Conan neviditeĺný

Ondrej Trepáč 

Čo aquilonský kráľ Conan z duše neznášal bolo, keď ho niekto rušil pri jedle. A zvlášť ak išlo o súkromnú večeru s najbližšími priateľmi.

Iba včera dorazil z Nemedie a po jeho boku vstúpila do hlavného mesta Tarantie aj nová aquilonská kráľovná Zenobia, donedávna ešte otrokyňa v háreme nemedijského kráľa Tarasca. Obdivuhodná mladá žena, ktorá bola z lásky ku Conanovi schopná riskovať život, aby ho dostala z väzenia v podzemí kráľovského paláca v Belvere.

Keď prechádzala sediac na bielom žrebcovi ulicami Tarantie, poddaní jej budúceho manžela nekričali, iba mlčky padali na kolená vzdávajúc tak poctu jej kráse. Teraz však sedela po pravej ruke svojho milovaného a zvedavo sa rozhliadala, pretože túto miestnosť obrovského paláca ešte nepoznala. Koniec koncov, takých bolo ešte veľa.

Po jej pravej ruke sedela žena, ktorá sa mala postarať o to, aby mladá kráľovná čo najskôr spoznala nie len celý palác, ale aj ľudí a zvyky v ňom. Kňažná Albiona považovala Conanovu žiadosť, aby robila svojej novej kráľovnej spoločníčku a dôverníčku za nesmiernu česť a s radosťou súhlasila. Conan tiež vedel, že sa na to skvele hodí, a nie len na to. Už skoro po jej návrate z Poitainu zistil, že Albiona týždne a mesiace strávené v exile nepremrhala polihovaním na hodvábnych vankúšoch a zvádzaním mladých rytierov. Keď ju znovu uvidel, už to nebolo bojazlivé žieňa pripomínajúce krehkú kvetinku. Stála pred ním skutočná bojovníčka. Pohľad na jej osmahlé, vytrénované telo Conana poriadne zaskočil. A úplne ho zaskočila rýchlosť a mrštnosť s akou zaobchádzala so svojím rapierom. Okamžite ho napadlo, že okrem zoznamovania s dvoranmi by mohla kráľovnú aj dobre ochraňovať.

Posledným človekom v malej jedálni bol nový kráľovský kancelár knieža Servius Gallan. Muž, ktorý ostal Conanovi verný aj po jeho porážke pri Valkii, stál po jeho boku aj v rozhodujúcej bitke proti nemedijským vojskám a ochotne mu tiež pomáhal pri obnove ťažko znovunadobudnutého kráľovstva. Conan ho za to odmenil funkciou kancelára. Starý kancelár Publius sa síce vrátil z exilu, ale hneď potom požiadal Conana, aby ho uvoľnil a umožnil dožiť život v ústraní. Udalosti posledných mesiacov sa dosť nepekne podpísali na jeho zdraví. Necítil sa dobre a zrejme by strávil viac času v spoločnosti dvorného felčiara než v spoločnosti kráľa.

Všetci štyria sedeli na pohodlných vankúšoch a čakali, kedy im sluhovia naservírujú predjedlo, keď sa zrazu do miestnosti doslova vrútil Hadrathus, Asurov veľkňaz. Conan si tohto holohlavého muža veľmi vážil za všetko, čo pre neho urobil a bol ochotný kedykoľvek ho vypočuť, ale teraz na to nebola ani trochu vhodná chvíľa. Napriamil sa v ramenách a škaredo pozrel na príchodzieho. Hadrathus padol na kolená a Conan už na pohľad videl, že kňaz je veľmi rozrušený. To ho zaujalo, nebolo mnoho vecí, ktoré by dokázali Hadratha tak vyviesť z pokoja.

" Hadrathus! Iba úcta k tvojim zásluhám o trón mi bráni v tom, aby som ťa dal zmrskať! Čo také sa stalo, že ma rušíš práve teraz? Nemohlo to počkať?

" Veličenstvo!" - začal kňaz roztraseným hlasom. - " Hlboko sa ospravedlňujem za vyrušenie, ale váš život je v ohrození! Mal som pred chvíľou videnie. Aj Asurovo orákulum mi to potvrdilo. Niekto sa vás chystá zabiť! Teraz! Dnes! Veličenstvo, zaprisahám vás, nedotýkajte sa toho jedla!" - jeho slová boli natoľko nástojčivé, že Conan po ich vypočutí pustil z ruky kuracie stehno a pozorne si ju utrel do hodvábnej servítky.

" Do pekla, ty myslíš, že ma niekto chce otráviť jedlom? Aké primitívne!"

" Možno, ale nezabúdaj, môj pane, že tu v tomto paláci to bol pomerne častý a bežný spôsob likvidácie nechcených či nepohodlných osôb, vrátane kráľov." - odvetil mu Servius. - " Prečo by to nejaký nespokojenec nemohol skúsiť aj na tebe."

" Máš pravdu, Sevius. Dobre, presvedčíme sa, či bolo to Hadrathovo videnie pravdivé. Dajte priviesť Tahisa!"- vyhlásil Conan. Sluhovia mlčky prikývli a utekali splniť kráľov rozkaz.

Tahis bol zlodej a vrah, ktorého prichytili pri čine, takže súd bol veľmi krátky a rozsudok jednoznačný - šibenica. Conan síce kvôli svojej svadbe odložil vykonanie popravy o niekoľko dní, Tahisovi to však bolo vcelku jedno. Pozvanie ku kráľovmu stolu ho však poriadne zaskočilo a ešte hodnú chvíľu sa mu nechcelo veriť, že to stráže myslia vážne. Uveril, až keď ho usadili na vankúše priamo oproti aquilonskému vládcovi.

" Vitaj!"

" Čo je toto za diabolskú hru, Conan?" - opýtal sa Tahis bez pozdravu a poďakovania. Navyše si dovolil kráľovi tykať, čo bolo samotné ťažkým zločinom a urážkou majestátu, ale jeho to netrápilo. Aj preto, že sa s Conanom poznal už nejakú dobu - kedysi, ešte ako mladíci, spolu kradli a lúpili.

" Žiadna hra! Vieš, zajtra sa žením a chcel som, aby si aj ty mal z toho niečo. Nech na mňa v pekle nespomínaš v zlom. Ponúkni sa, väzenská strava asi nie je bohviečo."

" Mám pocit, že sa mi sníva! Toto nie je ten Conan, ktorého som poznal. Asi ti tá koruna na hlave spôsobila zatemnenie mozgu. Ale dobre, napokon, nie každý deň sa človek dostane ku kráľovskej tabuli." - mykol Tahis plecom a bez akýchkoľvek škrupulí sa pustil do jedla. Bral si rukami priamo z misy, ktorá stála pred Conanom a celé kusy kuraciny mizli v jeho útrobách. Zrazu sa však zasekol, chytil sa za hrdlo a začal sa dusiť. Nebolo to však preto, že by mu nejaké sústo zabehlo. Tvár mu zbrunátnela, vyvalil oči a neschopný výkriku sa zrútil na podlahu. Jeho telo sa ešte niekoľkokrát slabo zachvelo a potom znehybnelo.

Conan na neho hľadel a cítil, ako sa mu ježia vlasy na zátylku. Zenobia zdesene vykríkla, Servius si rýchlo uvoľnil golier na kabátci a vreckovkou si utrel čelo pokryté ľadovým potom. Len Albiona zachovala pokoj a zrúkla na sluhov, aby to telo odniesli. Dvakrát to hovoriť nemusela. Potom si zavolala veliteľa stráže.

" Zisti, kto priniesol tú misu s jedlom!"

Vojak zasalutoval, opustil miestnosť a o chvíľu sa vrátil s mladým plavovlasým chlapcom v sluhovskom livreji, bledým a trasúcim sa od strachu.

" Toto je on, lady Albiona! Zároveň som však zistil, že Hlavný ochutnávač ešte v kuchyni jedlo preveril a bolo v poriadku. Ak doň niekto nasypal jed, muselo to byť cestou sem."

" Ako sa voláš?" - opýtal sa Conan mladíka, ale už pri pohľade naň mu bolo jasné, že toto určite nie je vrah.

" Ja... ja som Akhund, veličenstvo!"

" Aesirčan?"

" Áno, pane!"

" Počuj, keď si niesol túto misu z kuchyne, nepristavil ťa niekto na chodbe?"

" To nie, pane, ale..."

" Čo?"

" Stalo sa mi čosi čudné. Keď som prechádzal okolo jedného výklenku, zacítil som čosi ako ľadový závan. Na okamih sa mi zatočila hlava, musel som zastať a mal som pocit, že omdlievam. Ale trvalo to len okamih. Vzápätí ten pocit prešiel a ja som pokračoval ďalej."

" Stál niekto v tom výklenku?" - opýtal sa Hadrathus.

" To s určitosťou neviem. Išiel som tade viackrát, ale nikoho som tam nevidel. Napokon, chodbu stále kontrolovali stráže. Sotva by sa tam niekto mohol schovať."

" Dobre, môžeš odísť!" - odvetil Conan. Chlapec na neho chvíľu prekvapene a zmätene pozeral, ale potom predsa len s hlbokým úklonom opustil jedáleň.

" Kráľ môj! Vyzerá to tak, že tu máme nejakého démona. A čo je horšie, neviditeľného."

" Prišiel sem len tak, z ničoho nič, aby ma zabil?"

" Nie, niekto ho privolal a poslal sem. Niekto mocný, kto ovláda temné kúzla."

" Niekto ťa chce zničiť!" - vyhlásila Zenobia a zalomila rukami.

" No, nebol by prvý ani posledný! Už sa mi čosi také stalo a nie raz. Bol som aj v horšej situácii. Pamätáš, z jednej takej si ma sama vyslobodila..." - usmial sa Conan na svoju nastávajúcu a pevne jej stisol ruku. - " Neboj sa, nedostane ma!"

" Pane!" - pokračoval kňaz - "Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som tú obludu odhalil a zastavil, ale zaručiť sa vám za to nemôžem."

" Rozumiem, aj tvoja moc má svoje hranice. No, obávam sa, že toto bude rušná noc. Každopádne vyhláste poplach v celom paláci. Nik nesmie von ani dnu. Zariaďte to, kapitán!"

Veliteľ stráže prikývol a odišiel z miestnosti. O pol hodiny bol kráľovský palác v Tarantii dokonale uzavretý, všetci dvorania i sluhovia boli vyzvaní, aby zostali vo svojich izbách či ubytovniach a neopúšťali ich, dokiaľ to kráľ vyslovene nedovolí. Po temných chodbách prechádzali len po zuby ozbrojené hliadky gardistov.

Aj Zenobia sa utiahla do kráľovskej spálne v sprievode Albiony a uložila sa na lôžku snažiac sa nedať najavo strach. Ľakala sa však pri každom šramote, v nočnom tichu jej pripadalo aj jemné šuchnutie závesov na oknách ako hluk uragánu.

Hadrathus spolu s Conanom, Serviom a troma gardistami prešli chodbou smerom ku kuchyni. Conan nechal opäť priviesť Akhunda, aby im ukázal výklenok, kde pocítil to mrazenie.

" Tu je to, pane!" - ukázal Vaničan na úzke miesto medzi dvoma ozdobnými stĺpmi. Bolo pomerne dobre osvetlené, človek by sa tam v nijakom prípade neukryl. Hadrathus vošiel do výklenku a chvíľu tam pobudol. Nerobil nič, Conan i ostatní však počuli, že si čosi šomre vo vendhyjčine. Potom vyliezol von a bezradne rozhodil rukami.

" Cítim tam zvyšky mágie, ale sú príliš slabé na to, aby som ich dokázal presne pomenovať."

" Ale to znamená, že ten démon za sebou necháva magickú stopu, je tak?"

" No, áno. Môžem sa pokúsiť sledovať ju, ale nebude to jednoduché. Tieto beštie sa správajú celkom nevypočitateľne. Nedá sa ani náznakom predvídať, čo urobia. Myslím však, že by som dokázal pocítiť jeho bezprostrednú blízkosť."

" To je dobrá správa."

" Áno, ide len o to, či dokážem dostatočne rýchlo nájsť protikúzlo, ktoré ho zničí alebo aspoň odoženie. Nepochybujem, že váš meč si už poradil s kadekým a kadečím, ale obávam sa, že proti tomuto veľa platný nebude."

" To uvidíme!" - odvetil Conan. - " Veď nás!"

Zenobiu únava z cesty i z posledných udalostí nakoniec zmohla a zaspala tvrdým, hoci trochu nepokojným spánkom. Albiona však nemala na spánok ani pomyslenie, obava o život kráľovnej jej nedovoľovala ani len zavrieť oči. Vyzula si črievice a bosá pomaly prechádzala hore dolu po miestnosti, v pravidelných intervaloch kontrolujúc dvere i okná. Vedela aj o jednom tajnom východe z tejto izby, ale vedela aj to, že sa dá otvoriť iba zvnútra, takže odtiaľto nebezpečie nehrozilo.

Kedy sa démon zhmotnil vôbec nepostrehla. Jej šťastím bolo, že ho uvidela v jednom z početných zrkadiel. Pohľad na desivo vyzerajúcu obludu s takmer čiernou pokožkou, veľkými zubami a špicatými pazúrmi na rukách ju na okamih paralyzoval, ale vo chvíli, keď sa netvor pohol smerom ku kráľovninej posteli jediným plavným skokom sa dostala pred neho a namierila mu na hruď hrot svojho rapiera. Netvor sa zastavil, zlostne zavrčal a začal chniapať rukami v snahe zmocniť sa zbrane. Albiona ňou rýchlo švihala, ale bola mimo dosah. Odrazu netvor poskočil rýchlo vpred a zachytil čepeľ do dlaní. Albiona prudko trhla rukoväťou ale netvor držal pevne, nedbajúc, že mu z dlaní strieka krv. Bol viditeľne silnejší ako mladá žena. Tá však rýchlo pochopila, že nemá šancu meč udržať a pustila rukoväť. Démon to zrejme nečakal a náhle uvoľnenie druhej strany spôsobilo, že stratil rovnováhu a spadol na podlahu asi tak na dve siahy od Albiony. Rapier mu z dlaní vypadol a ostal ležať na podlahe.

Netvor sa rýchlo zdvihol na chlpaté nohy, ale to už bola v pohybe aj Albiona. Zľahka sa odrazila a v letku zasiahla chodidlom netvora do tváre. Náraz ho odhodil o ďalších pár krokov dozadu. Narazil do ozdobného stolíka, prevrhol ho a rachot padajúcich predmetov zobudil Zenobiu. Zdesene vykríkla.

Albiona využila krátku netvorovu nepozornosť a znovu sa zmocnila svojho rapiera.

" Drž sa za mnou! Budem ťa kryť!" - šepla Zenobii a znovu sa odvážne postavila tvárou v tvár oblude. V tom okamihu sa prudko otvorili dvere na spálni a na prahu sa zjavila trojica mužov. Démon šialene zareval, urobil vo vzduchu akési znamenie a rozplynul sa ako dym.

" Conan!" - vykríkla Albiona. - " Vďaka Mitrovi, prišiel si práve včas! Neviem, ako dlho by som ho vedela zadržiavať."

" Hadrathus zachytil a sledoval jeho magickú stopu a tá nás priviedla sem."

" Netuším, ako a kedy sa sem dostal. Všetky dvere i okná boli pevne uzavreté."

" Je to sandarak!" - vyhlásil uľahčene Hadrathus, ktorý okamžite začal skúmať stopy netvora na podlahe. - " Patrí medzi nižších démonov. Vie byť dosť nebezpečný, ale nie neporaziteľný. Dokáže sa odhmotniť a prechádzať cez steny. V tejto podobe však nemôže ublížiť, aby mohol niečo urobiť, musí sa zhmotniť."

" Áno! Bolo to z mäsa a kostí! Poranila som to."

" Drobné rany mu nijako neublížia, čoskoro sa mu samé zahoja, ale poriadna rana mečom by ho mohla zničiť. Problém je v tom, že čeliť mu v hmotnej podobe nie je jednoduché. Na okamih môže človeka omráčiť svojím dychom. To bolo to, čo cítil Akhund. Ale musí sa k nemu dostať celkom blízko. Takže, ak ho niekto stretne, nech si ho drží pekne od tela. Prikážte to aj ostatným vojakom." - dokončil Hadrathus a pokynul jednému z gardistov. Ten sa hneď otočil a utekal odovzdať správu ďalším.

" Prečo, pri Cromových diabloch, na mňa nezaútočí priamo? Najprv jed, teraz pokus zabiť kráľovnú... Tu čosi nehrá!" - zamyslene prehovoril Conan, túliac Zenobiu na svojej rozložitej hrudi.

" Sandarak nikdy neútočí priamo. Je síce nebezpečný, ale nie je príliš inteligentný a odvážny. Radšej útočí od chrbta. Na vás, lady Albiona, zaútočil asi len preto, lebo videl, že ste žena. Ale keď si o tom začal, kráľ môj, ani mne tu čosi nehrá."

" Čo také?"

" Prečo ten, kto ťa chce zničiť privolal práve sandaraka?"

" A prečo nie?"

" Pretože v Temnom páse medzi sférami sa pohybujú aj oveľa horšie a nebezpečnejšie príšery, v porovnaní s ktorými je sandarak len malé bezbranné dieťa. Na jeho privolanie nie je potrebná Veľká mágia, dokáže to aj obyčajný človek, stačí ak pozná príslušné formulky. Sandarak takého človeka poslúcha na slovo a splní každý jeho príkaz."

" Takže to mohol byť ktokoľvek z mojich odporcov!"

" Ktokoľvek, kto by sa mohol dostať ku Skélskej knihe. V nej sú príslušné zaklínadlá. Ale ľudí, ktorí by k nej mali prístup nie je veľa. A navyše, ak dobre viem, tu v Aquilonii mám jedinú kópiu Skélskej knihy ja. A ubezpečujem vás všetkých, že odo mňa si ju nikto nepožičal. Získal ju niekde inde, lenže najbližšiu má tuším vendhyjská panovníčka Yasmina Déví. Ten človek musel precestovať celý kontinent, aby sa k nej dostal."

" Asi som mu za to stál! A rád by som vedel, kto to je!" - vyhlásil Conan a vzápätí si pomyslel, že Yasmina by nikdy nepoužila Skélsku knihu proti nemu. Bola mu zaviazaná. Ak ju od nej niekto vymámil, muselo to byť podvodom.

" No, myslím, že máš naozaj na výber." - zapojil sa do rozhovoru Servius. - " Počet tvojich nepriateľov je len o čosi menší, než počet tvojich priateľov."

" To máš pravdu! Môže to byť ktokoľvek."

" No, niekto by nám to mohol povedať." - tajomne sa usmial Hadrathus.

" Kto, pri Cromovi?!"

" Sandarak!"

Conan pri týchto Hadrathových slovách len nechápavo pokrútil hlavou, ale kňaz mu veľmi rýchlo vysvetlil, čo tým myslí.

" Veličenstvo! Neviem zatiaľ, kto vás chce zničiť, ale čo keby sme proti nemu použili tú istú zbraň, akú on použil proti vám? Ten démon čo tu pobehuje nie je jediný svojho druhu. Z Temného pásu možno privolať celú armádu sandarakov. Ale nám bude stačiť jeden, ktorý urobí všetko, čo mu prikážem."

" A ty mu prikážeš, aby našiel iného sandaraka a zahubil ho!"

" No, nie celkom. Prikážem mu, aby ho chytil živého. Mŕtvy nám nepomôže. Zabiť ho môžeme až potom, keď nám prezradí, kto ho poslal."

" To je pravda, ale dokáže to?"

" O tom nepochybujte, veličenstvo. Sandarakovia sa môžu navzájom vidieť aj keď sú ľudským očiam neviditeľní. A dokážu sa zacítiť na veľkú diaľku."

" Hmm! Len aby to nedopadlo tak, že sa proti nám spoja!"

" To sa nemôže stať, veličenstvo! Medzi týmito démonmi neexistuje nič podobné pocitu spolupatričnosti či priateľstva. Existuje len slepá poslušnosť tomu, kto ich privolal. A teraz, ak dovolíte, prinesiem svoju Skélsku knihu."

" Choď!"

Démon sa vynoril z priestoru akoby vyrástol spod zeme v okamihu, keď Hadrathus skončil posledné zaklínadlo. Conan pri pohľade naň pocítil nutkanie vytasiť meč a sekať ním až do úmoru, ale potlačil ho. A to isté napadlo aj Servia, aj gardistov, ktorí mužov sprevádzali. Len Hadrathus ostal pokojne stáť a gestom ruky privolal obludu bližšie.

" Som tvoj pán. Ja som ťa privolal z Temného pásu. Budeš mi slúžiť!"

" Si môj pán! Budem ti slúžiť!" - odvetil démon, ale jeho odpoveď počul iba Hadrathus vo svojej mysli. Títo démoni nepoznali reč, dorozumievali sa myšlienkami.

" Tu v paláci je ešte jeden iný sandarak. Nájdi ho, ale nezabíjaj ho! Rozumieš mi?"

" Áno, môj pane! Urobím, čo si mi prikázal!"

Zem sa chvela, diabolský vresk sa niesol podzemnými chodbami pod kráľovským palácom, z času na čas osvetľovanými silnými zábleskmi magických výbojov, ktoré proti sebe vrhali bojujúci démoni. Tie narážali do stien a menili sa na roje belasých iskier, ktoré dopadali do prachu na podlahe a tam dlho dohorievali, takže chodba bola osvetlená akoby do nej svietilo denné svetlo.

Hadrathov démon ucítil protivníka veľmi rýchlo, zrejme nebol ďaleko, a začal ho úporne prenasledovať. Muži v čele s Conanom ho nasledovali, ale jeho behu nemohli stačiť. Navyše ho nevideli, iba Hadrathus ho cítil. Kroky netvora viedli do sklepenia pod palácom a tam aj dostihol svojho soka. Rozpútal sa súboj, ktorý vydesil aj inak odvážneho aquilonského vládcu.

Servius a skupinka gardistov sedeli v jednom z hlbokých výklenkov a ani sa nesnažili zakryť strach. Conan a Hadrathus stáli v chodbe a sledovali boj dvoch nepozemských príšer, ale aj Cimmerčan sa viditeľne chvel. Neustúpil však ani o pol kroka. Zároveň cítil, ako v jeho mysli narastá zmätok. Tí démoni vyzerali celkom rovnako a po chvíli už nedokázal rozpoznať, ktorý slúži Asurovmu kňazovi, a ktorý je jeho protivník. Nedokázal teda posúdiť, či ich služobník víťazí alebo prehráva. Jediné, čo ho ako-tak upokojovalo bol Hadrathov ľadový pokoj. Sledoval desivý súboj dvoch pekelných mocností bez jediného mihnutia oka.

Zrazu jeden z démonov padol po zásahu magickým bleskom na podlahu a ostal tam ležať. Hadrathus sa bez slova pustil smerom k nemu, Conan ho len opatrne nasledoval. Druhý démon stál nad porazeným sokom a chystal sa mu zasadiť posledný úder, ale Hadrathus ho pokynom ruky zastavil a netvor okamžite skrotol. Conan len nechápavo pokrútil hlavou. Asurov kňaz vedel presne, že je to jeho služobník. Pristúpili k ležiacej oblude. Sandarak nebol mŕtvy, ale bol natoľko ranený, že mu veľa času neostávalo.

" Komu slúžiš?" - opýtal sa ho Hadrathus telepaticky.

" Neviem, ako sa ten muž volá. Mal som len zabiť kráľa Aquilonie, ale spôsobiť jeho pád. Ten muž mi prikazoval, čo mám robiť."

" On ti dal aj ten jed?"

" Áno, on! A on mi aj prikázal odvliecť novú kráľovnú, aby mohol za jej prepustenie požadovať kráľov život."

" Ten muž chce byť sám kráľom?"

" To neviem!"

" Zavedieš nás k nemu!"

" To nemôžem!"

" Pozri, som čarodejník. Viem, že túžiš vrátiť sa do Temného pásu. Tam si doma, a tam sa ti aj vráti tvoja sila. Bez nej si stratený, zomrieš skôr či neskôr."

" Ak vás k nemu zavediem, prepustíš ma?"

" Samozrejme! Ale nesnaž sa nás oklamať alebo toho muža nejako varovať. Si v mojej moci a ja ťa môžem kedykoľvek zahubiť."

" Zavediem vás k nemu!"

Conan sa ani na okamih nerozpakoval a jediným kopancom vyrazil drevené dvere z pántov. Vbehol do miestnosti s taseným mečom v ruke, Servius a gardisti za ním. Ocitli sa zoči-voči skupine piatich mužov, nepochybne aquilončanov. Všetci mali na sebe zlatom zdobené šaty aké nosia len bohatí šľachtici. Boli to mladí muži, vysokí, dobre stavaní a dobre ozbrojení. Náhly vpád kráľa a jeho vojakov ich však dokonale zaskočil a než sa stihli spamätať, gardisti ich obkľúčili, odzbrojili a spútali.

Conan tých mužov zbežne poznal, hoci na ich mená si rýchlo nevedel spomenúť. Štyria z nich sa nechali bez odporu odviesť, len jeden sa silou-mocou bránil. Začal kričať a preklínať Conana tak, že ten zadržal gardistov a prikázal im priviesť ho bližšie. Bol si istý, že má pred sebou vodcu sprisahancov.

" Kto si, do pekla?"

" Volám sa Erenius! Barón Erenius!"

" To ty si privolal démona, aby ma zabil?"

" Áno, ja!"

" Odkiaľ si mal Skélsku knihu?"

" Bol som v Stygii. Jeden z tamojších mágov mi ponúkol výpisky z nej. Tie obsahovali aj kúzlo na privolanie démona. Musel som predať skoro celý rodinný majetok, aby som mu mohol za ne zaplatiť, ale ty si mi za to stál, barbar!"

" Prečo? Chceš sa ty stať aquilonským kráľom? Mám pocit, že si na to ešte primladý, chlapče!"

" Nešlo mi o korunu, ale o pomstu! Zabil si môjho strýka!"

" Nó, to pripúšťam. Zabil som v živote veľa mužov, možno bol medzi nimi aj tvoj strýko. Ale nepochybne som to urobil preto, že chcel on zabiť mňa. Každopádne, prezraď mi jeho meno!"

" Bol to Ulfilo, markbarón z Petavy!"

Conanovi sa pri počutí tohto mena okamžite vybavilo veľké dobrodružstvo na ďalekom juhu, až za riekou Zarghebou. Istý barón Ulfilo si ho najal ako sprievodcu pri hľadaní pythonského pokladu, ale neskôr ho podviedol a pokúsil sa ho zabiť. Conan sa potom dlho a ťažko dostával späť do civilizovaného sveta, ale časom na zradného baróna takmer zabudol.

" Precestoval som celý čierny juh kontinentu," - pokračoval mladík - " až som sa raz od jedného zo šamanov v Zembabwei dozvedel o tom, ako pred rokmi prišli z mora bieli muži, aby našli poklad Pythonu. Vo výprave bol aj muž s modrými očami, ktorý potom zabil jej vodcu, a ktorého neskôr všetci černosi po celom pobreží Západného oceánu poznali ako Amru, Leva! Ty si bol Amra! Ty si zabil môjho strýka!"

" A neľutujem to!" - vyhlásil Conan a pokynul gardistom, aby mladíka odviedli.

Hadrathus čakal Conana na chodbe domu, do ktorého ich zaviedol démon. Podzemnou chodbou bol spojený s palácom a Conan sa už cestou nezvratne rozhodol, že ju dá zavaliť.

" Kde sú tie obludy?"

" Prepustil som ich! Tak, ako som sľúbil."

" Neviem, či to bolo správne. Mal si ich zahubiť, oboch! Čo ak ich znovu niekto privolá a použije proti nám?"

" V Temnom páse ich je celá armáda, o dvoch viac či menej, to nič neznamená. Okrem toho..." - Hadrathus sa zrazu zasekol.

" Pokračuj!"

"Vieš, môj pane, ako som raz spomenul, sandarakovia sú síce nebezpeční, ale nie príliš inteligentní."

" Čo tým chceš povedať?"

" Iba to, že ja som toho sluhu sprisahancov vôbec nemal vo svojej moci, ako som mu oznámil. V skutočnosti som nad ním nemal žiadnu moc. Mohol sa mi kedykoľvek stratiť a ja by som mu v tom nezabránil. Skutočnú moc nad sandarakom má len ten, kto ho privolal."

" Aha! Ešte dobre, že o tom nevedel." - uškrnul sa Conan a potom objal starca okolo útlych ramien. - " Nechajme to, priateľu. Vrátime sa do paláca. Pomaly bude svitať. Vieš o tom, že sa dnes žením?"
K O N I E C
7