Johanna Li ndseyová
MÔJ MILÝ DAREBÁK

BUCKINGHAMSKÝ PALÁC. REBEKA MARSHALLOVÁ EŠTE VŽDY nemohla uveriť, že v ňom bude bývať. Vedela to už týždeň, no reálnosť toho faktu jej stále nedochádzala. Teraz však bola tu.
Skutočnosť, že sa stala dvornou dámou na dvore kráľovnej Viktórie, bola najväčším prekvapením, aké zažila za celých svojich osemnásť rokov. Jej matka Lilly dúfala, že túto privilegovanú pozíciu zveria jej dcére, Rebeke však nepovedala, že kvôli tomu musela zopár ráz požiadať o priateľskú službu. Nechcela, aby smútila, ak by to nevyšlo.
Rebeka by nebola smutná. Nikdy netúžila stať sa dvornou dámou na kráľovskom dvore. Vedela však, že to bola matkina ambícia. Lilly často rozprávala o zmarenej šanci byť dvornou dámou, či dokonca kráľovninou dvornou dámou, keď už sa vydala. Jej rodina, rovnako ako manželova, patrila k horlivým toryovcom. No keďže pri moci boli whighovci, ktorí mali pod palcom všetky zmluvy na kráľovskom dvore, Lilly nemala šancu naplniť svoje najmilšie želanie a napokon sa ho vzdala. Koniec koncov, politická strana whighovcov si udržala moc nadlho.
Lenže teraz sa toryovci, najnovšie nazývaní konzervatívci, konečne vrátili k moci a novým ministerským predsedom sa stal sir Róbert Peel. Ako sa vraví, preč so starým, nech žije nové. Len čo ustanovili nových funkcionárov strany, Lilly ich požiadala o Rebekino menovanie. Neexistovala záruka, že ho získa, pretože miest bolo málo. Minulý týždeň však prišiel list. Keď ho Rebekina matka prečítala, bola taká nadšená, že od radosti vykríkla ako dievčatko. A jej vzrušenie bolo nákazlivé.
Posledný týždeň sa podobal veternej smršti. Len nedávno začali s mamou plánovať Rebekin spoločenský debut v Londýne počas nasledujúcej zimnej sezóny, ktorá sa začínala až o niekoľko mesiacov. Jej nová garderóba bola iba v počiatočnom štádiu príprav a zatiaľ nemala nič ušité! Museli teda najať množstvo krajčírok navyše, urobiť rýchle rozhodnutia a absolvovať niekolko ciest do neďalekého Norfordu, niekedy dva aj tri razy denne. A základom toho všetkého bolo vzrušenie a Lillino nepretržité švitorenie, že ide o najvýnimočnejšiu príležitosť v Rebekinom živote.
Mala to byť aj najväčšia zmena v Rebekinom živote, odkedy sa pominul jej otec. Gróf z Rýnu zomrel, keď mala iba osem rokov. Lilly nikdy neuvažovala o tom, že sa znova vydá. Grófsky titul prešiel na manželovho mužského príbuzného, panské sídlo blízko Norfordu, kde vyrastala Rebeka, však nezdedil. Rebeka v ňom strávila celý život, dokonca ani neodišla do školy ako niektoré jej blízke priateľky. Lilly nebola ochotná rozlúčiť sa s ňou, a tak vybavila, že mala tých najlepších učiteľov priamo doma.
Rebeka nadšene prijala takéto rozhodnutie. Umožňovalo jej tráviť s matkou veľa času. Obe milovali kone a jazdili takmer každý deň, keď bolo pekné počasie. Rebeke to bude chýbať. Obe mali veľa priateľov v Norforde, vždy sa u nich niekto zastavil alebo sa na nejakej spoločenskej udalosti zúčastnili ony. Aj toto bude Rebeke chýbať. Nebudú od seba až tak veľmi ďaleko, ved' Norford leží iba niekolko hodín jazdy severne od Londýna. Lilly sa však rozhodla, že kým Rebeku navštívi, dopraje jej nejaký čas, aby sa usadila a zvykla si na svoje postavenie. Nechcela pôsobiť ako prehnane starostlivá matka, hoci takou bola!
Miesto na kráľovskom dvore bolo vlastne druhou najvýnimočnejšou Rebekinou príležitosťou, ktorú s matkou vážne rozoberali. Prvá sa vyskytla pred piatimi rokmi, keď sa úplne zhodli na prvom výbere Rebekinho budúceho manžela. Nebolo by treba čakať na začiatok spoločenskej sezóny, keby sa jej podarilo upútať jeho pozornosť, navyše bol ich susedom. Volal sa Rafael Locke a bol dedičom vojvodu z Norfordu. Aké pohodlné! No milý chlapík sa poponáhľal a oženil sa s inou, skôr než mala Rebeka dosť rokov na to, aby sa ukázala v spoločnosti, a tým sa to skončilo.
Taká hanba. Tešila sa, že sa stane súčasťou tej zaujímavej rodiny. Vojvoda Preston Locke mal päť sestier, teraz už boli všetky vydaté a bývali inde, no do Norfordu sa často vracali na návštevu. Lilly rada rozprávala o časoch, keď väčšina z tých dám ešte bývala doma, a o tom, že Lockovci hrali prím v miestnej smotánke. Niektoré z veľkolepejších večierkov, ktoré Rebeka navštívila ako dieťa, sa vlastne konali v Norford Halle. Do užšieho kontaktu s rodinou sa dostala, keď sa spriatelila s ich najmladšou dcérou Amandou Lockovou. Velká škoda, že sa prestali stýkať, keď Amandu poslali do súkromnej školy.
Potom sa už vojvoda veľmi nezabával, pretože v tom velkom dome zostal sám so svojou staručkou matkou. Manželka mu zomrela pred rokmi, a hoci sa odvtedy takmer každá dostupná dáma v susedstve pokúšala upútať jeho pozornosť, zostal vdovcom. Spoločenské večierky teraz usporadúvala Ofélia Locková, žena, ktorá si získala Rafaelovo srdce, skôr než stihla Rebeka.
Dve stratené príležitosti, ako sa dostať do tejto významnej rodiny, najlepšia priatelka a manžel. Táto nová príležitosť však závisí len od nej. Dvorná dáma na dvore kráľovnej Viktórie! Rebeka poznala všetky výhody. Táto pozícia sa dala porovnať s najelitnejšou školou na svete. Bude stretávať najvýznamnejších ľudí Anglicka a členov kráľovských rodín z celej Európy. Nemalo význam čakať na spoločenskú sezónu, keď ste boli súčasťou dvora s kráľovnou, ktorá sa rada zabáva. Ak bude mať Rebeka šťastie, možno sa kráľovná zapojí do výberu jej budúceho manžela. Všetko je možné.
Rebekinu garderóbu ako zázrakom dokončili načas, tesne pred jej odchodom do Londýna, a bola veľkolepejšia než na obyčajnú spoločenskú sezónu. Lilly nešetrila na výdavkoch a sprevádzala Rebeku a jej slúžku Flóru do Londýna.
Rebeka nešla do Londýna prvý raz. V priebehu rokov absolvovali zopár ciest za nákupmi, zašli na konské preteky, na ktorých sa Lilly musela zúčastniť, keďže otec jej kobyly v ten deň pretekal, prijali pozvanie na svadbu Lillinej starej priatelky a, pravdaže, na všetkých týchto výletoch ju Rebeka sprevádzala.
Teraz však po prvý raz videla Buckinghamský palác. Nebol dôvod navštíviť ho skôr, keďže zatiaľ si z neho neurobil rodinné sídlo ani jeden panovník.
Rebeka vystúpila z koča spolu s matkou a Flórou a zostala stáť s úctou pred velkolepou budovou, kde bude bývať mesiace, ba možno roky. Bola oveľa väčšia, než si predstavovala! Neďaleko pochodovala palácová stráž v pestrofarebných uniformách. Ostatní ľudia prechádzali pod obrovským oblúkom, kadiaľ bude musieť prejsť aj Rebeka.
Nohy ju nechceli poslúchať. Takmer ju premohla nervozita. Rebeka už vedela, že Lilly ju neodprevadí dnu, nebola však ešte pripravená rozlúčiť sa! Nikdy predtým sa s matkou nemusela lúčiť, nie takto.
Lilly ju vzala za ruku a stisla ju. Chápala to. Tým jednoduchým gestom dodala Rebeke odvahu. „Keby to tvoj otec videl, bol by taký pyšný."
Rebeka pozrela na matku. Bol to veľmi dojímavý okamih. Lilly mala radosť aj za svoju dcéru, hoci nepochybne spomínala na svoje stratené príležitosti. Svedčil o tom výraz jej tváre, usmievala sa, no slzy mala na krajíčku.
„Vy dve sa nechystáte plakať, však?" nespokojne sa spýtala Flóra.
Lilly sa rozosmiala. Rebeka sa zmohla na úškrn. Flóra svojou otvorenosťou dokázala uvoľniť napätie.
Žiaľ, Flóra nebude bývať v paláci s Rebekou. Zostane tam iba dnes, aby jej pomohla ubytovať sa. Obe vedeli, že Rebeka nedostane vlastnú izbu. V paláci jednoducho nebol dostatok izieb pre všetkých členov dvora, nieto ešte pre ich sluhov. A tak Lilly prenajala nablízku byt pre Flóru, aby mohla každý deň chodiť do paláca, starať sa o Rebekinu garderóbu a vykonávať svoje bežné povinnosti.
Lilly sa pohrávala s myšlienkou, že na dcérinu prvú spoločenskú sezónu kúpi v Londýne dom. No teraz, keď sa Rebekina „sezóna" začala za úplne iných okolností, začala váhať. Hoci niektoré dámy vlastnili v Londýne domy, kde trávili noci, lebo sa netúžili deliť o izbu v preplnenom paláci, Lilly chcela, aby Rebeka dôverne spoznala život na kráľovskom dvore, a žiť tam bol ten najistejší spôsob, ako to uskutočniť. Keby Marshallovci vlastnili dom v meste, Rebeku by asi lákalo chodiť každý večer domov.
Lilly vzala dcéru do náručia a dlho ju objímala. „Drahá, navštívim ťa o niekolko týždňov. Aspoň sa pokúsim vydržať bez teba tak dlho."
„Ale nemusíš..."
„Áno, musím," prerušila ju Lilly. „Toto je tvoja príležitosť, nie moja. Budeš si vychutnávať každú jej minútu. Musíš mi však písať každý deň. Chcem vedieť o všetkom."
„Budem."
,, Ale v prvom rade, Beky, teš sa. Zažiješ úžasné veci. Som o tom presvedčená."
Rebeka si naozaj želala, aby mala viac z matkinho nadšenia, lebo jej vzrušenie slablo s tým, ako sa blížila chvíľa rozlúčky. Toto bol matkin sen. Kiežby ho mohla snívať namiesto Rebeky.
Kvôli Lilly však nasadila žiarivý úsmev, posledný raz svoju matku objala a ponáhľala sa do paláca.
„Myslíte si, že sa tam niekedy dostaneme?" S úškrnom zašepkala Flóra, keď s Rebekou kráčali po neuveriteľne dlhej chodbe za livrejovaným sluhom, oblečeným prepychovejšie než niektorí šľachtici.
Slúžka žartovala, lokaj ju však počul, obzrel sa a odvetil: „Izba lady Rebeky je hneď za ďalším rohom. Nachádza sa dokonca bližšie k hlavným izbám než izby, ktoré dostali niektoré ďalšie dámy. Kráľovná si pamätala na stretnutie s grófom z Rýnu, keď bola ešte dieťa, a sama navrhla túto izbu. Je to pre vás dobrý začiatok, moja pani."
Flóra žiarila a Rebeka sa začervenala. Lokaj by nemal takéto veci vedieť. Lenže jasné, sú v paláci! Tunajší sluhovia asi vedeli o súkromí dvoranov viac než hocikto iný Nevystríhala ju matka, že nesmie nikoho z nich uraziť?
„Ja sluhov nikdy neurážam," pripomenula jej Rebeka.
„Viem, že ty nie, drahá, to by nebol dobrý začiatok."
Bola to len jedna z množstva bláznivých pripomienok, ktoré v priebehu minulého týždňa vychrlila Lilly v snahe pripraviť dcéru na nový život v paláci. Po dobrom spánku však matka túto tému nastolila znova.
„Ak si ťa sluhovia obľúbia, budú ti nesmierne nápomocní. Zapamätaj si, práca v paláci je ich živobytie. Niektorí z nich dokonca intrigujú, aby si udržali miesto. Ide o to, že budú mať informácie, ktoré môžu byť pre teba užitočné, a ak si ťa obľúbia, radi sa o ne s tebou podelia."
Mysliac na matkinu radu, Rebeka sa na lokaja usmiala a povedala: „Ďakujem vám...?"
„Som John Keets, moja pani."
„Ďakujem vám, John. Je dobré vedieť, že na môjho otca spomínajú v dobrom."
Prikývol. Bol to pekný chlapík s pieskovohnedými vlasmi, vysoký a mladý. Tváril sa ľahostajne, ale len do chvíle, kým prehovoril. Vtedy pôsobil oveľa priateľskejšie. Flóra naňho vrhla obdivný pohľad. Flóra všeobecne vrhala obdivné pohľady na väčšinu mužov. Keďže bola pekná mladá žena s čiernymi vlasmi a hnedými očami, zvyčajne sa jej vrátilo viac pohľadov, ako sama vyslala.
Táto slúžka pracovala pre Marshallovcov posledných šesť rokov. Bola len o niekolko rokov staršia od Rebeky a jej matka, ktorá bývala takisto slúžkou, ju učila, ako vyniknúť v tejto profesii. No a dámy z rodiny Marshallovcov nikdy nemali tak skvostne zhotovené účesy ako po Florinom príchode.
John si všimol Florin pohľad a poklonu jej vrátil jemu vlastným spôsobom. Konečne však dorazili na koniec chodby v tvare písmena T. Lokaj zabočil doprava a otvoril prvé dvere, ku ktorým dorazili.
„Zakrátko doručia vaše kufre," oznamoval John a uviedol ich do malej miestnosti. „A odnesú, len čo ich vybalíte. O izbu sa budete deliť s Elizabeth Marlyovou. Žiaľ, kráľovná ešte nevie, že lady Elizabeth je tak trocha provokatérka. Asi sa s ňou nebudete chcieť veľmi priateliť."
Viac nepovedal. A pritom povedal všetko! Čo, dočerta, znamená „tak trocha provokatérka"?
Flóre musela prísť na um rovnaká myšlienka. Len čo sa za Johnom zavreli dvere, vyhŕkla: „To znie hrozivo."
Znelo, Rebeka sa však nechystala robiť z toho závery. „To znamená, že rozpúta niečo, čo nemusí byť zlé, možno iba nevhodné pre palác?" Po Florinom pochybovačnom pohľade dodala: „Nuž, lepšie to budem vedieť, keď ju spoznám, a tomu sa nevyhnem, keďže sa budeme deliť o túto izbu."
Flóra zafrŕkala. „Táto izba je oveľa menšia, než som si predstavovala. Prepána, veď doma ste mali väčší dokonca aj šatník!"
Rebeka sa uškrnula nad Floriným pohŕdavým tónom. Izba bola v skutočnosti väčšia než jej šatník a len o málo menšia než jej spálňa.
„Myslím, že tu nebudeme tráviť veľa času. Toto miesto je určené iba na spánok a prezliekanie," odvetila Rebeka.
,A pritom budete do seba narážať lakťami," poznamenala Flóra.
V podstate mala pravdu. Naozaj tam bolo málo voľného miesta. Väčšinu priestoru zaberala dvojposteľ, ktorá pripomínala skôr širokú pričňu, s dvoma úzkymi nočnými stolíkmi po bokoch a dvoma lampami -jedinými zdrojmi svetla v miestnosti. Nebol tam ani krb, iba železný kôš na uhlie, ktorý nebudú potrebovať ešte asi ďalší mesiac. V rohu za zástenou stála malá vaňa spolu s bielizníkom, džbánom naplneným vodou a niekoľkými uterákmi. Stál tam aj malý okrúhly stôl, na ktorý sa zmestil podnos s jedlom, no iba jedna úzka stolička a jeden toaletný
stolík. Miestnosti dominovali skrine, ktoré lemovali dve a pol steny! Dokonca blokovali okná, takže dnu prepúšťali iba trocha svetla spoza okrajov.
Aj Flóra upierala na ne zrak. „No to je dobré, vskutku. Predpokladala som, že ked sa už musíte deliť o izbu, budete mať aspoň oddelené šatníky. Iste, dve dámy musia mať tolko skríň, však? Vaše prepychové šaty zaberú jednu z týchto stien. Hádam polovica z nich bude prázdna..."
Florine obavy sa potvrdili, keď otvorila najbližšiu skriňu a zistila, že je plná. Urobila niekolko krokov, otvorila ďalšiu... aj tá bola plná. Takže túto stranu zjavne zabrala lady Elizabeth. Flóra sa pohla k stene so zataraseným oknom, no prvá skriňa, ktorú otvorila, bola plná a nasledujúca takisto. Napokon našla jednu poloprázdnu a posledné dve prázdne. Skontrolovala aj dve skrine, ktoré zapĺňali polovicu tretej steny. Aj z nich bola voľná iba jedna.
Flóra sa rozosmiala. „Mám pocit, akoby lady Elizabeth nepredpokladala, že sa bude musieť deliť o túto izbu."
„Vyzerá to tak," súhlasila Rebeka.
„Nuž, tá dáma má veľa šiat, o tom niet pochýb. Bude sa však musieť niekoľkých vzdať, inak budú pokrčené, pretože vy máte nárok na polovicu z týchto skríň. Beky, dievčatko moje, ja sa o to hneď postarám."
Flóra sa pustila do prenášania šiat a Rebeka jej pomáhala. V izbe neboli ani komody - niežeby tam bolo pre ne miesto -, no na spodku každého šatníka bola aspoň velká zásuvka, kde mohla ukladať šaty, čo nebolo treba zavesiť.
Našťastie, len zopár Elizabethiných šiat museli natlačiť do skríň, ktoré jej prináležali. Jednu skriňu využila totiž iba na uloženie dvoch plesových šiat a ďalšiu na akýsi maškarný kostým.
„Hotovo," ozvala sa Flóra, spokojná s novou úpravou. „Mala by nám vystačiť táto jedna stena, takže tá dáma môže mať dve skrine navyše, nie však viac. Vy nebudete chodiť v pokrčených šatách len preto, že ona si priniesla na dvor priveľa šiat. A viete," dodala Flóra, uprene hľadiac na polovicu prázdnych šatníkov, ktoré čakali, kým ich zaplnia Rebekinými šatami, „nie je dôvod, aby ste nemali trocha svetla. Tieto skrine nie sú umiestnené ideálne. Prečo blokovať obe okná, keď to nie je nutné? Dajú sa trocha posunúť oboma smermi, aby ste sa mohli pretisnúť medzi ne a
otvoriť okno, ak treba. Požiadam nejakého siláka, keď dorazia vaše kufre."
Presne tak urobila a dala odblokovať aspoň polovicu okna. Dvaja muži, ktorí priniesli prvé dva z Rebekiných štyroch kufrov, radi pomohli, keď sa na nich Flóra usmiala. Vtedy sa ukázala aj špinavá tenká záclona, ktorá tam bola ukrytá mesiace, ba možno aj dlhšie. Flóra sľúbila, že ju dá zajtra vyprať.
Krátko nato slúžka odišla, aby si dala do poriadku vlastný byt. Cestou k dverám veselo poznamenala: „Moje izby sú väčšie než vaša," čím vylúdila úsmev na Rebekinej tvári.
Dobrá nálada Rebeku čoskoro opustila. Uvedomila si, aká osamelá bude na kráľovskom dvore.
Vzdelávali ju doma, takže nikdy nemusela byť odlúčená od matky. Každý deň svojho života strávila v jej blízkosti. Menovaním na kráľovský dvor sa však definitívne odtrhla od matkinej sukne a stalo sa to skôr, než čakala. Navyše bez manžela, na ktorého by sa mohla spoľahnúť.
Iste, bude mať nekonečne veľa príležitostí užívať si spoločnosť a stýkať sa so zaujímavými ľuďmi. A zrejme tu stretne svojho budúceho manžela. Lenže niekde hlboko v duši cítila, že by dala prednosť bežným spoločenským stretnutiam počas bežnej spoločenskej sezóny s matkou po boku. Nedokázala schladiť matkino nadšenie tým, že by jej to povedala. Neboli však iba matka a dcéra. Boli naozajstné priateľky. Mala jej to povedať.
Na zvyšok dňa už nebolo naplánované nič, takže Flóra po vybalení kufrov ihneď odišla. Pre Rebeku to znamenalo, že bolo načase oddychovať, zabývať sa a zotaviť po vyčerpávajúcom týždni. Pridelili ju k vojvodkyni z Kentu, matke kráľovnej Viktórie. Dnes však vojvodkyňa nebola dokonca ani v rezidencii a dozajtra ju ani nečakali.
Rebeka sa natiahla na posteli. Ležala a rozmýšľala o kráľovnej. Bola v rezidencii, možno ju však nikdy nestretne. Napokon, kráľovnej nepredstavili každého, kto býval v paláci. Alebo ju možno stretne a mohli by sa stať veľkými priateľkami. Všetko je možné, keď bývate v paláci, pomyslela si Rebeka, keď zaspávala.
„Čo ste to urobili?" ozval sa prenikavý hlas. „Prečo ste presunuli tie skrine? Spím dlho. Aj vy budete. Nepotrebujeme, aby nás denné svetlo budilo skôr, než treba."
Aké drsné precitnutie z krátkeho sna! Rebeka zažmurkala a uvidela mladú ženu, ktorá vošla do izby a zjavne zažala jednu z lámp pri posteli, než začala svoj monológ. Bola nízka a bucľatá a rozopínala si oranžové šaty. Tmavšie zlatisté vlasy mala pevne stiahnuté do drdola až na zopár prstencov, lemujúcich jej anjelské líca. Niekto by jej mal povedať, že jej oranžová nepristane, pomyslela si Rebeka. Vyzerala v nich sinavo. Možno by bola pekná, keby nemala taký zlostný výraz.
Jej zelené oči uprene hľadeli na stenu s odkrytou polovicou okna. Kým Rebeka driemala, slnko zapadlo. Teraz z toho smeru neprúdilo nijaké svetlo.
Napoly spiaca Rebeka bezmyšlienkovito odvetila: „Na to sú predsa záclony."
„Záclony nie," ešte vždy ostrým hlasom nesúhlasila dáma. „Možno hrubé závesy, no na tie prekliate šnúry od závesov sotva dočiahneme, nemám pravdu? A keby sme nejaké mali, čo však nemáme."
Rebeka sa rýchlo prebrala. Tá dáma bola skutočne nahnevaná a dokonca sa to ani nepokúšala zakrývať. Pre takú banalitu?
Rebeka si sadla a zamračila sa pri pohľade na okno, ktoré spôsobilo tolké pohoršenie. Toto nevyzeralo na dobrý začiatok, ak to je lady Elizabeth. Nepochybovala o tom, že je.
„Pred spaním by som okno mohla zakryť plášťom a odstrániť ho, keď sa ráno zobudíte," navrhla. „Prepáčte, ale denné svetlo ma nikdy nezobudilo, takže to nepovažujem za nepríjemnosť. Zažínať lampy, keď dnu môže prúdiť denné svetlo, sa mi zdá dosť hlúpe."
Asi to nemala dodať, pretože mladá žena sa obrátila od skríň a prenikavo sa na ňu zahľadela. „Tak potom ste nikdy nespali v izbe s oknami na východ, však?"
Rebeka v duchu cúvla. „Nie, nespala, zrejme na tom niečo bude. Postarám sa, aby sa ten problém dal do poriadku."
Keď sa Rebeka postavila, týčila sa nad nižším dievčaťom. Bola pomerne vysoká, podobne ako jej matka, merala stosedemdesiatdva centimetrov. Vlastne sa ponášala na svoju matku v mnohom. Obe boli štíhle, a predsa pekne zaoblené tam, kde bolo treba. Obe mali plavé vlasy, hoci možno tmavší odtieň zlatistej zdedila po svojom otcovi, keďže Lilly mala oveľa svetlejší odtieň popolavoplavej. Mala aj matkine modré oči, ibaže o niečo tmavšie. Obe však mali rovnako výrazné lícne kosti, patricijský nos a jemne zaoblenú pevnú bradu. Za to všetko bola Rebeka vďačná, pretože Lilly považovali za celkom peknú ženu.
Rebeka sa usmiala a pokúsila sa o nový začiatok. „Predpokladám, že ste lady Elizabeth?"
„Áno a vy ste?"
Tón mladej ženy bol ešte vždy neprívetivý a svojím spôsobom panovačný. Rebeka dosť pochybovala, že by Elizabeth neinformovali, kto bude jej nová spolubývajúca.
„Lady Rebeka Anna Viktória Marshallová."
Takmer sa začervenala. Keď sa zoznamovala s ľuďmi, zriedkakedy spomenula svoje prostredné mená. Jej rodina a priatelia ju volali iba Beky, hoci bolo známe, že matka ju oslovovala Beky Anna, keď ju hrešila. Rebeka bola presvedčená, že jej rodičia si jednoducho nevedeli vybrať, a preto skončila s tolkými menami. Nemala však potuchy, prečo všetky spomenula práve pred svojou spolubývajúcou. Asi už predpokladala, že sa z nich nestanú najlepšie priatelky. Čo bolo dosť
mrzuté. Prepánajána, budú sa predsa deliť o posteľ. Musia sa k sebe správať aspoň srdečne.
„Nazvali vás podľa kráľovnej, však? Aké smiešne," poznamenala Elizabeth, keď prechádzala k jednej zo svojich skríň a otvorila dvere.
Rebeka pocítila zvrátenú radosť, že teraz to bola jej skriňa, a povedala: „Nie, v čase, keď som sa narodila, a vlastne ešte dlho potom, nebola kráľovnou. Vy však máte meno po mnohých kráľovnách. Aj to považujete za smiešne?"
Elizabeth sa pozrela cez plece. „Nemali ste sa dotknúť mojich vecí. Nieže to urobíte znova."
„Neboli ste tu."
„To usporiadanie bolo dokonalé."
Rebeka potlačila smiech nad tou mrzutou odpoveďou. „Nebolo a dovolím si tvrdiť, že sa ani len nepribližovalo k polovici. A stále to nie je polovica. Nechali sme vám dve skrine navyše."
Elizabeth očividne nebola za tú láskavosť vďačná. Dokonca na to ani nereagovala a namiesto toho sa spýtala: „My?"
„Moja slúžka a ja."
„Vaša slúžka tu dostala izbu?" Elizabeth sa zvrtla a prudko vydýchla. „Ako sa vám to podarilo?" „Nepodarilo a nie, nie je tu. My."
„Ach, vy máte dom v meste," prerušila ju Elizabeth. „Moja rodina nemá, a tak moja slúžka musela zostať doma. Keď máte dom v Londýne, prečo ho nepoužívate, ale tlačíte sa do tejto malej izby?"
Ak mala Rebeka nejaké pochybnosti o tom, že Elizabeth pohoršuje jej prítomnosť, teraz ju opustili. Tá mladá žena nemohla jasnejšie vysloviť odpor k tomu, že má spolubývajúcu. Rebeka by mohla byť na rozpakoch. Dievčina s menšou odvahou by určite bola. Ona však nie, a to z dobrého dôvodu, ktorý jej poskytol John Keets, nech je požehnaný.
„Aj keby táto izba nebola pridelená iba mne, patrí mi z nej polovica a vybrali mi ju na návrh kráľovnej. Nechcela by som kráľovnú uraziť tým, že by som žiadala inú izbu, ak však považujete toto opatrenie za také poľutovaniahodné, možno by ste o ňu mohli požiadať sama."
Elizabeth očervenela od rozpakov. Vari si naozaj myslela, že môže Rebeku vydesiť natolko, aby odišla alebo sa ospravedlňovala za vzniknutú situáciu len preto, lebo Elizabeth sa nasťahovala prvá?
„Ako som sa však chystala povedať predtým, než ste ma prerušili," pokračovala Rebeka, „nie, moja rodina nevlastní dom v Londýne, nablízku sme však našli byt pre moju slúžku, takže môže chodiť do paláca každý deň, aby sa venovala svojim zvyčajným povinnostiam."
„Aké príjemné," trucovito vyslovila Elizabeth. „Nie každý si môže dovoliť taký prehnaný luxus. Kde je teraz vaša slúžka?"
Rebeka trocha očervenela a nevedela prečo. Pravdaže, nie všetky šľachtické rodiny boli bohaté. To, že jej rodina bola bohatá, určite nebolo dôvodom na rozpaky.
Elizabeth sa, našťastie, pohla k jedinému toaletnému stolíku, o ktorý sa budú deliť, takže si jej červeň nevšimla. Vytiahla zamatom očalúnenú taburetku, zastrčenú pod stolíkom olemovaným čipkou, a sadla si, aby si skontrolovala účes.
Rebeka prehovorila smerom k Elizabethinmu chrbtu: „Nebol dôvod, aby tu Flóra zostala, keďže dnes nemám na programe nič, čo by si vyžadovalo jej pomoc."
„Nie na všetko v paláci nás upozornia včas. Budete sa musieť prispôsobiť situácii, ak chcete byť pripravená na každú náhodnú udalosť."
Rebeka si uvedomila, že to vlastne znelo ako dobrá rada, len si nedokázala predstaviť, prečo by jej to rozhorčené dievča chcelo dať dobrú radu.
„Možno by ste mohli kompenzovať zmeny, ktoré ste urobili v mojej izbe bez dovolenia, tým, že by mi vaša slúžka upravovala vlasy. Používala som slúžku lady Jane, tá však býva na opačnej strane paláca."
Rebeka mohla tušiť, že Elizabeth bude mať niečo za lubom, keď jej poskytla radu.
„Pochybujem, že Flóra bude súhlasiť s prácou navyše," odvetila Rebeka.
Elizabeth to však nenechala tak. „Čo má čo do toho hovoriť? Pracuje pre vás, urobí, čo jej poviete."
„Pracuje vlastne pre moju rodinu. Možno by ste to chceli prebrať s mojou matkou."
Na Elizabethinej tvári sa zjavil mrzutý výraz. „To nič, zvládnem to ako zvyčajne."
Rebeka pokrútila hlavou. Keby Elizabeth prejavila trocha dobrej vôle a správala sa k nej priateľskejšie, možno by tú záležitosť nechala na Flóru. Dokonca by jej za námahu strčila nejaké peniaze navyše.
Skôr ako by na to zabudla a ráno si vypočula ostrejšie sťažnosti od svojej spolubývajúcej, vydolovala Rebeka zo skrine svoj najhrubší plášť, pretisla sa medzi šatníky a prehodila ho cez starú záclonu.
„Priniesli ste si kostým?" spýtala sa Elizabeth. „Drina nariadila na dnešný večer masky."
„Drina?"
„Predsa kráľovná."
Rebeke bolo treba prepáčiť jej nevedomosť, pretože iba členovia kráľovskej rodiny nazývali kráľovnú Viktóriu prezývkou z detstva. Určite ju nedali do izby s členkou kráľovskej rodiny, ku ktorej sa nevedomky správala tak neúctivo.
Po prvý raz v živote si želala, aby ju jej matka vychovala tradičnejšie, a nie tak uvoľnene. Keby jej otec nezomrel, ked bola taká mladá, jej výchova by určite bola v súlade s výchovou ostatných súčasných urodzených mladých dám.
Bola poctivá, nevinná? Áno, bola, mala sotva osemnásť a dosiaľ ju nik nepobozkal. Vedela hrať aspoň na jednom hudobnom nástroji a spievať? Áno, vedela spievať, mala však obe ruky ľavé, pokiaľ išlo o hudobné nástroje. Vyskúšala štyri druhy nástrojov, než ich Lilly zahodila. Mala by aspoň povrchne ovládať jeden či dva cudzie jazyky? V skutočnosti plynulé hovorila po francúzsky. Bola oddaná? Áno, bola oddanou dcérou a pravdepodobne by mohla byť aj oddanou manželkou. Aspoň by sa o to pokúsila. Bola priveľmi popletená, aby dokázala sformulovať inteligentný názor? Nie, v tomto prípade úplne zlyhala.
Lilly sa jej zverila: „Vieš, inteligenciu si musíme jednoducho nechať pre seba, ak nejakú máme. A musím ťa varovať, drahá. Ak bude treba predstierať, že si hlúpa, potom to tak musíš robiť. Žiaľ, presne to čaká od svojej ženy priemerný šľachtic. Možno tvojho manžela bude tešiť inteligentný rozhovor, ktorý sa nebude krútiť len okolo služobníctva a domácnosti, teda jediných znalostí, ktoré od svojich manželiek očakáva väčšina manželov. Ak však nebudeš mať také šťastie, nuž, si dosť bystrá, aby si sa (varila hlúpo!"
Pravda, keby ju Lilly vychovávala prísne tradičným spôsobom, asi by pred Elizabethiným hrubým správaním ušla so slzami. Život s matkou ju naučil, že byť ženou znamená viac, než muži očakávajú. Život s Lilly ju nezničil, pripravil ju na všetko - okrem urážky člena kráľovskej rodiny.
Pri tej myšlienke zbledla. „Ste príbuzná s kráľovnou?" „Čo vás priviedlo na tú myšlienku?" trocha arogantne sa spýtala Elizabeth.
Rebeka pochopila, že Elizabeth sa chce iba uistiť a dať jej najavo, že vie o kráľovskom dvore oveľa viac než ona. Obavy, ktoré v Rebeke vyvolala, ju však sotva urobili sympatickejšou.
Rebeke sa uľavilo, že neurazila kráľovskú rodinu, správanie Elizabeth ju však nahnevalo, a tak odmerane vyslovila: „O nijakých maskách ma neinformovali."
„Neboli ste tu, keď to hovorili, však?"
To bola pravda, no iste nepredpokladá, že pôjde na ples bez pozvania. Elizabeth si to zjavne nemyslela.
„Od dvorných dám sa očakáva, že budú mať niekolko kostýmov a nejaké drobné doplnky na vytvorenie iných variantov. Kráľovná má rada všetky druhy zábavy a maškarné plesy priam zbožňuje. A ak hovorí o maskách, môžete si byť istá, že sa na plese musíte zúčastniť v kompletnom kostýme. Napokon, je mladá, má len o niekolko rokov viac než vy alebo ja. Prečo by neobľubovala tie isté veci ako my?"
Rebeka cítila, že sa znova červená. Maškarný kostým bola jediná vec, čo s matkou prehliadli v jej garderóbe. Nemala dokonca ani škrabošku.
Elizabeth to tušila. „Nuž, to je hanba. Je to dosť zlý začiatok, nemyslíte?"
Skutočne Rebeka rozoznala v Elizabethinom hlase pôžitok? Pravdepodobne. Dievčina však pokračovala: „Požičiam vám jeden z mojich kostýmov," zastala a premeriavala si Rebekinu vysokú, štíhlu postavu, „očividne vám však nebude sedieť."
„Jednoducho ma budú musieť ospravedlniť..."
„Len ak by ste boli chorá, čo nie ste. Očakáva sa od nás, že sa zúčastníme na všetkých zábavách, aby sme zaplnili kráľovský dvor, najmä odkedy sa pozývajú cudzí hodnostári, ktorí potrebujú dámy na tanec a konverzáciu. To všetko je v záujme monarchie, aby pôsobila dobrým dojmom."
Lilly ju na to upozornila. Preto by sa kráľovský dvor mohol označiť za vrchol všetkých spoločenských podujatí. Mala by tu spoznať tých najžiadanejších slobodných mužov sveta a sama sa zapojiť do pompéznych ceremónií určených na to, aby na tých istých nezadaných
mladíkov urobila dojem. Bude o tom musieť informovať matku. Lilly môže zariadiť, aby jej doručili nejaké maškarné kostýmy od domácej krajčírky, ktorá má jej miery. No dnes to už nestihne. Ale ako by to mohlo hrať v jej neprospech, keď o tom jednoducho nevedela? „Myslím, že som chorá..."
„Mlčte a nechajte ma rozmýšľať," zahriakla ju Elizabeth. „Ostatné dámy, ktoré majú možno viacero kostýmov a mohli by vám nejaký požičať, sú ako ja prinízke. Čo ste robili, podali sa na svojho otca?"
„Nie, na matku."
Elizabeth nepočúvala a šla rovno k jednej zo svojich skríň. „Pozriem sa, či nemám niečo, čo by sa mohlo zísť." Po chvíľke hľadania sa zvrtla, držiac v ruke trojrohý klobúk, aký sa nosieval pred stáročiami. Dokonca sa usmievala. Akú úžasnú zmenu spôsobil na jej tvári úsmev. Jej črty zmäkli a vyzerala priateľsky!
„Toto tu nechala moja posledná spolubývajúca. Dosť zlé, že vzala sako a nohavice, ktoré by doplnili kostým, som si však istá, že vám nájdeme sako a možno dokonca vhodné nohavice. Niektorí z tunajších lokajov sa obliekajú dosť márnotratné, ak ste si nevšimli."
Rebeka sa pochybovačné zamračila. „A môj kostým by mal predstavovať?"
„Predsa mušketiera. Určite si nik nevšimne, že nemáte rapier, ktorý by dotvoril celkový obraz. Vidíte, základom je staromódny klobúk. A pre ženu je to dokonalý kostým. Muž by to nemohol urobiť. Keby si sňal klobúk, nebol by v kostýme! Ale žena - viete, toto je jediný raz, keď môžeme nosiť nohavice! Pre nás je toto kostým a výborný."
Elizabeth mala vlastne pravdu. Zdala sa veľmi spokojná so svojím riešením, a tak Rebeka nemala srdce povedať jej, že radšej bude riskovať jej hnev a nepôjde v hlúpo vyzerajúcom provizórnom kostýme, než by vyvolala pobúrenie za to, že sa pokúša vystupovať ako muž.
„Budete si musieť skryť vlasy pod klobúk," dodala Elizabeth, keď ho hodila smerom k Rebeke. „Nepríjemné, že ste poslali slúžku preč, však?"
Tak toto už bolo lepšie. Zlomyseľná poznámka i tón hlasu sa väčšmi zhodovali s tým, čo Rebeka očakávala od svojej spolubývajúcej. Nech jej je odpustené, že nedôverovala Elizabethinej náhlej ponuke.
Zdalo sa však, že dievčina nečakala na odpoveď. Vytiahla zo skrine svoj kostým, no nepoložila ho na posteľ. Prehodila si ho cez ruku a vzdychla:
„Dávam prednosť úprave vlasov, čo zvyčajne znamená, že si musím vláčiť šaty po celom paláci, aby som sa mohla obliecť potom." Cestou k dverám dodala: „Dám vám poslať sako."
Také niečo asi neurobí, pomyslela si Rebeka, keď osamela a sadala si na posteľ. Elizabethina poznámka, ako ju obťažuje, že musí chodiť k niečej slúžke, aby ju učesala, to zaručovala. Bola si istá, že Elizabeth jej nepreukáže nijakú láskavosť. Zakrátko jej však doniesli sako a ani nie o päť minút jej ďalší lokaj podal nohavice. Rebeka sa zrazu cítila dosť trápne, že o Elizabeth Marlyovej pochybovala.
Rebeku celkom potešil obraz, ktorý videla v zrkadle, keď od neho odstúpila, aby sa pozrela na svoj improvizovaný maškarný kostým. Kiežby mala izba dlhšie zrkadlo, to oválne jej však umožní vidieť aspoň časť postavy.
Vďaka svojej výške zvládne túto rolu. Nohavice jej sedeli ako uliate, a tak sa rozhodla, že bude pokračovať a oblečie sa za elegantného gavaliera. Keby sako bolo menej prepychové, možno by predstavovala piráta, vtedy by si nemusela napchať vlasy pod klobúk. Klobúk so samopašným dlhým perom bude asi pôsobiť inak.
Hoci na svojom prvom verejnom vystúpení na kráľovskom dvore by Rebeka rada vyzerala dokonalejšie, kostým očividne spĺňal funkciu masky. Zvrtla sa a rýchlo skontrolovala svoj chrbát v zrkadle. Uistila sa, že ju môžu pokladať za muža, pokým sa jej nepozrú do tváre. Keď sa doparádila, pocítila vzrušenie. Toto bude jej prvý ples! Bez Elizabethinej pomoci by ho zmeškala. Dlhuje tej dievčine ospravedlnenie za to, že jej nedôverovala.
Náhlivo opustila izbu, no keď zbadala pred sebou dlhočiznú chodbu, spomalila. Uvedomila si, že nemá ani potuchy, kde sa ples koná. Určite v jednej z hlavných sál. Na konci chodby nepochybne stretne sluhov, ktorých sa bude môcť spýtať.
„Premiešali sa ti dni, kamarát?" ozval sa za ňou mužský hlas. „Maškarný ples je až zajtra večer." Muž obrátil hlavu, vrhol na ňu krátky pohľad a prešiel popri nej.
Rebeka zastala. On? Čo tu robí on?
Muž nezastal, aby si vypočul jej odpoveď. Aj tak by sa jej nedočkal, pretože úplne onemela. Dlhé nohy ho niesli ďaleko od nej a čoskoro jej zmizol z dohľadu. Nepozrel sa na ňu dosť dôkladne, aby si uvedomil svoj omyl. Ona však zachytila jeho tvár .1 okamžite ho spoznala. Očaril ju, hoci ho videla po tretí raz.
Myslela naňho ako na Anjela. Na obyčajného muža bol priveľmi pekný. Bol nádherne urastený a dlhé čierne vlasy mu poskakovali na pleciach v rytme jeho dlhých krokov. Nazdávala sa, že jeho oči majú svetlosivú
farbu, nikdy predtým však nebola pri ňom tak blízko. Stačil len jeho krátky pohľad, aby si uvedomila, že v skutočnosti majú pekný svetlomodrý odtieň.
Prvý raz ho videla v Norforde a zmocnila sa jej taká posvätná hrôza, že si nad ním predstavovala svätožiaru. Preto ho v duchu pomenovala Anjelom. Tú predstavu v nej utvrdilo druhé stretnutie, keď ho uvidela, ako sa nesie na koni smerom k Norford Hallu. Slnečné lúče prenikajúce cez koruny stromov svietili rovno naňho ako nebeská žiara. Aj vtedy ju zachvátila posvätná hrôza. Myslela by si, že si to možno iba predstavovala, keby s ňou nebola jej matka Lilly a nevšimla si jej reakciu.
„Je príbuzným tvojho budúceho manžela," povedala Lilly. „Myslím, že je jedným z mnohých bratancov Raphaela Locka. Prisahám, celá tá rodina je požehnaná výnimočným vzhľadom."
Jej matka sa veľmi nádejala, že sa vydá za Lockovho dediča. A Rebeka takisto. Od prvého dňa, keď stretla Raphaela Locka na jednej z matkiných záhradných slávností, ju očarila jeho krása a šarmantné spôsoby. Nadšene potom súhlasila s Lilliným návrhom, že by sa jej hodil za manžela. Nanešťastie sa to udialo pred piatimi rokmi. Ona bola primladá na vydaj, on už mal vek na ženenie.
Rebeka s matkou sa dosť obávali, keď Raphael odišiel do Londýna na svoju prvú skutočnú spoločenskú sezónu, našťastie k nim doleteli chýry, že zatiaľ si manželku nehľadá. Po čase dorazili ďalšie chýry. Vraj väčšina mám debutantiek tej istej spoločenskej sezóny odmietla uveriť, že nie je zamilovaný do ich dcéry. Pokúsil sa ich zbaviť tým, že mal jednu ľúbostnú aférku za druhou. Dúfal, že tak získa povesť hýrivca a nie mládenca vhodného na ženenie.
Nepomohlo to. Mamy mu naďalej podstrkovali svoje dcéry. Ako dedič vojvodu z Norfordu bol Raphael jednoducho priveľmi dobrým úlovkom, než aby ho ignorovali. Prenasledovali ho tak intenzívne, že ho viacmenej vyštvali z Londýna rovno na európsku pevninu, kde strávil dva roky. Marshallovie dámam sa uľavilo. Videli v tom odklad, čas pre Rebeku, aby ešte stihla trocha dospieť.
Keď sa však Raphael vrátil do vlasti, stalo sa niečo nečakané. Bez varovných signálov a dokonca bez dvorenia požiadal o ruku Oféliu Reedovú a hneď sa aj oženil. Vzal si najkrajšiu a najzlomyseľnejšiu ženu
v Londýne. Pre Rebeku to bolo obrovské sklamanie a niesla to veľmi ťažko.
Lilly sa, pravdaže, obviňovala za to, že nastolila tému manželstva, hoci naň Rebeka ešte nemala vek. Tú istú chybu už neurobila. O sobáši sa stále diskutovalo, no iba vo všeobecnosti a bez konkrétnych mien.
A teraz tu bol Raphaelov bratanec, ktorého by tu čakala najmenej. Ak sa však nad tým zamyslí, nebolo až také neprirodzené stretnúť ho v Buckinghamskom paláci. Napokon, bol markíz. Aspoň si myslela, že by mohol byť. Vari sa jeho matka nevydala za markíza? A nedopočuli sa neskôr, že ovdovela a titul prešiel na jej najstaršieho syna? Určite ho pozvali na jeden z večierkov.
Keď precitla z omámenia, uvedomila si, že Anjela videla po prvý raz, odkedy stratila záujem o jeho bratanca. Predtým pokladala záujem o tohto muža za nenáležitý. Navyše v Norforde nebol veľmi známy. Jeho matka, jedna z vojvodových početných sestier, sa vydala a presťahovala do Londýna skôr, než sa Rebeka narodila. Vlastne sa nikdy nedozvedela ani jeho meno, lebo ľudia o ňom hovorili len ako o Raphaelovom bratancovi či Juliinom synovi. Pre ňu jednoducho zostal Anjelom.
Samozrejme vedela, že nie je anjel. Dokonca počula nejaké klebety o tom, že syn Júlie Lockovej je notorický sukničkár, čo bol slušnejší výraz pre smilníka najhoršieho druhu. Ani zamak tomu neverila. Ako s ním mohli spájať niečo také nechutné?
Rebeka sa pohla po prázdnej chodbe ďalej. Neurobila však viac ako dva kroky a znova zastala. Človek, ktorý ju upozornil na omyl, ju zmiatol natolko, že vôbec nevnímala význam jeho slov.
Maškarný ples sa nekoná dnes? Naozaj si Elizabeth splietla dni alebo klamala, aby z nej urobila blázna? Určite by vyzerala hlúpo, keby sa zjavila na slávnosti v tomto odeve. Nejaký večierok sa však musí konať, inak by nezosnovala plán, aby ju strápnila pred ostatnými. Bol to plán.
„Nerob unáhlené závery," mrmlala si popod nos. „Nezabúdaj na prezumpciu neviny. Možno sa ti naozaj pokúšala pomôcť, Iba sa pomýlila. Potom by bolo hanbou vzniesť nepravdivé obvinenia a skončiť ako hlupaňa."
Pomaly kráčala k svojej izbe. Rozmýšľala, čo všetko sa mohlo stať, keby Anjel nešiel okolo nej. Čo by urobila jej matka? Kiežby ju mohla požiadať o radu, no teraz už bola Lilly asi späť v Norforde.
Rebeka zatvorila dvere a oprela sa o ne. Nebola si celkom istá, či má ísť spať, aby bola svieža na svoj prvý deň v paláci,alebo či si má prezliecť šaty, vyhľadať Elizabeth a vyžiadať si vysvetlenie. Jej pohľad upútalo okno. To odporné okno. Hlúpe okno zakryté jej plášťom! Zlosť, ktorú sa pokúšala ignorovať, sa už dlhšie nedala potláčať.
„Tentoraz ti tvoja izba vyhovuje?"
Rupert St. John, markíz z Rochwoodu, oddychoval na čalúnenom kresle. Jednu nohu mal ledabolo prevesenú cez operadlo a chrbtom sa opieral o druhé. Privoňal k brandy, ktoré dostal, neodpil si však z neho a ani nedopovedal na otázku. K vyššie postavenému mužovi sa úmyselne správal neúctivo. Pohŕdal Nigelom Jenningsom a obaja to vedeli.
Keď Ruperta prvý raz požiadali, nech niekoľko dní pobudne v paláci, aby mohol byť blízko sledovaného subjektu, strčili ho aj s jeho sluhom do takej malej izby, že by ju pokojne mohli nazvať búdou. Tentoraz mu dali apartmán, práve uvoľnený nejakým cudzím kráľom, takže tá otázka nepotrebovala odpoveď. V skutočnosti sa na predošlú izbu nesťažoval, iba povedal Nigelovi, nech ho už nikdy nežiada, aby znova zostal v Buckinghamskom paláci, najmä keď jeho dom je vzdialený menej než päť minút jazdy. Nigel však prízvukoval, aké je to dôležité, a tak Ruperta skutočne trocha prekvapila grandióznosť jeho terajšieho ubytovania.
Jeho bledomodré oči spočinuli na staršom mužovi, ktorý si takisto nalial brandy a v sekretári začal hľadať ďalšiu fľašu. Nigel Jennings, nízky, šľachovitý a nenáročný muž by splynul s hocakým davom - čo z neho robilo ešte nebezpečnejšieho človeka. Rupert by nemohol urobiť to isté. Mal tvár, na ktorú nikto nikdy nezabudol. Bol mimoriadne pekný, dokonca ho niekedy nazývali krásavcom, čo v ňom vyvolávalo vražedné chúťky, lebo do súčasnej roly ho dostala predovšetkým jeho krása.
Niežeby sa mu nepáčilo, čo robil. Miloval nebezpečenstvo. Bolo takmer návykové. Mal rád aj vzrušenie z úspechu. A bol rád neznámym hrdinom. Iba sa mu hnusilo, ako sa to všetko začalo.
Nigel, zaujatý hľadaním druhej fľaše, sa spýtal: „Čo si zistil, miláčik?"
Rupert stuhol pri tom prejave nežnosti a navlas rovnakým tónom odpovedal: „Jedného dňa ťa asi zabijem."
Nigel sa prekvapene zvrtol a podľa všetkého si uvedomil, čo nešťastnou náhodou vyslovil. Trocha zbledol. „To som neformuloval správne."
„Nie?"
„Žartoval som. Už sa to znova nestane."
Rupert tomu neveril a prísnym, hlbokým hlasom vyslovil: „Presvedčil si chlapca, že jedine on môže zachrániť svoju vlasť pred skazou. Urobil si dojem na chlapca, aby uveril, že táto tvár," dobol si prstom do líca „je jediné, čo zapôsobí."
„Dokonale si sa hodil na tú úlohu," oponoval Nigel. „Keď som ťa po prvý raz uvidel, zavítal si na návštevu Jurajovho kráľovského dvora s tvojím otcom. Dobrý Bože, bol si najkrajšie dieťa, aké som kedy stretol. Nikdy na to nezabudnem. Keď sa o niekolko rokov plánovala špeciálna akcia, hneď som si spomenul na teba, takže, áno, vyhľadal som ťa, a hoci si v štrnástich rokoch ešte nebol celkom zrelý muž, bol si dosť starý, aby si rozhodoval sám za seba..."
Rupert pokračoval, akoby ho neprerušil: „Naverboval si chlapca, aby v záujme svojej vlasti urobil niečo nepredstaviteľné. A vôbec ti neprekážalo, že to má urobiť po tvojom, hoci existoval aj iný spôsob, ktorý by ho nepoznačil na celý život. Ten chlapec však už neexistuje."
„Preboha, Rupert, iba sa mi pošmykol jazyk!"
„Pošmykli sa ti city," hnevlivo ho opravil Rupert, keď vstal. „Už dávno sme sa dohodli, že si tie perverzné city necháš pre seba."
Bol až priveľmi hrubý. Nigelova tvár horela od rozpakov. Raz v noci pred štyrmi rokmi mu v plačlivej opitosti vyklzlo, že ho miluje. Hovoril, že sa to jednoducho stalo a že si nemôže pomôcť. Prisahal však, že to už nikdy nespomenie a že nedovolí, aby to zasahovalo do ich pracovného vzťahu. Nigelove sexuálne preferencie sa tým smerom podľa všetkého ani neuberali. Kedysi mal ženu, no zomrela. Mal niekolko detí. Vydržiaval si milenku. To všetko mohla byť zásterka - alebo aj nie. Rupert vedel, že niektorých mužov priťahujú obe pohlavia, a tak musel uplatniť prezumpciu neviny, inak by pre Nigela nedokázal ďalej pracovať.
Rupert si vzdychol: „Možno som to prehnal. Nechajme to, dobre?"
Znelo to takmer ako ospravedlnenie. Nigel ho prijal so strohým kývnutím hlavy, uchopil dopoly naplnený pohár s brandy a prešiel k stoličke, stojacej na opačnej strane izby. Bola to dosť veľká miestnosť. Nigel ju nazýval domovom, odkedy kráľovná Viktória ustanovila Buckinghamský palác svojím domovom. Tu alebo v niektorej ďalšej z kráľovských rezidencií mal tú česť dodnes slúžiť trom panovníkom.
Špión, kráľovský agent, vyberte si, čo chcete. Nigel sa zaoberal získavaním informácií, ktoré mohli krajine pomôcť alebo uškodiť. Napokon, byť včas varovaný, znamená byť pripravený, v dobrom aj v zlom. Niektorí ľudia si dokonca mysleli, že je jedným z ľavobočkov posledného kráľa Juraja II., čo by vysvetľovalo, prečo vždy býval v rezidencii s panovníkmi. Výraz kráľovský špión jednoducho nevystihoval tohto chlapíka, nech bol akokoľvek skromný.
Pre ľudí, ktorí preňho pracovali, neexistovala mzda. Šľachtici sa hlásili dobrovoľne, aby slúžili v prospech vlasti. Mzdu nechával pre čvargu, ktorej sa nedalo dôverovať, pokým jej nestrčil do vrecka nejakú mincu za námahu. Nigel by v záujme svojej krajiny zašiel tak ďaleko, ako sa dá, bez najmenších výčitiek, hoci mal vlastnosti, ktoré vyvažovali jeho nedostatky.
S nevysloveným ospravedlnením, ktoré medzi nimi viselo vo vzduchu, Nigel znova nastolil otázku: „Zistil si už niečo?"
„Vyzerám, že dokážem robiť zázraky? Práve som dorazil."
Starší muž sa usmial nad Rupertovou uštipačnou odpoveďou. „Nenazýval by som to zázrakom, hoci si známy tým, že občas dosahuješ vynikajúce výsledky."
„Ešte stále nechápem, čo si vyžaduje moju prítomnosť tu v rezidencii. Ministerský predseda nie je hlúpy. Nedosadí do paláca niekoho, kto ho vykreslí zle."
Keďže strana whigovcov bola tak dlho pri moci, Nigel mal medzi nimi množstvo informátorov. Na menšie úlohy v prípade nutnosti dokonca využíval niektoré dvorné dámy spomedzi whigovcov. No teraz, keď parlament ovládali toryovci, bude jeho život trocha ťažší. Niežeby dával prednosť niektorej politickej strane. Pri svojej práci si to naozaj nemohol dovoliť. Musel jednoducho začať od nuly a nájsť si medzi dvornými dámami nové kontakty.
„Samozrejme, všetky pochádzajú z dobrých rodín. V tomto smere nemám obavy - zatiaľ," riekol Nigel. „No dve z dám pridelených vojvodkyni, keď sa po narodení princeznej zmierila s kráľovnou, patrili do môjho tábora. Pochopili nevyhnutnosť oznamovať mi všetko, čo sa v súvislosti s vojvodkyňou vymykalo bežným veciam. Po ich strate."
Rupert ho prerušil: „Nehovor mi, že sa ešte vždy znepokojuješ pre vojvodkyňu z Kentu? To je stará história, dávno zametená pod koberec. Ona a kráľovná teraz spolu výborne vychádzajú, nie?"
Obe ženy sa načisto odcudzili a počas toho obdobia kráľovná nedovolila svojej matke, aby bývala v jej domácnosti. Stalo sa to kvôli Johnovi Conroyovi, osobnému tajomníkovi a poradcovi vojvodkyne. Udajne bol aj jej milencom, hoci sa to nikdy nedokázalo. Dokonca aj Viktória to tušila. Keď mal Conroy tú drzosť, že sa pokúsil Viktóriu donútiť, aby ho urobila svojím osobným tajomníkom, mala plné zuby panovačnej dvojice a vykázala ju zo svojej domácnosti.
Princ Albert, kráľovnin manžel a vojvodkynin synovec, urovnal rozkol medzi dvoma ženami minulý rok, keď kráľovná porodila prvé dieťa. Pomohlo aj to, že Conroy opustil krajinu. Ruperta prekvapilo, že Nigel nezariadil, aby ho jednoducho zavraždili. Nepochyboval však, že Nigel mal prsty v Conroyovom dobrovoľnom exile, hoci to nikdy nepripustil.
Teraz Nigel súhlasil s Rupertovým konštatovaním. „Vojvodkyňa sa podľa všetkého stala bezhranične milujúcou starou mamou a s Viktóriou sú si znova blízke. Nevykonával by som však prácu poriadne, keby som iba predpokladal, že netreba dávať pozor aj na tom fronte - najmä keď Sáru Wheelerovú nevymenili spolu so zvyškom dvorných dám menovaných whigovcami. Rozumná dáma nemá vyjadrovať svoje politické názory."
„Získala po zmene strán nové postavenie?"
„Nie oficiálne, no keďže sú ostatné dvorné dámy nové, vojvodkyňa ju poverila dozorom nad nimi."
Rupert veľmi dobre vedel, že Nigel podozrieval lady Sáru, odkedy sa po prvý raz zjavila na kráľovskom dvore. Schudobnená šľachtičná, posledná svojho rodu, bola súčasťou vojvodkyninej domácnosti predtým, než sa kráľovná presťahovala do paláca, a vlastne nikdy nedostala pracovné zaradenie. Sára, lady Sarah, bola u vojvodkyne iba zamestnaná. Potom sa ona a Nigel stali svojím spôsobom súpermi. Áno, súperi bol ten správny výraz pre súťaž, ktorá sa medzi nimi zrodila začiatkom tohto roka.
Sára „Wheelerová takisto rada zbierala informácie o ľuďoch na kráľovskom dvore. Nigelovi sa však nikdy nepodarilo zistiť, čo s nimi robí. Bol si istý, že ich nepoužíva na to, aby si získala kráľovninu priazeň, pretože jej nastavil niekolko pascí a ona sa do nich ani raz nechytila.
Dokonca požiadal Ruperta o pomoc pri odhalení jej motívov. Podľa Nigelovho návrhu sa mal Rupert, pochopiteľne, stať jej milencom. Rupert sa však zriedkakedy držal Nigelových návrhov. Navyše si k tejto dáme rýchlo vypestoval odpor, ktorý nemal nič spoločné s Nigelom alebo jeho požiadavkou. Na to, že mala nízke postavenie, bola priveľmi drzá, ba dokonca panovačná. A nazývala ho krásavcom.
Rupert vtedy tušil jedine to, že Sára nepredstavuje pre monarchiu nijakú okamžitú hrozbu. Mala v úmysle niekoho vydierať? To sa uvidí.
Prestal spomínať a pokračoval v rozhovore: „Dobrú polovicu dám, ktoré teraz prišli, už poznám zo spoločenských podujatí. Nenašiel som na nich nič nezvyčajné. Pochádzajú z dobrých rodín, ktoré neskrývajú v skriniach nijakých radikálov. Väčšina z nich sa vymenovaniu za dvornú dámu jednoducho potešila. Iba niektoré sú obozretnejšie, lebo vedia, že kráľovná prejavuje priazeň whigovcom."
Nigel si vzdychol. „Kiežby to nebolo všeobecne známym faktom. Upozornili ju, aby si prestala písať s lordom Melbournom, jednako to však robí ďalej."
Rupert mal pochopenie pre kráľovnú. „Aj mňa by poriadne nahnevalo, keby mi povedali, že už viac nesmiem komunikovať s priateľmi. Kým bol Melbourne vo funkcii, nebol iba jedným z jej naj bližších poradcov. Naučil ju všetko, čo vie o politike, a boli priateľmi, odkedy nastúpila na trón. Prerušiť tento vzťah len preto, že súčasný ministerský predseda je toryovec."
„Veľmi dobre vieš, že monarchia sa musí riadiť odlišnými pravidla mi než ty a ja. Kráľovná závisela od Melbourna, teraz však má princa Alberta, na ktorého sa môže spoľahnúť, tak ako aj na svoje dobré politické inštinkty. A ako panovníčka veľmi dobre vie, že nesmie prejavovať priazeň politickej strane, ktorá nie je pri moci."
Rupert sa uškrnul. „Nezabúdajme, že si ma nechal doručiť zopár tajných listov od jej veličenstva."
„Netrúfam si radiť kráľovnej. Ak ma o niečo požiada, urobím to bez pýtania. Teraz to robí aspoň tajne. Chápe, že nemôže verejne podkopať Peelovu autoritu po druhý raz."
Rupert sa takmer rozosmial. Prvý raz sa to stalo pred štyrmi rokmi a udalosť vošla do povedomia ako Spálňová kríza. Melbourne odstúpil a Peel   zaujal jeho miesto. No keď sa pokúšal dosadiť do kráľovninej
domácnosti manželky toryovcov, Viktória nielenže neustúpila, ale to kategoricky odmietla. Nevzdala sa svojich whigovských dvorných dám; boli jej blízkymi priateľkami, nielen ceremoniálnymi bábkami. To viedlo k Peelovej rezignácii a Melbournovmu návratu do funkcie.
O štyri roky však Melbourne nadobro rezignoval, Peel znova vyhral voľby a Viktória už druhý raz neurobila tú istú chybu. Navyše po výdaji za Alberta, ktorého vrúcne milovala, sa už viac nespoliehala na spoločnosť svojich dvorných dám. Tak Peelom vymenované kandidátky začali prichádzať do paláca a Ruperta priviedli, aby sa uistil, že ani jedna nie je nevhodná na tú prácu. Proti takejto úlohe Rupert nemal nijaké námietky. Iba si myslel, že na jej splnenie nepotrebuje bývať v paláci.
Pravdaže, presne vedel, prečo na tom Nigel trval. Ak sa Rupert musel uchýliť k zvádzaniu niektorej z dám, aby zistil, čo treba, chcel sa ubezpečiť, že má vhodnú izbu nablízku.
Zábava sa konala v žltom salóne v opačnom krídle od hlavných reprezentačných miestností. Rebeka šla spočiatku nesprávnym smerom, takže jej trvalo oveľa dlhšie, než salón našla. Ak sa kráľovná ukázala, zrejme už odišla, pretože Rebeka tam videla postávať a zhovárať sa asi len dvadsať ľudí, zväčša dám. Uprostred miestnosti stálo prázdne neveľké pódium. Dnes bol možno na programe prednes básní. Matka vravela Rebeke, že staršie dvorné dámy často usporadúvali malé predstavenia pre vlastné pobavenie, ak sa nekonalo nič oficiálne, čo by si vyžadovalo ich účasť.
Rebeka by odišla, keby nezbadala Elizabeth Marlyovú, ktorá sa na opačnom konci miestnosti rozprávala s dvoma dievčatami v jej veku. Oblečené mala tie isté šaty, ako keď opúšťala ich izbu. Určite sa tam neukázala v maškarnom kostýme. To Rebeku utvrdilo v presvedčení, že ju Elizabeth chcela vystaviť trápnej situácii.
Bez váhania prešla cez miestnosť a priblížila sa k svojej spolubývajúcej. Kývla na pozdrav ostatným dvom dievčatám, potom zašepkala Elizabeth do ucha: „Prečo ste mi klamali?"
Elizabeth zmeravela po tomto obvinení. Nenamáhala sa Rebeku predstaviť svojim spoločníčkam či dokonca sa s nimi rozlúčiť a odtiahla ju ďalej od ostatných, pričom povýšené odvetila: „Nebuďte smiešna, ja nikdy neklamem. A o čom, preboha, som mala klamať?"
„O kostýme, do ktorého ste ma s takým úsilím chceli navliecť dnes večer? Osviežilo vám to pamäť?"
Elizabeth pokrčila plecami, no v hlase nedokázala skryť arogantnost. „Iba som si splietla dni, tu sa to ľahko stane."
„Ak je to pravda, prečo ste sa nevrátili a nepovedali mi to?" nedala sa odbiť Rebeka.
„Poslala som lokaja, zrejme však nesplnil úlohu. Ste celkom mimo, keď naznačujete, že som vám klamala."
Rebeka vedela, že je to ďalšia lož. Samoľúby a falošný tón Elizabethinho hlasu hovoril sám za seba. Nevyzerala ani trocha skrúšene.
„Poďme pohľadať toho lokaja, dobre?"
„Och, preboha," netrpezlivo odvrkla Elizabeth, „naozaj začínate byť smiešna! Nemáte na sebe maškarný kostým, tak ste evidentne včas zistili, že na dnešný večer nebol potrebný. A ako sa vám to podarilo?"
„Dozrel na mňa jeden anjel."
Elizabeth nadvihla obočie, rozhodla sa však nekomentovať takú nezmyselnú poznámku a namiesto toho povedala: „Tak potom sa nič nestalo, nie?"
Mohlo sa stať a obe to vedeli. A Rebekin hnev nepoľavoval. Možno by pomohlo ospravedlnenie, očividne sa ho však nedočká. A Elizabethino konštatovanie ju ani trocha neuspokojilo. Rebeka mohla vedieť, že Elizabeth jednoducho poprie obvinenia. Keďže sa od začiatku správala útočne, Rebeka očakávala, že ju vysmeje alebo si bude robiť žarty z jej dôverčivosti.
Preto jej nezostáva nič iné, iba ju upozorniť: „Nepokúšajte sa ma znova strápniť. Následky sa vám nebudú páčiť." A pre istotu dodala: ,A urobíte čertovsky dobre, ak ma nezobudíte, keď prídete - tentoraz."
„Inak čo?" odvrkla Elizabeth.
To bola dobrá otázka. Rebeka sa musela na chvíľu zamyslieť, kým odvetila: „Inak si s radosťou budem užívať slnko, ktoré bude svietiť do izby od skorého rána."
Už keď Rebeka vyslovovala tú hrozbu, vedela, že je to prehnané, no aspoň si povedala svoje. Ak chce Elizabeth vojnu, je pripravená výzvu prijať.
Len čo dohovorila, obrátila sa na odchod. Všimla si, že tri dámy, ktoré stáli neďaleko, sa usmievali. Uvedomila si, že museli počuť, čo povedala, očervenela a pohla sa k dverám. Jedna z nich ju nasledovala na chodbu a pridala sa k nej.
„Už bolo načase, aby niekto vzal na paškál Elizabeth Marlyovú pre jej ohavné vystrájame. Bravó," vyslovilo dievča s veselým, úprimným úsmevom. „Volám sa Evelyn DuPreeová. A ak správne predpokladám, vy by ste mali byť lady Rebeka Marshallová?"
„Áno, ale ako to viete?"
„Povedali nám, že vás máme očakávať zajtra. Ste štvrtá dvorná dáma pridelená vojvodkyni z Kentu. Nanešťastie, Elizabeth Marlyová je jednou z nás, čo znamená, že sa jej nevyhneme, aj keby sme veľmi chceli."
Evelyn bola celkom pekná. Mala pieskovohnedé vlasy, orieškovohnedé oči a Rebeka odhadovala, že je od nej o rok či dva mladšia. Nie všetky dvorné dámy museli byť zrelé na vydaj. Svoj post zastávali prinajmenšom štyri roky alebo do nasledujúcich všeobecných volieb.
„Takže nie som jediná, s ktorou sa neusilovala spriateliť?" spýtala sa Rebeka, kým kráčali po chodbe.
„Panebože, nie, som si istá, že rovnako neznáša každého. Určite to tak vyzerá. Prišla sem medzi prvými a myslí si, že ju to oprávňuje nás komandovať, čo, samozrejme, nie je pravda." Potom sa však zamračila. „Minulý týždeň dokonca zašla tak ďaleko, že bola odporná k svojej predchádzajúcej spolubývajúcej, a z toho, čo som práve začula v Žltom salóne, sa zdá, že vás nanešťastie poctila rovnakým správaním."
Rebeka so žmurknutím prikývla. „A neexistuje spôsob, ako to vyriešiť."
„Pravdaže existuje," oponovala Evelyn. „Jednoducho si vypýtajte inú izbu. Urobí vám zo života peklo, ak to neurobíte. Možno potrvá niekolko dní, kým sa to zariadi, no za námahu stojí, ak sa od nej dostanete aspoň na časť dňa."
„To si netrúfnem," riekla Rebeka a vysvetlila jej, čo jej vravel lokaj.
„Nuž, to je dosť zlé, máte však pravdu," súhlasila Evelyn. „Nemôžeme dovoliť, aby si kráľovná myslela, že chybila v jednom zo svojich návrhov."
„Nejako sa s tým vyrovnám," Rebeka uistila dievča. „Teraz, keď viem, že je klamárka, už nebudem taká dôverčivá. Ale čo sa stalo s jej prvou spolubývajúcou?"
„Tá nešťastnica odchádzala domov s hanbou dva dni potom, čo prišla. Elizabeth ju tak provokovala, až ju dohnala k škandalóznemu výstupu. Ozýval sa krik, nadávky, a to úbohé dievča po celý čas plakalo. Nikdy som nevidela nikoho takého rozrušeného." Potom šeptom dodala. „To dievča dokonca urazilo lady Sáru, ktorá sa pokúsila zasiahnuť, a to nebol dobrý nápad."
„Šlo o Sáru Wheelerovú? Dámu, u ktorej sa mám ráno hlásiť?"
„Áno, má nás na starosti, a je to dobre. Aspoň je Angličanka. Vedeli ste, že vojvodkyňa nie je? Jej rodným jazykom je nemčina. Väčšina ľudí jej sotva rozumie, tak málo hovorí po anglicky."
Rebeka sa usmiala. „Áno, vedela som to. Nemčinu som neštudovala ako druhý jazyk, predpokladám však, že sa ju naučíme, kým tu budeme."
„Preboha, dúfam, že nie!" s predstieranou hrôzou vyslovila Evelyn. „Vďaka tomuto miestu sa mi podarilo uniknúť štúdiu a rada by som bola, keby to tak zostalo! S vojvodkyňou aj tak veľmi neprídeme do kontaktu, iba budeme tráviť väčšinu dní v jej sídle. Nech sa po nemecky učia jej osobné dvorné dámy, aby jej rozumeli. Ony sú jej spoločnice. My sme iba taká dekorácia, ako by povedala moja matka. Ak sa bude konať konkrétny ceremoniál, na ktorom sa vojvodkyňa musí objaviť, potom, pravdaže, budeme súčasťou jej sprievodu, no inak sa to neočakáva, pokým o to skutočne nepožiada. Okrem toho trávi väčšinu času s kráľovnou alebo v detskej izbe." Evelyn sa zachichotala. „Tak veľmi zbožňuje svoju vnučku."
Kým kráčali ďalej, Rebekine myšlienky sa vrátili k jej spolubývajúcej. Teraz pochopila, čo John Keets, ten lokaj, myslel svojím tajomným upozornením.
„Ak Elizabethinu bývalú spolubývajúcu požiadali, aby odišla pre výstup, ktorý vyvolala Elizabeth, ako to, že neprepustili aj ju?" spýtala sa Rebeka.
„Neprepustili," riekla Evelyn. „Pravdepodobne čakala, že ju prepustia, a tak odstúpila sama a vyparila sa, ako sa vraví, ešte v ten istý deň. Lady Sára by bola radšej, keby sa celý ten incident zamietol pod koberec." Potom zašepkala: „Povedali nám, aby sme to už nikdy nespomenuli, mala som však pocit, že vás treba varovať, lebo podľa všetkého sa vás Elizabeth takisto chystá vyprovokovať. Dnes večer som si chvíľu myslela, že sa jej to podarí."
Dnes večer si chvíľu myslela to isté aj Rebeka. „Viete, prečo je Elizabeth taká nepríjemná? Keby som poznala príčinu, možno by mi to pomohlo obmedziť jej útoky."
Evelyn sa na okamih zamyslela. „Myslíte také niečo ako žiarlivosť alebo nejaká nevraživosť?"
„Áno."
Evelyn pokrčila plecami. „Nenazývala by som to nevraživosťou, pokým nebude obviňovať každého za svoju biedu, čo by bolo hlúpe, však? Žiarlivosť, hmm, ak je tak, nazdávam sa, že to súvisí s nedostatkom peňazí. Jej rodina nie je majetná, tak možno cíti tlak, že je tu v tomto velkolepom prostredí. Jeden z jej predkov podľa všetkého premrhal rodinný majetok v hazardných hrách. Viete, možno preto je zadobre s lady Sárou. Aj ona pochádza zo schudobnenej šľachtickej rodiny. Neviem
to však naisto. Elizabeth možno provokuje, lebo ju hnevá, že sa musí deliť o izbu. Zdalo sa, že svoj prístup zmenila minulý týždeň, keď si myslela, že má izbu len pre seba."
Dorazili k miestu, kam ich Evelyn viedla - do miestnosti zo všetkých najdôležitejšej - do kuchyne!
Evelyn sa rozosmiala pri pohľade na Rebekinu prekvapenú tvár a spýtala sa: „Nie ste hladná? Zomieram od hladu. Máme sem, pravdaže, prístup. Hneď po príchode do paláca som sa spriatelila so šéfkuchárom, čo vám takisto vrelo odporúčam. Je úžasné, keď vám každé ráno doručia do izby čerstvé pečivo. V čase, keď sa dostane do izieb vojvodkyne, kde konzumujeme väčšinu jedál, je už dosť vysušené."
Obrovský priestor sa ešte stále hemžil ľuďmi i napriek pokročilému večeru. Slúžky drhli riad a utierali dlážku a kuchárski pomocníci pripravovali jedlo na nasledujúci deň. Rebeka si pomyslela, že Evelynin návrh donášky pečiva je vynikajúci i napriek tomu, že sa možno bude musieť o čerstvé pečivo deliť so svojou nepríjemnou spolubývajúcou.
„Keď ste sa o tom teraz zmienili, myslím, že som zmeškala dnešnú večeru," s úsmevom vyslovila Rebeka. „Je tu niekde nablízku ten kuchár? Rada by som sa s ním zoznámila."
„Nie je, ale ochotne vás na to zoznámenie zavediem zajtra."
„Ďakujem a myslím to úprimne," riekla Rebeka svojej novej priatelke. „Veľmi ste mi pomohli."
„Bolo mi potešením. Som vyslovene šťastná, že nie ste druhá Elizabeth. Jedna úplne stačí!"
Flóra bola úžasne bystrá. Rebeka mohla porozprávať svojej slúžke o všetkom, čo sa včera stalo, pretože Elizabeth sa vyrútila z izby ešte pred Floriným príchodom. Chvíľu sa nad Elizabethiným správaním pohoršovala a potom prišla s logickým plánom.
„Postarám sa o jej vlasy."
Prekvapená Rebeka sa zvrtla na taburetke pred toaletným stolíkom, kde ju Flóra česala, a vyhŕkla: „To, samozrejme, nemusíš robiť."
„Viem. Vaša matka však neočakávala, že sa ocitnete v hadom hniezde. Predpokladá, že sa budete mať úžasne, že si budete naplno užívať tento velkolepý spoločenský debut. To sa vám nepodarí pri bosorke, ktorá intriguje, aby vás donútila bežať s plačom domov za mamou tak, ako to podľa všetkého urobila jej posledná spolubývajúca."
„Ponuka, že sa jej budeš starať o vlasy, možno nič nezmení," upozornila ju Rebeka.
„Keď nie, potom prestanem. No neuškodí, ak to skúsim, však?"
Flóra bola optimistka. Aj Rebeka - až na tento prípad. Zdalo sa, že Elizabethina nepríjemná nálada je súčasťou jej povahy, čo znamenalo, že ústupok v záujme mieru ju nezlepší. Rebeka však vedela, že jej slúžka má pravdu. Neuškodí, ak sa o to pokúsi.
Ráno čakal Rebeku na chodbe John Keets, aby ju odprevadil do vojvodkyniných komnát. Bola mu za to vďačná a pokúsila sa nedať priveľmi najavo pobavenie, keď jej dal zopár rafinovaných otázok týkajúcich sa Flóry.
Komnaty, v ktorých bude spolu s ostatnými dvornými dámami tráviť väčšinu času, boli dostatočne priestranné a pekne zariadené. Mária Louisa Viktória, vojvodkyňa z Kentu, sa možno prisťahovala do paláca s obmedzenými prostriedkami, kráľovná ju však teraz finančne podporovala.
Keď Rebeka dorazila, v salóne bola iba Evelyn a ďalšie mladé dievča, ktoré jej predstavili ako lady Constance. Sedeli pri čajovom stolíku a vyšívali.
Constance vyzerala trocha staršia než Rebeka, pravdepodobne bola vekom bližšie ku kráľovnej, ktorá mala dvadsaťdva rokov. Keďže získala miesto mladšej dvornej dámy, ešte nemohla byť vydatá. Nebola škaredá, a tak Rebeka hútala, prečo si ešte nenašla manžela.
„Na čom pracujete?" spýtala sa, keď si sadala k dievčatám.
Evelyn zdvihla saténový štvorec s predkresleným hroznom a jemnými kvetmi. „Bol to vojvodkynin nápad a ona dokonca pracuje na väčšom ústrednom štvorci prikrývky. Keď sa štvorce napokon zošijú, venuje ju malej princeznej. Ak máte pevnú ruku, prosím, pripojte sa. Tamto v tej zásuvke sú ďalšie štvorce a nite."
Evelyn kývla hlavou ku skrinke v kúte vedľa niekolkých kresiel a skupiny velkých hudobných nástrojov. Rebeka dúfala, že ju nepožiadajú, aby na niektorom z nich zahrala.
Rada vyšívala, bola však v novej funkcii prvý deň, a preto sa cítila dosť nervózna na to, aby sa zaoberala ručnou prácou určenou pre princeznú.
„Už sa vojvodkyňa vrátila do paláca?" opýtala sa.
„Ešte nie, má sa však vrátiť dnes predpoludním. A nemusíte mať obavy, nečakajú od vás, že s ňou budete konverzovať. Keď je vo svojich komnatách, zdržiava sa v obývacej izbe. Teraz je tam lady Sára, aby sa ubezpečila, že je všetko v poriadku."
„Nepochybne naháňa strach slúžkam," dodala Constance.
„To je nezmysel." Evelyn sa usmiala. „Naozaj nemá ostrý jazyk."
Rebeka nadvihla obočie. „Existuje niečo, pred čím by ma bolo treba varovať?"
„Nie tak celkom. Len to vyzerá, že Sára je prehnane prísna na slúžky. Potom sme počuli, aké boli lenivé, keď kráľovná menila palác na svoju rezidenciu. Aj Sára to musela počuť. Viete, palác bol pomerne špinavý, všade boli sadze. Princ Albert však všetko napravil. A zdá sa mi, že slúžky sú už teraz v poriadku. Sára iba trvá na dokonalosti."
„Viac než to, Evelyn, a vy to viete," nesúhlasne poznamenala Constance. „Dokonca aj s nami zaobchádza ako s vlastnými slúžkami. Ak chcete vedieť, niektoré pochôdzky, na ktoré nás posiela, sú nanajvýš nevhodné."
„Ako napríklad?" zvedavo sa spýtala Rebeka.
Constance sa už chystala odpovedať, potom sa zamračila a zatvorila ústa. Evelyn sa zachichotala a mierne ju vyhrešila. „Nebojte sa, Rebeka
nie je jednou zo Sáriných špiónok. Elizabeth pravdepodobne je, veď napokon sme videli, aké sú priateľky. Dokonca aj teraz je Elizabeth preč na jej príkaz."
„O akých pochôdzkach hovorí?" Rebeka sa spýtala rovno Evelyn.
„Lady Sára je podľa všetkého zapletená do palácových intríg. Poslala Constance, aby sledovala jedného z veľvyslancov, keď opustil palác, a hlásila jej, kam šiel a čo robil. Bolo to dosť neškodné. Samozrejme, nezistili sme, prečo vôbec potrebovala tie informácie. Aj keď predpokladáme, že občas budeme robiť pochôdzky, Sára nemala žiadať Constance, aby opustila palác. A navyše bez gardedámy!"
„Prečo ste to jednoducho neodmietli?" Rebeka sa spýtala Constance.
„Jej nemôžeme odporovať," odvetila Constance zdesená. „Stačí, keď sa čo i len slovom zmieni vojvodkyni, a prídeme o miesto. Má nad nami tú moc."
Rebeka sa zamračila. „A ona tú moc zneužíva?"
Evelyn si vzdychla. „Zbytočne to dramatizujeme. Napokon je zamestnaná u vojvodkyne. Nikdy to nepovedala, no informácie, ktoré zbiera, musia byť na príkaz vojvodkyne, takže nakoniec musia doraziť ku kráľovninmu uchu. Neodvážila by sa nás využívať na niečo nevhodné."
Rebeka sa prikláňala k tomuto zdôvodneniu. Matka ju samozrejme nevarovala, že ju môžu zatiahnuť do palácových intríg. Vlastne, pomyslela si, znie to dosť vzrušujúco.
Evelyn očividne prišla na um tá istá myšlienka. „Zvyčajne sa mi to zdá celkom zábavné," poznamenala s úškrnom. ,Ako dnes večer na maškarnom plese. Mám rozptýliť istého lorda a potom mu dať jednu nemiestnu otázku tak, aby nebol v strehu a odpovedal mechanicky namiesto toho, aby odpoveď odmietol. Ako mám odpútať jeho pozornosť, to Sára nechala na moje vlastné rozhodnutie."
Constance odfrkla: „Veľmi dobre to viete. Naznačila vám, aby ste mu dovolili pobozkať vás."
Evelyn sa zachichotala: „Čo sa, dúfam, určite stane. Napokon, je to celkom dobrý úlovok a je božsky krásny"
Pri slove božsky Rebeka pomyslela na Anjela. Samozrejme dúfala, že Evelyn nehovorila o ňom.
Nespýtala sa však na meno šľachtica, ktorého mala Evelyn rozptýliť, jednoducho preto, lebo by nespoznala Anjelovo meno, aj keby ho počula.
Dáma, o ktorej hovorili, sa náhle zjavila v miestnosti. Sára Wheelerová energicky vyrazila z obývacej izby vojvodkyne, a hoci zbadala Rebeku, ani na okamih sa nezastavila.
„Poďte do mojej pracovne," povedala a pokračovala cez salón k dverám vedúcim na chodbu.
„Radšej by ste sa mali poponáhľať," odporučila jej Evelyn. „Inak budete špekulovať, kde zmizla. Jej pracovňa je na chodbe hneď o dvere ďalej."
Rebeka prikývla a Sáru rýchlo nasledovala. Skutočne zmizla, no dvere nechala otvorené. Vošla do úzkej chodby a uvedomila si, že to je vojvodkynin súkromný vstup do spálne.
„Tuná," zvolala Sára, skôr než sa Rebeka stihla pomýliť.
Rebeka sa obrátila k prvej miestnosti po svojej ľavici, veľkej ako šatník. Sára sedela za malým preplneným stolom pritisnutým k stene. Pred stolom stáli dve drevené stoličky bez vankúšov. Do tej malej kutice by sa nič ďalšie nezmestilo. Nebolo tam ani okno, iba lampa, ktorá horela na stole, vytvárajúc v miestnosti slabý dymový opar. Tlmené svetlo však bolo k tejto dáme láskavé.
Hoci niekto by lady Sáru mohol pokladať za škaredú, mala zaujímavú tvár a bola by pekná, nebyť jej zvláštnych, blízko seba posadených sivých očí, uzavretých do priveľmi dlhej, úzkej tváre. Zahnutý nos, naznačujúci, že bol niekedy zlomený, jej vzhľadu nepridal na kráse. Možno mala niečo po tridsiatke, no jej vek sa dalo dosť ťažko uhádnuť. Bola vysoká, dokonca o čosi vyššia než Rebeka, a taká chudá, že jej takmer chýbali ženské krivky. A havranie vlasy mala sčesané až prisilno. Ofina by jej dlhú tvár zjemnila. Vari si to tá žena neuvedomuje? Celkom ľahko by sa mohla urobiť príťažlivejšou.
„Predpokladám, že ste Rebeka Marshallová," ozvala sa dáma a nečakajúc na Rebekino prikývnutie, pokračovala: „Dobre, že ste prišli do paláca načas. Som Sarah Wheelerová. Je mojou povinnosťou uistiť sa, že sa neoddáte záhalke, ale zapojíte sa do všetkých činností, ktoré sa od vás očakávajú, a budete poruke, keby od vás vojvodkyňa niečo potrebovala. Váš tunajší pobyt má prospieť tak dvoru, ako aj vám. Budeme spolu vychádzať dobre, pokým nespôsobíte hanbu svojej funkcii a budete robiť, čo sa vám povie."
Dáma sa srdečne usmiala. Pravdepodobne, aby Rebeku upokojila, napriek tomu však na úsmeve lady Sáry niečo nesedelo, akoby nebol celkom úprimný.
„Asi vás už informovali, že sa dnes večer koná maškarný ples.
Možno sa na ňom zúčastní aj kráľovná, ak nie, je to pochopiteľné. Veď už je v pokročilom štádiu tehotenstva. Očakáva sa však, že sa naň dostavíte. Máte maškarný kostým?"
„V snahe prísť načas sme s matkou pri chvatných prípravách prehliadli túto nutnosť. Moja spolubývajúca mi však pomohla dať dokopy kostým na dnešný večer."
„Delíte sa o izbu s Elizabeth Marlyovou, však? Je to dobré dievča. Som si istá, že z jej rád môžete mať úžitok. Nabudúce sa však pripravte lepšie."
Rebeka musela potlačiť smiech pri žiarivom opise svojej spolubývajúcej, lebo ju Evelyn upozornila, že Elizabeth so Sárou znamenite vychádzajú. „Dám," uistila Rebeka lady Sáru. „Už som poslala list mojej..."
„Pokiaľ ide o dnešný večer," prerušila ju Sára, ignorujúc informáciu, o ktorú ju nežiadala. „Možno by som mala pre vás niečo špeciálne, keď sa začne ples. Ide o veľmi dôležitú záležitosť, nie som si však istá, či ste schopná tú úlohu splniť." Zamyslene zošpúlila pery a potom dodala: „Som si istá, že ste nevinná, ako sa patrí, ale nakoľko ste naivná?"
Intrigy. Ostatné dievčatá ju vystríhali, Rebeka však nepredpokladala, že ju požiadajú o takúto službu tak rýchlo. Naozaj sa chce do nich zapliesť? Má na výber?
Možno jej odpoveď rozhodne, či bude pre svoju krajinu prínosom alebo zostane bezvýznamnou dvornou dámou, ktorá sa nikdy nestretne s kráľovnou.
S vidinou hrdinstva a osobnej vďaky od kráľovnej Viktórie odvetila: „Iba taká naivná, ako bude treba."
Sára Wheelerová sa zachichotala. „Páči sa mi taká odpoveď. Myslím, že to zvládnete."
Rebeka nevidela nič hrdinské na tom, že sa má vkradnúť do mužskej izby a prehľadávať ju. Vlastne to pokladala za nanajvýš trestné. Napriek tomu tam bola, oblečená v nohaviciach, módnom saku a v klobúku s perím, ktoré tvorili maškarný kostým svetáckeho gavaliera. Snorila po zásuvkách a pokúšala sa nemyslieť na to, ako by sa cítila, keby niekto robil to isté v jej izbe.
Dokonca ani nevedela, čo hľadá. Podľa nej ani lady Sára nevedela, čo konkrétne má hľadať. „Listy," riekla lady, keď jej nariadila prehľadať izbu. „Alebo niečo nezvyčajné."
V izbe sa však nedalo klasifikovať ako nezvyčajné nič. Jedine azda fakt, že bola zariadená tak sparťansky, až sa na prvý pohľad zdalo, akoby tam ani nik nebýval.
„Nikdy nenecháva dvere odomknuté," inštruovala ju lady Sára. „Viem to, pretože som ich často kontrolovala. Dnes sa však dali otvoriť. Neviem si predstaviť prečo, ibaže by chcel umožniť prístup jednému zo svojich špehov, aby mohol niečo vyzdvihnúť alebo vziať. Ak sú teda dnes večer ešte vždy odomknuté, pôjdete zistiť, čo to niečo je."
Rebeka veľmi dúfala, že dvere do izby budú zamknuté. Šla na maškarný ples, bola však priveľmi nervózna, aby sa zmohla na viac než pozorne sledovať lady Sáru a čakať, kým jej kývnutím hlavy nenaznačí, že má začať s úkladmi. Vtedy okamžite opustila sálu, náhliac sa dlhými a kľukatými chodbami Buckinghamského paláca, pričom sa držala presných inštrukcií, ako sa dostať do izby, ktorej prah mala prekročiť. Iba sa nedozvedela, o čiu izbu ide.
„Čím menej viete, tým lepšie," odvetila lady Sára. „Keby ten človek s vami niekedy hovoril, musíte sa tváriť, že jeho totožnosť skutočne nepoznáte. Neurobte chybu, Rebeka. Ste dvornou dámou na kráľovninom dvore, tak počúvajte pozorne. Je to mimoriadne dôležité. Najradšej by som to urobila sama, keby som mohla dôverovať niekomu inému, kto by ho dokázal zabaviť tak dlho, aby sa dalo uskutočniť pátranie. Ja som však jediná, ktorá odpúta jeho pozornosť, takže sa
nemusíte obávať, že vás prichytia. Neplytvajte však časom. Máte na to desať minút, nie viac."
Keď Rebeka zistila, že dvere do izby sú stále otvorené, nevošla okamžite dnu. Namiesto toho premárnila jednu z vymedzených minút a uvažovala, či nemá lady Sáre klamať a povedať jej, že izba bola zamknutá. Staršia žena však prízvukovala dôležitosť úlohy. Rebeka možno odhalí sprisahanie proti korune, plánovaný útok proti jednej z kolónií alebo aspoň dôkaz, že užívateľ izby je zradca a v paláci je pod falošnou zámienkou.
Nenašla nič. Prehľadala všetky zásuvky, neobjavila však ani jeden list, ani jeden útržok papiera. Hrdinské zanietenie, ktoré ju poháňalo predtým, opadlo a ona sa začala cítiť ako mizerný zlodej.
S povzdychom zatvárala poslednú zásuvku, ked začula, ako sa za ňou otvorili dvere. Nepredpokladala, že ju prichytia! Na takúto možnosť ju Sára nepripravila, nemala nijaký rezervný plán!
„Ak nie ste Nigelov milenec, potom máte čo vysvetľovať," zanôtil hlboký mužský hlas.
Strach, ktorý ju opantal, trocha poľavil. Nebol to obyvateľ izby, iba niekto, kto ho poznal. Potom však pocítila na chrbte zbraň a zachvátila ju panika.
„Mýlite sa."
„Žena?" Muž sa rozosmial a odtiahol zbraň. „No to je dobré. Oblečená ste ako muž, nie? Pripúšťam, že možné je všetko."
Celkom nechápala, o čom hovorí, pochopila však, že jej poskytol ospravedlnenie na to, že je tu. Iba to nedokázala využiť. Namiesto toho sa rozhodla pohoršovať nad jeho prítomnosťou. Vari je táto izba magnetom pre špehov?
„Vy ste ten, kto má čo vysvetľovať... čo..."
Zvrtla sa a slová jej zamreli v hrdle. On? Anjel. Bratanec Raphaela Locka? Už po štvrtý raz v jeho prítomnosti zostala očarená jeho krásou a celkom onemela. Aj on mal na sebe maškarný kostým z iného storočia, hoci očividne pochádzal len z nedávnej minulosti. Na ples sa prestrojil za elegantného svetáka oblečeného v saténovom kabáte a v pumpkách púdrovomodrej farby, ktorá nebola taká svetlomodrá ako jeho oči. Okolo manžiet a krku mal nariasenú bielu čipku. Dlhé čierne vlasy mu splývali po plecia. Asi sa mal na tú príležitosť lepšie oholiť. Tmavým strniskom sa
mu nepodarilo dosiahnuť presvedčivý frajerský výraz. Navyše bol trocha priširoký v pleciach. Nikdy predtým si to nevšimla, nikdy však ani nestála tak blízko neho. Zvyčajne iba dokázala zízať s otvorenými ústami na jeho tvár, presne ako teraz.
„Očarená, mnou? Och, no tak," dodal netrpezlivo. „Táto reakcia je typická u mladých neviniatok, nie u svetaskúsených žien, ako ste vy. Alebo sa mýlim?"
Nedokázala dosť rýchlo zozbierať myšlienky, aby pochopila, čo naznačuje. Zjavila sa nad ním svätožiara, nadpozemský kruh - alebo ju iba oslepil žiarivý lesk jeho saténového kabáta?
„Skúsim sa uistiť, či ste pochopili," vysvetľoval predtým, než zdvihol ruky a jemne jej stisol prsia.
To Rebeku rozhodne prebralo z omámenia. Zdesená ho odstrčila, no jeho ruky iba sklzli nižšie a držiac ju okolo pása pritisol ju pevne k sebe.
„Nazdal som sa, že vďaka tomu vytriezviete," riekol a zachechtal sa.
„Pustite ma," vyslovila bez dychu.
Pomaly pokrútil hlavou. „Nezabúdajme na to, kto sem nepatrí a kto má navrch." Hoci jeho slová zneli hrozivo, v skutočnosti sa uškŕňal. „A keď už sme pritom, pozrime sa lepšie, čo priťahuje muža s nezvyčajným vkusom, ako je Nigel."
Dotkol sa jej líca. Jeho ruka bola teplá, vlastne horúca a nie hladká, ako mávajú šviháci, ale trocha mozoľnatá a široká. Pomaly jej prechádzala po líci v zmyselnom láskaní, z čoho sa Rebeky zmocňoval závrat. Asi zamdlie. Vari ju Anjel objíma? Nikdy si ani nepomyslela, že sa dostane tak blízko neho a pocíti jeho telo, tisnúce sa k nej.
Jeho prsty sa priblížili až k jej ofine a potom jedným prstom odsotil klobúk, ktorý spadol dozadu na zem. Ten mužský klobúk jej nesedel pevne. Plavá ofina jej spadla cez obočie. Flóra pomáhala Rebeke ukryť vlasy, predtým jej ich však upravila do účesu, ktorý zvyčajne nosila.
„Výborne, výborne," poznamenal Anjel.
Pohľadom pomaly prechádzal po jej tvári, ktorú už netienil okraj klobúka. Teraz sa ani trocha netváril pobavene. A bez pobaveného výrazu ani nevyzeral tak anjelsky. Znesený na zem, obrazne povediac, bol iba muž a pravdepodobne nebezpečný muž. Prečo jej to prišlo na um? Spôsobil to ten náhly záblesk v jeho bledomodrých očiach? To, že ju chytil pevnejšie okolo pása?
„Ste priveľmi pekná a strašne mladá pre Nigela," poznamenal a stále jej uprene hľadel do tváre. „Hoci v patričných šatách, ktoré prepožičiavajú vzhľad mladého chlapca, by to bolo možné. Vďaka Bohu, mne tak nepripadáte. Takže sa žiada otázka: ste dobrovoľnou účastníčkou v tejto fraške, zlatko?"
Vôbec netušila, z čoho ju obviňuje. No jeho domnienka, že sem patrí, už pretrvávala dosť dlho. Keď z nej opadlo omámenie, duchaprítomne prešla do útoku.
„Nemám ani potuchy, kto je ten Nigel, ktorého spomínate, no vy, pane, by ste mali vysvetliť, čo robíte v izbe lady Sáry. Poslala ma sem po šatku. Veľmi pochybujem, že vás sem takisto po niečo poslala. Takže kto ste a čo tu robíte?"
„Som Rupert St. John," riekol neprítomné, zatiaľ čo pohľadom ešte vždy pomaly skúmal jej tvár. Hľadal v nej lož? Asi sa mu to nepodarilo, pretože sa spýtal: „Naozaj odo mňa čakáte, že uverím, že ste trafili do nesprávnej izby?"
Aspoň sa konečne dozvedela Anjelovo meno, nevyzeral však ako Rupert. Nepochybne jej povedal falošné meno, čo považovala za dosť mrzuté.
„Nepripadáte mi ako Rupert."
Prekvapene nadvihol tmavé obočie. „Môžem sa spýtať, ako vám pripadám?" „Ako hladný vlk."
Nezasmial sa na jej popise, nečakane ju však pustil. „Vlk, možno," vyslovil sucho. „Hladný? V tejto chvíli nie."
Mala dosť rozumu, aby sa dovtípila, že ho práve urazila. Vari sa dotkla jeho citlivého miesta? Fajn, pretože on sa dotkol množstva jej citlivých miest.
Ked nadobudla rovnováhu potom, čo zakopla, keď ju pustil, pohoršene si chcela upraviť sukňu. Zabudla však, že nijakú nemá. Ako dať najavo, že je urazená, keď má na sebe nohavice? Uspokojila sa s tým, že schmatla klobúk z dlážky a nasadila si ho späť na hlavu.
To je nápad! Nie je hladný v tejto chvíli? Pochopila. Naznačoval, že nie je podľa jeho vkusu.
Prekrížil si ruky a naďalej na ňu uprene hľadel. Nemohla si nevšimnúť, že stál medzi ňou a dverami.
„Tú šatku ste nenašli, však?" poznamenal.
Takže sa chystá preveriť si jej výhovorku, hľadá trhliny? „Nie, sotva som ju začala hľadať, ked ste vtrhli dnu." „Aj tak nijakú nenájdete."
„Nezmysel. Presne mi povedali, kolko dverí musím narátať, aby som naisto vedela, do ktorých mám vojsť."
„Moja drahá, ste v nesprávnom krídle paláca - ak vravíte pravdu. Sára Wheelerová, a nepochybujem, že to bola ona, kto vás poslal na túto malú pochôdzku, je ubytovaná inde."
Rebeka dúfala, že vyzerá primerane vydesená. „Chcete povedať, že vám dlhujem ospravedlnenie?"
„Nie mne. Toto nie je moja izba, môžete si však byť istá, že jej majiteľ sa o vašom omyle dozvie."
Vzdychla si. „V paláci som iba druhý deň, ešte som sa v jeho priestoroch nezorientovala. Skutočne som sa splietla."
„Naozaj? Potom sa nič nestalo. No nech vás neprekvapí, čo vám teraz poviem: dočerta, vypadnite odtiaľto."
Očervenela, prikývla a pokúsila sa prešmyknúť okolo neho. Chytil ju za ruku, aby ju ešte posledný raz varoval. „Ak sa ešte raz stretneme na mieste, kde nemáte čo robiť, vyvodím z toho dôsledky podľa vlastného uváženia."
„Prepáčte?"
Nechal ju ísť. „Bežte, dievčisko. Ste primladé, aby ste to pochopili."
„Obdivujem vašu odvahu nosiť takýto kostým, skutočne obdivujem," poznamenala Evelyn, keď podišla k Rebeke. „No nenapadlo vám, že ženu v nohaviciach pravdepodobne nepožiadajú o tanec?"
Stáli na kraji tanečného parketu. Tanečná sála v Buckinghamskom paláci bola obrovská. S tolkými zažatými lustrami a bohato zlátenými stenami miestnosť jasne žiarila.
Rebeka sa však nevzdialila od vchodu. Zatiaľ čo čakala, kým lady Sára dokončí rozhovor a príde k nej, sledovala dvere, či sa v nich nezjaví Rupert St. John. Pokúsila sa prejsť rovno k lady, aby ju upozornila, že ju odhalili, no Sára ju prudkým kývnutím ruky vystríhala, aby ju neprerušovala.
Rebeka bola nervózna. Intrigy sa ešte neskončili. Ruperta by neodradilo nijaké kývnutie ruky, keby sa rozhodol Sáry spýtať na ospravedlnenie so šatkou. Takže naozaj potrebovala hovoriť so Sárou skôr než on.
„Tento kostým nebol môj nápad," odvetila Rebeka. „Zabudla som si priniesť so sebou vlastný."
„Nechajte ma hádať. Je za tým Elizabeth?" Keď Rebeka prikývla, Evelyn prevrátila oči. „Nepovedala vám o požičovni kostýmov, však? Máme prístup k rôznym rekvizitám, pomocou ktorých sa dá vytvoriť velké množstvo rozličných kostýmov. Určite sa tu nachádza najmenej päť pastierskych palíc," dodala a jednou z nich zaklopala o dlážku.
Keď sa Rebeka dozvedela o požičovni kostýmov, mala sa nahnevať, v tej chvíli však bola priveľmi nervózna, aby ju ovládli nejaké iné emócie.
„Možno by ste mohli tancovať so mnou," riekla Evelyn a zachichotala sa.
Rebeka sa usmiala. Aj tak si nevedela predstaviť, že by ju nejaký muž vyzval do tanca, nieto ešte oblečenú v nohaviciach. Bola si istá, že ten chudák by bol priveľmi vyvedený z miery.
No tanec ju zaujímal najmenej. „To je v poriadku," povedala. „Budú aj iné plesy."
V skutočnosti ani nebola so svojím kostýmom nespokojná. Aspoň bol jedinečný a podľa jej názoru elegantný. Väčšina ostatných hostí mala na
sebe kópie toho istého kostýmu. Kým sa zhovárala s Evelyn prestrojenou za pastierku, okolo nich pretancovali dve dámy, takisto odeté ako pastierky. A Rebeka si nemohla nevšimnúť najmenej štyroch džentlmenov - pirátov.
Rupert ešte stále nedorazil. Možno neprišiel na ples. Možno bol v paláci iba preto, aby sliedil, a kostým šviháka si obliekol, aby sem dnes večer zapadol. Čo si to o ňom myslí? Je členom Lockovej rodiny. Nemôže byť špión. Videla ho v paláci aj včera, v normálnom oblečení.
Škoda, že ho prvý raz stretla za takých nepríjemných okolností, naozaj. Čo však robil v izbe toho chlapíka? To isté, čo ona?
Rebeka trocha zbledla pri predstave, že Ruperta mylne posudzuje podľa úlohy, ktorú ju poslali splniť. Sára jej nikdy nepovedala, prečo má preskúmať tú izbu. Vraj je to dôležité. Dôležité, ale pre koho?
„Môžeme sa prejsť?" Sára oslovila Rebeku a kývnutím hlavy naznačila Evelyn, aby ich ospravedlnila.
Rebeka nemala veľmi na výber, keďže lady ju chytila okolo pliec a odviedla ďalej od ľudí. Sára si na večer neobliekla kostým, vzala si iba škrabošku.
„Čo máte pre mňa?" nedočkavo sa spýtala Rebeky. „Informáciu, že ma pristihli." Sára prudko zastala. „Kto? Sluha?"
„Nie, no ten človek sa zrejme veľmi dobre pozná s mužom, ktorý v izbe býva. Všetko som stihla prehľadať a nič zaujímavé som nenašla. Izba bola uprataná a čistá. Myslela by som si, že tam nik nebýva, keby som v bielizníku nevidela úhľadne zložené oblečenie."
Sára vyzerala po tejto informácii trocha rozrušená. „Ak to nebol sluha, musel to byť špeh, ktorého Nigel čakal. To by vysvetľovalo, prečo na vás nezavolal stráž, teda aspoň predpokladám." Keď Rebeka pokrútila hlavou, Sára prikývla. „Potrebujem vedieť, kto to je. Pochybujem však, že vám povedal svoje meno."
Rebeka nezaváhala ani na sekundu. „Nie," zaklamala. Ani sa preto necítila vinná. Či bolo meno, ktoré jej Rupert povedal, pravé alebo falošné, nechystala sa Anjela označiť za Nigelovho špeha, aj keby tomu nasvedčovalo čokoľvek, pokým sa nedozvie, že sa chystá na niečo zlé. Napokon je príbuzným vojvodu z Norfordu! Nemôže mať za lubom niečo nezákonné alebo vlastizradné.
„Postačí aj jeho popis. Ako vyzeral?"
Ako anjel, pomyslela si Rebeka, pričom potlačila úsmev. Nebola si istá, prečo sa rozhodla chrániť Ruperta St. Johna, ak to bolo jeho pravé meno, no rozhodla sa tak.
„Rada by som pomohla, lady Sára, bol však zamaskovaný a preoblečený na dnešný ples. Hľadala som ho podľa kostýmu, zatiaľ som ho však nevidela. No nebolo by to smerodajné, pretože mal na sebe mníšsky habit, na tvári masku a vlasy zakrývala kapucňa. Dokonca aj výšku mal priemernú. Ak si zmenil kostým, mohol by stáť pri mne a ja by som ho nespoznala. Vzhľadom na to, že dnes je večer utajených totožností, zvolil si ideálny čas na príchod do paláca."
Sára si čosi zamrmlala popod nos, potom hlasnejšie vyslovila: „Bola to len strata času. Keby ste použili dôvtip, strhli by ste mu masku, aby ste ho spoznali, keď ho znova uvidíte."
Rebeka pochybovačné odvetila: „Mala som velké šťastie, že som sa odtiaľ dostala vďaka výhovorke, ktorú som použila. Ako som to teda mala urobiť?"
„Mohli ste využiť svoje vnady a donútiť ho sňať si masku, aby vás pobozkal. Alebo ste naozaj taká nevinná, že neviete, aké by to bolo ľahké pre také pekné dievča?"
Rebeka hneď neodpovedala. Uchvátila ju predstava, ako ju bozká. Ľahko si to vedela predstaviť, kedže ju držal tesne v náručí. Naozaj je škoda, že neovláda triky, o ktorých hovorí lady Sára.
„Odpovedzte!" úsečné prikázala Sára.
Rebeka potlačila tú predstavu, uvedomiac si, ako sa Sára rozzúrila. Prečo? Pre slabú znalosť svetáckych trikov? Vzhľadom na pozíciu, ktorú zastávala, sa nepredpokladalo, že ich má ovládať!
Cítila, ako ju zaplavuje hnev. Vari toto je spôsob, ktorým Sára núti dvorné dámy plniť jej príkazy? Tým, že ich zastrašuje a núti, aby sa cítili úplne neschopné? Tým, že prejavuje hnev a vyvoláva v nich obavy, že prídu o miesto, keď nebudú skákať podľa nej? Ak má niekto prísť o miesto, tak to je Sára Wheelerová. Rebeka mala pocit, že tá žena prekročila svoje právomoci.
„Lady Sára, nie som až taká nevinná, aby som nevedela, že bozkávať úplne cudzích ľudí nepatrí medzi moje povinnosti na dvore. Oboznámila som sa s tým, čo moja pozícia znamená, a hrať sa na zlodejku rozhodne
nie je jej súčasťou. Možno by sme mali túto záležitosť prediskutovať s kráľovnou."
Sárina tvár od hnevu zosivela. „Odvažujete sa ma zastrašiť?"
„Zastrašiť?" Rebeka predstierala prekvapenie. „Zaiste máte od jej veličenstva súhlas využívať dvorné dámy takýmto spôsobom. Tak prečo by ste v tom mali vidieť nejakú hrozbu? Možno som však reagovala prehnane. Neodvážila by som sa obťažovať kráľovnú s niečím takým odporným. A uvedomujem si, že vojvodkyňa by mi nerozumela, keby som s ňou hovorila. Ale..."
Naozaj nemusela spomenúť mená vplyvných ľudí, napríklad ministerského predsedu, ktorý sa poznal s jej matkou. Sára to pochopila, stále však bola zlostná. Rebeka zrejme zašla priďaleko. Tá žena ju dá ráno nepochybne prepustiť, čo veľmi sklame Lilly...
Rebeka si vzdychla a povedala: „Moja reakcia bola možno trochu prudká, no súvisí s tým, že sa dnes večer cítim ako kriminálnička. Ospravedlňujem sa. Ak však potrebujete naverbovať špiónov pre kráľovstvo, nabudúce budete musieť nájsť niekoho hrdinskejšieho."
„Chápem," vypustila Sára a zovrela tenké pery. „Neužitočná a neschopná, čo však môže človek čakať od niekoho, kto práve opustil školské lavice."
„Presne," odmerane odvetila Rebeka. Preboha, uzavretie mieru vyvolalo iba viac urážok? „Mimochodom, ak sa vás niekto spýta, či ste dnes večer niekoho poslali po šatku, odporúčam vám, aby ste povedali áno."
Sára prudko zalapala po dychu. „Božemôj, však ste nespomenuli moje meno?"
„Pretože som sa zdržiavala v izbe, v ktorej som nemala čo robiť, zostávalo mi jediné - pohoršiť sa nad chlapíkom, ktorý ma tam našiel, a žiadať od neho vysvetlenie, čo robí on vo vašej izbe. Donútila som ho, aby ma presvedčil, že ja som v nesprávnej izbe. Takže moja prítomnosť tam sa javila iba ako omyl."
„Skutočne vám uveril?"
„Som dosť dobrá v pohoršovaní."
Sára sa takmer rozosmiala, keďže pred chvíľou sama zažila jej pohoršenú reakciu. „Výborne, možno predsa len nie ste až taká neschopná. No nabudúce."
Rebeka jej prudko skočila do reči: „Nebude nijaké nabudúce, ak mi neposkytnete dobrý dôvod, aby som sa vybrala na jednu z vašich pochôdzok. Možno keby ste mi prezradili význam dnešnej pochôdzky. Je život kráľovnej v nebezpečenstve? Chystá sa nejaké sprisahanie, ktoré si vyžaduje tieto nezvyčajné opatrenia? Neverím, že naše kráľovstvo nemá na takýto druh úloh vycvičených ľudí."
„Takí ľudia určite existujú, nemôžu sa však používať na také triviálností, ako je táto."
„Triviálnosť?" zamračila sa Rebeka. „Vraveli ste, že je to dôležité, veľmi dôležité, aby som bola presná."
„Dôležité pre mňa," odvrkla Sára a odpochodovala preč.
Rebeka zostala stáť ako obarená. Takže dnes konala na základe falošnej domnienky? Na tom, čo urobila, nebolo nič hrdinské, ani len vzdialene? Život v paláci sa jej začínal protiviť.
Rebeka sa vracala do prednej časti tanečnej sály, kde zanechala Evelyn, keď jej zrak upútalo púdrovomodré saténové sako. Rýchlo si prekliesnila cestu davom, aby mala lepší výhľad.
Bol to naozaj Rupert St. John v kostýme svetáka. Musel prísť, kým sa rozprávala so Sárou. Hoci stál k nej chrbtom a jednou rukou sa opieral o stenu, zachytila jeho peknú tvár. Bol tam s nejakou ženou. Videla jej širokú sukňu pritisnutú k jeho kolenám, ked sa nad ňou skláňal. Hoci jej plecom zakrýval tvár, zjavne sa opierala o stenu a nepochybne s nadšeným zaujatím pozerala hore na Ruperta.
Smial sa, potom sa zohol a niečo žene zašepkal do ucha. Rebeke sa zdalo, že počuje dievčenský chichot. Očividne s tou ženou flirtoval. Nuž, počula hmlisté narážky, že je slávny sukničkár. Jej sa to nezdalo hmlisté, bolo to celkom jasné. Rebeka si uvedomila, že jeho aureola odrazu stratila lesk. Chystala sa už obrátiť, keď sa Rupert narovnal a ruku odtiahol od steny. To jej poskytlo nezastretý pohľad na ženu, s ktorou flirtoval. Rebeka nemohla uveriť svojim očiam. Bola to Elizabeth Marlyová? Dobrý Bože, on flirtoval s jej spolubývajúcou?
Rebeka sa podráždene zvrtla, cítila sa - vlastne si nebola istá, ako sa cítila. Nahnevaná? Určite nie. Pobúrená? Prečo? Za nič na svete si však nevedela predstaviť, čo Rupert St. John videl na takej podlej a bezvýznamnej dievčine. Pravdepodobne nevedel, aká je. A Elizabeth s tým jej zbožňujúcim výrazom vyzerala celkom pekne. Fajn. O to väčšmi ho môže oklamať!
Rebeka sa vrátila na miesto, kde zanechala Evelyn. Jej nová priatelka tam však nebola. Práve tancovala. Rebeka niekoľko minút čakala, či sa už skladba, ktorú hral orchester, neskončí. Ukázalo sa, že nie, a tak si uvedomila, že naozaj nemá dôvod zostávať dlhšie. Určite ju v jej kostýme do tanca nikto nevyzve.
Cítila sa trocha osamelo, keď si pomaly kliesnila cestu k dverám. Mohla zostať a počúvať aspoň hudbu. Ten orchester bol najlepší, aký kedy počula hrať. Musí byť mimoriadne dobrý, keď vystupuje v paláci.
„Odchádzate, a tak skoro?"
Tentoraz v prítomnosti Ruperta, ktorý sa k nej odrazu pridal, neonemela. Bol to len muž, aj keď neobyčajne pekný. Vysoký, urastený, ach, Bože, skrátka obdivuhodný, v každom smere vrchol dokonalosti -jednako však iba muž. Jeho poškvrnená aureola to dokazovala.
„Áno, náhodou odchádzam," odvetila kyslo. „Cítim sa nevhodne v tomto mužskom kostýme, ktorý mi sprostredkovala vaša priateľka."
„Nigel?" prekvapene sa spýtal.
„Nie, vravela som priateľka. Neviem, kto je Nigel."
„Potom s ktorou mojou priateľkou ste nespokojná?"
„S Elizabeth Marlyovou."
„Ach áno, malá Beth. Je to rozkošná falošná žabka. Nemá však talent, dá sa celkom ľahko odhaliť. Na druhej strane vy."
Nedokončil. Vzal ju za ruku a viedol doprostred plesovej sály. Vari si s ňou ide zatancovať? Naozaj, držal jej ruku vo svojej dlani, druhú položil na jej pás a začal s ňou krúžiť na radostnú melódiu waltzu, ktorý práve hrali.
Aké odvážne! Vari zabudol, že má na sebe nohavice? Kdeže, práve sa o svojom kostýme zmienila, takže mu zjavne neprekážal.
„... ste oveľa lepšia," pokračoval, keď letmo pozrel na ostatné dvojice, ktoré ich sledovali. „Je mojím prekliatím, že sa o mne klebetí. Tanec nie je podstatný a môže k nemu dôjsť z rôznych dôvodov, ktoré nemajú nič spoločné s výberom partnerky." Trvalo len okamih, kým pochopila význam jeho slov. „Takže ak sa so mnou prechádzate, je to vec vášho výberu, lebo vás neťahám na reťazi, aby som si vás udržala po boku. No ak so mnou tancujete, znamená to, že len dodržiavate pravidlá etikety."
„Presne! Vedel som, drahá, že ste veľmi bystrá."
Nebola si istá, či by mala tomu komplimentu uveriť. Mohol naznačovať, že neverí ani slovo z jej nedávneho ospravedlnenia, a keď sa tak nad tým zamyslí, jeho výstražné slová predtým, než vyrazila z dverí Nigelovej izby, boli dosť jasné. Aj tak ju nechal odísť. Prečo?
Napriek tomu sa ho na to nespýta. Možno mu prisudzovala viac inteligencie, než má. Vlastne väčšina z toho, čo jej povedal, by sa dala pripísať tomu, že je sukničkár. Dobrý Bože, vari sa ju nepokúša rafinovane zviesť?
„Takže." začal.
Pozrel dolu a jeho oči sa stretli s jej pohľadom. Dosť ju vyvádzalo z rovnováhy, ked na ňu takto upriamil svoju pozornosť. A nebodaj ju hladká rukou, ktorou ju drží okolo pása? Strčil si ju pod jej sako, takže okrem nej nik nevie, či je nehybná. Iba sa jej to zdá? Alebo je v ňom sukničkárstvo natolko zakorenené, že považuje za celkom prirodzené hladkať ženu - hociktorú ženu -, ked ju drží v náručí?
Jej telo zaplavila horúčava. Cítila to na tvári, hoci si nemyslela, že sa červená. Tento poškvrnený Anjel je pre jej zmysly skutočne nebezpečný!
„. bude mi vaša inštruktorka naďalej dýchať na krk zato, že som vám neumožnil nájsť tú šatku?" dodal tónom, ktorý vravel, že obaja vedia, že ju neposlali po nijakú hlúpu šatku.
Razom prestala uvažovať o tom, že sa dal na zvádzanie. Toto vyzerá na výsluch! Výborne, je pripravená.
„Nie, klamala som. Povedala som jej, že ste nízky, tučný a oblečený v mníšskom rúchu."
Ihneď si uvedomila, že to nemala povedať. Bolo to priznanie, že Sára chcela o ňom získať informácie. Bolo to takisto priznanie, že mu klamala.
On však prekvapene nadvihol obočie, potom sa uškrnul. „Naozaj ste jej to povedali?"
Keďže jeho šarm bolo jediné, čo na ňom v tom okamihu pokladala za nebezpečné, nevidela dôvod klamať mu. „Vyjadrovala sa tak, akoby ste vy a váš priateľ boli kriminálnici. To radšej posúdim sama."
„Predpokladám, že ste jej povedali moje meno."
„Keď som neuverila, že meno, ktorým ste sa mi predstavili,je vaše?"
„Oceňujem vašu úprimnosť, čo zlé však vidíte na mojom mene?"
Neodvetila hneď. Namiesto toho sa spýtala: „Uvedomujete si, aký rozruch spôsobujete?"
Všimla si, ako sa k nemu opakovane vracali všetky pohľady v miestnosti. Zdalo sa, že sú ním uchvátení muži aj ženy. Niektorí sa na tanečnom parkete dokonca potkýnali, pretože z neho nemohli spustiť zrak.
„Naozaj si myslíte, že mi to uniklo?" odvetil sucho. „Fajn, tak potom chápete môj argument?"
„Aký argument? Vari viem čítať myšlienky? Argument zvyčajne vzniká skôr, než sa vysloví."
Žartoval. Alebo len podpichoval? V tom sa nevyznala, ani najmenej. Spoločenský život, ktorý v priebehu rokov viedli s matkou, nezahŕňal mladých mužov a určite nie prvotriednych zvodcov, akým je poškvrnený Anjel. Navyše dávala prednosť skutočnej konverzácii, nie nezmyselným replikám, ktoré nikam nevedú a nič nevyjadrujú.
Pokrčila plecami, uznajúc jeho argument. „Myslela som si, že máte exotickejšie meno, také, ktoré zodpovedá vášmu vzhľadu."
Zachechtal sa. „Takže teraz som exotický? Predpokladám, že je to lepšie než hladný vlk."
Takisto sa usmiala. Možno by si na žartovanie napokon zvykla. Určite by z neho bol vynikajúci učiteľ. „To všetko je vec názoru, nie?" zažartovala.
„Nuž, nech som prekliaty, asi s tým musím súhlasiť. Mali by ste ma prestať prekvapovať. Začínam byť celkom zvedavý."
Po týchto slovách už očervenela naozaj. Konečne prestal žartovať a dodal: „Chcete ešte niečo dôležité povedať k dnešnému nedorozumeniu, než prejdem k vážnym výstrahám?"
Zarazila sa, nie nad slovom výstrahy, ktoré nebrala vážne, ale nad tou otázkou. Všetko to žartovanie bolo zamerané na to, aby si prestala dávať pozor a odpovedala mu mechanicky? Spomenula si, čo vravela Evelyn o tom, ako sa dá odpútať niečia pozornosť, kým sa mu položí závažná otázka. Naozaj hodné špióna.
No Rebeka už usúdila, že Sára Wheelerová sa dnes večer mýlila. Táto dáma dokonca pripustila, že úloha mala skôr osobný než politický charakter, a tak Rebeka nevidela dôvod, aby ho informovala, nakolko vážne Sára brala sledovanie všetkého, čo mala za lubom.
„Myslela si, že flirtovaním vás donútim sňať si masku, o ktorej som jej hovorila."
Podľa výrazu tváre a iskrivého pohľadu sa jej ho znova podarilo prekvapiť. „To znie až priveľmi zaujímavo. Som celý váš. Flirtujte so mnou."
„Nevedela by som ako," pripustila, sklonila hlavu a odrazu sa cítila zmätená.
„Poďte trocha bližšie, drahá. Sľubujem, že porozumiem." Prudko zdvihla hlavu. „Ste neskutočne trúfalý, Rupert St. John." „Ja viem. Nie je to úžasné?"
Prevrátila oči. Mala dojem, že tento Rupert mal bližšie k tomu nebezpečnému mužovi, ktorého stretla v Nigelovej izbe. Ktorý z nich je však ten pravý St. John?
Uvedomiac si, že sa tanec každú chvíľu skončí, povedala: „Teraz som na rade ja. Naozaj ste špión?"
„Dobrý Bože, skutočne si myslíte, že by som vám to povedal, keby som ním bol?" odvetil naoko zdesený.
„Myslela som si, že sme boli k sebe úprimní."
„Nie, vy ste boli úprimná. Ja som tým iba potešený."
Rebeka zaškrípala zubami. Vyhýbavou odpoveďou sa mu napokon podarilo vyprovokovať jej hnev. Prestala tancovať, vymanila sa mu z rúk a pobrala sa preč.
Počula však, ako za ňou ticho volá: „Počkajte! Nepočuli ste moje vážne výstrahy!"
„Nechajte si ich," odvrkla. „Aj tak by som im neverila." Zasmial sa na tom?
„Mal si dlhú noc?" spýtal sa Nigel, keď nasledujúci deň zobudil Ruperta štuchancom.
Ten sa v okamihu prebral, nahnevaný na seba, že zo všetkých možných miest zaspal práve v Nigelovej izbe. Nezniesol pomyslenie, že Nigel stál nad ním a pozeral naňho, kým spal, a nebolo pochýb, že tak urobil.
Problém bol v tom, že Rupertova súčasná úloha preveriť nové dvorné dámy bola jednoducho priveľmi ľahká, čo viedlo k nude. Nesprevádzalo ju nijaké nebezpečenstvo. Hoci bol na túto prácu dostatočne skúsený vďaka svojej povesti spojenej so ženami, dával prednosť úlohám súvisiacim s istým rizikom. Nikdy nezaspal uprostred dňa, keď bol ozbrojený a pripravený na všetko.
„Nie," odvetil Rupert a trocha sa upokojil. „Uspalo ma poldňové vysedávanie a čakanie na teba. Myslím, že som ti mohol podať správu aj uprostred noci, keby som si bol istý, že si tu."
„Takže musím prísť o spánok, aj keď stačí jednoducho nechať odkaz?"
„Má to háčik, nechávať odkazy v tvojej izbe už viac nie je možné," odvetil Rupert, nedokážuc potlačiť zívnutie. Prudko potriasol hlavou, aby sa celkom prebral. „Nechať otvorenú izbu, aby som mal do nej prístup, už takisto nie je vhodné, teda pokým v nej nie si."
„Bol som zaneprázdnený, inak by som ti už dal urobiť náhradný kľúč."
„Potom nechávaj dvere zamknuté, kým tak neurobíš. Alebo sa ti páči, keď ti prehľadávajú izbu?"
Nigel nechal dvere odomknuté jedine preto, aby naňho Rupert nemusel čakať na chodbe, kde by ho mohol niekto uvidieť. Dokonca nechcel ani to, aby ich akokoľvek spájali sluhovia v paláci. Dbal o to priam fanaticky. A teraz sa mu Rupett chystal vyzradiť, že ho tam niekto naozaj našiel.
Nigela však pobavilo, že dospel k mylnému záveru. „Odbi, prepánajána, naozaj si mi prehľadal izbu?"
„Nebuď smiešny. Ale najprv by sme mohli vybaviť naše záležitosti, lebo dnes ma čaká v kráľovskej záhrade tá Marlyovie žabka."
Nigel prikývol. „Sám mám ďalšiu schôdzku, takže to môžeme skrátiť, ako ti to bude vyhovovať. Ak som pochopil, dospel si k nejakému záveru?"
„Áno, dve z nových dvorných dám sú v Sárinom tábore, tie isté, ktoré si myslia, že sú do mňa zaľúbené," posťažoval sa Rupert a prevrátil oči. „Už?"
„Ty si čakal, že sa to stane?"
„Nebuď nechápavý," riekol Nigel. „Veľmi dobre vieš, že ženy sa do teba zamilúvajú denne. Pravdaže som to čakal."
Rupert sa rozosmial. „Trocha preháňaš, však, starec?"
„To sotva. Dokonca aj Sára Wheelerová bola do teba pred časom zaľúbená, keď si na ňu zapôsobil svojím šarmom, ktorým si tak štedro obdarený." Nigel sa zachichotal. „Nikdy nepochopím, ako si to dokázal, keď si vravel, že si sa s ňou nemusel vyspať."
„Presvedčil som ju, že ju považujem za očarujúcu iným spôsobom. Veď vieš, že vždy nemusí ísť len o fyzickú príťažlivosť. Usiloval som sa o priateľstvo. Trvalo dosť dlho, takže začala od toho čakať viac, a to je všetko." Rupert nedodal, že Nigel by mal vedieť lepšie než ktokoľvek iný, že silnejšie city dokážu zaplaviť človeka nečakane, tak ako sa to stalo Sáre. „Vieš, že priatelia prestanú byť ostražití, tak ako zvyknú zaľúbení."
„A čo tá tretia dáma?"
„Constance? Pohoršujú ju Sárine pochôdzky a kvôli nim si k tej dáme vytvorila silný odpor. Človek by si myslel, že je pre teba tá pravá." „Má to však háčik?"
„Áno, neradil by som využiť jej nevôľu a pokúšať sa ju zlákať do tvojho tábora. Nezdá sa mi veľmi schopná. Tu hore," Rupert si poklopkal po hlave, „ak vieš, čo tým myslím. Pokiaľ ide o lady Elizabeth, prehľadal som jej izbu predtým, než jej pridelili novú spolubývajúcu. Nič v nej nebolo, iba hrozná hŕba šiat. Myslím, že to budem musieť zopakovať, keď teraz dorazila jej spolubývajúca. Sťažovala sa mi na to minulý večer."
„Má prísť najnovšia dvorná dáma?"
„To si myslím a nazdávam sa, že som ju už dokonca stretol. No vrátim sa ešte k Elizabeth. Musíš na ňu dozrieť, keď odídem. Priznala sa, že spôsobila škandál, aby sa zbavila svojej poslednej spolubývajúcej, len aby som ju mohol navštíviť v jej izbe, ak sa tak rozhodnem. Možno sa uchýlila k takému drastickému opatreniu, pretože je do mňa zaľúbená,
no inštinkty mi vravia, že je úplne bez morálky. Takže by mohla použiť rovnako úskočné spôsoby v práci pre Sáru."
„Mám to náležité zaznamenané. A tá posledná dvorná dáma, ktorú si stretol? Prečo pochybuješ, či je Elizabethinou novou spolubývajúcou?"
Rupert nechcel pripustiť, že ho tá žabka zmiatla natolko, že si zabudol overiť jej meno. Nevedel si však predstaviť, kým iným by mohla byť, keď bola minulý večer pozvaná na ples, a pripustil jej spojenie so Sárou. Napriek kostýmu, ktorý mala na sebe, nepochyboval, že je rodená dáma.
„Som si na deväťdesiatdeväť percent istý, že je to Rebeka Marshallová, ktorej príchod čakali včera. Bolo by o nej treba zistiť dosť ďalších vecí, vzhľadom na to, ako som ju stretol."
Nigel zvedavo nadvihol obočie. „Prečo to znie zlovestne?"
„Pretože som ju stretol rovno tu, ako sa na Sárin príkaz prehŕňa v tvojich veciach."
Nigel sa vzápätí zamračil. „Takže teraz Sára mení dámy, ktoré má na starosti, na zlodejky? Aká trúfalosť!"
„Opatrne, konkurencia sa odhaľuje," zaškeril sa Rupert.
„Je to diabol," odfrkol Nigel. „Hovoríme o krádeži. Sára teraz skutočne zachádza priďaleko."
Rupert sa musel usmiať nad pokrytectvom šéfa špionáže. „Ty si ma zmenil na zlodeja viac než raz, tak v čom je rozdiel?"
„Čo ukradneš ty, je vecou bezpečnosti kráľovstva, a ty si sám sebe pánom. Navyše po preskúmaní všetko vrátiš späť. A môžeš odmietnuť každú prácu, ktorá ti je nepríjemná. Toto sú však nevinné mladé dámy, ktoré sa v tom nevyznajú."
„Našlo by to dievča nejakú citlivú informáciu?"
„Nie, ak si sem niečo nestrčil pred jej príchodom, inak tu nikdy nenechávam nič dôležité, dokonca ani keď je izba zamknutá."
„Chcel som ti vhodiť odkaz s informáciou, ktorú som ti práve dal. Keď som však našiel tú žabku v tvojej izbe, rozhodol som sa pre osobné stretnutie. Táto dvorná dáma je bystrá a schopná, preto o nej váham vynášať akékoľvek unáhlené súdy. Jej ospravedlnenie bolo priveľmi pohotové a spôsob, akým ho podala, celkom vierohodný."
Nigel si vzdychol. „Takže si ťa spojila so mnou. V tom prípade tvoje poverenie stráca zmysel, keď už bola Sára informovaná. Pravdepodobne
sa bude chcieť aj pomstiť, ked si uvedomí, že tvoje priateľstvo bola len fraška na zhromažďovanie informácií."
Rupert spojil prsty rúk a niekolko ráz si nimi ťukol po brade, než zamyslene odvetil: „Nie som si istý, že bola informovaná."
„Žartuješ?"
„Nie, neskôr na plese sme viedli s Rebekou Marshallovou nezvyčajný rozhovor. Tvrdí, že Sáre dala môj falošný popis a nepovedala ani moje meno. Ako vieš, som priveľmi známy nato, aby som sa pokúsil použiť falošné meno, pokým nie som v inej krajine."
„Aký dôvod udala, že ťa chránila?"
Rupert sa odmlčal a dokonca zamračil. „Chránila?"
„Ak jej veríš, tak presne to urobila, keď pred Sárou zatajila tvoju identitu."
„Je otázne, či jej môžem veriť. Vravel som ti predsa, že je bystrá. Jej odpovede sú prirýchle a majú viac dôvtipu, než očakávam u týchto mladých dievčat. City dokonca skrýva ešte rýchlejšie, než treba. Ak vraví pravdu, je pre teba skutočne prvotriedny materiál na formovanie."
„Čo ti vravia inštinkty?"
„Tentoraz nemám ani potuchy," s povzdychom pripustil Rupert. „Nemienim však brať na ľahkú váhu to, že môže mať talent na lži a úskoky. Veľa ráz ma už prekvapila. Na také niečo nie som zvyknutý."
„Z akého dôvodu ťa teda Sáre neprezradila?"
„Tvrdila, že zo Sáriných slov nadobudla dojem, akoby sme my dvaja boli kriminálnici. Vraj to radšej posúdi sama." „Znamená to, že sa pokúsi pátrať na vlastnú päsť?" odhadoval Nigel. Rupert sa zachechtal. „To skutočne znie ako žart."
Nigel prevrátil oči. „Si priveľmi zvyknutý na také lži, lebo ich sám používaš. Nezabúdajme, kto je a že práve prišla do paláca. Sára sa usiluje tieto mladé dievčatá presvedčiť, že všetko, čo robí, je v prospech krajiny. Taká je jej taktika. Uistil si Rebeku, že to tak nie je?"
„Náš rozhovor nepokročil až tak ďaleko."
„Nuž ak sa minulý večer dialo len to, potom si tá žabka myslí, že robí niečo šľachetné, takže nijaká škoda sa nestala. No skôr než ukončíme túto záležitosť," pokračoval Nigel, „over si jej totožnosť. Po druhé, uisti sa, že prestala so Sárinými intrigami. Po tretie, urob, dočerta, nejaké závery o Rebeke Marshallovej. Poznáš pravidlá. Nech to stojí čokoľvek.
Ak je schopná zrady, ako vravíš, nechcem ju v paláci. Postarám sa o to, že ju sám prepustím."
Rupert stuhol pri spojení nech to stojí čokoľvek. Vyvolalo v ňom jeho najhoršiu spomienku. Nigel zdôraznil túto frázu, keď verboval Ruperta na pomoc vlasti. Vybral ho, pretože francúzsky úradník, od ktorého potrebovali informácie, bol odporný deviant. Ten muž sa nezaujímal o ženy či mužov, ale mal veľmi rád pekných mladých chlapcov. Bol v centre sprisahania s cieľom zabiť francúzskeho kráľa a zvaliť vinu na kráľa Juraja Štvrtého, čo by napokon viedlo k vojne.
Rupert, hoci mal len štrnásť rokov, sa zmietal v jednom z najstrašnejších konfliktov, aké môže človek riešiť, obetovať sa alebo sa otočiť svojej vlasti chrbtom. Nemohol súhlasiť s tým, o čo ho žiadali, a predsa by sa sám pokladal za zbabelca, keby odmietol.
Vymyslel však, ako splniť úlohu bez toho, aby sa obetoval, vďaka spomienke na jednu z matkiných komorných. Začiatkom toho roka ho tá ženská nechala slintať pri svojich nohách, až jeho žiadostivosť vyburcovala do nebezpečnej miery. Tolko dráždenia, vždy len dráždenie, no nikdy nijaké ukojenie. Rupert, vo veciach lásky ešte len začiatočník, bol pripravený sľúbiť jej celý svet, taký bol vzrušený.
Tá slúžka sa mu nikdy neoddala. Neurobil tak počas toho poverenia ani Rupert. Používal slúžkinu taktiku, aby prácu dokončil. Sľuboval, nikdy však nesplnil. Nahnevaný sám na seba, že dovolil, aby sa na povrch vynorila táto spomienka, vstal a chystal sa odísť. Nigel mohol trvať na tom, že má niečo urobiť, nech to stojí čokoľvek, Rupert sa však k tomu pri práci preňho zriedkakedy uchýlil. Mohol využiť svoj urodzený pôvod, ale aj povesť sukničkára, ako láskavo nazval jeho obdiv k ženám jeho strýko vojvoda z Norfordu. Ak žena očakávala, že ju zvedie, tak prečo nie...
Nigel by už mal vedieť, že Rupert robil veci po svojom, nie, podľa neho. Nedajúc najavo hnev, pozrel rovno na staršieho muža a povedal: „Chápem, že vlasť je prvoradá. Vždy som to chápal. Vlasti sa však dá slúžiť aj tak, že sa človek nevzdá zmyslu pre slušnosť. Nazýva sa to neprekročiť hranicu toho, čo dokážeš. Skrátka používať hlavu a namiesto prvého zrejmého riešenia nájsť také, s ktorým môžeš žiť. Zistím, či ma tá dáma kŕmi hŕbou lží, skúsim to však po svojom."
„Nechápem, prečo ťa ešte vôbec zamestnávam," mrzuto vyslovil Nigel. „Nikdy neurobíš, ako ti povedia."
„No aj tak splním úlohu, pravda?" Riekol Rupert a cestou k dverám sa usmieval popod nos.
Rebeka sa mykala a prehadzovala celú noc, pretože nemohla prestať myslieť na Anjela. Ešte dlho potom, ako šli spať, bola taká rozrušená, že na ňu Elizabeth zavrčala: „Upokojte sa!"
Rebeka vedela, že musí zistiť, či sa Anjel naozaj volá Rupert St. John. Mala by zistiť, čo hľadal v Nigelovej izbe. To isté čo ona? Alebo šiel iba navštíviť priateľa? A kto je tento Nigel, ktorého lady Sára podľa všetkého sledovala?
Nemohla si pospať dlhšie, ako by sa jej po takej nepokojnej noci páčilo, keďže Flóra mala prísť zavčasu. Navyše Elizabeth robila nezvyčajný hluk, ktorý mal Rebeku zjavne zobudiť. Správanie spolubývajúcej sa ani trocha nezlepšilo. Vlastne sa zhoršilo. Elizabeth dosť šomrala, trieskala dverami na skrini, nechávala ležať šaty na dlážke a dokonca sa pretláčala okolo Rebeky, keď sa pohybovali vo svojej malej izbe.
Flóra, len čo prišla, odkopla nabok šaty, ktoré jej ležali v ceste. Rebeku to pobavilo, no na jej prekvapenie u Elizabeth nevyvolalo nijakú reakciu. Zato včera jej Flóra vyjasnila, že nie je jej osobná slúžka len preto, lebo jej upravila vlasy. Nový účes Elizabeth pristal oveľa lepšie, takže kým na Rebeku zvyčajne dosť vrčala, v prítomnosti Flóry držala jazyk za zubami.
Rebeka dúfala, že odpovede na svoje otázky získa, ak vydrží čakať celý deň. Potrebuje Sára dôvod, aby ju dala prepustiť? Ak áno, Rebeka by sa mohla prestať obávať. Vedela, že Sára nechce, aby vyšlo najavo, čo sa stalo minulý večer. A Rebeka jej jasne povedala, že už neurobí nič, čo by považovala za nemorálne.
Keď sa Rebeka o hodinu neskôr dostavila do komnát vojvodkyne, považovala za šťastie, že tam našla Evelyn samu. Nepochybovala, že jej dievčina dokáže zodpovedať niektoré otázky, pretože bývala v paláci dlhšie než ona. Chvatne vzala jednu zo štvorcových výšiviek, sadla si k Evelyn a po krátkom zvítaní sa jej spýtala: „Viete, kto je Nigel?"
„Nigel Jennings?"
Rebeka predtým nepočula mužovo priezvisko, povedala však: „Áno." Kolko mužov môže mať v paláci také meno?
„Vraj je to jeden z nelegitímnych kráľovských potomkov, hoci nepoužíva priezvisko FitzClarence, ako to robí väčšina z nich. Starý kráľ William mal s tou svojou hereckou milenkou tolko nemanželských detí, že sa to nedá porátať. Nestretla som ho, takže by som ho nepoznala, aj keby som ho videla." Potom sa Evelyn naklonila bližšie k Rebeke a zašepkala: „Raz som počula, ako lady Sára pridala k jeho menu hrubé slovo. Myslím, že ho nemá rada."
Rebeka zažmurkaľa. „Prečo nie?"
Evelyn pokrčila plecami. „Počula som to i ono a dala som si to všetko dohromady. Nazdávam sa, že s ním súťaží, kto prinesie kráľovnej najlepšie klebety."
Rebeka sa zatvárila pochybovačné. Sára ju včera večer dostala do nepríjemnej situácie, pretože hľadala klebety? „Nevraveli ste mi, že Sárine pochôdzky sa týkajú palácových intríg?" pripomenula dievčaťu. „Ako s tým súvisia klebety?"
„To je jedno, nie? Tajnosti, ak sú odhalené, stávajú sa podkladom pre klebety a škandály. A kto sa o potlačenie škandálov v zárodku zaujíma väčšmi než kráľovná?"
Rebeka jednoducho nemohla uveriť, že klebety sú všetko, o čo Sáre ide. Obrátila pozornosť na výšivku, nechala uplynúť zopár minút a potom nedbalo poznamenala: „Včera večer som si všimla Elizabeth s nejakým mladým mužom, bol mimoriadne driečny. Úplne mi pripomínal anjela -teda vzhľadom."
Evelyn sa zachichotala. „Smiešne, že to hovoríte. Nazývajú ho Svätý, teda aspoň som počula, že ho tak nazývajú ostatné dámy. Samozrejme zo žartu, pretože je všetko len nie Svätý. Ide iba o narážku na jeho meno Rupert St. John."
Rebeka vedela, že by už mala prestať vyzvedať. Jeho meno má potvrdené. Neklamal. Mala však ohľadne neho tisíc otázok, a tak si nemohla odpustiť niekoľko ďalších.
„Nehanbite sa," veselo ju pokarhala Evelyn. „Videla som vás s ním tancovať. Aj Elizabeth si vás všimla. Panebože, ako len žiarlila! Je však taká hlúpa, ak si myslí, že má uňho šancu. No on sa nemieni viazať na jednu. Mimochodom, to sú jeho slová."
„Takže flirtuje s každou rovnako?"
„Panebože, áno, dokonca aj so mnou."
„On je ten chlapík, ktorého pozornosť ste mali odvrátiť bozkom?" hádala Rebeka.
Evelyn sa zaškerila. „Ste až priveľmi vnímavá, Beky! Áno, Sára chcela vedieť, či je jeho záujem o Elizabeth vážny, keďže ho v poslednom čase často vídali v jej spoločnosti. Neviem však, prečo sa ho Sára jednoducho nespýta sama. Myslím, že sú priatelia."
Dobrý Bože, on sa priatelí so Sárou? Nie div, že vedel, v ktorom krídle paláca býva.
„A na otázku, či sa dvorí Elizabeth, odpovedal, že sa nemieni viazať na jednu?" spýtala sa Rebeka.
„Áno. Vyznelo to, akoby žartoval. No keďže sa preslávil práve tým, nepochybovala som o pravdivosti jeho slov. Moje vlastné nádeje boli zmarené. Podľa všetkého nikdy nič neberie vážne, tobôž nie jednu konkrétnu ženu. Takže dovoľte mi vykonať dobrý skutok dňa týmto varovaním. Je v poriadku, že ho považujete za úžasného. To my všetky. Klamali by ste, keby ste tvrdili, že vás nepriťahuje. Ten muž je božsky krásny. Len neurobte tú chybu ako Elizabeth a neberte jeho flirtovanie vážne."
„Dobrá poznámka," so smiechom poznamenala Rebeka.
„Dokáže byť strašne bezočivý," nesúhlasným šeptom dodala Evelyn. Jej rumenec naznačoval, že bola terčom takejto bezočivosti. „Pokúste sa nebyť priveľmi šokovaná."
„Ako ste boli vy?"
Evelyn si zúfalo vzdychla. „So všetkými ženami zaobchádza rovnako, s umývačkou riadu či s dámou. Myslím, že svetáci sú takí, nemám však cvik v tom, ako zaobchádzať s neslušným džentlmenom."
Ani Rebeka. Rupert St. John sa určite nesprával k všetkým ženám tak trúfalo, ako naznačovala Evelyn. Lenže Rebeka si spomenula, že na ňu včera večer skúšal to isté, keď si položil ruky na jej prsia. Pri tej spomienke očervenela.
„Prepáčte," riekla Evelyn, domnievajúc sa, že uviedla Rebeku do rozpakov. „Nechcela som tárať o mužskej skazenosti. Dúfajme, že nebude hosťom v paláci dlho. Spôsobuje priveľký rozruch."
Elizabeth prišla do komnát vojvodkyne v svetlozelených šatách a novom účese, ktorý jej vyčarila Flóra, a vyzerala príťažlivo. Rebeka hútala, či jej tú farbu poradila Flóra. Slúžka mala dobré oko na farby, a keď sa stala členkou domácnosti, z Rebekinej garderóby odstránila všetky sivé a strieborné odevy. Tvrdila, že jej vôbec nepristanú. Elizabeth musela byť spokojná so svojím vzhľadom, pretože sa zamyslene usmievala, až kým si nevšimla, kto je v miestnosti, a znova sa nezamračila.
V tom istom čase, no z iných dverí vošla dnu lady Sára. Priateľským kývnutím hlavy pozdravila Elizabeth a potom vyzvala Evelyn, aby ju nasledovala. Predtým však letmo pozrela na Rebeku a so zahmkaním ohrnula nad ňou nos!
Nuž, to je povzbudivé, pomyslela si Rebeka. Uškľabok by vyjadroval, že Sára zariadila Rebekino prepustenie. To hm! naznačovalo Sárine obavy, že keby sa o to pokúsila, najavo by vyšli ďalšie incidenty. Rebeka dúfala, že Sára sa ju už viac nepokúsi poslať na nijaké pochôdzky. Hoci sa Rebeke spočiatku zdalo vzrušujúce, že hrdinsky poslúži svojej vlasti, teraz vedela viac.
Po Evelyninom odchode nanešťastie zostala so svojou zamračenou spolubývajúcou osamote. Teraz pochopila, prečo Florin zásah nepomohol, aby sa Elizabeth správala k Rebeke srdečnejšie. Pre žiarlivosť. Kvôli mužovi, s ktorým včera Rebeka dokonca ani neprehovorila prvá. Elizabeth žiarlila na to, že Rupert tancoval s Rebekou, čo odhalilo neistotu dievčaťa v jeho vzťahu s ním. Vari Elizabeth nepočula o jeho záletníctve? Určite nebrala jeho flirtovanie vážne.
Rebeka vedela, že sama by nič také hlúpe neurobila, keď videla a počula dôkazy o tom, „ako sa nemieni viazať".
„Ak sa vám zunuje to vyšívanie," riekla Elizabeth, „choďte si zaplávať do záhradného jazera. Možno mi urobíte láskavosť a utopíte sa."
Rebeka sa skutočne zasmiala, keďže Elizabeth vyslovila svoju poznámku síce s neúprimným úsmevom, no predsa len s úsmevom. „Asi
by som sa utopila, keďže blízko nášho domu, kde by som sa mohla naučiť plávať, nemáme nijaké rybníky či jazerá."
„Vyzerám, že ma to zaujíma?" odvrkla Elizabeth, očividne nahnevaná, že v nej nevyvolala zlostnú reakciu. „Len to neurobte dnes popoludní, keď mám v parku rande."
Nepochybne s ním, pomyslela si Rebeka, nespýtala sa však.
„Len som sa pokúsila byť k vám milá," poznamenala Rebeka, „hoci začínam uvažovať, prečo sa mám namáhať. Nezakázala som Flóre, aby vám pomohla s účesom. Bol to jej nápad, hoci povedala, že ak to neprinesie trocha pokoja do nášho vzťahu, odvolá svoju ponuku. Možno si to budete chcieť zapamätať, pretože vďaka Florinmu úsiliu vyzeráte oveľa krajšie."
Rebeku pobavilo, keď uvidela na Elizabethinej tvári červeň, v ktorej sa miešala pochvala s rozhorčením. Jej spolubývajúca však prestala mať protivné poznámky a prešla do kúta izby, aby tam pílila nervy brnkaním na jednom z tamojších hudobných nástrojov. Zrejme ani hra na husle nepatrí medzi Elizabethine klady, pomyslela si Rebeka s nevôľou.
Constance prišla, keď sa podával ľahký obed. Rebeka si užívala ich veselý rozhovor o včerajšom plese a formálnej večeri s vojvodkyňou, na ktorej sa mali zúčastniť, usporiadanej na počesť vojvodkyninej priatelky z detstva, ktorá ju práve navštívila. Elizabeth si neprisadla k ich stolu. V priebehu hodiny vytiahla vreckové hodinky najmenej šesť ráz. Očividne bola priveľmi nervózna, už sa nemohla dočkať dohovorenej schôdzky. Jej vzrušenie bolo takmer hmatateľné, čo bolo pochopiteľné, vzhľadom na to, s kým sa mala stretnúť. Rebeka sa rozhodla, že popoludňajšia prechádzka v kráľovskej záhrade za palácom jej poskytne príjemnú zmenu. Ubezpečovala sa, že nebude špehovať milencov. Iba sa bude kochať nádherou tejto úchvatnej záhrady, kým sa priveľmi neochladí na to, aby pokračovala v prechádzke.
Rebeka nemohla uveriť, že znova špehuje, no tentoraz z vlastnej vôle. Ako mohla klesnúť tak hlboko? Jednoducho nemohla nevyužiť príležitosť znova vidieť Ruperta, hoc aj z diaľky. Musela zistiť, či sa o Elizabeth zaujíma väčšmi než o Evelyn. Samozrejme, nebola to jej vec, iba by bolo... sklamaním, keby sa o ňu zaujímal.
Rebeka nasledovala Elizabeth, len čo vyrazila z vojvodkyniných komnát. Constance zaklamala, že musí povedať slúžke, aby jej pripravila šaty na dnešný večer. Nebolo však ľahké držať krok s Elizabeth. To dievča takmer bežalo. Keď napokon zastalo pri malej besiedke hlboko v záhrade, Rebeka bola nútená skryť sa.
Rýchlo prešla do inej časti záhrady, aby ju nik neodhalil. Neprospelo by jej, keby sa za ňou vynoril cestou na schôdzku Rupert. Rebeka videla, že Elizabeth nespúšťala zrak z cestičky, ktorou prišli. Nervózne sa prechádzala vnútri besiedky a každú chvíľu kontrolovala vreckové hodinky. Prišla Elizabeth zavčasu alebo Rupert St. John mešká? Rebeka potrebovala nájsť miesto, kde by sa mohla usadiť a tváriť sa, že si len užíva pokojnú krásu záhrady.
Lavička pod velkým javorom, postavená smerom k jazeru, sa zdala na jej zámer ideálna. Široký kmeň stromu ju úplne skryl pre Elizabethiným zrakom. Keď sedela na kraji lavice, nemusela sa ani priveľmi nakláňať, aby spoza neho občas letmo nazrela.
Elizabeth však bola stále sama. Vzrušenie a túžba vidieť Ruperta ju nepochybne priviedli na miesto schôdzky privčas.
Zatiaľ čo Rebeka čakala, kým sa zjaví Rupert, pozorovala svoje okolie. Záhradu s parkovou úpravou, ktorá mala povesť najväčšej súkromnej záhrady v Londýne, pôvodne projektoval architekt Capability Brown a dal vysadiť množstvo javorov, cyprusov a gaštanov. Keď princ regent vynaložil obrovskú sumu peňazí na prestavbu paláca, záhradu prebudoval vynikajúci architekt John Nash. Dokonca aj velké jazero vytvorili pred niekoľkými desaťročiami a zásobovali vodou z jazera Serpentíne blízko Hyde Parku.
V tomto období sa ukázalo len zopár jesenných farieb, krásne sa však miešali so všetkou tou zeleňou. Musím sem prísť znova, keď sa záhrada rozžiari jesenným lístím, a keď nebudem taká rozrušená, pomyslela si Rebeka. Deň bol o niečo chladnejší než zvyčajne, nemala však čas vziať si cestou plášť. Mohla by dokonca prechladnúť, ak sa Rupert nepoponáhľa a neukáže čo najskôr.
Prešlo pol hodiny. Elizabeth sa nevzdávala, ale Rebeka sa chystala odísť. Už vstala, vtom však kútikom oka zachytila nejaký pohyb a rýchlo si sadla. Bol to on. Vo výhľade jej síce bránili nejaké kry, kmene stromov a sochy, nie však natolko, aby nespoznala jeho rýchly krok a čierne vlasy, ktoré mu viali tesne nad plecami.
Dnes mal oblečený žltohnedý kabát, bielu košeľu a čierne nohavice. Keď bol asi tri metre od besiedky, Elizabeth vybehla von a hodila sa mu do náručia. Rebeka očervenela a chystala sa odvrátiť, no Rupert objatie neopätoval a Elizabeth od seba odstrčil.
To nebolo milenecké gesto, pomyslela si Rebeka, keď sa znova oprela o kmeň stromu. Neponášalo sa však ani na Ruperta, lebo podľa všetkého by ho jeho darebácke sklony rýchlo donútili využiť Elizabethino nadšenie. V každom prípade prišiel a Elizabeth mala rande s ním. Ďalší rýchly pohľad ukázal, že sa sotva rozprávajú. Dokonca ani nevošli do besiedky, kde bola pravdepodobne lavička, na ktorú si mohli sadnúť. Vari by milenci nevyužili súkromie, ktoré besiedka poskytovala?
O čo tu, dočerta, ide? Hádam sa tento veľkolepý milostný vzťah odohrával iba vo fantázii lady Elizabeth? Potom sa však Rebeka vyhrešila. Veď Rupert práve prišiel. Ich rande sa určite nekončilo.
Znova nazrela spoza stromu. Ešte vždy sa iba zhovárali. Nie, vlastne teraz Elizabeth vyzerala nahnevaná. Prečo sa Rebeka neskryla bližšie, aby počula, o čom hovoria? Rupert položil ruku na Elizabethino plece, zdalo sa však, že ju len utešuje. Prečo?
„Takže máte vo zvyku špehovať, však?"
Rebeka sa zvrtla, pričom zdesene zadržala dych. Stál pri nej pomerne nízky muž v stredných rokoch v bežnom obleku z čierneho plátna. Ako sa mu podarilo priblížiť sa k nej bez toho, aby ho počula? Očividne nebol záhradníkom. Možno bol jedným z hodnostárov, ktorí navštívili palác.
Poznámka o jej zvyku špehovať naznačovala, že o jej skutku vedel, no informácie o jej pochôdzke pre lady Sáru mohol mať okrem Anjela iba jeden muž.
„Ste Nigel Jennings?" odhadovala.
Nadvihol obočie. „Už sme sa stretli? Nie, pamätal by som si takú peknú dámu, ako ste vy. Takže ste taká bystrá, ako tvrdí on, hm?"
Pristihla sa pritom, že sa od zlosti červená, lebo hádala správne. Aké ponižujúce, že mu Rupert povedal, ako ju objavil v jeho izbe! Ona Sáre neprezradila Rupertovu identitu, tak prečo on nemohol urobiť niečo podobné pre ňu?
Nigel však nemal záujem robiť jej prednášku o tom poburujúcom čine. „Upokojte sa," vyslovil. „Kedže viete, kto som, môžeme si potvrdiť, že ste najnovšia dvorná dáma Rebeka Marshallová?"
Rada by to poprela. Dvorná dáma, ktorá špehovala, klamala a bola prichytená pri pokuse o krádež! Možno už o tom dokonca počula aj kráľovná.
Čakal, kým neochotne prikývla, a potom pokračoval: „Donútili ma uveriť, že ste mi preukázali službu."
Neveriac, že videl jej skutky v takomto svetle, sa spýtala: „Ako to?"
„Lebo ste si nechali totožnosť Ruperta St. Johna pre seba. Lady Sára nevie o našom spojení a boli by sme veľmi radi, keby to tak aj zostalo."
„Chápem," odvetila opatrne. „A to spojenie by malo byť.?"
Zasmial sa. „To nie je vaša vec, mladá dáma. Tlieskam však vášmu úsiliu zbierať informácie. Iba dúfam, že to robíte pre seba a nie pre Sáru."
Rebeka si vzdychla: „Ďakujem, že ste sa nezmienili o tom, čo sa stalo, naozaj sa však musím ospravedlniť. O úlohe, ktorú ma Sára poslala splniť, mi takmer nič nepovedala, iba že je dôležitá. Takže vzhľadom na to, ako nesmierne nepatričné to bolo, presviedčala som sa, že je to veľmi dôležité pre korunu, lebo ste nejaký podozrivý zradca."
„Dovoľte mi hádať," povedal pobavene. „Boli ste hrdinka?"
Prikývla. „Keď som však vošla do vašej izby a rozhliadla sa po nej, začala som sa cítiť strašne. A ten zlý pocit vo mne pretrvával, preto som lady Sáre klamala o tom, kto vošiel do vašej izby a."
„Tak veľmi na vás zapôsobil?" zvedavo ju prerušil Nigel.
„Zapôsobil?" Zamračila sa a potom sa zachichotala, ked to pochopila. „Och, myslíte pre jeho anjelskú tvár? Nie, lebo viem, že je synovcom
môjho suseda, vojvodu z Norfordu. Pomyslenie, že niektorý vojvodov príbuzný by bol schopný vykonať niečo protištátne, je absurdné."
„Presne tak. Povedzte mi, prosím pekne, dnes ste tu na Sárin príkaz alebo len uspokojujete vlastnú zvedavosť?"
Rebeke sa tentoraz podarilo nezačervenať, nechcela sa však ani priznať k svojmu záujmu o Ruperta. Našťastie mala pripravenú výhovorku: „Áno, dozerám na svoju neznášanlivú spolubývajúcu. Iba som chcela zistiť, prečo bola dnes taká vzrušená. Nemusíte sa obávať, že budem naďalej vyzvedať pre lady Sáru. Včera večer som ju upozornila, že ma už takýmto spôsobom nebude využívať, a ak bude treba, pôjdem s tou záležitosťou vyššie."
„To je dosť zlé."
Zažmurkala. „Naozaj?"
„Áno, dúfal som, že inteligentné dievča ako vy by ma mohlo informovať o všetkom nezvyčajnom, o čo by vás Sára mohla znova požiadať."
Vyslovil to ľahostajne a predsa nepochybovala o tom, že to myslel vážne. „Myslíte vyzvedať pre vás?"
„Nie, moja drahá. Nehovorím o tajnom načúvaní alebo nakúkaní cez kľúčové dierky - či vkrádaní sa do miest, kam nepatríte. O ničom takom. Keď vás však Sára požiada, aby ste urobili niečo nezvyčajné, ocenil by som, keby ste ma na to vopred upozornili. Stačí poslať odkaz po slúžke alebo nejakom dôveryhodnom sluhovi mne či dokonca Rupertovi, keďže práca ma niekedy odvedie mimo paláca a on zvyčajne vie, kde ma môže nájsť." Nigel zastal a pokrútil hlavou. „Viete, Sárino vystrájame je zvyčajne neškodné, v skutočnosti sa však nezaujíma o pomoc korune. Dal som ju preveriť, takže som si tým istý. Všetko, čo robí tu na kráľovskom dvore, robí v záujme zlepšenia vlastnej pozície. A môže prísť deň, keď zájde priďaleko."
Keby nespomenul Ruperta, Rebeka by asi kategoricky odmietla a bez ďalších rečí odišla. Zaujala ju však myšlienka, že by mala občas dôvod vyhľadať Ruperta. Bolo skutočne dosť zlé, ako uviedol Nigel, že v prípade Sáry za sebou spálila mosty.
„Už ma nepožiada, aby som jej preukázala nejakú službu. Spôsob, akým ma dnes ráno pozdravila, jasne potvrdzuje, že ma teraz považuje za neužitočného člena vojvodkyninho sprievodu."
„Neužitočného pre ňu," súhlasil Nigel, venujúc jej zamyslený pohľad. „No ešte vždy by ste mohli byť užitočná pre mňa."
Rebeka trocha stuhla, namrzená, že si myslí, že ju môže použiť na svoje plány. V čom to bolo odlišné od toho, ako s ňou zaobchádzala Sára?
„Ako?" spýtala sa opatrne.
„Netvárte sa tak podozrievavo, drahá. Iba som mal na mysli, že ešte vždy budete v postavení, aby ste počuli a videli, čo sa deje, a urobili si vlastný úsudok."
Mal celkom pravdu. Zdalo sa, že Evelyn nemala námietky proti Sáriným malým pochôdzkam a ani jej neprekážalo o nich hovoriť. Rebeka sa však nechystala dopustiť niečoho podobného, keď o Nigelovi Jenningsovi vedela tak málo.
„Môžem súhlasiť s tým, že Sáre ide o vlastný prospech, nie o prospech kráľovskej koruny," pritakala a veľmi otvorene sa spýtala: „A pre koho pracujete vy?"
Vyzeral prekvapený, mohol to však aj predstierať. „Naozaj to neviete?" Prikývla. „Zahaľuje vás tajomstvo. Každý, koho som sa pýtala, mi vedel o vás povedať iba nejaké klebety. Tak by som potrebovala." Pobavene ju prerušil: „Vy ste si ma preverovali?"
„Pravdaže. Dúfala som, že zistím, či ste tu na príkaz kráľovnej. Chcela som získať viac argumentov pre moju matku, s ktorými by zašla za premiéram, keby sa ma Sára pokúšala prepustiť kvôli tejto záležitosti. Ak chce Sára boj, zistí, že ona je tá, ktorú pravdepodobne prepustia."
Nepochybovala, že tentoraz bolo Nigelovo prekvapenie nefalšované. „Vy ste ma uzemnili, skutočne. A nech som prekliaty, ak to neznie sľubne a nestojí za ďalšie zamyslenie. No medzitým."
„Neexistuje nijaké medzitým. Nežiadajte ma, aby som jednoducho uverila všetkému, čo poviete. Takýto druh naivity ma minulý večer zviedol z cesty. Než urobím, o čo ma žiadate, hoc aj menej závažné, potrebovala by som dôkaz, že to, čo robíte, vaše zbieranie správ, je v službách kráľovnej."
„Máte na mysli iný dôkaz než ten, že som jej nelegitímnym strýkom?"
Rebeka pochybovačné nadvihla obočie. „Využívať chýry? Hanba vám, pane. Nie, myslím, že to nestačí."
Rozosmial sa. „Túšé. Uveríte Rupertovi, ak sa za mňa zaručí?"
Rebeka vedela, že sa poteší každému kontaktu s Rupertom - z akéhokoľvek dôvodu -, pokrútila však hlavou. „Pokým si nebudem istá, že nemôže byť zapojený do ničoho, čo by mohlo škodiť našej krajine, musím brať do úvahy, že ho môžete o svojich motívoch balamutiť."
Nigel sa usmial, napriek tomu mala podozrenie, že jej tvrdohlavosť ho začína unavovať. „Výborne povedané. Vaše rozhodnutie nebyť znova dôverčivou považujem ešte za osožnejšie. Nebudeme žiadať kráľovnú, aby prerušila svoj bohatý program a stratila s vami slovo, najmä teraz, keď má v posledných mesiacoch tehotenstva častejšie odpočívať. No jej manžel je občas pánom svojho času. Uveríte princovi Albertovi, keď dosvedčí, že som lojálny služobník našej krajiny?"
Och, panebože, princ? „Naozaj?" okamžite sa spýtala.
„Výborne, zmienim sa mu o tom, než odídem na dnešnú schôdzku. Dajte mu deň či dva, než nájde príležitosť prehovoriť s vami tak, aby to neupútalo nepatričnú pozornosť. Keď sa presvedčíte, že moja oddanosť korune je nesporná, môžete ma naďalej informovať o všetkom nezvyčajnom, čo sa na dvore dozviete."
Pobavilo ju, že považoval za samozrejmé, že mu bude pomáhať, ak získa dôkaz, že je oprávnený kráľovský prívrženec. Niežeby sa hnevala. Nežiadal ju robiť niečo, s čím morálne nesúhlasí, tak ako to urobila Sára.
„Len mi nestrkajte nijaké odkazy pod dvere, ak tu nebudem. Iba do rúk. Zdá sa, že v poslednom čase mi ľudia vnikajú do izby násilím," sucho poznamenal Nigel. „Vlastne Rupert môže slúžiť ako náš sprostredkovateľ, keďže dámy ho navštevujú vo všetkých denných - aj nočných -hodinách, a toto stretnutie, na ktoré sa dnes chystám, sa môže skončiť náhlym výletom mimo krajiny."
Rebeku okamžite zaliala červeň po jeho poznámke o Rupertovi, pokúsila sa ju však zamaskovať otázkou: „Krátkym výletom?"
„Často sa vopred nedá vedieť, ako dlho budem preč z palaca.
Pripravený na odchod, najprv sa rozhliadol okolo stromu. „Už odišli," vyslovil s povzdychom. „Dúfal som, že tu zastihnem Ruperta osamote, a naozaj mi nezostáva čas vyhľadať ho." Vytiahol z vrecka obálku. „Toto som chcel dať nášmu spoločnemu priateľovi. Možno to doručíte namiesto mňa, keďže ho pravdepodobne uvidíte v spoločnosti skôr než ja."
Rebeka sa v duchu zachichotala, keď Nigel odišiel. Vari si naozaj myslí, že si neuvedomila, že toto je skúška a nepochybne sa spýta Ruperta, či
pred doručením neporušila pečať? Akoby ju zaujímalo, čo je v liste. Sára by ho však zrejme rada videla. To bola tá skúška. Napokon, pán Nigel Jennings bol špión, bola si tým istá, preto, prirodzene, neveril všetkému, čo povedala. Nepochybne chcel dôkaz o jej čestnosti, tak ako ona chcela dôkaz o tej jeho.
No potom jej to došlo a usmiala sa. Nigel jej nedal iba list na skúšku, ale aj dôvod vyhľadať Ruperta.
Rebeka opustila vojvodkynine komnaty zavčasu, aby sa pripravila na večeru. Keďže ráznym krokom vyrazila opačným smerom, nevšimla si Ruperta, ktorý sa opieral o stenu na chodbe pred komnatami. Mala mrzutú náladu. Vravela si, že sa vracia do svojej izby skôr preto, aby sa Flóra nenaháňala s prípravou oboch spolubývajúcich na dnešný večer, v skutočnosti však chcela vedieť, či sa tam neukázala jej spolubývajúca.
Keď sa Elizabeth nevrátila do vojvodkyniných komnát, Rebeka sa domnievala, že šla s Rupertom niekam, kde by mohli byť sami a milovať sa. Tá myšlienka jej pokazila náladu na zvyšok poludnia. V duchu si želala, aby sa mýlila a zistila, že Elizabeth strávila čas osamote v ich izbe.
„Je ťažké vás nájsť."
Takmer sa potkla o sukňu, keď začula Rupertov hlas. Obrátila hlavu a uvidela ho kráčať vedľa seba. Naozaj musí naňho prestať reagovať takto omámené, veď ho už videla a hovorila s ním dostatočne dlho na to, aby sa jej to už viac nestávalo.
Pokiaľ išlo o jeho náhle objavenie sa, hútala, či čakal pred vojvodkyninými komnatami, kým nevyjde Elizabeth. Možno s ňou napokon nestrávil celé popoludnie. Rebeke sa pri tej predstave trocha zlepšila nálada.
Ani na chvíľu však neverila, že ju hľadal. „Nezmysel," povedala a kráčala ďalej po chodbe. „Ak ste chceli so mnou hovoriť, mohli ste zaklopať na dvere."
„Nie, to by nebolo vhodné."
„Prečo nie?"
„Z toho istého dôvodu, z ktorého sme nemohli spolu tancovať viac ako jeden tanec. Boli by reči."
Pochybovala, že toto bol ten pravý dôvod. Kto by to ešte sledoval, keď večne okúzľuje dámy? Pravdepodobnejšie bolo, že len nechcel, aby o tom vedela Elizabeth. Možno práve preto vyzerala v parku taká nahnevaná. Možno mu vyčítala, že minulý večer tancoval s Rebekou.
Na konci chodby zahla za roh. Neodpojil sa, stále s ňou držal krok. Ich náhle stretnutie ju začalo až priveľmi vzrušovať.
Aby potlačila rozochvenie, poznamenala: „Takže toto má byť ďalší výsluch? Alebo tie vážne výstrahy, o ktorých ste sa zmienili?"
Rupert sa namiesto odpovede nečakane postavil pred ňu. Nebola dosť rýchla, aby včas zastala, a narazila doňho. Musel vedieť, že sa to stane. Zostala prekvapená, jednako sa však od neho odtisla. Nepokúsil sa ju zastaviť, iba vystrel ruku, aby sa uistil, že sa posunie na kraj chodby, chrbtom k stene. Položil ruku na stenu, aby jej zabránil ísť určeným smerom.
Ten postoj jej veľmi pripomenul okamih, keď ho včera večer videla stáť s Elizabeth. Odhadovala, že zvyčajne takto chytal do pasce ženy na svoje zálety. Väčšina z nich bola pravdepodobne nadšená. Ona nie.
„Vy dokážete hovoriť veľa o ničom, však?" Vyslovil to chrapľavo a tak blízko nej, že cítila na líci jeho teplý dych. Jeho blízkosť spôsobila, že sa jej zrýchlil pulz! Možno jej napokon jeho postoj až tak neprekážal.
„Nemáte jazyk, Beka?"
Rebeka si uvedomila, že zvykol ženy prekvapiť svojou trúfalosťou natolko, že na ňu nereagovali tak rýchlo a pobúrené, ako by mali. Ani ona nebola výnimkou. Neprišlo jej na um čudovať sa, ako prišiel na jej meno, keď mu ho nepovedala.
Zmohla sa iba na odmietavú odpoveď: „Nenazývajte ma tak."
„Takže nie ste Rebeka Marshallová?"
„Som, nepoznáme sa však dostatočne dlho, aby ste sa ku mne správali tak dôverne."
Rozosmial sa. „Znova sa tvárite rozhorčene, zlatko? Myslel som si, že sme sa dohodli, že nikdy nič nerobím náležité. Viete, je to taká strata času."
„Nie, nie je," vášnivo nesúhlasila. „Tak to má byť!"
„Ak chcete byť nudná. Naozaj si ma viete predstaviť ako nudného?"
Dodržiavanie etikety by ho určite neurobilo nudným! Neuvedomil si, aká môže byť vzrušujúca už len jeho prítomnosť? Chytila sa však jeho poznámky. Zrejme si myslí, že vďaka jeho povesti ženy od neho čakajú, že bude nemravný. Alebo možno len rád šokuje ženy, pretože mu to dáva výhodu. A možno by ho mala prestať ospravedlňovať. Darebák zostane darebákom a v jeho prípade sa mu jeho správanie zdá prirodzené.
Dovolila si však pripustiť: „Myslím, že vy nedokážete byť nudný, aj keby ste sa o to pokúšali."
Súdiac podľa nepatrného rozšírenia jeho svetlomodrých očí, ho prekvapila. Prečo? Och, preboha, práve mu zložila poklonu? Očervenela a dúfala, že si to nevšimne, keďže jeho vysoká postava na ňu vrhala tieň.
„Má tento rozhovor nejaký dôvod?" spýtala sa v nádeji, že zmení tému.
Zaškeril sa. „Vy ste ale netrpezlivá. Nechcete sa jednoducho tešiť z mojej absolútnej pozornosti? Som ranený, skutočne som."
Prevrátila oči. Skvelé! Aspoň sa z tej pochvaly spamätala.
Naklonil sa trocha bližšie a dodal: „Naozaj si myslíte, že potrebujem dôvod, aby som sa mohol pozhovárať s krásnou ženou? Dovoľte, aby som vás uistil, že nie. No ako sa stáva, zdalo sa mi, že by ste mohli potrebovať moju pomoc."
Pri zmienke o pomoci si okamžite spomenula na Nigela Jenningsa a na to, čo sa jej pýtal. Vari ho Rupert navštívil a tak sa dozvedel, že má byť ich sprostredkovateľom? Musí mu dať ten list!
„Áno," povedala, „a musím..."
„Ak mienite pokračovať vo vykonávaní Sáriných príkazov," prerušil ju, „budete asi musieť zvádzať nejakého šťastlivca, aby ste odvrátili jeho pozornosť, ako ste tvrdili minulý večer. Pretože ste pripustili, že neviete ako, rozhodol som sa vám v tomto smere ponúknuť svoju pomoc."
Jeho pohľad odrazu získal zmyselnú iskru, takže len hlupaňa by si neuvedomila, že sa ju chystá pobozkať. Ochromená očakávaním nedokázala v tom okamihu reagovať, aj keby chcela. Ani si neuvedomila, že premeškala príležitosť, ktorú jej práve poskytol, aby poprela akékoľvek ďalšie spojenie so Sárou.
A pobozkal ju, nedbajúc na sluhov, ktorí sa v diaľke zjavovali a mizli. Rebeka si ich určite nevšimla. Jeho bozk mal v sebe oveľa viac, než čakala, v dotyku, v chuti, v údive nad odhalením, a tak ochotne podľahla nežnému tlaku jeho úst, lebo jeho pery prebudili všetky jej zmysly.
Kiežby jej matka povedala o bozkávaní aspoň tolko ako o milovaní, keď minulý rok konečne hovorili o tej poučnej téme. Malo byť celé jej telo zapojené tak ako Rupertovo, keď ju pritiahol do svojho náručia? Mala ho tak veľmi cítiť a byť tým taká rozochvená?
„Aké ste úchvatné prekvapenie," vyslovil, ked si pomaly obtieral líce o jej líce tak dôverne, akoby sa s ňou maznal.
Rebeka by najradšej zotrvala v tomto opojnom omámení. Musela sa však sústrediť na to, čo Rupert hovorí. Nechcela prepásť ani jedno slovo.
Jeho poznámka však zaváňala neúprimnosťou a Rebeka nepochybovala, že tucty žien od neho počuli to isté.
„Viete, na mňa nemusíte používať svoje typické lichôtky."
„Typické, hm?" S úškrnom sa odtiahol. „Pravda, väčšinu žien považujem za úchvatnú, no verte mi, zlatko, že ma zriedkakedy prekvapia. Vy, na druhej strane, ste jedno prekvapenie za druhým."
Nechápala, čím ho prekvapila, tá poznámka však znela úprimnejšie. Jednako cítila, že jej stále hovoril len to, čo si myslel, že chcela počuť. Špekulovala, či vrásky vryté v tvári získal po rokoch naháňania sa za sukňami alebo patrili k úmyselnej, zámernej súčasti jeho bežného zvádzania. Chcela mu však veriť, a to ju vôbec neprekvapovalo.
Priťahoval ju oveľa, oveľa väčšmi než všetko, čo poznala predtým. Niežeby čerpala z mnohých skúseností s mužmi. Pokiaľ však šlo o Ruperta, cítiť dokonca len štipku rozkoše ju neskutočne vzrušovalo.
„Teraz, keď je vaša myseľ znova jasná, môžeme pokračovať v lekcii?"
V lekcii? Ach, dobrý Bože, úplne zabudla, že to všetko začalo jeho ponukou na pomoc. Cítila, ako sa červená, pretože tomuto pozoruhodnému bozku prisudzovala oveľa viac, než v skutočnosti znamenal. Rupert však pokračoval.
„Musíte to dokázať robiť bez akýchkoľvek emócií," upozorňoval ju. „Tak si myslím, že to môžeme skúšať, kým nezískate správny cvik a kým to nebude také prozaické, že sa budete úplne ovládať."
Takže takto to chápal on? Iba ako prozaickú predohru pred milovaním? Cítila sa dotknutá a potupená, bola to mocná kombinácia, na ktorú musela rýchlo reagovať. „Urobte láskavosť nám obom a mne už nerobte nijaké láskavosti. Vy, pane, ste obyčajný darebák!" odvrkla a pobrala sa preč.
„Nemyslíte si, že ma to odradí, však?" kričal za ňou so smiechom.
Neodpovedala, iba sa zvrtla a hodila doňho Nigelovu obálku. Dosť zlé, že ho neudrela, len mu spadla k nohám.
Smial sa ešte väčšmi, keď ju dvíhal bez toho, aby sa na ňu čo i len zbežne pozrel, a strčil si ju do vrecka. „Ak ste ma chceli udrieť, miláčik, facka by bola väčšmi namieste, nemyslíte? Hoci možno by vás moja reakcia ohromila."
Nechystala sa zistiť to. Nemusela. Vyzeral dosť zmyselne, keď to hovoril. A zvýšil hlas, aby ho bolo počuť. Nemala v úmysle reagovať. Obrátila sa, rozhodnutá dostať sa čo najdalej od neho.
Zdalo sa jej, že ho počula vysloviť „Zbabelá," nebola si však istá.
Hoci, vojvodkyňa z Kentu bola v päťdesiatke ešte vždy energická žena, jej večierok bol nudný. Na oslavu príchodu jej drahej starej priatelky pozvali iba jej vydaté a slobodné dvorné dámy. Hoci väčšinu prítomných dám tvorili rodené Angličanky, vojvodkyňa sa dokonca ani nepokúsila konverzovať v angličtine, a tak dámy nehovorili o ničom mimoriadne dôležitom, aby sa vojvodkyňa necítila vylúčená. Rebeka sa pristihla pri tom, že sa jej myseľ vracia k udalostiam dňa.
Elizabeth podľa všetkého prišla do ich izby oveľa skôr než Rebeka a prezliekla sa na vojvodkyninu večeru. Ked Rebeka vchádzala dnu, bez slov sa popri nej pretisla cez dvere s neprívetivým prenikavým pohľadom. Rebeka si vzdychla. Má si začať strážiť chrbát alebo sa znepokojovať o spánok v spoločnej posteli s tou dámou? Nech Elizabethino nepriateľstvo k Rebeke vyvolalo čokoľvek, stupňovalo sa pre žiarlivosť na Ruperta.
Elizabeth opustila izbu a Rebeka sa obrátila na Flóru s otázkou: „Kedy sa tu zjavila?"
„Necelú hodinu po tom, ako sa tu ukázal ten džentlmen." „Niekto tu hľadal jednu z nás?"
„Nie, vošiel do nesprávnej izby, ešte to stihol povedať, kým rozpačito vycúval z izby. No jeho prekvapenie bolo pochopiteľné. Asi nečakal, že tu nájde sedieť slúžku, ktorá nič nerobí."
„Hrešíš ma? Veď vieš, že nemusíš zostávať celý deň v izbe. Mám obavy, že na obed nepotrebujem meniť šaty. Potrebujem ťa jedine ráno a večer."
„Poznám svoje povinnosti, a to znamená byť poruke, keď ma potrebujete, nie sedieť vo svojom byte, kde aj tak nič nerobím. Navyše omyl toho muža mi rozhodne obveselil deň. Nikdy som nevidela takého nádherného chlapa. Zostala som tu sedieť s otvorenými ústami, ešte keď zatvoril dvere."
Rebeka bola zmätená. Tomu popisu zodpovedal iba jeden muž, ktorého zatiaľ poznala. „Mal dlhé vlasy a veľmi svetlé modré oči?" Flóra zalapala po dychu. „Skutočne ho poznáte?"
„Vyzerá to tak. Je to Rupert St. John, synovec nášho vynikajúceho suseda vojvodu. Rupert a Elizabeth sú - priatelia." „Nie," pochybovačné vyslovila Flóra.
„Áno. A dnes mali schôdzku, takže si musel zmýliť miesto stretnutia, keď prišiel najprv sem."
To by vysvetľovalo, prečo sa zdalo, že meškal na stretnutie s Elizabeth. Naozaj urobil takú nepravdepodobnú chybu? Asi áno, určite má každý deň veľa stretnutí!
„Muselo to zle dopadnúť," uvažovala Flóra.
„Čože?"
„Tá ich dnešná schôdzka. Keď som sa vrátila do izby, tá dáma plakala. To poznám. Nepovedala ani slovo. Iba sedela s tupým pohľadom pri toaletnom stolíku."
Tak to bolo prekvapenie, Elizabeth však nemusela byť nahnevaná na Ruperta. Rebeka si spomenula, že keď ich videla v besiedke, mala dojem, že sa s ním delí o nejaké zlé správy.
„Nuž, to je ich vec, nie naša," riekla Rebeka. „A, mimochodom, nebola až taká zronená, aby mi cestou von nezabudla venovať ďalší z tých jej odporných pohľadov. No vráťme sa k tvojmu nudeniu, rozmýšľala som, že by sme zašli do mesta kúpiť nejaké knihy. Vieš, aj vo vojvodkyniných komnatách je celkom nuda. Nejaké môžeme kúpiť aj tebe alebo nejaké priadze na pletenie, prípadne si vyber niečo iné, čo by ti vyplnilo čas."
Flóra sa po týchto slovách prestala sťažovať a začala sa tešiť na nákupy. Aj Rebeka sa tešila. Jediným vzrušením v paláci dosiaľ bol maškarný ples, na ktorý ani nebola pripravená, a Nigelovo a Sárino absurdné konanie. Iste, bola tu len zopár dní. Pokiaľ však išlo o „najväčší spoločenský debut všetkých dvorných dám", nemohla si nevšimnúť očividný nedostatok mladých mužov, ktorých by mohla stretnúť. Až na Ruperta. Ten síce ponúkal veľa, no jednako.
Rozmýšľala, či si jej matka uvedomila, že väčšinu mužov pozývaných do paláca na spoločenské večierky tvoria úradníci v strednom veku a dokonca starší hodnostári. Najprvotriednejší slobodní mládenci kráľovstva pravdepodobne ani neprídu mimo sezóny do Londýna. Mala by čakať do zimnej spoločenskej sezóny, kým sa s nimi stretne? Pozvú ich do paláca?
Rebeka odišla skoro, rozladená svojimi myšlienkami a pocitmi. Takéto striedanie nálad nebolo u nej ani trocha bežné. Nezažila to, kým nestretla Ruperta - a nesporne sa potvrdilo, aký je darebák. Priveľmi ju vzrušoval. Bola si istá, že keby nezistila, aký vzrušujúci môže byť život, nebola by taká nešťastná so svojím osudom, keď nebol nablízku.
Rebeka sa nevytratila z večere bez povšimnutia. Nuž, možno by sa tak stalo, nemohla si však nevšimnúť Constance, ktorá stála na chodbe a plakala. Dve rozrušené dvorné dámy v ten istý deň? Vari Rupert nerozhodil siete až natolko? Bola to nenáležitá myšlienka. Bola však naňho ešte vždy nahnevaná, lebo sa tak bezohľadne pokúsil pridať si ju na svoj zoznam s tou absurdnou ponukou pomoci.
Evelyn sa Rebeke zdôverila, že Constance čakala tri roky, kým sa vráti do vlasti jej snúbenec, aby napokon len ukončil ich zasnúbenie. Ak Constance občas vyzerala zatrpknutá, tak práve preto. A asi preto bola aj teraz taká pesimistická.
„Constance?" oslovila ju Rebeka.
Zbadala, že vydesila staršie dievča, ktoré si rýchlo utrelo líca chrbtom rukáva. „Nič sa nedeje." „Chceli by ste sa pozhovárať o - ničom?"
Constance nepochopila humor v otázke. „Nie - áno. Sára ma požiadala, aby som ráno išla znova do mesta. A ešte som nedostala matkinu odpoveď, či by som také niečo mala vôbec robiť. Tak veľmi som sa prvý raz bála. Viete, nikdy predtým som nikde nebola sama."
„Tentoraz si so sebou vezmite lokaja."
„Uvažovala som o tom a spomenula som tú možnosť Sáre, ale odmietla to. Vraj nechce, aby ma niekto videl, ako odovzdávam odkaz lordovi Albertonovi na Wigmore Street."
Rebeke sa podarilo nezasmiať sa nad tým, že jej Constance práve povedala, čo Sára chcela utajiť. V duchu počula, ako sa Sára sťažuje: „Mala som to urobiť sama!"
„Je to niekolko blokov severne od New Bondu?" spýtala sa Rebeka, spomenúc si, že tam býva matkina priatelka.
„Nemám potuchy."
„Som si istá, že áno. A náhodou idem zajtra do mesta nakupovať na Bond Street. Nechceli by ste sa ku mne pridať?" „Mohli by sme sa zastaviť na Wigmore Street?"
„Iste. A pokojne ma môžete požiadať, aby som vás sprevádzala do mesta, ak znova bude treba. Naozaj mi nebude prekážať, ak sa občas dostanem von z paláca, aj moja slúžka pôjde s nami."
Dobrý Bože, pomyslela si Rebeka, vari sa práve tak ľahko rozhodla špehovať pre Nigela Jenningsa?
Rupert bol celkom rád, že Rebeka Marshallová je posledná v preverovaní nových dvorných dám. Predstavovala výzvu, a to robilo túto úlohu ešte radostnejšou. Všetky ostatné slečny sa dali príliš ľahko prekuknúť. Evelyn, očarujúca žabka, nachádzala v Sáriných intrigách mierne dráždivé vzrušenie. Constance, plachá myška, by do bodky vyplnila príkazy, hoci rýchlo začala Sárou pohŕdať. Ešte vždy by mohla byť náhradou, keby ju zahnali do kúta a rozhodnutie odhaliť Sárine intrigy by bolo jej jediným východiskom.
Elizabeth, hoci trocha zábavná v tom, aká bola priehľadná, mu začala byť na ťarchu, a tak musel včera ukončiť ich flirt, teda aspoň podľa nej išlo o flirt. Skrátka ho otravovalo, ako sa usilovala dostať ho do postele. Poznal také typy. Keby prijal jej pozvanie, o mesiac by mu oznámila, že sa musia vziať. Nechystal sa padnúť do takej pasce.
Nazdával sa, že by mal varovať Rebeku, aby bola v strehu. Iba preto, lebo s ňou tancoval na maškarnom plese, Elizabeth odmietla uveriť, že nie je zodpovedná za ich rozchod. Vedel, že Elizabeth má zvrátené myslenie; chvastala sa pred ním tým, ako vyprovokovala predošlú spolubývajúcu ku škandálu, po ktorom rýchlo opustila dvor.
Teraz mal jediný problém - ako sa dostať k Rebeke. Zdalo sa, že sa na celé predpoludnie zabarikádovala vo vojvodkyniných komnatách. Bolo oveľa ľahšie stretnúť ostatné dvorné dámy, ktoré tajne chodili dolu do kuchýň, prechádzali sa v záhrade, trávili čas v galérii a plnili úlohu Sárinho poslíčka. Čakať pred dverami vojvodkyniných komnát, ako to urobil včera, nebol najlepší nápad. Mal šťastie, že Rebeka vyšla von prvá, to sa však pravdepodobne znova nestane. Môže byť ostražitá, keď bude vychádzať sama, ak bude predpokladať, že čaká na ňu. Určite však neľutoval pokus zadržať ju. Dokonca minulú noc šiel do postele s úsmevom, ked si spomenul na ich posledné stretnutie.
Roztápala sa mu v náručí. To ho neprekvapilo, no pristihol sa pri tom, že si ten bozk priveľmi vychutnáva. Keď sa jeho túžba náhle ukázala v plnej miere, nemohol uveriť. On ju dobýjal! Nikdy nestratil kontrolu tak, aby to bolo vidieť. Takže rada, ktorú jej dal, aby nikdy nezaťahovala
emócie do bozkávania, platila rovnako preňho, keďže bola dokonalým ospravedlnením faktu, že jej dovolil v bozkávaní pokračovať. Jednako to však považovala za urážku. Aké zábavné! Asi si želala mať v ruke niečo ničivejšie než obálku s kúskom papiera propagujúceho nového krajčíra na Bond Street. A čo, dočerta, robila v jej vrecku?
Pristihol sa pri tom, že ju túži znova stretnúť a že je namrzený, lebo to nebude tak skoro, ako by mu to vyhovovalo. Večierky budú pravdepodobne jedinou príležitosťou ju vidieť. Jeho netrpezlivosť bola celkom osobná, pretože Nigel ho nemohol poháňať, aby dokončil úlohu v dohľadnom čase. Musel podniknúť nečakaný výlet do Holandska. Jeden z jeho špehov ho vystríhal, že sa tam znova začína v tajnosti rokovať o vojne.
Holandsko sa nikdy nezmierilo s tým, že Belgicko vyhlásilo nezávislosť, a nebolo by to po prvý raz, keď by napadlo Belgicko, aby ho získalo späť. Zmluva, ktorú obe strany napokon podpísali, bola iba niekolko rokov stará! A kráľovná Viktória na nej bola osobne zaangažovaná, lebo keď Belgicko získalo nezávislosť, kráľom sa stal jej drahý strýko Leopold. Nigel dúfal, že sa vody upokoja, ako sa vraví, skôr než sa poruší zmluva. To môže trvať týždne, dokonca mesiace.
Pretože Nigel bol preč a Rebeka bola po väčšinu dňa nezastihnuteľná, Rupert sa v to ráno rozhodol navštíviť svoju rodinu. Jej členovia si nepochybne všimli jeho neprítomnosť a jeho matka si iste neodpustí otázku, kde bol. Najjednoduchšie bude odvetiť, že sa zdržal u svojej súčasnej milenky. Bola to jedna z výhovoriek, o ktorej jeho matka nikdy nepochybovala.
Keď Rupert opúšťal palác, neočakával, že uvidí Rebeku nasadať do koča. Nezavolal na ňu. Bežal k stajniam, kam predtým poslal lokaja, aby mu priviedol koňa. Mal šťastie. Nasadol a bez problémov dostihol Rebekin najatý koč, aby ho z diskrétnej vzdialenosti sledoval. Keď zabočil na Old Bond Street, uškrnul sa. Takže nijaká pochôdzka pre Sáru. Zjavne ide o cestu za nákupmi a dámsky nákup môže trvať celý deň! Aká výborná príležitosť stráviť deň s ňou.
Onedlho sa však vyhrešil za to, že je v predpokladoch taký zlý ako Rebeka. Jej koč nezastal, ako sa domnieval. Pokračoval po Old Bond Street na New Bond Street a prešiel okolo obchodov. O niekolko blokov
zabočil na Wigmore, ulicu, na ktorú nemal nikdy príležitosti zablúdiť. Koč zastal v polovici ulice pri chodníku.
Rupert naviedol svojho koňa za koč parkujúci pri chodníku o niekolko domov ďalej; nebol to úkryt, aký by sa mu pozdával, no pokým sa Rebeka nepozrie tým smerom, nevšimne si ho. Nechystal sa hádať, čo tam robí, do úvahy predsa prichádzajú rôzne dôvody, ktoré nemusia mať nič spoločné so Sárou. Jej rodina dokonca môže vlastniť mestský dom, pred ktorým zastala. Alebo iba navštívi priatelku.
Rebeka však nebola sama, ako si myslel, a nebola to ona, kto vystúpil z koča a zaklopal na dvere. Bola to slúžka, ktorú našiel v jej a Elizabethinej izbe včera, keď nechal Elizabeth čakať v záhrade, aby mohol prehľadať ich izbu. Nebol ani veľmi sklamaný, že stratil príležitosť na dôkladný prieskum, pretože v skutočnosti ani nečakal, že nájde niečo závažné.
Ešte vždy nedospel k záveru. Slúžku mohla poslať k dverám, len aby zistila, či je priatelka doma.
Dvere otvoril sluha. Rebekinu slúžku nepozval dnu, aby tam počkala. O niekolko minút prišiel k dverám majiteľ domu, slúžka mu podala odkaz a potom sa ponáhľala späť do koča - a Rupert mal pocit, že ho ovalili sekerou.
Poznal toho muža, nie osobne, ale z videnia. Bol to ten istý lord Algerton, ktorého Nigel prešetroval minulý rok, keď sa mladý Edward Oxford pokúsil zavraždiť kráľovnú, kým poháňala svoj koč po Londýne. Chlapca súdili za velezradu, prepustili ho však pre duševnú chorobu. Nigel to so svojou podozrievavou povahou nepovažoval za čin choromyseľného mladíka a majúc podozrenie na sprisahanie, vyšetroval každého, kto sa poznal s Oxfordom.
Do okruhu jeho známych patril aj lord Alberton, ktorého videli zhovárať sa s chlapcom. Hoci Alberton tvrdil, že hrešil chlapca, lebo sa mu pokúsil zablokovať koč. Nigel mal však naďalej pochybnosti, najmä preto, že Alberton bol toryovec, ktorý vtedy nesúhlasil s niektorými kráľovninými politickými názormi. Nigel viedol vyšetrovanie šesť mesiacov priam fanaticky.
Ruperta nepožiadal o pomoc, našťastie. Neznášal, keď ťažká práca neviedla nikam, tak ako toto vyšetrovanie.
Hoci Nigel nenašiel nijaký dôkaz o sprisahaní proti kráľovnej, neznamenalo to, že nijaké neexistovalo, iba nebolo odhalené. Sára bola
podľa všetkého zapletená s tým mužom, ak mu nechala doručovať odkazy. Alebo nie. Napokon, Alberton bol slobodný mládenec, tak Sárin záujem mohol byť romantickej povahy. Bez ohľadu na to však treba Nigela varovať, len čo sa vráti do paláca.
Dopekla, teraz už Rupert nepochyboval o tom, komu patrí Rebekina lojálnosť. Zjavne bola naozaj v Sárinom tábore. Prekvapilo ho, keď zistil, že je tým výsledkom sklamaný. Veľmi sklamaný.
Obchod s knihami bol preplnený rôznymi zaujímavými titulmi. Napriek tomu si Rebeka rýchlo vybrala. Flóra nečítala tak rýchlo ako ona, a tak trvalo dlhšie, kým sa rozhodla, ktorú knihu si má kúpiť. Neponáhľali sa však. Ešte nebolo ani jedenásť hodín. Mohli by sa vrátiť včas do paláca na obed. Alebo by mohli namiesto toho nájsť nejakú reštauráciu niekde nablízku. To by bolo zábavné. Aspoň by mali istotu, že tam nebude sedieť nijaká zamračená Elizabeth, ktorá by im kazila chuť.
Constance sa nezaujímala o knihy a prijala šálku čaju od majiteľa obchodu, priateľského starca, ktorý zapojil plachú dievčinu do živého rozhovoru o paláci, keď sa zmienila o tom, že sú dvorné dámy.
Keďže Rebeka nemala chuť na čaj, zašla do ďalšieho obchodu, tentoraz s metrovým tovarom, ktorý bol cez ulicu. Táto oveľa väčšia predajňa bola zaplnená všetkými druhmi látok a materiálov pre krajčírky, ba nechýbalo v ňom ani malé oddelenie s priadkami. Len čo Rebeka otvorila dvere a počula nad sebou cengot zvonca, niekto ju vtlačil dnu. S pobúreným zjačaním sa zvrtla a zbadala Rupertov pobavený úškrn. Určite nečakala, že ho uvidí práve na Bond Street. To šumivé vzrušenie, ktoré spôsobila jeho prítomnosť, okamžite vyplávalo na povrch. Aspoňže tentoraz neonemela. Darilo sa jej naňho pozerať čoraz ľahšie, pričom prestávala strácať hlavu.
Jednako jej chvíľu trvalo, kým si všimla, že má na sebe saténový kabát purpurovej farby a čierne nohavice. Biela košeľa bola normálna, nohavice boli normálne, topánky takisto, a to, že mu chýbala módna kravata bolo tiež normálne. Jeho kabát však v tomto dennom čase kričal ako boľavý palec. Rebeka však bola priveľmi zmätená, než aby sa o tom zmienila.
„Fantastické, že vás tu vidím," vyslovil veselo.
Na tom nebolo nič fantastické a mala podozrenie, že ju asi sledoval. Prečo by tu inak bol?
„Našli ste záľubu v pletení?" oponovala, zatiaľ čo prechádzala do oddelenia s priadzami.
„Nie, našiel som záľubu v tom, že som vás našiel samu. Pekné od vás, že ste ma prijali."
Jeho odpoveď ju potešila väčšmi, než dokázala vysloviť, upozornila ho však: „Nie som sama." „Práve teraz ste."
Zastala pred pultom, na ktorom boli úhľadne naukladané cievky pestrofarebnej priadze. Naklonil sa k nej bližšie, aby ukázal na klbko ružovej vlny. „Táto by vám pristala."
Rebeka ho sotva počula. Cítila len to, že sa jej tisne na chrbát, a pokúšala sa vyrovnať s novým vzrušením, ktoré zapríčinil. Obchodník za pultom sa na nich usmial. Pravdepodobne ich bral ako dvojicu, pretože prišli naraz, a považoval za normálne, že stoja tak blízko seba, zatiaľ čo si prezerajú tovar.
Rebeka použila toto ospravedlnenie aj pre seba, pretože sa neodtiahla. Bolo to od nej nevychované. Vedela, že by ho mala od seba okamžite odtisnúť. Jednoducho ešte nechcela prerušiť ten intímny kontakt.
„Máte vzrušujúce oči, Beka. Veľmi tmavé, aby sa dali čítať, čo vás obostiera tajomstvom. Ružová by to vykompenzovala, nemyslíte?"
Ako mala vôbec myslieť? Tep jej neovládateľné pulzoval. Dokonca cítila, ako sa jej Rupert tlačí na boky!
„Keby sme teraz boli naozaj sami, myslím, že by som vám zdvihol sukňu."
Po tejto nemravnej poznámke, vyslovenej blízko ucha tichým mužným hlasom, zadržala dych tak prudko, že sa takmer zadusila. To ju celkom prebralo a priviedlo k rozumu. Keď sa rozkašľala, odstúpil. Zvrtla sa, prenikavo naňho pozrela a stretla sa s jeho drzým úškrnom.
„Hodíte do mňa klbko, keď vás pobozkám znova?" spýtal sa a v svetlomodrých očiach sa mu zaiskrilo.
Až teraz to pochopila. Doberal si ju. Iba doberal, hoci najnemravnejším spôsobom. Ešteže sa ju nepokúšal zviesť v obchode s metrovým tovarom. Jeho prístup bol nanajvýš nevhodný. Bol natoľko zvyknutý na skúsené ženy, že zabudol, ako sa zaobchádza s mladými naivkami, ktoré by nad takýmito neprístojnými ponukami pravdepodobne zamdleli? Alebo mu jednoducho neprekážalo nerobiť rozdiel medzi svetáčkami a naivkami? Pravdepodobnejšie to druhé. Napokon, bol to sukničkár. Ale úplne bez zábran? S hodnotením si bude musieť počkať.
Namiesto odpovede ho varovala: „Už nebude nijaké bozkávanie. Boli ste vynikajúci učiteľ. Absolvovala som vašu lekciu."
Zasmial sa, hoci rýchlo odvetil: „Aké sklamanie. Mali ste sa sťažovať na nevhodnosť a žiadať ďalšie poradenstvo. Viete, neponúkam pozíciu vo svojom náručí len tak hocikomu."
Pohoršene odfrkla. „To iste. To je známy fakt."
Obrátila sa späť k pultu s priadzou. Priamy pohľad naňho jej bránil jasne myslieť. A ešte vždy nepovedal, čo tu robí.
„Takže ste iba šli okolo a zbadali ma?" spýtala sa nedbalo.
Pohol sa k nej a zastal. Priveľmi blízko. Ich plecia sa teraz dotýkali. Chvíľu predstieral, že skúma priadzu.
Potom vyslovil rovnako nedbalo ako pred chvíľou ona: „Nie, vlastne som mal vyzdvihnúť balíček na konci ulice. Toto je moja druhá zastávka v priebehu dnešného dňa. Odbáčal som cestou z prvej zastávky, keď som uvidel váš koč na Wigmore Street, a nakoniec sme šli rovnakým smerom, takže som vedel, že ste niekde tu. Navštívili ste na Wigmore priateľov?"
Ihneď vedela, že nič v tej otázke nebolo náhodné. Preboha, znova ju vypočúva! Prisahala by, že v tomto smere sa už pohli ďalej. Rozhorčená, rozhodla sa neukojiť jeho zvedavosť, najmä keď mu Nigel musel povedať, že ju požiadal o spoluprácu. Nigel jej očividne dostatočne dôveroval, Rupert však nie. Povedala len: „Nemám v Londýne priateľov, moja slúžka však áno."
Nebola to úplná lož, keďže tušila, že videl jej koč na Wigmore Street. Jedna z Floriných starých lások sa presťahovala do Londýna, takže mohla navštíviť niekoho v meste. Bude teraz Rupert tvrdiť, že dom, pri ktorom zastali, vlastní lord, ktorý určite nepatrí medzi Floriných dôvernejších známych?
Skôr než by to stihol, sama mu položila otázku: „Čo robíte pre Nigela Jenningsa?" Okamžite odvetil: „Som jeho krajčír." „Nič také nie ste."
Rupert jej venoval drzý úsmev. „Chcel som povedať, on je môj krajčír." Vrhla naňho zamyslený pohľad. „Zaujímavé, že klamete." „Vy nazývate žartovanie klamstvom?" „Výhovorka je druh klamstva."
„Zaujímavé, že vy to vidíte takto." Vrátil Rebeke jej vlastné slová. Takmer sa rozosmiala.
Keďže jej neodvetil na otázku pravdivejšie než ona jemu, prekvapilo ju, že nepokračoval vo vyzvedaní, prečo bola na Wigmore Street. Ohmatávajúc biely hodváb v dosahu ruky, vyslovil: „Prijmem od vás z tohto vestu, keď sa zbavíte myšlienky vytiahnuť na mňa ihlicu na pletenie."
Musela sa zasmiať, aj ked nechcela. „Naozaj? To však znamená dar..." Skočil jej do reči: „Považujte to za skorý vianočný dar," a skutočne to znelo vážne. „Nedávam darčeky obyčajným známostiam." „Sme viac než to." „Nie sme."
„Isteže sme, alebo máte vo zvyku bozkávať obyčajné známosti?" Oborila sa naňho: „Vy ste ma pobozkali, nie ja."
Znova sa usmial. „Plne ste sa na tom podieľali. Ani sa to nepokúšajte popierať."
Napokon dosiahol, že sa začervenala. Rozmýšľala, či jej líca nemajú takú žiarivú farbu ako jeho kabát. Spomenúc si na jeho nezvyčajný odev, sa spýtala: „Fakt usporadúvajú v Londýne maškarné plesy takto zavčas rána?" Podľa mňa nie. Prečo sa pýtate?"
Sarkasticky pozrela na rukáv jeho žiarivo sfarbeného kabáta. „Saténový kabát cez deň? Určite viete, že tento frajerský štýl vyšiel z módy už pred niekoľkými desaťročiami."
Zasmial sa nad štipľavým tónom jej reči. „Nepoužívajte plurál, drahá. Nie je to až tak dávno. Tento kabát je však pre moju matku."
„Vaša matka nosí mužské kabáty?"
„Viete, možno by nosila, keby vedela, že nevyprovokuje príval uštipačných poznámok spoločenskej smotánky, ale nenosí. Ja si ho obliekam, pretože ju dráždi, keď ma vidí nosiť satén, väčšmi, než si viete predstaviť."
Nadvihla obočie. „A to vám robí radosť?"
„Rozhodne."
Vyslovil to s úškrnom, takže nevedela, či si z nej znova neuťahuje. Uvedomila si však, že sa asi vracia domov, ak sa dnes chystá navštíviť svoju matku. Nadobro? Bola strašne sklamaná. Už ho viac v paláci
neuvidí? Nevedela si predstaviť, aké to tam bude nudné. A ako mal byť jej sprostredkovateľom s Nigelom, keď nebude v blízkosti paláca? Určite nečakajú, že ho vyhľadá v jeho londýnskom dome.
Zvyčajne by nebola taká odvážna, musela to však vedieť: „Uvidím vás neskôr v paláci?"
„Vaša horlivosť ma ohromuje." Kútik úst vykrútil do darebáckeho úsmevu.
Vyprskla nad jeho úsudkom: „Iba som bola zvedavá, keďže to znelo, akoby ste šli domov. Možno som však vyvodila zlý záver a vy vlastne nie ste v paláci hosťom."
„V súčasnosti som, no nemusím byť hosťom, aby som tam zavítal. Už vám chýbam, však? Pripusťte to." Prevrátila oči nad jeho ustavičným doberaním, potom ju však zachrípnutým tónom uistil: „Veľmi dobre viete, Beka, že sme spolu ešte neskončili."
Nepochybne sa odvolával na svoju funkciu sprostredkovateľa medzi ňou a Nigelom, a napriek tomu zostala zmätená, pripisujúc tým slovám väčší význam, než mal na mysli.
St. Johnovci boli obyvateľmi mesta počas celej jeho dlhej a významnej histórie. Ich pôvodný dom stál v starom Londýne, pred niekoľkými storočiami ho však zničil požiar. Oveľa neskôr nadobudli nejaký majetok na vidieku mimo Plymouthu, ktorý sa spájal s rochwoodskym titulom získaným pred stáročiami, ten si však nikdy neosvojili. Ako sa Londýn rozrastal, St. Johnovci sa sťahovali s ním.
Titul markíz z Rochwoodu prešiel na Ruperta, keď jeho otec Paul St. John zomrel. Súčasný dom, rezidencia na Arlington Street postavená Rupertovým starým otcom z otcovej strany, bol takisto jeho. Hoci sa jeho fasáda ponášala na väčšinu ostatných londýnskych mestských domov, znútra bol zariadený extravagantnejšie.
Práve sever paláca a blok východne od Golden Parku už neboli tichou ulicou ako kedysi. Keď Viktória ako prvá vládkyňa vôbec urobila z Buckinghamu svoju oficiálnu kráľovskú rezidenciu, všetky ulice blízko paláca vrátane tých úzkych sa stali náhradnými komunikáciami pre obyvateľov mesta, ktorí sa chceli vyhnúť hlavným trasám preplneným tovarom dodávaným do paláca. Kedže celá oblasť sa stala významnejšou pre blízkosť kráľovskej rezidencie, začala sa tam aj výstavba
obytných a komerčných budov.
Rupert dorazil domov na poludnie, práve včas, aby sa zúčastnil obeda so svojou matkou a dvoma bratmi, ak boli doma. Vždy mu chýbala rodina, keď bol na niektorej misii pridlho, no chýbali mu najmä matkine zábavné pokusy prevychovať ho, keďže sa tým stále tak dramaticky zaoberala. Tentoraz bol preč iba niekolko dní, matka sa však určite nezabudne sťažovať.
Jeho o dva roky mladší brat Avery s nimi už vlastne nebýval. Len čo dosiahol plnoletosť, prehovoril Ruperta, aby naňho prepísal jednu z mnohých nájomných nehnuteľností St. Johnovcov v meste, aby ju mohol premeniť na mládenecký byt a vydržiavať si tam milenku, keby mal dosť šťastia a nejakú si našiel. Rupert by bol pokrytec, keby mu odoprel taký prepych, hoci sám po takom mieste nikdy netúžil. Bolo pred ním
otvorených priveľa spálni, takže iný domov okrem svojho skutočne nepotreboval.
Ich matka, pravdaže, mala námietky proti Averyho presťahovaniu do vlastného bytu. Myslela si, že keď zlyhala pri Rupertovi, uspeje aspoň pri výchove svojich dvoch mladších synov. Keď však Avery odišiel, mala obavy, že ide v Rupertových stopách. No tento mladík nemal talent na zhýralosť. Vydesil sa, keď prišiel v kartách o svojich prvých päťdesiat libier, takže sa určite nedal na hazardné hry. Mal vášnivo rád preteky na koňoch, nejazdil však na nich. Často stavil na svojho žrebca a vyhral. A svoje milostné úsilie držal v medziach spoločenských predpisov. Mal niekolko mileniek, no ľúbostné aférky netrvali dlho a nijakú z dám si do svojho bytu nenasťahoval. Túto časť života držal celkom v tajnosti ako väčšina mladých lordov kráľovstva.
Pretože Avery býval pomerne blízko Arlington Street, ešte vždy sa snažil obedovať a večerať so svojou rodinou, hoci sa zdalo, že práve dnes sa mu to nepodarilo. Rupertov najmladší brat Owen, hoci už dosiahol šestnásť rokov, mal súkromného učiteľa, takže bol zvyčajne nablízku. Owen, najmladšie a celkom neočakávané dieťa Júlie St. Johnovej, sa narodil ten istý rok, keď sa Júlie stala vdovou, a preto nikdy nemal možnosť poznať svojho otca tak ako Rupert a Avery. Owen, rovnako vysoký ako jeho starší bratia, bol z nich troch najtichší a najusilovnejší.
Len čo sa Rupert zjavil vo dverách jedálne, už sa ho matka spýtala: „Kde si bol?"
Rupert si sadol oproti nej, venoval Owen ovi sprisahanecký úsmev, aby mu naznačil, že sa začína boj, a odvetil: „Naozaj to musíš vedieť?" „Kto je to?" vypálila Júlie. „Nik, koho poznáš."
Nahrbila sa: „Kedy prestaneš s flirtovaním a nájdeš si nevestu?"
Rozosmial sa. „Aká bola moja posledná odpoveď na túto otázku? Naozaj si myslíš, že sa zmenila, keď zažijem oveľa viac zábavy hýrením v spoločnosti a zvádzaní nepoškvrnených panien?"
„Panien!" zalapala po dychu.
Dopekla, prekvapil dokonca sám seba. Odkiaľ, dočerta, pramení táto poznámka? Akoby nevedel. Keď vchádzal do izby, ešte vždy myslel na Rebeku.
Skôr ako však stihol na tú poznámku zareagovať, Júlie ho vystríhala: „Keby si nežartoval, sama by som ťa zastrelila skôr, než to urobí nejaký rozzúrený otec."
Jeho matka iba frflala - veľa - na jeho odpornú povesť sukničkára, ako to videla zo svojho pohľadu. V skutočnosti netúžila, aby sa oženil a pokračoval v rodovej línii St. Johnovcov, o nič menej než on. Všetko má svoj čas. Napokon mal iba dvadsaťšesť a ona mala ešte ďalších dvoch synov, ktorí mohli pokračovať v rodovej línii. Takže pokým neprekročil medze a nepridal zvádzanie nevinných k svojim spoločenským priestupkom, obmedzila svoj nesúhlas na reptanie a sťažnosti.
Júlie St. Johnová bola ešte vždy pomerne očarujúca žena medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, napokon všetci Lockovci vyzerali neobyčajne dobre. Hoci Júlie bola plavovlasá a modrooká ako väčšina Lockovcov, všetci jej traja synovia sa podali na svojho otca a mali čierne vlasy a ešte svetlejšie modré oči.
Bola to pyšná žena, a tvrdohlavá. Keď jej manžel zomrel, nebežala domov k svojej rodine do Norfordu. Rozhodla sa vychovať svoje deti sama a nevydať sa znova. Často vyhlasovala, že v manželstve s Paulom St. Johnom bola šťastná, že našla muža, ktorého milovala, a že sa nestáva, aby ju také šťastie stretlo dva razy v živote. A tak ako jej brat Preston, vojvoda z Norfordu, ktorý stratil svoju manželku, ani Júlie už viac nikoho nehľadala.
Musela sa však rozhodnúť. Mala troch malých synov, ročného, osemročného a desaťročného, nemali však vzor mužského správania okrem učiteľov, ktorí podľa nej nestačili. To bol jeden z dôvodov, prečo často brávala svoje deti na návštevu k strýkovi Prestonovi.
Aby mohla Júlie plniť rolu oboch rodičov, musela sa zmeniť. Tá zmena sa stala postupne a Júlie sa zmenila na tyrana v sukni! Hoci ich otec nikdy nebol mrzutý alebo panovačný, Júlie si tak predstavovala mužskosť a zvládla to celkom dobre. Hoci svojim synom poskytovala lásku a citovú oporu, tón jej hlasu a metódy odrážali spôsob, ako by podľa nej muž zaobchádzal so svojimi synmi. Jej štýl výchovy dieťaťa bol komický, nik však nemal srdce upozorniť ju na to. Myslela si, že robila správne.
Rupert si to uvedomoval väčšmi než všetci ostatní a miloval svoju matku o to väčšmi. Túto velkú obeť priniesla preňho a pre jeho bratov. Takže sa postaral, aby matka nikdy nemala pocit, že to robila márne.
Tým, že bol neskrotný darebák, dával jej zmysel života, a bude v tom pokračovať, kým bude môcť, pretože ak ho nebude môcť tyranizovať a pokúšať sa ho dať do laty, bol si istý, že by stagnovala.
Jeho bratia vedeli, že bezočivé správanie bolo z jeho strany fintou, lebo sám by im dal facku, keby ho chceli niekedy napodobniť. Rupert prišiel na to, že je dosť ľahké nikdy neurobiť presne to, čo od, neho chcela jeho matka. Chcela, aby nosil krátke vlasy, preto nosil dlhé. Chcela, aby sa obliekal decentne, preto len jej naschvál nosil veľmi zvláštne obleky. Bola by rada, keby sa oženil a usadil, obaja však vedeli, že v skutočnosti sa s tým nemusí ponáhľať. Chcela, aby prestal zabíjať čas zábavami. Nemala tušenie o jeho práci pre kráľovskú korunu. Nevedela ani to, že Í zveľaďoval rodinné financie a nenechával ich iba na správcov, ako sa domnievala.
Jeden z jeho predkov z otcovej strany sa pustil do obchodovania a iných finančných aktivít, aby získal späť rodinný majetok, ktorý premárnil predošlý markíz. Nasledujúce generácie St. Johnovcov o i ňom nikdy nehovorili, hnevali sa, že si poškvrnil ruky obchodovaním, takže o tomto jeho podnikavom prapradedkovi sa, netradovali nijaké historky. Ruperta po ňom dokonca nazvali, vždy bol pyšný, že nosil to meno, a preto ho dosť nahnevalo, keď Rebeka tvrdila, že mu to meno nepristane.
Rupert považoval opovrhovanie svojich príbuzných za nezmyselné. Toho muža mali považovať za hrdinu a nie hádzať ho do jedného vreca, so zvyškom čiernych oviec v rodine.
Sám Rupert sa veľmi hodil do toho vreca, pomyslel si pri nejednej príležitosti.!. A jeho matka si to myslela tiež!
„Upokoj sa, matka. Naozaj som žartoval," uistil ju teraz.
„Mizerným spôsobom," vyslovila zamračene. „Radšej ťa však nezastrelím, ak chceš vedieť pravdu."
„To rád počujem! No znepokojuješ sa zbytočne."
„Akoby si mi nedal príčinu," odvetila mrzuto.
„Nezmysel, iba som si prerazil cestu cez polovicu spálni londýnskych žien. Navyše som počul, že na kvapavku existuje liek." „Nič také neexkistuje!" vyprskla.
„Nie? Si si istá?? Možno ma zničí, ked zistím, že máš pravdu - jedného dňa."
Owen sa hlasno rozrehotal. Júlie vrhla na svojho najmladšieho syna zničujúci pohľad. Rupert čakal, kým sa naňho matka znova nepozrela, potom na ňu žmurkol a naširoko sa usmial. Takto plynula ich večera, v tejto domácnosti nič mimoriadne.
Rupert si užíval jedlo. Rád si pri ňom takto uťahoval zo svojej matky. A teraz, keď dospel k jednoduchým záverom, už dlhšie nepotreboval zostať v paláci. Hoci sa tešil stretnutiam s Rebekou, uistil svoju matku, že o niekolko dní bude znova doma. Správa bude musieť počkať, kým sa Nigel nevráti z cudziny.
Starý muž bude nepochybne sklamaný, že ani jedna z nových dvorných dám vrátane Rebeky nebola vhodnou kandidátkou do jeho tábora, on si však poradí ako vždy. Rupert usúdil, že Rebeka bola svojím bezchybným klamaním najnebezpečnejšia zo všetkých. Dal jej šancu očistiť sa, ked sa spýtal, čo robí na Wigmore Street, tej možnosti sa však vyhla. Len čo na to Nigela upozorní, splní si úlohu.
Takmer si želal, aby ho Nigel požiadal, nech preveruje Rebeku naďalej. Bola najkrajšou a najnezvyčajnejšou dvornou dámou zo všetkých, čo bola dosť lákavá kombinácia na pobavenie.
Rupert začínal mať podozrenie, že hoci sa správala cudne, nie je taká nevinná, ako by sa patrilo. Prvý raz mu to prišlo na myseľ, keď ju pobozkal na chodbe. Hoci bola pobúrená -alebo predstierala, že jeho bozk si užívala natolko, že ho vzrušila oveľa väčšmi než podľa všetkého on ju! A dnes ráno v obchode s metrovým tovarom ani neprotestovala, keď si k nej stal priblízko a neslušne sa k nej pritisol. Určite pritom nevyzerala veľmi nevinná, ale skôr akoby sa jej jeho odvážne zbližovacie pokusy páčili.
Rebeka Marshallová ho začínala priveľmi lákať. Možno bolo dobre, že si už na ňu vytvoril názor a skončil jej previerku.
„Nepochybujem, že ťa požiadajú, aby si spievala, keď zistia, aký máš nádherný hlas. Nebuď hanblivá. Máš dar. Buď pyšná, že sa oň môžeš podeliť."
Kiežby si Rebeka nezapamätala matkine slová. Keď sa s Constance vrátili po návšteve mesta do vojvodkyniných komnát, Sára ich okamžite požiadala, či niektorá z nich nemôže zaspievať niečo upokojujúce. Vojvodkyňa zrejme bolela hlava a priala si počuť príjemnú hudbu na upokojenie. Evelyn už hrala na husliach. Constance prešla k harfe, aby sa k nej pridala. Rebeka spoznala pieseň a zaspievala niekolko veršov.
„To úplne postačí!" zvolala Sára a vyzerala nefalšované potešená. „Budem sedieť s ňou, kým sa nebude cítiť lepšie, takže vám dám vedieť, kedy máte prestať alebo či zaspala."
Sára sa však nevrátila a Rebeka spievala po celý deň, až kým celkom nezachrípla. Napokon sa ukázala jedna z vojvodkyniných spoločníčok, aby sa poďakovala dvorným dámam za zábavu, a zmienila sa, že vojvodkyňa opustila komnaty už pred vyše hodinou, aby sa pridala ku kráľovnej na večeri. Ostatné dievčatá sa smiali, že sa Sára neobťažovala povedať im to skôr. Rebeka si však nemyslela, že šlo o nedopatrenie. Sára bola jednoducho pomstychtivá bosorka.
V ten večer hral veľký orchester a slobodné i vydaté dvorné dámy boli pozvané, aby si túto udalosť vychutnali. Rebeka mala na jeden deň hudby viac než dosť, nemohla sa však nezúčastniť, najmä keď sa mala ukázať kráľovská rodina a princ mohol využiť príležitosť a pohovoriť si s ňou o Nigelovi Jenningsovi.
Nestalo sa tak. Pozvali aj množstvo džentlmenov a formálna večera s ôsmimi chodmi trvala štyri hodiny! Kráľovská rodina však v ten deň večerala v súkromí, dosť blízko, aby počula hudbu, jednako však len v rodinnom kruhu. Nigel povedal Rebeke, že môže trvať niekolko dní, kým s ňou princ prehovorí, čo jej vtedy vyhovovalo, lebo nepredpokladala, že sa tak skoro dostane k informácii, ktorá by Nigela zaujímala. Teraz však získala nezvyčajnú informáciu!
Hoci sa Rebeka rozhodla pomôcť Nigelovi, ešte sa mu nechystala prezradiť všetko, kým sa zaňho princ nezaručí. Napriek tomu cítila, že pokiaľ ide o štátne záležitosti, môže Rupertovi dôverovať. Napokon jeho strýko bol vojvoda z Norfordu. V každom prípade Rupert, ktorý ako sa zdalo, bol Nigelovým priateľom, bude vedieť, či je jej informácia dôležitá a či ju treba odovzdať Nigelovi.
Rebeka vedela, že dnes ráno na Bond Street mala šancu spýtať sa Ruperta na to, čo má urobiť s tou informáciou, namiesto toho sa však urazila pre jeho neveľmi delikátny výsluch. Musela takisto pripustiť, že ju svojím šarmom vyviedol z miery. Aký nerozum! Teraz ho musí vyhľadať.
Znova sa rozhliadla po impozantnej jedálni. Na večernom koncerte sa nezúčastnil. Vrátil sa vôbec do paláca? Alebo si to rozmyslel? Uvedomila si, že jeho „momentálne" hosťovanie, ako sa vyjadril, sa mohlo skončiť každú chvíľu.
Teraz sa na seba hnevala, že sa o tú záležitosť nepostarala, keď mala možnosť. Rozhodla sa, že by to mohlo počkať do rána. Malo by. No čo ak by nepočkalo? Čo ak Sára vymýšľa s lordom Albertonom nejaké bezprostredne hroziace úklady a ona nemôže strácať čas? Rebeke bolo z tolkých možností na zúfanie, zatiaľ čo o nich premýšľala počas večere. Takže keď sa po nej vracala do svojej izby a zbadala lokaja Johna Keetsa, ktorý mal službu na chodbe, takmer sa naňho vrhla.
Bol šťastný, že jej môže preukázať láskavosť. Nie, povedal jej lokaj, markíz ešte neopustil palác. John sa pýšil tým, že o takých záležitostiach vedel. Áno, mohol by jej ukázať cestu do izby lorda Ruperta, váhal však, dokonca sa zmienil o tom, že by vypukol škandál, keby ju tam našli. V rozpakoch, obávajúc sa, čo si o nej musí myslieť, ho ubezpečila, že tam nebude dlho. Poznamenal, že Rupert tak skoro večer možno ani nebude vo svojej izbe. Skoro? Bolo desať hodín! Vari John vedel niečo, čo by radšej nemal nevinnej dvornej dáme prezradiť? Hádam sa Rupert niekde v súkromí miloval s nejakou ženou? To by vysvetľovalo, prečo nebol na večernom koncerte, hoci bol ešte vždy hosťom v paláci.
Povedala Johnovi, že to riskne, lebo tá záležitosť je dôležitá. Upozornil ju, že nebude môcť zostať, aby ju sprevádzal späť. To však aj tak nebolo nutné. Veď už viac nepovažovala palác za labyrint chodieb. Teraz našla svoju izbu bez problémov.
Do Rupertovej izby bolo aj tak treba prejsť kus cesty. Svetlo vychádzajúce spod dverí naznačovalo, že je tam, takže sa poďakovala Johnovi za pomoc a zaklopala, len čo odišiel. Nijaká odpoveď. Znova zaklopala, no stále nič. Žeby Rupert zaspal a nechal horieť lampu? Zaklopala ešte niekolko ráz. Hlasnejšie. Jej netrpezlivosť narastala. Musel byť dnu, iba spal. Nemohla však stále klopať tak hlasno. Niekto zo susednej izby alebo sluha ju začuje a ona netúžila vysvetľovať, prečo klope na dvere toho muža tak neskoro v noci. Dočerta! No teraz aspoň vedela, kde ho má hľadať.
Obrátila sa na odchod, sklamaná, že nevyriešila, čo dnes večer ťažilo jej myseľ. Pokúšala sa ignorovať sklamanie z toho, že zasa neuvidí Ruperta, najmä keď naznačil, že už dlhšie nebude hosťom v paláci. Stále ju však trápila aj závažnosť jej úlohy. Myslela si, že príde neskôr - nie, to nie je dobrý nápad. Opustiť svoju izbu, ak už bude v nej, bude dosť ťažké, kedže v nej bude aj jej spolubývajúca. Ani šuchnúť odkaz pod Rupertove dvere nebol dobrý nápad. Nigel ju upozornil, aby nenechávala odkazy.
Rebeka bola na polceste, keď sa zvrtla. Veď ani nevyskúšala jeho dvere! Mala urobiť aspoň to. Ak Rupert tvrdo spáva, klopanie na dvere ho nezobudí. Určite má právo vojsť do jeho izby a zobudiť ho. Trvalo by jej iba niekolko minút, aby mu povedala o lordovi Albertonovi, potom by mohla ísť do postele s pokojnou mysľou, prenechajúc tú záležitosť naňho.
Keď sa znova vrátila k Rupertovej izbe, otočila dvernú guľu. Dvere boli otvorené! Okamžite pochopila, prečo Rupert nepočul jej klopanie. Jeho apartmán bol priestranný. Mal v ňom dokonca oddelenú spálňu, no spod jej dverí neprúdilo nijaké svetlo. Štyri razy zaklopala na dvere, než sa ich pokúsila otvoriť. Vnútri bola tma, privelká nato, aby sa dala rozoznať posteľ. Vzala k otvoreným dverám zažatú lampu, no zaplavilo ju rovnaké sklamanie ako predtým. Posteľ aj izba boli prázdne.
„Prečo ma to neprekvapuje?" ozval sa uštipačný hlas za ňou. „Dovoľte mi hádať, zasa hľadáte šatku?"
Rebeka sa zvrtla tak rýchlo, že sa jej naklonila lampa, ktorú držala v jednej ruke. Okamžite zdvihla druhú ruku, aby zachránila sklo pred pádom, priveľmi zmätená, než aby si uvedomila, že by sa mohla popáliť. Podarilo sa jej lampu vyvážiť, skôr než sa jej dotkla, a rýchlo ju položila na stôl pri dverách.
Keď pozrela na Ruperta, už kráčal k nej a vyzeral tak hrozivo, ako znel jeho hlas. „Môžem to vysvetliť," vyhŕkla, vôbec si neuvedomovala, ako chrapľavo zvodne znel jej hlas, ešte vždy zachrípnutý z dlhého spevu v to popoludnie.
Teraz vyzeral pobavený. „Keď vysvetlenia nie sú nutné? Zjavne ste si spomenuli, čo sa stane, ak vás znova nájdem tam, kde nepatríte. Nepochybujem, že ste s tým rátali. Tak dovoľte mi, drahé dievča, uistiť vás, že nič iné už netreba povedať."
Nemala potuchy, o čom hovorí. V tú noc, keď bola v Nigelovej izbe, spomínal nejaké dôsledky - ako to bolo? „Ak sa ešte raz stretneme na mieste, kde nemáte čo robiť, vyvodím z toho dôsledky podľa vlastného uváženia."
Prudko zadržala dych. Z toho, čo o ňom vedela, si uvedomila, že to súviselo so sexualitou. Myslel to vážne? Naozaj sa nazdáva, že ho chcela povzbudiť tým, že sa tu dnes v noci ukázala?
Musí ho opraviť. „Budete sa smiať, keď si uvedomíte, ako veľmi sa..."
Nemala šancu dokončiť to. Zovrel jej tvár do dlaní a priblížil si k sebe jej pery. Znova sa to stalo tak rýchlo, tie úžasné nové pocity v nej mohutneli už po jeho úplne prvom dotyku. Ach, Bože, to však nebolo nič v porovnaní s tým, čo cítila, keď jej zaklonil hlavu, aby jej uštedril vzrušujúci bozk.
Tentoraz nešlo o lekciu. Rupert sa ju dokonca ani nepokúšal prehovárať. Jeho vášeň bola taká silná, že spálila aj zvyšok sebaovládania. Chvíľu bola celkom ohromená a jednoducho uchvátená, že sa znova ocitla v jeho náručí.
„Počas zvádzania sa nikdy nesmejem," riekol, ked ju chytil okolo pása a pritiahol si ju k sebe tak pevne, že sa jej nohy prestali dotýkať zeme.
„Potom sa budem smiať s tebou, láska, kolko sa ti bude páčiť, no predtým - vieš, toto beriem veľmi vážne."
Čo hovorí? Ako má niečo počuť, ked jej srdce búši tak divoko? Bral to vážne? Aké absurdné. Nič také nerobil! Bol priveľmi ľahkovážny v prenasledovaní každej sukne naokolo, aby bral niektorú z nich aspoň trocha vážne. A presúval sa s ňou ďalej! S ústami pritisnutými na jej pery pomaly prechádzal do tmavej spálne.
Zúfalo, kým nestratila všetku vôľu, aby ho zastavila, sa od neho odtrhla: „Máte mylnú predstavu!" zalapala po dychu.
„O nie, na tomto nie je nič mylné." Naširoko sa usmial. „Toto nemôže byť správnejšie. Navyše odmietanie vôbec nezaberá, keď sa vysloví takou zmyselnou farbou hlasu. Mal by som ti pripomenúť, Beka, aký máš vzrušujúci hlas? No myslím, že to už vieš."
Chcela, aby jej hlas znel naliehavo, nie bez dychu. Ten prekliaty popoludňajší spev, kto by si pomyslel, že bude jej záhubou. Cítila, že sa chrbtom a nohami opiera - nie o stenu, ale o jeho posteľ! Zdvihla ruky, aby ho znova zastavila pred skracovaním vzdialenosti medzi nimi. Jej ruky však pri tomto úsilí nemali dosť miesta, a tak si uvedomila, že ho objíma okolo krku namiesto toho, aby ho odtisla.
„Počkajte," vykríkla, než sa jeho pery opäť priblížili k jej perám. Nemyslela si, že povie viac. Nemyslela si, že by chcela. Jednoducho nemyslela.
Zázrak mužského tela prvý raz pritisnutého k nej spôsoboval sám osebe jedinečnú slasť, hoci to nebolo obyčajné mužské telo. Možno to bolo ním, jeho telom, jeho tlakom, jeho ústami, ktoré si náramne vášnivo nárokovali jej ústa, čo ju prinútilo vzdať sa posledných známok odporu a nechať sa premôcť rozkošou.
Jej zmysly náhle akoby väčšmi ožili. Alebo to bola jej vlastná túžba, ktorá ju viedla? Bola priveľmi nevinná, aby si bola istá čímkoľvek v súvislosti s tým, čo sa dialo s jej telom, nedalo sa však pochybovať o tom, aké nádherné to bolo.
„Vedel som, že budeš nebezpečná, iba som si neuvedomil, do akej miery," vyslovil Rupert, keď ich prevalil nabok, aby sa dostal ku gombičkám na chrbte jej šiat. „No nikdy som nemal väčšiu radosť z toho, že som podľahol."
On podľahol? Čo to znamená? Asi nevie, čo hovorí. Mal by jednoducho mlčať a to mu aj povedala. „Prečo nezmĺkneš?"
Teraz od smiechu vyprskol, čím poprel vlastné slová o smiechu. „Áno, prečo nie?"
Ramienka šiat odhaľujúcich plecia boli preč. Teraz viseli voľne, nie však nadlho. Prevalil ju znova na chrbát a šaty z nej úplne strhol. Ešte jeden vášnivý bozk a jej rozpaky zmizli.
Stále cítila v izbe zimu. Ešte nebolo dosť chladno na oheň v kozube, nebolo však ani dosť teplo na to, aby v nej ležala bez šiat. To si však ani nevšimla, keď rukou spočinul na jej prsníku. Veľmi pomaly jej rozväzoval košielku. Tu dotyk, pohyb prstov po hornom okraji tenkej košielky, tam bozk na plece, ktorým spustil ramienko, dlhé pohladenie po páse, aby rozviazal šnúrky na spodničke. Jeho pery sa po celý čas vracali k jej ústam. Myšlienka na to, že sa ohradí proti tomuto vyzliekaniu, bola priveľmi prchavá, aby sa v jej mysli plne vytvorila.
Pomyslela si však, že by rada uvidela trocha aj z jeho nahého tela. Fér je fér. Cez otvorené dvere vnikalo dosť svetla, ktoré poskytovalo jasný pohľad naňho, keď si jej oči privykli. O tejto túžbe sa však nemohla zmieniť nahlas.
Namiesto toho mykala plece jeho saka, kým si to nevšimol a nevyzliekol si ho. Potom z neho ťahala košeľu. Pochopil aj toto gesto. Oveľa, oveľa lepšie. Pokračoval vo vyzliekaní, no ona nebola pripravená vidieť ho celého.
Dych sa jej zadrhol v hrdle a zostal tam. Teraz už naňho vôbec nemohla myslieť ako na anjela, ale ako darebák bol úžasný. Nečudo, že jeho víťazstvá boli početné. Krásna tvár a telo, čierne vlasy zahaľujúce plecia, už sám jeho výzor stál za pokušenie, skôr než vyslovil jediné zmyselné slovo, skôr než použil svoj šikovný dotyk. Bolo neuveriteľné, aký bol tento muž zvodný. Bolo vôbec možné, aby nejaká žena odolala takémuto pokušeniu?
Posunul sa späť k dosahu jej rúk, tak sa nemusela namáhať. Nemohla sa nabažiť dotykov. Hodvábna oceľ jeho dlhých rúk, hrubý uzlovitý krk, silné, tvrdé svaly na chrbte, výrazné vlnky na hrudi pod jej prstami. Neuvedomila si, že ju sleduje s potláčaným údivom.
Neuvedomovala si nespočetné množstvo pocitov, ktoré jej preblesli tvárou, keď sa ho dotýkala, ani ako ho rozvášňuje jej uchvátenie. Zastonal, sklonil hlavu a znova našiel jej ústa. Vnikol dnu jazykom a po dlhom bozku ním vzápätí omýval prsník. Potom jej vzal do úst bradavku a ona takisto zastonala. Bol ako pec, teplo jeho tela ju obklopilo.
Nadvihol jej spodničku, zbavil ju nohavičiek a odrazu cítila viac tepla, než s akým rátala. Zakryl ju telom a vnikol do nej. Jej výkrik umlčal ústami. Vedela, čo sa stalo, iba zabudla, že to príde, čo asi bolo dobre.
Bolesť bola minimálna na to, aby ju znervóznila, a prikrátka, aby bránila prívalu ostatných pocitov dožadujúcich sa jej pozornosti. Možno znehybnel v okamihu jej bolesti, stále však zostával hlboko v nej a dotýkal sa najcitlivejšieho miesta, aké mohol nájsť. Vôbec sa nemusel hýbať, lebo jej orgazmus náhle vybuchol okolo neho a z hrdla sa jej vydral ďalší tichý výkrik. Tentoraz vyjadroval nesmiernu rozkoš, ktorá ho takisto preniesla cez vrchol.
Bol to najúžasnejší okamih. Kiežby to tak mohlo zostať.
„Zachránil si ma pred hneď prvý deň môjho pobytu v paláci," hanblivo vyslovila Rebeka. „Keď si mi povedal, že večer sa nijaký maškarný ples nekoná, potom čo ma Elizabeth presvedčila, že sa koná. Nikdy som sa ti za to upozornenie nepoďakovala."
Ležala v Rupertovom náručí, tenká plachta im zahaľovala pospletané nohy. Pritiahol si ju k sebe a pevne držal, čo bolo príjemné, a čo najnežnejšie ju láskal. Nechcela, aby sa to skončilo, aj keď vedela, že sa čoskoro bude musieť vrátiť do svojej izby.
„To si bola ty?" odvetil. „Áno, pravdaže. Mal som si zapamätať ten klobúk."
Stačilo málo a neha sa vytratila. Pre ten klobúk. Musel mu pripomenúť, že druhý raz ju v ňom videl v Nigelovej izbe. Myslela si, že to už prekonali, očividne však nie.
Prestal ju hladkať. Neodtisol ju od seba, mala však pocit, že by to rád urobil. Vzdychla si. Správala sa nemravné. Celkom sa dala uniesť zvádzaním tohto darebáka. Mala vedieť, že nemá ísť na miesto, kde sa to mohlo stať, no neľutovala. Tak či onak, teraz by mala odísť, skôr než Rupert pokazí najúžasnejší zážitok v jej živote.
Sadla si a chcela spustiť nohy, no nemohla. Posteľ bola nezvyčajne umiestnená v kúte izby. Predtým si to vôbec nevšimla, pretože hľadela Rupertovi do tváre. Teraz jej však zahatala cestu pevná stena, a tak jej zostávali dve možnosti: pomaly sa presunúť k nohám postele alebo preliezť cez neho. Zámerne umiestnil tú posteľ takto, aby sťažil svojim trofejam opustiť ho, kým nebude pripravený nechať ich ísť?
Pravdaže nie. Bola hlúpa. Tá posteľ tak nepochybne stála, už keď sa nasťahoval do apartmánu, a neobťažoval sa s jej presúvaním.
Keď sa vzdialila od jeho teplého tela, náhly chlad jej pripomenul, že je polonahá. Košieľku mala schumlanú okolo pása. Cítiac oneskorené rozpaky, vytiahla si ju hore. Rozviazaná spodnička bola v tej istej polohe, takže keby vstala, skĺzla by jej z bokov. A tak si ju napravila, kým sa
začala posúvať k nohám postele. Aspoňže účes mala vďaka Florinej zručnosti takmer v poriadku. Stačilo si napraviť iba zopár vláseniek, takže nič nebude poznať.
„Mám sa vzdať takej prvotriednej výhody?" začula ho za sebou. „Som sklamaný, naozaj."
Jeho hlas neznel sklamane, iba uštipačne. Prečo je taký nepríjemný, potom čo práve spolu prežili? Ona by mala byť nahnevaná, že sa s ňou miloval namiesto toho, aby ju vypočul. Ale ako sa má hnevať na niečo také nádherné, ked ešte vždy cíti šumivý pocit blaha?
Nepovedala nič, kým nevstala z postele, nevzala zo zeme šaty a nezdvihla si ich nad hlavu. „Neviem, čo tým myslíš, zato však hovoríš kopu vecí, ktoré mi nedávajú zmysel."
„Táraš."
Vzdychla si a pretiahla si šaty cez hlavu. Potom sa sústredila na jeho poznámku a spýtala sa: „Akej výhody?" A navliekla si ruky do trojštvrťových rukávov.
„Predsa tvoje nahé prsia, ak chceš vedieť. Veľmi pekne dokážu odvrátiť pozornosť."
Nazdala sa, že sa len prejavilo jeho nemravné ja. Vzhľadom na svoje silné citové vzrušenie by ocenila trocha viac taktu. Veď človek neprichádza o panenstvo s darebákom každý deň. dobrý Bože, veď toto bolo to, pred čím sa ju pokúšal varovať John Keets! Ak to niekto zistí, nielenže príde o miesto na kráľovskom dvore, bude to znamenať aj jej koniec! Rýchlo však potlačila strach, ktorý sa jej začal zmocňovať. Nik sa o tom nedozvie a hádam by to mohlo viesť k niečomu ešte úžasnejšiemu.
Venovala mu hanblivý úsmev, bola však chyba znova naňho pozrieť. Ležal tvárou k nej v absolútnom pokoji, mierne nadvihnutý, opierajúc sa o lakeť, jeho široká nahá hruď bola vystavená jej plnému pohľadu a tenká plachta mu sotva zakrývala bok, na ktorom odpočívala jeho druhá ruka. Dlhé štíhle pevné telo, dokonalá tvár, hodvábne čierne vlasy zmyselne strapaté -môj Bože, vie vôbec, akou je pastvou pre oči?
„Prestaň s tým!" zavrčal. „Ach, napokon je to pre teba výhodnejšie. Chápem."
Zažmurkala. Ďalšia dvojzmyselná poznámka bola na ňu jednoducho priveľa. „Prečo by som potrebovala výhodu?" spýtala sa úprimne zmätená.
„Naozaj? Hm, mohla by si zdôvodniť, že takáto mimoriadna obeť pre vec stačila. Tvoja odvaha oddať sa mi na mňa urobila dojem. Povedz mi, je teraz zúfalá, že je Nigel mimo krajiny? Nevie prísť na to, na čo sa chystá?"
„Ona?"
„Nehraj sa na nevedomú, Beka. To ti nepristane. Veľmi dobre vieš, že hovoríme o Sáre."
Prudko sa nadýchla, začala konečne chápať. „Nič také nerobíme. Dnes večer si dospel k nejakým čudným záverom. Toto je ďalšia skúška? Alebo hľadáš nejaké dôvody na zmiernenie svojej viny?"
Odfrkol. „Akej viny? Vzal som si, čo sa mi núkalo. Dal som ti dosť času, aby si ušla, neurobila si to. Hádam si nemyslíš, že by som sa ťa pokúsil zastaviť, však?"
„Mala som pre teba informáciu," riekla, hlas jej stúpal od rozhorčenia. „Nemohla som odísť, kým ti ju nedám, a ty si mi to neumožnil." „Vari som ti zaviazal ústa?" „Veľmi dobre vieš, že si ma stále prerušoval!"
„Nezmysel. Poslali ťa, aby si zo mňa páčila informácie - všetkými prostriedkami. Naozaj si myslíš, že som taký hlúpy, že na to neprídem?"
Najväčšmi ju ranil jeho posmešný tón a nútil ju k odpovedi: „Nie, si jednoducho hlúpy! Nigel mi vravel, že sa ti dá veriť a že ti môžem odovzdať informáciu. Preto."
Prerušil ju: „Nigel by nič také nepovedal. Veľmi dobre vie, že by som nijakej žene neveril."
Tomu verila! Jeho pochybnosť ju však natoľko nahnevala, že odtiaľ jednoducho túžila vypadnúť. Zlostne pozrela na zem, hľadajúc posledný kus oblečenia, ktorý tam nechcela nechať.
„Hľadáš toto?" uškŕňal sa.
Na prste krútil jej nohavičky. S povzdychom po nich chňapla a otočila sa, aby si ich navliekla. Počula za sebou jeho ts-ts, pretože mu odoprela pohľad na svoje nahé nohy, čo ju rozzúrilo ešte väčšmi. Už bola na pol ceste k dverám, keď si uvedomila, že nemá zapnuté šaty a sama ich zapnúť nedokáže.
Zaťala zuby, vrátila sa späť a sadla si na posteľ vedľa neho. „Zapni to!" vyslovila nahnevane.
Neurobil zo seba hluchého. Ako mohol, keď tam sedela s rozopnutými šatami?
Vzdychol si, ked si sadal, a riekol: „Myslím, že musím."
Zapínanie šiat mu trvalo desať ráz dlhšie než rozopínanie. Nepochybovala, že náročky. Keď však skončil, dal jej bozk na nahé plece. To bola posledná kvapka.
Vyskočila na nohy a zvrtla sa. „Ako to môžeš zmeniť na bojisko? Veľmi dobre vieš, že som súhlasila, že Nigelovi pomôžem. Dala som ti ten odkaz, nie?"
„Aký odkaz?"
„Vtedy, ked si ma pobozkal na chodbe." Ked ešte vždy vyzeral zmätený, zvolala: „Ten, čo som do teba hodila!"
Teraz už vlastne nevyzeral zmätený, skôr nahnevaný. „Pekný pokus, láska, no Nigel by mi neposlal nič."
„Nič? Fajn, nech to bolo čokoľvek, požiadal ma, aby som to dala tebe."
„To je také pritiahnuté za vlasy, ako sa dá. Som si istý, že dokážeš vymyslieť niečo uveriteľnejšie."
„Uvedomuješ si, že ma nazývaš klamárkou?"
„Nevyjadril som sa dosť jasne, aby si si bola istá? Klamárka, zlodejka, och, a teraz myslím, že musím pridať - lákavá zvodkyňa. Ako, dopekla, si si zdokonalila túto schopnosť a zostala pannou tak dlho?"
Rebeka nemohla uveriť. To všetko si o nej myslel a napriek tomu sa s ňou miloval? Aký ohavný darebák.
Škaredo naňho pozrela a vyhlásila: „Toto poviem iba preto, lebo mám dojem, že musím. Nigel ma uistil, že sa zaňho zaručí princ. Dúfala som, že sa to stane dnes večer, no nestalo sa. Keďže som sa dostala k istej informácii, o ktorú ma Nigel požiadal, nazdávam sa, že mu ju môžem dať, až keď si najprv vypočujem princa. Ale tebe, z nejakého hlúpeho dôvodu, ktorý teraz neviem pochopiť... tebe som verila, že nie si pre našu vlasť hrozbou. A Nigel vravel, že ti môžem referovať o všetkých zvláštnostiach, ktoré zistím. Tak som prišla sem, aby si rozhodol, či si moja informácia vyžaduje okamžitú pozornosť alebo či ju stačí odovzdať Nigelovi, keď sa ti to bude hodiť."
„Akú informáciu?"
„Dnes ráno poslali lady Constance do mesta, aby doručila odkaz v mene Sáry. Constance bola taká rozrušená, že musí znova podniknúť cestu do Londýna sama, že zanedbala Sárin príkaz držať úlohu v tajnosti, a povedala mi o nej. Keby sa nekládol dôraz na utajenie, možno by som si myslela, že nejde o nič nezvyčajné. V každom prípade som ju nemohla nechať ísť samu, keď bola taká rozrušená, a tak som sa jej ponúkla, že ju odprevadím. A preto som sa tu dnes ocitla. Prišla som ti povedať o lordovi Albertonovi a Sárinom záujme oňho."
Rupert nevyzeral ani trocha prekvapený či znepokojený a dôvod bol jasný, len čo prehovoril: „Myslel by som si, že inteligentná mladá žena ako ty, by predpokladala, že to už viem, keďže som videl tvoj koč pri jeho dome. Musím ti však blahoželať. Naozaj by to bola znamenitá výhovorka, celkom hodnoverná, až na jedno. Už som sa ťa pýtal, čo si robila na Wigmore Street, a dala si mi celkom inú odpoveď. Alebo pripúšťaš, že si mi dnes ráno klamala, keď si mi povedala, že tvoja slúžka navštívila priateľa?"
„Iba som povedala, že má v meste priateľov, nie že má nejakého na tej konkrétnej ulici."
„To si však naznačila."
„Znova si ma vypočúval!" odsekla Rebeka. „Urazila som sa."
„Tak mi dovoľ, aby som si to vyjasnil. Nielenže si klamala namiesto toho, aby si dnes ráno využila ideálnu príležitosť a odovzdala mi tú informáciu, ale vravíš, že si dala prednosť malému rozhorčeniu pred niečím, čo teraz pokladáš za dosť dôležité, aby si tým ospravedlňovala fakt, že si vnikla do mojej izby? Dá sa to takto zhrnúť, drahá?"
„Nie, ale po tom, ako otrasne si so mnou zaobchádzal, s celou touto záležitosťou končím. Už nebudem nikomu pomáhať, najmenej zo všetkých niekomu, kto ťa nazýva priateľom. Môžeš to povedať Nigelovi a vinu pripíš sebe. Dobrú noc, pán Darebák," dodala dosť jedovato. „A svoj titul si právom zaslúžiš."
Vypochodovala z jeho dverí, no mala aspoň tolko duchaprítomnosti, že si spomenula na hrozbu škandálu, a skôr než vyšla, pozrela na obe strany chodby, aby sa presvedčila, či je prázdna. Rupert sa ju nepokúšal zastaviť.
Rozrušená od hnevu napokon zablúdila a vybehla hore veľkým schodiskom a potom dolu na chodbu s kráľovninými komnatami! Dvaja kráľovskí strážcovia ju rýchlo usmernili doprava a ona si po tejto
skúsenosti lepšie všímala, kam ide, až kým sa neocitla v bezpečí svojej izby. Dokonca ju nerozčuľovalo ani Elizabethino chrápanie. Tak sa zahĺbila do zarmútených a zlostných myšlienok o tom, čo sa stalo večer, že sa mohol zrútiť palác a ona by si to nevšimla.
Rebeka sa nedokázala spamätať z posledného stretnutia s Rupertom St. Johnom. Prešli týždne, no bolesť a hnev, ktoré v tú noc zažila, pretrvávali. Na dlhý čas ju nič nevedelo rozptýliť.
Výlet do divadla s vojvodkyňou a celou jej suitou patril medzi svetlé výnimky. Rebeka si ho naozaj užívala. Dlho očakávané stretnutie s mladou kráľovnou bolo takisto vzrušujúce, no prikrátke. Teraz, keď sa blížil termín Viktóriinho pôrodu, sa v paláci konalo menej zábav. Krátke vyjadrenie princa Alberta, ktorým ju uistil, že Nigel Jennings je oddaným služobníkom kráľovskej koruny, prišlo prineskoro.
Už ju viac nezaujímalo, či je Nigelova oddanosť kráľovnej a vlasti taká velká a taká mimoriadna, že sa mu nedá nič vyčítať. Už sa nikdy nedostala do situácie, v ktorej by ju nazvali klamárkou alebo označili za zlodejku. Zatvárala oči aj uši pred všetkým, čo lady Sára robila. Jednoducho sa o to viac nestarala.
Nuda tých dní jej poskytovala veľa času na premýšľanie a preklínanie. Samozrejme sa to týkalo jeho. Na večierkoch Ruperta obchádzala. Prečo to nemohla urobiť v tú noc, než sa stala takou osudnou?
Slzy si nechávala pre seba, podráždenie, ktoré neúspešne ukrývala, ju priviedlo do rozpakov viac ráz. Dlhšie už nevládala tolerovať Elizabethinu odpornú povahu, čo vyvrcholilo ozajstným uvrieskaným duelom. Rebeka naň nebola vôbec hrdá. Mal však aj kladnú stránku. Elizabeth si v návale zlosti spakovala svoje veci a opustila izbu. Škoda, že neopustila aj palác.
Rebeka vedela, že svoju citovú labilitu nemôže zvaľovať iba na Ruperta - dobre, tak môže, do popredia sa však začínala dostávať iná okolnosť a tú nemohla ignorovať.
Potrebovala matkinu radu, to by však musela ísť domov. Vlastne potrebovala matkinu radu aj na to, či má cestovať domov. Bola taká zmätená, že potrebovala radu, aby získala radu! Kým sa však rozhodla, že potrebuje ísť domov, trvalo tri dni, než sa odhodlala prediskutovať to so svojou slúžkou, jedinou osobou v paláci, s ktorou mala dostatočne dôverný vzťah.
Urobila tak, keď si sadla na taburetku. Flóra si stala za ňu a prešla jej hrebeňom po vlasoch. Rebeka sa vyhla pohľadu do zrkadla. V lícach už cítila horúčavu, veď napokon jej rozpaky sa dali očakávať.
„Flóra, keby ti to neprekážalo, je tu niečo, o čom by som sa s tebou chcela pozhovárať."
„O dieťati?"
Rebekin pohľad vyletel k zrkadlu, v ktorom videla slúžku s nadvihnutým obočím, upierajúcu zrak rovno na ňu. „Ako si to zistila?"
Flóra odfrkla a pokračovala v česaní. „Kto sa o vás stará, há? Myslíte si, že som si nevšimla, ako napĺňate nočník jedlom, ktoré v sebe neudržíte? Hoci ste ma požiadali, aby som ráno prichádzala neskôr, nech nie som svedkom vašich nevoľností, dôkaz tam stále zostával."
Rebekina ranná nevoľnosť bola hrozná. Dokonca musela niekolko ráz vybehnúť z vojvodkyniných komnát, aby vydávila raňajky. Nevoľnosť ju našťastie neobťažovala mimo týchto ranných hodín.
„Myslela som si, že sa o to postarali slúžky," vyslovila s myknutím.
Flóra znova odfrkla. „Nikdy nenechávam nafúkané palácové slúžky upratovať vašu izbu. To je moja práca."
„Keď si to tušila, prečo si nič nepovedala?"
„Neboli ste pripravená o tom hovoriť." Flóra pokrčila plecami. „Teraz ste."
Rebeka si vzdychla. „Nemám viac na výber. Prešlo päť týždňov, odkedy."
Ťažko sa jej hovorilo, že sa milovala, Flóra to však chápala a mala pred ňou náskok. „A perióda vám mešká tri týždne," vyslovila slúžka a prikývla.
„Áno. Takže chápeš, prečo už nemôžem dlhšie čakať. O mesiac alebo trocha neskôr sa už môže črtať bruško."
„Na niektorých ženách vidieť tehotenstvo až v posledných mesiacoch."
,A niektoré nemajú ani rannú nevoľnosť. Ja také šťastie nemám. Dúfala som, že mi pomôžeš rozhodnúť sa, čo mám urobiť. Mám to povedať matke, nech nájde riešenie, ak nejaké jestvuje, alebo to mám povedať otcovi dieťaťa?"
„Máte ho dosť rada, aby ste sa zaňho vydali? Nedbajte na to, musíte mu povedať."
„Prosím, nehovorme o tom. Bola to pochabosť. A nie, radšej by som sa zaňho nevydala. Ak som si niečím istá, tak tým, že by bol z neho hrozný manžel. Hoci neviem, aký by bol z neho otec."
„Nuž, určite si uvedomujete, že v takom prípade bude mať vaša matka veľmi obmedzené možnosti. Buď vám kúpi nového manžela, čo si určite môže dovoliť, alebo nájde pre vaše dieťa dobrý domov."
„Neznesiem pomyslenie, že by som prenechala svoje dieťa cudzím ľudom," vyhŕkla Rebeka.
„Potom."
„Neznesiem však ani pomyslenie, že by som mala mať kúpeného manžela."
Flóra prevrátila oči. „Ak ste sa už rozhodli, že požiadate otca dieťaťa, aby sa tým zaoberal, prečo ste si pýtali radu odo mňa?" „Nič také som neurobila."
Anjel bol v jej mysli nadobro poškvrnený, bez možnosti nápravy a bez jedinej cnosti. Napokon bol iba darebák. A toto bol otec jej dieťaťa?
„Vlastne," pokračovala, „tak skoro už naňho nepozriem. Dúfala som, že hádam vymyslíš nejakú inú alternatívu."
„Mohli by ste odísť, nielen porodiť, ale aj žiť v cudzine a predstierať, že ste vdova. Vaša matka by možno dokonca šla s vami."
Rebeka na to nepomyslela a teraz už ani nechcela myslieť. Bola by to nesmierna zmena v ich živote. Ako by to mohla navrhnúť svojej matke, keď celý svoj život bývala v Norforde? Všetci jej priatelia žili tam a ona bola šťastná, že sa s nimi môže stretávať. Iste, Lilly by sa pobalila a šla by s Rebekou, keby sa pre ten plán rozhodla. Až tak veľmi ju milovala. No vinu, ktorú by Rebeka cítila, keby matkin život prevrátila naruby, by nedokázala zniesť.
Ani jedna z možností nebola prijateľná, to sa však dalo čakať po takom velkom poklznutí na zlý chodník. Urobila jedinú vec, ktorá bola v očiach jej spoločenskej vrstvy absolútne neodpustiteľná, preto sa o nej nikdy nikto nesmie dozvedieť.
„To mojej matke nemôžem urobiť," riekla Rebeka. „Naozaj nemôžem."
Flóra ešte niekolko ráz prešla hrebeňom po Rebekiných vlasoch, než zamyslene vyslovila: „A predsa by ste to mali povedať svojmu džentlmenovi - je džentlmen, mám pravdu?"
„Rodom je šľachtic, áno."
„Je v tom rozdiel?"
„V jeho prípade rozhodne."
Rebeka to vyslovila tak kyslo, že sa Flóra rýchlo spýtala: „Kto je to?
Rebeka nemala dôvod tajiť jeho totožnosť, aspoň nie pred svojou slúžkou. „Je to ten Elizabethin priateľ, ktorý si ešte pred niekolkými týždňami pomýlil našu izbu s miestom ich schôdzky a nechal ťa tu sedieť celú uchvátenú."
„Takže lady Elizabeth nebola jediná, ktorá - och, panebože, Beka, on? Vydajte sa zaňho!"
„Nie."
„Ako nemôžete chcieť?"
„Pretože je asi ten najväčší sukničkár, aký sa kedy narodil. Ženy sa hrnú za ním pre jeho výnimočný vzhľad a on to plne využíva, zvádza všetky!" „Všetky?"
„Všetky naivné, ako som bola ja."
Flóra si vzdychla a súcitne potľapkala Rebeku po pleci. „Teraz je to oveľa zrozumiteľnejšie. Je to muž, ktorý dozaista dokáže prelomiť každú obranu, najmä ak sa usiluje."
„Na jeho schopnostiach nezáleží. Záleží na situácii, v akej ma nechal."
„Viete, existuje jedna možnosť."
„Preto sa o tom rozprávame, aby sme preskúmali všetky možnosti. Ktorú si zabudla spomenúť?" „Nuž, nie je to ideálne, ak sa však zaňho nechcete vydať." „Na tom sme sa dohodli."
„A nechcete si kúpiť manžela, odísť preč alebo dať dieťa cudzím ľuďom."
„Áno?"
„Dajte ho jemu. Určite nebude prvý lord, ktorý sa prizná k zodpovednosti a vychová svoje nemanželské dieťa sám. Pravdepodobne dá prednosť tomuto variantu pred manželstvom, ak je taký zlý, ako vravíte. A vy sa stanete priateľkou rodiny, takže ho môžete navštevovať, ako sa vám bude páčiť, hoci."
„Čo?"
„Vlastne si nie som istá, či je to dobrý nápad. Ak sa priveľmi citovo naviažete, môže to byť pre vás dokonca ešte bolestnejšie. A ako sa vaše srdce nemá zapojiť, keď ide o vaše vlastné dieťa? No v každom prípade
mu to musíte povedať, a to skôr, než pôjdete domov. Ak nie, urobí to vaša matka a ona nebude veľmi príjemná, som si istá. Bude klásť všetku vinu tam, kam patrí, naňho. Dokonca bude žiadať, aby si vás vzal. Takže ak nechcete, aby k tomu došlo, porozprávajte sa s ním sama. Možno príde na nejakú inú alternatívu, na ktorú sme nepomysleli."
Nájsť Ruperta nebolo také jednoduché, ako si Rebeka myslela. Hoci ho letmým pohľadom zachytila počas niekoľkých spoločenských udalostí hneď po tej osudnej noci, počula, že sa z paláca odsťahoval. Dokonca sa ani nevrátil na oslavy, keď kráľovná začiatkom novembra porodila prvého syna, zjavne dediča kráľovskej koruny.
Vedela síce, že Rupert býva v Londýne, no nevedela kde a v meste nepoznala nikoho, koho by sa mohla spýtať. Skúsila niekolko jázd drožkou v nádeji, že niektorý kočiš bude vedieť, kde býva markíz z Rochwoodu. Nevyšlo to. Požiadala teda ďalšieho kočiša, aby ju zaviezol niekam, kde nájde knihu adries. Poznal však iba pánske kluby, ktoré majú adresy šľachty, a ani jemu, ani jej by sa nepodarilo prekročiť prah niektorého z tých sídel.
Mohla sa spýtať Nigela Jenningsa, nevidela ho však, odkedy jej dal list pre Ruperta, a určite s ním nechcela hovoriť teraz. Okrem toho Rupert mu musel povedať, že sa jej nedá veriť, čo môže vysvetľovať, prečo ju Nigel nevyhľadal.
Napokon povedala o svojom probléme Flóre a ona sa o hodinu vrátila aj s adresou. Zasa jej pomohol John Keets. Aký pohotový muž!
Rebeka počkala do nasledujúceho rána. Chcela prísť k Rupertovi zavčasu, aby ho ešte zastihla doma. Mala povedať Flóre, aby prišla do paláca skôr a sprevádzala ju. Nepotrebovala však gardedámu, keď šla rovno do Rupertovho domu a hneď späť do paláca, dúfajúc, že sa vráti skôr, než ju pochytí ranná nevoľnosť.
Arlington Street bola navyše oveľa bližšie k palácu, než sa nazdala. Možno absolvuje ten obávaný rozhovor s Rupertom predtým, než jej príde zle. Len čo vystúpila z drožky a vošla do jeho domu, znova znervóznela. Premohla sa však. Stačilo si spomenutí na všetky dôvody, pre ktoré by mala byť nahnevaná. To zabralo.
Už začínala byť poriadne nazlostená, keď sa otvorili dvere, no o niekolko minút zostala totálne zdrvená.
Markíz nebol doma, ako ju informoval lokaj. Vlastne ani nebol v krajine. Hádam by mohla prísť o niekolko týždňov. Vtedy sa možno vráti
z Francúzska, hoci to nebolo isté, pretože jeho loď Merhammer vyplávala iba dnes ráno.
Rebeke zasvietila iskierka nádeje uprostred paniky. Naozaj je jeho loď už na mori alebo to jeho lokaj iba predpokladal? V každom prípade musí zistiť, do ktorého prístavu sa Merhammer plaví, takže rozhodne musí ísť do dokov. Rázne sa vrátila k drožke a informovala kočiša o svojom novom cieli cesty. Čakať niekolko ďalších týždňov na Rupertov návrat do Londýna neprichádzalo do úvahy. V tomto ohľade nemala veľa času nazvyš. Hneď za ním musí niekoho poslať, ešte v ten istý deň! Možno by sa dal presvedčiť John Keets, aby si vzal krátke voľno...
„Čo tu, dopekla, robíš?"
„Aj ja ťa rada vidím," stroho odvetila Rebeka predtým, než sa obrátila k mladému námorníkovi, aby sa mu poďakovala, že ju odprevadil k Rupertovej kajute.
Počas náhlenia do prístavu zažila všetky druhy úzkosti. Bolo by to však oveľa horšie, keby tak rýchlo nezistili, v ktorom doku kotví Merhammer. Všetky obavy ju totiž opustili, len čo zbadala, že Merhammer ešte nevyplával. Nuž, nie celkom. Skôr než nastúpila na palubu, jej zostalo ešte dosť času, aby stihla obsah žalúdka vyprázdniť do Temže.
Cítila sa trápne, no nik z námorníkov, ktorí si ju mohli všimnúť, to nekomentoval. Asi si zvykli vídať mužov a ženy robiť to isté, keďže rieka v prístave nepríjemne zapáchala.
Rebeka nemohla uveriť, aké mala šťastie. Loď nemohla vyraziť hneď, ako sa privalil príliv, lebo nejaký náklad dorazil neskoro. No odpláva, len čo ho naložia, takže ju upozornili, aby svoju návštevu nepredlžovala.
Mysliac na to, prešla okolo Ruperta do jeho kajuty a povedala: „Zrejme budeš chcieť túto plavbu zrušiť."
Vyhýbala sa pohľadu na jeho tvár. Pretože ho nevidela takmer šesť týždňov, nechcela riskovať to staré očarenie, ktoré zvykla cítiť.
„Zrejme, naozaj? Asi by som sa mal spýtať prečo, ale keďže asi neuverím tomu, čo povieš, myslím, že to nutkanie potlačím."
Zatvoril dvere. Oprel sa o ne a ruky si prekrížil cez širokú hruď. Bol ležérne oblečený v žltohnedých nohaviciach, tmavohnedom saku a bielej košeli  rozopnutej   na  krku.   Skutočne  znel  jeho  hlas pobavene?
Neuveriteľné, ako ľahko v nej dokázal vzbudiť hnev, no aspoň sa mohla pozrieť rovno naňho bez obáv, že ju ovplyvní jeho očarujúca krása -aspoň nie priveľmi.
„Fajn," odvetila chladne. „Ak sa rozhodneš pohotovo a bez dlhého uvažovania, môžem odísť veľmi rýchlo. Aj tak si iba jedna z možností na konci môjho krátkeho zoznamu a nebol to ani môj nápad pridať ťa na ten zoznam. Niekto poukázal na to, že."
„Šetri si slová, Beka," stroho ju prerušil, jeho pobavený tón sa stratil. „Počul som dosť, aby som spoznal tvoje intrigánske praktiky, tak mi dovoľ, aby som ťa varoval, že už s tebou strácam trpezlivosť. Vyklop to alebo vypadni. To je jediná možnosť, ktorú máš."
Prenikavo naňho pozrela. „Takto odporne zaobchádzaš aj so svojou rodinou?"
Z výrazu jeho tváre vycítila, že to nečakal. „S mojou rodinou? Kde na to, dočerta, chodíš? Nestaraj sa. To nie je tvoja vec."
„V skutočnosti je. A ak mi nemôžeš odpovedať na túto jednoduchú otázku, potom ti už viac nemám čo povedať."
„Dobre," vyslovil pokojne a obrátil sa, aby jej otvoril dvere.
Zostra sa nadýchla. Myslel to vážne! Chcel, aby odišla, a ani sa neunúval zistiť, čo ju sem priviedlo? Naozaj si myslela, že sa s ním môže znova pozhovárať po tom, aký bol odporný, ked sa s ňou vyspal? Až teraz si uvedomila, že takto možno zaobchádzal so všetkými ženami, ktoré zviedol a vzápätí pustil k vode. Najprv samý med a šarm a potom najväčší grobian. Toto bol určite najúčinnejší spôsob, ako zistili, že s ním ďalej nechceli mať nič spoločné.
Dokonca si ani nezaslúžil posledné slovo. Prešla okolo neho, no neodpustila si a vrhla naňho pohŕdavý pohľad. Bola na pol ceste po strmých schodoch na palubu, keď ju strhol dolu a ťahal za sebou do svojej kajuty. Dokonca za nimi zabuchol dvere ešte skôr, ako ju pustil.
„Máš dve minúty, aby si sa vyjadrila," zavrčal.
„Máš dve sekundy, aby si mi uhol z cesty," odsekla.
„Alebo čo?" A teraz sa dokonca samoľúbo usmieval. „Naozaj si myslíš, že prejdeš okolo mňa?"
Jeho absolútna sebadôvera zvýšila jej hnev. Vrhla sa naňho holými rukami. Prudký bozk, ktorý jej uštedril namiesto odvety, prekvapil ich oboch, takže trvalo desať sekúnd, kým si uvedomili, že sa to nemalo stať,
a v rovnakom okamihu sa od seba odtisli. Rebeka ťažko dýchala, zdesená svojou pomalou reakciou. Neváhala však a zotrela si z pier chuť jeho úst.
Rupertove svetlomodré oči sa na ňu dychtivo zahľadeli. „Och, to bolí, veruže bolí."
„Ušetri ma svojho sarkazmu a jednoducho sa uhni. Rozhodnutie, ktoré som sem prišla s tebou prediskutovať, už nezávisí od teba a ďakujem ti, že si mi ho pomohol urobiť. Tak vidíš, už si nemáme čo povedať."
Zlostne si prstami prehrabol vlasy. „Asi vieš, že toto je jedna z najstarších taktík. Dokonca som ju občas používal sám. Dobrý Bože, naozaj ťa Sára vzala pod svoje krídla? Teraz ťa osobne učí pokrytectvu? Bola si dobrá už predtým, no rozhodne si dosť pokročila."
„Sára nech ide do pekla. A ty s ňou. Ale moje dieťa nebude odsúdené na večné zatratenie v tvojej starostlivosti," nazúrene zvolala Rebeka. „Prišla som sem, aby som zistila, či by si chcel radšej sám vychovať naše dieťa, než by malo ísť k cudzím ľuďom. No vzdať sa ho je moja posledná možnosť. Moja matka mi možno dokáže kúpiť prijateľného manžela a potom sa ho nebudem musieť vzdať vôbec. Takže, ako vidíš, tvoja odpoveď v skutočnosti ani nebola potrebná. Iba mi radili, aby som to konzultovala s tebou, kým oboznámim so situáciou svoju matku, lebo ona by asi najprv požiadala teba, aby si sa so mnou oženil, čo, ako iste súhlasíš, je bezpredmetné."
Rupert okamžite zareagoval pomalým tlieskaním. „Bravó. Skutočne si zvládla majstrovstvo manipulácie! Prepánakráľa, takmer si ma presvedčila. Bolo to ako stáť v úzadí a sledovať v akcii seba. Nikdy nesmieš vyložiť svoje karty na stôl, láska. Musíš nechať svojho protivníka myslieť si, že nápad je jeho, inak to nebude fungovať."
Vtedy sa takmer rozosmiala. Naozaj sa nazdával, že si to všetko vymyslela, aby z neho vymámila ponuku na sobáš? Nemohol sa väčšmi mýliť, plytvala by však dychom, keby mu to povedala.
„Zbohom, St. John," vyslovila s takým pohŕdaním, na aké sa zmohla, a znova zamierila k dverám.
V tom strašnom okamihu sa loď rozhodla výrazne nakloniť a Rebeka sa zatackala na obe strany. Takýto pohyb jej chúlostivý stav nezvládol. Od hrôzy vytreštila oči a začala vracať.
Len s malou nádejou, že sa Rebeka nechystá ovracať celú dlážku, Rupert skočil cez kajutu, chňapol po prázdnom nočníku a vrazil jej ho do ruky. Nestalo sa mu prvý raz, že videl niekoho, kto dostal morskú chorobu dokonca ešte skôr, než loď vyplávala, no táto už bola na ceste. Jeho malá kajuta nemala okno, on však prežil dosť plavieb, aby rozoznal náznaky.
Ešte vždy nemohol uveriť, že sem Rebeka prišla. Vlastne nemohol uveriť, čo mu ako prvé napadlo, keď ju uvidel: tú sem musel poslať Nigel. Nigel predsa zdôrazňoval, že žena by jeho súčasnú misiu uľahčila, a on sa chystal stráviť deň či dva vo Francúzsku, aby našiel nejakú vhodnú devu, ktorá by sa vydávala za jeho manželku.
Bolo však pochabé myslieť si, že by na tú úlohu vybral Rebeku. Nigel vedel, že ju Rupert považuje za intrigánku hrajúcu na dve strany. Jasne to vyjadril v posudku, ktorý mu dal, ked sa vrátil do Londýna.
Rupert navštívil svojho nadriadeného, ked si overil, že mal príležitosť prečítať si jeho správu.
„Fajn, starec, som rád, že ti Rebeka Marshallová dala môj odkaz o krajčírovi," riekol Nigel. „Myslím, že si pripravený na zopár nových kabátov."
Také niečo by mu mohla povedať Júlie, ale nie Nigel. Bol prekvapený Nigelovou rytierskou reakciou na posudok. „Čítal si vôbec moje hodnotenie?"
„Pravdaže som ho čítal, iba si myslím, že robíš veľa kriku pre nič. Znova preskúmam lorda Albertona, no veľmi pochybujem, že Rebeka je intrigánka. Skúšal som ju tým odkazom, ktorý ti dala. Takisto som jej povedal, aby ťa používala ako sprostredkovateľa, lebo som tušil, že nejaký čas budem mimo paláca, teda ti neklamala."
„Uvedomuješ si, že jej poskytuješ príležitosť, aby nás zavádzala?"
„Iba ak by si ju Sára omotala okolo prsta, no ak mám byť úprimný, neverím tomu. Inštinkty mi hovoria, že je dôveryhodná. Vlastne sa mi to dievča páči."
Rupert odvrkol: „To preto, že je taká dobrá, Nigel. Dokonale ťa oklamala."
„Nesúhlasím. Ak sa ti jej správanie zdá čudné, tak možno preto, že je pri tebe trocha nervózna. Neuvedomuješ si, ako pôsobíš na ženy?" „Toto je iné," trval na svojom Rupert.
Nigel sa naňho spýtavo zamračil: „Nikdy predtým som ťa nevidel takto preháňať. Lámem si hlavu prečo. A práve pri tomto dievčati. Necítiš k nemu niečo, však?"
Na to Rupert nemienil odpovedať. Jediné, čo neuviedol vo svojej správe, bolo miesto, ktoré si Rebeka zvolila na doručenie informácie o lordovi Albertonovi - jeho izbu neskoro v noci -a čo sa tam odohralo. Takmer to prezradil na tej schôdzke, udržal však jazyk za zubami. Tie detaily boli priveľmi osobné, aby sa o ne s niekým delil. Bez nich však nemohol vysvetliť, prečo je jeho názor taký negatívny.
Rupert vedel, že ho kolosálne podviedli. No naposledy. Upozornil Nigela, že skončil s palácovými intrigami a myslel to vážne. Nigel o tom nepochyboval, najmä keď zlostne dodal, že ak ho niekedy požiada, aby opäť urobil niečo tak absurdne povrchné, skončia nadobro. Preto ho asi Nigel tento mesiac ešte nenavštívil.
Ruperta stále neprešla zlosť pre celú tú záležitosť s Rebekou. Hnevalo ho, ako ľahko ním manipulovala. Do vzťahu s tou dievčinou zaplietol emócie, preto dokázala na ňom skúšať svoje triky. A teraz má odvahu znova sa s ním pohrávať? Toto mala v pláne po celý čas, dostať ho do chomúta?
Ani na okamih neveril, že existuje nejaké dieťa. Ak áno, povedala by mu to skôr a nečakala by, kým sa loď vydá na more. Vlastne by mu to vôbec nepovedala. Požiadala by ho jej matka, aby sa s ňou oženil.
Rupert si vzdychol. Nedokázal z Rebeky spustiť zrak. Musel odolať nutkaniu položiť jej ruku na plece, musel potlačiť všetky sympatie k nej. Vymýšľala si! Na to nesmel zabúdať.
Ked ju prestalo napínať, čo vyzeralo skôr ako pľuvanie, sucho poznamenal: „Aké nepríjemné. Toto mal byť dôkaz, že nosíš moje dieťa?"
„Stále si bezcitný ignorant, však?" odvetila a potom si utrela ústa. „Spôsobilo to hojdanie lode. Trpím rannou nevoľnosťou a som si istá, že väčšiny jedla som sa zbavila, keď som nastúpila na palubu. Príčinou bol silný pach rieky."
O Rebeke vedel jedno: bola dôsledná v tom, ako hodnoverne vystupovala. Keby to nevedel, veľmi ľahko by jej uveril, tak dobre vedela klamať. Stretnutia s ňou boli preňho výzvou, z ktorej mal potešenie -kým nevyhrala. Preto bol na seba nahnevaný. Využila jedinú vec, ktorú nevedel ovládnuť - túžbu po nej.
Stále ju chcel. Mohol to odsudzovať, no nemohol to poprieť. Bola prvá žena, ktorá bola schopnejšia v ťahaní nitiek než on.
„Musím sa ospravedlniť," povedala a položila nočník späť na stojan. „Nečakala som, že sa to stane. Odchádzam, keďže si už viac nemáme čo povedať."
Nadvihol obočie. „Znova si na mňa urobila dojem. Chôdza na vode patrí k tvojim ďalším schopnostiam?"
Nakrátko vytreštila oči, ktoré vzápätí nadobudli pochybovačný výraz. „To vôbec nie je smiešne."
„Máš úplnú pravdu, najmä preto, že toto je jediná kajuta na tejto lodi. Toto nie je osobná loď, chápeš? Kapitán má k dispozícii túto jednoduchú kajutu len kvôli neočakávaným udalostiam a poplatok za jej použitie je absurdne vysoký. Obávam sa, že som mu vnukol ten nápad prenajímať ju, keď som sa potreboval rýchlo dostať do cudziny."
„Neverím ti ani slovo," odvrkla cestou k dverám. „Nechápem, prečo sa ma pokúšaš zdržať, ani ma to nezaujíma, aj tak by to nefungovalo. Zbohom."
Rupert si sadol na jediné čalúnené kreslo a čakal na jej návrat. Bolo to pohodlné kreslo. Kapitán konečne pridal nejaké vybavenie, ktoré by šľachtic očakával za vydieračskú sumu, čo zaplatil. Posteľ mala slušnú veľkosť a hoci prikrývky neboli také jemné, na aké bol zvyknutý, boli aspoň čisté. Dokonca tam stál okrúhly jedálenský stolík a stolička, pribité k dlážke pre prípad, že by cesta cez Lamanšský prieliv trvala dlhšie než zvyčajne.
Ked sa Rebeka vrátila, bola poriadne nazlostená a jej hnev sprevádzal vražedný pohľad. „To je nepríjemné! Nechala som v dokoch drožkára, ktorému som ani nezaplatila! Uistila som ho, že nebudem dlho."
Rupert ľahostajne pokrčil plecami. „Mala si mu zaplatiť."
„A dovoliť, aby ušiel a nechal ma tam? Chcela som sa uistiť, že zostane."
„To je tá najnepatrnejšia z tvojich obáv, Beka, tak s tým prestaň."
„Ja viem! Moja slúžka príde od strachu o rozum, ked sa nevrátim do paláca. Bude nútená poslať po moju matku!"
Po tomto výroku pocítil nepríjemné bodnutie. Nikdy predtým sa nemusel zaoberať pobúrenou matkou - okrem svojej. Ten nepokoj ho však vystríhal, že začína veriť Rebekinmu predstaveniu, a tak dal znova voľný priechod skepticizmu.
„Naozaj som presvedčený, že dokážeš vysvetliť, ako si uviazla na lodi, na ktorej si nemala byť."
„Vieš čo, Rupert?" reagovala jedovato. „Dávaš nový význam slovu hlupák."
„Predpokladám, že mi vysvetlíš, prečo si to myslíš!" poznamenal s povzdychom.
Na jeho velké sklamanie tak urobila. „Mám obavy, čo moje zmiznutie urobí s mojou matkou. Dozvie sa, že som sa stratila! Vieš, čo to pre ňu znamená? Som jej jediné dieťa, som jediná rodina, ktorú má. Mal by ši povedať tejto lodi, aby sa otočila naspäť!"
Mal pocit, že to myslí vážne, a tak sa mu podarilo nezasmiať. Nuž, pokúšal sa - a zlyhal. „Som si istý, že loď nebude počúvať. Naozaj som si istý, že nebude."
„Vieš, čo tým myslím!" zvrieskla.
Isteže vedel, jeho odpoveď však bola stále rovnaká. „Moja drahá, ani kapitán nebude počúvať tvoje dôvody. Ak ho chceš informovať o svojej prítomnosti na tejto lodi, priprav sa, že mu za to zaplatíš. Toto je obchodná loď. Náklad je prvoradý cestujúci ďaleko za ním."
„Kúpim ten náklad!"
„Jedine ak si si so sebou vzala celú banku. Zmienil som sa, že kapitán je hrabivý bastard? Účtuje mi päťdesiat libier za jednosmernú cestu. Uvedomuješ si, aké je to bizarné? Jeho nezaujíma, či prenajme kajutu. Zdrojom jeho moci je jeho náklad!"
Klesli jej plecia a rozochvela sa jej spodná pera. Vyzerala, akoby sa chystala rozplakať, čo spôsobilo, že Rupert vstal z kresla, akoby ho vystrelili. „Nepokúšaj sa vo mne vyvolať pocit viny pre niečo, čo si uviedla do pohybu! Ak tu musím s tebou trčať, nech, no nebudem tolerovať nijaké ďalšie teatrálnosti."
Zabuchol za sebou dvere, rozhodnutý prehovoriť s kapitánom Overlym. Ak existuje nejaký spôsob donútiť ho obrátiť Merhammer, hoci aj zbraňou namierenou na kapitána, urobí to.
Trvalo niekoľko hodín, kým sa Rebeka upokojila. Ďalšie tri nepríjemné odskočenia po nočník jej aspoň pomohli nemyslieť na matkine muky, keď s tým aj tak nič nemohla robiť. Iba dúfala, že sa Flóra neunáhli a neskontaktuje Lilly okamžite. Ak bude mať šťastie, možno sa dokonca dostane do Anglicka skôr, než to Flóra urobí.
Rebeka sa cítila trocha lepšie, keď Rupert prestal mať uštipačné poznámky. V jednej chvíli jej podal studenú mokrú utierku na tvár a zaviedol ju k posteli, kde sa schúlila. Bolo to od neho láskavé, hoci jedna láskavosť nevymazala dlhý zoznam mrzkého správania. No potom ju začal ignorovať a nepovedal jej nič, až na zopár sarkastických poznámok, ktoré utrúsil, keď sa vrátil od kapitána.
„Ideš do Francúzska a viac o tom nedebatujem!" oznámil jej.
„Spýtal si sa..."
„Dokonca som použil tvoj návrh a ponúkol mu odkúpenie jeho prekliateho nákladu. Vie, že som toho schopný."
„Kapitán to odmietol? Prečo? Veď by mal z toho rovnaký úžitok?"
„Odmietol, lebo mohol. Odmietol, lebo zistil, že je zábavnejšie smiať sa mi do tváre. Mal som to vedieť, už trochu poznám podobné typy. Nenávidí aristokraciu. Vezme si moje peniaze, no keď sa dostaneme na more, chopí sa každej príležitosti, aby mohol nado mnou vládnuť, tváriť sa, že je boh a ja len mravec pod jeho nohami."
Rupert bol taký rozzúrený, že už nepovedal ani slovo, Rebeka mu však nevenovala viac pozornosti, lebo jej myseľ ovládalo jej vlastné trápenie. Bola presvedčená, že jej ťažobu nespôsobovala ranná nevoľnosť, ale decht na lodi. Keď ležala na posteli, niekolko ráz sa pokúsila otvoriť oči, aby videla, kde je Rupert.
Chvíľu sa prechádzal, no veľmi to nepočula a vlastne ani nevnímala, cítila sa tak zle, že nevládala otvoriť oči. Keď jeho kroky stíchli, zachytila ho pohľadom na jedinom pohodlnom kresle. Sedel rozvalený s nohou prevesenou cez operadlo, a tak si myslela, že sa tam pokúša zdriemnuť si.
Muselo sa blížiť k poludniu. Nemali by už doraziť k brehom Francúzska, keď sa Merhammer práve preplavil cez kanál? Nikdy
predtým necestovala loďou, dokonca ani nevedela, ako blízko ležia obe krajiny. Aspoňže sa cítila o niečo lepšie, dosť nato, aby si sadla a zistila to.
„Ako dlho potrvá, kým vystúpime z tejto lode?" spýtala sa.
„Dosť dlho," zamrmlal Rupert so zatvorenými očami. „Francúzsko je veľmi velká krajina. Myslela si si, že je to len krátky skok cez Lamanšský prieliv?"
Presne to si myslela. „A nie je?" spýtala sa s hrôzou.
„Ani náhodou. Náklad musia dopraviť do Rouenu, ktorý je oveľa ďalej, dolu na pobreží a treba sa plaviť ešte ďalších dvadsať až tridsať míľ po Seine. Ja smerujem do vnútrozemia ešte ďalej na juh, takže mi nezáleží na tom, do ktorého prístavu loď mieri."
„Koľko dní to potrvá?"
Teraz otvoril oči a pozrel na ňu. „Ked si bola taká zúfalá, ako si predstierala, prečo si jednoducho nevyskočila z lode, kým sme ešte boli na Temži? Síce by si sa vrátila do paláca ako špinavý stroskotanec, ale aspoň by to bolo dnes a nie na budúci týždeň."
„To za nijakých okolností," vyslovila slabým zdeseným hlasom a úplne zbledla. Na budúci týždeň? „Nikdy som sa nenaučila plávať."
„Obdivuhodné. To musí byť jediná vec, ktorú neovládaš, však?"
Ako môže byt taký uštipačný, keď sa jej znova zmocňuje panika? „Kedy dorazíme do prístavu?"
„Ak vydrží počasie, možno niekedy zajtra."
Zúrivo naňho zazrela. „Nemohol si to povedať rovno a netárať o budúcom týždni? Rád sa pozeráš, keď ženy omdlievajú?" dodala jedovato. Zvedavo nadvihol obočie. „Premyslela si aj to, ako sa pritom nezraniť?" „Choď do pekla!"
„Táto miestnosť sa už stala peklom, tak by som povedal, že som dosť blízko." „Tentoraz sa zhodneme."
Tomu protivnému chlapovi už nepovie ani slovo. Jej rozhodnutie vydržalo celých desať minút. Kiežby to bolo inak, mal však informácie, ktoré potrebovala.
„Takže so spiatočnou cestou môžem rátať niekedy zajtra?" spýtala sa s nádejou.
„Na Merhammeri? Nie, ten sa plaví ďalej na juh, kým zamieri späť. Ak si môžeš dovoliť platiť za túto kajutu tak dlho, rátaj minimálne so šiestimi dňami."
„A čo iná loď v Rouene?"
„Môžeš to skúsiť, no keby bolo také ľahké plaviť sa po mori narýchlo, nepovažoval by som za nutné používať nákladné lode ako Merhammer. No ktovie, možno budeš mať šťastie."
„Potom jednoducho musím mať šťastie, nie?" odvetila s odhodlaným prikývnutím.
Dokonca sa zachechtal. „Uvidíme. Sám zvyčajne skúšam prístav v Calais, odkiaľ lode prekonávajú len ten krátky skok, o ktorom si uvažovala. Ak nezoženieš kajutu, na väčšine lodí odchádzajúcich do Dôveru si môžeš prenajať miesto na palube, pretože cesta je krátka. Vlastne," doplnil, „urobia to pre muža. Nie som si istý, ako je to v prípade ženy bez gardedámy. No v každom prípade, zaplatiť za miesto na palube nie je dobrý nápad, ak prší alebo sneží, čo sa v tomto ročnom období stáva často."
Musel pridať ešte ďalšiu prekážku? „Kedy sa vraciaš?" „Nie tak skoro, ako by som chcel. Niekolko dní budem musieť zabiť hľadaním.   vhodnej. manželky." Vytreštila oči. „Ty sa ideš do Francúzska oženiť?"
Neodpovedal hneď; vlastne jej venoval zamyslený pohľad, z ktorého sa začínala cítiť zvlášť nepríjemne.
Napokon však odvetil: „Vôbec nie. Aj ked by to moju matku potešilo, myslím, že by dala prednosť anglickej neveste."
„Falošná manželka?"
Tajomne sa usmial.
„Presne."
„Prečo?"
,Ak si chceš zahrať tú úlohu, môžeme to predebatovať. Inak to nie je tvoja vec."
Odfrkla a musela zápasiť so zvedavosťou, než mu povedala: „Pravú alebo falošnú, manželstvo s tebou považujem za také odporné, že moja odpoveď znie nie, jasné nie."
Mykol plecami, zatvoril oči a znova sa pokúsil zdriemnuť si.
Rebeka si ľahla späť a takisto zatvorila oči. To, na čo sa chystal, naozaj nebola jej vec. Iba si nevedela predstaviť, načo by niekto potreboval falošnú manželku, a jej nespokojnosť narastala každou minútou. Jej zvedavosť bola nesmierna - nie, odmieta sa ho znova spýtať a hotovo.
Uplynula prinajmenšom hodina. Už jej to takmer vypadlo z mysle, keď začula, ako Rupert hovorí: „Možno sa dostaneš späť do Londýna rýchlejšie so mnou než sama. Existuje možnosť, že ani jeden z kapitánov nákladných lodí sa s tebou nebude zaoberať jednoducho preto, že nechce mať na svojej lodi slobodnú ženu. Vieš, nie je to tak dávno, čo námorníci považovali ženy na palube svojich plavidiel za nešťastie."
Takú hlúposť ešte nikdy nepočula, vedela však presne, čo chce povedať, a sucho vyslovila: „Nepovedala som nie? Som si istá, že áno."
„Nežartujem, Beka. Keby som mal ženu, ktorá vystupuje ako moja manželka, pravdepodobne by som prišiel na miesto určenia aj ho opustil v priebehu dňa. Dokonca aj keby som sa zdržal hľadaním vhodnej partnerky, mám pocit, že by som ta dostihol v Calais a bol doma skôr než
ty."
„Nezmysel. Keď musím podniknúť tú cestu, urobím to čo najrýchlejšie."
„Ak nájdeš kočiša ochotného vziať ťa tak ďaleko, potom možno. No myslím si, že budeš nútená použiť verejné dostavníky, a tie zvyknú meškať. Nevydajú sa na cestu, kým nie sú plne obsadené, vieš? Budeš čakať, kým sa naplnia v každom meste, ktorým budeš prechádzať? No tak, uvažuj, týždne namiesto dní je rozumný odhad."
„Dobre!" vykríkla na konci jeho strašných predpovedí. „Ak mi zaručíš, že budem v Londýne o tri dni, potom to urobím. Ak nie, nechcem už o tom viac počuť."
„Dohodnuté," povedal.
Rebeka v ten deň nedokázala zjesť obed napriek tomu, že bola hladná. Keď v kajute zacítila vôňu jedla, zalial ju studený pot a musela sa vrátiť k nočníku, kým ostré výpary nevyprchali z miestnosti. Postupne však bola plavba pokojnejšia a pri večeri už dokázala sedieť aj za stolíkom s jeho priklincovanou stoličkou, ktorú jej Rupert ponúkol, zatiaľ čo on sedel s tanierom v ruke na čalúnenom kresle.
„Vychutnávaj si každé sústo toho jedla," povedal jej. „Stálo ma prekliatych päť libier."
Takmer sa zadusila, keď to počula, napriek tomu pokračovala v jedení, taká bola vyhladovaná. „Je to zlodej," zanadávala na kapitána a súcitne poznamenala. „Prepáč, netušila som, že máš tak málo peňazí. Ak ti bude chýbať tých päť libier, určite ti ich preplatím."
Nebola uštipačná. Ustavične sa sťažoval na výdavky na tejto lodi, a tak prirodzene dospela k názoru, že má hlboko do vreciek, hoci si to asi mala nechať pre seba.
Prísne sa na ňu pozrel. „To nemá nič spoločné s tým, či si to človek môže dovoliť alebo nie. Nik nie je rád, ked ho okradnú, to je jasné a jednoduché. V tomto prípade však nešlo o kapitána, ale o kuchára. Nepáčilo sa mu, že ho obťažujem, keď som ho požiadal, aby pripravil niečo nedráždivé kvôli tvojej morskej chorobe, lebo už mal pripravené nádherne sýte jedlo."
Cítila sa po tých slovách hrozne. Bola to druhá pozornosť, ktorú pre ňu v ten deň urobil a ktorú ani jeden z nich nečakal. „Prepáč."
Na jej ospravedlnenie nereagoval ani jediným prikývnutím, čím ju priviedol k myšlienke, že asi ranila jeho city. A hoci neukojila svoju zvedavosť v súvislosti s tým, prečo ju potrebuje v úlohe manželky, nedokázala ho ďalej spovedať.
Po zvyšok večere mlčala. Ked sa vrátila k posteli, neľahla si, iba si sadla a uprene hľadela na zem.
Záplava pocitov, ktoré sa jej prehnali po tvári, bola pravdepodobne dosť výrečná a prinútila ho spýtať sa miernejším tónom: „Nad čím si teraz lámeš hlavu?"
Lepšia otázka by možno bola, nad čím si ju neláme? Jej myšlienky sa vtedy letmo dotkli jeho skoršej poznámky o plávaní v Temži. To by sa mohlo skončiť katastrofálne a výraz na jej tvári zrejme odrážal jej obavy.
„Ty by si ma dnes ráno naozaj nechal skočiť cez palubu, aj keby to možno uškodilo dieťaťu?"
Zatváril sa nahnevane. „Ujasnime si to, Beka. Neverím ani slovo z toho nezmyslu o dieťati. Verím, že máš dôvod, pre ktorý si za mnou prišla. Keby si sa konečne chcela priznať.?"
Tak o to ide! Nazval ju klamárkou viac než raz. „Chcela by som, aby si zmĺkol. Na jeden deň si ma pourážal až dosť."
„Toto je tvoja odpoveď, vždy ked ťa zatlačia do kúta?"
„Táto posteľ je možno v kúte, je však celkom priestranná, ďakujem. Jednoducho nemám chuť ťa presviedčať, keď som ti už povedala, že mi na tvojom názore viac nezáleží. Stratil si šancu byť v styku s týmto dieťaťom a neexistuje nič, čo by si na tom mohol zmeniť."
Dobrý Bože, aké upokojujúce bolo povedať mu to a vidieť jeho nečakanú reakciu. Naozaj vyzeral nazúrený.
„Keby si bola tehotná, nie, nenechal by som ťa skočiť cez palubu. Keďže však nie si, trocha chladnej vody by ti neublížilo, ak si sa tak zúfalo potrebovala vrátiť, ako si predstierala."
Myslel si, že predstierala aj obavy o matku? Bol odporný. Nezaslúžil si od nej už ani slovo. Vlastne si ľahla rozhodnutá nechať ho, nech si myslí, že zaspala a už mu nevenuje ďalšiu myšlienku.
V podstate ani nemusela predstierať. S jedlom v žalúdku zaspala okamžite. Napokon jej telo po celý deň sužovalo nepríjemné napínanie žalúdka, čo ju vyčerpalo väčšmi, než si uvedomovala.
Jediné, za čo Rebeka bola Rupertovi vďačná, než Merhammer na druhý deň ráno zakotvil, bol fakt, že si nenárokoval posteľ. Dokonca sa ani nedohadoval, kde bude spať. Jednoducho strávil noc v čalúnenom kresle.
Skoro ráno, práve keď sa Rebeka znova vrhla k nočníku, Rupert opúšťal kajutu s cestovným vakom, oznamujúc jej, že dorazili do Rouenu. Loď zakotvila blízko dokov. Pretože priplávala uprostred noci, musela čakať na kapitána prístavu, aby jej vyhradil kotvište.
Ruperta našla stáť pri zábradlí na palube. Myslela si, že tam čaká na ňu, keď sa však k nemu pridala, nepohol sa, aby opustil loď. Neobťažovala sa
spýtať prečo. Pevná zem bola v dohľade a Rebeka sa ponáhľala preč z lode. Nasledoval ju dolu do prístavu. „Je ti lepšie?" spýtal sa.
„Oveľa," odvetila a našla nablízku debnu, na ktorú si sadla. „Už som si na rannú nevoľnosť zvykla, no keď sa pridá aj morská choroba, je to strašné."
„Nepochybne," odvetil sucho.
Vzdychla si. Jednoducho jej neveril, že čaká dieťa. Včera večer jej to dal jasne najavo. Pre všetky tie nezmysly so Sárou si o nej vytvoril zlý obraz, a tak usúdil, že klame aj teraz. Problém bol v tom, že čím väčšmi sa ho pokúšala presvedčiť, že sa mýli, tým väčšmi veril, že má pravdu.
Nevyrieši to ani čas. Neočakávala, že ho po tomto výlete ešte niekedy uvidí. Možno si Rupert myslí, že ju skontroluje o niekolko mesiacov, to však už bude neskoro. Buď bude žiť mimo krajiny v odlúčení, kde ju určite nenájde, alebo bude vydatá niekde inde. Prikláňala sa k druhej alternatíve. Vzdať sa dieťaťa, dokonca aj v prospech Ruperta, bolo... nuž, trhalo jej srdce vždy, keď na to pomyslela.
Rebeka si myslela, že sa rozplače rovno v prístave, a tak radšej potlačila chmúrne myšlienky do úzadia. „Už môžeme ísť?" spýtala sa Ruperta. „Len čo bude v prístave môj koč." „Ty si zariadil, aby sem prišiel po teba?"
„Nie."
Keď to ďalej nerozvíjal, s istým prekvapením si uvedomila, prečo sa neponáhľal opustiť loď. „Ty si vzal so sebou koč?" spýtala sa.
„A kočiša. Radšej by som dal prednosť koňovi. Upozornili ma však, že manželka by necestovala na konskom chrbte. Príchod do miesta určenia s istou eleganciou a pompéznosťou nám takisto uľahčí vstup dnu. Dokonca ani doma si neprenajmeš koč s erbom."
Pravdaže nie, pripomenulo jej to však, že jej dosiaľ nevysvetlil, prečo potrebuje manželku alebo nejakú pompéznosť. Nastal čas napraviť to.
No skôr než na to stihla zaviesť reč, dodal: „Neznepokojuj sa, podarilo sa mi naškrabať dosť libier, aby som zaplatil za vykládku koča pred ostatným nákladom."
Očervenela. Mala pocit, že Rupert nikdy nezabudne na jej nerozvážnu poznámku o nedostatku financií. Namiesto toho sa spýtala: „Načo je to tvoje nezvyčajné vystrojenie? Máš tu zviesť nejakú nešťastnicu a len preto, aby si sa ubezpečil, že sa nebude chcieť za teba vydať, si potrebuješ vziať so sebou falošnú manželku?"
„To nie je zlá výhovorka." Dal si ruku na líce, akoby nad tým skutočne rozmýšľal. „Môžeme zostať pri tomto vysvetlení?"
„Ak to urobíš, možno ti pomôžem skočiť do vody."
Zdvihol nohu a dal si ju na debnu hneď vedľa jej stehna, sklonil sa a povedal: „Ak si skončila s planými hrozbami a zbytočnou uštipačnosťou, vysvetlím to. Neplánoval som udržiavať ťa v nevedomosti. Poverili ma ukončiť pátranie, ktoré trvalo niekolko rokov. Keďže si len nedávno opustila školu, predpokladám, že vieš, ako ďaleko siaha naša ríša."
„Iste."
„Potom vieš, že táto expanzia sa nezaobišla bez obetí alebo vojenskej okupácie. Napríklad v Indii vznikali rôzne vzbury vyvolané niektorými z menších zosadených vládcov. Jeden útok však vyvolal mimoriadnu pozornosť, lebo niekolkých našich vojakov, ktorí tam boli umiestnení, zastrelili britskými puškami."
„Ukradnutými?"
„Áno, nie však z vojenských zásob v Indii, ako by si si myslela. Sledovať stopu späť na túto svetovú stranu k lodným zásielkam, ktoré dokonca ešte ani neopustili Britániu, trvalo takmer dva roky."
„Prečo tak dlho?"
„Pretože raz za čas ukradli len jednu alebo dve debny, preto si to nik nevšimol."
„A naše vojská sú rozmiestnené v tolkých krajinách, že pušky mohli pochádzať z mnohých iných miest," odhadovala.
„Presne." Prikývol. „Stopa sa však končí v Le Mans, aspoň dúfame. Zlodeja v Anglicku konečne chytili a presvedčili, aby prezradil meno muža, ktorý ho najal."
„Takže Francúzi sa vlastne pokúšajú dostať späť časť územia v Indii, o ktoré prišli pre nás, bez toho, aby v skutočnosti odhalili, že podnecujú útoky?"
„Dobrý odhad, Beka, ale nie. Človekom, ktorý organizoval krádež, je pravdepodobne Samuel Pearson. Potrebujeme však viac dôkazov, než je slovo zlodeja. Pearson má dobrý motív. Je druhým synom bezvýznamného anglického lorda, je to šľachtic, no bez titulu. Získal hodnosť dôstojníka v armáde a vlastne pôsobil v Indii väčšinu svojej vojenskej kariéry. Tu si aj vyslúžil potupné prepustenie za nejaké podvodné obchody so spahijmi pod jeho velením."
„Nie sú to miestni Indovia, ktorí tvoria väčšinu našej tamojšej pechoty?"
Rupert prikývol, zdalo sa, že jej slová naňho urobili dojem. „Musela si mať v škole pozoruhodného učiteľa."
„Domáceho učiteľa," opravila ho. „Matka mi zabezpečila vzdelávanie doma. Ale áno, bol scestovaný a rád sa podelil o všetko, čo vo svete videl a dozvedel sa z prvej ruky."
„Tvoja matka ti dovolila také liberálne štúdium?"
„Ona ho podporovala. Môj otec zomrel, keď som bola malá, a tak ma matka vychovávala, ako považovala za vhodné."
„Zaujímavé. Celkom radikálny prístup k výchove dievčaťa. Ale zato nebola prvá vdova, ktorá využila novonadobudnutú slobodu. Moja matka urobila to isté, keď ovdovela, nie kvôli svojim deťom, ale kvôli sebe."
Z lode konečne vyviedli Rupertove kone do záprahu, jedného po druhom, a tak sa na niekolko minút ospravedlnil, aby pomohol. Prístav nebol až taký velký, takže prekvapovalo, že mal lodný žeriav, ktorý sa už plavil k Merhammeru, aby vyložil velký náklad. Koč bol prvý, ktorý preniesol do doku.
Kým sa Rupert vrátil k Rebeke, kone už boli zapriahnuté do koča. Odprevadil ju k nemu, potom sám nastúpil. Priestranný koč bol pohodlne očalúnený tmavohnedou kožou a vysoko leštenou palubovkou. Hrubé záclony sa dali zatiahnuť cez okná. Koč očividne patril šľachticovi, bol vkusný a tmavohnedé drevo kontrastovalo so zlatým erbom St. Johnovcov, ktorý vynikal najväčšmi. Dokonalý prejav pompéznosti, pomyslela si Rebeka.
„Priprav sa," riekol Rupert, keď sa oprel o sedadlo, sadnúc si oproti nej, „povedal som kočišovi, aby sa ponáhľal. Príkazy plní okamžite."
Sotva to vyslovil, Rebeka už poskočila o kúsok dopredu. Také presné načasovanie ich na chvíľu rozosmialo. Rebeka mala čudný pocit. Nemala by sa s ním smiať.
Zvážnela a pripomenula Rupertovi, že ešte neskončil s vysvetľovaním. „Aký mal vlastne pán Pearson motív?"
,Ak vezmem do úvahy, že tými ukradnutými puškami napadli jeho bývalý vojenský útvar, a viac než raz."
Prerušila ho so zamračeným pohľadom: „Hovoríš o vražde, však?"
„To je výborný postreh. Živil v sebe nenávisť. Škandál vyvolaný po jeho prepustení ho natolko potupil, že bol nútený nadobro opustiť Anglicko a usadiť sa so svojou najbližšou rodinou v Le Mans. No to je všetko, čo vieme. Teraz potrebujeme nejaký dôkaz, že dostával kradnuté pušky alebo že ich prepravoval na lodiach do Indie. Postačí potvrdenka alebo lodný zoznam."
„O to, aby si sa zúčastnil na tomto vyšetrovaní, ťa zrejme požiadal tvoj krajčír."
„Kto?"
„Pán Jennings."
Rupert sa zachechtal. „Pearsonov prah sa nepodarí preskočiť hociktorému Angličanovi. Aristokrat je vítaný, takže, áno, Nigel si náhodou spomenul na mňa. A keďže mám dosť času, súhlasil som."
„Chystáš sa povedať Pearsonovi, kto v skutočnosti si?"
„Isteže nie. Použijeme falošné mená - lord a lady Hastingsovci."
„A aký máš presne plán?"
„Potrebujem sa dostať do jeho domu. Keby nemal takú velkú rodinu, jednoducho by som sa doň vkradol a vybavil to. No spolu so sluhami, množstvom jeho detí a dokonca niekolkými príbuznými jeho manželky, ktorí bývajú s nimi, musí bývať pod jeho strechou aspoň tridsať ľudí a tá strecha nie je veľká."
„Nepomyslel si na to, že by si zaklopal na dvere a vošiel?" spýtala sa potmehúdsky.
Rupert sa zaškeril. „Myslíš si, že sa to dá, však? A máš pravdu, nie však bez sprievodu manželky." „Prečo?"
„Pretože hoci je Pearson skazený, prekliaty zlodej a pravdepodobne vrah, má jednu dobrú vlastnosť - je rodinne založený človek, dokonca vzal do Indie celú svoju rodinu. Vlastne si cení rodinu natolko, že zjavne nedôveruje nijakému mužovi, ktorý nie je ženatý alebo ktorý si necení vlastnú rodinu tak ako on."
„Nik nemôže byť taký strelený," podotkla posmešne.
„Presne to boli moje slová, keď mi povedali, čo som ti práve zopakoval. Podľa všetkého je to však pravda. Nech je to ako chce, ja plánujem, že sa pri jeho dverách zjavíme ako manželia, čo práve prechádzajú mestom a dopočuli sa o Angličanovi, ktorý tam žije. Keďže sú na cestách tak dlho, túžia sa s ním zoznámiť. Vlastne vzhľadom na to, aká si mladá, by sme to mohli zmeniť na predĺženú svadobnú cestu."
„Vážne tvrdíš, že celý tvoj plán je takýto jednoduchý? Nemal by si náhodou ešte presliediť jeho veci a nájsť dôkaz?"
„Preto pôjdeš so mnou. Nebudeš tam len na ozdobu. Tvojou úlohou bude nejakým spôsobom odpútať pozornosť, aby som mohol prehľadať niekolko kľúčových miestností v dome. Napokon je to jedna z tvojich silných stránok, však, láska?"
Rebeka nikdy nestretla človeka, ktorý by sa správal tak uštipačne a urážlivo ako Rupert St. John. Začínala uvažovať o tom, či tá jeho hrubosť je prirodzená, alebo či ide o stratégiu, ktorú používa na ženy, aby im zabránil zaľúbiť sa doňho. Samozrejme až potom, ked ich pomocou svojho šarmu dostane do postele. Vlastne v jej prípade dal jasne najavo, že si myslel, že ho zviedla, a preto ňou pohŕdal. Uvedomoval si vôbec, aké je to od neho pokrytecké?
Rupert ju mohol aspoň upozorniť, čo si v tejto misii vyžaduje jej rola. Dokonca jej ani neporadil, ako by mala odviesť Pearsonovu pozornosť, aby mohol vyhľadať nejaký dôkaz o jeho zločinoch.
Iba poznamenal: „Nie je to krátky výlet. Budeme šťastní, keď tam dorazíme pred zotmením, takže máš ešte dosť času niečo vymyslieť."
Predpokladala, že by mohla. A určite to bol lepší spôsob, ako si krátiť čas, než premýšľať o tom tichom mužovi, ktorý sedel oproti nej. Len musí zabudnúť na to, že Samuel Pearson je podozrivý zločinec, a sústrediť sa na jednu zvláštnosť - že ide o rodinne založeného muža. Má ženu šľachtičnú a deti. určite nájde niečo, čo ju s týmito ľuďmi spája. Stále sa jej zdalo zvláštne, že muž, ktorý tak veľmi miluje svoju rodinu, by mohol zradiť a zaviniť smrť svojich krajanov. Je táto nesmierna oddanosť rodine výsledkom pocitu viny za vlastné zločiny? Alebo stopa, ktorá vedie k nemu, je falošná? Možno vôbec nie je zločinec.
Ale ako by mala odpútať jeho pozornosť? Odpadnutie neprichádza do úvahy. Nemieni vedome spadnúť a riskovať, že ublíži svojmu dieťaťu. Možno by zabralo, keby prevrhla vázu alebo niečo podobné. Mohla by hrať nešikovnú manželku. Ak prvá nehoda neodpúta Pearsonovu pozornosť, aspoň z nej nespustí oči, aby sa uistil, že pre jej nešikovnosť nepríde o niečo hodnotné.
Spokojná so svojím plánom sa oprela a pozerala von oknom na krajinu. Pomerne rýchlo ju to začalo nudiť, pretože prechádzali medzi mestami a videla iba samé hnedé polia. Rupert driemal. Vari mal minulú noc problém zaspať v tom kresle? Necítila sa preto zle. Bola to jeho chyba, že sa ocitla vo Francúzsku, jeho chyba, že čaká mimomanželské dieťa, jeho
chyba, že z neho dlho nemohla spustiť zrak. Keďže spal, ani sa o to nepokúsila.
Keď sa v to ráno zobudila, prezliekol si šaty. Ona sa nemala do čoho prezliecť, aspoňže jej svetlofialové šaty, ktoré mala na sebe včera, keď opustila palác, boli teplé a nekrčili sa tak ľahko. Nebolo na nich vidieť, že v nich minulú noc spala. Rupertova dnešná garderóba ho jasne prezentovala ako šľachtica. Saténová vesta s extravagantnými gombíkmi zdobenými drahokamami, blýskavé prstene na dlhých prstoch, dokonale ušitá fazóna a kvalitný materiál, to všetko zreteľne ukazovalo, že na výdavkoch sa nešetrilo, aby pôsobil čo najmódnejšie.
V duchu si vzdychla. Prečo muž, ktorý vyzerá tak anjelsky, musí byť taký odporný darebák? A prečo toto vedomie nepomôže ukončiť jej náklonnosť k nemu? Nemala by k nemu cítiť nič, iba odpor za to, ako s ňou zaobchádza, a predsa pozerala na tie pružné pery a myslela len na to, aká uchvátená bola jeho bozkami, pozerala na jeho prsty a spomenula si na vzrušenie z jeho dotykov, pozerala - nuž, nie, nepozerala tam, no nezačal sa jej zrýchľovať tep?
Donútila sa zatvoriť oči. Dokonca sa ani nezobudí 1! Ako môže mať na ňu taký silný účinok?
Napriek kratučkej zastávke na obed pricestujú do Le Mans až tesne pred zotmením. Mesto bolo veľmi staré, založili ho dokonca skôr, než Rimania dobyli Galiu. Rupert ho nikdy osobne nenavštívil a značne podcenil čas, za ktorý sa doň mali dostať kočom.
Keď kočiš Mathew zistil posledné údaje o ceste, otvoril dvere koča a informoval Ruperta: „Je to najmenej ďalších osem hodín cesty, pane. Kone dlho nevydržia takéto tempo."
Takže sa nevráti do Londýna o tri dni? Rebekin výraz musel odrážať, aké veľké sklamanie pocítila po tejto znepokojujúcej správe.
Rupert na ňu letmo pozrel a mužovi oznámil: „Nemôžeme si dovoliť také dlhé meškanie. Dajte mi zopár hodín, aby som sa trocha vyspal, počas noci prevezmem opraty, aby ste sa mohli vyspať."
„Výborne, pane."
Mathew možno považoval toto opatrenie za prijateľné, no Rebeka, znepokojená, že bude preč ešte ďalší deň, podotkla: „Veď už si spal celý deň. Prečo nevymeníš Mathewa teraz?"
„Naozaj si myslíš, že som mohol spať, keď si ma celý deň hltala očami?"
Tvár jej očervenela od zlosti a poníženia. Ten podvodník! V priebehu dňa naňho veľakrát uprene hľadela. Pravdepodobne si jeho tvár zapamätala natoľko, že by ju dokázala nakresliť aj v jeho neprítomnosti.
Nemohol si túto správu nechať pre seba? Musel sa uistiť, že zostala totálne na rozpakoch?
Ďalej to však nerozmazával. Aspoň, pomyslela si, ukončil tú tému, ked si ľahol na sedadlo a obrátil sa k nej chrbtom. „Sama si trocha pospi," prikázal. „Aj ty potrebuješ byť zajtra v čo najlepšej forme."
Práve si ľahla, keď dodal: „A prestaň sa mi dívať na zadok." Líca jej zaplavili vlny horúčavy. Mohla si byť istá, že nezaspí, kým on nebude sedieť vonku na kozlíku.
Samuel Pearson rozhodne nebol taký, ako Rebeka čakala. Vysoký muž s vojenským držaním mal sotva štyridsať rokov a bol veľmi spoločenský, takže okamžite začala Ruperta podozrievať, že jej klamal a neodhalil skutočný dôvod ich prítomnosti.
Do Le Mans dorazili dosť zavčasu, a kým sa v slušnej predpoludňajšej hodine vybrali k Pearsonovcom, stihli sa v pokoji naraňajkovať. Rebeke sa dokonca podarilo udržať jedlo v žalúdku, hoci tentoraz ľutovala, že to nebolo inak. Obavy, kedy sa znova prejaví jej nevoľnosť, iba zvyšovali jej nervozitu z účasti na pláne. Len čo ich však Rupert predstavil ako Johna a Gertrúdu Hastingsovcov - to meno jej určite vybral preto, lebo si myslel, že sa jej nebude páčiť - a vyrozprával im rozprávku o ich „svadobnej ceste", Pearson vyčaril nefalšovaný úsmev na privítanie, pozval ich do svojho salónu a poslal po zvyšok rodiny, aby sa s nimi zoznámila.
Pearsonových deväť detí bolo vo veku od jedného do štrnástich rokov a pani Mary Pearsonová očividne neskončila pri tomto počte, pretože bola v šiestom mesiaci ďalšieho tehotenstva. Manželia boli už na prvý pohľad oddaní jeden druhému a svojim deťom. Boli veľmi priateľskí a k Rebeke a Rupertovi sa správali ako starí priatelia. Rebeka nevidela na Pearsonovi nič ani len vzdialene nehanebné, čo by podporilo Rupertovo tvrdenie, že zabil svojich bývalých druhov v Indii z pomsty.
„Ako sa vám páči život vo Francúzsku?" spýtala sa Rebeka v krátkej pauze počas rozhovoru.
„Je tu teplejšie podnebie," odvetil Samuel.
„A toľko neprší," dodala s úsmevom Mary. „Toto mesto sme si naozaj obľúbili."
„A niektorí ľudia sú dokonca priateľskí," pokračoval so smiechom Samuel. „Hoci ako v každom meste v hociktorej krajine nájdu sa aj takí, ktorí si radšej žijú sami pre seba. Po poslednej vojne s Napoleonom sme
čakali väčšie nepriateľstvo, no boli sme milo prekvapení, lebo napriek tomu sme sa s takým postojom veľmi nestretli."
„Pokúšala som sa ho presvedčiť, že odvtedy uplynulo dosť času," riekla Mary. „Nebola to prvá vojna, v ktorej naša krajina bojovala s Francúzskom. Panebože, dokážeme vôbec zrátať množstvo konfliktov medzi oboma krajinami?"
„To je pravda," súhlasil Rupert. „Ak sme nebojovali na domácom fronte, tak sa súperilo o nové územia, po ktorých túžili obe krajiny. No obchod medzi nami prekvitá znova. Peniaze majú schopnosť preklenúť tú priepasť, hm?"
„Celkom iste," odvetil Samuel, potom sa zvedavo spýtal: „Vy sa zaoberáte obchodom?"
Bola to najbezočivejšia otázka, akú mohol položiť jeden šľachtic druhému, aj keď sa práve zhovárali o obchode. Rebeku napriek tomu prekvapila Rupertova odpoveď: „Ja nie, no môj starý otec sa ním zaoberal do velkej miery. Nemal na výber, inak by šla rodina po žobraní, keďže jeho otec premárnil celý majetok pri hráčskych stoloch."
„To sa stávalo dosť často," riekol Samuel, jeho hlas znel chápavo.
Rebeka nepochybovala o tom, že ide o ďalšie z Rupertových klamstiev, no uvedomila si, že lož ho mala postaviť na rovnakú úroveň s Pearsonom. Mal to povedať pre prípad, že nenájde nijaké písomné dôkazy o Pearsonových zločinoch a potreboval by nejaký dôvod, ako začať obchodovať s Pearsonom? Pravdaže až potom, keď ju vezme späť do Anglicka.
Rebeka jednoducho chcela dokončiť túto záležitosť, aby už mohli vyraziť na spiatočnú cestu. S tým zámerom sa spýtala, či je nablízku miestnosť, v ktorej by sa mohla osviežiť. Troje z detí sa rýchlo podujali ukázať jej, kam má ísť.
V tomto ročnom čase, pochopiteľne, neboli v dome vystavené nijaké vázy s kvetmi. Bolo od nej hlúpe myslieť si, že budú. Ked však prechádzala okolo stola, všimla si peknú krehkú sklenú sošku vysokú takmer tridsať centimetrov, ktorú sa rozhodla zhodiť cestou k dverám.
Skoro jej to vyšlo, nerátala však s jedným z detí, ktoré bolo tesne pri nej a sošku zachytilo, skôr než dopadla na zem. Napriek tomu sa Rebeka dokázala obrátiť k svojmu hostiteľovi a ospravedlniť sa s vysvetlením:
„Prepáčte, zdá sa, že ma táto ťažkopádnosť súži, odkedy som zistila, že som tehotná. Pevne dúfam, že to čoskoro pominie."
Muž sa dokonca rozosmial. „Netreba nič vysvetľovať. Keď sa vrátite, Mary vám môže porozprávať tucty takých historiek. Ona zasa mala rozličné chute, a hoci som sa pokúšal vopred zariadiť, aby vždy mala poruke dosť všetkého, čo chcela, bolo to zbytočné. Pri každom tehotenstve mala iné túžby!"
Rebeka sa jeho žartu usmiala, hoci sa jej nezdal ani trocha smiešny. Ľahko sa mužovi vtipkuje, keď tie zvláštne pocity nezažíva. Zohla sa, aby sa poďakovala aj dievčatku, ktoré zachránilo sošku. Vtedy zacítila závan nepríjemného pachu. Dieťa bolo ešte dosť malé, čo ospravedlňovalo malú nehodu, ktorá sa mu pritrafila. Rebeka však v súčasnom stave nebola dosť odolná, aby ten pach zniesla.
Naplo ju a okamžite si priložila ruku k ústam. Vytreštila oči od hrôzy, že vyvráti obsah žalúdka rovno na dlážku v salóne. Ako prvé jej napadlo, že vybehne z miestnosti, no Mary Pearsonová sa už hnala k nej.
„Poďte, zavediem vás hore, kde si môžete urobiť pohodlie."
Rebeka mala obavy, či stihne zájsť až tak ďaleko, ukázalo sa však, že to nebude problém. Jedno z detí jej už strčilo do ruky nočník. Najprv si myslela, že je to váza s velkými pestrofarebnými kvetmi z vyšívaného súkna.
Ked sa ponáhľali hore schodmi, Mary jej vysvetľovala: „Od svojho prvého tehotenstva som sa postarala, aby počas prvých mesiacov bola v každej miestnosti dostupná nádoba. Asi budete chcieť urobiť to isté, ked sa vrátite domov. Ťažoba bude trvať iba niekolko týždňov alebo mesiacov, napriek tomu by ste nemali mať obavy pre niečo také prirodzené."
Aká perfektná predstava! Pravda, musí sa vrátiť do paláca, ale len aby sa zbalila a mohla ísť domov. V Norforde určite nebude problém dať nádobu do každej miestnosti.
Keď sa dostali na poschodie, Mary otvorila niekolko dverí, kým našla miestnosť, ktorá nebola zaprataná detským neporiadkom, a Rebeku uviedla dnu. „Tu si môžete dožičiť trocha súkromia," riekla lady. „A, nech sa páči, použite posteľ, ak sa budete lepšie cítiť poležiačky."
Rebeka vedela, že sa bude cítiť lepšie, ak sa pokúsi vyprázdniť žalúdok, a ked už zašla tak ďaleko, nepokúšala sa jeho obsah viac zadržať. Iba
nejasne počula, ako sa za ňou zavreli dvere, a Marin príkaz určený deťom na chodbe, ktorých väčšina ju nasledovala hore, aby boli ticho a šli si upratať izby.
Rupert si nemohol priať lepšie rozptýlenie, než vyvolala Rebeka, najmä ked všetky Pearsonove deti nasledovali dámy hore schodmi. Zostal v salóne so Samuelom, s manželkiným starým otcom a s dvoma staršími bratancami. Chvíľu počkal, kým sa znova rozprúdi debata.
Potom so znepokojeným výrazom pozrel k prázdnym dverám, uistil sa, že si to Pearson všimol, a povedal: „Tieto problémy s dieťaťom sú pre mňa úplne nové. Mám pocit, že je to moja vina, jednoducho jej musím pomôcť ich prekonať. O chvíľu budem späť."
Svojmu hostiteľovi ani nedal šancu, aby ho presvedčil, že Rebeka je v dobrých rukách, a náhlil sa zo salónu von. Nemal prax v úlohe neskúseného manžela a nastávajúceho otca, zrejme však pôsobil vierohodne, keďže za sebou počul iba chápavý chichot.
Nemal veľa času nazvyš, pretože každú chvíľu mohli zísť dolu deti. Schodisko sa však začínalo ďalej v zadnej časti chodby, takže musel minúť dve ďalšie izby, kým k nemu dorazil. Všetky dvere na chodbe boli pootvárané, preto videl, že jedna z izieb je pracovňa, a tak vklzol dnu.
Šiel rovno k stolu. Veľmi dobre vedel, že systematické prehľadávanie neprichádza do úvahy. Neznášal, ked sa musel ponáhľať. V skutočnosti dával prednosť práci uprostred noci, bez svetla, no s dostatkom času. Neodvážil sa zatvoriť dvere, hoci riskoval odhalenie. Urobil jediné, čo mohol, napchal si vrecká každým útržkom papiera, ktorý našiel, a len dúfal, že niektorý z nich bude to, čo hľadal. Pearson si všimne, že mu chýbajú papiere, a z krádeže bude prirodzene podozrievať Ruperta. Ten však, dúfajme, už vtedy bude na polceste k pobrežiu. Len pre prípad, že by jeho plán zlyhal, nechal Mathewa stáť s kočom na ceste pred Pearsonovým domom s rodinným erbom obráteným čelom k ceste, nie k domu.
Bola to Rebekina chyba, že sa musel ponáhľať. Táto úloha mala trvať aspoň niekolko týždňov. Mienil sa spriateliť s rodinou, aby ho pozývali do izieb, kam by inak nemal prístup, a aby si získal mužovu dôveru. Ale nie, Rebeka musí byť späť v Londýne o prekliate tri dni. Čo ho posadlo, že súhlasil s jej podmienkami, keď vedel, že na to, aby získal, čo chce, má
túto jedinú šancu? Pretože sa nemohol donútiť nechať ju samu v cudzej krajine?
Zo skúsenosti vedel, aká je vynikajúca herečka, a hoci bol teraz tu, rád by videl, ako predstierala dávenie. Mala jeden prst v hrdle, keď si zakryla ústa oboma rukami?
„Tu by ste nemali byť." Vo dverách stál sluha a mračil sa naňho.
„Iba som sa potreboval na chvíľu ochladiť, pretože sa potím, keď ma moja žena privádza do rozpakov svojou rannou nevoľnosťou," odvetil mužovi Rupert.
Sluhu tým nepobavil. Stále sa tváril prísne a podozrievavo. Rupert odriekal svoje narýchlo vymyslené vysvetlenie, kým kráčal k mužovi a pri poslednom slove už stál pri ňom. Najprv skúsi udrieť, potom ho schmatne za košeľu, aby nespadol do chodby. Nebol si istý, či to zaberie. Určite nechce tomu chlapíkovi vážne ublížiť, iba ho úderom uspať a vyhodiť z okna.
Polovica plánu fungovala. Muž okamžite zamdlel a Rupert ho držal, aby zabránil jeho hlasnému pádu na zem. Dokonca ho v pohode preniesol k oknu, no tu sa jeho plán skončil. Zbytočná námaha. Okenný rám bol zaklincovaný na chladné mesiace, aby sa zabránilo úniku tepla. Dopekla, veď ešte nebolo tak chladno. Dokonca tam neboli ani väčšie kusy nábytku, za ktoré by mohol muža ukryť. Napokon ho odtiahol späť k stene susediacej s chodbou a iba ho k nej položil, tak aby si ho nik nevšimol, keď bude okolo izby prechádzať.
Rupert vybehol hore schodmi a narazil do Mary Pearsonovej, ktorá cúvajúc vychádzala z jednej z detských izieb. Ked ho uvidela, chápavo sa usmiala a kývla smerom k najbližším dverám za sebou. Boli zatvorené a on ich znova zavrel, keď vošiel dnu.
Rebeka čupela v kúte na kolenách a znova stonala nad nočníkom. Nachádzal ju v tej polohe pomerne často a zatiaľ čo ho zvyčajne vzrušovalo, ked takto videl ženu, vracanie, ktoré k tomu pridala, ten dojem celkom zničilo.
„Pekná práca, Beka. No už musíme ísť."
Rýchlo naňho pozrela, no iba natolko, aby mu venovala hrozivý pohľad, než sa zasa obrátila k nočníku a znova zastonala.
Vzdychol si. „Nežartoval som. Tvoju nevoľnosť použijem ako ospravedlnenie. Vraj si zistila, že čerstvý vzduch ti to pomôže prekonať, a
preto musíme hneď odísť." Keď nevstávala, podráždene dodal: „Nik sa za mnou neprechádza, aby sledoval toto predstavenie, a musíme..."
Zarazil sa, lebo si uvedomil, že velká miestnosť v takom malom dome je spálňa domáceho pána. A stál tam aj stôl. Podišiel k nemu a zbadal čosi, čo vyzeralo ako denník alebo účtovná kniha viazaná v koži. Ked ju otvoril, zistil, že obsahuje záznam transakcií s dátumami, množstvom nakúpeného a predaného tovaru, výpis nákladov a dokonca mená Pearsonových zamestnancov i to, kolko a za aké služby im zaplatil.
Takmer sa rozosmial, keď uvidel meno zlodeja, ktorý udal Pearsona ako svojho zamestnávateľa. Rozhodol sa vziať si celú knihu namiesto toho, aby vytrhol potrebné stránky.
„Čo myslíš, môžeš to skryť pod sukňu, kým vypadneme z domu?" Kniha bola na jeho vrecká priširoká.
Letmo pozrela na knihu v jeho ruke a povedala: „Iste, ale nejdem ni..."
„Musel som dolu zneškodniť sluhu," vyslovil ostro. „Ten muž sa môže každú chvíľu zobudiť a spustiť krik. Teraz nemáme čas na debatu, musíme okamžite odísť."
Hoci zvyčajne mal rád takéto výzvy a riziko, s Rebekou to bolo úplne iné. Dokonca začal pociťovať zvláštny druh paniky - práve pre jej prítomnosť. Hoci ho mimoriadne otravovala, miatla a sklamala, pri pomyslení, že by sa jej mohlo niečo stať, ho oblial studený pot, na čo vôbec nebol zvyknutý.
Napokon knihu Rebeke nedal, iba ju schmatol za ruku a zamieril k dverám, pričom si knihu zasunul do nohavíc vzadu pod kabátom. „Nezastavuj sa, choď rovno k vchodovým dverám a nastúp do koča. Ja sa hostiteľom ospravedlním, ak mi ešte zostane čas, alebo si cestu von prebojujem.   To je výborné, ten bledý vzhľad je dokonalý, zachovaj si
ho."
Rupert bol presvedčený, že Rebeka už nič nepredstierala a uvedomila si, že situácia je riskantná. Teraz však naozaj nebol čas na debatu či nejaké uisťovania. Aspoňže Mary Pearsonová sa nezdržiavala na hornej chodbe, a tak rýchlo dostal Rebeku dolu schodmi, a skôr než sa znova zastavil v salóne, strčil ju k vchodovým dverám.
Takmer čakal, že bude čeliť miestnosti plnej pištolí, zrejme však udrel sluhu silnejšie, než si myslel. Muži sa ešte stále rozprávali, Mary bola späť a sedela vzadu na pohovke so svojimi štyrmi najmladšími deťmi. Rýchlo
sa ospravedlnil, že musí tak náhle odísť, a naznačil, že sa možno zastavia na návštevu zajtra popoludní, skôr než budú pokračovať v ceste.
Rebeka bola ešte vždy dosť bledá, ked k nej pristúpil do koča, no podarilo sa mu ju upokojiť: „Pokým Pearson nepôjde hneď do svojej pracovne, môže prejsť hodina aj viac, než nájde sluhu, ktorého som knokautoval. Nateraz by sme mali byť v poriadku. Napriek tomu sa musíme ponáhľať k pobrežiu."
Rebeka nepovedala nič, no výraz jej tváre bol veľavravný. Ešte vždy sa pre niečo hnevala. Asi preto, že ju vystavil takémuto riziku. To jej nemôže mať za zlé. Nebezpečenstvo však bolo zažehnané a posledné budovy Le Mans zostali za nimi. To si myslel, kým sa neozval prvý výstrel.
Rupert strhol Rebeku na zem! Akoby to nestačilo, zvalil sa na ňu. Nie plnou váhou, no dosť nato, aby sa cítila nesvoja.
Rebeka, pravdaže, počula streľbu, ktorá ho podnietila takto konať. Nebola hluchá. Jednako sa rozhorčene spýtala: „Naozaj si myslíš, že sa strela dostane cez zadný panel takto pevne stavaného koča? A vypálená z pohybujúceho sa vozidla? Nech mieri hocikto, pravdepodobne nás vôbec netrafí."
„Sedia na koňoch," odvetil stručne.
„To je ešte horšie. Trafil si niekedy cieľ, na ktorý si mieril z cválajúceho koňa?" „Áno."
Odfrkla, vôbec mu neverila. Chápala však, čo znamená, že prenasledovatelia jazdia na koňoch. Hoci Mathew okamžite popchol záprah na nebezpečnú rýchlosť, jazdci koč aj tak onedlho dostihnú.
„Sú to lúpežníci?" spýtala sa s neskrývanou nádejou v hlase. „Uprostred dňa?"
„Tak sú zúfalí."
Byť okradnutý nie je nič príjemné, určite by to však bolo lepšie v porovnaní s nasrdeným zločincom, ktorý ich skolí pre ukradnutý majetok.
„Bol by to logický predpoklad, Beka, keby sme práve neopustili dom usvedčeného masového vraha." „Takže si našiel dôkaz, ktorý si hľadal?"
„Je v tej knihe, ktorú si mala prepašovať. Vzhľadom na to, ako rýchlo sme odišli, predpokladám, že Mary Pearsonová ihneď povedala manželovi, kam ťa zaviedla a že do ich spálne som vošiel aj ja. Samuel šiel rovno hore skontrolovať usvedčujúcu knihu, ktorú nechal tak ľahkomyseľne ležať na stole."
„A zistil, že je preč," vyslovila trpiteľským tónom.
„Nebuď taká zronená. Budeme v poriadku."
Za to absurdné uistenie by naňho najradšej narevala ako harpya. Po dvoch ďalších výstreloch sa jej strach rýchlo zvyšoval. To isté cítila v
Pearsonovom dome. V momente, ako ju Rupert upozornil, že zneškodnil jedného zo sluhov, čo znamenalo, že ich každú chvíľu môžu prichytiť, jej ťažoba zmizla. Neuveriteľné. Vari to spôsobil náhly nápor strachu? Niežeby sa chystala vyhľadávať veci, ktoré ju vystrašia, len aby prežila toto tehotenstvo trocha ľahšie, no malo to zaujímavý vedľajší účinok. Mohla by tú teóriu doma aspoň vyskúšať. Flóra by sa ju pokúsila vyľakať alebo. prečo, dopekla, myslí na veci, ktoré sa možno nikdy nestanú? Veď o niekolko minút môže byť mŕtva?! „Ty nie si vôbec vystrašený?" spýtala sa Ruperta.
Mal tú drzosť, že odvetil: „Ani nie, aspoň kým zostaneš ležať na dlážke. Pravdepodobne nám boli v pätách ešte skôr, než sme opustili mesto." „Prečo potom po nás nestrieľali už skôr?"
„Kvôli svedkom. Strely vypálené pred svedkami lemujúcimi ulice by museli vysvetľovať, takže veľmi nemohli vraždiť pred očami obyvateľov. Hoci môcť by mohli, no keďže Pearson býva v meste, nechcel sa vystaviť takému riziku. Preto počkali, kým neopustíme mesto. Tu vonku na prázdnej ceste sme ľahká korisť."
Tentoraz naňho zvrieskla: „Nechápem, ako môžeš byť taký pokojný!"
Sklonil sa dolu k nej a povedal jej do ucha: „Nedovolím, aby si sa zranila, sľubujem, že nie."
Tón jeho hlasu bol taký upokojujúci, že mu takmer uverila. Takmer.
„Mám najrýchlejší konský záprah široko-ďaleko," pokračoval. „Neprekvapilo by ma, keby sme dorazili do nasledujúceho mesta skôr, než sa ku koču priblížia natolko, aby sa pokúsili dostať k nám."
Kiežby nedodal tie posledné slová. Jasne naznačovali, že prenasledovatelia sa najprv pokúsia zneškodniť chudáka Mathewa, čo okamžite spomalí koč, ak ho nezastaví úplne - alebo nezničí.
Skôr ako na to mohla poukázať, Rupert povedal: „Ospravedlň ma," a odtiahol sa od nej.
Pozrela sa za seba a videla, ako dvíha vrch sedadla, na ktorom sedel. Siahol do priehradky pod ním a vytiahol pušku. Vytreštila oči, keď dospela k prvému záveru:
„Chystáš sa tým niekoho zabiť?!"
„Myslíš si, že si to nezaslúži? Ale nie, nemám to v úmysle. Som vynikajúci strelec. Iba im pomôžem rozhodnúť sa pre návrat."
To je všetko? A povie to s takou sebadôverou? Čo si myslí, z koho si robí žarty? Sledovala ho, ako otvoril okno na dverách blízko jej hlavy. Kľačiac na kolenách, lebo bol privysoký, prestrčil cez okno hlavu, plecia i pušku, hoci to nebolo jednoduché. Okno síce bolo široké, no jeho hruď ešte širšia. Potom zamieril.
Z blízkeho výstrelu jej zvonilo v ušiach. Sotva počula, ako Rupert zaklial. Koč nadskočil, práve keď vypálil prvú ranu, ktorou asi minul cieľ. Rukami si zakryla uši. Veľmi to nepomohlo, no v priebehu nasledujúcich piatich minút Rupert vystrelil už iba tri razy, posledný raz z druhého okna.
„Teraz môžeš vstať."
Poriadne frŕkala, keď liezla späť na svoje sedadlo, takže si nevšimol, aká bola vystrašená, nielen kvôli sebe, ale aj dieťaťu. „Stačili ti tri výstrely, aby si zmenil Pearsonov názor? Napokon to nebol až taký vynikajúci výstrel, hm?"
„Boli s ním ďalší dvaja. Teraz sú všetci traja zranení."
Očervenela len slabo, no strach zostával. Strelba sa možno skončila, triaška ju však neopúšťala. Keď rozprával o tom, čo budú robiť v Le Mans, ani slovkom nespomenul, že budú bežať ako o život.
Rupert sedel oproti nej s prekríženými rukami a po chvíľke, počas ktorej skúmal jej tvár, poznamenal: „Vieš, myslím, že toto je prvý raz v mojom dospelom živote, ked som so ženou uvelebený v pohodlnom koči a nepokúsil som sa ju vziať na kolená na oveľa príjemnejšiu jazdu. Mamu do toho, pravdaže, nerátam."
„Má tá poznámka nejaký skrytý význam?" odvrkla. „Myslel som si, že bola dosť jasná," odvetil s darebáckym úškrnom, keď jej vzal ruku a pritiahol si ju do lona. „Čo to."
„Bola si strašne vyľakaná," zašepkal jej do ucha. Z jeho horúceho dychu jej prebehli po chrbte zimomriavky. „Toto ťa privedie na iné myšlienky, nemyslíš?"
Mysľou už bola naozaj inde! Nechápala, prečo ju chce upokojovať, keď ju videl v takom ohavnom svetle. Nečakal však na jej odpoveď. Položil jej ruku na líce, obrátil jej pery k svojim a vzápätí pocítila jeho horúci a prudký bozk. Blízkosť smrti rozbúchala ich srdcia a ich rozrušenie sa uvoľnilo vo výbuchu vášne.
Bože, ako jej to môže stále robiť. Núti ju, aby po ňom túžila tak veľmi, že na ničom inom nezáleží? Bolo dosť zlé, už keď sa naňho len pozrela, no vnímať ho, cítiť ho! A spomínať na jeho milovanie - keby nevedela, kam toto všetko vedie, možno by mala vôľu zastaviť ho, vedela to však a nechcela ho zastaviť.
Prstami prechádzala po jeho hodvábnych vlasoch. Jeho kader sa jej obtrela o líce, ked ju mierne pootočil bez toho, aby prerušil bozk. Rebekina hlava teraz spočinula v ohybe jeho ruky, zatiaľ čo druhou jej pomaly prechádzal od krku k bruchu dlhým jemným pohladením, ktoré zastalo iba na okamih, ked pocítila, ako prstami veľmi jemne stláča miesto, kde mala spojené nohy. Zavádzali mu jej šaty!
Silné nadskočenie koča prerušilo ich bozk a vyčistilo jej hlavu aspoň natolko, aby si uvedomila, že ešte raz sa ho musí pokúsiť presvedčiť o dieťati, než mu dovolí pokračovať. Keby tak neurobila, obaja by ľutovali. Alebo toto bol jeho spôsob, ako vyjadriť, že jej verí?
Položila mu prsty na pery skôr, než ju mohol znova pobozkať, a spýtala sa: „Teraz mi už veríš?"
„Čo?"
Súdiac podľa výrazu tváre, bol skutočne zmätený. Myslel iba na jedno a v očiach mal ešte vždy vášeň. A tak objasnila: „Že čakám tvoje dieťa."
Tie slová rýchlo zahasili požiar - rozhodne v jeho prípade. Položil ju späť na sedadlo, prstami si prehrabol vlasy a uzemnil ju zamračeným pohľadom. „Načasovala si to nechutne, Rebeka. Myslel som, že som dal jasne najavo, že do tej pasce nespadnem."
Toto zasa uhasilo jej zmyselné plamene. Ak si to stále myslí, nemal ju pobozkať! Nezáleží na tom, že jej pomohol zabudnúť na strach z toho, že ich zastrelia, lebo teraz cítila len nefalšované sklamanie.
Mala by sa ho ešte posledný raz pokúsiť presvedčiť, že sa v nej mýli, no povedala iba: „Vieš, ked budeme starí a sivovlasí a ohliadneme sa späť za svojimi životmi, budem spomínať iba na toto dieťa, ktoré sme splodili. Myslím, že vtedy ťa budem ľutovať."
Určite udrela na citlivú strunu, súdiac podľa škaredého pohľadu, ktorý jej venoval. Bolo jej to jedno. To proroctvo si prinajmenšom zaslúžil.
Rupert už nepovedal nič.
Rebeka povedala viac než dosť.
Po chvíli Rupert pokrútil hlavou. „Som blázon, ked sa tebou dám vždy znova a znova nachytať. Si veľká manipulátorka. Takže sa chceš za mňa nasilu vydať? Dobre, poviem kapitánovi, aby nás zosobášil na mori počas spiatočnej plavby do Anglicka. No nemysli si, Beka, že dostaneš, čo chceš. Toto ťa nedostane do mojich dverí. Získaš len moje meno, kým sa dokáže, že nie si tehotná. Potom necháme manželstvo anulovať. Pravdaže, budeš musieť opustiť svoje miesto v paláci. Mladšie dvorné dámy po výdaji strácajú svoju pozíciu v paláci a určite nesmú mať deti. Takže pôjdeš domov a na ten čas sa skryješ."
Ako sa odvažuje diktovať jej svoje odporné podmienky! „Aj tak som sa mienila vrátiť domov, pretože je pre mňa čoraz ťažšie skrývať rannú nevoľnosť. Keby som mala iné možnosti, myslíš, že by som ich nevyužila? Využila, len tebe napriek! Sobáš s najnevernejším sukničkárom v Londýne som si nevybrala, takže moju odpoveď už poznáš. To sa nestane."
„Stane," tvrdil.
„Ha!"
„Ty si to nemyslíš? Tak ti zrejme nebude prekážať, ked správu o tvojom tehotenstve uverejnia v novinách."
Zadržala dych, sinavá od zlosti. „Prečo by si to robil?"
„Pretože si mi napokon nasadila do hlavy chrobáka, a pokým existuje čo len štipka pochybností, dovoľ mi uistiť ťa, že radšej budem prekliaty, než by som dovolil, aby ktorékoľvek z mojich detí vychovávali cudzí ľudia."
„Tak nech si prekliaty!"
Ako môžete niekoho nenávidieť a pritom mať zlý pocit, ak mu želáte, aby bol prekliaty? Napriek tomu sa Rebeka cítila zle! Musela sa ovládať, aby sa nezačala Rupertovi ospravedlňovať. Bola si istá, že z Ruperta hovoril iba hnev a že v skutočnosti sa s ňou neožení. Ale oženil sa.
Ten šok bol obrovský a nechcel poľaviť. Stála na palube malej lode, na ktorú ich Rupert dostal, a chladný vietor jej sušil slzy prirýchlo, ani si neuvedomovala, že plače. Aká strašná svadba, a to len preto, že nevedela odolať zhýralému anjelovi. Pokúšala sa rozmýšľať, čo pre ňu to manželstvo bude znamenať, na nič však neprišla. Nemalo význam!
Koč a kone preplaví väčšia loď, s tou však pocestuje iba Mathew, keďže vypláva až nasledujúci deň. Menšia loď im síce nemohla poskytnúť kajutu, odchádzala však okamžite a dostane ich do Dôveru v priebehu hodiny. Rebeka len cítila, že Rupert prišiel a stal si k nej vedľa zábradlia. Anglické pobrežie bolo už vtedy na dohľad a ona z neho nespúšťala zrak.
„Dovoľ mi, Rebeka, aby som ťa uistil..." ozval sa Rupert tichým upokojujúcim hlasom, akoby jej vlastne robil láskavosť„že sa ťa znova nedotknem. Toto manželstvo bude skutočne iba na papieri."
Možno by sa mu za to poďakovala, keby dokázala prehovoriť. Napokon, zasa tak skoro s ním neprehovorí.
Sotva dokončil poslednú poznámku, dodal: „Nebudem riskovať, že by si naozaj čakala dieťa."
Keby mala sklon k hystérii, určite by sa jej zmocnila. Veď on naďalej zatĺkal jej hrdosť do zeme. Hoci jeho hlas zostal pokojný, urážal ju každým slovom.
„Dokonca ma ani neuvidíš, kým neprejde dosť času, aby sa potvrdilo, že o dieťati klameš. Vlastne kvôli tomu ani nemusím chodiť. Pošlem namiesto seba jedného zo svojich bratov, aby ťa skontroloval, a potom dám naše manželstvo okamžite anulovať. Takže nijaká škoda sa nestala, aspoň z môjho pohľadu."
„Aké milé od teba," zašomrala jedovato.
„Napriek tvojim hlúpym protestom nepochybujem, že manželstvo je presne to, čo si po celý čas chcela, čo je dosť zlé. Nik sa o tom nedozvie, alebo by som sa mal vyjadriť jasnejšie?"
„To by si sa mal," odsekla. „Som totiž geniálne prefíkaná a idiotský nechápavá zároveň. Naďalej so mnou zaobchádzaj ako s deckom."
„Tvoja uštipačnosť nie je na mieste."
„Nesúhlasím. Vlastne, oddnes s tebou pravdepodobne nebudem súhlasiť, či budem súhlasiť, alebo nie! Môžem sa správať ako decko, ak trváš na tom, že tak budeš so mnou zaobchádzať."
Nepozrela naňho, dívala sa však dolu a videla, ako mu zbeleli hánky, keď zovrel zábradlie. Výborne. Prečo by mala byť v tejto žalostnej situácii nahnevaná len ona?
„Nech je po tvojom," precedil cez zuby. „Nik lepšie neprekukne toto takzvané manželstvo, ktoré si akože nechcela, ale ja čertovsky dobre viem, že som ho nechcel."
Teraz ju zastrašuje? Čím? Manželstvom do smrti? Možno napokon začne byť hysterická.
„Samozrejme, môžeš to povedať svojej matke," pokračoval. „Nechcem, aby mi búchala na dvere, ak si bola dosť pochabá a pokúšala si sa ju presvedčiť, že si tehotná. Ale nepovieš to nikomu inému a upozorni ju na to isté."
„Naozaj? A prečo si myslíš, že urobím všetko, čo povieš?"
„Lebo si legálne moja a to znamená, že ma budeš poslúchať."
Tak prudko sa nadýchla, že sa takmer zakuckala. „S tým nerátaj, St. John. Je mi jedno, aké práva ti podľa teba dáva táto paródia manželstva, no pokiaľ ide o mňa, dokonca ani neexistuješ. Mám sa vyjadriť ešte jasnejšie?"
„Nie, nazdávam sa, že sme dospeli k vzájomnej dohode, že jeden na druhého zabudneme, čo mi celkom vyhovuje. Ak neurobíš nič, čo by upútalo moju pozornosť. A to znamená, že po celý čas zostaneš doma."
„Tvoje hrozby ma nevystrašia."
Nadvihol obočie. „Nie? Potom musíš mať o manželstve zvláštnu predstavu, ak si myslíš, že môžeš robiť, čo sa ti zapáči. Spýtaj sa svojej matky, ak mi neveríš."
Odišiel a ona sa nestarala kam. Boli muž a žena a zostanú nimi, kým on ich manželstvo neanuluje. Aké kruté bude prebudenie o tri či štyri mesiace. Preňho.
„Kde ste boli?"
Rebeku myklo pri Florinom výkriku, hoci nič iné nečakala. Trvalo dlho, kým si v Doveri najala koč a hnala sa späť do Londýna, kde už teraz bola takmer tma. Slúžka však nemusela tak hlučne dokazovať, že sa jej uľavilo.
„Nie tam, kde som chcela byť," unavene odvetila Rebeka a šla si sadnúť na posteľ. „Prešli štyri dni!"
„Som šťastná, že iba štyri," mrzuto odvetila Rebeka. „Vieš, nie je také ľahké okamžite chytiť loď. Nie, myslím, že nevieš. No dovoľ, aby som ti povedala, že som to zistila osobne."
Flóra vytreštila oči. „Kam ste šli loďou? A sama? Bezo mňa?"
„Nebolo to náročky. Loď vyplávala, kým som hovorila môjmu manželovi, že manželstvo s ním neprichádza do úvahy."
„Takže ste sa zaňho vydali?"
Rebeka zažmurkala, lebo tentoraz sa Flóra ozvala pokojným hlasom. „Prečo ťa to neprekvapuje?"
„Pretože to rozhodnutie bolo koniec koncov správne."
Rebeka odfrkla. Znova ju pochytil hnev a vyskočila na nohy. „Nie, keď si ma nechcel vziať. Nie, keď si myslí, že som ho zviedla. Nie, ked si je tak čertovsky istý, že o jeho dieťati klamem."
„Ako to, že ste sa zaňho teda vydali?"
„Mal štipku pochybností, ako sa vyjadril."
„Štipku?" zakuckala sa od smiechu Flóra.
„Áno, iba štipku."
„Strávili ste s ním štyri dni a ani raz ste nevracali, aby ste dokázali."
„Pravdaže som vracala. Každé ráno," vzdychla si Rebeka. „On si však myslí, že som to iba predstierala. Okrem toho, na palube lode nešlo len o rannú nevoľnosť, ktorá ma trápila. Som si celkom istá, že jediný dôkaz, ktorý prijme pred pôrodom, bude širší obvod pásu. No pravdepodobne
mieni vyhlásiť naše manželstvo za neplatné, je totiž presvedčený, že v najbližšom čase neposkytnem o tehotenstve nijaký dôkaz." „Nuž, dosť zlé preňho, ked poskytnete."
„Nie, dosť zlé pre mňa. Je to taký darebák, Flóra. Nemôžem uveriť, že ma to k nemu ťahalo. Samozrejme, že sa nevyfarbil do tej osudnej noci. No rozhodne sa prejavil, keď som s ním uviazla na tej lodi, ktorá vyplávala skôr, než som stihla vystúpiť. A nechystala som sa zaňho vydať, aj som mu to povedala."
„Určite ste sa držali svojho!"
„Nepokúšaj sa žartovať v tejto žalostnej situácii. Hrozil mi, že ma verejne zničí, ak neprijmem jeho dočasné podmienky!
A prikázal mi skryť sa doma v Norforde, kým sa nepresvedčí, že uplynulo dosť času, aby skončil túto manželskú frašku."
„Čo sa stane, ked zistí, že to manželstvo neukončí po dobrom, ale iba škandálnym rozvodom?"
„Ked zistí, že som neklamala, neukončí ho vôbec. To je to, čoho sa obávam. Jediný dôvod, prečo sa so mnou oženil, bola tá štipka pochybností. Vyslovil sa jasne, že nedovolí, aby jeho dieťa vychovávali cudzí ľudia. Tak naozaj dúfam, že budem meškať s dôkazom, ktorý žiada, aby som mohla vypadnúť z tohto zmätku skôr, než si uvedomí, že dieťa naozaj existuje."
„Nazdávam sa, že ste si to v hlave ešte neujasnili," váhavo vyslovila Flóra.
„V hlave mám jasno, opovrhujem ním," oponovala Rebeka.
„Nemyslela som to tak. Chcem vám pripomenúť, že máte, čo ste potrebovali. Legitimitu pre svoje dieťa. Ak manželstvo ukončíte v tichosti, tak sa o ňom nikto nikdy nedozvie a budete tam, kde ste boli na začiatku, no za tri či štyri mesiace už nestihnete urobiť opatrenia iné. Zostane vám jediná možnosť: odísť, porodiť dieťa a potom sa ho vzdať."
Rebeka zbledla. Prečo jej to neprišlo na um? Pretože sa priveľmi zaoberala hnevom na Ruperta St. Johna a nemyslela na nič iné, len na to, aby bola od neho čo najďalej?
„Vidím, že ste pochopili môj argument," dodala Flóra a spokojne prikývla.
„To je. neznesiteľné. Neznesiem pomyslenie, že budem zviazaná s ním na."
„Och, prestaňte s tým," prísne ju prerušila Flóra. „Naozaj si myslíte, že k vám bude taký nepríjemný, aj keď sa dozvie, že jeho hlúpe súdy sú celkom mylné? Celkom určite sa zmení a bude taký šarmantný, ako ste vždy chceli, aby vám všetko vynahradil."
Rebeka odvrkla: „Nie, iba si nájde iný dôvod, aby mnou pohŕdal. Veď tvrdí, že som ho zviedla, že toto všetko je moja vina."
„Skutočne?" otvorene sa spýtala Flóra. Po Rebekinom prenikavom pohľade prešla slúžka na zmierlivejší tón: „Nie, pravdaže nie. Nechápem, na čo som myslela. Uvedomili ste si, kolko ráz sa ho už ženy pokúšali vlákať do manželstva? Preto neverí pravde, aj keď leží rovno pred ním."
„Neospravedlňuj ho, Flóra. Strávila som s tým mužom štyri hrozné dni, takže radšej by som už viac o ňom nehovorila."
Flóra prikývla na znak súhlasu a zdvihla knihu, ktorú čítala.
„Ako dlho bola moja matka zúfalá z môjho zmiznutia?" ustarostené sa spýtala Rebeka.
Flóra sa okamžite zatvárila súcitne. „Čakala som dlho a správu o tom, že ste zmizli, som jej poslala, až keď som stratila nervy. Stále som sa modlila, aby ste sa vrátili každú chvíľu. No keď som od vás nemala nijakú správu ani po dvoch dňoch a dvoch nociach, už som viac nemohla čakať. Teraz uplynul ďalší deň a muž, ktorého John Keets poslal doručiť správu, sa ešte nevrátil. Nepochybujem však, že uspel. Myslela som si, že Lilly príde predošlý večer, tak si neviem predstaviť, čo ju zdržalo. No predpokladám, že sa tu zjaví každú chvíľu."
Rebeka si vzdychla. Mala by byť vďačná, že sa Lilly nestrachovala tak dlho, ako sa obávala. Teraz ju však znepokojovalo, čo mohlo matku zdržať. A nevedela, či má zostať v paláci a čakať na matkin príchod, alebo sa pokúsiť nájsť Lilly cestou domov. V tom prípade by ju však mohla minúť, keďže sa už stmievalo. Okrem toho bez vlastného koča a kočiša by si musela najať drožku a nebolo isté, či nájde niekoho, kto by ju zaviezol v noci až do Norfordu.
„Myslím, že tu budem musieť stráviť ešte jednu noc," vyhlásila Rebeka. „Môžeš však priniesť moje kufre a ja ti ich pomôžem zbaliť, aby si mala čas pobaliť si veci vo svojom byte, nech nie si dnes hore dlho do noci."
„Zajtra odchádzame?"
,Áno, hneď ráno. Keby som zohnala odvoz dnes večer, šla by som hneď."
„John by nám s tým mohol pomôcť, ak chcete odísť teraz."
„No čo ak príde mama hneď po našom odchode?"
„John ju môže počkať a dať jej vedieť, že ste v bezpečí a v poriadku," riekla Flóra. „To bude jej hlavná starosť. Vlastne vás nemusí vidieť, aby sa uistila, že ste v poriadku."
„Chudák pán Keets. Dosť sme využili jeho priateľskosť. Musím porozmýšľať, ako ho odškodniť za všetku jeho pomoc." „To nemusíte," riekla Flóra a očervenela.
„Och," odvetila Rebeka. Dokonale pochopila a už sa necítila taká nesvoja v súvislosti s Florinými milencami, ked aj sama spadla z piedestálu. „Hmm, fajn, dúfam, že ti veľmi nebude chýbať, ked sa vrátime domov."
Flóra sa naširoko usmiala. „Sľúbil, že ma bude navštevovať - často."
„Výborne, myslím, že môžeme niekoho poslať po naše veci, ak nám zoženie koč na dnes večer. Lady Sáre budem musieť vysvetliť dôvod svojej neprítomnosti v uplynulých dňoch a oznámiť jej, že opúšťam svoje miesto dvornej dámy. Pôjdem to urobiť ihneď."
„Takže jej poviete pravdu?" prekvapene sa spýtala Flóra.
„Preboha nie. To si necháme pre seba. No mám už pre ňu pripravenú výhovorku. Jej intrigy, že sa už na ne neznesiem dívať a tak podobne. Dokonca jej poviem, že som bola posledné dni doma, aby som presvedčila mamu o mojej túžbe vzdať sa tejto pozície nadobro."
„Čo sa chystáš urobiť?" ozvala sa od dverí Lilly Marshallová.
Lilly vyzerala nádherne, taká však bola vždy počas chladnejších mesiacov, keď jej líca nadobudli ružový nádych vďaka každodenným vychádzkam na koni. Rebeka, vynikajúca jazdkyňa, sa naučila jazdiť na koni od svojej matky a jazdievala s ňou skoro ráno pred začiatkom vyučovania. V Londýne jej to chýbalo. Chýbala jej aj matka, strašne. Takmer dva mesiace bez jej návštevy!
„Nevrav mi, že som kúpila mestský dom v Londýne zbytočne," riekla Lilly, keď vošla do izby a poriadne vyobjímala Rebeku. „Hoci si myslím, že ho môžeme využiť s blížiacou sa zimnou sezónou. Ako sa máš, drahá? Vyzeráš trocha bledá. Nebola si chorá, však? Preto chceš ísť domov?"
Rebeka mala čo robiť, aby nezostala stáť s otvorenými ústami. Jej matka očividne vôbec nevedela o jej štvordňovej neprítomnosti. Čo znamenalo, že Lilly neprežívala muky a neznepokojovala sa a Rebeka sa trápila zbytočne. A keď jej matka vchádzala dnu, asi počula iba posledné slová, ktoré Rebeka vyslovila. To znamená, že jej tie novinky musí oznámiť opatrne...
„Je vydatá, čaká dieťa a všetko vám povie cestou domov." „Flóra!" zvolala Rebeka.
Lilly však pokarhala slúžku prísnym pohľadom. „Flóra, vždy si mala dosť netaktný zmysel pre humor. Toto nie sú veci, o ktorých sa žartuje."
Rebeka sa rýchlo pokúsila zmeniť tému. „Kedy si sa rozhodla kúpiť dom v meste? V listoch si to nespomínala."
„Chcela som ťa prekvapiť. Dokonca som prišla do Londýna pred dvoma dňami, aby som uzavrela kúpu, vyskytli sa však nejaké prekážky. Keďže som chcela, aby to bolo prekvapenie, odolala som navštíviť ťa, kým nebudú podpísané papiere, čo sa stalo až pred hodinou. Bolo to ťažké, horšie ako byť doma a nevidieť ťa," s chichotom dodala Lilly.
„Nežartovala som," zašomrala Flóra z druhej strany izby.
Obe dámy sa na ňu prenikavo pozreli a potom si ju opäť nevšímali. Rebeka pripomenula matke: „Veď si vravela, že tu nekúpiš dom."
„Viem, bola som rozhodnutá, že nekúpim. Musela som preseknúť väzby, lebo som aj tak vedela, že doma už nikdy nebudeš bývať, aspoň nie nadlho. Napokon som to už dlhšie nevydržala! Takže bez ohľadu na to, kde budeš nakoniec bývať, keď sa raz vydáš, nebudeme od seba tak ďaleko."
„Nežartovala som," znova zamrmlala slúžka.
„Flóra, prestaň s tým, prosím," okríkla ju tentoraz Rebeka.
Nanešťastie v jej hlase bolo cítiť trocha viac úzkosti, než aby to Lilly nepostrehla. Jej matka sa zamračila: „Existuje niečo, o čom by som mala vedieť?" spýtala sa jej rovno.
Rebeka sa nezmohla na slovo, iba na matku uprene hľadela. Znova sa ozval jej nervózny žalúdok.
„Iba sa pokúšam uchrániť vás predtým, aby ste sa znova rozčertili kvôli tomu vydajú," vyslovila Flóra tak ľahkomyseľne, ako sa len dalo. „Nepotrebujete sa rozrušiť ešte väčšmi, to by vám pridalo k rannej nevoľnosti. Už ste si jej doteraz užili viac než dosť."
Lilly nebola hlúpa a vedela veľmi dobre rátať, aby si teraz nedala všetko dokopy, a tak uzavrela dotknutým tónom: „Ty si sa vydala v ten istý týždeň, ako si sem prišla? A ani si mi to nepovedala, ani si ma nepozvala na svadbu?"
Rebeka ju rýchlo uistila. „To nebolo tak, mama. Vydala som sa iba dnes ráno vonku v Lamanšskom prieplave, keď sme sa vracali z Francúzska." „Z Francúzska?"
Rebeka sa mykla. „Dalo by sa povedať, že to bola svadobná cesta -svojím spôsobom."
Lilly konečne pochopila a povedala: „Och, dobrý Bože, musím si sadnúť." Nesadla si však, stále stála v šoku, keď dodala: „Kto je to?"
„Rupert St. John."
„Nie je to - och, prepánajána, ten pekný Juliin chlapec? Nuž, tak to, myslím, vec trocha vysvetľuje. Vždy si bola očarená, keď si ho videla, však?"
„Áno, kým som ho nespoznala," odvetila Rebeka a ihneď ľutovala, že si to nenechala pre seba.
Lilly nadvihla obočie. „Deje sa ešte niečo iné, okrem skutočnosti, že si sa vydala?"
„Myslím, že nenávisť medzi nevestou a ženíchom sa dá považovať za niečo iné," poznamenala Flóra.
Lilly si tentoraz sadla. Chystala sa niečo povedať, no rozmyslela si to. Zasa otvorila ústa, opäť ich však zavrela. Napokon vybuchla: „Také niečo sa ti nikdy nemalo stať!" Krátko ju striaslo a potom povedala: „Fajn, vysvetli mi to, prosím, stručne, ak môžeš, aby ma prešlo náhle nutkanie ísť hľadať pištoľ."
Rebeka bola stručná a pokúsila sa nič nevynechať. Začala od začiatku, vysvetlila jej, do čoho sa ju pokúsila zatiahnuť Sára Wheelerová a aké zábavné bolo prvé stretnutie s Rupertom zo spätného pohľadu, najmä ked si obaja vytvorili také množstvo nesprávnych domnienok. Pripustila, že ním bola očarená napriek jeho zjavnému sukničkárstvu. Dokonca sa priznala, že súhlasila s tým, že pomôže pánovi Jenningsovi s intrigami, a preto vyhľadala Ruperta tam, kde nemala. V závere nič nevynechala, zopakovala všetko, čo povedal a prečo.
Ked Rebeka skončila, cítila sa naozaj skvelo, akoby jej z pliec spadol veľký kameň a rozdrobil sa na prach. Mala si uvedomiť, ako sa Lilly vyrovnávala s dobrým a zlým, čo prinášal život. Jej matka nikdy netrucovala, nikdy necítila nevraživosť. Dokázala sa nahnevať tak ako každý, málokedy to však dusila v sebe, dávala prednosť rýchlemu vzplanutiu citov, aby ich dostala zo seba von, a potom sa znova vrátila k svojmu bežnému prívetivému ja. Rebeka túžila byť ako ona.
A ľutovala, že nešla najprv za Lilly a namiesto toho počúvla Florijiu radu, ktorá ju doviedla k sobášu.
Ked Rebeka skončila, Lilly vstala a dokonca sa usmiala. Možno to nebol úprimný úsmev, určite však pôsobil odhodlane.
„Tak teda dobre," povedala. „Netreba sa ponáhľať domov do Norfordu. Mám pre teba izbu v hoteli, kde bývam. Myslela som si, že by sa ti páčilo na chvíľu vypadnúť z paláca na nákupy, aby sme zariadili náš nový domov, ber to ako krátku prestávku v úvahách o tejto smutnej situácii. Užijeme si naše stretnutie a trocha sa zabavíme. A potom sa môžeš rozhodnúť, čo chceš robiť. Takže zabudni na manželove hlúpe príkazy, ktoré sú celkom nepodstatné, pretože sú založené na jeho falošnej predstave a nie na pravde. Čo na to povieš, drahá? Dáme si v Londýne dobrú večeru? Ty síce nemôžeš, no ja mám pocit, že si potrebujem aj trocha vypiť."
Keď REbeka prišla do Rupertovho domu tentoraz, nebola ani trocha nervózna. Lilly sa ponúkla, že pôjde s ňou, ona však nechcela, aby jej matka videla, aký dokáže byt Rupert uštipačný a urážlivý - alebo ako sa dokáže znížiť na rovnakú úroveň ona, ked ju vyprovokuje. Rozhodla sa, že k nemu pôjde sama. Možno sa tak rozhodla v hneve, bola si však istá, že to bolo správne rozhodnutie. Nezáležalo na tom, ako veľmi sa jej protivila tá myšlienka alebo ako veľmi bude Rupert protestovať. Prvoradé je ich dieťa.
Okrem toho jej matka s ňou plne súhlasila a dokonca jej vnukla túto myšlienku, keď j u upozornila: „Nedovoľ mu, aby sa utešoval myšlienkou na zrušenie manželstva, keď sa tak nestane."
Dvere jej otvoril ten istý majordóm, s ktorým hovorila minule. Keďže matkin kočiš dvíhal z koča jeden z jej menších kufrov, malo by na ňom byť vidieť slabé prekvapenie či zvedavosť, no svoje pocity dobre zamaskoval.
„Som Rebeka St. Johnová a prišla som natrvalo," vysvetlila. „Takže by som ocenila, keby ste poslali lokaja, aby pomohol s mojimi kuframi. Zaveďte ma, prosím, k markízovi."
Majordómovi trvalo okamih, kým zareagoval. Dokonca mu na chvíľu zaiskrilo v očiach. Asi cítil, že ho mali varovať pred jej príchodom a právom - nik v dome však o tom nevedel.
„Markíz je nedostupný," odvetil záhadne.
„Ešte stále spí, v túto hodinu?" hádala.
„Nie, lady Rebeka, odišiel pomerne zavčas rána. Sotva svitalo. Vzal si so sebou malú cestovnú tašku, takže sa dnes možno nevráti. Nič bližšie nepovedal."
Tú správu určite nečakala. Bola pripravená na prudkú hádku a on tu nebol. „Môžem hovoriť s jeho matkou?" „Isteže, nasledujte ma, prosím."
Majordóm nešiel ďaleko. Zastal pri dverách jedálne, aby vznešene oznámil: „Madam, prišla lady St. Johnová."
Rebeka počula z miestnosti podráždený hlas: „Si slepý, Charles? Sedím rovno tu." „Nová lady St. Johnová," opravil sa.
Rebeka mala pocit, že Charles sa tešil z toho, že domáca pani stratila reč. Kedže by nevedel odpovedať ani na jednu z prípadných otázok Júlie St. Johnovej, Rebeka ho obišla a vošla do miestnosti.
„Som tá spomínaná nová lady, predtým Rebeka Marshallová od Marshallovcov z Norfordu. Dom mojej rodiny stojí náhodou na konci cesty od rezidencie vášho brata, takže možno poznáte."
„Si dcéra Lilly Marshallovej?" prerušila ju Júlie.
„Áno a súčasne vaša nevesta."
Staršiu ženu by to položilo, Júlie St. Johnová iba odložila vidličku, aby sa spýtala tak trocha dotknutým tónom: „Za ktorého si sa vydala?"
„Za vášho najstaršieho. Išlo o krátky obrad, ktorý sa uskutočnil na mori iba minulý týždeň."
Na tvári Rebekinej svokry sa rozhostil široký úsmev, čo Rebeku šokovalo. „Musím povedať, dievča, že si uspelo tam, kde ostatné zlyhali. Chválim ťa!"
„Vy nie ste nahnevaná?"
„Dobrý Bože, nie, som nadšená. Dokonca som poznala oboch tvojich rodičov. Boli najlepší priatelia a som si istá, že ti o tom hovorili, takže nikoho neprekvapilo, ked sa vzali. Vtedy som už bola preč z domu, počula som však, že gróf postavil ten zámoček iba pre Lilly, pretože bol blízko jej rodného domu. Považovala som to za trocha romantické, keď sa o tom zmienil môj brat na jednej z mojich návštev u neho. Je čertovsky ťažké bývať väčšinu času na rodinnom statku a prísť oň, keď sa tvoj manžel pominie. Aspoňže sa to nestalo tvojej matke."
Rebeke sa sťažka podarilo tváriť pokojne, počúvajúc šomranie starej panej. Presne vedela, na čo sa Júlie sťažuje. Domnievala sa, že Rupert ešte vždy býva so svojou matkou, a dokonca sa o tom tento týždeň zmienila
Lilly.
„Máš to obrátené," vravela jej Lilly. „Júlie ešte vždy býva s ním. Keď jeho otec zomrel, on získal všetok markízov majetok spolu s titulom."
Rebeke neuniklo, že Júlie zmenila tému. Vari tá žena nechce vedieť, prečo jej Rupert nepovedal, že sa oženil?
Rebeka opatrne prehovorila: „Som rada, že ma považujete za vhodnú ženu pre vášho syna, musím vás však upozorniť, že on to necíti rovnako. Nie som tu na jeho pozvanie, takpovediac som sa sem votrela."
„Vy dvaja sa už hádate?" tipovala Júlie. „Nuž, to neveští nič dobré, no vysvetľuje to, prečo sa mi o tejto významnej udalosti zabudol zmieniť. Ešte vždy sa mi to zdá neuveriteľné. Bola som presvedčená, že moji mladší synovia sa oženia oveľa skôr, než sa k tomu dopracuje Rupert."
„Tu nejde o hádky, lady Júlie. Rupert má v úmysle naše manželstvo anulovať."
Lady sa zamračila. „Myslím, že zatiaľ by som sa zaobišla bez tej informácie. Takže nebudem mať nijakých vnukov?" „Budete - najmenej jedného," s hanblivým úsmevom vyslovila Rebeka.
Rupert si veľmi rýchlo uvedomil, že sa mu oveľa ľahšie Rozmýšľa o Rebeke logicky, keď nie je nablízku, aby ho miatla a provokovala. Ked ju odprevadil do Buckinghamského paláca a sám sa ponáhľal domov, užil si len dva dni oddychu, než v ňom začala rásť tá štipka pochybností, ktorú mu nasadila do hlavy Rebeka, a on musel reagovať na zásadné dôsledky vyplývajúce zo skutočnosti, že čaká jeho dieťa.
Ako, dočerta, vysvetlia ľuďom, že sa rozhodli bývať oddelene počas týchto prvých mesiacov, ak majú zostať spolu? To by však bol problém, len keby bola Rebeka naozaj tehotná, a to sa zatiaľ nepotvrdilo.
Rupertovi trvalo niekolko dní, než začal uvažovať o dieťati ako o skutočnom a nie ako o výplode Rebekiných intríg. Dokonca si začal predstavovať, ako by jeho dieťa vyzeralo. To bola chyba. Len čo dal tvár tomu dieťaťu, ktoré pravdepodobne ani neexistovalo, zmocnili sa ho silné pocity, ktoré nevedel celkom opísať ani sa ich striasť. Ich dieťa - nie, bolo jeho. Dopekla, nie, skutočne bolo ich - ak bolo reálne.
Musel sa poriadne opiť, aby prestal myslieť na dieťa a na Rebeku, no tá predstava sa mu už zahniezdila v hlave a nechcela ho opustiť. Bude musieť priviesť Rebeku späť do Londýna. Napokon, nemôže sa spoliehať na to, že nevyvedie niečo hlúpe. Vie vôbec, aké opatrenia musí urobiť? Uvedomuje si, že niektoré veci, ktoré sú jej za normálnych okolností príjemné, môžu byť pre nenarodené dieťa nebezpečné?
Rupert si zbalil iba malú cestovnú tašku, pre prípad, že by ho cestou zastihlo zlé počasie, a pobral sa rovno do Norfordu, aby ju priviedol domov.
Bývanie v jednej domácnosti nebolo v nijakom prípade ideálne, bol to však jediný spôsob, ako mohol sledovať jej aktivity a dozrieť na to, aby boli pre nastávajúcu matku primerané. Mohli prísť s jednoduchým vysvetlením, prečo sú v jednom dome, ktoré nemalo nič spoločné so svadbou. Ich matky predsa pochádzajú z rovnakých končín, a pretože sa o niekolko dní končí november, blíži sa zimná spoločenská sezóna. Júlie by mohla oznámiť, že počas nej bude Rebekinou patrónkou. Bolo to také jednoduché.
Celou cestou do Norfordu sa hnal. Sám bol prekvapený, ako rýchlo sa dá prekonať vzdialenosť, keď necestuje s matkou v jej pomalom, trmácajúcom sa koči. Túžba, ktorú pocítil v súvislosti s prijatím svojho nenarodeného dieťaťa pod svoju ochranu, nemala nič spoločné s nedočkavosťou znova vidieť Rebeku. Aspoň sa o tom počas jazdy ubezpečoval najmenej šesť ráz. Keď ju však doma nenašiel, cítil nečakané sklamanie, ktoré čiastočne nieslo vinu za hnev, ktorý cítil na spiatočnej ceste do Londýna.
Vravel jej, že má ísť domov. Naozaj si myslí, že môže stále robiť, čo sa jej zachce? Vedome mu vzdoruje. Keďže v skutočnosti nie je tehotná, zrejme sa rozhodla udržať si miesto v paláci. Bol by prekliaty, keby tam šiel, aby si to s ňou vybavil, keďže ich hádka by bola zaručene hlasná a v paláci sliedi priveľa špehov a klebetníkov.
Keď vošiel do svojho domu a zbadal Rebeku, ako vychádza z jeho predizby, zostal priveľmi šokovaný, než aby reagoval okamžite. Prísne sa na ňu zadíval. Uľavilo sa mu, že je v poriadku a že sa našla. No hnev, ktorý ho sprevádzal cestou domov, sa nevytratil, a Rupert sa na ňu čoskoro začal mračiť. Jeho výraz ju vôbec nevystrašil. Prezradil jej pohľad jej vlastný hnev? Dopekla, v tých levandulových šatách vyzerala očarujúco - pás mala štíhly ako vždy...
„Má tvoja tunajšia prítomnosť nejaký dôvod?" spýtal sa napokon.
Celkom ľahostajne odvetila: „Ach, doniesla som si kufre. Mám v úmysle sa sem nasťahovať."
„Čerta starého!"
„Milé od teba, že ma vítaš svojím zvyčajne neokrôchaným spôsobom," bolo všetko, čo na to povedala.
Myklo mu svalom na brade. Nezáležalo na tom, že dnes ráno práve odišiel do Norfordu, aby ju sem sám doviedol. Bol to jeho nápad. No to, že sem prišla sama, bol jej nápad a to sa mu zdalo podozrivé.
„Nezačínaj hneď so svojimi vykrúcačkami," vystríhal ju. „Odpovedz na moju otázku."
„Prečo som tu? Začneme s jasným dôvodom? Pretože som naozaj tehotná, a ked moje tehotenstvo začne byť nápadné, nechcem zostať v pozícii, že sa ma ľudia budú pýtať, kto je môj manžel, a neuveria mi, keď im poviem, že si to ty."
„A tá nejasná odpoveď?"
„Pretože si ma tak rozčúlil, že sa nenávidím za to, že ťa nenávidím!"
„Nepresvedčíš ma len tým, že sa tu zjavíš bez pozvania, sľubujem ti, že nie. Pripúšťam malú mieru pochybností, ak sa však pokúšaš zmeniť toto manželstvo na skutočnosť skôr, než sa dieťa stane skutočnosťou."
„Nechystáš sa to znova omieľať. Tvoja matka to vie, moja matka to vie, a to, ak nie si dosť bystrý, aby si na to prišiel, nás robí skutočnými manželmi. Vravela som ti, že sa za teba nechcem vydať, no ak si spomínaš, ty si na tom trval, tak s tým teraz ži. Pre svoje dieťa chcem len to, aby sa narodilo v manželstve, a teraz to tak bude. Nuž rozširuj svoje lži, že som ťa využila, ak musíš. Ako si sa vyjadril? Že som ťa zviedla? Momentálne je mi to jedno."
S velkým premáhaním sa spýtal: „Prečo mi to robíš?"
„Pretože neklamem. Neklamala som ti od toho večera, keď som ti povedala, že hľadám šatku pre Sáru."
Rebeka premýšľala, či sa jej emócie budú vždy vymykať spod kontroly, ked sa ocitne v Rupertovej blízkosti.
Odišla. Jednoducho s ním nemala hovoriť, lebo ju tak čertovsky nahneval, že znova povedala veci, ktoré radšej nemala vysloviť. Lenže bol to jeho dom. A vzdialiť sa od neho znamenalo, že ju mohol nasledovať - a on tak aj urobil.
Nevedela, kam jej odniesli kufre. Priveľmi nahnevaná, aby vyhľadala lokaja a spýtala sa ho, a priveľmi nahnevaná, aby ich nehľadala, začala otvárať dvere na poschodí. Normálne by niečo také neslušné neurobila, no nič na jej súčasných pocitoch nebolo normálne a Rupert jej bol v pätách.
Keď natiahla ruku, aby otvorila predposledné dvere na dlhej chodbe, Rupert ju varoval: „To.   nie je."
Nedokončil. Ked otvorila dvere, stál za ňou a videl, že našla svoje kufre naskladané vo velkej izbe. Neváhala a vošla dnu.
Vošiel aj on, a ked prehovoril, tón jeho hlasu znel neoblomne: „Tu nezostaneš."
Bola to nádherná izba. Na plyšovom koberci sa krásne prelínala vínovočervená s tmavomodrou. Tmavé maľby v rámoch z tmavého dreva vynikali na tapete svetlomodrej a krémovej farby. Hrubo očalúnená pohovka z čerešňového dreva aj kreslo krémovej farby silno kontrastovali s tmavým kobercom. Medzi nimi stál nízky stolík so zložito vyrezávanými nohami, ktorý bol sám osebe umeleckým dielom.
Závesy na niekoľkých oknách vyšívané striebornými niťami mali ďalší odtieň tmavomodrej. Pri najväčšom okne stál maliarsky stojan, obraz, na ktorom sa zjavne pracovalo, bol obrátený k svetlu, takže nevidela, čo je na ňom. Niekolko knižníc bolo takých plných, že v nich nezostalo miesto už ani na jednu knihu. Dve komody, väčšie, než aké kedy videla, stáli vedľa seba a boli pravdepodobne vyrobené na zákazku. Velký kozub
z bieleho mramoru, dosť široký, aby ľahko vyhrial takú velkú miestnosť, zaberal väčšinu steny.
Na ďalšej stene bolo dvoje dverí, ktoré pravdepodobne viedli do záchoda a šatne alebo do ďalšej spálne v štýle niektorých pánskych apartmánov.
Celá izba bola nesmierne elegantná. Velká posteľ nezvyčajne pritlačená do jedného kúta izby viedla k jej odhadu: „Tvoja izba?" Usilovala sa, aby jej hlas znel neutrálne. „Vrelé súhlasím, tu nezostanem. Charles logicky predpokladal, že tu je miesto pre moje kufre, ked som mu povedala, že som nová lady St. Johnová."
„Mojich sluhov už oslovuješ krstným menom?"
Zvrtla sa a zistila, že prešiel cez izbu a stal si k maliarskemu stojanu ako strážny pes. Akoby sa starala, čo namaľoval, alebo chcela vedieť, čo považuje za zaujímavé, aby to maľoval.
Na jeho otázku odvetila: „Iba som začula meno tvojho sluhu, ale fajn, odteraz ho budem nazývať tvoj lokaj, tak ako toto tvoj dom, rovnako ako nazvem toto," ukázala prstom do kúta, „tvoja prekliato čudná posteľ."
„Čo je zlé na mojej posteli?"
„Nik nedáva posteľ tak, že môže vstať iba z jednej strany, iba ak nemá dosť miesta, čo však nie je prípad tvojich postelí. Všetky tri, ktoré som nanešťastie doteraz videla, boli zasunuté do kúta."
„Ty to považuješ za čudné?"
Rebeka zatajila dych, keď sa k nej približoval. Výraz jeho tváre bol priveľmi zmyselný, a to jej pripomenulo noc, keď sa milovali.
Musel si spomenúť na to isté, pretože dodal: „Nespomínam si, že by ťa posteľ v mojej izbe v paláci veľmi trápila. Vlastne si si ju v tú noc ani nevšimla, pretože si venovala pozornosť mne. Nespomínaš si?"
Ako by mohla zabudnúť! No určite to nemieni pripustiť. Prezradila ju však červeň na lícach, a tak sa od neho rýchlo vzdialila.
„Napadlo ti niekedy spýtať sa, prečo sú tie postele tak umiestnené, namiesto toho, aby si vyvodzovala hlúpe závery?" Rupertova otázka spôsobila, že jej líca zahoreli ešte väčšmi. „Na tomto usporiadaní nie je nič zlé - vlastne to má dobrý dôvod."
Teraz, ked už, vďaka Bohu, viac nehovoril o ich milovaní, zmohla sa na slovo: „Výborne, to pochopím. Aký je ten dôvod?"
„To naozaj nie je tvoja vec, no keď sa už pýtaš, tak ti to poviem. Dôvodom je môj strašný nedostatok, počas spánku sa tak veľmi prehadzujem, že občas spadnem z postele. Pravdaže, nikdy sa to nestane, keď mám pri sebe nežnú nocľažníčku, ktorá ma zvykne priťahovať k svojmu teplému telu, dokonca aj kým spím. Keďže tu však zvyčajne nemám tú možnosť, našiel som pre svoju posteľ toto bezpečnejšie umiestnenie, aby som pádom na zem nezobudil zvyšok rodiny."
Nikdy by si nemyslela, že jej dá takúto odpoveď alebo že ju pripustí. Mala pocit, že by sa mu mala ospravedlniť.
Preto bola veľmi prekvapená sama sebou, ked dosť jedovato vyslovila: „Vari slúžky nie sú dosť pekné, aby ťa zvádzali?"
„Iste, no moja matka dáva najavo svoju nevôľu nad takým vyvádzaním v jej dome."
„Myslela som si, že toto je tvoj dom."
Pokrčil plecami. „To aj je, no keďže sa oň delím so svojou rodinou, v tejto veci stále rešpektujem jej želania."
Rebeka sa znova zapýrila. Prečo sa jednoducho neospravedlnila ako mala? Napriek tomu sa k tomu nedokázala donútiť ani teraz. Namiesto toho sa zvrtla a chystala sa odísť z izby.
Bez zastavenia a načisto pohŕdavo vyslovila: „Nájdem tvojho lokaja a svoje kufre dám okamžite preniesť."
„Uvedomuješ si, Beka, ako ďaleko si zašla? Odteraz by som ti odporúčal zmierlivejší postoj."
Zastala. „Inak?"
„Ta strčím sem."
Obrátila sa, aby posúdila vážnosť toho vyhlásenia. V jeho modrých očiach zachytila záblesk huncútstva a ešte niečoho iného. Bola to túžba -alebo hnev? Musel to byť hnev. Vari sa nemala nahnevať, keď ju obvinil z najrôznejších druhov nekalého správania, hoci bola nevinná?
„Vieš, v tú noc, ked som prišla do tvojej izby, som ti hovorila, že pomáham tvojmu priateľovi Nigelovi na jeho žiadosť," pripomenula mu. „Nikdy si sa neobťažoval potvrdiť si to, však?"
„Čo tým chceš povedať?"
„Nikdy by som nešla do tvojej izby, keby ma neuistil, že budeš medzi nami robiť sprostredkovateľa."
„Áno, hovoril som s Nigelom a on potvrdil, že ti to povedal. Ale, Beka, obaja vieme, že si mala na doručenie svojej informácie iné príležitosti. Namiesto toho si porušila všetky pravidlá, neskoro v noci si vošla do mojej izby a určite si čakala, že budem v posteli, to nás dostalo do tejto neznesiteľnej situácie. Takže, Beka, nemusíme nikoho obviňovať, keď presne vieme, na kom vina leží."
Nespokojne pokrútila hlavou. „Som si istá, že ťa neprekvapí, ak s tým nebudem súhlasiť. Možno som bola naivná, nevybrala som sa však za tebou, aby som ťa zviedla! Prosím, preukáž nám obom láskavosť a nenapodobňuj ma v tom, že sa budeš nenávidieť za to, že nenávidíš mňa. Toto bude čisto papierové manželstvo, presne ako si ho opísal - počas jeho trvania."
„Presne, tak ako som to opísal - papierové manželstvo, pokým nezískam dôkaz. Hádam si naozaj nemyslíš, že sa k tebe nepriblížim, ak nakoniec zostaneme spolu, však? No nepokúšaj sa ma zvádzať medzitým. Ak je tvoj súčasný plán nasťahovať sa sem a znova ma zviesť, aby si naozaj otehotnela, varujem ťa -nie, sľubujem ti - oľutuješ to."
„Keď si pomyslím, že som ta zvykla prirovnávať k anjelovi. Skutočne som musela byť pomätená."
Ticho si to mrmlala cestou von, takže to nepočul. Dovolila hnevu, aby ju dostal až sem. Dovolila, aby hnev zväčšil rozpor medzi nimi. Nebol to však hnev, ktorý jej teraz napĺňal hruď bolesťou. A nebol to hnev, ktorý jej vohnal slzy do očí.
Z TEJ ŽENY ZOŠALIE! RUPERT ROZMÝŠĽAL, AKO, DOČERTA, PREŽIJE takúto tesnú blízkosť Rebeky. Dopekla, stále po nej strašne túžil. No prekážalo mu, že bol vmanipulovaný do manželstva intrigánskou slečinkou, bez ohľadu na to, či ju považoval za príťažlivú. Uvádzala ho do pokušenia vždy, keď sa ocitol v jej blízkosti, a vždy so zdanlivou nevinnosťou. A účinkovalo to. Nemohlo to neúčinkovať, keď ho priťahovala - bez toho, aby sa o to dokonca pokúšala.
Rupert zostal v izbe, kým neodniesli Rebekine kufre, a ešte niekolko ďalších minút, kým nepočul, ako sa dolu na chodbe zabuchli dvere. Vyštve ho z vlastného domu. Nevidel iné riešenie.
Bol na pol ceste dolu schodmi, keď spomalil a zastal. Čo to robí? Kedy si zvolil zbabelú cestu ústupu? Naozaj sa z nej zbláznil, tak ľahko sa vzdať! Veď má čertovsky viac odvahy. A pozná jej plán! Iba musí ignorovať svoj prvotný pud sebazáchovy tak dlho, kým nevymyslí plán, ako čeliť jej plánu.
Ešte stál na schodoch, keď sa otvorili vchodové dvere a dnu vošiel bratanec Rafael Locke s manželkou. Prekliata spoločenská sezóna! Zabudol, kolko príbuzných zo strany Lockovcov sa ukáže v Londýne v tomto ročnom období. Pravdepodobne príde aj jeho sesternica Amanda, Raphaelova sestra, kedže sa jej ešte vždy nepodarilo uloviť ženícha. Dávala prednosť pobytu v jeho dome, kde našla troch vhodných sprievodcov v ňom a v jeho bratoch, pred vlastným bratom, ktorý radšej zostáva doma s manželkou a malou dcérou.
Príchod Rafaela s manželkou upevnil Rupertovo rozhodnutie. Musí zostať. Vedel, ako ľahko sa Rebeka votrie do sŕdc jeho rodiny, ak nebude nablízku, aby ju varoval pred jej intrigánstvom. Bola priveľmi rozkošná a zábavná, aby sa jej to nepodarilo. Väčšina mužov by bola vydesená, keby zistila, že má v rodine ženu, ktorá prejavuje inteligenciu rovnajúcu sa ich vlastnej, lenže Lockovci a St. Johnovci nespadali do tejto skupiny.
Rupert bol očarený neuveriteľnou krásou Ofélie Lockovej vždy, ked ju videl. Na takú jedinečnú tvár sa jednoducho nedalo zvyknúť. Ofélia a Rebeka budú mať pravdepodobne takisto dosť spoločného - nie, to bola
stará Ofélia, na ktorú myslel. Vždy vedela situáciu zmanipulovať tak, aby jej vyhovovala, a neváhala pritom aj klamať, presne ako to robí Rebeka. Ofélia bola strhujúca kráska, v tomto ohľade jedinečná, no napriek tomu nebola vôbec obľúbená práve pre svoje zlé vlastnosti. Sobáš s Rafom ju však úplne zmenil. Teraz na Ofélii, ktorá si vzala jeho bratanca, nebolo nič, čo by ju špatilo.
„Nečakal som, že ťa tu nájdem, starec," riekol Rafael, keď zbadal Ruperta.
Rupert sa uškrnul a preskočil posledné schody, aby sa pridal k dvojici v hale. „Vážne sa to pokúšam obmedziť, takže teraz trávim so ženami iba tri noci v týždni. Zastihol si ma počas jedného z mojich voľných dní."
„Dúfal som, že ťa nezastihnem vôbec," štipľavo utrúsil Rafael. „Aj tak sme prišli navštíviť tetu Júlie, takže môžeš uháňať preč."
Napodiv Rafael Locke žartoval iba napoly. Nežiarlil na svoju manželku, keďže o jej láske nepochyboval, Rupert ho však vedel vyprovokovať k žiarlivosti vždy. Rupert bral všetko ako zábavu, keď s Oféliou dosť často flirtoval počas prvých mesiacov jej manželstva. No Rafael, ktorý veľmi dobre poznal bratancovu povesť záletníka, to vôbec nepovažoval za zábavné.
„Mal tým na mysli, že v túto hodinu budeš ešte vždy v posteli," riekla Ofélia, pokúšajúc sa odľahčiť Rafaelov zamietavý tón.
„Nemaj obavy, láska," Rupert žmurkol na Oféliu, „už som si zvykol, že v ňom vzbudzujem neistotu."
Rafael odfrkol, a keď vchádzal do salónu, zvolal: „Kde ste, teta Júlie? Musíte zamestnať tohto vášho darebáka pochôdzkami, kým tu budem na návšteve."
Ofélia mierne hrešila Ruperta: „Viem, že to nemyslíš vážne, a som rada, že si ma už prestal zvádzať pri každom stretnutí. Naozaj mu však musíš dať najavo, že to nemyslíš vážne."
„Veď to bola len zábava, drahá."
„Nezmysel. Robil si to, aby si vzbudil matkin hnev."
„Aj to," zaškeril sa Rupert.
„A hnev môjho manžela."
Rupert sa zasmial popod nos: „Aj to."
„Takže je načase prestať ho provokovať, nemyslíš? Rada navštevujem tvoju rodinu, trvá mi však celé dni, kým presvedčím Rafa, aby nás vzal do mesta - kvôli tebe."
„Dobrý Bože," počuli Rafaelovo zvolanie z druhej miestnosti. „Kedy sa to stalo?"
Rupert si vzdychol, čo viedlo Oféliu k otázke: „Stalo sa niečo zlé?"
„Áno, ale to je len môj názor. Moja matka si, naopak, myslí, že nič na svete nemôže byť lepšie. Ale nech ti to povie sama. Pravdepodobne už horí nedočkavosťou."
Gestom ruky naznačil, aby prešli do salónu. Ofélia mu venovala roztrpčený pohľad a potom sa pred ním pobrala dnu.
Jeho matka ju však dlho nedržala v napätí. Len čo sa Ofélia zjavila vo dverách, Júlie oznámila: „Dovoľ, nech som prvá, kto ti povie o Rupertovom sobáši. Našiel si jedno rozkošné dievča a už aj čakajú prírastok do rodiny."
Rupert sa oprel o zárubňu a udieral si hlavu o drevo. Mohol sa spoľahnúť, že matka vyzvoní všetko naraz.
Ofélia naňho rýchlo pozrela a takmer trucovito vyslovila: „Mám rada svadby. Prečo sme neboli pozvaní?"
Zatvoril oči. „Možno preto, že o tom ešte nemal nik vedieť."
„Áno, ani sa mi to nechystal povedať," dodala Júlie, hoci podľa širokého úsmevu sa dalo usudzovať, že preto nebola ani najmenej nahnevaná. „Teraz mu to celkom odpustím, keď už o tom viem. Určite ju poznáš, Raf. Je tvoja susedka. Dokonca mi vravela, že sa mohla dostatí do rodiny skôr, lebo kedysi dávno mala záujem o teba."
„Och?" vyhŕkla Ofélia a nadvihla obočie, keď pozrela na manžela.
Rafael slabo očervenel. „Drahá, nemám potuchy, o kom teta Júlie hovorí. Ešte nepovedala, kto je tá nevesta."
Teraz vytreštil oči Rupert. Všetko mu došlo - dôvod, pre ktorý sa Rebeka rozhýbala. Nemalo to nič spoločné s palácovými intrigami, ale s jej ziskuchtivým plánom. Po celý čas jej šlo o manželstvo, za každú cenu, len aby sa dostala do Lockovej rodiny. Bol iba jej odrazovým mostíkom.
„Ja som tá nevesta," ozvala sa Rebeka od dverí a spôsobila, že v miestnosti nastalo chvíľkové ticho.
Po tomto odvážnom výroku sa jej dokonca podarilo neočerveniet. Nemalo význam chodiť okolo horúcej kaše, najmä ked pri príchode zachytila Rafaelovu poznámku. Jednoducho mohla odísť, ked začula v salóne viac hlasov. Nenasťahovala sa však do tohto domu, aby sa skrývala. Bola tu, aby si zaistila miesto v Rupertovej rodine - kvôli svojmu dieťaťu, a toto bola prvotriedna príležitosť urobiť tak.
Jej poznámka preniesla všetky pohľady v miestnosti na ňu vrátane Rupertovho. „Zabudla si povedať šťastná nevesta, však?" ticho sa spýtal Rupert, ked si k nej stal.
Taká zvyčajne býva odpoveď nevesty, predpokladala, jej sa to však rozhodne netýkalo. „Nie, nezabudla," zašepkala späť s falošným úsmevom. „No podarilo sa mi zadržať slovo nešťastná, ktoré sa mi už-už dralo na jazyk. Môžeš sa mi neskôr poďakovať."
Odfrkol. Opustila ho, aby si prisadla k svojej svokre na jednu z pohoviek potiahnutých brokátom. Júlie sa na ňu žiarivo usmievala. Aj Rafael sa usmieval, pravdepodobne ju spoznal. Ofélia bola jediná, ktorá jej venovala zmätený pohľad.
„Zdáte sa mi povedomá, hoci meno mi nič nehovorí. Nestretli sme sa?" spýtala sa Ofélia napokon.
„Áno, krátko potom, ako ste sa vzali. Prišli sme vás s matkou navštíviť k susedom."
„Pravdaže!" zvolala Ofélia. „Lilly a Rebeka Marshallové. Vaša matka v ten deň povedala niečo, čo vzbudilo moju zvedavosť."
„Och?"
„Myslím si, že nechcela, aby som ju počula. Len čo ma predstavili, zamrmlala dosť ticho slová: ,Nuž, to všetko vysvetľuje.' Možno si spomínate a viete, o čom hovorila. Mala som pocit, že tá poznámka sa týkala mňa."
Rebeka vybuchla od smiechu, spomenúc si na deň, keď sa s Oféliou Lockovou stretli prvý raz. Vtedy Rebeka pochopila, prečo Rafael tak
rýchlo podľahol Oféliinmu čaru. Tá žena bola neuveriteľne krásna. Slovami sa to jednoducho nedalo opísať. Lilly mala ten istý názor a zhrnula to niekoľkými prostými slovami: „Nuž, to všetko vysvetľuje."
„Vskutku to bolo o vás," s úsmevom vyslovila Rebeka. „Niekoľko rokov sme sa s matkou zabávali myšlienkou, že Rafael by bol pre mňa vhodným manželom. Takže ked sa s vami sčista-jasna oženil a dokonca bez dlhého dvorenia, boli sme celkom zvedavé prečo. Sotva sme vás však stretli, pochopili sme, prečo by vás každý muž hnal k oltáru, keby získal vašu priazeň."
Ofélia sa po tomto komplimente zapýrila, jej manžel však vysvetľoval: „Och, naše chodenie, takpovediac nezvyčajné, vohnalo vodu na všetky klebetné mlyny v Londýne. Félia vám o tom môže niekedy porozprávať. V období, keď som svoju manželku priviedol domov, tá správa ešte nedorazila do Norfordu." Potom si Rebeku doberal: „Dúfam, že ste neboli priveľmi sklamaná?"
„Och, bola som zničená, nepochybne - asi hodinu," žartovala aj Rebeka, čím ich rozosmiala ešte predtým, ako ho uistila:
„Napokon, boli ste iba moja predstava. Niečo, čo sa nebralo vážne, ale na čo som sa tešila, ked dospejem. Iba ste sa oženili skôr, než som to
stihla!"
Všetci sa smiali - okrem Ruperta. Zlovestne sa zamračil a nepozorovane sa vytratil z miestnosti. Rebeka si to však všimla skôr, než ju tam neslušne nechal s jeho rodinou samu. Mala to nechať tak. Mala využiť príležitosť a vysvetliť Lockovcom všetko ešte pred Rupertovou lživou verziou. Už to však porozprávala Júlii a Júlie to môže povedať príbuzným, ak bude chcieť. Rebeka sa namiesto toho ospravedlnila a šla za Rupertom.
Nemusela ísť ďaleko. Nasledovala ho na koniec chodby do miestnosti, v ktorej práve zmizol. Stihla doraziť k dverám prv, než sa pred ňou zavreli. Odtisla ich. Rupert sa zvrtol a prišpendlil ju pohľadom.
Prehovorila, až keď zavrela dvere: „Aké typické nechať ma napospas vlkom."
Odfrkol nad takým smiešnym opisom svojej rodiny. „Šetri si svoje melodramatické reči pre dôverčivé publikum. Zobali ti z dlane." „To ospravedlňuje tvoje prejavy hrubosti?"
„Moja rodina odo mňa nič iné neočakáva. Navyše, ak si si nevšimla, Raf by mal byť nadšený, že ma vidí odchádzať. Odvtedy, čo som túžil po jeho žene, bol radšej, ked som s ňou nebol v tej istej miestnosti veľmi dlho."
Rebeka prudko vdýchla. „To hádam nie."
Prevrátil oči. „Pravdaže áno, a každý iný muž, ktorý ju uvidel. Väčšina diskrétne skrýva svoje city. Ja som ich prejavoval trocha nápadnejšie než väčšina."
Rebeka usúdila, že sa ju iba pokúša provokovať. „Takže takto to bude? Dokonca so mnou ani nezostaneš v tej istej miestnosti, keď príde na návštevu tvoja rodina?"
Náhle ju pritlačil k stene. „Myslíš, že som hluchý, Beka? Ako by povedala tvoja matka ,To všetko vysvetľuje', a naozaj jasne."
Chvíľu sa nezmohla na slovo, dokonca ani nevedela vstrebať, čo práve povedal. Skrátka, nedokázala byť takto blízko neho.
Prebehla ňou vlna horúčavy. V žalúdku cítila vzrušené záchvevy. Nemohla spustiť zrak z pier, ktoré boli tak blízko neho.
„Tentoraz nemáš pripravenú nijakú výhovorku?" vyslovil tak príkro, že musela pred jeho pohľadom sklopiť zrak.
Veľa ráz ho videla nahnevaného, tentoraz však zašiel oveľa ďalej. Dokonca sa mu chvel lícny sval. Takmer cítila jeho zlosť, tak silno z neho vyžarovala. Čo to, dočerta, povedal? Mysli! Nemohla. Nepočula ani slovo, keďže sa jeho telo priblížilo tak tesne a stena za jej chrbtom jej neumožňovala uniknúť.
„Na čo teraz narážaš?"
„Toto nie je vhodná chvíľa na skúšanie mojej trpezlivosti. Kedy si sa rozhodla, že urobíš čokoľvek, aby si sa dostala do mojej rodiny? Predtým alebo potom, čo Raf vypadol zo začiatku tvojho zoznamu? Rozhodla si sa pre mizerného náhradníka, Beka. Nebudem ti verným manželom, ak táto fraška musí pokračovať."
Na okamih zatajila dych, keď si uvedomila význam jeho slov. „Žartuješ? Tvoj bratanec bol jednou z najlepších partií v celom Anglicku, nieto ešte v mojom susedstve. Každá dáma v Norforde sa srdcom upla naňho, tak prečo by som mala byť výnimkou? A mala som len trinásť, ked nám s matkou prišla na um myšlienka, že by mohol byť pre mňa skvelým manželom. Aby si vedel, stretla som ho len niekolko ráz. Pravdepodobne si nespomína ani na jednu z tých príležitostí. A aby si vedel, keď sa
oženil s Oféliou, mala som ešte len šestnásť. Bola som sklamaná, tri roky som ho považovala ,za svojho', určite som však nebola zničená ani som neintrigovala, ako nahradiť Oféliu. Tešila som sa, že sa pridám k ostatným debutantkám počas spoločenskej sezóny v Londýne, aspoň dovtedy, kým moja matka nedostala moje menovanie do paláca."
„Vidím, že si mala nachystanú výhovorku," odvetil ironicky.
Okamžite pochopila, že nezáleží na tom, čo povie, aj tak jej neverí. Dokonca jej ani neposkytol právo na trocha pochybností. Bola vinná vo všetkom, z čoho ju obvinil, použila najstaršie prostriedky, aby ho dotiahla pred oltár. Nezáleží na tom, že ju tam dovliekol on, aj to podľa neho zmanipulovala ona. A on ani nepripúšťal, že v tom mala podiel jeho neuveriteľná žiadostivosť! Myslel si, že sa chcela dostať do jeho rodiny, takže hociktorý jej člen by postačil.
Ako zvyčajne, podarilo sa mu ju rozzúriť do takej miery, ako bol sám. Tak ako minule, ani teraz si to nenechala pre seba a odplatila mu to najväčším ostňom, na aký sa zmohla.
„To je nezmysel," odvetila, „prečo by som potrebovala mať vopred pripravenú výhovorku? Už si naznačil, že som dosť bystrá, aby som len tak spakruky klamala. Vychutnaj si to, lord Vševed!"
Zohla sa popod jednu z jeho rúk, ktorými ju z každej strany držal v pasci, a vybehla z miestnosti skôr, než ju mohol zastaviť. Zasa bude plakať. Tentoraz ani nevedela prečo. Veď jej už sto ráz dal jasne najavo, čo si o nej myslí.
Rebeka čakala do poludnia, kým znova zišla dolu na obed. Nemala chuť na jedlo, teraz však nemohla myslieť iba na seba. Čakala dosť dlho, aby mali Lockovci čas na odchod. Nemala náladu na spoločnosť, hoci už bola súčasťou rodiny. Dúfala, že si v kuchyni vezme tanier a zmizne späť do svojej novej izby, kde sa bude môcť pokojne súžiť.
Podarilo sa jej splniť iba polovicu plánu. S tanierom v ruke znova stúpala hore schodmi, keď sa za ňou otvorili vchodové dvere. Obrátila sa, lebo dúfala, že sa Flóra vracia so zvyškom jej kufrov. Zabudla sa zmieniť Júlie, že jej slúžka bude potrebovať izbu. No dolu na chodbe nebola Flóra, ale jej stará priatelka Amanda Locková, ktorá sa vyzliekala z kabáta.
Amanda ju okamžite zbadala a zvolala: „Beky?! Čo tu robíš? Vari je teta Júlie tvojou patrónkou - ale počkaj, nemáš byť v paláci? To je vzrušujúce. Počula som, že si tam dostala miesto. Pomysli si, ozajstná dvorná dáma! Bola som za teba taká vzrušená! A možno som aj trocha závidela." Amanda sa zachichotala.
„Nikdy som na také niečo ani nepomyslela, hádam by som mala. Nech mi kráľovná vyberie manžela, keďže vôbec nemám šťastie, aby som si ho našla sama. Toto bude moja tretia spoločenská sezóna! Je to na zaplakanie."
Rebeka sa slabo usmiala. Amanda sa rozhodne nezmenila. Nevideli sa už roky, no krásne dieťa vyrástlo do ešte krajšej ženy, ktorú by Rebeka poznala všade. A jej povaha sa očividne nezmenila ani za tie roky. Ešte vždy dokázala vysloviť sto slov za minútu a vystriedať tri či viac tém takmer jedným dychom!
Keď boli deti, takmer sa stali najlepšími priatelkami. Keďže bývali blízko seba a delilo ich iba niekolko rokov, Amanda bola staršia, páčilo sa im tolko rovnakých vecí - kým ešte obe mali detské záujmy.
Potom však Amanda odišla do tej istej súkromnej školy, ktorú za mlada navštevovali všetky jej tety, a zakrátko už v lete ani nechodila domov do Norfordu, ale navštevovala domovy svojich priateliek zo školy. A tak sa odcudzili, sotva sa vídali, a okrem toho aj vekový rozdiel bol ešte
výraznejší, keďže Amandine záujmy začali byť oveľa intelektuálnejšie a spoločensky orientované.
Rebeka často ľutovala, že si nenašli čas na obnovenie priateľstva, keď takisto vyrástla z detských záujmov. Nikdy nemala dokonca ani možnosť povedať svoje starej priatelke, že sa plánovala vydať za jej brata! Tolko rokov uplynulo, odkedy spolu hovorili.
Rebeka zišla zo schodov, aby sa jej pokúsila vysvetliť svoju prítomnosť v St. Johnovom sídle bez toho, aby jej prezradila všetky fakty. „Som vydatá. Preto som musela opustiť svoje miesto v paláci."
„Dobrý Bože, ty si už vydatá?" zalapala po dychu Amanda, potom zakvílila: „Teraz sa rozplačem!"
Nezdalo sa, že by sa chystala také niečo urobiť. Žiarivo sa usmievala, keď Rebeku gratulujúc silno objala a poznamenala: „Konečne niekto, kto mi môže prezradiť všetky tie hriešne tajomstvá o manželstve, ktoré mi môj otec pre veľké rozpaky nepovedal."
„Ty to naozaj nevieš?"
„Žartovala som, pravdaže viem. Napokon, mám päť tiet a všetky sa vystriedali, aby mi nejasne prezradili tie chúlostivé záležitosti. Ale vieš, aké bývajú staršie ženy. Hovoria ti niečo, a pritom priamo nič nepovedia, iba narážajú na to či ono."
„Takže v skutočnosti ne..."
„Nie, v skutočnosti viem," prerušila ju Amanda. „Všetky moje najbližšie priatelky sa už vydali, chápeš? Ja som jediná, ktorá si nedokáže nájsť manžela!"
Rebeka si nevedela predstaviť prečo. Amanda bola obdarená mimoriadnou krásou tak ako väčšina Lockovcov - mala plavé vlasy, svetlomodré oči a prekrásne črty. Bola nepochybne najkrajšou debutantkou, ktorá si prišla hľadať manžela - vlastne, keď tak na to myslí, sú to dva roky, čo mala svoj debut aj Ofélia, a nik, dokonca ani Amanda, sa nedal porovnať s jej krásou. Napriek tomu to bolo pred dvoma rokmi. Teraz už Amanda mala byť ulovená.
„Je to pre titul tvojho otca? Napokon, je vojvoda a to môže vystrašiť."
„Nie, nie, mala som veľa ponúk. Ja som tá, čo má problém. Jednoducho sa nemôžem rozhodnúť, pretože to necítim tu." Amanda ukázala na srdce. „Cítila si to tu? Áno, iste si to cítila. Prečo by si sa inak vydávala?"
Rebeka sa jej chystala vysvetliť, že okrem lásky existuje množstvo iných dôvodov, prečo sa vydať, nechcela však byť tá, ktorá spomenie konkrétny dôvod, ked je Amanda stále nevinná. Ak sa jej rodina rozhodne povedať jej ho, môže, musí však Amanda naozaj vedieť, že ani Rebeka, ani Rupert nechceli sobáš? Nie, pokiaľ to nezačne byť evidentné, ak Amanda zostane na dlhšie. Našťastie si však Amanda odpovedala sama a Rebeka sa ju nepokúsila opraviť.
„Tak, kto je ten šťastlivec?"
Rebeke sa zdalo, že Amanda vyslovila otázku s takou zvedavosťou, akoby ani nebrala do úvahy svojich troch bratancov. Iste, jeden z nich, Owen, bol primladý. Rebeka nestretla Averyho, druhého syna, ak však bol ako Rupert, Amanda ich bude pravdepodobne považovať za nevhodných na ženenie.
„To by som mal byt ja," odvetil Rupert, keď prichádzal do haly odzadu spoza Rebekinho chrbta. Zastal pri nej a chytil ju okolo pliec. Zmeravela, neuhla sa však, lebo ich Amanda sledovala.
„Ty?" Amanda zažmurkala, zízajúc na svojho bratanca, a potom preletela pohľadom na Rebeku a nadšene vykríkla: „Och, to je báječné! Konečne budeme najlepšími priatelkami, Beky! Nemôžem uveriť, že som zmeškala všetko to vzrušenie. Ako sa to stalo, veď spoločenská sezóna sa ešte ani nezačala? Stretli ste sa doma alebo tu v Londýne? Kedy sa to stalo - počkajte minútu, prečo ste ma nepozvali na svadbu?"
„Boli sme priveľmi netrpezliví, aby sme čakali na normálnu svadbu," odvetil Rupert.
„Šli ste až do Škótska, aby ste sa vyhli zverejneniu ohlášok?" hádala Amanda. „Aké romantické!"
Rupert umiestnil bozk vedľa Rebekinho ucha a pritom zašepkal: „Nemusí to vedieť."
Skutočne sa na niečom dohodli? pomyslela si s úžasom Rebeka. Aké prekvapenie. Ked sa obrátila, aby mu to povedala, zavadila perami rovno o jeho ústa.
Rebeka veľmi dobre vedela, že ten bozk bol iba kvôli Amande. To bol jediný dôvod, prečo sa hneď neodtiahla. Aspoň sa o tom presviedčala, až kým sa jej zmysly nedostali do takého zmätku, že jednoducho zabudla, že si ho nemala vychutnať.
Nemali by darebáci chutiť tak odporne, ako odporne sa správajú? Áno, mali by. To by bolo jasné varovanie. Jej darebák však nie. Eufória ju zachvátila vždy, ked sa ho dotkla, dokonca aj teraz, keď mala v čerstvej pamäti jeho sľub, že jej nikdy nebude verný. Nemohla zabrániť šumivému závratu, ktorý sa jej zmocnil pri jeho dotyku, keď jej prechádzal rukou po chrbte.
Nebola to Amanda, ktorá prerušila Rebekino vytrženie. Amanda sa len hojdala na pätách a usmievala od ucha k uchu nad tým, akí sú zaľúbení, že si nedokážu svoje city ponechať pre seba. Rebeka pochopila, že presne to si Amanda myslí, ked zachytila výraz jej tváre. Vtedy jej však z ruky vykĺzol tanier a rozbil sa o mramorovú dlážku pri ich nohách. To Rebeku a Ruperta v okamihu odtrhlo od seba.
Amanda sa začala chichotať, keď Rebeka zdesene hľadela na neporiadok, ktorý spôsobila. „Netráp sa preto," upokojovala ju Amanda, keď podišla k Rebeke a ťahala ju do salónu. „Niektorá slúžka to uprace. Chcem počuť všetko o tomto nádhernom ľúbostnom vzťahu, ktorý vás dvoch núti správať sa tak impulzívne."
„To by malo byť zaujímavé," ozval sa Rafael z pohovky, na ktorej ležal.
Jeho sestra sa naňho uprene zahľadela. „Uvažovala som, prečo si sa nevrátil do svojho mestského domu, ale nečakala som, že tu ešte budeš na návšteve. Aspoň si upozornil tetu Júlie, že by som tu chcela nejaký čas zostať?"
„Zabudol som sa o tom zmieniť, drahá," priznal sa Rafael, ked si sadal. „Som si však istý, že to očakáva, keďže si tu bývala počas poslednej spoločenskej sezóny a rozhodla si sa predĺžiť každého trápenie tým, že si sa nevydala."
Amanda vyprskla: „Nič také nerobím!"
„Prestala si preto fňukať? To rád počujem!"
Rozčuľovala sa nad bratovým doberaním. „Kde máš manželku? Zdržal si sa na návšteve pridlho."
„Presne to si myslím aj ja," vyslovil Rupert, keď sa k nim pridal.
Rafael sa zasmial popod nos. „Mohol by si to už vzdať, starec. Pridal si sa takpovediac k nám ženáčom, čím celkom končí náš malý spor. A pokiaľ ide o dámy," dodal Rafael, obrátiac sa na svoju sestru, „šli hore nájsť pre Rebeku miestnosť, ktorú by mohli zmeniť na detskú."
Amanda preletela pohľadom k Rebeke. „Nie je to trocha predčasné?"
„Vlastne - nie."
„Moje slová, ako dlho ste vy dvaja tajili toto manželstvo?" „Nie dosť dlho," odvetil Rupert a prevrátil oči.
Rebeka naňho vrhla začudovaný pohľad. Ako ľahko to vyznelo, akoby len chceli tráviť nejaký čas sami, kým rodine oznámila „dobrú správu". Dala by prednosť pravde, pravda však bola taká nepríjemná a trápna a... mala pocit, že sa znova rozplače.
„Musela som im chýbať, kým som bola v kuchyni. Pôjdem ich pohľadať," vyhŕkla. „Ospravedlňte ma."
V ten deň sa už druhý raz ponáhľala zo salónu preč. Rupert ju okamžite nasledoval. Pretože chcela byť sama, zastala a spýtala sa ho: „A čo teraz?"
Keďže v hale práve slúžka spratávala neporiadok, Rupert vzal Rebeku pod pazuchu a odviedol ju do svojej pracovne, aby sa porozprávali v súkromí. Stále hovoril ticho, ked sa ozval: „Nemusíme hovoriť celej rodine, že toto manželstvo sa zrodilo v pekle."
Týkalo sa to Amandy, ale ani Ofélii a Rafaelovi nepovedal nič, čo by naznačovalo, že s ich manželstvom nie je všetko v poriadku. Ako to však majú utajiť, ked nevydržia na seba nestekať, ak zostanú dlhšie v tej istej miestnosti?
„Čo navrhuješ?"
Chvíľu vyzeral bezmocný, než odvetil: „Si dobrá herečka. Navrhujem, aby sme predstierali ďalej, aspoň pred zvyškom rodiny."
Urážka a olivová ratolesť jedným dychom. Nie, nenavrhoval prímerie, iba pretvárku. Niečo, v čom bola dobrá - podľa jeho názoru. Takmer sa rozosmiala.
„Prečo to vôbec chceš skúšať, keď predpokladáš, že sa naše manželstvo o niekolko mesiacov skončí?"
„Pretože si v tomto dome. Pretože si už prezradila, že sme manželia, hoci som ti povedal, aby si to nerobila. Namiesto toho si sem mohla prísť ako hosť, vieš. Dokonca som šiel do Norfordu, aby - no nič. Teraz, keď sa už o tom vie, musíme predstierať."
„Neodpovedal si mi na otázku. Naše nezmieriteľné povahy mali byť dôvodom na zrušenie manželstva. Tento návrh ti znemožňuje ľahký únik, nie?"
„O to si sa už postarala. Ty si konala unáhlene a prišla sem. Tak nech je tak, podarilo sa ti to. Ešte vždy nám zostáva rozvod, ak bude treba. Ale prečo to skúšam? Sama si to povedala, Beka. Pre diéta."
S tým nemohla polemizovať. Iba nečakala, že Rupert bude myslieť predovšetkým na dieťa - aj ona by mala. Napokon, oženil sa s ňou v záujme dieťaťa.
Vzdychla si. A pokúsila sa striasť zo seba všetko nepriateľstvo - nateraz. „Výborne," odvetila. „Uvedomuješ si, že tvoja matka možno niečo povie svojim príbuzným, ak to už neurobila? Bola som k nej úprimná." „Ty si jej podala svoju verziu alebo moju?"
Od hnevu očervenela. Aké krátke bolo to prímerie! Čaká od nej, že bude hrať šťastnú nevestu, keď si nemôže nechať urážky pre seba?
„Poskytla som jej fakty, nie domnienky. A toto nebude fungovať, ak ma budeš úmyselne provokovať pri každej príležitosti!"
Podráždene si prehrabol dlhé vlasy. „Prepáč, nebolo to úmyselné. V spoločnosti sa vynasnažím dávať si pozor na jazyk."
Pozrela naňho spod prižmúrených viečok a hádala: „Ale nie, ked budeme sami."
„Predstieranie je určené druhým, nie nám. Ani jeden z nás nie je sklamaný."
„Isteže nie, v nijakom prípade si nemyslím, že je v našom vzťahu nejaká úprimnosť. Ak si však myslíš, že môžem pred ostatnými vylúdiť nefalšovaný úsmev a prejavovať vrúcne šťastie, zatiaľ čo som taká nahnevaná, že myslím na tvoju záhubu, nuž, zmeň názor!"
Teraz si vzdychol. „Chápem tvoj argument. Balansujem na tenkom vlákne pochybností, tak to, prosím, so mnou vydrž. Pokúsim sa o nápravu. Pokiaľ ide o moju matku, je veľmi nepravdepodobné, že povie niečo nevhodné. Je taká nadšená týmto zvratom udalostí, že bude bojovať zubami-nechtami, aby všetkých uistila, že naše manželstvo nič nezničí."
„Potom si myslím, že ti zostáva jedine dokázať, že dodržíš výzvu. Venuj mi úsmev, ktorý nie je ironický."
To nečakal, súdiac podľa jeho náhleho prekvapenia. Bola to však rozumná požiadavka. Nebude niesť celé to divadlo na svojich pleciach sama. Musí sa na ňom podieľať aj on.
Nečakala však jeden z tých úžasných úsmevov, ktorými ju zvykol očariť pred tou osudnou nocou, strávenou v jeho posteli. Prudko zadržala dych. Srdce jej začalo hlasno búšiť. Dobrý Bože, ako jej to môže stále robiť?
„Nemusíš byť taký presvedčivý!" osopila sa na Ruperta a zvrtla sa, aby sa naňho nemusela dívať. „Šetri si zvodné úsmevy pre zástup svojich trofejí. Nechcem byť jednou z nich, takže postačí primeraný úsmev, ďakujem."
Dokonca sa rozosmial. „To bol normálny úsmev, Beka. Ak mi neveríš, otoč sa a ukážem ti rozdiel."
„Nie! Zvádzať ma nie je súčasťou tejto dohody."
„Pravdaže nie. Toto šťastné manželstvo je nateraz iba na ukážku a už som sľúbil, že dám od teba ruky preč, však?"
„Tak odteraz si drž odo mňa aj svoje pery," vyhlásila cestou k dverám. „Nebudú viac nijaké náhodné bozky."
Keď za sebou zatvárala dvere, počula, ako sa znova zasmial. Dobrý Bože, s čím to práve súhlasila? Toto nebude fungovať!
„Ale to je len malý ples! Vari ich bolo v paláci tak veľa, že si z nich už unavená?" spýtala sa Amanda.
Kým Rebeka sedela s Amandou za jedálenským stolom, spomenula si, aká dokáže byť jej stará priateľka tvrdohlavá, keď si niečo zaumieni. Ako dieťa Amanda ignorovala všetky odpovede, pokiaľ nepatrili k tým, ktoré očakávala.
V tomto smere sa podľa všetkého nič nezmenilo ani po rokoch. Amanda sa ešte vždy nenaučila elegantne ustúpiť, ked nedostala, čo chcela. Rebeka však už nebola tou ľahko manipulovateľnou priateľkou, ktorú mohli zviesť z cesty, a vypestovala si vlastný druh tvrdošijnosti.
Takže druhý raz iba zopakovala: „Len to nie je správne," dodala potom. „Som mladšia než ty! To zo mňa sotva robí vhodnú gardedámu."
„Nezmysel, iba si si ešte nezvykla byt vydatá. To, že si vydatá žena, z teba robí dokonale prijateľnú gardedámu pre mňa. A ja by som radšej šla s tebou než s Averym, ktorý ani nedorazil, aby som ho o to mohla požiadať. Owen je primladý. A Rue budí priveľa rozruchu u dám, čo natoľko podráždi prítomných džentlmenov, že prestanú tancovať! Aspoň na plesoch sa to stáva."
Rebeka zadržiavala smiech, hoci podozrievala Amandu, že preháňa, len aby ju presvedčila o svojom argumente. Nie v tom, že Rupert vyvolá rozruch, ale v tom, že všetci prestanú tancovať. Keďže o tejto záležitosti už mala informácie, Amande pripomenula: „Presťahovala si sa do tohto domu na spoločenskú sezónu, pretože máš množstvo ochotných gardedám vrátane tvojej tety. Zrazu ani jedna nie je vhodná?"
Amanda si vzdychla a položila si hlavu na stôl. Našťastie dezertný tanier odsunula nabok už predtým. V jedálni zostali len ony dve.
Júlie odvliekla Owena na týždenné vyhodnotenie jeho štúdia. V šestnástich bol ešte tak trocha plachý, ale taký zdvorilý! Aj Rupert odišiel, len čo dojedol. Vyhlásil, že má schôdzku. V noci? Nepochybovala, že sa naozaj chystal k niektorej dáme, ktorú mal práve na zozname zvádzaných. Rebeka však nedovolí, aby ju to trápilo.
„Máš úplnú pravdu," pripustila Amanda, s čelom ešte vždy zúfalo položeným na stole. „Hoci by som dala prednosť Averymu, a jemu by určite neprekážalo ma odprevadiť, on asi ani nevie, že som už v meste. Čo sa týka spoločenského života, teta Júlie vyšla z cviku, ked vychovávala svojich chlapcov. Vieš, bola taká úzkostlivá, že ich nikdy nenechávala doma samých. Aj ked súhlasí, že bude robiť gardedámu, po celý čas šomre a ver mi, nebýva veľa mužov, ktorí rýchlo neujdú, keď na nich vrhne zamračený pohľad."
„Ak sa nechajú tak rýchlo zastrašiť, potom nie sú pre teba."
Amanda zdvihla hlavu. „Nikdy som o tom takto neuvažovala! Ale je to pravda. Keď si tak spomínam, musím priznať, že som zopár chlapíkov, ktorých vystrašila, rada videla odchádzať. Predsa si však úplne nepochopila môj zámer. Oveľa, oveľa radšej by som šla s tebou! Bude to zábava! Zdá sa, že si po tieto dni taká vyrovnaná. Možno by si mi pomohla zúžiť okruh vhodných adeptov na manžela. Povedz áno. Prosím!"
Rebeka sa naširoko usmiala, napriek pekne vyslovenému prosím ju stará priatelka ešte vždy vydierala. No zato jej sa už úplne minuli výhovorky. „Hovoríš zajtra večer?"
„Áno, a neopováž sa mi povedať, že si nemáš čo obliecť, práve si prišla z paláca!"
„Upokoj sa, Mandy," chichotala sa Rebeka. „Pôjdem s tebou. Dokonca mám niekolko plesových šiat, ktoré som ešte ani nemala na sebe. Hoci sme predpokladali nekonečný vír zábav a ja som mala primeranú garderóbu, s matkou sme jednoducho pozabudli, že tehotenstvo kráľovnej sa v čase môjho príchodu bude chýliť ku koncu. Buckinghamský palác bol počas tých posledných týždňov pomerne pokojným miestom."
Rebeka začínala cítiť náznak vzrušenia. Skutočný ples, nie na prasknutie plný kráľovských úradníkov, väčšinou v stredných rokoch i starších. Tu by mali byť zväčša mladí muži, ktorí prišli do mesta z toho istého dôvodu ako všetky mladé dámy, hľadať si manželského partnera. Nekonečný tanec a nijaká vlastná gardedáma! A tu sa krátke fantazírovanie skončilo. Takmer sa na sebe zasmiala, no bol by to asi trpký smiech.
Pôjde, je však otázne, či sa môže zabávať. Je predsa vydatá. Pre ňu neexistuje neškodné flirtovanie, vzrušenie získať tanec s niektorým z vhodných slobodných mužov. Ten si bude musieť odoprieť. Nebolo by to správne, aspoň nie bez súhlasu jej manžela.
Takmer sa už rozhodla, že nepôjde, Amanda sa však pustila do jednej z nekonečného radu tém, ktoré sa týkali zajtrajšieho večera, a očividne bola taká šťastná, že Rebeka nemala srdce vyvliecť sa zo sľubu. Pôjde a pravdepodobne sa bude celý večer nudiť, pretože jej manžel bude preč, prenasledovať jednu zo svojich mileniek namiesto toho, aby sprevádzal svoju ženu na jej úplne prvý ples spoločenskej sezóny, aby tancoval s ňou a vyvolal rozruch, tentoraz však preto, že sám už viac nie je vhodný slobodný mládenec. Nepáčilo by sa mu to. Skutočne nie, veď ako usilovne sa pokúšal udržať ich manželstvo v tajnosti. Nuž, dosť zlé preňho. Povie to každému, koho stretne, a uvidí, ako sa to bude páčiť jeho milenkám!
Rebeka dlho uprene hľadela na svoj pás a nemohla uveriť, že sa v jej tele uskutočnila taká badateľná zmena. Plesové šaty, ktoré jej Flóra práve stiahla, aby jej dobre sedeli, neboli veľmi pohodlné. Pred siedmimi týždňami jej sedeli dokonale! Tehotenstvo nemohlo byť na nej vidieť tak skoro!
Flóra na ňu trpezlivo čakala, kým prejde k provizórnemu toaletnému stolíku, ktorý zostavili, kým nepôjde kúpiť nový. Zabavili jeden z konzolových stolíkov v hale a jedna z komorných našla v podkroví staré zrkadlo, iba mierne prasknuté v rohu. To postačí, keďže Rebeka zatiaľ nemala pocit, že je izba jej.
Flóra, ktorá ju pozorovala, sa rozosmiala. „To nie je to, čo si myslíte, Beky. Iba ste nabrali trocha normálnej váhy."
„Nič také som neurobila!"
„Pravdaže urobili a dalo sa to čakať, keď ste svoje zvyčajné aktivity odrazu zmenili počas vášho pobytu v paláci. Nijaké denné jazdy na koni s vašou matkou, nijaké behanie po schodoch desať ráz denne, ako ste boli zvyknutá, a priveľa sýtych jedál podávaných pri každej príležitosti."
„Veď som nedokázala udržať raňajky, keď ma začala trápiť ranná nevoľnosť."
„A vynahrádzali ste si to hojným jedením ostatných jedál, najmä obedov, lebo ste boli taká vyhladovaná z chýbajúcich raňajok."
Rebeka prešla k toaletnému stolíku. Neznášala, ked Flóra vedela podložiť svoje tvrdenie takto presne, hoci teraz to bolo len preto, lebo Rebeka myslela v poslednom čase na tolko vecí, že by sama nedospela k takému pochopiteľnému záveru. Než stihla kvôli tomu znervóznieť - čo bola ďalšia vec, ktorú ľutovala, no zrejme sa viac nedokázala ovládať -, vošla dnu Amanda. Dokonca ani nezaklopala. Akoby ešte vždy boli deti, ktoré nepotrebujú veľa súkromia.
Rebeke sa podarilo povzniesť sa aj nad to, stálo ju to však veľa úsilia. Zdalo sa, že hrozné výkyvy nálad sa zhoršujú. Neznášala ich. Lenže odkedy sa presťahovala do Rupertovho domu, stratila pokoj v duši, aby im mohla čeliť. Najmä od minulého večera, ked sedela vo svojej izbe pri
okne, ktoré smerovalo na ulicu, a čakala, kedy sa Rupert vráti domov. Napokon však zaspala v kresle.
Dnes ho videla iba raz, na obede. Darilo sa mu predstierať, že všetko je skvelé, zatiaľ čo ona musela držať jazyk za zubami a pozerať všade inde, len aby nevyvolala scénu. Pochopiteľne, Amanda rozprávala dosť za všetkých, zväčša o dnešnom plese, takže Rupert už vedel, že Rebeka bude sprevádzať jeho sesternicu a jednoducho im zaželal dobrú zábavu. Samozrejme sa neponúkol, že sa k nim pridá, čo by bolo manželské gesto. To by však posunulo ich divadielko ďalej, než by chcel, predpokladala Rebeka.
Amanda bola oblečená v akvamarínových šatách s trblietavou výšivkou zo strieborných nití na okrajoch. S veľkou perlou v tvare slzy na krku, viacerými perlami na zápästiach, na prstoch a dokonca vo vlasoch vyzerala vynikajúco. Rebeka sa preto cítila vyslovene ošumelo vo svojich svetlých hodvábnych šatách citrónovej farby, ktoré - ako aj jej pás -náležité prekrývala vrstva sifónu slonovinovej farby. Teraz, keď bola vydatá, mohla nosiť aj sýtejšie farby, zatiaľ však ešte nijaké nemala. A naozaj bolo zbytočné ponáhľať sa to okamžite napraviť, keďže čoskoro vyrastie zo všetkých šiat.
Amanda mala cez ruku prevesený plást lemovaný kožušinou, ktorý pustila na posteľ a poznamenala: „Stále používaš túto izbu, hoci je tu perfektná spálňa v apartmáne pána domu, ktorú by si mohla používať ako svoju šatňu."
Rebeka stále pozerala do zrkadla. Ked ju včera Amanda našla v tejto izbe, klamala jej. Dobre, tak nie naozaj, iba Amandu neopravila, ked si myslela, že v nej Rebeka nespáva, iba ju používa na prezliekanie.
„Rozhodli sme sa, že miestnosť vedľa Rupertovej spálne bude detskou izbou a tvoja teta Júlie ju plánuje zariadiť v priebehu mesiaca, takže naozaj nebol dôvod..."
„Jasné, aspoň ťa Rueovo chrápanie nevyženie do oddelených izieb."
Rebeka potlačila hysterický smiech. „On chrápe?"
„A nie? Myslela som si, že väčšina mužov chrápe."
Pokúšajúc sa nezačervenať, Rebeka poznamenala: „Som tuhý spáč. Nevšimla by som si to."
„Potom je to vyriešené, však? Takého niečoho som sa vždy obávala. Počula som, ako hlasno chrápe môj otec. Drnčia z toho okná! Ako sa s
tým vyrovnávajú vydaté ženy?" Potom jedným dychom dodala: „Si pripravená? Už zavolali koč."
„Ešte niekolko minút," odvetila Flóra namiesto Rebeky.
Amanda prikývla a išla čakať dolu. Flóra, dívajúc sa na Rebeku v zrkadle, nadvihla obočie, len čo Amanda odišla. „Je veľmi roztopašná, však?"
Rebeka sa musela usmiať. „Nepoznala si ju ako dieťa. Vtedy bola ešte výstrednejšia."
„Taký človek vás môže vyčerpať. Nedovoľte jej vo svojom stave, aby vás unavila."
Dobrá rada, hoci Rebeka zvyčajne považovala Amandino švitorenie za zábavné, nie vyčerpávajúce - aspoň pokým to dievča nezačalo rozoberať témy týkajúce sa jej súkromia.
Ked sa Rebeka pridala na prízemí k priateľke, naozaj čakala, že tam bude Rupert, aby ich odprevadil. A videl, ako ošumelo vyzerá - nuž, v skutočnosti to nebolo presné. Jej malé zrkadlo ukazovalo, že vyzerá nádherne napriek tesnému pásu; iba sa cítila ošumelo. To len ďalší nepríjemný pocit sa pridal k ostatným nešťastným pocitom, ktoré ju trápili.
Toto by malo byť najšťastnejšie obdobie jej života, a nie najbezútešnejšie. Ostatné ženy mali zbožňujúcich manželov, s ktorými sa mohli deliť o tento zázrak zrodenia. Ona mala neverného manžela, ktorý chcel zbožňovanie iba predstierať.
Jazda bola krátka, lebo prvý ples zimnej spoločenskej sezóny sa konal iba o niekolko blokov ďalej. Vzrušenie, ktoré Rebeka cítila, pominulo a nahradil ho pocit podobný panike, keď si uvedomila, že s tým nie je vyrovnaná. Chcela, aby sa o jej manželstve vedelo. To bol dôvod, pre ktorý vtrhla k Rupertovi do domu. Vôbec však ešte nebola pripravená na to, že sa to stane všeobecne známym faktom. Ak bude musieť strpieť blahoželania od absolútne cudzích ľudí, pravdepodobne sa rozplače. Jej city boli jednoducho priveľmi panenské, aby dokázala tak dôkladne predstierať „šťastnú nevestu".
Vystupovali z koča pred sídlom Withersovcov, keď náhle zašepkala Amande: „Nepredstavuj ma ako markízu z Rochwoodu."
„Prečo nie?"
„Pretože nechcem vysvetľovať, prečo tu so mnou nie je Rupert."
„Och, aké hlúpe! Muži sa zriedkavo ujímajú týchto povinností, ak nemusia. A ty si."
„Mandy, prosím, povedz iba, že som tvoja gardedáma alebo ma len predstav krstným menom. Týchto ľudí nepoznám a oni zatiaľ nemusia poznať mňa."
„Dobre. Ako si želáš. No aj tak si stále myslím, že si pochabá."
Napriek Rebekinmu ukrivdenému tónu práve Amandu väčšmi podráždilo, keď lokaj takmer celú minútu vytriešťal oči na Rebeku a čakal, kým mu povie svoj titul. „Je tu so mnou a nenechávajte ma tu stáť ďalšiu minútu. Oznámte môj príchod!"
Muž očervenel a Amandu poslúchol. Tá chytila Rebeku pod pazuchu, aby ukázala, že sú spolu, kým ju viedla do velkej plesovej sály. Amanda nezašla ďaleko a Rebeke nemohol uniknúť jej pretiahnutý vzdych.
„Mrzí ťa, že si bola taká ostrá na toho muža?" spýtala sa Rebeka.
„Ktorého? Aha, vôbec nie. Bol drzý a zaslúžil si to. Nie, iba som si všimla, že tu nie je ani jedna z mojich priateliek a pravdepodobne nebudú ani na ďalších spoločenských podujatiach tejto sezóny. Všetky sú už vydaté alebo plánujú svadbu. Niekolko z nich už má dokonca deti. Emma Davisová, ktorá skončila školu súčasne so mnou, už čaká druhé dieťa."
Nielen Amandin zúfalý výraz tváre, ale aj skutočná melanchólia jej hlasu vyjadrovali, ako ju to rozladilo.
Rebeka položila ruku na Amandino plece, aby ju upokojila, a povedala jediné, čo jej prišlo na um: „Budeš šťastná, že si počkala, keď sa ukáže tvoj vysnený. Predstav si, keby si sa vydala priskoro za nevhodného muža a potom by sa ukázal ten pravý."
Amanda zažmurkala, potom vyčarila ten najžiarivejší úsmev. „To by bolo hrozné, však?"
„Hrozitánske." Ušklabila sa Rebeka.
Keď si s Amandou povedali niečo také osobné, Rebeka sa aj sama cítila trocha lepšie. Smútok skutočne miluje spoločnosť, pomyslela si. Amanda zabudla na všetky depresie vo chvíli, keď sa k nej zbehla skupinka mladých mužov, ktorí si všimli jej príchod. Mnohí z nich ju už poznali z predošlých spoločenských sezón a všetci od nej túžili dostať sľub, že si s nimi zatancuje. Rebeka zamietavo pokrútila hlavou a ustúpila, keď sa
niektorí z nich obrátili aj na ňu. Tanec znamenal konverzáciu a ona sa už rozhodla tomu vyhnúť.
„Spôsobili ste dosť velký rozruch tým, že ste bez náležitého dôvodu opustili miesto v paláci."
Rebeka v duchu zastonala. Spoza chrbta spoznala hlas Elizabeth Marlyovej. Sledujúc, ako sa Amanda smeje v sprievode mladého muža, ktorý ju viedol na tanečný parket, kým sa ostatní mladíci roztrúsili, obrátila sa k starej nočnej more, rozhodnutá podstúpiť nepríjemný rozhovor. Napriek tomu sa však takmer rozosmiala pri pohľade na Elizabethino oblečenie, krikľavooranžové šaty s nadmieru nariasenými rukávmi. To dievča stále nemalo zmysel pre vkus či štýl.
„Mala som dobrý dôvod," odvetila Rebeka. „Oznámila som to lady Sáre. Ak sa rozhodla o tom pomlčať."
„Sáru prepustili," nahnevaným hlasom odvetila Elizabeth. „Constance, tá sebecká nula, sa ustavične sťažovala na drobné úlohy, ktorými ju poverovala, a to sa dostalo do uší vojvodkyne."
„Takže kráľovnina matka naozaj nevedela o Sáriných intrigách?"
„Intrigách?" posmešne sa uškrnula Elizabeth. „Sára sa len usilovala zostať v obraze. Iba to robila trocha čudne," dodala a mykla plecom. „Nikomu to nikdy neublížilo."
Rebeka nemohla uveriť takej zmene postoja a odvetila: „Ako to viete? Boli ste len jej oddaným lokajom. Nemáte potuchy, čo robila s informáciami, ktoré zbierala alebo komu nimi ublížila."
„Záleží teraz na tom?" nadurdené vyslovila Elizabeth. „Vojvodkyňa bola nahnevaná a napriek ich dlhému priateľstvu ju okamžite prepustila. Nemieni tolerovať nijaký škandál akokoľvek spojený s jej osobným sprievodom, ktorý by mohol vrhnúť zlé svetlo na kráľovnú."
„Bol z toho škandál?"
„Nepočúvate! Bol zadusený v zárodku. Byť dvornou dámou je po Sárinom odchode také nudné." „Preto ste tu?"
„Pravdaže. Dedič ešte nemá ani mesiac. Okrem oslavy jeho narodenia sa Drina zatiaľ neobjavuje a ani neusporadúva zábavy. A aké bolo vaše ospravedlnenie, že ste odišli?"
Rebeka mohla priamo zdôrazniť, že to nie je Elizabethina vec, pretože neboli dobré známe, o to menej priatelky. Nechápala, aký čert do nej vošiel, že povedala: „Vydala som sa za Ruperta."
Elizabethina tvár sa skrivila od zlosti. „Nič také ste neurobili!"
„Spýtajte sa ho."
Dievča na ňu civelo s takou zlobou, že ju udivovalo, ako sa jej podarilo tak dobre predstierať ľahostajnosť. „Na tom nezáleží. Nešlo mi o manželstvo, lebo bolo zjavné, že by z neho nebol dobrý manžel. Aká škoda, že ste si to neuvedomili skôr. Hoci krátka pletka s ním by nebola od veci. Mala by som sa vám poďakovať. Dali ste mi ďalší dôvod na radosť - ked ho budem mať znova vo svojej posteli."
Rebeka zostala od zlosti celá bez seba. Túžba zaboriť sa do Elizabeth nechtami bola priveľmi neodbytná. Nemohla jej odolať. To, že Elizabeth okamžite zdupkala, ju nezastaví. Vyvolá taký škandál, aký kedy v Londýne nevideli desaťročia, a bude jej to jedno.
„Vlastne som čakal, že ťa tu nájdem samu, iba nie tu uprostred miestnosti a stáť ako povestný kôl v plote."
Rebeka sa zvrtla. Prekvapenie, že zbadala svojho manžela, ako sa na ňu usmieva, bolo také veľké, že jej krátky výbuch zlosti pominul. V spoločenskom čiernom kabáte a nohaviciach vyzeral taký driečny, čierne vlasy mal upravené, aj keď stále objímali jeho široké plecia. Všetka tá tmavá farba kontrastovala s jeho nádhernými svetlomodrými očami.
Musela sústrediť všetky sily, aby potlačila to staré očarenie, ktoré v jeho prítomnosti stále cítila. „Čo tu robíš?"
„Vy dve ste odišli z domu skôr, než som sa obliekol," nezdvorilo ju vyhrešil Rupert.
Rozhoreli sa jej oči. „Ty si mal v úmysle pridať sa k nám? Prečo si to nepovedal?"
„Chcel som vás prekvapiť, mal som však vedieť, že moja sesternica bude vonku, len čo budete obe hotové."
Rebekinu myseľ ešte vždy zastieral hnev, ktorý v nej vyprovokovala Elizabeth. Nemohla pochopiť Rupertov motív. ,Ale prečo si vôbec prišiel? Amanda potrebovala iba jedného sprievodcu."
„Lebo som si myslel, že by si mohla oceniť malú spoločnosť. Keďže som predtým sám sprevádzal Mandy, viem, že mladí kohútí jej nedajú pokoj ani na chvíľu. Jej to, pravdaže, neprekáža, no jej sprievodcovi zostáva iba znudene točiť palcami na rukách."
Je milý? Zachraňuje ju? Naozaj si myslí, že mu to uverí?
„Nenapadlo ti, že takisto môžem tráviť večer tancom?" poznamenala.
„Teraz si vydatá, takže nie, to mi vôbec nenapadlo."
Potlačila smiech. Manželstvo podľa neho znamená koniec zábavy? Prečo ju to neprekvapuje?
On však ešte neskončil a dodal: „Predstavil som si, že sa k slzám nudíš, zastrčená v kúte miestnosti s vdovami a mamami. Keďže si sa však zmienila o tanci, spomenul som si, že si v tom dosť dobrá."
Nespýtal sa, či s ním chce tancovať. Len čo dohovoril, už s ňou krúžil na tanečnom parkete. Silou vôle si držala odstup. Prečo to robil? Bože, bolo by také ľahké oprieť sa oňho. nie!
„Ako si sa mohol milovať s Elizabeth?!"
„S kým?"
Len čo vyhŕkla to obvinenie, zdesila sa a až po okraj ju naplnili rozpaky i ľútosť, že nedržala radšej jazyk za zubami. Jeho „s kým" ju však znova rozzúrilo. „Čo tým myslíš, s kým? Práve si ma videl rozprávať sa s ňou!"
„Ak bol niekto s tebou, keď som prišiel, obávam sa, že som si ho nevšimol. Oči som mal len pre teba."
Začervenala sa. Neverila mu ani slovo, jednako sa však začervenala! „Bola to Elizabeth Marlyová," pripomenula mu.
„Dobrý Bože, áno, ako som na ňu mohol zabudnúť? Taký nepríjemný drobec. Tvoj výrok bol totálne pritiahnutý za vlasy, drahá."
„Nijaký výrok, tie slová vyslovila len pred niekolkými minútami sama."
Nadvihol obočie. „Nuž, ak je to pravda, určite to nebude prvý raz, že sa tak stalo. Neuveriteľné, ako sú niektoré ženy schopné poškvrniť vlastnú povesť, len aby mohli tvrdiť, že mali so mnou intímny vzťah. Zo žiarlivosti alebo len aby sa chvastali." Pokrčil plecami. „Nikdy som celkom nechápal takéto pohnútky. Vieš, netreba veriť všetkému, čo sa hovorí. Už dávno som sa to naučil."
„Čo si tým chcel povedať?"
„Že s Beth nešlo o nič viac než o flirt a náznak, že sa s ňou chcem vyspať, potom som sa tomu v skutočnosti vyhol."
„Takže nebola položkou na tvojom zozname víťazstiev, iba si ju nechal myslieť si, že je? To ťa baví?"
„Teraz sa pohoršuješ v jej záujme, hoci ju nemáš o nič radšej ako ja?" Zasmial sa na tom. „V tom čase som mal na to dôvod. Viac už nie je dôležitý. Vieš, že rozprávaš ako žiarlivá manželka? Si žiarlivá, láska? Považujem to za dosť zábavné, ked vezmem do úvahy okolnosti."
„Nezačni sa smiať priskoro, pretože nič také nie som."
„Nie?"
Stále sa vyškieral, čo ju prinútilo odvrknúť mu: „Tvoja nečakaná prítomnosť zaváňa takisto žiarlivosťou, akoby si kontroloval svoju manželku. Nebudeš ma však počuť, ako ťa z toho obviňujem."
„Tuším si to práve urobila."
Jeho veselosť ju dráždila. Zvyčajne vtedy, keď sa bavil na jej účet. Napriek tomu ju hnev prešiel. Niežeby mu chcela uveriť, iba vedela, že Elizabeth bola zdatná v klamaní. Navyše keby Rebekine pocity neboli také búrlivé, nikdy by svojej protivníčke neuverila. A prečo, dočerta, sa tým vôbec zaoberala?
Ešte s ňou niekolko ráz zakrúžil, kým sa jej ledabolo spýtal: „Nie si ešte unavená z hádok? Sám to už začínam považovať za úmorné. Dokonca som ti poskytol privilégium pochybovať..."
„Nerob mi nijakú láskavosť."
Naklonil hlavu, pretože sa odvrátila a predošlé slová zašepkala. „Odmietaš ma, len aby som ťa znova považoval za príjemnú a milú? Verím, že si!"
Jej pohľad zaletel späť k nemu, nezmohla sa však na nič, iba zaprskala nad tou absurdnosťou. Svetlé oči mu žiarili, nepochybne zadržiaval smiech. Čo to, dočerta robí! To nemyslí vážne. Napriek tomu si trel líce o jej líce priamo tu na tanečnom parkete! „Čo...?"
Nikdy sa nemala obrátiť k tomu nečakanému láskaniu. Bolo predurčené, že si s ním zrazí pery náhodou? Okamžite sa odtiahla, kým ešte vedela rozumne uvažovať. No on nie. Vlastne sa pohol bližšie, jeho ústa v skutočnosti prenasledovali jej pery, kým na tom nebolo nič náhodné! Zmysly sa jej rozbúrili a zakopla. To ho iba povzbudilo, aby si ju pritiahol bližšie a pobozkal ju vášnivejšie. Rýchlo sa približovala k hranici prekročenia nezáujmu!
Zúfalo sa od neho odtrhla, aby vydýchla: „Vyvoláš škandál!"
„Verím, že bude stáť za to," nežne jej zašepkal do ucha. „Je to len malý priestupok a celkom zanedbateľný, pretože tu každý vie, že sme sa vzali."
„Nie, nevie. Nedala som to pri príchode ohlásiť."
Náhle zastal. Niekolko ďalších dvojíc do nich dokonca narazilo. „Prečo nie?"
Vyhla sa jeho zamračenému pohľadu, z ktorého sa cítila zvláštne nesvoja. Ako má vysvetliť svoje predošlé váhanie, aby pochopil, že spanikárila? On však na jej odpoveď nečakal.
Odrazu ju odvádzal z tanečného parketu. Pustil sa s ňou na obchôdzku po miestnosti, nevynechajúc zo spoločnosti nikoho, kto práve netancoval. Zastal pri každej skupinke, aby predstavil Rebeku ako svoju manželku, markízu z Rochwoodu. Robil to zdvorilo, akoby spĺňal jemu
pridelenú úlohu, pričom mala čudný pocit, že ju trestá. Cítila sa ponížená. Väčšina z tých ľudí si myslela, že žartuje! Poznali ho. Poznali jeho povesť. A nesprával sa ani trocha normálne.
Dokonca mal pripravené ospravedlnenie, prečo o ich manželstve nik až doteraz nezachytil ani zmienku. „Vzali sme sa tajne už pred nejakým časom. Pokúšali sme sa to zatajiť pred jej matkou, ktorá pre ňu chcela lepšieho muža, než som ja. Teraz, keď to zistila, už neexistuje dôvod držať to v tajnosti."
Rebeka mohla hrať divadielko spolu s ním, trocha si zažartovať na účet svojej matky, aby podporila jeho príbeh, bola však priveľmi šokovaná, aby zo seba vydala jediné slovo. Keď napokon zasa skončili na tanečnom parkete a zovrel ju ešte silnejšie, pozrela naňho celá zmätená. „Ako si to mohol urobiť?"
„Nepoprieš, kto som, Beka. Vytvoril som si hlbokú náklonnosť k môjmu dieťaťu, ktoré, priznávam, by si mohla nosiť pod srdcom. Takže nateraz sme zosobášení a ocenil by som, keby si sa tak aj, dočerta, správala."
Dokonca bola jeho správaním zmätená ešte väčšmi. „Naoko?"
Zahľadel sa jej do očí tak hlboko, že od napätia zadržala dych. Vtedy odvrátil zrak a povedal jej, čo chcela počuť: „Áno, naoko."
Aspoň si myslela, že to chcela počuť. Zvrátené, no jej reakcia bola presne opačná, ako mala byť.
„Na tvojich zvykoch však toto predstieranie nič nezmení? Alebo si myslíš, že si niekoho včera oklamal svojou takzvanou schôdzkou? Presne to si povedal svojej matke, však? Že si mal schôdzku?"
Znova na ňu pozrel. „Znova preukazujeme známky žiarlivosti?"
„Kladiem závažnú otázku," riekla odmerane. „Ak si myslíš, že toto predstieranie bude len jednostranné, potom sa končí hneď teraz."
Neuveriteľné, dobrá nálada sa mu nečakane vrátila a celkom naširoko sa usmial. „Skôr ako ozelenieš, pripúšťam, že schôdzka nebolo správne slovo, keďže nešlo o plánované stretnutie. Iba som šiel navštíviť svojho advokáta, a nie, nenosí sukne."
Nevšímala si ten absurdný pokus o žart. „Večer?" vyslovila posmešne.
Vzdychol si. „Áno, ako poslednú možnosť. Už som bol v jeho kancelárii v normálnom čase. Pokúsil sa ma presunúť na budúci týždeň, no moja trpezlivosť má hranice. Keďže tam naňho čakalo päť klientov, rozhodol
som sa ho navštíviť neskôr doma, ked som vedel, že bude mať čas, aby sa postaral o moje záležitosti."
„Čo bolo také dôležité..."
„Neprekročila si už limit svojich otázok?"
Žartovanie považovala v tej chvíli za také nevhodné, že jej neveriacky klesla sánka. No naozaj si ju iba doberal a pokračoval: „Bol som si dať zmeniť závet, včleniť doň svoje nenarodené dieťa. Trvalo to dlhšie, než som čakal, pretože sa ma pokúšal presvedčiť, aby som počkal, kým sa dieťa narodí, a ja som ho zasa presvedčil, prečo to nie je dobrý nápad."
„Prečo?"
„Pre prípad, že by sa mi medzitým niečo stalo."
Našťastie práve vtedy jeho pozornosť upútala Amanda, ktorá tancovala okolo a zamávala im, takže nevidel, ako Rebeka zbledla. Možno pocítil, že jej náhle zvlhla dlaň, lebo ju zároveň oblial studený pot. Dal jej takú logickú odpoveď, a predsa, keď ju počula, zmocnil sa jej strach - že ho stratí? Vari sa pomiatla?
TO, ŽE PREDSTIERALI ŠŤASTNÉ MANŽELSTVO, BY SA MOHLO NAzvať podvodom storočia. Napriek tomu však prešlo niekolko týždňov a ich manželstvo bolo naďalej také dokonalé, že sa Rebeka musela štípať, aby tomu uverila.
Anjel bol veľmi dobrý. Od toho večera na plese u Witherovcov bol k nej až prehnane pozorný. Chcel jej vynahradiť to, ako sa k nej správal?
Rebeka to naozaj netušila a určite sa ho na to nechystala opýtať. V ten večer s ňou však tancoval donekonečna. Zostal pri nej, ked si potrebovala oddýchnuť. Dokonca ju vzal na druhú pochôdzku, aby prítomných oboznámil s novinou, tentoraz sa však smial každý vrátane jej.
Jeho dobré správanie pokračovalo aj doma, dokonca aj keď zostali iba v spoločnosti Júlie, ktorá poznala skutočnú situáciu, či s Owenom a Amandou, ktorí ju nepoznali.
Ba viac než to. Dokonca aj keď sa ocitli osamote, aby si vymenili súkromné pripomienky, neprejavil nič zo svojho predošlého hnevu, ktorý podnecoval jej vlastný hnev.
Začala si myslieť, že naozaj myslel vážne, že už nechce viac bojovať. Bez ohľadu na to, ako dlho to potrvá, využila výhodu mieru a neurobila nič, čo by rozvírilo stojaté vody.
Raz práve večerali, keď sa konečne ukázal Avery, Juliin prostredný syn. Rebeka si všimla, že až na rovnaké tmavé vlasy a modré oči sa traja bratia od seba síce líšili, no jednako mali zreteľnú rodinnú podobu.
„Ľutujem matka, že som bol tak dlho mimo," ospravedlňoval sa Avery, idúc k voľnej stoličke, pričom zastal iba na okamih, aby na privítanie pobozkal Amandu na temeno. „Šlo o domácu party na vidieku a zábava trvala dlhšie, než som predpokladal. Bolo to na usadlosti Millardsovcov, ktorú majú za Yorkom. Myslím, že ich poznáš."
„Iste," s nadvihnutým obočím vyslovila Júlie. „Nemajú peknú mladú dcéru, ešte primladú, aby ju uviedli do spoločnosti?"
Avery sa ostýchavo usmial. „Budúce leto bude dosť stará." Jeho svetlomodré oči zastali na Rebeke, hoci ešte vždy hovoril s matkou. „A
kto je tvoj nádherný hosť? Tuším som sa mal ponáhľať domov oveľa skôr."
„Nie kvôli nej," mrzuto ho karhala Júlie, náhle sa však pyšne usmiala a dodala: „Rebeka St. Johnová, zoznám sa s mojím prostredným synom Averym."
„St. Johnová?" zmätene sa spýtal Avery. „Dávno stratená príbuzná?" „Nová príbuzná a najrozkošnejší prírastok do rodiny. Vydala sa za tvojho brata."
Avery neveriacky obrátil zrak na Owena, ktorý sa začal červenať. Rupert však bol rýchlejší a povedal: „Nie zaňho, za mňa, ty somár."
Nato Avery vybuchol od smiechu. „Pekný pokus, starec, ale poznám lož, ked ju počujem. Ty sa oženíš, len ked ťa chytia do pasce a pretlačia cez padacie dvere. To si povedal."
Júlie po ňom okamžite hodila lyžicu. „Čože?" prekvapene vydýchla.
Rupert už medzitým vstal zo stoličky, aby plesol mladšieho brata po hlave, a ten vyhŕkol ešte hlasnejšie: „Čo? Žartoval som, potom si však žartoval aj ty. Čo sa tu, dočerta, deje?"
„Znelo to, že som žartovala?" spýtala sa Júlie s vyčítavým pohľadom.
„Nuž. nie, nežartovala, však," pripustil Avery. Začínal vyzerať trocha nepokojný.
„Presne," pohoršene utrúsila Júlie.
Avery sa prikrčené oprel o stoličku a riekol: „Prepáč mi to faux pas."
„Sadni si," prehodil Rupert cestou späť za vrch stola a potom sa spýtal matky: „Poslala si mu správu, však? Ibaže nebol v Londýne, aby ju dostal."
„Vlastne som si myslela, že ty by si chcel mať to potešenie, takže, nie, odolala som tomu. Nebolo to však ľahké. Pravdu-povediac, sotva som sa udržala."
A Amanda, ktorá sedela vedľa Rebeky, poznamenala: „Nečervenaj sa, Beky. St. Johnovci sú vždy takíto. Zvykneš si na to."
Rebeka bola iba trocha zmätená, ohromilo ju však, že Rupert reagoval tak dôrazne na slovo pasca, keďže to bol aj jeho názor na manželstvo. No hoci čelil nechutnému žartu, správal sa ochranársky, ako by manžel mal.
„Nuž, neurobme túto chybu znova," obrátil sa Rupert k Júlie. „Už som dal oznámenie do novín, mama. Viem, že si sa sotva udržala aj v súvislosti s tým."
Júlie sa pousmiala a prikývla, Amanda však prehodila: „V tomto štádiu to už naozaj nebolo nutné." „Pravdaže bolo," nesúhlasila Júlie.
No Amanda trvala na svojom: „Asi ti nepovedal, že minulý večer na plese u Withersovcov osobne predstavil Beky každému ako svoju manželku. Ver mi, teta Júlie, ich manželstvo je rozhodne najčastejšou témou klebiet v súčasnosti."
„Dúfam, že v dobrom."
Amanda zažmurkala. „Nuž, samozrejme, prečo by nemalo?" „Naozaj sa vzali?" sotva sa zmohol na slovo Avery.
„Nuž, vieš, nielenže sa vzali," odvetila Amanda, potom sa opravila, „nie, nevieš, však? Prepáč. Tajili to pred jej mamou," vysvetľovala Amanda, potom sa rozosmiala. ,Aspoň tak som to počula na plese. Ale tú časť o tom, že čakajú dieťa, počas predstavovania nespomenuli. Napokon nemá význam hovoriť ľudom, čo nie je ich vec."
Júlie sa na Ruperta zamračila. Rupert si to však nevšimol, keďže práve venoval svojej sesternici milujúci pohľad. Rebeka túžila zaliezť pod stôl, ešte vždy si nezvykla, že sa o jej tehotenstve rozprávalo tak otvorene.
Avery sa rýchlo pozrel na širokú škálu výrazov prítomných pri stole a vzdychol si: „Myslím, že keď ma nabudúce pozvú na vidiek, zostanem doma. Zdá sa, že všetko vzrušujúce sa stane, keď nie som nablízku, aby som si to užil."
Týždeň po plese začali do Rupertovho domu prichádzať hostia pod zámienkou, že chcú navštíviť jeho matku. Júlie v skutočnosti nemala vo zvyku prijímať predpoludním také množstvo návštevníkov, napriek tomu Rupert nikdy predtým nevidel svoju matku takú ochotnú. Mrzutosť aj mužskú úlohu odložila nabok! Teraz bola bezhranične milujúca svokra a čoskoro bezhranične milujúca stará matka, hoci o túto informáciu sa s nečakanými hosťami nepodelila. Očividne chcela, čakala však na jeho súhlas a on rozhodne nebol pripravený jej ho dať.
Rebeka, vďaka Bohu, nemala potuchy, že aspoň polovica žien, ktoré sa v ten týždeň objavili pri Rupertových dverách, boli jeho bývalé milenky. Nevedela o tom ani jeho matka. Tieto dámy však odmietali uveriť, že sa oženil, aj napriek chýrom, zaručujúcim, že to potvrdil sám. Poznali ho, tak bolo logické pochybovať. Chceli sa to dozvedieť z prvej ruky a počuť to rovno od jeho matky.
Rupert nikdy nebol taký šťastný ako teraz, že sa s tými ženami rozišiel v dobrom, s niekolkými sa dokonca priatelil. Ani jedna z nich neprišla, aby mu robila problémy. Zvláštne, urazené sa cítili iba ženy, s ktorými nejaký čas flirtoval, no ďalej sa o ne nezaujímal. Niektoré z nich dokázali, že sú pomstychtivé. Neboli to však mladé dievčatá. Elizabeth Marlyová bola jediná výnimka, no u nej šlo skôr o prácu, než o potešenie.
Rebeka zvládala spoločnosť veľmi dobre. Vedela s ľuďmi mimoriadne dobre komunikovať, bola výrečná a zábavná, nebola ani trocha hanblivá. Jeho vlastná rodina si ju veľmi obľúbila. Rupert si nebol istý, či je to dobré, hoci predpokladal, že je to lepšie, ako by ju mali odsudzovať za to, že ho dostala do pasce, a zaobchádzať s ňou ako s vyvrheľom.
Na hnev nezabudol, iba ho uzamkol tak dôkladne, že mal sklon zabudnúť, že existuje. Uzamkol ho z dobrého dôvodu. Chránil svoje dieťa. Nechcel, aby jeho hnev podnecoval jej hnev, čo by mohlo nepriaznivo ovplyvniť bábätko.
Ich prímerie však malo nečakané následky, ktoré ho dostávali do nezvyčajných rozpakov. Nebola v jeho dome dlho, a predsa mu pripadalo, akoby si začínal zvykať na myšlienku, že tam má zostať. Vkradla sa mu do mysle a nechcela odísť. A jemu to neprekážalo! Čo vôbec nedávalo zmysel. Ona odíde, len čo vyjde najavo jej najväčšia lož. No čo ak nie? Čo ak by sa s ňou nerozišiel?
Nepopieral, že keby si hľadal ženu, bola by najvhodnejšou kandidátkou. Bola rozkošná, mimoriadne inteligentná a až priveľmi duchaplná. Dokázala ho rozosmiať, aj keď bol na ňu nahnevaný! Ak mal byť kruto úprimný, obdivoval na nej priveľa prekliatych vecí. Dokonca ho to k nej ťahalo trocha viac, než chcel. Nemal by stále túžiť po žene, ktorá privodila jeho pád. Jednako po nej túžil.
Skutočnosť, že ho ťahalo úplne opačným smerom, než chcel, bola dosť znepokojujúca. Najmä vzhľadom na jeho čudnú reakciu na plese, ked chcela udržať ich manželstvo v tajnosti. Odkiaľ sa, dopekla, vzal ten hnev a žiarlivosť? Rebeka by z jeho skutkov veľmi ľahko usúdila, že sa k nej začína správať majetnícky. A keďže väčšinou drží svoj hnev na uzde a hovorí jej, že je unavený z ustavičných hádok - bez ohľadu na to, či je to pravda alebo nie - mohla by nadobudnúť dojem, že ich spor vyhrala. Čo vôbec nebola pravda.
Preto sa celkom potešil, ked prišla od Nigela žiadosť o stretnutie. Rupert bol pripravený pustiť sa do všetkého, čo by ho dostalo z domu, preč od Rebekinej stálej prítomnosti.
V určenú hodinu sa dostavil do paláca. Nigel ho nechal čakať iba niekolko minút.
„Zatkli Pearsona?" spýtal sa Rupert.
„To nebolo nutné," odvetil Nigel cestou k barovej skrinke. „Brandy?"
Rupert stŕpol. „Nie, a prečo to nebolo nutné? Dôkaz, ktorý som ti poslal, nebol dosť presvedčivý?"
Nigel s brandy v rukách a so zvyčajným záhadným výrazom na tvári si sadol na stoličku oproti nemu. „Naopak, dôkazy, ktoré si získal, by ho dostali na šibenicu, no tvoja gulka nám ušetrila útrapy. Rana, ktorú si mu uštedril, bola dosť vážna, takže zomrel niekolko dní potom, čo si sa vrátil do Anglicka."
„Dopekla, cielil som lepšie, ja som sa ho nepokúšal zabiť."
Nigel pokrčil plecami a pokojne pokračoval: „Na základe tvojej správy si sa viezol v nadskakujúcom, uháňajúcom koči. V takom prípade je celkom pochopiteľné, že tvoja guľka minula cieľ. Takže môžeš byť spokojný, že právu bolo zadosťučinené. Dobrá práca, drahý chlapče."
Ruperta nezaujímali takéto nečakané konce. Nahnevaný zaviedol reč na svoje povinnosti. „Dúfam, že ma znova neposielaš do cudziny. Práve teraz by som dal prednosť pobytu v blízkosti domova."
„Niekto je chorý?"
„Nie."
Keď Rupert nepokračoval,  Nigel vystrúhal grimasu a prešiel k záležitosti, ktorú mal na srdci. „Sára je konečne nadobro preč z paláca." „Dobrovoľne?"
„Nie."
Keď Nigel nepokračoval, Rupert sa takmer rozosmial. Tušé. Vedel však, že Nigel nezostane len pritom, a tak aj bolo.
„Podľa všetkého skoncovala aj s intrigami, keďže už nemala hordu lokajov, ktorí by vykonávali jej príkazy. Bude sa vydávať, čo vo mne vyvoláva nádej, že intrigy pustila k vode."
To bolo prekvapenie. „Sára a vydatá? Kto by ju chcel?"
„Lord Alberton. Nie je to zlý úlovok, hoci mladé debutantky si to nemyslia, keďže má pred päťdesiatkou. Má však titul, je bohatý a vyzerá dobre."
„Kým Sára je rozhodne pravý opak. Čo urobila, dostala ho vydieraním?" Nigel pokrčil plecami. „Odhadujem, že bol jedným z jej vlaňajších cieľov."
„Okrem atentátu na kráľovnú?"
„Nie, prestal som spájať Albertona s tým odporným činom. Ukázalo sa, že šlo len o zhodu okolností, že náhodou hrešil chlapca, ktorý na ňu vystrelil. Počas toho vyšetrovania som však natrafil na inú nekalú záležitosť, trúfol si mať krátku pletku s vydatou mladou vojvodkyňou."
,A myslíš si, že práve to naňho vie Sára?"
„Predpokladám to. Vlastne som takmer náchylný uveriť, že väčšina jej škandálnych schôdzok sa uskutočnila v záujme kúpiť si manžela. Možno si pritom trocha pomastila vrecká, mám však pocit, že dala prednosť prvotriednemu úlovku pred peniazmi."
„V jeho veku nie je práve prvotriednym úlovkom."
„Pre ženu v jej veku je. A smotánka má sklon prikladať velký význam kritériám, ktoré spĺňa lord Alberton." Rupert nadvihol obočie. „Právo chvastať sa?" „Ak to chceš tak nazývať." „No ak je to pravda, prečo čakala tak dlho?"
„Obchod?" Nigel prevrátil oči nad vlastnou zlomyseľnou poznámkou. „Kto vidí do mysle ženy? Možno len chcela získať poriadne dlhý zoznam titulov, aby si mohla vybrať. Tak či tak, chcel by som si byť absolútne istý, že skončila so získavaním informácií, do ktorých ju nič nie je."
To mala byť Rupertova práca? Nezadržal ston. „Ju už nie."
„Ešte stále ste priatelia, však?"
„Nechal som to vyšumieť, no ona to tak možno nevidí."
„Dobre, keďže už nie je v paláci, možno by neuškodilo byť k nej jednoducho úprimný a spýtať sa jej priamo. Dnes usporadúvajú večierok v Albertonovom dome, kde oznámia svoje zasnúbenie. Dostal som pozvánku pre teba a tvoj sprievod."
Rupert si vzdychol a prijal poskladanú pozvánku, ktorú mu Nigel podával. „Predpokladám, že moja manželka sa môže považovať za sprievod."
„To nie je smiešne."
„Ktorú časť z toho považuješ za žart?"
„Si ženatý?"
„Si priveľmi zaneprázdnený nato, aby si si všimol, čo máš rovno pod nosom? Je to najnovšia klebeta, ktorá koluje po meste."
Nigel nevyzeral ani taký šokovaný ako zničený. A určite nie preto, že sa to dozvedel ako posledný. Tentoraz sa však Rupert nerozčúlil nad touto zjavnou pripomienkou Nigelových citov k nemu. Dokonca to chápal trochu lepšie, ked mal teraz sám pocity, ktoré ani on neovládal.
Nigel sa trocha spamätal, ked vyprázdnil pohár s brandy. Aspoň sa mu podarilo dostať pod kontrolu výraz tváre.
Hlas mal však stále trasľavý, keď prehovoril: „Nuž... predpokladám, že by sa patrilo zagratulovať."
Rupertovi sa podarilo udržať nevýrazný hlas. „Nie tak celkom. Je to len dočasné opatrenie. Uvidíme o niekolko mesiacov."
„Teda tak je to? Myslel som si, že si sa nepribližoval k mladým pannám."
„Nepribližujem - teda, nepribližoval. Jedna sa však objavila v mojej palácovej izbe neskoro v noci a ja som neodolal. Jej trúfalosť naznačovala, že nie je panna, no bola." Rupert si vzdychol.
„Kto je to?"
„Naša posledná dvorná dáma, Rebeka Marshallová, ktorá už viac nie je slečnou."
Nigel zdesene vykríkol. „Dobrý Bože, dúfam, že to nebola moja vina!"
Rupert mierne prižmúril oči a povedal: „Upokoj sa. Iba si jej poskytol zámienku, aby zahrala vlastnú rolu, ktorej cieľom bolo dostať sa za každú cenu do mojej rodiny."
Naozaj tomu teraz veril? Mal pochybnosti. Bolo ich priveľa, pokiaľ išlo o ňu. Napriek tomu, ked zistil, že je nevinná, musel pripustiť, že sám zašiel priďaleko. Keby sa v jeho izbe ukázali iné panny, ktoré by pôsobili tak sexi, asi by v panike vyskočil z okna, aby unikol takej zjavnej pasci. Pravda bola taká, že Rebeke nechcel odolať.
Nigel prerušil jeho myšlienky a poznamenal: „Nepripadala mi ziskuchtivá."
Rupert potlačil smiech, ked vstal, prichystaný na odchod. „Mýlime sa, keď si myslíme, že ženy sú hlúpe, a preto potrebujú naše vedenie. Vieš, iba chcú, aby si si to myslel."
„Nie sú všetky také inteligentné ako toto dievča."
„Pravdaže nie, tak ako nie sú rovnakí ani všetci muži."
Rupert sa pobral k dverám. Nigel za jeho chrbtom poznamenal: „Samého ma prekvapuje, čo poviem, ale veľmi sa k tebe hodí."
Rupert zastal a zlostne sa zvrtol: „Nepokúsiš sa ju znova naverbovať."
„Nie, ani vo sne. Mrzelo ma, keď sa rozhodla nepracovať pre mňa. Možno nie všetky sú hlúpe žabky, stále je však vzácne nájsť také mladé dievča schopné improvizovať podľa potreby. Iba som si spomenul, že si ju považoval za výzvu, dokonca si to poznamenal. Myslím, že so ženou, ktorá by nebola výzvou, by si sa začal veľmi rýchlo nudiť. Ona ťa aspoň udrží v strehu."
To si nezaslúžilo odpoveď. Skutočná výzva. Tá žena bola samá výzva. Nechcel byť v strehu!
Na niekoľkých ďalších večierkoch sa Rebeka zúčastnila ako Amandin sprievod, toto však bolo po prvý raz, keď ju Rupert vzal na večierok sám. Veľa jej o ňom nepovedal, iba kedy má byt pripravená a že si má obliecť niečo ženské alebo, čo tým, dopekla, myslel. Nevedela presne povedať, čo ju na tom tak vzrušovalo.
Amanda trucovala na poschodí, pretože ju Júlie vyhrešila, že sa pokúšala vnútiť do súkromných záležitostí, lebo ich žiadala, aby ju vzali so sebou. Možno to vyvolalo Rebekino vzrušenie. Slová „súkromné záležitosti" zneli tak osobne. A s takým nedostatočným počtom poskytnutých informácií niesol tento večierok prvok prekvapenia.
Preto v ten večer venovala svojmu vzhľadu mimoriadnu starostlivosť a nevšímala si, že jej šnurovacie ružovofialové večerné šaty patrili k ďalším šatám z jej garderóby, ktoré jej teraz sedeli až pritesno. K zamatovej stužke na krku mala pripojený ametystový prívesok, tenké pramienky zlatých kučier jej viseli zo spánkov a v jej tmavých očiach sa mihal zriedkavý záblesk modrej. To preto, že vzrušenie v nej vzrastalo na nezadržateľný stupeň?
Priam zletela dolu schodmi, len čo Flóra vyslovila, že je hotová. Ruperta, pravdaže, ešte nebolo nikde vidieť. A tak sa s povzdychom pridala k Júlie a Owenovi, ktorí sedeli v salóne. Prerušili kartovú hru, aby si pobesedovali a poznamenali, ako príťažlivo vyzerá.
Napriek tomu jej Júlie zašepkala: „Dievča, je čas, aby sme ti zadovážili novú garderóbu, ktorá ti umožní voľnejšie dýchať. Na budúci týždeň ťa vezmem na nákupy."
Rebeka sa ešte vždy trocha červenala, keď dnu vošiel Rupert, a Júlie nespokojne vyslovila: „Rebeka, prečo si mu ešte nespálila šatník?"
Rebeka sa obrátila, aby zistila, čo vyprovokovalo tú otázku, a vytreštila oči. Jej manžel mal na sebe jeden s tých otrasných pestrých saténových kabátov, ktoré sa skôr hodili na maškarný ples. Tento mal príšernú oranžovú farbu a na krku aj zápästiach ho lemovala záplava čipiek. S dlhými čiernymi vlasmi a lícami oholenými nahladko vyzeral tak trocha zženštilo, hoci vedela, že bol všetko len nie zženštilý.
V skutočnosti však mal čo robiť, aby sa nerozosmial, keď svojej matke povedal: „Nič také neurobí. Páči sa jej môj vkus. Pripomína jej chvíľu, ked sme sa stretli prvý raz."
Rebeka iba naďalej vyjavené pozerala a v mysli jej zavládol chaos. Znelo to, akoby si z nej uťahoval, nebola si však istá. Tvrdiť, že má milé spomienky na ich prvé stretnutie, nebolo ani trochu zábavné. Na nič také si nepamätala.
„Nemyslíš vážne, že vezmeš svoju ženu von v niečom takom?" pokračovala Júlie. „Čo je zlé na Rebekinom oblečení?"
„Na jej nič, ty blázon. Na tvojom! Teraz si ženatý. Tvoj starý vkus v odievaní."
„Matka, sobáš nemá nič spoločné s mojím vkusom," prerušil ju Rupert. „Nuž, možno trocha, aspoň u žien, no nemá nič spoločné so šatníkom muža. Pôjdeme, drahá?"
Posledné slová boli určené Rebeke, keď ju chytil okolo pása a viedol z miestnosti von. Jeho dotyk bolo jediné, na čo dokázala myslieť.
Jeho matka sa však len tak ľahko nevzdávala a doslova za ním zakričala: „Nájdi si nového krajčíra! Ponižuješ svoju manželku!"
Rebeka sa vyhla pohľadu naňho, aby nevidela, ako prijal tú poznámku. Možno mali namierené na maškarný ples a on to nespomenul, lebo nechcel riskovať, že sa jeho žena znova ukáže v mužskom odeve. Stačilo len povedať. Teraz mala kopu maškarných kostýmov, ktorých súčasťou neboli nohavice.
Vonku na nich čakal jeho koč s erbom a Mathew sedel na kozlíku. Ked už boli vnútri za zatvorenými dverami a sadli si oproti sebe, nechápavo sledovala, ako Rupert predviedol okamžitú zmenu.
Najprv sa vyvliekol zo žiarivého saténového kabáta a položil ho vedľa seba na lavicu. Dlhé pásy čipiek v skutočnosti neboli súčasťou jeho bielej batistovej košele, iba ich mal uviazané k zápästiam, aby to tak vyzeralo. Teraz ich odviazal a hodil na vrch kabáta. Za nimi nasledovala kravata, pod ktorou sa zjavila iná - úzka a módna. Napokon vstal - nuž, nie celkom, na to bol privysoký, no vstal zo sedadla, aby ho mohol nadvihnúť, skryť odložené veci a vybrať druhý kabát, ktorý tam ležal poskladaný. Tento bol celkom vkusný, z tmavej námorníckej modrej, s tenkým lemom z čierneho saténu na chlopniach.
Teraz to pochopila alebo si to aspoň myslela. Jeho odev bol iba trik, aby si z matky uťahoval? Júlie bola jediná, ktorá z toho robila rozruch. Ale prečo musel zachádzať do takých extrémov? Počas uplynulého týždňa bola neraz svedkom, ako mrzuto a neústupné sa správala Júlie, keď povedal niečo, s čím nesúhlasila, a on to robil často! To všetko zo žartu? Zdalo sa, že Júlie to tak nechápala.
Napokon sa pozrel na ňu a sarkasticky sa spýtal: „Cítila si sa zahanbená?"
Zmätene si uvedomila, že áno, nemienila sa však priznať: „Ehm, naozaj nie, hoci priznávam, mala som podozrenie, že ideme na maškarný ples a ty si sa o tom jednoducho zabudol zmieniť. Prečo si tak nemilosrdne doberáš svoju matku?"
„Z dobroty srdca." Ani trocha to nechápala, až kým nedodal: „Aspoň má dôvod myslieť si, že ma ešte vždy musí dávať do laty. I keď si myslím, že by som sa mohol nejaký čas mierniť. Začína byť celkom ťažké vykresať z nej iskru, ked je so mnou taká hrozne spokojná."
Zdalo sa, že posledná časť tej poznámky ho podráždila a znepokojila a radšej sa vrátil k svojmu oblečeniu, aby sa presvedčil, či vyzerá reprezentatívne. Uhládzal si rukávy, mykal si chlopne kabáta, aby sa uistil, že sú rovno. Konečne pochopila Amandinu poznámku zo začiatku týždňa, keď sa jej pokúšala vysvetliť, že tetino chlapské správanie nebolo vôbec vrodené.
„Túto povahovú črtu si vypestovala," Amanda vravela Rebeke. „Mala pocit, že sa musí obetovať, vzdať sa svojej nežnejšej stránky, aby mohla prevziať rolu oboch rodičov, kým sú jej synovia takí mladí. Bola to mimoriadna premena, ktorá rodinu zväčša pobavila, ked si to nechcela dať vyhovoriť. Vieš, tvrdohlavosť má naša rodina v krvi."
Rebeka, teraz už pobavená, pocítila akúsi zvláštnu nehu k najstaršiemu synovi, ktorý sa stále pokúšal uisťovať svoju matku, že zbytočne nemrhala úsilím, povedala: „Aspoň si si nemusel meniť nohavice."
Okamžite na ňu pozrel, vpil sa do jej očí a zrak sa mu náhle rozhorel. „Teda, prečo som na to nepomyslel? Inšpirovalo by ťa to k tomu, aby si ma znásilnila?"
Na to nebude odpovedať! Napriek tomu jej v mysli vyvstala predstava, ako tam sedí bez nohavíc. V okamihu očervenela.
Zľutoval sa nad ňou, odvrátil svoj nadmieru zmyselný pohľad a povedal: „V tom smere nemusíš mať obavy - aspoň do jari. Počas zimných mesiacov schladím svoje vášne."
Nevyzeral na to. Počasie bolo síce celkom chladné, určite však nie až také mrazivé, ešte bol len začiatok decembra. A okrem toho, priestor celkom príjemne vykúril kovový kôš na uhlie, tak sa nemuseli zababušiť do kabátov. Tie potrebovali iba na cestu z koča na večierok a späť. Ocenila však jeho pokus rozptýliť jej nepokoj z hĺbavej nálady.
Po zvyšok cesty sa jej podarilo nepozerať naňho. Bez ohľadu na to, čo mal ten muž na sebe, vždy vyzeral mimoriadne príťažlivo, takže ju oslňoval, aj ked nechcel. Pretože si ho stále predstavovala bez nohavíc, v čase, ked dorazili do cieľa, jej bolo až nepríjemne teplo. Kiežby si vzala so sebou vejár. Napriek zime.
Všetka horúčava sa však vyparila, keď spoznala dom, pred ktorým zastali. Bolo to sídlo lorda Albertona na Wigmore Street.
Dobrý Bože, som v pasci, bola jej prvá myšlienka. Vari chce Rupert nejakým spôsobom uzavrieť ich dávnu debatu? Pokúšal sa dokázať, že mu klamala, ked sa v tú noc ukázala v jeho palácovej izbe?
SO STISNUTÝMI PERAMI, VZRASTAJÚCIM HNEVOM A BEZ SLOVA SA Rebeka nechala odprevádzať k dverám, na ktoré pred niekoľkými týždňami zaklopala Flóra namiesto Constance. Ked sa s Rupertom blížili k domu, otvoril im lokaj, ktorý mal službu pri dverách. Rýchlo ich uviedol dnu, aby do domu vniklo čo najmenej chladu.
Hlasy zhovárajúcich sa a smejúcich ľudí ich priviedli do salónu. Rebeka sa začínala pomaly upokojovať. Naozaj tam bol večierok, hoci stále považovala za podozrivé, prečo chcel Rupert prísť práve do tohto konkrétneho domu. Aspoň ju mohol upozorniť. Pretože to neurobil, neprestávala byť v strehu.
Skôr než sa s každým pozdravili, spýtala sa ho: „Prečo sme tu?"
„Je to zásnubný večierok, ktorý som nemohol odmietnuť."
„Niekoho, koho poznám?"
„Áno," bolo jediné, čo povedal pred príchodom hostiteľa, ktorý ich privítal.
V ten deň, ked Rebeka pomáhala Constance, lorda Albertona vlastne ani dobre nevidela. Nezaujímalo ju to natolko, aby sa o to pokúsila. V každom prípade to bol celkom pekný muž, pravdepodobne pred päťdesiatkou, s havraními vlasmi, jasnozelenými očami a atletickou postavou, na ktorú by bol pyšný aj mladší muž. Mal však zvláštny výraz, ktorý nevedela celkom rozlúštiť, kým ho nezmenil, keď od nich odchádzal, aby sa porozprával s niekým ďalším.
„On je ten ženích?" spýtala sa. Ked Rupert prikývol, dodala: „Nevyzerá veľmi šťastný."
Kiežby si nechala ten komentár pre seba. Jasne mu pripomenula to, ako prišiel k oltáru, teda niežeby mali nejaký oltár. Ostrý vietor, ponurá obloha, kníšuca sa loď, ich krátky obrad nestáli za spomienku. A lord Alberton mal rovnakú náladu, akú mal Rupert. Jednako ich však lord Alberton uvítal zdvorilo, hoci Ruperta poznal iba podľa mena, čo neprekvapovalo, keďže bol medzi nimi asi dvadsaťročný vekový rozdiel.
Rupert ju viedol ďalej do miestnosti k dvojici, s ktorou ju zoznámil. Po krátkom rozhovore, ktorý ľahko zvládla, ju opustil, aby im doniesol občerstvenie. Zrejme si myslel, že ju necháva v dobrých rukách.
Napriek tomu, že sa Rebeka pri dvojici upokojila, stále nespúšťala zrak z Ruperta. Všimla si, že sa zastavil pri staršej žene. Nič, čo by si vyžadovalo zvláštnu pozornosť, no potom ho znova zdržali. Nuž, to je na spoločenskej akcii bežné, nazdala sa. Pokým sa nerozprúdila kontroverzná debata, ktorá vtiahla hlúčiky ľudí do živého rozhovoru, pričom sa hostia často premiestňovali v nádeji, že začujú najnovšiu klebetu.
K jej skupine sa pridala ďalšia dvojica, ktorá na dlhší čas odvrátila jej pozornosť od Ruperta. Potom sa pre zmenu odpojila prvá dvojica, onedlho aj druhý pár a zrazu tam Rebeka stála sama, udivená, že Rupert ešte vždy nedorazil s občerstvením. Vybrala sa za ním, ďaleko však nezašla.
„Kto vás pozval?"
Poznala ten hlas, takže keď sa otočila, tvárila sa pokojne. „Zdravím, Sára. Aké - nečakané, vidieť vás tu."
„Veľmi zábavné," nepríjemným tónom vyslovila Sára, hoci bolo zvláštne, že nevyzerala nahnevaná.
Rebeku vlastne veľmi neprekvapilo, že našla na večierku Sáru Wheelerovú. Tá dáma zjavne poznala lorda Albertona, keďže si dopisovali. Prekvapil ju však vzhľad staršej ženy.
Mala oblečené pekné ružové šaty, ktoré dokazovali, že predsa len má i ženské krivky. Aj vlasy mala upravené do jemného, pôvabného tvaru, čo bola velká zmena v porovnaní so strohým účesom, ktorý nosila predtým. Tá kombinácia odhalila presne to, čo Rebeka predvídala. Sára vôbec nebola taká škaredá ako v paláci. Zdalo sa, že sa zmenila aj jej nevľúdna, netrpezlivá nálada. Ešte niečo iné však zlepšilo jej vzhľad, a to dokonca oveľa dramatickejšie. Stále nebola pekná, no takmer ste si to nevšimli. Iskierka radosti? Rumenec nadšenia?
Rebeka pustila z hlavy dohady, ked Sára vyhlásila: „Vy ste boli priamo zodpovedná za môj pád."
„Aký pád?"
„Vojvodkyňa ma prepustila zo svojich služieb."
„Veď som tam dokonca ani nebola. Ako ma z toho môžete obviňovať?"
„Začalo sa to však tým, že ste dodávali odvahu mojim dievčatám, aby mi vzdorovali a mysleli na seba. Dokonca aj Evelyn odmietla urobiť, čo som jej povedala, ak sa to netýkalo vojvodkyne."
„Presne tak sa to patrilo," podotkla Rebeka. „Nikdy ste nemali právo zaťahovať tie mladé ženy do svojich odporných intríg."
Sára to odbila kývnutím ruky. „Mohla by som pomýšľať na odvetu. A môžem, aby ste vedeli. Myslíte si, že by sa smotánke páčilo, keby vedeli, čo ste vystrájali so St. Johnom v paláci?"
Rebeka sa takmer usmiala. „Zrejme by usúdili, že som mala opustiť svoje miesto skôr, ako som urobila, keďže som už bola zaňho tajne vydatá."
„Naozaj? Myslím, že nie," vysmievala sa Sára. „No netúžim vás zatiahnuť do škandálu. Moje prepustenie vyústilo do situácie, s ktorou nie som nespokojná. Vlastne som sa vyhovárala tak dlho, až som si napokon uvedomila, že sa už dlhšie nemusím. Bola to len strata času. Vlastne by som mohla povedať, že som vďačná za váš zásah. Keby ste neboli taká protivná, povedala by som to."
Rebeka potlačila smiech, že to Sára napriek tomu povedala. „O akej situácii hovoríte?"
„Nepredstierajte, že nechápete. Veľmi dobre viete, že tento večierok je na moju počesť. Čoskoro sa stanem pýriacou sa nevestou."
Sára odkráčala s úškrnom na tvári, zanechajúc Rebeku v nemom úžase. Sára sa vydáva a za takého pekného muža ako Alberton? Nuž, proti gustu žiaden dišputát, pomyslela si. Alebo ženích nebol veľmi šťastný z takého vývoja udalostí? Bol iba ďalším členom smotánky, ktorého dotlačili k oltáru?
Bola by pokrytecká, keby ľutovala lorda Albertona, keď viac-menej sama urobila to isté Rupertovi. Vlastne, nič také neurobila. Odmietla sa zaňho vydať, on na tom trval. Trvala iba na tom, aby o tom povedal svojej rodine.
Skôr než sa dostala k Rupertovi, pridala sa k nej akási staršia dáma. Stretli sa na plese u Withersovcov, hoci si Rebeka nepamätala jej meno. Nanešťastie, tá žena bola klebetnica, Rebeka nechcela byť nezdvorilá, a tak si musela vypočuť všetky posledné chýry o ľuďoch, ktorých nepoznala, a podľa toho, čo počula, ani nechcela poznať. Až kým žena nespomenula Amandino meno. Tým, že Amanda podľa všetkého prežila
tri spoločenské sezóny a nenašla si manžela, stala sa terčom špekulácií. Rebeka dúfala, že jej stará priateľka o tom nevie. Amandu rozrušili hlúpejšie veci, táto však nebola ani trochu hlúpa.
Rebeka zistila, že jej manžel sa ju nechystá zachrániť, tentoraz nie. Zrejme sám bude potrebovať pomoc. Posledná osoba, ktorá ho pristavila, bola totiž nastávajúca nevesta.
„Toto je celkom príjemné prekvapenie, drahá," povedal Rupert Sáre, keď ju nenútene viedol nabok miestnosti, ďalej od sliedivých uší.
„Je, však?" žiarivo sa naňho usmiala Sára. „Do Albertona som bola zamilovaná už ako mladá žabka. No vtedy ešte nebol na manželstvo pripravený."
A stále nie je, o tom bol Rupert presvedčený. Takmer päťdesiat rokov a stále slobodný, to je presný opis zaťatého starého mládenca. Rupert rozmýšľal, či Alberton bude predstierať, že je šťastne ženatý alebo strčí Sáru niekam na vidiek, kde ju bude môcť ignorovať a ona proti tomu nič nezmôže. Keď by po sobáši vytiahla svoj skrytý tromf, už nebude taký účinný, nech vedela na Albertona čokoľvek, lebo by už bola súčasťou toho škandálu. Uvedomovala si to?
Ak je pravda, že ho miluje, vystavila by sa zrejme aj nejakému zármutku. Rupert však mal pocit, že Sárino vyznanie lásky Albertonovi bolo len zámienkou, aby vysvetlila, prečo vyzerala taká šťastná v súvislosti so sobášom. Pravdepodobnejšie bolo, že iba túžila po Albertonovom titule a bohatstve a trvalom vyškrtnutí zo zoznamu starých dievok.
Nigel chcel, aby bol Rupert k Sáre kruto otvorený a zistil, či skoncovala s intrigami, no ako zvyčajne, dal prednosť vlastným metódam výsluchu.
A tak povedal: „Nedávno so mnou hovoril Nigel Jennings. Vedel, že istý čas sme sa celkom priatelili, a tak ma poveril zvláštnou úlohou. Tvrdí, že ste kšeftovali s informáciami, s ktorými by kráľovná nerada vyšla na svetlo."
Sára sa nezačala brániť, v skutočnosti sa rozosmiala. „Nigel je taký hlupák. Ešte dávnejšie si vzal do hlavy, že mám v komnatách vojvodkyne istú autoritu, hoci to tak vôbec nebolo."
Rupert nadvihol obočie: „Sára, s tou domnienkou súhlasil takmer každý."
„Áno, viem." Pousmiala sa. „A ja som ju udržiavala a využívala. Pravda je však taká, že vojvodkyňa iba neochotne prijala dvorné dámy ako súčasť svojho sprievodu, a urobila tak len preto, lebo dobre chápe spoločenské
formality. Nežiadala ich. Dokonca sa s nimi ani nerozprávala! Takže si ich skoro nevšímala a venovala sa vlastným záujmom, ktorými boli jej dcéra a vnučka. Iba ma požiadala, aby sa dvorné dámy nedostali do nejakej nepríjemnej situácie, kým sú spojené s ňou."
Rupert sa pochybovačné spýtal: „Pokúšali ste sa uistiť, že nie?"
„Vôbec nie. Využívala som ich na neškodné pochôdzky, ktoré ich zaneprázdnili natolko, aby sa nedostali do nepríjemnej situácie."
„Nigel vie, že ste sa miešali do politiky. Podľa toho, aký to budilo dojem, to nebolo nič neškodné."
„Dosť neškodné pre dvorné dámy," odvetila Sára a ľahostajne mykla plecom. „Nešlo však o nič, čo by malo znepokojiť kráľovský dvor." „Čo to teda bolo?"
„Stará nevraživosť, ktorú som v sebe živila a ktorá vyšla na povrch, keď nás vojvodkyňa presťahovala do paláca. Nikdy som si nemyslela, že k nim budem mať tak blízko, rovno v Londýne, no..."
„Blízko ku komu?"
„K mužom, ktorí mnou opovrhovali, keď som bola mladá. Všetci boli na mojom zozname vhodných manželov vtedy, ked som absolvovala spoločenský debut," s trochou trpkosti vyslovila Sára. „Ponúkla som sa každému z nich. Ani sa nepokúšali byť milí, keď ma odmietli. Jeden sa mi dokonca vysmial. Tak sa vo mne zrodila túžba po odplate, no nemala som ju ako docieliť, kým som sa nevrátila do Londýna a nemala prostriedky na ich špehovanie a vysliedenie kompromitujúcich detailov."
„Takže ste sa ich chystali zničiť?"
„Bola to myšlienka, príjemná myšlienka. Naozaj som bola šťastná, že ich môžem zničiť. Vychutnávala som si to. Absolútne ma to tešilo. Potom to však stratilo svoj lesk. Začalo ma to nudiť."
„V skutočnosti ste nemali v pláne zničiť nikoho z nich, však?" hádal.
„Pravdaže nie. Vedomie, že by som mohla, ich vedomie, že by som mohla, bolo všetko, na čom záležalo. A potom ma Nigel Jennings naozaj pobavil svojimi predpokladmi, a tak som začala podporovať jeho chybné závery. Celkom som si s ním užívala tú hru na mačku a myš. Bolo to veľmi zábavné. Myslím, že aj on sa zabával. No to bolo všetko. Príjemné rozptýlenie."
„Vrátane toho, že ste poslali moju manželku, aby vnikla do jeho izby? Len ako súčasť vašej zábavy?"
Potlačila smiech. „Nik nepredpokladal, že ju prichytia! Aké desivé! No nech ju prichytil ktokoľvek, Nigelovi sa o tom nezmienil. Žeby to bol ďalší zlodej? Aké zábavné, dvaja zlodeji v tej istej izbe v tom istom čase! Prekvapuje ma však, že vám o tom povedala. Bola preto dosť nahnevaná a kategoricky odmietla pre mňa naďalej pracovať, dokonca sa opovážila pohroziť mi. Nafúkané dievčisko, ale napokon, som si istá, že to už viete."
Rupert v duchu zastonal. Vie, takpovediac z prvej ruky. Všetko bola pravda, všetko, čo mu Rebeka povedala. Jednoducho by ho mala zastreliť. Neexistuje, aby mu niekedy odpustila. Mohol by sa rovno zastreliť sám.
„Prekvapila som vás," poznamenala Sára, vyrušiac ho zo zamyslenia. „Pripusťte to."
Sárine žartíky nevyvolali na jeho tvári ohromený výraz, mýlila sa však, ak si naozaj myslela, že nevystavila nevinné dievčatá nebezpečenstvu škandálu. Ľahko vyviazla na to, že riskovala, a vojvodkyňa ju iba vykopla.
Pokiaľ išlo o jej komentár, pripustil: „Myslím, že ma prekvapuje jedine to, že ste po všetky tie roky považovali Albertona za prijateľného manžela. Bol a vždy bude sveták. Niekto by dokonca povedal, že pokročil do štádia zvrhlosti."
Nad tým proroctvom sa jej od vzrušenia zreteľne rozžiarili oči. Dobrý Bože, dúfala v to?
Potom sa dokonca zachichotala. „Nemala som ho na svojom zozname. Napokon, je odo mňa o vyše desať rokov starší a poriadne zhýralý bol už predtým, než som sa stala plnoletou. Podľa všetkého však bol stále fascinujúci, aspoň ja som ho za takého považovala. Rovnako ako vy, keď sa tak nad tým zamyslím - skôr než ste sa oženili. Ako dlho ste ženatý?"
Okamžite bol v strehu a odpovedal otázkou: „Čo vám povedala moja manželka?"
Usmiala sa. „Tušé. Odpustite mi, ale staré zvyky sa ťažko zabúdajú a bola to príjemná zábava. Odhaľovanie tajomstiev by sa dalo prirovnať ku kopaniu pokladov, nikdy neviete, čo nájdete."
„Ak lord Alberton nebol na vašom pôvodnom zozname, ako je možné, že sa vám podarilo uloviť takého nenapraviteľného starého mládenca - a bez vydierania?"
„To je také nepekné slovo," vyslovila a odfrkla. „A také niečo som nikdy naozaj neurobila. Ale ak to už musíte vedieť, keď sa chýry o mojom
využívaní dievčat dostali do uší vojvodkyne a ona ma poslala preč, rozmýšľala som o drobnostiach, na ktoré som narazila v súvislosti s ním, a predložila som mu ich. Nečakala som jeho ponuku na sobáš. Nie som si istá, čo som čakala. Možno nie viac než spojenie, aké som mala s vami. Uspokojila by som sa s priateľstvom niekoho, kto je taký vzrušujúci ako on. No pripúšťam, možno si myslel, že som ho vydierala, a ja som bola priveľmi nadšená jeho návrhom, aby som ho vyviedla z omylu."
„A čo sa stane, keď aj vaše manželstvo stratí lesk? Nemyslíte si, že dostanete chuť vrátiť sa k vašim hrám na mačku a myš s Nigelom?"
„Zasa ten Nigel? No tak, Nigel je minulosť. Skončila som s ním, ako aj so zbieraním tajomstiev." Potom kývla smerom k svojmu budúcemu manželovi. „Pozrite. Naozaj si myslíte, že sa s ním môžem začať niekedy nudiť?"
Rupertovi sa chcelo ujsť namiesto ženícha. Opísala ho ako hračku a nie ako muža. No ak ju vzrušoval sex, aký sa praktizoval v bordeli, pravdepodobne tak už o ňom nebude zmýšľať, keď sa stane jeho súčasťou. Alebo možno áno. Vlastne, možno sa k sebe ideálne hodia, bude to sobáš, ktorý vznikol takpovediac z rozkoše. Náhle si želal, aby to isté mohol povedať o vlastnom manželstve.
Rýchlo pozrel na svoju ženu - kedy na ňu začal myslieť ako na svoju? Venovala pozornosť nejakej starej dáme, hoci sa pravdepodobne nudila až k smrti. V tomto smere bola kultivovaná. Zdvorilá, očarujúca, s príjemným zmyslom pre humor. Dobrý Bože, naozaj bola všetko, čo mohol od ženy chcieť, a matka jeho detí. Prijímala od neho iba tŕne, kým ona mu núkala lupienky.
Prečo odolával? Aby nevzdal boj? Aby neprišiel o rozmanitosť? Dopekla, kto potrebuje zmenu, keď jedna jediná žena dokáže splniť všetky jeho potreby a ponúknuť viac zmien v náladách, než s akými sa kedy stretol.
Nebolo nutné zostávať na večierku. Mal, po čo ho Nigel poslal. Bol si istý, že Sára vravela pravdu. Jediná žena, ktorá ho kedy podviedla, bola Rebeka, a teraz vedel, že ho nepodviedla.Bol hlupák, lebo nesprávne pochopil jej skutky. Cítil však štipku porozumenia s lordom Albertonom, aj keď si neboli podobní, preto s ním chcel stratiť slovo, kým opustia večierok.
Rupert si nebol istý, či ho upozorní, že s jeho sobášom nesúvisí nijaké vydieranie. Mal by. No - Sára vyzerala taká šťastná! Hoci tú ženu nikdy nemal rád, ako by jej mohol zničiť šťastie?
O jeho dileme rozhodla jediná otázka. „Nemali by ste na vlastnom zásnubnom večierku vyzerať trocha šťastnejšie?" spýtal sa lorda Albertona.
Muž sa rozosmial, hoci v tom nebolo ani zamak humoru. „Keby ste ma poznali, vedeli by ste, že som šťastný, ako sa dá. Dám vám jednu radu, chlapče. Nikdy nežite vo fantáziách. Držte si ich tu," Alberton si ťukol na hlavu, „vždy mimo dosahu. Nie som nespokojný s týmto zväzkom, ani zďaleka. Mám zvláštny pocit, že ma Sára pozná a stále ma má rada. Neviete si predstaviť, aké to bude osviežujúce."
Rupert si to vedel predstaviť. Ak zhýralý lord cítil hoci len trocha zo vzrušenia, ktoré dnes večer prejavovala Sára, ked hovorila o ňom a o jeho nezvyčajných sklonoch, áno, Alberton si môže myslieť, že našiel ideálnu partnerku.
Rovnako i Rupert vedel, že našiel svoju ideálnu partnerku. Iba si nevedel predstaviť, ako ju o tom presvedčí.
Cestou domov však myslel na niečo celkom iné. Nespustiac oči zo svojej ženy, poznamenal: „Na jazde kočom je niečo, čo ma doháňa k šialenstvu."
Rebekine tmavé oči vzblkli, no neprotestovala, keď si prisadol k nej a vzal ju do náručia. To, že nečakane zaskočil svoju ženu, malo svoje výhody, čo bolo šťastie, pretože naozaj zapálila jeho vášeň bez toho, aby sa usilovala. Jeden opojný bozk a stratil nad sebou takmer všetku kontrolu.
„Nemohlo by to byť preto, že sme sa v tomto koči takmer milovali?" poznamenal, sotva sa odtrhnúc od jej pier. ,Alebo preto, lebo mám podozrenie, že si si ma dnes predstavovala bez nohavíc?"
Rebeka zalapala po dychu, on jej však jednoducho vtisol jazyk do úst na tak dlho, až kým sa mu nezdalo, že ho zabudla vyhrešiť za tú jeho dráždivú poznámku. Rád si ju doberal. Škoda, že na to mala málokedy náladu.
Nanešťastie, nenechala jeho poslednú poznámku bez odpovede, hoci už boli takmer pred domom, ked sa z jeho náručia odtiahla a bez dychu vyslovila: „Nič také som nerobila."
Líca mala rumenné a pery silno napuchnuté od jeho bozkov. Nepriblížiť sa k nej znova, bola najťažšia z vecí, aké kedy musel urobiť. Už však boli doma a ona znova našla útočisko vo svojom rozhorčení.
Rebeka sa zobudila s čudnou urážlivou náladou, ktorej dôvod nevedela pochopiť a ktorej sa nemohla zbaviť. Ukázalo sa, že predošlý večer bol vzrušujúcejší, než čakala. Nie večierok, ten bol dosť nudný, no neskôr v koči.
Rupertova šťavnatá poznámka a pohľad, ktorý jej venoval cestou z večierka, na jej tvári vyvolávali rumenec, ked si na ne spomenula. Mala však pocit, že darebák ako on vysloví takú poznámku v spoločnosti každej ženy, takže v skutočnosti nebola určená zvlášť jej. Aj ked sa o nej dokonca zmienil na spiatočnej ceste! Jeho ďalšie prejavy cestou domov ten pocit iba posilnili. Bol iba sám sebou, nemravný smilník, ktorý sa pokúšal zviesť každú ženu, ktorá bola poruke.
Jej vlastné city k tomuto darebákovi však prekročili hranicu. To bol problém. Zaľúbila sa do muža, ktorý po nej zjavne túžil a po ktorom túžila aj ona, bol to však muž, ktorý jej nikdy nedokáže povedať, že ju miluje alebo že jej bude verný. Presne toto ju ubíjalo a robilo tak nebezpečne citlivou.
Kvôli tomu takmer zostala vo svojej izbe. No len čo ustúpila jej ranná nevoľnosť, umierala od hladu ako vždy. A tak šla dolu, aby sa naraňajkovala, a len dúfala, že všetci ostatní už dojedli, takže dnes nebude musieť hrať šťastnú nevestu, lebo práve to nebola.
Neskorá hodina jej aspoň umožnila raňajkovať v prázdnej jedálni. Pokúšala sa nemyslieť na nič, čo by jej náladu ešte zhoršilo, a nevenovala velkú pozornosť tomu, čo jedla. Zdesene vytreštila oči, ked sa prichytila pritom, ako siaha po ďalšom párku, hoci už mala plný žalúdok! Bezmyšlienkovito zjedla viac, než mala. Nuž, aspoň cítila úľavu. Začínala si myslieť, že porodí abnormálne velké dieťa, pretože jej tehotenstvo bude čoskoro vidieť.
To jej však náladu nezlepšilo. Teraz sa sama sebe hnusila. Určite to nebol najvhodnejší čas, aby ju zastihol Rupert, práve ked odchádzala z jedálne, a položil si ruky na jej pás. Očividne meral obvod jej drieku, čo ju zahanbovalo.
„Dopekla," povedal. „Napchávala si sa zákuskami, len aby si predĺžila pochybnosti?"
Nevšimla si veselosť v tóne jeho hlasu. Z jeho poznámky si vybrala len tú časť, že stále neverí v jej tehotenstvo.
„Konečne si ma prekukol," odvrkla. „Chystám sa porodiť iba sladké pečivo."
„To nie je smiešne, Beka."
„Ani tvoja absurdná poznámka. Naozaj si myslíš, že sa mi páči, ako sa moje telo deformuje? Nenávidím ho, no nie až tak, ako nenávidím teba."
Rozplakala sa, skôr než sa jej podarilo vybehnúť hore schodmi a mimo jeho dohľadu, pretože slová o svojom tele nemyslela vážne. Bola to prijateľná zmena, aby malo pohodlie dieťa, ktoré už z celého srdca milovala. Nemyslela vážne ani slová určené jemu. Nikdy k nemu necítila nenávisť. Nahneval ju viac než zvyčajne, napriek tomu ju nevyprovokoval až k nenávisti.
Nasledoval ju hore schodmi a chvíľu klopal na jej dvere. Nereagovala a on neskúšal otvoriť, aby zistil, či nie je zamknuté. Ked napokon odišiel, plakala, až kým nakrátko nezaspala, no zobudila sa okolo poludnia a znova bola hladná! Preboha, začína to byť zábavné. Aspoň jej to trocha zlepšilo náladu a umožnilo vrátiť sa k „šťastnému" predstieraniu, keď sa na obed pridala k rodine.
Rupert k nej počas jedla neprehovoril ani slovko. Po jej predošlom výbuchu ju jeho mlčanlivosť ani neprekvapovala. Napriek tomu sa k nej opakovane vracal pohľadom a hoci sa tváril dokonale nevyspytateľné, cítila jeho - záujem? Nie, asi len zvedavosť, prečo reagovala tak energicky na niečo, čo vyslovil iba žartom. Síce úbohým, no jednako neverila, že to myslel vážne.
Po jedle zmizol, takže chvíľu mohla oddychovať v salóne s jeho matkou. Mala rada Júlie. Bolo ťažké nemilovať ju, keď ňou tá žena bola taká nadšená. A zdalo sa, že Rebeka mala na ňu dobrý vplyv. Každým dňom sa Juliin hlas stával čoraz menej mrzutý, takmer akoby sa zo zámotku pomaly vynárala žena. Aspoň sa tak zdalo, kým si ju Rupert nezačal znova doberať.
Ako mala Rebeka vo zvyku, šla sa prezliecť na večeru. Väčšina šľachtických domácností brala posledné jedlo dňa formálnejšie než predošlé, dokonca aj bez prítomnosti hostí, na ktorých by mohli robiť
dojem. Vychádzala zo svojej izby, presne keď Rupert vchádzal do svojej. Zastal. Uvažovala, že sa rýchlo vráti späť.
„Okamih, Beka," oslovil ju a rýchlo sa k nej pohol, akoby čítal jej myšlienky.
Ihneď zostala v strehu, jej obranný mechanizmus bol v pohotovosti. Nechcela odpovedať na nijakú otázku týkajúcu sa jej hlúpeho správania v to ráno. Predpokladala, že o tom bude chcieť hovoriť.
Takmer už mala sformulované ospravedlnenie, keď povedal: „Zajtra budem kvôli práci preč takmer celý deň. Spomínam to preto, že odchádzam zavčas rána a pravdepodobne ťa neuvidím."
Sotva čakala, že bude počuť toto, pretože však bola pripravená na útok, jej hlas znel odmerane dokonca aj jej ušiam, keď odpovedala: „Nemusíš mi hovoriť o svojich plánoch, keď som iba..."
Nedokončila. Náhle ju umlčal bozkom. Nevedela, či jej chcel zabrániť v tom, aby povedala žena alebo hosť. Dokonca si nebola istá, čo mu povie. V ďalšej chvíli ho objala okolo krku a bolo jej to jedno.
Bože, prečo jej to stále robí, takto rýchlo ju rozvášni? Zasa umierala od hladu, tentoraz však po ňom! Všetky pochybnosti, hnev, neistoty i čudné nálady boli preč vďaka jedinému dotyku jeho úst a vedomiu, že ju chcel pobozkať. Chcel to! Iste, nerobil by to, keby nechcel! Však?
Zovrela ho silnejšie. Začala pociťovať čosi ako šťastie, zmiešané so zaplavujúcou túžbou. Počula, ako zastonal. Nemyslela si, že to má niečo spoločné s vášňou, kým ju od seba náhle neodtisol.
„Prestaň vyzerať tak prekliato príťažlivo," povedal.
Mohol ju rovno zraziť k zemi, taká bola prekvapená. Mal pocit, že ho zlákala k bozku tým, ako vyzerala?! Aký nezmysel?
Ranená a nesmierne sklamaná, že sa taký príjemný bozk skončil takto, odsekla: „Ospravedlň ma, kým si pôjdem zatrieť tvár blatom," a odstrčila ho, aby mohla prejsť po chodbe.
„Nejaké nájdeš na zadnom dvore!" volal za ňou hlasom, ktorý mal nádych pobavenia.
„Ďakujem!" zvolala naspäť, necítila sa však ani trošku pobavená.
Schádzala dolu schodmi, hoci teraz sa jej nechcelo. Už ho nechcela vidieť ani dnes večer, ani budúci týždeň, vlastne nikdy! A tak mala v úmysle povedať svojej svokre, že si vezme jedlo do svojej izby a pôjde
skoro spať, nečakala však, že zbadá návštevu, ktorá sedela na pohovke pri Júlie.
„Mama!"
Lilly na ňu vrhla rozžiarený úsmev a vstala, aby ju rýchlo objala. „Odkladala som príchod tak dlho, ako sa len dalo." Smiala sa sebe samej. „Malo by to byť ľahšie, no nie je - no aj tak. Nechcela som vyzerať ako dotieravá matka, ktorá ťa chce každú chvíľu kontrolovať."
„Nebuď hlúpa," odvetila Rebeka a prisadla si k nim na pohovku. „Povedzte jej, Júlie, že je hocikedy vítaná."
„Už sa tak stalo, dievča."
Rebekina nálada sa s príchodom matky totálne zmenila. Lilly predstavovala útechu, bezpečie, lásku, to, čo Rebeke chýbalo najväčšmi. Už nebola taká mladá, aby si myslela, že jej matka môže všetko napraviť, no jej prítomnosť Rebeke náramne pomohla.
Príjemne si posedeli, aj keď nie osamote, než sa k nim pridal Rupert. Niežeby ich opätovné stretnutie pokazil, keby však dnes večer trval na predstieraní, že je všetko v poriadku dokonca pred jej matkou, určite by ho zničil. Nanešťastie vošiel do miestnosti v otrasnom limetovozelenom večernom saku, ktoré okamžite vyvolalo zamračený pohľad jeho matky. Takže dokonca aj po bozku, ktorý jej uštedril hore, sa rozhodol, že si večer bude znova uťahovať zo svojej matky. Bolo to zlé načasovanie, keďže tam bola jej matka, ale možno aj nie. Aspoň na chvíľu to pomohlo Rebeke udržať dobrú náladu, lebo vedela, prečo to robil.
Júlie sa však nezdržala a zhnusené poznamenala: „Vidím, že tvoj vkus je stále príšerne extravagantný. Si prekliaty páv, Rue."
Dokonca sa pozrel za seba a odvetil: „Myslel som si, že mám perie pekne zložené."
Rebeka si musela položiť ruku na ústa, aby potlačila smiech. Júlie sa naňho iba mračila. Lilly, pravdaže, nevedela, čo si má myslieť. Oficiálne ho stretla po prvý raz a on si nemohol vybrať horší čas na to, aby si svojím oblečením doberal matku.
A rozhodol sa hrať divadielko! Predtým, než čo najzdvorilejšie pozdravil Lilly, sklonil sa k Rebeke, aby jej uštedril letmý manželský bozk na líce, ktorý trval trocha dlhšie, než mal. Potom sa zohol k Lillinej ruke, aby ju pobozkal.
„Lilly, musím sa vám poďakovať, že ste vychovali takú pozoruhodnú dcéru," vyslovil.
Rebeka mala podozrenie, že si tým jednoduchým konštatovaním získal jej matku. Lilly žiarila od pýchy a vrhla na Rebeku milujúci pohľad, než Rupertovi odvetila: „Je, však? A dúfam, že sa o moju dcéru dobre staráte?"
„Nie tak často, ako by som chcel!"
Všetky tri ženy sa začervenali nad tou odvážnou odpoveďou. Typické! No jeho darebácke žmurknutie, ktoré patrilo Lilly, potvrdilo, že si z nich len uťahoval, a Lilly to tak aj chápala.
Rebeka si len mohla želať, aby zostal počas tohto prvého stretnutia s jej matkou iba očarujúci, napriek tomu sa stále dokázala usmievať, keď jej Lilly o niekolko minút zašepkala: „Má otrasný vkus, však? Tak ma to mrzí, drahá. To bude pre teba dosť trápne."
„Nebude. On si rád doberá svoju matku, aby si myslela, že má zlý vkus."
Cestou do jedálne si Lilly dokonca našla okamih, aby jej povedala: „Tá neistota ma ničila. Viem, že toto bol z väčšej miery môj nápad, nečakala som však, že to dopadne tak dobre."
Rebeka v duchu zastonala. Ak jej matka o chvíľu odíde, nedozvie sa to. Lilly však neodchádzala. Zostala na večeru a Rupert si nanešťastie sadol k Rebeke skôr, než stihla jej matka. Znova zapojila obranný systém.
Sotva si sadla, už jej pripomenul ten bozk. „Nenašla si nijaké blato?" Vyslovil to tak nedbalo, že nevedela rozoznať, či si ju len nedoberal.
„Správaj sa slušne," zasyčala.
„Nikdy!" Zaškeril sa na ňu.
To spôsobilo, že mierne očervenala a vrátil sa jej predošlý pocit márnosti. „Ak sa ma pokúšaš trestať za to, že ma chceš, neskočím ti už na to," varovala ho.
„A ty ma chceš?"
Aká absurdná otázka. Ako by ho mohla nechcieť? Nepovedala mu to však. Už len jeho otázka dokazovala, že jeho zámer bol istým spôsobom hriešny.
„Upokoj sa, Beka." Potom to úplne pokazil tým, že dodal: „Neznásilním ťa rovno tu na stole, hoci priznávam, že tuším nemyslím na nič iné."
Roztopila by sa priamo na mieste a nielen zo žeravého rumenca, ktorý sa jej nahrnul do líc. V duchu ho videla, ako sa s ňou miluje na stole! Och, Bože.
Nemala potuchy, ako prežila večeru. Sotva počula, o čom bola reč. Prečo jej to robí? Bolo to podlé a zbytočné. Bola to odplata za to, že ho donútila oženiť sa?
Pravdaže sa správal, akoby ju nedostal do ďalšieho zmätku. Počas večere udržiaval plynulú konverzáciu a dokonca dosť často rozosmial jej matku. A jej matka po večeri neodišla. Chcela si s Rebekou pohovoriť v súkromí a požiadala ju, či môžu ísť niekam, kde by boli samy. Nemalo vyznám skrývať to, a tak ju Rebeka zaviedla hore do svojej izby, do izby, ktorú neobývala spolu s manželom.
Rebeka hľadela zo svojho okna na koč, ktorý sa trmácal na koniec cesty smerom k nábrežiu. Zopár vločiek skorého snehu sa mihalo okolo jeho zažatých lámp. Napriek tomu nebolo dosť chladno, a tak sa sneh roztápal, len čo sa dotkol zeme. Počasie sa však očividne začínalo meniť a ochladzovať. Tak ako niekolko posledných dní jej myšlienky.
„Skoro som si myslela, že sa máš fajn," ozvala sa za ňou Lilly, ktorá sa prechádzala hore-dolu po izbe. „Určite si sa dobre pretvarovala -spočiatku. No veľmi dobre ťa poznám, aby si klamala dlhšie. Takže prečo všetka tá pretvárka dolu na prízemí? Vy dvaja sa hádate?"
„Kedy sme sa nehádali?" vzdychla si Rebeka, ked sa odvrátila od okna.
„Nechápem to. Klebetí sa, že on oznámil správu o vašom sobáši na nejakom plese pred niekolkými týždňami. Ak to urobí muž, zvyčajne má v úmysle uspieť v tom. Takže tá klebeta vôbec nie je pravdivá?"
„Je, vtedy večer však šlo iba o hlúpu reakciu, pretože som to neoznámila pri svojom príchode. Uzavreli sme prímerie len naoko, dokonca kvôli jeho rodine. Bol to jeho nápad. Lenže dva týždne bol ku mne taký milý, až som si uvedomila.   že ho milujem!"
Rebeka sa okamžite rozplakala. Lilly, vydesená, sa ponáhľala k nej a vzala ju do náručia.
„Ktorá časť z toho nebola šťastné tvrdenie?" opatrne sa spýtala Lilly, keď utíchli najsilnejšie vzlyky.
Rebeka vstala, aby si utrela oči do rukáva. „Čo je na predstieraní šťastné? A teraz už ani nie je taký milý. Znova sa vynárajú jeho darebácke sklony. Prekvapuje ma, že ich tak dlho skrýval."
Lilly sa okamžite postavila na Rebekinu stranu a spýtala sa: „Už ti bol neverný?"
„Aj to si čakala?"
„Nuž, oficiálne si nehľadal ženu, tak tá možnosť nesporne existovala, vezmúc do úvahy jeho povesť," vzdychla si Lilly. „Viem, veľmi dobre si ma pripravila na mužské slabôstky..." „Iba ak nie sú šialene zamilovaní!" opravila ju Lilly. „Čo on nie je. Ale nie to som mala na mysli. Myslela som seba."
„Ty si bola neverná?" zdesene vyslovila Lilly.
Rebeka zažmurkala, nezdržala sa však a slabo sa zachichotala. „Nie, pravdaže nie. Mám na mysli to, že Rue sa ku mne správal darebne, ked prisahal, že sa ma nedotkne skôr, kým neuvidí dôkaz môjho tehotenstva."
Lilly sa dokonca ani nezačervenala a vecne vyslovila: „Bývaš v tom istom dome. Si jeho manželka. Mala by si predpokladať, že sa tak bude správať, aj ked sa nedelíte o tú istú izbu."
Rebeka sa zapýrila. „Nemyslela som ani to. Iba má znova celkom neslušné poznámky a bozkáva ma, ked dokonca ani nechce!"
„Nuž, musí chcieť."
„Naozaj, nechce. Dokonca sa preto hnevá, keď sa tak stane, akoby si nemohol pomôcť. Je to, ako som vravela, vracia sa k predošlému prirodzenému sklonu naháňať každú sukňu naokolo - dokonca aj manželkinu."
„Chápem. A pre toto si ešte nešťastnejšia?" hádala Lilly. „Mama, ani ma nemiluje!"
Lilly zažmurkala nad bolesťou, ktorú Rebeka nedokázala v hlase skryť. Chytila Rebeku okolo pliec a viedla ju na kraj postele, kam si sadli.
Ked Rebeka chytila dych po predošlých vzlykoch, dodala: ,Aj moje city sú neovládateľné. Mám také divoké výkyvy nálad, niektoré sú také nevysvetliteľné, že si ani nie som istá, či to má niečo spoločné s ním."
„To je kvôli dieťaťu. Nemohla som byť šťastnejšia, keď som bola s tebou tehotná, a napriek tomu som občas štekala na tvojho otca absolútne bez príčiny. No v spojení s týmto ostatným." Lilly zastala, aby si vzdychla. „Toto by malo byť pre teba tiché, šťastné obdobie - nuž aspoň primerane pokojné. Nikdy som si nemyslela, že raz poviem, že je pre teba zlé byť zaľúbená. Cítim sa zodpovedná za to, že som ti navrhla, aby si sem prišla. Nechcela by si odísť? Odstup by ti možno pomohol vidieť túto smutnú situáciu jasnejšie."
„Ale dieťa?"
„To už chráni verejné oznámenie vášho sobáša. Splnila si, po čo si sem prišla - pokým si sem neprišla po viac než to?"
„Nie! Znamenalo to dostať sa cez múr jeho hnevu, kým som ho donútila prijať fakty. Ten hnev tam stále je. Som si istá. Taký hnev sa nemôže len
tak vypariť. A on nikdy neuverí, že som ho nevlákala do tohto manželstva úskokom. Prišla som sem v záujme dieťaťa, nič viac." „Takže zostaneš z toho istého dôvodu?"
„Vtedy som ho nemilovala." Rebeka uprene hľadela na dlážku a len s námahou zadržiavala plač. „Teraz, keď ho milujem, je to ťažšie." Lilly zvraštila obočie. „Veľa si kvôli tomu plakala?" „Nie priveľa."
„Beky," vyslovila varovným tónom jej matka. „Iba keď som prestala popierať, čo k nemu cítim." „Pomýšľala si na to, že mu to povieš?"
Rebeka sa zdesila. „To nemôžem urobiť! On sa pretvaruje. Tie prvé dni sme sa strašne hádali a mali sme problém udržať to v súkromí. A tak navrhol toto dočasné prímerie. Myslím, že bolo ľahšie byť naňho naštvaná. Naozaj."
„To sa dá do poriadku," vyslovila Lilly pevným hlasom. „Vezmem ťa odtiaľto. Tento citový zmätok dieťaťu neprospeje. Takže dnes večer si pobalíš veci. Prídem po teba ráno. A ja budem hovoriť s tvojím manželom, ak sa nás pokúsi zastaviť."
„Zastaviť? Asi nám aj otvorí dvere."
Rebeka si uvedomila ten trpký tón. Takisto i Lilly a nadvihla obočie. Vari sa jej láska zmení na nenávisť, pretože bola neopätovaná? Môže dúfať.
„Náhodou, zajtra nebude doma," poznamenala Rebeka. „Spomínal to dnes ráno. To je osud, nemyslíš?" „Možno."
Rupert sa vrátil domov z obchodnej cesty o dva dni neskôr. Poslal odkaz svojej matke aj Rebeke, v ktorom ich informoval o nečakanom odklade. Jeho žena tam nebola, aby dostala ten svoj. Ani mu nijaký nenechala. Jej matka však áno a pádnymi výrazmi ho upozornila, aby nechal jej dcéru na pokoji.
Vedomie, že sa Rebeka vrátila so svojou matkou do Norfordu a nielen na návštevu, ale nadobro, spôsobilo, že sa zmietal v záplave emócií. Bol nahnevaný, šokovaný a nesmierne ranený. Boli to prekliato dobré dôvody na to, aby šiel von a opil sa. No predtým poslal svojho človeka do Norfordu, aby sa uistil, že tam Rebeka zostane, kým sa on nerozhodne, čo urobí.
Minulý večer nedospel k nijakým rozhodnutiam, nuž, nejaké zlé mu prišli na um, bol však natolko rozumný, že ich neuskutočnil, keďže mal vypité, a ráno mu nedávali nijaký zmysel. Vlastne už bolo poludnie, keď vyliezol z postele. Ešte vždy nemal dosť jasnú hlavu, aby sa rozhodol, čo urobí - alebo aby čelil svojej matke.
Júlie však naňho už čakala - a súdiac podľa toho, ako sa tvárila, bola dosť nahnevaná. Len čo zišiel dolu schodmi, zatlačila ho do salónu a svojím korpulentným telom mu zatarasila únikovú cestu.
„Vlastne som si myslela, že si prišiel k rozumu, keď si včera večer zmizol," vyslovila jedovito. „No moji špehovia mi vraveli, že si nešiel do Norfordu za svojou ženou."
„Ty si ma dala sledovať?"
„Nie, nechala som strážiť Rebeku. Nosí moje vnúča. Nechcem sa dozvedieť ako posledná, ak sa stane niečo nezvyčajné."
Uvažoval, či naňho jej špiceľ nenarazil včera v noci. Kedy začal uvažovať ako jeho matka?
Sadol si na pohovku, kde sa podával popoludňajší čaj. Podišla k nemu a naliala im do šálky. Ani jeden z nich si však neodpil.
„Nikdy si sa nemala upnúť na vnúča, ktoré možno ani nie je skutočné," riekol. „Vieš dobre, že takéto pasce sú dosť časté."
Bez ohľadu na to, kolko ráz to vyslovil alebo si to myslel, stále mu to znelo banálne, dokonca aj Júlie ho vysmiala hlasným odfrknutím: „Hlúposť. Veľmi dobre viem, že rovnako ako ja veríš, že dieťa je skutočné, tak ma nekŕm tými táraninami. Na čo čakáš? Mal si ísť za Rebekou už včera, len čo si zistil, že odišla."
„Dostal som mimoriadne sarkastický odkaz od jej matky, ktorá ma vystríhala, že ma dá vykastrovať, ak neposkytnem Rebeke trocha pokoja počas týchto prvých mesiacov ťarchavosti."
„Mohol si ju ubezpečiť o troche pokoja tu na mieste. Nemusela preto ujsť na vidiek. Takže čo ťa v skutočnosti ťahalo vypiť si namiesto toho, aby si ju doviedol späť? A nepokúšaj sa mi nahovoriť, že sa bojíš jej matky."
Vzdychol si. „Pravdaže nie. V súvislosti s tým však musím brať do úvahy Rebekine pocity. Očividne tu nebola šťastná."
„A ty si preto nebol šťastný?" odhadovala Júlie. „Rue, čo to do teba vošlo? Nikdy predtým si nebol taký nemastný-neslaný."
„Nikdy predtým som nebol zamilovaný. Ani som nikdy predtým nevyslovil v hneve tolko hlúpostí, ktoré mi pravdepodobne nikdy nebudú odpustené. Zakopal som sa do jamy a nemám prekliaty rebrík, po ktorom by som sa dostal von."
Dokonca sa naňho usmiala. Zaiste, nezvykol sa zdôverovať svojej matke, takže práve teraz ju dosť potešilo, že tak urobil a ponúkla mu radu.
„Čo je zlé na pravde? Tá má tendenciu tvoriť skvelé základy, na ktorých sa dá stavať."
Jej slová padli na úrodnú pôdu, lebo Rupert náhle vstal. No nedostal sa ani k dverám. Sčista-jasna ich zatarasil jeho strýko, ktorého práve vpustil dnu sluha. Vojvoda z Norfordu zastal a vrhol naňho zamračený pohľad.
„Takže ty si tu?" ozval sa Preston Locke. „Tak čo robí tvoja žena v mojom susedstve, keď ty si tu?"
„Rád ťa vidím, strýko. Nechodievaš často do Londýna. Dúfam, že si tentoraz neprišiel práve preto."
„Ba prišiel, keďže moja sestra a jej syn nepovažovali za vhodné osobne ma informovať o tomto manželstve, ktoré je, zdá sa, už v troskách, áno, domnievam sa, že preto som prišiel."
Rupert sa previnilo začervenal. Chcel navštíviť strýka s Rebekou, ked šiel po ňu prvý raz. Keďže ju vtedy v Norforde nenašiel, ponáhľal sa späť do Londýna a ani si naňho nespomenul.
„Je to dlhý príbeh," začal Rupert, „a práve som."
„Sadni si," Preston to vyslovil tónom, ktorý nepripúšťal odpor.
Rupertov strýko bol vysoký muž. Raphael sa podal naňho. Obaja muži mali rovnakú výšku a rovnaké plavé vlasy. Prestonovi možno začínali trocha šedivieť na spánkoch, napriek tomu bol stále mohutný chlap, a keď použil ten autoritatívny tón, nik z rodiny sa ho neodvážil neuposlúchnuť. Rupert nebol výnimka.
Júlie sa pokúsila zľahčiť náhle napätie a povedala: „Preston, prišiel si práve na čaj. Myslím, že môžem vysvetliť."
„Radšej si to vypočujem od Rua. Prečo ma Lilly Marshallová, ktorú som stretol dnes ráno, keď si vyšla zajazdiť na koni, varovala, že problémy v tvojom manželstve môžu viesť k rozvodu?"
„Čerta starého môžu," jednoznačne konštatoval Rupert.
„Presne to som chcel povedať Lilly, no bez znalosti skutkovej podstaty som mal zviazaný jazyk. Nemám rád zviazaný jazyk, Rue. Nerád sa dozvedám o sobášoch v mojej rodine z druhej ruky. A určite sa nerád dozvedám, že mojej rodine môže hroziť škandál. Keďže si sa s tým dievčaťom oženil, prečo si matka s dcérou myslia, že neexistuje nijaké iné východisko iba rozvod?"
„Urobil som a povedal zopár hlúpostí," pripustil Rupert.
„Dobrý Bože, nevrav mi, že si už bol neverný a že na to prišla?" Rupert sa dokonca usmial. „Nie, nič také."
„To rád počujem, pretože v manželstve je načase odložiť zhýralé spôsoby a správať sa zodpovedne. Je to tvoj zámer?" „Iste."
„Tak v čom je problém?"
Rupert si vzdychol. „Nebol som pripravený na okovy. Nielenže som sa cítil v pasci, bol som si istý, že ma do nej chytili."
„Tvrdila, že je ťarchavá?" Na Rupertovo prikývnutie Preston dodal: „Lilly sa o tej drobnosti zabudla zmieniť. Niežeby v tomto okamihu na tom záležalo. Na čom záleží je, že si s ňou ženatý. Poznám Marshallovcov. Rebeka je rozkošné dievča. Prečo by si ju nechcel za ženu?"
„Chcem. No nie som si istý, či mi odpustí to, že som o nej pochyboval." „Nuž, určite ti neodpustí, kým tu budeš sedieť na zadku, však?" Rupert sa pousmial a vstal na odchod.
Júlie vyprskla: „Tvoj strýko ti povie, že máš ísť, a ty ideš? Nevravela som
ti."
„Už som šiel, lebo si zdôraznila, že pravda je skvelý základ, na ktorom sa dá stavať. Dopekla, matka! Čo by som robil, keby som ťa nemal, aby si mi vtlkla do hlavy trocha rozumu?"
„Myslela som si, že bol s vami v koči, ale nebol. Kde je? Kedy príde?"
Rebeka upierala zrak na hlaveň pištole namierenej iba niekolko centimetrov od svojej tváre. Bola si istá, že zo seba nedostane ani slovo. Dokonca zabudla dýchať. Tá žena bola rozzúrená. Poznala to na jej skrivenej tvári a vytreštených očiach. Tá zlosť veštila bezprostredne hroziacu smrť.
Rebeka sa bála čo i len pozrieť dolu, aby zistila, či je jej matka v poriadku. Ležala zvalená na zemi pri ich nohách. Lilly priviedla tú ženu do izby. Povedala jej, že je Rebekina priatelka, a Lilly si myslela, že jej návšteva by mohla Rebeku rozveseliť. Lilly nemohla vedieť, že vpustila do domu zmiju. Napokon, Mary Pearsonová, ktorá bola v pokročilom štádiu tehotenstva, vyzerala taká nevinná ako jahňa - kým sa jej tvár nezdeformovala od nenávisti.
Rebeka skočila dopredu, aby pomohla matke, ktorú Mary udrela pištoľou do hlavy, musela však zastať, lebo jej otrčila pištoľ pred tvár. Lilly sa nehýbala a nevydávala zo seba ani hlások.
Rebeka nepochybovala o tom, že Mary sa pýta na Ruperta, nemohla sa však na to sústrediť a v strachu o matku sa zmohla na otázku: „Dovoľte mi, prosím, aby som sa na ňu pozrela. Je to moja matka. Vy by ste sa nechceli ubezpečiť, či je niektoré z vašich detí v poriadku, keby bolo zranené?"
Mary okamžite prikývla. Rebeka si v tej chvíli uvedomila, že možno našla kľúč k tomu, ako hovoriť s Mary - cez prirodzené materské inštinkty. Rebeka si kľakla vedľa Lilly a starostlivo jej prehliadla hlavu. Krv tam nebola. A jej matka dýchala, vlastne vyzerala celkom pokojná. Aspoň časť strachu Rebeku opustila.
„Vankúš, prosím," požiadala ženu a ani nezdvihla hlavu.
Mary sa od nej dokonca vzdialila, aby vzala z pohovky tenký vankúš, vrátila sa a podala jej ho. Rebeka ho vsunula pod matkinu hlavu, potom skúšala šťastie dodajúc: „Možno by ju mal prezrieť jej lekár..."
„Nie," prerušila ju Mary. „Bude v poriadku - vy možno nie. Teraz mi odpovedzte. Kde je váš manžel?"
Rebeka vstala. Pištoľ sa vrátila na pôvodné miesto, priblízko, aby mohla myslieť na niečo iné.
Uvažovala, či vystrelí okamžite, ak sa ju pokúsi zraziť nabok.
Zbierala odvahu, aby to skúsila, keď Mary pokračovala: „Chcem to tu dokončiť, aby som sa mohla vrátiť k svojim deťom!"
„Čo dokončiť?"
„Zabiť vášho manžela."
Rebeka zatajila dych. „Nie!"
„Musím. Samuel mi to prikázal. Spoznal erb na vašom koči z obdobia, keď býval v Londýne, a povedal." „To je nemožné!"
„Naozaj," tvrdila Mary. „Povedal mi, aby som v Londýne vyhľadala St. Johna a zabila ho, aby som pomstila jeho smrť, pomstila v mene našich detí stratu milovaného otca! Jedine takto bude môj Samuel odpočívať v pokoji!"
Rebeka nemohla uveriť jej slovám a prekvapene sa spýtala: „Váš manžel zomrel?"
Chladný kov pištole sa jej zaryl do líca, ked Mary zvrieskla: „Netvárte sa, že to neviete! Boli ste tam, keď sa to stalo! Možno ste dokonca vypálili tú strelu!"
Rebeka si spomenula na to otrasné popoludnie vo Francúzsku a na to, ako utekali pred lietajúcimi strelami, a povedala: „Ležala som na dlážke koča a skrývala sa pred gulkami, ktoré na nás pálili. Nevedela som, že niekoho trafilo. Chránila som pred streľbou vlastné dieťa!"
Mary zbledla, no potom pozrela na Rebekin pás a zamračila sa. „Ešte to na vás nevidno, dokonca ani trocha. Neverím, že ste tehotná."
Rebeka sa takmer hystericky rozosmiala. Práve sa zbavila zhrubnutého pása. Trvalo niekolko dní, kým ju prešla plynatosť. Rupert už viac nebol v jej blízkosti, aby ju znepokojoval natolko, že si ani nevšímala, čo robí, a tak sa prestala napchávať jedlom.
Bez toho dôkazu bola nútená povedať: „To ani môj manžel. Preto sme sa odlúčili. Myslí si, že som ho vlákala do manželstva a trvá pridlho, kým bude vidieť dôkaz, že to tak nie je! A čím dlhšie to trvá, tým väčšmi ho nenávidím zato, že mi neverí." Nebola to pravda, zdalo sa jej však, že Mary sa o ňu priveľmi zaujíma, aby teraz prestala. „Vošla som do jeho života s velkým treskom, no opustila som ho šeptom. Dokonca sa ma ani
nepokúsil zastaviť. Myslela som si však, že je v Londýne. Ak ste ho tam nenašli, tak neviem, kde môže byť. A je mi to jedno."
Rebeka musela zo seba dostať posledné slová násilím. Takmer sa jej nahrnuli slzy do očí, nebol však vhodný čas na precitlivenosť!
„Tak potom ho zabijem za nás obe," vyhlásila Mary. Rebeka netúžila po Marinom súcite, chcela pochopiť jej dôvody!
„Je to darebák," riekla Rebeka, „nezaslúži si však preto umrieť. Nechápem, ako sa chcete pomstiť za svojho manžela, keď bol na zlej strane. Dodával zbrane, ktoré v Indii zabíjali našich ľudí. Mary, obesili by ho za zradu."
„Nie! Bola vojna. Vo vojne budú vždy obete. Samuel neurobil nič zlé, tí hlupáci klamali, a preto ho vykopli z armády. Zničili nás!"
Rebeka mlčala, keď si uvedomila, že Mary predsa len vedela o tom, čo urobil jej manžel. Tak jej zostal jediný spôsob, ako Mary dohovoriť -pripomenúť tej žene, že má kŕdeľ detí.
„Mrzí ma vaša strata, Mary. No väčšmi ľutujem vaše deti. Bez ohľadu na Samuelove zločiny bol skvelý otec, však?"
„Nik nemohol byť lepší," súhlasila Mary, zatiaľ čo jej oči zaliali slzy.
„Bolo to také zjavné. Je strašné prísť o rodiča a neviem si ani predstaviť, aké strašné bude pre vaše deti, ak prídu o oboch rodičov. Kto ich potom vychová a dá im lásku, ked tam nebudete vy?"
„Prestaňte! Nestratia ma!"
„Stratia, ak budete kráčať po tomto chodníku. Priveľa ľudí sa to dozvie. Zabijete nás všetkých?" „Ak musím!" vyprskla Mary.
„Naozaj si želám, aby to nepovedala," sťažovala sa Lilly, keď podrazila Mary nohy.
Pištoľ vystrelila, ked Mary spadla, gulka však našťastie pristála v stene. Hoci mala pištoľ iba jednu gulku, Lilly ešte stále zápasila so ženou, aby jej ju vyrazila z ruky. Rebeka však nesledovala matkinu úžasnú ukážku odvahy. Vytriešťala oči na Ruperta, ktorý sa zjavil vo dverách a teraz sa hnal cez izbu k zápasiacim ženám.
Prišiel! Rebeka si bola taká istá, že nepríde, on tu však bol a. čo keby prišiel o minútu skôr? Zbledla pri pomyslení, že keby vošiel do izby, ked ešte Mary stála s pištoľou v ruke, mohol byť teraz mŕtvy.
V priebehu niekolkých sekúnd však Mary bezpečne odňal zbraň a pomohol obom ženám vstať. Mary hystericky plakala. Dobehli niekoľkí sluhovia, ktorí začuli výstrel, a Rupert prikázal lokajovi, aby Mary zaviedol do druhej izby a strážil ju tam, kým nedorazí policajný vyšetrovateľ.
Lilly si oprašovala sukňu a sucho poznamenala: „Trocha neskoro, však, St. John?"
Rupert sa na ňu usmial. „Vyzeralo to, že máte všetko pod kontrolou. Veľmi pôsobivé, Lilly. A to som si naozaj myslel, že v odkaze, ktorý ste mi zanechali, ste blufovali. Teraz si už nie som taký istý!"
Lilly sa začervenala napriek tomu, že si ju doberal. Rebeka nadvihla obočie a pozrela na matku. „Aký odkaz?"
„Iba som ho upozornila, že ho čakajú nepríjemné následky, ak ti nedopraje trocha pokoja."
Aj Rebeka sa začervenala, vedela, aká úprimná dokáže byť jej matka. Možno mu aj dosť pohrozila. „Napriek tomu si prišiel?"
„Naozaj si myslíš, že by som neprišiel?"
Keďže si myslela práve to, radšej zatvorila ústa.
Rupert pokračoval. „Bola to moja vina. Teraz si myslím, že ako muž s rodinou budem musieť ukončiť spoluprácu s naším spoločným priateľom. Takéto situácie sa už viac nesmú opakovať. Dokonca nepomohlo ani to, že som poveril človeka, aby sledoval dom. Myslím, že mu môžeme odpustiť, že Mary nepovažoval za hrozbu."
„Vedela som o ňom," odvetila Rebeka. „Pristihla som ho, ako sa skrýva v záhrade. Zaniesla som mu zopár koláčov."
Rupert sa rozosmial. „Naozaj? Musel sa cítiť veľmi trápne, no pravdepodobne to bol špeh mojej matky. Ten môj sa ukrýval lepšie!"
Epilog
UŽ BOL VEČER, KEĎ POLICAJNÉMU VYŠETROVATEĽOVI DALI ODpovede na všetky otázky a odviedli Mary Pearsonovú. Lilly dovtedy držala jazyk za zubami a potom sa spýtala Ruperta: „Ste pripravený vysvetliť nám, čo tu robíte?"
„Iste - vašej dcére." Náhle vzal Rebeku na ruky a odnášal ju z izby.
„No tak, len minútku!" Protestovala za nimi Lilly.
Rupert sa nezastavil, v skutočnosti takmer bežal hore schodmi na druhé podlažie. Rebeka prekvapene poznamenala: „Je možné, že nás bude nasledovať."
„Nebude," odvetil s typicky mužskou sebadôverou. „Asi budem musieť vyskúšať všetky kľučky na dverách, aby som zistil, ktorá izba je tvoja, tak ako ty v mojom dome."
Práve začal, keď povedala: „Alebo sa môžeš spýtať."
Pozrel na ňu. „A ty mi to povieš?"
„Čo keby si skúsil tamtie." Kývla k dverám, ktoré sa práve chystal otvoriť.
Vošiel do jej spálne. Flóra predtým pripravila posteľ na noc a nechala slabo horieť lampu. Pozrel na posteľ, umiestnenú v strede izby záhlavím pri stene, postavil Rebeku na nohy a prešiel k posteli, aby ju presunul do kúta. Rebeka sa rozosmiala. Prečo ju to neprekvapilo?
Vzápätí bol späť, znova ju zdvihol na ruky a takmer hodil na posteľ, než ju nasledoval a vzal jej dych vrúcnym bozkom. Objala ho okolo krku. Ak si s ňou chcel v skutočnosti pohovoriť, v tej chvíli nemala záujem. No s ním to tak bolo vždy. Mohla byť nahnevaná, hnev ju opustil v okamihu, keď sa jej dotkli jeho pery.
Bozkal ju o niečo dlhšie, dôkladne, láskyplne, potom sa odtiahol a spýtal sa: „Prosím ťa, odpustíš mi?"
„Čo také?"
„Že som bol taký hlupák. Že som ti neveril. Že."
„Počkaj." Oprela sa o lakeť. „Chceš povedať, že veríš, že som tehotná? A pozri sa na mňa, než mi odpovieš, pretože zatiaľ neexistuje ani štipka dôkazu, ktorá by to doložila." Prešla si prstom po plochom bruchu, aby naň upriamila jeho pohľad.
„Mám ťa vziať za slovo? Rozhodne."
„Prečo?"
„Pretože ťa milujem."
Zatajila dych. Skúmavo mu hľadela do svetlomodrých očí. Videla jeho nežný výraz a oči jej zaliali slzy. „Miluješ?" vyslovila s údivom.
„Vieš, že som sa tomu bránil. Milovať ťa znamená pre mňa úplne nový život. Úprimne sa priznám, nemyslel som si, že som pripravený na takú drastickú zmenu. A v tom bol môj problém. Priveľa som rozmýšľal a ospravedlňoval sa, ignoroval som skutočnosť, že bolo prineskoro. Už si sa mi vryla hlboko do srdca."
„Tak si si myslel, že to napraví, keď ma od seba odoženieš?"
„Beka, nepokúšal som sa ťa odohnať. Dokonca ani neviem, prečo si odišla."
„Znova si sa hral na darebáka, pokúšal si ma, keď si nemal v úmysle. och, už chápem." Od zlosti očervenela. „Ty si to myslel vážne!"
Zasmial sa popod fúzy a silno ju objal. „Si tá najnádhernejšia rozčuľujúca sa žena, akú som kedy poznal, ale aj preto ťa milujem. Áno, pokúšal som sa ti ukázať, ako veľmi som ťa chcel, typicky darebáckym spôsobom bez toho, aby som vyslovil slová, ktoré ma desili. Teraz sa bojím jedine toho, že ťa stratím. Takže hneď ti ukážem, ako veľmi ťa chcem."
Nežne sa dotkol jej líca, kým ju začal znova bozkávať. Ten bozk nenapĺňala len túžba, znamenal oveľa viac. Potom jej pobozkal brucho. Jemne si naň položil hlavu. Do očí jej vošli slzy nehy. Tak veľmi ho milovala.
Hĺbku svojich citov jej ukázal toľkými spôsobmi, tým, ako opatrne jej vyzliekol šaty, tým, ako sa jeho pohľad neustále vracal k jej očiam -dráždivo horúci, a predsa plný citu. Bol k nej ohľaduplný vďaka jej stavu. Mohla mu povedať, že to zatiaľ nie je nutné, vychutnávala si však pomalé tempo jeho milovania a vedela, že potrvá dlho. V jeho výraze bolo jednoducho priveľa túžby. Jeho sebaovládanie ju prekvapovalo. Vedela,
že je to len v jej záujme, pretože kým jej šaty vyzliekal pomaly, tie svoje zo seba prakticky strhával.
Keď na zem dopadol posledný kus odevu, blažené sa uložila pod jeho rukami, zatiaľ čo ju láskal od hlavy po špičky nôh a späť. Naširoko roztiahol ruky, aby počas toho dlhého láskania dosiahol na každý kúsok jej tela. Dokonca jej vsunul palce rúk medzi nohy na krátky dráždivý okamih, než jej rukami zovrel prsia. Skláňal sa k nej a po celý čas ju zahŕňal bozkami. Jeho hodvábne vlasy sa zmyselne plazili po jej už aj tak vydráždenej koži.
„Takže som ťa priťahoval?" vyslovil skôr, než jej perami zovrel bradavku a ona sa so stonom nahla k nemu.
Priťahoval. Stále. A vždy bude! Keď však otvorila oči a zistila, že na ňu pozerá, kým cmúľal jej bradavku, uvedomila si, že to myslel vážne. Nebol si istý.
„Nevieš si predstaviť ako veľmi," zamrmlala.
„Potom máš priveľmi silnú vôľu, láska. Naozaj som si myslel, že som stratil prax."
„Myslím, že to je nemožné," vydýchla a zovrela mu vlasy, aby si k sebe pritiahla jeho ústa.
Bozk, ktorý nasledoval, bol nesmierne vášnivý a vítaný. Rebeka skončila s pomalým postupom. Chcela ho a hneď! On však ešte neprestával dráždiť jej zmysly. Vklzol do nej svojím dlhým prstom. Vnútri nej sa začali vzdúvať vlny rozkoše, ktoré by ju preniesli cez okraj, keby to dovolila.
Naozaj si vybudovala istú silu vôle, o ktorej sa práve zmienil, a zašepkala mu oproti perám: „Nie."
„Áno."
„Nie, chcem ťa mať v sebe."
Zastonal a tak rýchlo jej vyhovel, že sotva mala čas objať ho predtým, než do nej hladko vklzol. Och, cítila hlboko v sebe jeho horúčavu a úžasnú mužnosť. Neexistovalo, aby v tej chvíli prestali.
Úplne ju pohltila tá neuveriteľne sladká rozkoš, ktorá pokračovala a naďalej pulzovala okolo neho, kým nedosiahol vlastný orgazmus.
Vrúcne ho objímala, svojho darebáka, manžela a lásku. „Hocikedy, hocikde, povedz a som len tvoj," nazdala sa, že ho počuje vysloví t, a zasnene sa usmiala, ešte vždy slastne vychutnávajúc dozvuky ich
rozkoše, než aby sa zmohla na ďalšiu reakciu. Presunul sa polovicou tela nabok, aby ju odbremenil, pričom si tú druhú ovinul okolo nej, nohu okolo jej bokov, ruku cez jej hruď, s perami na jej krku, trúc jej kožu páperovo jemnými bozkami.
„Takže si to nepredstavujem? Aj ty ma miluješ?" spýtal sa.
Rebeka musela po tej otázke prestať fantazírovať. Odtiahla sa, aby mu videla do tváre. Vari umieral od túžby spýtať sa to? Pretože vyzeral taký presvedčivý, predstierala prísny pohľad. „To si naozaj nezaslúžiš počuť."
„Máš pravdu," súhlasil, hoci nesúhlasil vôbec, pretože vzbudzoval priveľa sebadôvery.
A tak dodala: „Mala by som sa pokúsiť presvedčiť ťa, že som zaľúbená iba do tvojej krásnej tváre? Áno, myslím, že mala."
„Dobrý Bože, nerob to!" zvolal, potom si vzdychol. „Výborne, zaslúžil som si to. Aby si vedela, ty si jediná žena, ktorej to prejde, keď to vysloví, ale, prosím ťa, nech je to posledný raz. Nie som krásny. Krásne sú len ženy."
„Na druhej strane," venovala mu ten najnežnejší pohľad, „jestvujú aj anjeli."
Zastonal a znova ju prevalil pod seba. „Nie som ani anjel. Anjeli nemajú zmyselné myšlienky, ako sú tieto." Vrúcne ju pobozkal.
Určite už na to viac nemyslela. Namiesto toho zistila, aké bolo milovať sa s týmto mužom bez sporov, keď láska viedla ich ruky, ich srdcia a napĺňala ich najhlbším šťastím.
Keď po krátkej chvíli nabrala dych, povedala: „Och, nikdy som si nemyslela, že poviem, ako veľmi som šťastná, že si darebák, a nie anjel. No myslím si, že je to v poriadku, pokým si môj darebák."