ANJEL SMRTI
Lukáš Krivošík


Zrcadlo rubriky Povidky sci-fi sekce Neviditelného psa,
http://pes.internet.cz/scifi
Päť veľkých lámp svietilo na operačný stôl a ostré lúče ich umelého svetla oblyzovali sterilné biele steny. Chirurgické nástroje ležali dokonale zoradené na podnosoch, ale Kohn ich nepotreboval. Využíval prístroje, o akých by väčšina chirurgov mohla len snívať, takže si vystačil aj bez asistencie inštrumentárky. Mužovi na operačnom stole nimi práve otváral lebku.
Kohn by sa snáď aj rozosmial. Mal teraz moc nad človekom, osobujúcim si celý život moc nad inými. Rozosmial by sa, keby sa mu pri spomienkach na minulosť nenatískali do očí slzy a žiaľ.
Musí teraz počkať, kým prístroj neodsaje z povrchu mozgu všetku krv. Všimol si, ako na dlážku dopadla slza. Presne takú uronil vtedy, pred tridsiatimi piatimi rokmi na železničnej stanici v Novákoch, na Slovensku.
Snežilo. Padajúca kvapka sa vtedy stratila medzi hustými vločkami. Iba priehlbinka v snehu ukázala miesto, kam dopadla. Vtedy 14-ročný Manfred Kohn ju uronil z ľútosti. Patrila dvom davom, zhromaždeným pred stanicou. Jeden mal práve nastupovať do vlaku a ďalší sa sem proste len prišiel na nich pozrieť. On bol v tom nastupujúcom a pri pohľade na tých druhých uronil
slzu. Patrila im a ich ľahostajnosti. Cez deň títo ľudia u Kohnovcov nakupovali a v noci im kameňmi vybíjali okná. Jeho najmladšia sestra Jena ho poťahala za kabát a spýtala sa, prečo plače.
Nevedel jej odpovedať, rovnako, ako jemu nevedeli rodičia odpovedať na otázku, prečo ich teraz všetkých odvádzajú na stanicu, čakajúc na vlak do neznáma.
Vo svojom veku nevedel pochopiť ešte veľa vecí. Prečo na nich všetci kričia: judengesindl, potkany, svine židovské...? K čomu sú tie ozbrojené stráže, muži v čiernych uniformách s modrou páskou na ruke, s čiernym dvojkrížom v bielom kruhu? Myslí si niekto, že ten dav asi stovky nováckych mužov, žien, starcov a detí niekam utečie!?
Gardistický veliteľ Bachratý, vypasené prasa, ktorému otec napriek všetkému niekoľkokrát pomohol, sa teraz len smeje popod fúzy. On a jeho muži si o chvíľu medzi sebou rozdelia aj majetok Kohnovcov.
Po stanici sa ozvalo kvílenie píšťalky. Vlak už dorazil. Zhromaždený dav musel do dobytčích vagónov nastúpiť čo najrýchlejšie a muži v čiernom nešetrili údermi a kopancami, aby im v tom pomohli. Jedna žena takto vo vlaku nakoniec potratila.

Manfred nikdy poriadne nevedel po nemecky, ale tie tri slová sa mu do pamäti vryli navždy. ARBEIT MACHT FREI - práca oslobodzuje. Ironický nápis nad kovovou bránou miesta, kde mal vlak konečnú. Keď tam dorazili, už nesnežilo. Mladého Kohna ohúrili kúdoly dymu, ktoré sa valili z komínov v pozadí.
- Elektráreň, pomyslel si. Ale načo tu potom potrebujú Židov?
Ešte počas príchodu ľudí rozdelili. Ženy od mužov starých a chorých od mladých a zdravých, dospelých od detí. Tak ako hebrejský boh kedysi sľúbil, že oddelí dobrých od hriešnikov.
Manfred a jeho sestra zostali spolu v jednom baraku. Nemecké stráže, od ktorých sa postupne učil jednotlivé slovíčka, volali toto miesto Auschwitz-Birkenau. Poľský väzni však mali preň oveľa poetickejší názov: Osvienčim.
Keby tak vedel, kam mizli všetci tí ľudia. V tábore vládla zlá hygiena. Mnohí ochoreli. Ak niekto nevládal pracovať, odviedli ho preč, vraj na maródku. Zatiaľ sa z nej nikto nevrátil. Manfredovi spoluväzni tvrdili, že ich odchádzajúce vlaky odvážajú do nemocníc, ktoré im platili bohatí príbuzní. Ľutoval, že on nemal žiadnych bohatých príbuzných, čo by ho vykúpili. Jeho otec vlastnil len maličký obchodík a navyše bol tu, v tábore.
Hoci ho už dávno nevidel.
Tie komíny mu nedávali pokoj. Dymili bez prestávky. Zaujímalo ho, čo tam asi tak spaľujú. Jacob van Haugen, holandský Žid mu raz tvrdil, že tam spaľujú ľudí. Tomu ale Manfred nemohol uveriť. Nepripustil si, že by celá jeho rodina, všetci jeho blízki skončili ako palivo do pecí. To by Nemci museli Židov veľmi nenávidieť. No stráže nikdy žiadnu nenávisť najavo nedávali. Len slepá ľahostajnosť a rezervovanosť. Aspoň k nim, deťom.
Jena raz ochorela. Nachladla a začala kašlať. Zhoršovalo sa to každým dňom. U stráží to nezostalo bez povšimnutia. Jednej noci mal Manfred zlí sen. Snívalo sa mu, že Jacob mal pravdu, že ho odviedli k peci a zaživa tam spálili. Neskôr zistil, že to tak nefunguje, no tá predstava ho už vtedy vyľakala.
Ešte v tú noc prišli do ich baraku dvaja mohutní esesmani. Chceli Jenu odviesť. Vraj k lekárovi, aby ju vyliečil. Manfred na nich naliehal, aby mohol ísť s ňou.
Vojaci súhlasili. Previedli ich koridorom, z oboch strán obohnaným ostnatým drôtom do časti tábora, v ktorej ešte nikdy neboli. Zo strážnych vežičiek mierili na zem reflektory, ktoré ako pátrací pes olizovali jeden štvorcový meter tábora za druhým.
Manfred Kohn sa tváril pokojne. V prípade ale, že by ich naozaj viedli do spaľovne bol pripravený brániť seba i svoju sestru. Nestalo sa tak.
Zastavili sa pred dreveným zrubom, ktorý sa ničím nelíšil od tých ostatných. Jediný rozdiel spočíval v bielom plátne s červeným krížom nad dverami. Manfred sa upokojil. Vyzeralo to ako ošetrovňa a navyše to nemalo komín.
Vstúpili dnu. Najprv menšia miestnosť. Vešiak a lavičky naznačovali, že je to čakáreň. Zo stropu visela žiarovka. Hoci už slabla, stále okolo nej poletovali mole.
"Poďte ďalej, doktor vás už očakáva", pôvabná mladá blondínka v bielom sa usmiala a opäť zmizla v dverách ordinácie. Napätie z Manfreda pomaly opadlo. Jena od začiatku strach nepociťovala. Tešilo ju, že niekto vylieči jej kašeľ.
Miestnosť pôsobila chladným sterilným dojmom. Po šírke ju rozdeľoval záves, za ktorý nebolo vidieť. V tej časti, ktorú však Manfred videl, stál pracovný stôl. Z jednej strany sedel lekár, z druhej jeho sestrička, čo ich pred chvíľou volala. Obaja čosi vypisovali.Na stene viseli dva portréty a oproti stolu ležala posteľ pre pacienta.
Doktor konečne dopísal. Nebol starý. Vlasy mal nagelované, s cestičkou rozčesané na dve strany. Pri úsmeve sa medzi jeho hornými zubami objavila pomerne veľká medzera, no inak pôsobil sympaticky.
"Takže mládež, kto je chorý?" Spýtal sa familiárne.
"Ja prosím", osmelila sa Jena.
"Jena Kohn, a ty si...?" Sestrička sa obrátila k Manfredovi. Ten jej nadiktoval meno a na otázku, či je chorý záporne pokrútil hlavou.
"Staráš sa o sestru, to je pekné." Doktor vytiahol spod stolu drevenú paličku. Pozrel Jene hrdlo a popočúval ju. "Nechceš kúsok čokolády, maličká?"
Jena sa potešila. Odkedy začala vojna, čokoládu nejedla.
"Zápal priedušiek", skonštatoval. "No nič, skúsime to injekciou."
"Injekciou?!" Jena preglgla, nemala rada injekčné striekačky.
"Neboj, nebude ťa to bolieť, je to skôr ako uštipnutie komárom", snažila sa sestrička rozptýliť jej obavy.
Manfred svoju sestru pevne chytil za ruku. Chcel, aby sa nebála.
Sestrička na chvíľu zmizla za závesom. Vrátila sa s injekciou naplnenou čiernou kvapalinou.
"Len kľud!" Lekárov hlas pôsobil upokojujúco. Zdravotná sestra vatou vydezinfikovala miesto nad lakťom, kam mali Jenu pichnúť. Tá zaťala zuby.
Manfred zovrel jej ruku pevnejšie. Ihla prenikla do žily. Kvapalina vo vnútri striekačky bola tmavá. Tmavá ako smrť. Pomaly jej prúdila do žíl.
Mladý Kohn si všimol prsty, držiace striekačku. Boli dlhé a chudé, zakončené zožltnutými nechtami, pilníkom zaostrené, ako pazúry šelmy. Zmocnil sa ho silný pocit neistoty. Lekár i sestrička na Jenu zízali ako na nejaké pokusné zviera. Skôr než jej doktor vstrekol do tela celý obsah injekcie, zmodrela jej tvár a omdlela. Jej brat ju chcel chrániť. Vykríkol, ale dvaja esesmani ho uzemnili. Nevedel sa im vytrhnúť.
"Helga, opláchnite striekačku! Ten motorový olej z nej dobre odstráňte. Nerád by som našich liečil takýmito injekciami."
Manfred Kohn tomu nemohol uveriť. On jej vstrekol motorový olej! Jenine pery zrazu sfialoveli. Ešte raz pomaly otvorila unavené očká... a potom vydýchla naposledy. Chlapcovi sa v tom okamihu zrútil celý svet. Kopal okolo seba, ako diabol, no jeden zo strážcov mu uštedril ranu do brucha. Podlomilo mu to nohy a vyrazilo dych.
Lekár ďalej sedel na stoličke, pilníkom si zaostroval nechty a vypiskoval nejakú melódiu. "Poznáš tých dvoch pánov, čo tu visia?"
Manfred otázke sprvu neporozumel, potom si uvedomil, že doktor má na mysli obrazy na stene.
"Jeden je náš führer, chlapče. A ten druhý to je jeho najvernejší spolupracovník, šéf SS, Heinrich Himmler."
Manfred sa nezmohol ani na slovo. Pozoroval len telo svojej mŕtvej sestry, ležiace na posteli. Jej otvorené oči akoby naposledy volali o pomoc.
"Náš führer si praje, aby ste vy Židia zmizli z povrchu zemského, lebo škodíte. Preto som tvoju sestru musel zabiť." Z jeho úst vôbec nevychádzala ľútosť. Hľadal len vágne ospravedlnenie pred sebou samým. "Vieš chlapče, zajtra ráno budeme tvoju sestru pitvať. Uvidíme, ako rýchlo smrť postupovala jej krvným obehom. Lepšie tak pochopíme jej podstatu a budeme môcť vyrábať lepšie lieky pre vyššiu rasu. Jena vlastne zomrela kvôli ľudstvu." Lekár sa poškriabal za uchom. "A preto teraz zomrieš aj ty."
Manfreda sa pevne chopili obaja esesmani. Jeho zúfalý odpor bol márny, nemal proti nim šancu. Doktor odostrel záves. Nachádzalo sa za ním kovové kreslo, okolo ktorého boli rozložené chirurgické nástroje. Stráže ho naň posadili a ruky ku kreslu pripevnili koženými remienkami.
"Helga ešte jednu injekciu! Bude lepšie, ak zajtra k autopsii vypitváme dva pokusné objekty." Doktor začal zase niečo vypisovať, pískajúc si čosi z Bachových Brandenburských koncertov. Alebo to boli Chopinove Klavírne skladby? Manfred mal iné problémy. Doktor sa k nemu blížil s ďalšou injekciou naplnenou olejom. Kohnov pohľad zamrzol práve na tej striekačke. Doktor sa usmial, niečo ho napadlo. Pod perami mu vystupovala široká medzera: "Dám ti ešte jednu šancu, ako sa zachrániť."
V Manfredovi skrsla iskrička nádeje.
"Musíš mi povedať, z ktorej skladby je toto..." Doktor si opäť začal vypiskovať.
Manfred sa nevedel rozhodnúť Bachove Brandenburské koncerty alebo Chopinove Klavírne skladby!? Čierne alebo biele. Jedno alebo druhé?
"Tak čo, vieš?"
Musel si vybrať. Ihneď!
"Sú to Brandenburské koncerty Johanna Bacha!" Vydal zo seba ustráchaný chlapec. Modlil sa k Bohu, aby mal pravdu. Lekár sa na chvíľu zarazil. Pohliadol k sestričke a potom pokýval hlavou: "Nie, nie, bohužiaľ. Je to Wagnerov prsteň Niebelungov. Je mi to ľúto."
Pre Manfreda Kohna zhasla jediná nádej. Dúfal len, že jeho smrť bude rýchla a bezbolestná. Doktor sa nad neho naklonil. Ešte raz na svoju obeť pozrel. Šiel ho pichnúť, no ihla sa pri kontakte s pokožkou zlomila. -Skôr než stihla prepichnúť žilku.
"Schweinerei!" Zahrešil doktor. "Doneste mi novú ihlu", pokynul k Helge.
"Je mi ľúto, ale táto bola posledná. Všetky zásoby idú na východný front. My z toho dostávame len zlomok."
"Prekliaty Wehrmacht! Myslia si, že armáda je čosi viac, ale sú to práve SS, kto očisťuje ľudstvo od spodiny", poznamenal si lekár popod nos.
Manfred sprvu nechápal, čo sa dialo. Dokonca aj keď mu lekár povedal, že sa môže vrátiť do svojho baraku, neveril. Myslel si, že je to opäť nejaká jeho hra.
Ale nebola.
Ešte v tú noc sa vrátil do svojho baraku a všetkým povedal pravdu. Mnohí jeho priatelia ju nezniesli a radšej volili smrť v krupobití guliek alebo v elektricky nabitom plote. Ale Manfred Kohn si povedal, že prežije. V ten večer zistil, že diabol má meno a to meno znie Dr. Josef Mengele. Celé roky, strávené v tábore, nerozmýšľal nad ničím, len ako prežiť. Ráno si predsavzal, že sa dožije večera. Večer, že sa dožije rána. A tak to šlo deň, čo deň. Po celé štyri roky, až jedného rána sa zobudil a zistil, že všetci dozorcovia sú preč. Väzni zo začiatku nechápali. Až keď na obed prešiel vstupnou bránou, popod nápis ARBEIT MACHT FREI, ruský tank, až potom pochopili, že sú voľní. Aspoň tí západoeurópski. Väzni z východnej Európy si ešte dobre pamätali predvojnové správy o Stalinových protižidovských pogromoch. Ale aj ich nedôvera zmizla, keď Rusi priviezli prvý náklaďák zemiakov.

Manfred sa s pomocou Červeného kríža snažil nájsť niekoho zo svojej rodiny, no neprežil nikto. Zostal na svete sám. Niekoľko mesiacov ešte ostal v Poľsku, no ku koncu roku 1945 už mal rozmýšľať, kam pôjde.
Mohol sa vrátiť do obnoveného Československa, ale jeho dom bol obsadený. Býval v ňom istý súdruh Bachratý, člen vzmáhajúcej sa Komunistickej strany. Do Palestíny bola cesta zablokovaná. Briti lode s utečencami kontrolujú a pasažieri sú potom, ako ilegálni imigranti väznení v internačných táboroch. To Manfred nechcel. Neprežil holocaust preto, aby po štyroch rokoch v nemeckom lágri skončil v britskom.
Zostalo jediné východisko. Spojené štáty americké! Jediný štát, kde sa Židia kedy mohli cítiť bezpečne.Vtedy 18-ročný Kohn dostal nejaké peniaze od medzinárodného Červeného kríža. Tie akurát vystačili na cestu.
Keď z vlaku pozoroval zničenú nemeckú krajinu, pociťoval zavše i zadosťučinenie. V Stuttgarte, rozbombardovanom meste zničenom anglo-americkými náletmi, nastúpil do vlaku ďalší Žid. Muž, čo prežil Terezín, Simon Rosenkranz. Trpezlivo si vypočul celý Kohnov príbeh a potom sa mu zdôveril zo strašným tajomstvom.
Rosenkranz bol členom tajnej organizácie "Jahveho pomsty". Jej členmi boli bývalí väzni z koncentrákov, ktorí sa rozhodli, že svojim trýzniteľom vrátia všetky príkoria aj s úrokmi. Podplácali spojeneckých vojakov, čo strážili väznice s nacistami, a potom skoncovali s tými najhoršími. Niekedy si ich našli u nich doma. Po večeroch ich navštevovali a zabíjali, často dokonca pred zrakom ich manželiek a detí.
- V mene božej spravodlivosti, ako hovoril Rosenkranz. Chcel prehovoriť aj Kohna, aby išiel s ním a vypátral vrahov svojej rodiny. Ale on odmietol. Tvrdil, že pomsta nie je východisko. Nebol o tom vtedy presvedčený, naopak, najradšej by sám Mengeleho zabil. No jednak si myslel, že doktor, prezývaný Anjel smrti, je už mŕtvy a jednak chcel ísť do Ameriky práve preto, aby na všetko zabudol.
Rosenkranz to akceptoval, ale dohodli sa aspoň na listovom kontakte. V Hamburgu obaja vystúpili. Kohn nastúpil na cestu za novým životom, Rosenkranz chcel dostať bývalého dozorcu z Terezína, ktorý sa mal ukrývať práve v Hamburgu.
Keď sa v New Yorku vylodil, zostali Kohnovi asi dva doláre. Nemal na výber: bol sám a bez peňazí, musel nájsť pomoc. Našiel ju v židovskej štvrti na severe Manhattanu. Zamestnal ho tam jeden taliansky Žid, ktorý do USA pricestoval ešte pred vojnou. Mal menšiu pekáreň, kde pripravoval košér jedlo. Manfreda zamestnal v kuchyni.
Po večeroch chodil do ješivy, židovskej školy, kde si dopĺňal vzdelanie. Veľmi mu to tam nevyhovovalo a už v lete 1946 preňho prišlo vykúpenie: dostal pozvánku na univerzitu v Berkeley. Manfred sa totiž učil rýchlo a jeho mimoriadny talent na matematiku a fyziku si čoskoro všimol aj rabín, vedúci jeho skupinu. Na jeseň mal opäť dve možnosti. Alebo pôjde na univerzitu alebo do Palestíny, kde sa Chaim Weizman a David Ben Gurion snažili založiť židovský štát.
Zostal pri tom prvom. Šiel študovať. Kým jeho spolužiaci sa po večeroch zabávali v rytme nastupujúceho rock and rollu, on čítal so záujmom knihy. Fyzika ho fascinovala a vďaka štúdiu potlačil aj spomienky na vojnu.
Diplom dostal v roku 1951. Vtedy už na seba upovedomil a jeden z profesorov ho raz zoznámil s dvoma pánmi v značkovom strihovom oblečení. Boli zo CIA a ponúkli mu prácu. Malo ísť o skúmanie ukradnutej sovietskej technológie v rámci jedného z projektov Studenej vojny. Manfreda to lákalo, prijal.
Keď dorazil do Midlandu v Mohavskej púšti, zdalo sa mu, že je v hociktorom inom americkom mestečku, len trochu excentricky položenom. Midland však nebol na žiadnej mape a ľudia, čo tu pracovali, oficiálne neexistovali. Mestečko malo niečo vyše dve tisíc obyvateľov. Väčšina z nich boli vedci, či vojaci. Neboli nikde registrovaní, len tu sa o nich vedelo, že vôbec existujú.
Manfred dostal laboratórium, asistenta a prácu v podobe menších kúskov techniky, ktoré mal analyzovať. Vedel, že je to len malá časť niečoho väčšieho, ale kvôli bezpečnosti poznal každý len nepatrnú časť mozaiky. To, čo tu skúmal sa mu zdalo ohromne pokročilé. Jeho spolupracovníci zrejme neverili, že ide o sovietsku technológiu, i keď každý mal zakázané hovoriť v súkromí o svojej robote. Aj napriek zdanlivému dostatku, v ktorom všetci žili, v mestečku vládla stiesnenosť a ohromná pretvárka. Kohnovi spolupracovníci nikdy o práci v súkromí nehovorili. Hrali golf a zhovárali sa o banalitách. Ak niekto, čo i len náznakom spomenul výskum, vždy sa našiel ktosi, kto zmenil tému. Len raz mu jeden spolupracovník, čo tu bol od začiatku, prezradil, že tu skúmaný objekt je možno UFO zostrelené v Roswelle v roku 1947. Zrejme objekt mimozemského pôvodu. To so Sovietmi nebolo nič iné, ako prísne tajná lož.
Manfred však akosi podvedome tušil, že to, čo každé ráno nachádzal vo svojom laboratóriu je až príliš pozemské. Na jednej strane to síce bolo neuveriteľne vyspelé, Kohn usudzoval, že je to hardware, umožňujúci spojiť stroj s nervovou sieťou človeka. Avšak vždy, keď ho išiel skúmať, zmocnil sa ho akýsi pocit neistoty a vnútornej úzkosti.

- Nemáš právo na život! Si menej ako my. Keď sme na teba ukázali prstom, aj tvoji priatelia sa zmenili na nepriateľov. Nájdeme si ťa. Ani tu nám neutečieš. Zničíme ťa a napravíme to, čo sme pokazili v Osvienčime.
"Manfréééd!!!"
Kohn sa zobudil. Bol celý spotený. Zdalo sa mu, že naňho kričí jeho mŕtva sestra. - A predtým Mengele. Už to tak išlo päť nocí. Tušil, prečo to tak je.
Na druhý deň ráno, hneď ako prišiel do práce, prezrel pod mikroskopom všetky kúsky cudzej technológie, s ktorými práve robil. Prezrel každý štvorcový milimeter ich plochy, ale nenašiel, čo hľadal.
O dva týždne, keď dostal novú zásielku, čosi objavil. Na predmete, čo vyzeral ako neurálny čip, bol vypálený akýsi nápis. Aj cez mikroskop sa dal len ťažko rozpoznať. Až po opätovnom zaostrení to dokázal prečítať.
Zhrozil sa. Čítal to znovu a znovu. Nechcel si pripustiť, že by to bola pravda. Že by ho dobehli tiene minulosti, ale bolo to tak.
Stál tam nápis: DEM DEUTSCHEN VOLKE, Nemeckému ľudu. Kúsok pod tým sa nachádzala orlica s roztvorenými krídlami, v drápoch zvierajúca hákový kríž a pod ňou sériové číslo: SS-2540A . Takže žiadny Roswell, žiadny ufóni.
Ešte veľa ráz analyzoval technológiu s takýmito sériovými označeniami, ale na niektorých predmetoch našiel ešte aj čosi iné. Neznáme znaky, nepodobné žiadnemu známemu písmu. Domyslel si, že analyzuje po vojne ukoristenú nacistickú technológiu, ale neveril, že by ju Nemci vytvorili sami. Musel im v tom ktosi pomáhať...
Po čase Kohn funkciu cudzieho hardwaru pochopil. Išlo o navigačný systém, zrejme nejakého pokročilého stroja. Pilot mal v mozgu implantovaný čip, ktorým stroj riadil obyčajnou myšlienkou. To šlo ale len v spánku, pri vytvorení théta vĺn. "Vo sne" splnul pilot so strojom a vytvorila sa tak ohromná možnosť na urýchlenie palubných operácií.
Kohn nevedel, ako je to možné, ale technika naňho mala zhubný vplyv. Nočné mory pokračovali a párkrát navštívil kvôli nim aj psychiatra. Už ako 27-ročnému mu vypadala väčšina vlasov. A k tomu ešte ten škandál!

V roku 1954 sa v Midlande rozšírilo, že ktosi podával Rusom správy o tunajších aktivitách, ba dokonca im niekto mal poslať aj vzorky techniky. Veliaci generál nariadil prísne vyšetrovanie. Do Midlandu dokonca pricestoval aj senátor Joseph McCarthy, predseda Výboru pre neamerickú
činnosť. Netrvalo dlho a Kohnov priateľ Edmund Berger ho varoval, že FBI i CIA upodozrievajú práve jeho. Berger bol bývalý nacistický inžinier, ktorého Američania po vojne zajali. Mal voči Kohnovi zlé svedomie a preto ho varoval. Ten tomu však nemohol uveriť. Prečo by ho mali upodozrievať? Práve jeho!
"Lebo si Žid, Manfred a Osvienčim oslobodili Rusi. Myslia si, že im zato môžeš byť taký vďačný, až je z teba zradca", povedal mu vtedy Edmund.
Čoskoro objavil aj ďalšie náznaky.
Jedného dňa si Kohn proste zbalil veci. Zobral zo sebou všetky svoje vedecké výsledky i vzorky cudzej technológie. Podplatil pár vojakov a vytratil sa cez noc. Po vybavení falošných papierov Spojené štáty opustil.
Nevydal sa však smerom do Európy, Ruska, či Izraela, ako by sa mohli domnievať jeho prenasledovatelia. V New Orleans nastúpil na loď s cieľom dostať sa do vtedajšieho raja všetkých Američanov, na Kubu. Luxusné uličky Havany boli vtedy vysvietené neónovými reklamami a o Fidelovi Castrovi počul málokto.
Pod falošným menom zohnal ubytovanie v jednom zastrčenom hotelíku hlavného mesta. Z peňazí, ktoré mal k dispozícii si mohol užívať, ale on už mal iný cieľ. Izrael stále zo všetkých strán ohrozovali arabskí susedia. Cudzia technológia mohla židovskému štátu pomôcť vylepšiť svoju obranu. Kohn poslal teda list svojmu dávnemu priateľovi Simonovi Rosenkranzovi. Ten bol teraz dôstojníkom izraelskej tajnej služby MOSSAD, Oddelenia pre hľadanie nacistických vojnových zločincov. V dopise mu opísa situáciu a očakával pomoc. Vedel, že Izrael a USA sú spojencami, ale Američania všetko Izraelcom nehovorili. Kohn dúfal, že to platí aj opačne.
V roku 1955 prišla odpoveď. Rosenkranz písal, že má záujem na stretnutí. Na marec si dohodli schôdzku v Buenos Aires, v Argentíne.
Raz večer sa Kohn vrátil do svojej prenajatej izby. Havanský vzduch bol nasýtený oceánom a úzke uličky mesta ponúkali úkryt zlodejom i milencom. Dvere na apartmáne mal ako vždy zamknuté na dvakrát. Otvoril ich a vstúpil dnu. V tmavej obývačke zbadal otvorený balkón a cigaretový dym, stúpajúci ponad jedno z kresiel.
Zasvietil.
V kresle sedel Edmund Berger. Nemec, ktorý ho v Midlande varoval. "Azda už aj teba začali upodozrievať zo sympatií ku komunizmu?" Spýtal sa ho Manfred s miernym nádychom irónie v hlase.
Berger bol prekvapený. Kohn asi o ničom nevedel: "Manfred, éra McCarthyho a jeho honu na bosorky sa skončila. Nečítaš noviny? Keď sa jeho obvinenia začali dotýkať už aj Pentagonu, poslali ho dočerta."
Mal pravdu, Manfred Kohn naozaj nečítal noviny. Nemal na ne čas.
"Prišiel si ma zatknúť?" Opýtal sa Kohn, akoby mu to v konečnom dôsledku bolo jedno.
"Nie! Od Izraelcov vieme, že udržiavaš kontakty s Rosenkranzom. Vedia, že s ním máš schôdzku v Montevideu..."
Kohn to postrehol. Prečo Berger hovoril o Montevideu, keď so Simonom sa chcel stretnúť v Buenos Aires? Pasca, alebo zlé informácie CIA?
"...chceme, aby si im ho našiel!"
"Čože?!" Kohn nechápal.
"Rosenkranz už pre MOSSAD nepracuje. Chcel svoje protinacistické ťaženie preniesť aj do Južnej Ameriky. Jeho nadriadení s tým ale nesúhlasili. Zmizol im."
"Prečo si CIA myslí, že vám ho nájdem?"
"Lebo inak ťa za krádež tých fragmentov zabijú." Berger pred seba do výšky zodvihol hnedý kožený kufor: "Tu som uložil všetko, čo si ukradol. Musíš to vrátiť, aby si sa v ich očiach očistil!"
"A čo, ak sa v ich očiach očistiť nechcem?"
"Nebuď hlupák, Manfred." Chytil Kohna za golier. Chcel mu čosi povedať, ale Kohn ho odsotil. Berger zakopol a temeno hlavy si pri dopade udrel o hranu stola.
Nehýbal sa.
Manfred k jeho krku s obavami vystrel ruku. Žiadny pulz, bol mŕtvy. Kohn zabil muža, čo ho varoval. Nemca, ktorý sa poučil. Nerozmýšľal nad svojim činom.
Ešte nie.
V tú noc si všetko pobral a nastúpil na loď do Ria. Stadiaľ pokračoval rôznymi okľukami až do Buenos Aires. S Rosenkranzom sa stretol 14. maca, práve v deň výročia vzniku vojnového slovenského štátu. Režimu, čo Kohna a jeho blízkych dostal do koncentračného tábora.
Rosenkranz informoval Kohna, že mnohí pohlavári prežili a unikli z Európy. Práve vo vojne neutrálna Argentína predstavovala pre nich ideálny nový domov. Išlo doslova o zlatú baňu: Eichmann, Priebke, Mengele... Pri posledne menovanom prebehli Kohnovi po chrbte zimomriavky.
On žil! Celé roky si myslel, že Mengele zahynul niekde na úteku pred Spojencami a na svete už straší len jeho duch v podobe Manfredových nočných môr.
No, mýlil sa. Prežili skoro všetci. Žili v tejto krajine a išlo len o to ich nájsť. Simon Rosenkranz sa rozhodol, že z miestnych Židov vytvorí základ pre novú "Jahveho pomstu". Manfred Kohn naopak potreboval čas na zdokonalenie technológie, ktorú skúmal.
Obaja sa rozišli. Kohn ešte nakoniec svojho priateľa požiadal, aby ho informoval, ak by čosi počul o Mengelovi.
Prešlo desať rokov, kým sa ich cesty opäť skrížili. Jedného naháňala CIA, druhého MOSSAD. Kohn upadal do stále hlbších depresií. Na hrozné sny si nezvykol. Práve naopak, pridali sa aj výčitky svedomia za Bergerovu smrť. To všetko sa nakoniec prejavilo na jeho zdraví. Cudziu technológiu už skoro pochopil. Vedel, že je na nej čosi diabolské. Čosi, čo ho krok za krokom pochováva. Kto to len nacistom pomáhal v jej vývoji? Asi mali aj iných spojencov, ako bol Tiso či Mussolini...
K pokroku ho ale hnala snami povzbudená túžba po pomste. Plán dať to všetko Izraelu zhasol. No, ak by sa mu podarilo, čo zamýšľal, vytvoril by sa pre budúcnosť úplne nový systém na potrestanie zločincov.

Kohn a Rosenkranz sa opäť stretli v Sao Paule, v lete roku 1965. V tých sparných horúčavách si jeden na druhom uvedomili, ako za ten čas zostarli.
Simon vyzbrojil a vycvičil skupinu asi päťdesiatich mladých mužov, juhoamerických Židov, veriacich v pomstu. Ich sa holocaust nedotkol, ale pre Simona by boli ochotní aj zomrieť. Rosenkranz vypátral Mengeleho haciendu. Ležala hlboko v pralese. Išlo takmer o pevnosť. Luxusný statkársky dom, obkolesený ostnatým plotom a strážnymi vežami s guľometmi. Rátalo sa s tým, že ho stráži asi stovka po zuby vyzbrojených neonacistov.
Vtedy došlo medzi Kohnom a Rosenkranzom k roztržke. Kohn nechcel, aby príslušníci Jahveho pomsty Mangeleho zabili, no Simon nechcel ustúpiť. Už v roku 1960 uniesol MOSSAD do Izraela Adolfa Eichmanna, a jeho muži tiež chceli konečne zaznamenať nejaký úspech.
Pomstitelia išli, ale bez Kohna.
Utrpeli zdrvujúcu porážku, Mengele sa zachránil, hoci jeho vlastní ľudia utrpeli v boji ťažké straty. Zvyšok svojich ľudí poslal nacistický Anjel smrti domov do Nemecka a on sám sa utiahol do nenápadného domčeku, kde s ním zostal len kuchár Hasso a jeho verný ošetrovateľ Heinrich.
Kohn mu bol šesť rokov na stope bez toho, aby o tom Mengele čo i len tušil. Potom sa rozhodol, že udrie.

Doktor Mengele mal problémy so slepým črevom a museli ho operovať. Kohn zmenil záznamy nemocnice Sv. Františka v Buenos Aires a vypožičal si ich operačnú sálu.

Manfred Kohn tam teraz stál, sám nad vrahom svojej sestry a jediným pohybom skalpelom mohol ukončiť jeho život. To by však prejavil až priveľké milosrdenstvo pre muža, čo skrývajúc sa za vedu a medicínu, vraždil a zmrzačoval. Amputácie končatín zdravým ľuďom, operatívne odstránenia kostnej drene bez narkózy, či vstrekovanie olejov a kyselín do krvného obehu. To bola pravá tvár Anjela smrti.
Pri operácií využil Kohn len zlomok cudzej technológie, zvyšok zničil a svoje vedecké výsledky dobre uschoval. Mengelemu voperoval do hlavy neurálny čip, akúsi protézu svedomia. Sám pre seba ho nazval Šoa, "proti zabudnutiu".
Vždy, keď Mengele dosiahne REM-spánok, teda snovú úroveň, mal čip vydať pomocou pár neuroelektrických signálov mozgu úlohu vytvárať určité spánkové vzorce z podvedomia.
Tie by v určitých pomeroch spôsobili, že Mengele by sníval o svojich zločinoch. Každú noc by ho s nimi konfrontoval jeho vlastný mozog.
Kohn lebku uzavrel laserovým skolpelom. Po rane nezostala ani stopa. Keď uvidel, že pacientove životné známky sú stabilné, privolal tlačítkom pomoc z dispečingu. Skôr než prišla, skratoval svoje moderné prístroje a pristúpil k veľkému oknu pred operačkou.Postavil sa na parapetu. Nevidel pod sebou mesto zaliate reklamami, videl svoju nebohú sestru a všetkých svojich mŕtvych príbuzných, ba aj Bergera a Rosenkranza. - Čakali ho.
Telo neznámeho muža, čo podľa oficiálnych záznamov nikdy neexistoval, sa rozplaslo na chodníku pred nemocnicou Sv. Františka v Buenos Aires. Doktori v nemocnici nechápali čo sa stalo, vyoperovali Mengelemu apendix a poslali ho domov.

Starý plešivý muž s doostra vypílenými nechtami a medzerou v strede chrupu sa zobudil.
"Hasso! Ha, Hasso... zase som to videl. Všetci moji bývalí pacienti. Všetci tí, čo som ich vykúpil z pekla koncentráku sa ku mne prihovorili. Vravia, že na mňa čakajú. V pekle! Hasso oni na mňa čakajú..."
"Upokoj sa Josef, bol to len sen. Si hrdina, statočný syn našej otčiny."
Cez svoje malé oči sa Mengele díval pohľadom psychopata: "Nie, nie Hasso! Vidíš ho, jeden z nich tu s nami stojí. Je to ten Žid, ktorému som amputoval..."
"Ale Josef", prerušil ho Hasso "to je len tvoj ošetrovateľ. To je Heinrich".

"Dám ti injekciu, doktor", ponúkol sa Heinrich ochotne.
"Nie, nieéé! Nechcem žiadnu smradľavú židácku benzínovú injekciu." Mengele sa natiahol k svojmu nočnému stolíku. Z najvyššej zásuvky vybral pištoľ. Elegantný Mauser 7,92 mm. Vystrelil na svojho ošetrovateľa. Hasso mu stihol pištoľ z ruky vytrhnúť skôr než ju stačil namieriť aj naňho a vpichol mu upokojujúcu injekciu.
Výstrel Heinricha zabil.
Pod vplyvom liekov a psychočipu Mengele zase sníval. Zdalo sa mu, že je vo svojej starej kancelárii v Osvienčime a okolo vybíjajúcej sa žiarovky preletel motýľ smrtihlav. Anjel smrti mu chcel utiecť, no nijaká možnosť úniku neexistovala... Akosi podvedome tušil, čo ten sen znamenal. Hasso už toho mal dosť. Určite rozmýšľal, ako ho dostať zo sveta.
Podvečer, krátko potom, ako nad pampou zapadlo slnko, Hasso otvoril dvere na doktorovej izbe. V ruke zvieral zbraň, ktorou Mengele zabil Heinricha. Miestnosť zívala prázdnotou a okno bolo otvorené dokorán.
Zmizol.
V tom čase už Mengele bežal pampou. Bez prestávky a oddychu, ani nevedel, ako dlho, keď prišiel k akémusi jazeru. Na jeho brehu sa na vlnkách hompáľal čln s dvoma veslami. Nechcel celé jazero obiehať. Nasadol do člna a začal veslovať. V strede jazera zistil, že mu dochádzajúsily. Veslá pustil z rúk, padli do vody. Nevládal sa za nimi natiahnuť.
Keď sa trochu spamätal uvedomil si, že je sám uprostred jazera, od matnej hladiny ktorého sa odrážal len svit nočného Mesiaca.
Skočil do vody. Musí na breh doplávať. No potom ho s hrôzou napadlo, že sa to vlastne NIKDY NEUČIL. Hlava mu pomaly zmizla pod vodou. Nad hladinu už nevyplával. V istom okamihu vdýchol vodu a potom stratil vedomie. Čip v hlave mu vytváral víziu postavy, blížiacej sa z hĺbky k nemu. Mala preňho otvorenú náruč a vyzerala božsky. - To sú oni, pomyslel si v agónii.
-Neboli to teda len výmysly, čo v kasínach po večeroch rozprávali oficieri svojim poľským milenkám. Jedno z tých božských stvorení, čo žilo v jaskyniach hlboko v útrobách našej planéty. Jeden z nadľudí, s pokročilou technológiou, čo führerovi cez vojnu pomáhali vyvinúť tajnú zbraň, ktorú sme nikdy nepoužili, sa ho práve chystal spasiť.
Keď už bol na dohľad, uvedomil si, že tomu nedokáže rozoznať tvár. Objatie toho stvorenia Mengeleho ochromilo. Ani voda v jazere nebola taká studená.
Ešte raz tomu pozrel do tváre a zhrozil sa. Zrazu to totiž tvár malo. Toto bol skutočný anjel smrti a Mengele v tej tvári zbadal naraz všetky svoje zločiny.
Patrila totiž jemu samotnému.

(Tato povídka se ve dvanáctém ročníku soutěže o cenu Jima Dollara autorů do osmácti let umístila na čtvrtém místě.)