré dopadali do stanu cez otvorený vstup.

" Dobre! Urobím to!" - vyhlásil a pevne stisol rukoväť svojho meča.

Barón Sender z Carlitu sa spokojne usmial a - zomrel!

Kráľ Zargon pomaly, dôstojne vstal, ceremoniár udrel na gong a nádvorie v okamihu stíchlo. Zhlboka sa nadýchol a prehovoril:

" My, Zargon III., kráľ Erreru, vyhlasujeme kniežaťa Arzabana za víťaza tohto turnaja. Našou povinnosťou však je ešte naposledy vyzvať všetkých prítomných mužov urodzeného pôvodu a opýtať sa ich, či sa medzi nimi nájde niekto, kto bude ochotný si zmerať sily s víťazom a tak potvrdiť alebo zvrátiť jeho prvenstvo. Je to stará tradícia, ktorú rešpektujeme, a ktorú sa zaviazali rešpektovať aj všetci účastníci turnaja.

Takže sa pýtame naposledy, je medzi vami niekto, kto má v sebe dosť odvahy na to, aby sa postavil víťazovi v boji na život a na smrť?"

Nádvorím prebehol šum. Väčšina mužov len záporne krútila hlavami, iní v bezmocnej zlosti zatínali päste a vrhali nenávistné pohľady na posmešne sa uškŕnajúceho Arzabana, ale nijaká ruka sa nezdvihla. Stalo sa tak až po hodnej chvíli. Šum ešte zosilnel. Aj kráľ prekvapene vzhliadol smerom, odkiaľ sa dopredu predieral muž v krúžkovej zbroji. Bol vysoký a na ramenách sa mu vlnili pletence mohutných svalov. Dlhé čierne vlasy mal na čele zopnuté širokým koženým páskom. Na kráľa a princeznú sa spod hustého obočia upierali azúrovo modré, uhrančivé oči.

Kráľ si pri pohľade na neho zhlboka vydýchol a nenápadne sa narovnal. Tento muž sa zdal byť dosť silný a schopný Arzabana poraziť. Aj princezná na neho vrhla pohľad plný nádeje. Zato Arzaban, postávajúci obďaleč, prekvapene zdvihol obočie a začal si zvedavo obzerať nečakaného soka.

" Kto ste, pane?" - oslovil kráľ Conana, keď ten zastal tesne pod tribúnou.

" Volám sa Conan, rytier z Gal-Ogu, veličenstvo."

" Vaše meno nám nie je známe, ani vaša tvár. Ceníme si však vašu odvahu a sme ochotní pustiť vás na turnaj."

Po týchto slovách Arzaban hlasno zaprotestoval:

" Veličenstvo! To je nehoráznosť! Vy pripustíte, aby tento potulný barbar pchal svoju špinavú papuľu medzi nás, urodzených šľachticov? Veď je to urážka!"

" Vy tohto muža poznáte, pán Arzaban?"

" Nie, ale pozná ho tu vôbec niekto!" - zvolal čierny rytier a obrátil sa na divákov. Na jeho prekvapenie sa zdvihlo niekoľko rúk.

" Pristúpte!" - zvolal kráľ a dotyční sa postavili do radu pred tribúnou. Conan v nich spoznal Senderových sluhov a v duchu sa pousmial. Jeho priateľ mu pomáhal aj po svojej smrti. Z radu vystúpil Dahlmar a hlboko sa uklonil kráľovi.

" Ja tohto muža poznám, vaše veličenstvo! Je to rytier Conan, pán z Gal-Ogu."

" Kto ho pasoval za rytiera?" - zvolal nespokojne Arzaban.

" Môj pán, nebohý barón Sender z Carlitu. Conan mu dlhý čas slúžil, a za verné služby ho môj pán pasoval za rytiera."

" Tomu neverím!" - vykríkol Arzaban. - " Ten chlap je podvodník! Klamár! Nech sa preukáže!"

Conana jeho slová nechali celkom chladným. Počítal s takouto odozvou a bol na ňu pripravený. Zo záhrenia vytiahol pergamen a podal ho sluhovi, ktorý ho podal kráľovi. Ten si ho prečítal, spokojne pokýval hlavou a napokon oznámil:

" Tento muž má platný rytiersky glejt vlastnoručne podpísaný a opečatený barónom Senderom z Carlitu. Môže sa teda zúčastniť turnaja!" - s tým vrátil Conanovi jeho pergamen a sadol si, dávajúc tým na vedomie, že o tejto veci už nemieni viac hovoriť. Obecenstvo prepuklo v nadšený jasot.

Arzaban len zlostne zaškrípal zubami a išiel sa pripraviť na súboj. Najradšej by sa bol vrhol na kráľa a vytrhol mu ten pergamen z ruky, aby sa na vlastné oči presvedčil, či je naozaj platný, ale to si nemohol dovoliť. Zatiaľ!

Súboj sa začal obojstranne opatrne. Súperi okolo seba krúžili nespúšťajúc oči jeden z druhého. Dôkladne sa premeriavali a odhadovali sokove schopnosti a šance. Conan bol v tomto smere v istej výhode. Videl niekoľko Arzabanových súbojov s inými mužmi, ale Arzaban jeho ešte bojovať nevidel. Na druhej strane mal Conan rešpekt pred Arzabanovou rýchlosťou a obratnosťou. Hadí tanec je neuveriteľne premyslený spôsob boja. Obsahuje nespočet nečakaných ťahov, ktoré sa len veľmi ťažko dajú predvídať. To si Conan všimol už keď sledoval Arzabanove súboje. Preto útočil skôr len tak, naoko, radšej nechal útočiť Arzabana a sústredil sa na odrážanie jeho útokov. Boli síce nebezpečné, ale Conan všetkým úspešne odolal. A keď sa naskytla možnosť, urobil prudký výpad mečom. Ale Arzaban bol naozaj ako had, rýchly a mrštný. Conanov meč sa obvykle ocitol v prázdnom priestore aby vzápätí musel čeliť ďalšej prudkej rane. Zároveň si však všimol aj inú vec - a síce, že viaceré prvky Hadieho tanca sa pomerne často opakujú.

Conan začal útočiť stále častejšie a jeho útoky boli stále nebezpečnejšie. Naopak Arzaban akoby vyčerpal svoju zásobu útočných manévrov a sťahoval sa viac do obrany. Conan ho síce zatiaľ ani raz nezasiahol, ale trpezlivo čakal na svoju príležitosť. Tá sa mu naskytla, keď zaútočil na Arzabanovu pravú ruku. Čierny rytier dostal nečakaný zásah do ramenného chrániča. Zlostne zavrčal, odskočil a postavil sa do krytu.

Conan už vedel, alebo dosť vážne tušil, čo jeho protivník pri takomto výpade urobí a v zlomku sekundy sa rozhodol. Výpad iba naznačil. Arzaban sa prudko uhol dozadu, ale to už bol Conan v neočakávanom pohybe, rýchlej otočke, ktorou sa mu dostal k ľavému boku a odtiaľ mu presne miereným bodnutím vnoril čepeľ meča pomedzi pláty panciera do tela. Nebolo to hlboko, ale jeho sok silne zakolísal, bolestivo vykríkol a prúd krvi mu sfarbil brnenie. Zlostne sekol po Conanovi mečom, ale ten už bol v pokľaku a Arzabanova čepeľ mu len neškodne presvišťala nad hlavou. Takmer súčasne utŕžil čierny rytier ďalší zásah do menej chráneného miesta na ľavom stehne. Hrot meča zašiel na dobré štyri palce do svalu a Conan s uspokojením začul, ako jemne zaškrípal o stehennú kosť.

Arzaban zareval ešte silnejšie a rýchlo sa odvalil stranou. Pokúsil sa vstať, ale zranená noha ho neuniesla. Ostal v pokľaku, ťažko oddychujúc. Pravou rukou zvieral meč pripravený k obrane, ľavou si siahal pod stehenný chránič. Pomedzi prsty sa mu rinula krv z preseknutej stehennej tepny.

Conan sa k nemu pomaly, obozretne blížil veľkým oblúkom, nespúšťajúc oči z jeho zbrane. Sám držal svoj meč neustále pripravený k úderu. U tohto muža si nemohol byť ničím istý.

Neponáhľal sa. Jednak bol už sám na pokraji síl, jednak vedel, že ak by aj Arzabanovi nezasadil rozhodujúcu ranu, onedlho aj tak vykrváca a zomrie sám.

Sprevádzal ho frenetický jasot divákov. Na okamih sa mu v mysli vybavili spomienky na dobu, keď ako gladiátor v službách hyrkánskeho Majstra jám putoval po Asgarde, Vanaheime a Hyperborei a pre potešenie publika zabíjal svojich sokov. Musel, inak by zabili oni jeho. A ľudia, opojení pachom krvi mu prevolávali na slávu. Tak, ako títo tu. Podľa vlastnej mienky civilizovaní Nemedijčania sa v ničom nelíšili od Aesyrčanov či Vanirčanov, považovaných za tupých, primitívnych barbarov. Zabi ho! Zabi ho! - ozývalo sa zo všetkých strán. Áno! - pomyslel si. Asi to bude najrozumnejšie. K súperovi, zvlášť takému zdatnému, treba mať úctu a nenechať ho dlho umierať.

Z hrdla sa mu vydral divoký bojový výkrik Cimmerianov, ktorý prehlušil aj povyk šalejúceho publika, prudko vyrazil vpred a udrel celou silou, rozhodnutý ukončiť Arzabanov život čo možno najrýchlejšie. Ten držal meč stále v pravej ruke a Conanovi sa na okamih zazdalo, že si čosi šomre. Možno poslednú modlitbu.

Bolo to, akoby udrel do kamennej steny. Jeho meč sa s Arzabanovým ani nestretol. Náraz ho odhodil niekoľko krokov dozadu a meč mu takmer vypadol z ruky. Zakolísal a neveriacky vytreštil oči. Vtom sa Arzaban postavil. Noha ani bok mu už nekrvácali. Stál znovu pevne a Conanovi sa zdalo, akoby ešte viac zosilnel. Na tvári mu zaihral jedovatý úsmev.

" Mňa nemôžeš zabiť, barbar!" - prehovoril hlasom, ktorý však nebol hlasom človeka. Bol to hlas démona! -

" Nikto ma nemôže zabiť! Nemožno zabiť niekoho, kto už nežije. Ja nie som Arzaban. Arzaban už nie je. Vidíš iba jeho telo. Celkom dobre mi poslúžilo, aj jeho myšlienky a spomienky. Je dávno mŕtvy. Chudáčik, myslel si, že si môže kúpiť umenie stygijských mágov. Hlupák!"

" A kto si ty, pri Cromovi?" - zvolal Conan, ktorého náhla zmena zaskočila.

" Som Ptahor-Khan! Najväčší z mágov Stygie!"

" Pche! Len to nepovedz Thot-Amonovi! On totiž o sebe tvrdí to isté." - posmešne mu odvetil Conan.

" Nechci spoznať moju silu, barbar!"

" A ty nechci spoznať môj meč!"

" Tvoj meč je to posledné, čoho sa bojím! Keď získam to, po čo som sem prišiel, Thot-Amon mi bude môcť akurát zaväzovať šnúrky na sandáloch."

" A čo také ohromné potrebuješ práve tu?"

" Pannu z kráľovského rodu. Jej krv oživí starého démona-strážcu, ktorý má kľúč k nedoziernemu prameňu magickej moci, ukrývajúcemu sa v podzemí jedného chrámu v Pteione. Ani Thot-Amonovi sa ho zatiať nepodarilo otvoriť. Nevedel, čo k tomu potrebuje. Viem to len ja, nik iný."

" Nepomôže ti to!" - zavrčal zlostne Conan a pokúsil sa o rýchly útok, ale neviditeľná stena ho opäť nemilosrdne zastavila.

" Vzdaj to, barbar!" - zakričal Stygijčan. - " Nemá to význam. Pošli proti mne celé nemedijské vojsko a zmetiem ho jediným gestom z povrchu zemského."

" Si chudák, zbabelec! Akonáhle sa stretneš s niekým lepším než si ty, použiješ kúzla. Zruš ten štít a bi sa ako muž. Alebo sa ma bojíš?"

" To sa teda mýliš!" - zvolal Stygijčan, mávol rukou a vykríkol akési slovo. V tom istom okamihu prudko zaútočil na Conana a ich meče sa znovu zrazili. Tresk ocele zaznel nádvorím do hrobového ticha, ale Conanovi ten zvuk znel ako príjemná hudba. Protivníkov útok bez ťažkostí odrazil, sám zaútočil, ale v sekunde sa zasekol, uhol stranou, čím svojho soka vyviedol z rytmu a z rovnováhy. Ptahor-Khan zakolísal, iba na maličkú chvíľku, ale aj to Conanovi stačilo, aby znovu udrel, zapáčil svoj meč o Stygijčanov a silným trhnutím mu ho vyrazil z ruky. Zbraň opísala vo vzduchu vysoký oblúk a dopadla ma zem dobrých dvadsať krokov za Conanom. Obecenstvo vybuchlo nadšením. Proti Conanovi stál bezbranný Ptahor-Khan. Stačilo seknúť alebo bodnúť, ale Conan si veľmi rýchlo uvedomil, že to nemusí byť vôbec ľahké a jednoduché. Už si zvykol na to, že nebojuje s obyčajným človekom, ale s niekým, kto akoby nebol z tohto sveta. Tento muž sa len tak ľahko nevzdá.

Zdesený výkrik v publiku ho prebral zo zamyslenia. Predchádzal mu zvláštny zvuk, ktorý prichádzal zozadu. Otočil sa na mieste, aby sa vzápätí bleskurýchle uhol stranou. Jeho mrštnosť a inštinkty vlka mu zachránili život.

Bol to Ptahor-Khanov meč, ktorý sa silou kúzla svojho pána zdvihol zo zeme a prilietal, ako šíp vystrelený z luku. Minul Conanov obličaj len o palec, presvišťal mu popred nos tak blízko, že zacítil závan vzduchu a lesk ocele ho na okamih oslepil. Stygijčan sa tomu len pohŕdavo usmial, nastavil dlaň a meč mu do nej ladne vkĺzol. Nasledoval ďalší rýchly útok, ale Conan ho odrazil, uskočil trochu dozadu a začal okolo Ptahora opatrne krúžiť, nespúšťajúc ho z očí. Ten znovu vyrazil, ale hoci dal do útoku všetku svoju mrštnosť, Conana už neprekvapil. Ten urobil pohyb, ktorý Ptahor nečakal, a síce takmer taký istý, ako on sám. Cimmerčanovo telo sa zavlnilo v ladnej krivke a Ptahorov meč vletel do prázdna. Conan sa otočil na opätku a v obrátke zasiahol Stygijčanovo zápästie plochou meča. Ptahor-Khan s bolestivým výkrikom pustil zbraň aby vzápätí odletel nabok zasiahnutý Conanovou pravou nohou do žalúdka. Prilba mu pritom odletela z hlavy.

Conan zdvihol Ptahorov meč a pevne stisol rukoväť v ľavej ruke. Jeho sok sa znovu pokúsil kúzlom privolať k sebe svoju zbraň, ale Cimmerčan držal pevne. Jeho sila dokázala prekonať aj silu Stygijčanovej mágie. Meč sa snažil vytrhnúť zo zovretia, takmer ho ťahal za sebou, ale nedokázal prekonať leviu silu svalov, ktoré ho držali. Ptahor neustále opakoval zaklínadlo, ale márne. Celý sa triasol, potil sa, dostávajúc sa do magického tranzu vykrikoval neustále tie isté slová, pri ktorých tisícom ľudí naokolo naskakovala husia koža. Od hrôzy, ktorá ich zachvátila, akoby skameneli. Nik sa ani nepohol, nik neprehovoril ani slovo.

Conan tiež pociťoval triašku. Takto blízko kúzlam ešte nikdy nebol, ešte nikdy s nimi nebojoval tak bezprostredne ako teraz. Jeho zmysly i svaly boli napnuté na prasknutie. Vyvíjal obrovskú námahu na to, aby udržal hadí meč v ruke, ale súčasne dával veľký pozor na to, čo robí jeho sok. A v tom okamihu mu skrsla myšlienka, ktorá musela byť po celý čas uložená kdesi v hĺbke jeho podvedomia a len čakala na svoj okamih. Skrsla mu pri pohľade na hlavicu rukoväte Stygijčanovho meča. Mala podobu hadej hlavy. Had! Pri Cromovi! - pomyslel si Conan. Had mu dáva jeho silu. Set, Hadí boh Stygijčanov. Ich najvyšší pán, ich Otec, ktorý im dáva život. I smrť!

Zrazu meč povolil svoju snahu vymaniť sa zo zovretia oceľových svalov. Conan hodil zrakom po Ptahorovi. Ten medzitým vstal a vrhal hnevlivé pohľady na Cimmerčana. Stáli od seba na desať krokov a obozretne sa navzájom pozorovali. Hrude sa im rytmicky dvíhali, pot sa z nich lial cícerkom a celí sa chveli od námahy. Conan si uvedomoval, že má prevahu v zbraniach, ale zároveň vedel aj to, že to nič neznamená. Už raz sa v podobnej pozícii ocitol, ale nič nedosiahol. Ptahor-Khan používal kúzla podľa ľubovôle. Mohol ho už dávno spáliť na popol či nechať prepadnúť sa do zeme, ale on to z akýchsi neznámych príčin neurobil. Možno len jeho vlastná pýcha či márnomyseľnosť, snaha dokázať, že ovláda meč rovnako dobre ako mágiu, mu to nedovolili.

Odrazu Conanovi padol zrak na Ptahorov meč a zdesene vykríkol, keď zbadal, že v ruke drží veľkého hada. Z ostrých zubov v rozďavenej papuli odkvapkával jed a len fakt, že Conan mal na rukách pevné rukavice ho ochránil pred smrťou. Ten had, to bola stygijská piesočná kobra, ktorej jed preniká aj cez kožu a zabíja rovnako rýchlo a bolestivo, ako pri pohryznutí. Šupinaté, asi štyri stopy dlhé telo sa v Cimmerčanovom zovretí prudko vlnilo, had sa snažil uhryznúť muža do ruky, ale ten ho držal tesne za hlavou a pevne stískal. Plaz vymrštil chvost a obtočil ho Conanovi okolo krku, kovový golier zbroje mu však nedovolil využiť svoju silu naplno a protivníka zahrdúsiť. A ani by to ani nebol stihol. Conanovo prekvapenie odišlo tak rýchlo, ako prišlo. Bol v takomto položení neraz, a vo väčšine prípadov to boli oveľa väčšie a silnejšie plazy, než tento.

Nezapodieval sa pokusmi dostať ho zo svojho krku, vedel, že mu neublíži. Ľavou rukou ešte pevnejšie stisol hadí krk, pustil nepotrebný meč a pravou chytil telo plaza asi tak stopu od hlavy a prudko trhol. Dal do toho trhnutia celú silu svojich ohromných svalov. Hadie telo nemalo šancu odolať býčej sile, roztrhlo sa ako cverna a Conanove ruky zalial prúd smradľavej, nepríjemne lepkavej krvi. Telo ochablo a stisk na krku povolil. Conan ho jediným pohybom strhol dolu a hadiu hlavu hodil smerom k Ptahorovi. Hádzal ľavačkou, takže si nebol istý, či trafí, ale vlastne mu o to ani nešlo, skôr chcel čarodeníkovi ukázať, že si dokáže poradiť s jeho mágiou. Ale predsa trafil. Hadia hlava skončila priamo na Stygijčanovej tvári. Ten nič podobné nečakal a preto sa ani nestihol uhnúť. V poslednom posmrtnom kŕči sa jedovaté zuby zovreli a ostali zaťaté do mágovho nosa.

V tej chvíli sa stalo niečo, čo Conana prinútilo rýchlo zdvihnúť meč, cúvnuť a postaviť sa znovu do strehu. Ale bol to len akýsi podvedomý pohyb. Už skoro zistil, že tento muž mu neublíži. Ptahor-Khan inštinktívnym pohybom strhol hadiu hlavu zo svojej tváre nedbajúc, že si vytrhol aj kus kože a svalov z líca a tvár mu zalial prúd krvi. Hrozivo vykríkol akési tajomné, čierne zaklínadlo, ale nebolo mu súdené dokončiť ho. Hadí jed účinkoval na neho rovnako rýchlo, ako na každého iného človeka. 

Had mu dával život, had mu ho mohol aj vziať. 

Mŕtve telo dopadlo do prachu nádvoria a vzápätí sa začalo meniť. Koža sčernela, scvrkla sa a pomaly sa rozpadla. Aj obnažené svaly a kosti sa rýchlo rozpadávali a po krátkej chvíli ostalo uprostred bojiska ležať len prázdne čierne brnenie. 

Diváci najprv na okamih stŕpli úžasom. Ale ich ohromenie trvalo len krátko a nádvorie hradu sa zrazu otriaslo obrovským, výbuchom nadšenia. Dav za divokého jasotu vtrhol na plochu a čoskoro sa Conan ocitol na ramenách mnohých mužov, ktorí ho niesli ku kráľovskej tribúne. Iní zas s tvárami skriveným zlosťou a nenávisťou dupali po tom, čo ostalo z Arzabana, alebo toho, kto sa za neho vydával.

Conan sedel v pohodlnom kresle v kráľovej súkromnej pracovni a načúval hnevu kráľa Zargona. Ale ten hnev nedopadal na jeho hlavu, lež na hlavu princeznej Yiary.

" Ako si to vôbec predstavuješ? Takto ma zahanbiť? Dal som svoje kráľovské slovo a teraz ho kvôli tebe nemôžem splniť! Ako vyzerám? Ako hlupák! Desiatky mladých mužov, výkvet našej šľachty ale i mnoho cudzincov položilo svoje životy pre teba, ale tebe je to, ako vidím, úplne jedno. Ale tentoraz už nebudem tvoje nápady trpieť. Vydáš sa za rytiera Conana, či sa ti to páči, alebo nie!" - ukončil kráľ svoj monológ a aby dodal svojim slovám vážnosť, prudko udrel do mahagónového stola.

" Nikdy! Nevydám sa za tohto barbara!"

" Je to rytier..."

" Tento? Tento má od rytiera ďalej ako ja od otrokyne, ktorá vynáša odpadky z kuchyne. Všimla som si jeho glejt. Bol vydaný iba dnes. Barón Sender možno tohto človeka naozaj pasoval na rytiera, ale urobil to len preto, aby sa mohol zapojiť do turnaja. Ktovie, čo je tento chlap vlastne zač?"

" Nech je to ktokoľvek, je to víťaz turnaja a ty si mi dala svoje slovo, že sa za víťaza vydáš. Alebo si už zabudla?"

" Beriem ho späť!"

" Nesmieš!"

" Prepáč, naučila som sa to od teba. Koľkokrát si ty porušil dané slovo a vôbec si sa pri tom ani nezačervenal."

Conan však už kráľovu odpoveď na túto evidentnú urážku nepočul. Kráľ a jeho dcéra boli do hádky tak zabratí, že si ani nevšimli, kedy opustil miestnosť. Urobil to celkom nečujne, ako keby sa pohyboval po nepriateľskom území. Prekvapeným sluhom a strážam, ktoré stretol na chodbe povedal, že kráľ dáva svojej dcére rady do života a jeho požiadal, aby sa zatiaľ vzdialil.

" Idem dolu do stajní odstrojiť svojho koňa. Nikoho cudzieho k sebe nepustí." - oznámil veliteľovi kráľovej ochranky a zároveň si nechal vysvetliť, kade sa tam ide.

Maštaľ našiel bez ťažkostí. Jeho kôň bol skutočne naučený len na neho a stál vo výbehu ešte stále osedlaný. Conan ho k sebe privolal, pohladil vraníka po lysine, potom naň ladne vyskočil a o chvíľu prebehol hradnou bránou, zanechajúc za sebou nechápavé pohľady vojakov stojacich pri nej. 
K O N I E C