Ani kvapka krvi...

Ondrej Trepáč

Sarandib nechal zastaviť nosidlá pred budovou, v ktorej sídlil jeho úrad, opatrne vystúpil a vošiel dnu. Stráž pri vchode si ho ani poriadne nevšimla, napokon úradníčkov, akým bol aj on, tu pracovalo mnoho. Žoldnier pri vchode mal príkaz vzdávať poctu len tým najvyšším čo do postavenia, a on mal od takého veľmi ďaleko. Prešiel cez veľkú bránu a o chvíľu už sedel vo veľkej, stroho zariadenej pracovni na poschodí budovy Kráľovského daňového úradu, o ktorú sa delil s ďalšími desiatimi sebe podobnými, budovy, ktorá bola jednou z dominánt ústredného námestia Brugaly, hlavného mesta Ríše Kanu.

Sarandib bol v podstate obyčajná nula, bezvýznamné koliesko v mohutnom súkolí mašinérie zvanej Kráľovský daňový úrad. Bol len jedným zo stoviek podobných sivých, mlčanlivých mužov, ktorí trávili celé dni zahrabaní v hromadách pergamenov popísaných nekonečnými stĺpcami čísiel. Výber daní bol v Ríši Kanu až priveľmi dôkladnou záležitosťou a každý medenák musel byť presne zapísaný a odvedený do kráľovskej pokladnice. Sarandib si samozrejme svoje postavenie plne uvedomoval, ale nemal najmenší dôvod na ňom čokoľvek meniť. Vyhovovalo mu. Pritom v ňom vegetoval už dobrých dvadsať rokov. Dvadsať rokov denne tá istá cesta z domu do úradu a popoludní znovu tá istá cesta späť. Každé ráno sa poslušne zaradil medzi tie stovky jemu podobných a splynul s nimi.

Dôvod k tomu mal vlastne jediný - stály, hoci nie nejak zvlášť mimoriadny, príjem. Nerozhadzoval, na to určite nemal, ale stačilo mu to na to, aby sa postaral o svoju chorľavejúcu ženu, ktorá na rozdiel od neho trávila celé dni v ich dome, polihovala a keď mala komu, neustále sa na niečo sťažovala. Za tie roky si však už na to zvykol a veľmi dobre vedel, že väčšina jej sťažností je naprosto neopodstatnená. Poľahky dokázal medzi tou záplavou výčitiek a lamentovania rozpoznať tie naozaj vážne a ignorovať tie, ktoré si len vymyslela, aby mu urobila život ešte ťažším.

Napriek tomu svoju ženu Cvelitu miloval a bol ochotný za ňu dať aj život. Napokon, bol jej ho dlžen. Nikdy nezabudol na to, ako ho našla raneného po poslednom útoku armády generála Mutarafa na ich mesto, odniesla ho domov a hoci ho dovtedy vôbec nepoznala, ošetrovala ho, ako by bol jej dieťa. Presedela pri ňom celé noci, nespala, jedla a pila len toľko, aby neumrela od hladu a smädu, ale nepohla sa od neho. Trpezlivo mu vymieňala obklady, ktoré mu mali zraziť horúčku, vymieňala obväzy na hlbokých ranách, ktoré v bitke utŕžil, držala mu hlavu, keď zvracal do veľkej hlinenej misy, prezliekala mu prepotené košele a nalievala do neho teplý bylinkový čaj. Keď sa konečne zotavil a postavil na nohy, uvedomil si, že toto by pre neho neurobila len tak, pre nič - za nič.

Ani neurobila. Hneď, ako to bolo možné, mu dala na vedomie, že existuje len jeden spôsob, ako sa jej odmení za záchranu života - sobáš. Mali obaja okolo tridsiatky a o Cvelite, ktorá nepatrila ani medzi vychýrené krásavice, sa v okolí nehovorilo inak, ako o starej dievke. Jej rodičia sa síce nikdy nezmierili s jej výberom životného druha, ale aspoň sa im nemiešali do manželstva. Vzal si ju bez nejakého vykrúcania sa. Napokon, aj jemu celkom vyhovovalo, že sa bude môcť konečne usadiť. S kráľovských vojskom pochodil veľký kus sveta, doma sa zdržiaval len zriedka, a už mu to začínalo vadiť. Navyše, po takých zraneniach by už toho aj tak veľa nenabojoval. Ako vojak skončil.

Musel však seba i svoju ženu nejak uživiť. Začal si hľadať nejakú prácu, a vtedy sa celkom náhodou stretol so svojím bývalým veliteľom, ktorý medzičasom dostal vysoký post na kráľovskom dvore a ten mu ponúkol miesto v novozaloženom Kráľovskom daňovom úrade. Vedel o ňom, že je znalý písma, že je vytrvalý a spoľahlivý, a poslal ho za Hlavným vyberačom. Ten si ho vyskúšal, dal mu podpísať prísahu vernosti a mlčanlivosti a zamestnal ho. Nebola to vôbec práca podľa jeho predstáv, ale po čase prišiel na to, že nie je úplne nezaujímavá a celkom sa do nej zahĺbil. Spoznal pri nej veľa nových ľudí a získal si ich úctu.

Tá práca ho do značnej miery zmenila. Hlavne telesne. Za dvadsať rokov vysedávania sa mu výrazne zaokrúhlilo kedysi pevné, ploché brucho, svaly na rukách, v ktorých v časoch svojej mladosti držal obávaný meč, mu postupne ochabli, hladká, mladistvá tvár sa mu pokryla vráskami. Aby ich aspoň trochu zamaskoval, nechal si narásť bradu, ktorá ho však robila ešte starším. V úrade to však nikomu nevadilo a jeho žene tiež nie, pretože už dávno stratila dôvod a záujem dotýkať sa jeho tváre, či už rukami alebo ústami. Skrátka, ich vzťah už nebol tým, čím kedysi. Akákoľvek vášeň a neha sa z neho vytratili. Kým v začiatkoch manželstva sa milovali denne ako diví, neskôr o to Cvelita úplne stratila záujem, zrejme ovplyvnená faktom, že nedokáže otehotnieť.

Sarandib sa však ešte necítil až natoľko starý a neschopný, aby celkom odmietal telesné potešenia. Práve naopak, nežný dotyk mäkkého ženského tela mu dosť chýbal. Hľadať si milenku však považoval za nečestné a nesprávne, hoci príležitosti by sa našli. Radšej to riešil občasnou návštevou v niektorom z nenápadných domov na predmestí. Aj ich majiteľky museli platiť dane, takže o nich vedel, hoci až donedávna žiadnu osobne nepoznal. A trvalo mu aj poriadne dlho, kým sa k niečomu takému vôbec odhodlal.

Prvý raz sa to stalo pred troma mesiacmi. Doma sa vyhovoril, že musí ísť navštíviť jedného obchodníka, ktorý meškal s platením, a pobral sa na predmestie. Kolená sa mu trochu triasli, predsa len, bolo to už poriadne dávno, čo také niečo naposledy absolvoval. Prechádzali vtedy s armádou rôznymi mestami a tamojšie radodajné dievky sa im samé núkali, chodili za nimi až do ich šiatrov a obšťastňovali ich tými najrafinovanejšími spôsobmi.

Našiel si vtedy celkom milú, blonďatú dievčinu, ktorá dokonca ako neviestka ani nevyzerala, zaplatil jej koľko si zapýtala (nebola drahá) a užil si. Na čas mu to síce stačilo, ale neskôr začal znovu pociťovať známe tlaky v rozkroku. Znovu si raz večer našiel vhodnú výhovorku a vytratil sa z domu. Tentoraz si našiel inú, trochu staršiu od tej minulej, ale veľmi skúsenú a šikovnú čiernovlásku, ktorá bola síce o čosi drahšia, ale napokon tie peniaze neľutoval.

Teraz, po ďalšom mesiaci, to na neho začínalo opäť prichádzať. Cítil, že sa potrebuje uvoľniť, dostať zo seba to nepríjemné napätie, ktoré ho tlačilo vo vnútri ako kameň. Výhovorku pre ženu si už vymyslí. Nebude to nič ťažké. Povie, že ho jeden z kolegov pozval na ochutnávku vína z novej úrody, čo bola koniec-koncov pravda. Gharib mal skutočne kdesi za mestom veľkú vinicu a nie raz pozval priateľov do svojho domu, aby ich pohostil dobrým zlatavým mokom. Aj dnes ráno obišiel zopár miestností, aby ich popozýval na novú ochutnávku a nevynechal ani Sarandiba. Tomu sa to náramne hodilo. Doma oznámi žene, že sa u Ghariba asi zdrží, napokon nešiel tam prvý raz, u Ghariba sa však zdrží len krátko a vyhovorí sa, že jeho žena je na tom horšie a musí ísť postarať sa o ňu. Pritom si odskočí do niektorého z domov lásky na južnom predmestí. Tam ešte nikdy nebol, tie prvé dve návštevy boli v severnej časti mesta. A aj vtedy si vybral domy ponerne ďaleko od seba, aby sa vyhol možnosti, že ho tam niekto spozná.

Ako sa rozhodol, tak aj urobil, a po nejakej hodinke sa s kolegom Gharibom rozlúčil. Zamieril tmavou ulicou smerom na juh a čoskoro sa ocitol uprostred podivnej zmesi domčekov. Kým na severnom predmestí vyzerali všetky domy rovnako alebo veľmi podobne, tu na južnom bol každý iný. Ešte nikdy predtým tu nebol, hoci žil v tomto meste od narodenia, preto si zrazu pripadal, ako v inom svete. Nestihol sa však ani poriadne poobzerať, keď začul za sebou tiché kroky. Prudko sa otočil a vo svetle pouličnej olejovej lampy uvidel vysokého chudého muža, oblečeného do tmavého kaftanu až po zem. Muž bol dosť neurčitého veku, mal dlhú bradu a nepokojné tmavé oči. Aj hlas mal akýsi divný, a Sarandib sa trochu zachvel, keď ho oslovil:

" Nepochybne hľadáte nejaké rozptýlenie, však, pane?"

" No...áno! Niečo také." - odvetil Sarandib už o niečo pokojnejší, lebo si uvedomil, že ten chlap je zrejme len obyčajný pasák. - "Viete o nejakom ... vhodnom... myslím cenovo."

" Pane! Ja ponúkam za málo peňazí veľa muziky. Poznám ženu, ktorá vám za pár medenákov urobí také potešenie, že naň budete ešte dlho spomínať. Ak máte záujem, povediem vás, nie je to ďaleko."

" A ... je pekná? Nieže mi podstrčíte nejakú škratu. Viete čo, zaveďte ma k nej a rozhodnem sa až na mieste."

" Ako si želáte."

Dom naozaj nebol ďaleko, vlastne na konci ulice, na ktorej muža stretol a žena, ktorú mu neznámy ukázal naozaj stála za to. Do kráľovského háremu by ju síce asi nevzali, ale na jeho vkus bola až príliš pekná. Mala nejakých tridsaťpäť a dokonalé, štíhle telo, veľké pevné prsia a dlhé gaštanové vlasy, ktoré sa leskli ako zamat. Sarandib ani na okamih neváhal a súhlasne prikývol hlavou.

" To je Sallyna." - predstavil muž svoju zamestnankyňu Sarandibovi - " Pekne si užite. Nebudem vás rušiť." - vyhlásil a zmizol ako vietor.

" Desať medenákov." - zašvitorila žena a zvodne sa usmiala. 

" Ako si to budete priať, pane?" - opýtala sa znovu, keď jej Sarandib podal desať červenkastých mincí. Stále však mlčal. Hoci nebol na takejto návšteve prvý raz, nevedel si na to zvyknúť. Zakaždým sa mu chveli ruky a v ústach cítil, akoby ich mal plné piesku.

" Predo mnou sa predsa nemusíš hanbiť. Len mi to pokojne povedz. Nevieš si ani predstaviť, čo všetko odo mňa chlapi žiadajú. Som zvyknutá." - povzbudila ho, no i tak trvalo nejakú chvíľu, kým to zo seba vysúkal.

" Ach jaj! Iba to? Myslela som, že to bude niečo horšie. To je celkom v poriadku. Robievam to pánom bežne. Tak sa pokojne vyzleč a poď so mnou."

Vyzliekol sa, veci nechal v predsieni a vošiel za ňou do spálne, ktorá bola až prekvapivo jasne osvetlená desiatkami sviečok. Akonáhle vošli, Sallyna zamkla dvere, kľúč schovala pod vankúš na veľkej posteli a zhodila zo seba šaty. Už len samotný pohľad na ňu bol hoden viac, ako desať medenákov.

O nejaké štyri dni na to, raz večer, krátko potom, ako Sarandib uložil svoju ženu do postele a pobral upratať kuchyňu po večeri, zaklopal ktosi na dvere domu. Otvoril a na prahu stál poslíček.

" Pán Sarandib?" - opýtal sa chlapec.

" Áno, to som ja."

" Máte tu list, pane!" - oznámil mladíček a podával mu veľkú koženú obálku.

" Od koho je to?"

" Netuším, pane. Ten muž sa mi nepredstavil. Len mi podal toto a prikázal odniesť a odovzdať priamo vám do rúk. Nikomu inému."

" Hmm. Čudné, ale dobre. Veď sa to snáď dozviem." - odvetil Sarandib a siahol do vrecka, aby dal chlapcovi aspoň polmedenák. Ten sa však len otočil na opätku a so slovami, že zaplatené už dostal sa rozbehol dolu ulicou. V kapse, ktorú mal zavesenú na pleci, sa jasne rysovali kontúry ďalších podobných obálok. Mal teda čo robiť, aby ich stihol do zotmenia poroznášať.

Sarandib zaniesol obálku do kuchyne a nožom ju otvoril. Očakával list od nejakého starého kamaráta z vojny, ktorý ho pozýva na stretnutie veteránov, ale namiesto neho vypadlo čosi, čo mu celkom vyrazilo dych. Ohúrený hľadel na obrázok, nepochybne vytvorený pomocou magického svetla. Určite to bol taký obrázok, poznal to bezpečne, už v minulosti s nimi prišiel do styku. Spoznával na ňom miestnosť, v ktorej si pred pár dňami užíval s krásnou Sallynou, spoznával aj Sallynu, ale, a čo bolo najstrašnejšie, spoznával aj sám seba. Bol práve v situácii, ktorú by mu možno nejeden muž závidel, ale ktorá v tejto chvíli pre neho predstavovala takmer smrteľnú hrozbu. Zmocnila sa ho čistá hrôza a panika. Nechcel v prvej chvíli ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby ten obrázok uvidela jeho žena. Mal by zrejme veľmi ťažký život. 

Siahol do skrine, kde mal schovanú fľašu pálenky, chlipol si z nej a keď sa trochu upokojil, začal si znovu v duchu vybavovať udalosti toho večera. Pamätal si toho dosť, ale nebolo tam nič, čo by ho nejak zvlášť zaujalo. Snáď len to, že tá izba bola tak prehnane osvetlená. V tej chvíli mu to však vôbec nevadilo, aspoň lepšie videl krásnu tvár a postavu Sallyny. No jasne! - preblesklo mu hlavou. Ak chce niekto robiť obrázky pomocou magického svetla, musí mať dostatok normálneho svetla. No, lenže také obrázky nedokáže robiť hocikto! Do šľaka, ten chlap, čo ho tam priviedol! Bol to čarodejník! Už vtedy, keď ho stretol, mu na ňom čosi vadilo, ale nevedel rýchlo prísť na to, čo. Prišiel na to teraz, žiaľ príliš pozde.

Ešte raz prezrel obálku a dobre urobil. Spolu s obrázkom bol v nej ešte list, napísaný úhľadným písmom na drahom pergamene. Jeho obsah ho dorazil snáď ešte viac, ako samotný obrázok.

Vážený pán Sarandib!

Akiste si spomínate na celkom pekný večer strávený v spoločnosti ešte krajšej slečny. Musím uznať, že ste sa teda poriadne odviazali, ale na to je moja spoločníčka zvyknutá. Som v súčasnosti v istej finančnej tiesni a zárobky mojej priateľky ani zďaleka nestačia pokryť nároky mojich veriteľov, preto som nútený uchýliť sa k takejto nepríjemnej forme získavania peňazí. Iste si neželáte, aby takýto obrázok dostala do rúk vaša manželka, alebo váš nadriadený v Kráľovskom daňovom úrade? Nepochybne by Vám to spôsobilo nemalé ťažkosti. Nezabúdajte, že ak niekto urobí magickým svetlom jeden obrázok, môže ich neskôr vyrobiť toľko, koľko potrebuje. Stačí mať jeden a z neho si jednoduchým kúzlom namnoží ďalšie. 

Tým spomenutým ťažkostiam sa však môžete vyhnúť, a to tak, že si odo mňa tie ostatné obrázky odkúpite. Sumu tisíc medenákov alebo sto strieborniakov považujem za celkom prijateľnú. Na podrobnostiach jej odovzdania sa ešte dohodneme neskôr. Nepokúšajte sa, vo vlastnom záujme, obrátiť na Kráľovskú stráž. Sledujem každý Váš krok a buďte si celkom istý, že ak Vás uvidím v spoločnosti nejakého jej dôstojníka, ešte v ten deň sa obrázky dostanú k tým, ktorí by ich nikdy vidieť nemali. 

Možno sa opýtate, odkiaľ to všetko o Vás viem. Nuž, akiste ste si domysleli, že som čarodejník. Síce Nižšej triedy, ale zato dosť schopný. Napríklad aj čítať v myšlienkach iných ľudí. Keď ste po svojom hrdinskom výkone na Sallyninej posteli oddychovali, trošku som sa Vám pohrabal v myšlienkach a zistil som tam všetko, čo som potreboval o Vás vedieť - ako sa voláte, kde bývate, kde pracujete, ale aj to, že máte dosť kruté výčitky svedomia voči vašej žene, ktorú síce stále milujete, ale okolnosti Vás donútili k tomu, aby ste jej zakášali s neviestkami. Isteže nie ste jediný, kto to robí, ale muž vo Vašom postavení kráľovského úradníka...? 

Nateraz len toľko. Čoskoro sa Vám ozvem a dohodneme sa na spôsobe odovzdania peňazí. Zatiaľ Vás zdraví

Váš Priateľ.

Sarandibovi prišlo na zvracanie. Mal pocit, akoby na neho padala strecha jeho domu, akoby sa mu rúcal celý jeho život. Tisíc medenákov! Veď to je jeho trojmesačný plat! Ten chlap sa musel zblázniť. Kde má nabrať toľko peňazí? Požičať si nemá od koho a úspory nemá takmer nijaké. Skoro všetko, čo zarobí, minie na felčiarov a lieky pre svoju ženu.

Začal zvažovať aj možnosť, že by sám išiel za Cvelitou a priznal sa jej, a to isté by urobil aj v úrade. Tam by ho možno pochopili, napokon, určite nebol jediný. Ale žena by mu asi neodpustila nikdy a v rámci svojich možností by mu urobila zo života peklo. Jej rodičia ešte žili kdesi na opačnom konci mesta a jej otec, hoci bol už dosť starý, bol ešte vždy vplyvný človek, s ktorým nebolo radno ťahať sa za prsty. Zaťa nikdy nemal príliš v láske a takúto príležitosť zlikvidovať ho by si určite nenechal ujsť. 

V návale zúfalstva schmatol obrázok, obálku i list a vhodil ich do plameňov v kozube. Chvíľu ich sledoval, ako sa menia na popol, ale vôbec mu to nepomohlo. Zrazu len vyskočil zo stoličky, obliekol si plášť a čo mu nohy stačili, utekal na južné predmestie. Našiel dom, v ktorom strávil onú pamätnú noc, ale otvoriť mu prišiel úplne cudzí človek. Vraj sa prisťahoval iba dnes a nemá ani tušenie, kto v ňom býval predtým. Meno Sallyna mu vôbec nič nehovorilo. Ten gauner mal pravdu. Na tú chvíľu potešenia s ňou bude naozaj dlho spomínať.

Sarandib sa vrátil domov neskoro v noci úplne zničený. Nemal v tej chvíli chuť ani žiť. Padol na posteľ vo svojej izbe a tupo civel do stropu. Nemal predstavu, čo s ním bude ďalej. Mal päťdesiaku na krku a bol už pristarý na to, aby si hľadal novú prácu, alebo sa pokúšal nájsť si nejaký nový vzťah s inou ženou. Znovu si chlipol z pálenky, ale robil to už len preto, aby vôbec dokázal zaspať. To sa mu nakoniec aj podarilo, ale spal mizerne. Celú noc ho obťažovali sny o ľahkých ženských, ktoré ho ožobračujú o posledný medenák, o čarodejníkoch, ktorí ho premieňajú tu na žabu, tu na hada či inú háveď. Keď sa ráno zobudil, hlava mu trešťala, potácal sa po kuchyni a len tak-tak stihol urobiť žene raňajky a zavolať si nosidlá na cestu do úradu.

Na prácu sa vedel ledva sústrediť. Všimol si to aj jeho nadriadený a začudoval sa tomu. Sarandib bol vždy pedant, ale teraz sa každú chvíľu mýlil a musel prepisovať celé spisy. Navrhol mu, aby si vzal voľno a išiel si domov oddýchnuť, ale Sarandib to odmietol s tým, že to prejde.

Neprešlo. Práve naopak. Okolo poludnia, keď na úrade bolo práve najviac ľudí, prišiel k jeho stolu ten, koho si tam želal najmenej. Toho chlapa by spoznal aj na sto krokov. Bol to on, hoci bol inak oblečený, aj bradu mal inak ostrihanú. Tie oči by ho však prezradili vždy.

Vyskočil na nohy a chcel sa na čarodejníka vrhnúť, ale vtom si uvedomil, že sa na nich díva kopa ľudí, a že by napadnutie stránky asi len ťažko vysvetľoval. Posadil sa znovu bezmocne na stoličku a ticho oslovil neznámeho:

" Čo tu chcete?"

" Veď som vám v liste sľúbil, že sa s vami prídem dohodnúť na spôsobe prevzatia peňazí."

" Ale ja toľko peňazí nemám."

" Obávam sa, že ich budete musieť zohnať. A to veľmi rýchlo. Nemôžem sa tu v meste už dlho zdržiavať, potrebujem ich najneskôr do zajtra rána!"

" Vy ste sa museli zblázniť!"

" Ani trochu! Viem veľmi dobre, čo robím. A vám radím, aby ste nerobili ťažkosti, pretože ich veľmi ľahko narobím ja vám. Pozrite, tam stojí váš nadriadený a pozerá sa na nás. Stačí gesto, ktorým ho sem privolám...dúfam, že mi rozumiete?"

" Iste!" - odvetil úplne zdrvený Sarandib a sklonil hlavu. - " Tak hovorte, kedy a kde?"

" To je už iná reč. Tá sa mi páči. Počúvajte. Peniaze mi prinesiete zajtra ráno na Staré popravisko. Tu v úrade poviete, že vám nie je dobre, a že si potrebujete zájsť k felčiarovi. Po vašom dnešnom pracovnom výkone sa to vášmu predstavenému vôbec nebude zdať podozrivé."

" Prečo na Staré popravisko?"

" Je to široké, prázdne, opustené miesto. Budem tam mať zďaleka prehľad o tom, či idete sám, či vás len tak náhodou nesleduje niekto zo Stráže. Ak zbadám, že za sebou ťaháte tieň, okamžite zdrhám a do pol hodiny bude mať jeden obrázok váš nadriadený a jeden vaša žena. Preto vám radím, nijaké hlúposti!"

Sarandib by bol najradšej schmatol čarodejníka za krk a poriadne mu ním zakrútil. Ale tu to nebolo možné. Navyše chlap sa po posledných slovách prosto zvrtol a stratil sa v dave tak rýchlo, že ho ledva stačil sledovať. Ostal bezradne sedieť za stolom a civel kamsi do prázdna. Vyrušil ho až tieň, ktorý na neho dopadol. Zdvihol oči podliate krvou a zbadal svojho nadriadeného.

" Kto to bol, pán Sarandib?" - opýtal sa zdvorilo.

" No... jeden známy."

" Viete, pýtam sa to preto, lebo som mal pocit, že vás jeho návšteva príliš nepotešila."

" Totiž... nikdy sme spolu nevychádzali dobre..on..."

" Ste v poriadku, pán Sarandib?"

" Ale...iste, pane!"

" Nezdá sa mi. Mám pocit, že ste prepracovaný. Mali by ste si pár dní oddýchnuť. Teraz nie je veľa súrnej práce, kolegovia ju zvládnu aj za vás."

" A.. áno, ďakujem, pane. Asi to naozaj potrebujem. Ja zajtra určite vyhľadám felčiara a požiadam ho o nejaký lektvar na upokojenie."

" Múdro! A teraz choďte pekne domov. Bude to tak lepšie."

Sarandib opustil budovu úradu, ale nosidlá na cestu domov si nezavolal, hoci opodiaľ stálo niekoľko voľných. Pobral sa pešo a cestou úporne uvažoval, odkiaľ do rána zoženie tisíc medenákov. Mohol by obísť kolegov z úradu, ale tým by asi ťažko vysvetľoval, načo zrazu potrebuje takú obrovskú sumu. Navyše by im tie peniaze musel postupne splácať, a to by zo svojho platu zvládal len veľmi ťažko. Okamžite tiež zavrhol možnosť požičať si peniaze od svokrovcov. Tí by mu nepožičali ani medenák, aj keby išlo o život ich dcéry. No a možnosť uliať si nejaký ten medenáčik či strieborniačik z pokladne v úrade, to už vôbec neprichádzalo do úvahy. Ani ako tá najkrajnejšia možnosť. To by bola krádež, a ak by mu na ňu prišli, a on ani na okamih nepochyboval o schopnostiach svojich kolegov, tak by ho nie len z úradu vyhodili, ale by ešte aj navyše prišiel o ruku, čo bol najmenší trest za zlodejstvo.

Pomaly kráčal cez trhovisko a iba tak pol úst odpovedal na prehnane slušné pozdravy obchodníkov. Vedeli, kto je a nikto si ani vo sne nedovolil urobiť čokoľvek, aby si ho pohneval. Naopak, všetci mali záujem vychádzať s ním zadobre. A práve vtedy mu prišla na um tá spásna myšlienka. Stál pred stánkom jedného známeho rezbára, ktorý vyrábal mimo iného aj pekne zdobené šperkovnice.

V Sarandibovi sa akoby čosi pohlo. Čosi dávne a takmer zabudnuté. Vrátilo sa mu to s nečakanou naliehavosťou. V tej chvíli zrazu presne vedel, čo urobí. Vošiel do krámu a kúpil si tam jednu malú, celkom obyčajnú, drevenú šperkovnicu so zámkom na kľúčik. Majiteľovi vysvetlil, že chce obdarovať manželku na narodeniny. V ďalšom stánku potom ešte kúpil väčší kožený mešec a kus pergamenu, nakoniec sa zastavil v jednej kováčskej dielni, kde si kúpil kus pružného oceľového plechu, akože na spevnenie dverí do domu. Všetko to zaniesol domov, uložil do skrine a začal uvažovať, kde by zohnal tú poslednú, najdôležitejšiu vec, ktorú potreboval. Kúpiť na trhu ju nechcel, to by mohlo byť podozrivé, okrem toho bola veľmi drahá. Nie, bude musieť zájsť niekde von, za mesto. Tam ju iste nájde.

Z myšlienok ho vyrušil ostrý hlas jeho ženy. Vyšiel hore do izby a pokojne, trpezlivo jej vysvetlil, že do úradu zavítal sám Správca kráľovskej pokladnice a úrad je teraz na krátko zavretý. Všetkých nižších úradníkov poslali domov. Nemala dôvod mu neveriť, pretože by to nebolo prvý raz. Urodzený pán správca chodil do ich úradu často a celkom nepravidelne. Nikdy nikto zo zamestnancov netušil, kedy opäť vojde do budovy a urobí v nej poriadny zmätok. 

Potom urobil obed a zaniesol jej ho do postele. Pomohol jej umyť sa, učesať vlasy a prezliecť nočnú košeľu. Prosto, snažil sa nedať najavo nijaké rozrušenie a robil všetko, ako inokedy. Iba tak mohol dosiahnuť, že si jeho inak večne nespokojná a podozrievavá manželka nič nevšimne. Ale v jeho vnútri to vrelo ako v preplnenom hrnci.

Po večeri počkal kým žena zaspí (spánok mala našťastie hlboký a dobrý) a vykradol sa z domu. Zavolal si nosidlá a otrokom prikázal zaniesť ho na Staré popravisko. Trochu sa ošívali, ale rozkaz bol rozkaz a ak si pán praje ísť práve tam, tak dobre. Na širokej ploche popraviska, osvetlenej mesačným splnom, nechal zastaviť a hodnú chvíľu čakal. Zrak mal upretý smerom odkiaľ prišli, ale po celý čas sa nik neukázal. Ak by ho niekto sledoval, už by ho dávno musel vidieť. Jasné, ten chlap klamal.

" Ideme!" - zavelil a otroci zdvihli nosidlá.

" Kam, pane? Naspäť do mesta?"

" Nie. Ideme z mesta von. Starou bránou!"

" Ráčte odpustiť, pane, ale my nesmieme opustiť mesto. Máme to zakázané."

" No dobre. Tak ma zložíte pri Starej bráne a počkáte tam na mňa. Nemal by som byť dlho preč."

Stará brána bola pozostatkom niekdajšieho opevnenia Brugaly. Po poslednej vojne však bolo vybudované nové a časť mesta celkom prestavaná, takže táto štvrť ostala pustá a neobývaná. Stará brána bola vlastne už len napoly rozpadnutá ruina, ale prejsť cez ňu sa dalo pomerne dobre. Sarandib vyliezol z nosidiel, prešiel cez starobylý portál a vnoril sa do hustého porastu, ktorý za ním začínal. Podľa hviezd sa rýchlo zorientoval a vybral sa pomaly, opatrne našľapujúc na juhozápad. K rieke. To, čo potreboval, mohol nájsť iba tam.

Trvalo mu to síce oveľa dlhšie, ako plánoval, ale keď okolo polnoci otroci zastali s nosidlami pred jeho domom, bol navýsosť spokojný. Mal, čo potreboval. Keď vošiel dnu, zistil najprv, či jeho žena spí, a keď videl, že spokojne odfukuje, uviazal si okolo úst a nosa mokrú šatku, posadil sa za stôl a pustil sa do práce. Netrvalo mu to ani hodinu a mal všetko pripravené. Ráno sa môže pokojne stretnúť s tým prekliatym vydieračom.

Na Staré popravisko zašiel radšej peši. Pod pazuchou držal drevenú šperkovnicu, zabalenú do kusa handry. Zahalený do dlhého plášťa s kapucňou prechádzal bočnými uličkami, nemal chuť stretať príliš veľa známych a vysvetľovať im, prečo nie je v úrade. Miesto, kde mal odovzdať peniaze vyzeralo cez deň takmer rovnako pochmúrne a nepríjemne ako v noci. Pomaly kráčal po hlinitej zemi, po ktorej kedysi dávno kráčali stovky odsúdencov svoju poslednú cestu. Ešte včera sa aj on cítil nejak podobne, ale teraz bol pokojný.

Odrazu, keď bol zhruba v polovici dĺžky plochy, sa spoza jednej schátranej budovy na jej okraji vynoril jazdec na tmavom koni. Rýchlo sa blížil a Sarandib v ňom bezpečne spoznal svojho vydierača. Zastal a čakal, kým docvála k nemu.

" Máš tie peniaze, Sarandib?" - zrúkol na úradníka, keď zastal.

" Áno, mám!" - vyhlásil Sarandib a podal mu šperkovnicu. Čarodejník sa zasmial, schmatol schránku a popchol koňa.

" Hééj! A čo tie obrázky?" - zvolal za ním Sarandib. Čarodejník zahamoval koňa, otočil sa a zavolal naspäť.

" Úbohý hlupák! Hádam si si nemyslel, že ti ich dám? Ty somár, prezlečený za človeka. Toto je len začiatok!" - s tým znovu nasadil koňovi ostrohy a zmizol smerom k Starej bráne. Sarandib smutne pokrútil hlavou a pobral sa domov.

Uplynulo niekoľko dní. Sarandib znovu nastúpil do úradu a znovu robil svoju prácu tak, ako inokedy. Staral sa o chorú manželku, varil, upratoval dom a po večeroch sedel pri kozube a s pohárikom pálenky v ruke hľadel do plameňov.

A práve v jeden takýto večer, keď už jeho žena zaspala a on nemal práve nijakú súrnu domácu prácu, ktosi zaklopal na dvere. Mierne sa strhol pretože nikoho nečakal. Otvoril a vo svetle, ktoré prichádzalo z izby zbadal vojaka v uniforme príslušníka Kráľovskej stráže, zvláštnej vojenskej jednotky, ktorá plnila hlavne poslanie žandárstva. Jej hlavnou úlohou nebola ochrana mesta pred vonkajším nepriateľom, ale pred zločincami.

" Dobrý večer." - pozdravil vojak - " Prepáčte, pane, že vás ruším tak neskoro. Ste pán Sarandib?"

" Áno, iste, pán dôstojník."

" Som poručík Kalleri z Kráľovskej stráže. Potreboval by som s vami hovoriť."

" Nech sa páči, vojdite."

Usadil poručíka za stolom v kuchyni, ponúkol ho bylinkovým čajom ochuteným pálenkou a sladkými koláčikmi, ktoré kúpil u pekára cestou domov.

" Takže, čo pre vás môžem urobiť, pán poručík?"

" Nóó... viete, je to dosť delikátna záležitosť." - trochu okúňavo začal vojak.

" Len smelo! Nemusíte sa ostýchať."

" Viete, pane, ide o to vyšetrovanie. Predvčerom naši muži navštívili jeden dom v západnej časti mesta. Susedia nás upozornili, že jeho majiteľ, ktorého predtým vídali pomerne často, už niekoľko dní nevyšiel z domu. Naši tam vstúpili a našli mnoho zaujímavých vecí. Medzi inými to bola jedna zamknutá zásuvka a v nej množstvo kožených obálok. Na každej bolo meno a adresa a v nej obrázky vytvorené magickým svetlom. Poznáte to, nie?"

" Ale iste! Pokračujte, počúvam vás."

" No, na tých obrázkoch, bolo ich tak dvadsať, boli zobrazení muži, väčšinou zrelého veku v istej, povedal by som veľmi intímnej situácii. A všetci boli v spoločnosti jednej a tej istej ženy, ktorú poznáme už dávnejšie ako skúsenú neviestku. Musím vám, žiaľ, oznámiť, pane, že jedna z tých obálok bola nadpísaná vaším menom a v nej bol váš obrázok... no, ako ste práve v onej delikátnej situácii."

Sarandib zahanbene sklonil hlavu a zdrvený sa díval na koberec.

"Óh, bohovia! Ten chlap, čo ma tam zlákal, musel byť čarodejník. Veď iba tí dokážu robiť obrázky magickým svetlom."

" Obávam sa, že áno."

" To je hrozné! Taká hanba, ak sa to niekto dozvie. Prisahám vám, poručík, nemal som ani poňatie, že je to nezákonné."

" Upokojte sa, prosím. Odo mňa sa to nikdy nikto nedozvie. A nezákonné to nebolo. Navštíviť ľahkú ženu môže každý, ak má na to, je to jeho súkromná vec. Nijaký zákon ste neporušili."

" Obávam sa, že vám dobre nerozumiem. Vraveli ste, že niečo vyšetrujete."

" Áno, práve sa k tomu dostávam. Ten muž, nám známy ako Baligant, a jeho spločníčka, ktorú sme poznali pod menom Sallyna, lákali mužov do nejakého na krátko vypožičaného domu, kde ich potom zachytili magickým svetlom na obrázok, aby ich neskôr mohli vydierať."

Sarandib sa vydesene zadíval na vojaka.

" Vydieranie! Ale to je hrozné!"

" Presne tak. Vypočuli sme už viacerých z mužov, ktorých sme našli na obrázkoch, a tí nám svorne potvrdili, že ich Baligant vydieral. Vraj ak mu nezaplatia, ukáže obrázky ich manželkám. Sumy, ktoré od nich žiadal, sa pohybovali od päťsto do tisíc medenákov."

" Strašné, veď to je môj trojmesačný plat!"

" Áno, a preto musím vypočuť aj vás. Porozprávajte mi, prosím, ako ste sa k tej ženštine dostali?"

Sarandib sa napil čaju s pálenkou, aby si zvlažil vyschnuté hrdlo a potom poručíkovi stručne rozpovedal, ako začal chodiť do brlohov prostitútok, nakoľko jeho žena už nie je schopná a ani ochotná poskytnúť mu telesnú rozkoš. Rozprával, ako sa dostal do južnej časti mesta, ako ho tam oslovil čudný muž a ako ho zaviedol k Sallyne. Podrobnosti vynechal, ale poručík na ne ani nebol zvedavý. Koniec koncov, z obrázku, ktorý iste videl bolo dostatočne zrejmé, čo Sarandib s prostitútkou vyvádzal.

" Dobre, pán Sarandib, a teraz sa vás opýtam niečo veľmi dôležité. Prišiel ten muž niekedy neskôr za vami a žiadal od vás nejaké peniaze pod hrozbou vyzradenia vašej návštevy u Sallyny?"

Sarandib pokrútil hlavou.

"Nie!" - odpovedal rázne - "Nič také sa nestalo. Nikomu som nijaké peniaze nedal!"

" To je dobre. A už sa to ani nestane, pretože ten váš obrázok je u nás, na strážnici."

" Skvele! Je naozaj dobre, že ste tých dvoch lapili skôr, než som u nich prišiel na rad. Toľko peňazí by som v živote nezohnal. Povedzte mi, prosím, čo stane s tým obrázkom?"

" No, hneď po skončení vyšetrovania bude spálený. Tak, ako aj všetky ostatné."

" To som rád! Počujte, som si istý, že tí dvaja sa nepochybne dostanú pred súd. Budem musieť ísť svedčiť?"

" Nie! Ani vy, a zatiaľ ani nikto iný!"

" Tomu nerozumiem, máte predsa páchateľov i dôkazy, že vydierali..."

" Nám nejde o vydieranie, pán Sarandib. Vyšetrujeme vraždu!"

Sarandib na dôstojníka vytreštil oči.

" Čože! Vraždu! Tak tí dvaja aj niekoho zavraždili?"

" Nie, oni nie, ale niekto zavraždil ich. Našli sme ich v tom dome. Boli mŕtvi už pár dní."

" Ale kto to...?"

" To sa práve snažíme zistiť. Predpokladáme, že to bol práve niekto z vydieraných. Mal na to dosť dobrý motív. Zrejme si najal skúseného zabijaka, ten ich vystopoval a poslal na onen svet. Ale vy, pokiaľ tvrdíte, že vás nevydierali, ste vlastne mimo podozrenia. Kiež by som to mohol povedať aj o tých ostatných. S touto vecou budem mať ešte veľmi veľa práce! Medzi nami, na tých obrázkoch bolo aj zopár ctihodných pánov z kráľovského paláca. A keď tak nad tým uvažujem, človek s vaším príjmom by si asi sotva mohol dovoliť zaplatiť nájomného vraha, kdežto taký kráľovský dvoran ...!"

" Zabijaka? Nájomného vraha? Takého s obojstranne brúsenou dýkou?"

" Nie! Žiadna dýka. Nevytiekla pri tom ani kvapka krvi. Bolo to oveľa rafinovanejšie. Ten niekto musel byť fachman. Poslal im balíček. V ňom bola šperkovnica a v nej veľký kožený mešec plný kameňov. Ten ležal na hárku pergamenu, pod ktorým bol ukrytý kus pružného plechu. Mešec ho zhora zaťažoval. Keď Baligant vybral mešec, plech sa uvoľnil a vymrštil hárok pergamenu. Ten bol, ako sme zistili preložený na polovicu a medzi listami bola tenučká vrstva peľu z kvetov Sivého lotosu. Ako pergamen vyletel, peľ sa rozprášil do vzduchu a tí dvaja sa ho nadýchali. Je prudko jedovatý, stačí vdýchnuť pár zrniek a človek je hore bradou."

" Prosím vás, kde by zohnal peľ Sivého lotosu? Keby ho chcel kúpiť na trhu, musel by zaplatiť obrovské peniaze a navyše by ľahko vzbudil pozornosť."

" To je pravda, ale my sme zistili už dávnejšie, že takýto Sivý lotos rastie aj tu celkom neďaleko, pri rieke, za mestom. Nie je ho tam veľa, ale na ten účel to celkom stačilo. Preto hovorím, že ten zabijak musel byť skvele vycvičený. Zbierať peľ Sivého lotosu nedokáže len tak hocikto."

" Neuveriteľné! Čoho všetkého sú dnes ľudia schopní?" - pokrútil hlavou Sarandib a znovu si chlipol čaju.

" No, máte pravdu, je to neuveriteľné." - vyhlásil poručík a vstal od stola - " Ale ja už budem musieť ísť. Dobrú noc, pán Sarandib. Určite vás už nebudem obťažovať."

" Dobrú noc, pán poručík."

Keď dôstojník odišiel, Sarandib sa vrátil do kuchyne a jedným dúškom do seba obrátil skoro štvrť fľaše pálenky. Keď dopil, zhlboka si vydýchol a potom sa začal potichu smiať. Napokon vstal, podišiel ku skrini a vybral z nej veľkú koženú obálku, podobnú tej, v ktorej nedávno dostal ten otrasný obrázok. Otvoril ju a vybral z nej iný, tiež urobený magickým svetlom, ale oveľa starší. Pomaly už vybledal, ale ešte vždy boli na ňom dosť dobre viditeľné tváre dvoch vojakov v uniformách elitnej bojovej jednotky kráľovskej armády. Jeden z nich bol mladý, štíhly a svalnatý, druhý skôr starší, nižší a podsaditý. V pozadí za nimi sa črtali obrysy akéhosi mesta. Otočil obrázok a na jeho zadnej strane bolo napísané:

Poručíkovi Khalloranovi a seržantovi Sarandibovi z elitného oddielu Kanuuskej armády, ktorí zbavili naše mesto krvavého tyrana tak, že pritom nevytiekla ani kvapka krvi. Vďační obyvatelia mesta Steppel. 

Sarandib sa na obrázok znovu pozrel a spokojne pokýval hlavou.

" Áno, v našom oddiele sme boli naozaj samí skvele vycvičení zabijaci." - zašomral potichu a znovu ho odložil do skrine. 
K O N I E C