Michael Connelly - Všetko pre prachy
  
  OBSAH:
  
  Ambiciózny chemik v strednom veku založil firmu, ktorá mala vyvinúť nový typ organického alebo aj molekulárneho počítača. Keby sa to podarilo, bol by z neho nový Bill Gates. Kvôli práci sa rozišiel aj so životnou partnerkou. Nechtiac však naďabil na záhadu zmiznutej ženy, ktorá mu nedala spávať pre jeho vlastnú minulosť, a tak sa ju rozhodol vyriešiť. Postupne jej obetoval čoraz viac, až napokon zistil, že to bola finta jedného z kolegov, ako ho pripraviť o patent, ktorý sa práve chystal podať. Jeho konečným cieľom boli peniaze, no aj tak bol ochotný obetovať všetko, dokonca aj vlastný život pre ženu, ktorú nikdy nepoznal.
  
  
  
  Volajúci hovoril naliehavým, takmer až zúfalým šepotom.
  Henry Pierce mu povedal, že volá na zlé číslo, on sa však nedal odbiť.
  „Kde je Lilly?" spýtal sa znova.
  „Neviem," odvetil Pierce. „Neviem o nej vôbec nič."
  „Ale veď je to jej číslo! Mám ho zo stránky."
  „Nie. Máte zlé číslo. Nijaká Lilly tu nie je a neviem ani o nijakej stránke, jasné?"
  Neznámy bez slova zavesil. Pierce podráždene urobil to isté. Nový telefón zapojil len pred štvrť hodinou a už mu stihli dvakrát volať ľudia, zháňajúci akúsi Lilly.
  Položil aparát na zem a prešiel pohľadom po takmer prázdnom byte. Mal tu len čierny gauč, na ktorom práve sedel, šesť škatúľ šatstva v spálni a nový telefón. Zdalo sa, že aj s tým budú problémy.
  Nicole si nechala všetko  nábytok, knihy, cédečka aj dom na Amalfi Drive. Neurobila to svojvoľne. V skutočnosti jej to všetko daroval. Bola to cena za pocit viny  za to, že si nechal všetko prekĺznuť medzi prstami. Nový byt bol celkom pekný  veľmi luxusný a dobre strážený, na vynikajúcej adrese v Santa Monice. Aj tak však vedel, že mu bude chýbať dom na Amalfi Drive a žena, čo v ňom býva.
  Pozrel na telefón na béžovom koberci, uvažujúc, či by nemal zavolať Nicole, že sa presťahoval z hotela do bytu, a dať jej svoje nové číslo. Po chvíli pokrútil hlavou. Všetko jej to už oznámil emailom. Keby jej teraz zatelefonoval, porušil by pravidlá, ktoré stanovila v ich poslednú spoločnú noc a ktoré sa zaviazal dodržiavať.
  Telefón znova zazvonil. Naklonil sa k nemu a pozrel na číslo volajúceho. Zasa bolo z Casa Del Mar. Očividne volal ten istý človek čo pred chvíľou. Uvažoval, že to nechá zvoniť, kým sa nezapne hlasová schránka, potom to však nevydržal a zdvihol slúchadlo.
  „Pozrite sa, človeče, neviem, v čom je problém. Máte zlé číslo. Nie je tu nijaká..."
  Volajúci bez slova zavesil.
  Siahol po taške a vybral z nej žltý zápisník, do ktorého mu asistentka napísala pokyny na používanie hlasovej pošty. Monica Purlová mu ju musela kompletne vybaviť, pretože mal priveľa práce s prípravou najbližšej prezentácie, ale aj preto, lebo práve na takéto veci má človek osobnú asistentku.
  Snažil sa prečítať si to v slabnúcom dennom svetle. Slnko práve zmizlo za obzorom a v novom byte ešte nemal lampy. Väčšina nových domov má v bytoch osvetlenie zapustené do stropu. Tento ho nemal. Byty boli síce zrenovované a mali moderné kuchyne aj okná, no budova sama bola dosť stará. Nainštalovať do jej betónových stropov osvetlenie by majiteľa vyšlo pridraho. Keď si to tu prenajímal, nenapadlo mu spýtať sa na to. No a teraz potreboval lampy.
  Rýchlo prečítal návod na používanie funkcií adresárov a oznamovania čísla volajúceho. Monica mu vybavila takzvaný kompletný balík služieb  identifikáciu volajúceho, adresáre, pozdržanie hovoru, presmerovanie hovoru a kopu ďalších. K návodu pripísala, že toto číslo poslala aj do jeho emailovej skupiny. Bolo v nej takmer osemdesiat ľudí, ktorí sa s ním mohli chcieť spojiť v ktoromkoľvek čase. Takmer všetko to boli partneri  podnikatelia alebo partneri, ktorých pokladal aj za priateľov.
  Znova zdvihol slúchadlo a zavolal na prístupové číslo svojho programu hlasovej pošty. Hlas zo slúchadla mu prikázal vybrať si bezpečnostný kód. Rozhodol sa pre 21902, deň, keď mu Nicole oznámila, že ich trojročný vzťah sa definitívne skončil.
  Osobné privítanie nenahral. Radšej sa skryl za elektronickým hlasom, ktorý prikáže volajúcemu nechať po zaznení tónu odkaz. Bolo to neosobné, no hodilo sa to do neosobného sveta, v ktorom žil. Nemal čas na to, aby všetko robil osobne.
  Keď skončil s nastavovaním programu, teraz už známy elektronický hlas mu oznámil, že má deväť odkazov. Prekvapilo ho, že ich je toľko  veď mal to číslo len od rána , no ihneď ho premkla nádej, že aspoň jeden bude od Nicole. A možno aj viac. Okamžite si predstavil, ako vracia všetok nábytok, ktorý mu Monica objednala cez internet, a nesie škatule so svojimi vecami naspäť do domu na Amalfi Drive.
  Ani jeden odkaz však nebol od nej ani od partnerov či partnerovpriateľov. Iba jeden bol určený jemu  ten, v ktorom ho elektronický hlas privítal v systéme.
  Zvyšných osem bolo pre Lilly bez priezviska, ktorej volali aj tí traja, s ktorými hovoril osobne. Všetci volajúci boli muži. Väčšina z nich uviedla číslo do hotela s tým, aby im zavolala naspäť. Niektorí jej zasa dali číslo na mobil alebo do kancelárie  „na stôl", ako zdôrazňovali. Niekoľkokrát spomenuli aj internetovú stránku, no ani raz to nekonkretizovali.
  Vymazal všetky odkazy, otočil list v bloku a napísal si doň: LILLY. Kým o tom premýšľal, niekoľko ráz to meno podčiarkol. Lilly  nech to už bol ktokoľvek  očividne prestala používať toto číslo. Telekom ho hodil naspäť do obehu a teraz pripadlo jemu. Podľa toho, že všetci volajúci boli muži a zväčša telefonovali z hotela, pričom im v hlase bolo počuť slabo skrývané vzrušenie, sa dalo predpokladať, že to je prostitútka. Alebo platená spoločníčka  akoby v tom bol nejaký rozdiel. Začínala ho premáhať zvedavosť, ako keby sa dozvedel nejaké tajomstvo, určené niekomu úplne inému. Ako keď si v práci vyvolal na obrazovke počítača zábery z bezpečnostných kamier a potajomky sledoval, čo sa deje na chodbách a v spoločných priestoroch firmy.
  Napadlo mu, ako dlho sa asi to číslo nepoužívalo, kým mu ho pridelili. Počet hovorov za jediný deň naznačoval, že je zrejme ešte stále uvedené na nejakej internetovej stránke a jej návštevníci si myslia, že stále patrí Lilly.
  „Zlé číslo," povedal nahlas, hoci normálne sa sám so sebou nerozprával, ak práve nesedel pri počítači alebo nebol zahĺbený do pokusu v laboratóriu.
  Vrátil sa na stranu s pokynmi od Monicy. Bolo medzi nimi aj číslo oddelenia služieb zákazníkom spoločnosti, ktorú mu vybrala. Mohol  mal  by tam zavolať a požiadať o zmenu čísla svojej linky. Vedel však, že v tom prípade bude musieť znova rozoslať nové číslo všetkým členom emailovej skupiny.
  Otáľal s tým aj pre čosi iné. Zaujalo ho to. Musel si to pripustiť. Kto je Lilly? Kde je? Prečo sa vzdala telefónnej linky, ktorej číslo nechala na svojej stránke? Nemalo to logiku, no práve to ho na celej veci zaujímalo najviac. Ako si tá žena udržuje klientov, keď im ponúka nesprávne číslo? Odpoveď bola, že nijako. Nedá sa to. Niečo tu nesedelo a on chcel vedieť čo a prečo.
  Bol piatok večer, a tak sa rozhodol, že to do pondelka nechá tak. Až potom požiada o zmenu čísla.
  Vstal z gauča a prešiel do hlavnej spálne, kde pri jednej stene stálo šesť škatúľ a pri druhej bol rozvinutý spací vak. Pred tým, ako sa musel presťahovať do tohto bytu, ho celé tri roky nepoužil. Naposledy v ňom spal na výlete s Nicole v Yosemitskom národnom parku. Bolo to v období, keď mal ešte na všetko čas  pred tým, ako sa jeho život zmenil na honbu za jediným cieľom.
  Vyšiel na balkón a zahľadel sa na modrý oceán. Býval na jedenástom poschodí. Mal výhľad od Venice na juhu až po vrcholy hôr klesajúcich k moru pri Malibu na severe. Slnko už zapadlo, no na nebi ešte stále ostali výrazné oranžové a purpurové šmuhy. V tejto výške bol morský vánok nepríjemne studený. Podvedome si strčil ruky do vreciek. V ľavom čosi nahmatal. Mincu. Ďalšia spomienka na to, čo sa stalo s jeho životom.
  Neónové svetlá na ruskom kolese v Santa Monice blikali a otáčali sa. Pri pohľade na ne sa mu vybavil deň pred dvoma rokmi, keď si spoločnosť vyhradila celý zábavný park na oslavu prijatia prvej série patentov, týkajúcich sa molekulárnej pamäťovej architektúry. Nepotrebovali ste tam lístok, nemuseli ste stáť v rade ani odísť z atrakcie v najlepšom. V jednej z otvorených gondol ruského kolesa strávil s Nicole minimálne pol hodiny. Aj vtedy bolo dosť chladno. Túlili sa k sebe a pozorovali západ slnka. Teraz sa nemohol pozrieť na park ani na západ slnka bez toho, aby mu to nepripomenulo práve ju.
  Uvedomil si, že si prenajal byt s výhľadom na všetky veci, ktoré mu ju pripomínajú. Bolo v tom čosi patologické, čo radšej ani nerozoberal.
  Položil si mincu na palec a vystrelil ju do vzduchu. Zmizla dolu v tme. Pod domom bol park  pás zelene medzi budovami a plážou. Keď sa sem sťahoval, všimol si, že pod stromami nocujú bezdomovci. Možno jeden z nich nájde spadnutú desaťcentovku.
  V byte za ním zazvonil telefón. Vrátil sa do obývačky, kde do tmy svietil malý displej z tekutých kryštálov. Zdvihol slúchadlo a pozrel na displej. Hovor prichádzal z hotela Century Plaza. Nechal to ešte dvakrát zazvoniť a až potom stisol tlačidlo na prijatie telefonátu.
  „Voláte Lilly?" spýtal sa.
  Na druhom konci bolo ticho, on však vedel, že tam ktosi je. V pozadí totiž počul hrať televízor. „Haló? Voláte Lilly?"
  Nakoniec muž na druhom konci nabral odvahu a ozval sa.
  „Áno. Je tam?"
  „Momentálne nie. Môžem sa vás spýtať, odkiaľ máte toto číslo?"
  „Zo stránky." „Z ktorej?"
  Muž zavesil. Pierce ešte chvíľu držal slúchadlo pri uchu a potom zrušil spojenie. Práve sa chystal slúchadlo položiť do vidlice, keď aparát znova zazvonil. Prijal hovor bez toho, aby sa pozrel na displej.
  „Máte zlé číslo," povedal.
  „Tak moment, Einstein! Si to ty?"
  Podvedome sa usmial. Okamžite spoznal hlas Codyho Zellera, jedného z členov emailovej skupiny, do ktorej poslal svoje nové číslo. Zeller mu často hovoril Einstein. Bola to jedna z prezývok, ktoré bol ochotný tolerovať  možno aj preto, lebo Cody bol v prvom rade priateľ a až potom partner v podnikaní. Bol to konzultant v odbore počítačovej bezpečnosti a pre Pierceovu rastúcu firmu navrhol viacero systémov do nových, väčších priestorov, kam sa pravidelne sťahovala.
  „Prepáč, Cody," povedal. „Myslel som, že je to niekto iný. Na toto číslo volá kopa ľudí, čo chcú akúsi ženskú."
  „Nové číslo, nový byt... Znamená to, že si zasa voľný ako vták?"
  „Vyzerá to tak."
  „No teda! Čo sa stalo s Nicki?"
  „Neviem. Nechcem o tom hovoriť."
  Vedel, že keby o tom hovoril s priateľmi, ich rozchod by začal brať ako niečo úplne definitívne.
  „Tak ja ti teda poviem, čo sa stalo," nedal sa Zeller. „Priveľa času v labáku a primálo pod perinou. Varoval som ťa, chlape!" Schuti sa zasmial. Vždy vedel, ako podávať fakty bez zbytočnej omáčky. Jeho smiech Pierceovi prezradil, že s ním bohvieako nesúcití. Sám bol slobodný, a pokiaľ Pierce vedel, nikdy nemal trvalú známosť. Už na strednej škole sa pred priateľmi zaprisahával, že sa nikdy neobmedzí na monogamný vzťah. Vedel aj to, o akej žene hovorí. Ako bezpečnostný expert firmy preveroval Pierceovi všetkých zamestnancov aj potenciálnych investorov. Spolupracoval pri tom s Nicole Jamesovou, spravodajskou pracovníčkou spoločnosti. Presnejšie, bývalou spravodajskou pracovníčkou.
  „Áno, áno. Viem," prikývol Pierce, hoci sa mu o tom so Zellerom vôbec nechcelo hovoriť. „Mal som ťa počúvnuť."
  „No... Možno to znamená, že konečne budeš môcť oprášiť dosku a jedno pekné ráno skočiť ku mne do Zumy."
  Zeller býval v Malibu a každé ráno chodil surfovať. Už uplynulo takmer desať rokov, čo s ním tomuto športu holdoval aj Pierce. Teraz si uvedomil, že surf nechal v dome na Amalfi Drive. Ležal kdesi vzadu v garáži.
  „Ja ti neviem, Cody. Vieš, stále mám pred sebou rozbehnutý projekt. Nemyslím, že by som zmenil celý život len preto, lebo ma..."
  „To je pravda. Bola to len snúbenica. Projekt je niečo iné."
  „Nemyslel som to tak. Akurát nemám pocit, že..."
  „Čo robíš dnes večer? Môžem po teba skočiť. Vyrazíme do mesta, celkom ako za starých zlatých čias. Nahoď si čierne gate a ideme!"
  Zeller sa zasmial, aby ho presvedčil, no Pierce ostal vážny. Takéto staré zlaté časy nikdy nezažil. Pred čiernymi džínsami dával prednosť modrým. Vždy radšej strávil noc v laboratóriu, pozerajúc do výkonného mikroskopu, než by sa v nejakom klube snažil nájsť partnerku, hnaný alkoholom.
  „Vďaka, ale radšej nie. Musím ešte spraviť kopu vecí. Vlastne sa chystám naspäť do labáku."
  „Hank, chlape, daj tým molekulám na chvíľu pokoj! Aspoň na jednu noc. Je načase, aby si pre zmenu pretriasol svoje vlastné molekuly. Povieš mi, čo sa stalo medzi tebou a Nicki, a ja budem predstierať, že mi ťa je ľúto. Sľubujem."
  Zeller bol jediný človek na svete, ktorý mu hovoril Hank. Pierce to meno neznášal, no bol dosť inteligentný na to, aby to priateľovi neprezradil. Dosiahol by totiž len toľko, že by mu už nikdy nepovedal inak.
  „Nabudúce, dobre?"
  Zeller neochotne vycúval a Pierce mu sľúbil, že si na budúci víkend nechá jeden večer voľný. Surfovanie nesľuboval. Napokon obaja zavesili. Pierce zobral zo zeme ruksak a vykročil k dverám.
  

  
  
  Pierce vytiahol kódovú kartu a otvoril si ňou vstup do garáže Amedeo Technologies, kde mal vyhradený box pre svoje BMW 540. Keď pristúpil k dverám z garáže, samy sa otvorili. Nepochybne ho videl strážnik za sklenenou stenou.
  „Vďaka, Rudolpho," povedal a šiel ďalej.
  Elektronickým kľúčom odomkol výťah a odviezol sa na druhé poschodie, kde sa nachádzali kancelárske priestory. Na chodbe pozrel do kamery v rohu a kývol na pozdrav, i keď vážne pochyboval, že ho Rudolpho sleduje. Všetko sa to zaznamenávalo v digitálnej forme a uchovávalo pre prípad potreby.
  Odomkol kombinovanú zámku svojej kancelárie a vošiel dnu. „Svetlo!" prikázal cestou k stolu.
  Osvetlenie miestnosti sa automaticky zažalo. Zapol počítač, zadal doň príslušné heslá a pripojil ho na telefónnu linku, aby si mohol stiahnuť správy elektronickej pošty, kým sa pustí do práce. Bolo presne osem hodín. Rád pracoval v noci, keď mal celé laboratórium len pre seba.
  Z bezpečnostných dôvodov nikdy nenechával počítač zapnutý ani pripojený na telefónnu linku, keď na ňom nepracoval. Z rovnakého dôvodu nenosil mobil, operátor ani osobného digitálneho asistenta. Laptop síce mal, no aj ten so sebou nosil len veľmi výnimočne. Od prírody bol paranoidný, podľa Nicole len o chlp od schizofrénie, no zároveň bol opatrný a veľmi prakticky založený vedec. Vedel, že zakaždým, keď sa pripája na vonkajšiu linku alebo sa s niekým spojí mobilom, je to podobne nebezpečné ako pichnúť si ihlu do ruky alebo súložiť s neznámou ženou. Nikdy neviete, čo môžete chytiť. Niektorých možno práve toto nebezpečenstvo priťahovalo, no k honbe za peniazmi rozhodne nepatrilo.
  Prišlo mu viacero správ, rozhodol sa však prečítať si len tri z nich. Prvá bola od Nicole. Okamžite ju otvoril, potláčajúc nádej, ktorá v ňom vyvolávala nepríjemné pocity, lebo tušil, že sa kvôli nej mení na sentimentálneho ufňukanca.
  Nebolo v nej to, v čo dúfal. Bola krátka, stručná a dokonale chladná. O ich vášnivom vzťahu sa v nej nenachádzalo ani slovo. Bol to jednoducho posledný oznam bývalej zamestnankyne, odchádzajúcej za lepším  v práci aj živote.
  Hewlett, odchádzam.
  Všetko je v spisoch. (Mimochodom, ten Bronsonov kšeft sa konečne dostal do médiíprvé ho dostali SJMN. Nieje tam nič nové, no možno sa na to aj tak budeš chcieť pozrieť.)
  Vďaka za všetko a veľa šťastia.
  Nie
  Dlho na tú správu nehybne hľadel. Všimol si, že prišla o 16:55, len pred pár hodinami. Nemalo zmysel odpovedať na ňu, pretože Nicolinu schránku vymazali presne o 17:00, keď odovzdala svoju kódovú kartu. Bola preč a jemu sa zdalo, že nič nie je trvalejšie, ako keď vás vymažú zo systému.
  Oslovila ho menom Hewlett. Dlho o tom premýšľal. V minulosti toto oslovenie používala ako prejav nehy. Bolo to ich tajné meno, také, aké vedia vymyslieť len milenci. Odvodila ho z jeho iniciálok HP  ako HewlettPackard, obrovská počítačová firma, ktorá bola zároveň jedným z Goliášov bojujúcich s ním ako s Dávidom. Vždy ho vyslovovala s úsmevom na perách. Iba jej mohlo prejsť, že mu dala prezývku podľa najväčšieho konkurenta. Čo však má znamenať, že ho použila v liste na rozlúčku? Usmievala sa rovnako sladko, keď ho písala? Alebo smutne? Nezmenila náhodou názor na ich vzťah? Nemá ešte stále šancu všetko obnoviť?
  Nikdy nedokázal dobre posúdiť motívy Nicole Jamesovej. Ani táto chvíľa nebola nijakou výnimkou. Znova sa naklonil ku klávesnici a správu uložil do súboru so všetkými emailami, ktoré od nej dostal za tri roky trvania ich vzťahu. Dal sa v nich vystopovať celý vývin ich lásky od čias, keď boli len kolegami, až po rozchod milencov. Dokopy ich bolo vyše tisíc. Vedel, že nechávať si všetky správy hraničí s posadnutosťou, no neprekážalo mu to. Podobné súbory mal pre korešpondenciu s viacerými partnermi v podnikaní. Aj Nicolin súbor sa začal práve takto, potom sa však postupne zmenil na korešpondenciu s partnerom pre život.
  Prebehol cez zoznam správ v súbore, prezerajúc si ich predmety celkom tak, ako sa ľudia pozerajú na fotografie dávnych lások. Niektoré mu na tvári vyvolali úsmev. Nicole vždy dokonale ovládala umenie skratky a vedela svoje správy nazvať veľmi vtipne či sarkasticky. Časom  dobre vedel, že to spôsobila životná nevyhnutnosť  zvládla aj umenie ostrých a neskôr bolestných nadpisov. Jeden z nich mu práve teraz padol do oka. KDE BÝVAŠ? Otvoril správu, ktorá sa pod ním skrývala. Prišla mu pred štyrmi mesiacmi a bola peknou ukážkou toho, čo sa s nimi stalo. Ukazovala, ako sa ich vzťah začal uberať dolu vodou, až kým nedospel do bodu, z ktorého niet návratu.
  Len som uvažovala, kde bývaš, pretože som ťa štyri noci nevidela doma.
  Očividne to nejde, Henry. Musíme sa o tom porozprávať, no nikdy nie si doma, aby sme to mohli spraviť. Vari musím ísť do tabaku, aby som s tebou mohla hovoriť? To by bolo naozaj veľmi smutné.
  Spomenul si, ako po tejto správe išiel večer domov a ako ich rozhovor vyústil do jedného z prvých rozchodov. Štyri dni potom býval v hoteli, veci mal v kufri a zasypával ju telefonátmi, emailami a kvetmi, až kým ho nezavolala naspäť na Amalfi Drive. Nasledovalo obdobie, počas ktorého sa úprimne snažil. Minimálne týždeň bol každý večer doma, potom však poľavil a znova začal ostávať v laboratóriu do skorých ranných hodín.
  Zavrel správu a po nej aj celý súbor. Plánoval si ho raz vytlačiť a prečítať ako román. Vedel, že to bude úplne bežný, neoriginálny príbeh muža, ktorého posadnutosť prácou pripravila o to, čo pokladal v živote za najdôležitejšie. Keby ho vydal knižne, volal by sa Všetko pre prachy.
  Vrátil sa k aktívnemu zoznamu a pozrel na ďalšiu prijatú správu. Bola od jeho partnera Charlieho Condona. Obsahovala len pripomenutie prezentácie naplánovanej na ďalší týždeň  akoby potreboval, aby mu ju niekto pripomínal. V kolónke pre predmet mala napísané: RE: PROTEUS. Bola to odpoveď na správu, ktorú Čharliemu poslal pred pár dňami.
  S veľrybou je všetko dohodnuté. Príde v stredu a začíname vo štvrtok o desiatej. Harpúna je nabrúsená a pripravená na vypálenie. Buď tam, inak ideme do hája.
   
  Neobťažoval sa odpovedať na to. Bolo predsa jasné, že tam bude. Išlo o veľa. Vlastne nie  išlo o všetko. „Veľrybou", o ktorej písal Charlie v správe, bol Maurice Goddard  investor z New Yorku, ktorého chceli uloviť. Pred konečným rozhodnutím sa chcel prísť osobne pozrieť na projekt Proteus. Pripravili mu pôsobivú prezentáciu, ktorá ho s trochou šťastia presvedčí, aby s nimi uzavrel dohodu. Ak to nevyjde, v pondelok podajú patentovú prihlášku a začnú hľadať iných veľkých investorov.
  Posledná správa, ktorú otvoril, bola od Clyda Vernona, vedúceho bezpečnosti spoločnosti Amedeo. Pierce si myslel, že vie, čo v nej bude, no mýlil sa.
  Snažím sa s vami spojiť, no nedarí sa mi to. Musíme sa porozprávať o Nicole Jamesovej. Zavolajte mi, prosím, čo najskôr.
  Clyde Vernon
  Pierce vedel, že Vernon bude chcieť počuť všetky podrobnosti o tom, čo Nicole vedela a prečo tak náhle odišla. Potreboval ich, aby sa rozhodol, aké kroky podnikne.
  Nad tým, že sa vedúci bezpečnosti podpísal celým menom, sa mohol len uškrnúť. Rozhodol sa, že s ostatnými správami nebude strácať čas, a vypol počítač. Nezabudol ho ani odpojiť od telefónnej linky. Potom vyšiel na chodbu, minul stenu slávy a zamieril do Nicolinej kancelárie. Presnejšie, do jej bývalej kancelárie.
  Mal univerzálny kód pre všetky zámky na druhom poschodí. Odomkol si ním dvere a vošiel do miestnosti.
  „Svetlo!" prikázal.
  Osvetlenie kancelárie však nezareagovalo. Očividne bolo ešte stále nastavené na Nicolin hlas. Zmení sa to až v pondelok. Prešiel k stene a zažal svetlo rukou.
  Na stole nebolo vôbec nič. Nicole vravela, že odíde v piatok o piatej, a presne to aj urobila. Email, ktorý od nej dostal, bol s najväčšou pravdepodobnosťou poslednou oficiálnou vecou, ktorú urobila v Amedeo Technologies.
  Obišiel stôl a posadil sa na jej stoličku. Stále tu bolo cítiť jej parfum s vôňou ľalií. Otvoril vrchnú zásuvku. Bola v nej iba jedna kancelárska sponka. Nicole odišla nadobro, to bolo jasné. Prezrel aj ostatné, boli však prázdne, až na poslednú, v ktorej našiel malú škatuľku. Otvoril ju. Bola dopoly plná vizitiek. Jednu vybral a pozrel na ňu.
  Nicole R. Jamesová Riaditeľka spravodajstva Pracovníčka pre verejné informácie
  Amedeo Technologies Santa Monica, Kalifornia
  Po chvíli vrátil vizitku do škatuľky a tú zasa do zásuvky. Potom vstal a prešiel k registračkám pri opačnej stene.
  Nicole trvala na tom, že všetky jej spisy budú existovať aj v papierovej podobe. Boli ich tam štyri plné skrine. Pierce vytiahol kľúče a odomkol zásuvku označenú nápisom BRONSON. Vytiahol z nej spis v modrom obale. Podľa Nicolinho kódovania bol modrý spis vždy najnovší v danej veci. Prebehol niekoľko strán, až kým sa nedostal k výstrižku z ekonomickej časti San Jose Mercury News. Okrem neho už všetko ostatné zo spisu videl.
  Bol to krátky článok o tom, ako sa jednému z hlavných konkurentov jeho spoločnosti podarilo získať finančnú injekciu. Vyšiel pred dvoma dňami. O tej zmluve už počul od Nicole. Vo svete progresívnych technológií putujú správy rýchlo, oveľa rýchlejšie ako v masmédiách. Článok z novín len potvrdil všetko, čo sa dozvedeli predtým, a pridal pár detailov.
  BRONSON TECH DOSTAL PENIAZE Z JAPONSKA Paul Puig
  Spoločnosť Bronson Technologies zo Santa Cruz uzavrela s japonskou Tagawa Corporation dohodu o financovaní projektu molekulárnej elektroniky. Obe strany túto správu zverejnili v stredu.
  Podľa podmienok dohody poskytne Tagawa v najbližších štyroch rokoch 16 miliónov dolárov na výskum, za čo dostane dvadsaťpercentný podiel na Bronson Technologies.
  Elliot Bronson, prezident šesť rokov starej firmy, vyhlásil, že táto suma dostane jeho spoločnosť na čelo pretekov o vyvinutie prvého funkčného molekulárneho počítača. Rovnako ako viacero iných súkromných firiem, univerzít a štátnych agentúr, aj jeho firma sa snaží vyrobiť pamäť s náhodným prístupom (RAM) na molekulárnom základe a prepojiť ju s integrovanými obvodmi. Na praktické využitie molekulárneho počítača si budeme musieť počkať ešte minimálne desať rokov, no jeho propagátori už dnes tvrdia, že bude predstavovať revolúciu vo svete elektroniky. Pokladá sa tiež za vážnu potenciálnu hrozbu pre miliardové odvetvie počítačov s kremíkovými čipmi.
  Potenciálna hodnota a využitie molekulárnych počítačov je nekonečná a preteky o to, kto vyrobí prvý kus, sú patrične dramatické. Molekulárne počítačové čipy budú nepomerne výkonnejšie a menšie ako tie na báze kremíka, ktoré sa používajú v dnešnej elektronike.
  „Od diagnostických počítačov, ktoré sa môžu umiestniť do krvného obehu, až po inteligentné čipy pod asfaltom ulice  molekulárne počítače zmenia náš svet," vyhlásil Bronson v utorok. „A naša spoločnosť bude na čele týchto zmien."
  Medzi hlavných konkurentov Bronson Technologies zo súkromnej sféry patria Amedeo Technologies z Los Angeles a Midas Molecular z Raleighu v Severnej Karolíne. Spoločnosť HewlettPackard sa zasa spojila s vedcami na Kalifornskej univerzite v Los Angeles a desiatky ďalších firiem aj výskumných ústavov sa takisto snažia podporovať výskum nanotechnológie a molekulárnej pamäte. Viacero týchto programov plne alebo čiastočne financuje Armádna agentúra pre výskumné projekty.
  Niekoľko málo spoločností sa však rozhodlo, že sa nebude spoliehať na štát ani univerzity a nájde si financovanie zo súkromných zdrojov. Bronson k tomu vraví, že takéto rozhodnutie umožňuje firme väčšiu flexibilitu, takže sa môže rýchlejšie púšťať do projektov a pokusov bez toho, aby musela čakať na schválenie univerzity alebo nejakého štátneho orgánu.
  „Vládne agentúry a tieto veľké univerzity sú ako ťažké krížniky," povedal nám. „Keď sa raz pohnú správnym smerom, treba si dať na ne pozor. Kým sa však nasmerujú, trvá im to dosť dlho. V tejto oblasti je priveľká konkurencia a zmeny sa dejú závratnou rýchlosťou, je lepšie mať k dispozícii rýchly čln než silný krížnik."
  Keď sa firma rozhodne nespoliehať na štátnu alebo univerzitnú pomoc, znamená to pre ňu aj to, že sa nebude musieť deliť o výnos z patentov, ktorých hodnota rokmi porastie.
  Za posledných päť rokov došlo na poli molekulárnej počítačovej techniky k výraznému pokroku, v ktorom zrejme najvýraznejšie vyniká firma Amedeo Technologies.
  Je to najstaršia spoločnosť v tejto branži. Tridsaťštyriročný Henry Pierce, ktorý ju založil rok po odchode zo Stanfordovej univerzity, už získal viacero patentov v oblasti molekulárnych obvodov, vytvárania molekulárnej pamäte a logických vstupov  základných komponentov počítačovej techniky.
  Bronson dúfa, že vďaka financovaniu od Tagawy sa dostane na čelo práve jeho firma.
  „Budú to dlhé a zaujímavé preteky, no do cieľa dobehneme medzi prvými," vyhlásil. „Táto dohoda nám to zaručuje."
  Čoraz viac menších firiem sa usiluje získať jednorazový veľký zdroj financií  „veľrybu", ako sa mu hovorí v branži moderných technológií. Zmluva spoločnosti Bronson prišla až po tej, ktorú v tomto roku uzavrela Midas Molecular s kanadským investorom, takisto na 16 miliónov.
  „Nedá sa to obísť. Ak chcete byť konkurencieschopný, potrebujete peniaze," povedal k tomu Bronson. „Základné nástroje na tento typ výskumu sú veľmi drahé. Len vybavenie laboratória stojí vyše milióna, a to ste ešte ani nezačali pracovať."
  Piercea z Amedeo Technologies sme telefonicky nezastihli, no zdroje z tejto oblasti potvrdzujú, že aj jeho firma hľadá strategického investora.
  „Všetci lovia veľryby," povedal nám Daniel F. Daly, spolumajiteľ investičnej firmy Daly a Mills z Floridy, ktorá už nejaký čas monitoruje vývoj nanotechnológií. „Peniaze od investora so stotisíc dolármi sa minú príliš rýchlo, preto sa všetci snažia uloviť jedného, s ktorým vystačia až do konca projektu."
  Vložil výstrižok naspäť do spisu a zavrel ho. V tom článku bolo len málo nového, no zaujal ho jeden z citátov, v ktorom Bronson hovoril o molekulárnej počítačovej diagnostike. Uvažoval, či sa konkurent naozaj chce pustiť do najnovších oblastí vedy, alebo či sa dozvedel niečo o projekte Proteus. Nemal to byť nepriamy odkaz jemu? Nevyužil novinový článok o financovaní z Japonska len na to, aby mu nenápadne hodil rukavicu?
  Ak áno, potom ho onedlho čaká poriadny šok. Pierce vrátil spis do zásuvky
  „Predal si sa príliš lacno, Elliot," povedal, keď ju zatváral.
  Cestou z kancelárie rukou zhasol svetlá.
  Na chodbe sa na chvíľu pristavil pri stene slávy. Celých sedem metrov tam zaberali zarámované články o Amedeo Technologies, o ňom a o patentoch, ktoré získal. Počas pracovného času, keď tu boli aj ostatní zamestnanci, sa na ne nikdy nepozeral. Dovolil si to iba vtedy, keď ho nik nemohol vidieť. Pri pohľade na množstvo ocenení ho premkla pýcha. Tá stena bola čosi ako nástenka s posledným skóre. Väčšina článkov vyšla v odborných časopisoch a laici nemali šancu rozumieť ich jazyku. Pár ráz sa mu však podarilo preniknúť aj do bežných tlačovín. Najdlhšie stál pred trofejou, ktorú si cenil zo všetkých najviac. Bola to titulná strana z časopisu Fortune spred takmer piatich rokov. Bol na nej on  v tom čase ešte nosil chvost  s plastickým modelom jednoduchého molekulárneho obvodu, ktorý sa mu tesne predtým podarilo patentovať. Vpravo od jeho usmiatych úst sa hlavný titulok pýtal: „Najdôležitejší patent tretieho tisícročia?"
  Pod fotografiou bol krátky text: „Tento človek je o tom presvedčený. Dvadsaťdeväťročné zázračné dieťa  Henry Pierce  drží v ruke molekulárny prepínač, ktorý môže byť kľúčom k novej ére počítačov aj celej elektroniky."
  Odvtedy ubehlo necelých päť rokov, on však už teraz pri pohľade na tú snímku cítil výraznú nostalgiu. Hoci ho dosť posmešne nazvali zázračným dieťaťom, jeho život sa od základu zmenil, len čo sa časopis dostal do stánkov. V tej chvíli sa začala skutočná honba za peniazmi. Investori začali chodiť za ním, nie on za nimi. Objavila sa aj konkurencia. Prišiel Charlie Condon. Dokonca aj ľudia Jaya Lena začali vyzvedať, čože je to za dlhovlasého surfistuchemika a čo to robí s tými molekulami. Najkrajšiu spomienku mal na chvíľu, keď podpísal šek za nový elektrónový mikroskop.
  Potom prišiel stres. Bol poď obrovským tlakom, aby čo najrýchlejšie urobil ďalší krok. A po ňom ďalší a ďalší. Nechcel by to znova prežiť, ani keby mohol. Ani náhodou. Aj tak však rád spomínal na tú chvíľu, najmä preto, lebo vtedy ešte nevedel, čo to so sebou prinesie. Na tom nebolo nič zlé.
   
  
  
  
  Výťah z laboratória klesal tak pomaly, že ste vôbec necítili, že sa hýbe. Mohli ste to zistiť len podľa kontroliek nad dverami. Bol tak navrhnutý naschvál. Nesmelo v ňom dochádzať k žiadnym vibráciám. Otrasy boli nepriateľom výskumu.
  Na prízemí sa dvere rovnako pomaly otvorili a Pierce vystúpil z kabíny. Najprv si kartou otvoril dvere do chodby a potom vyťukal číselnú kombináciu pre október, aby mohol prejsť cez druhé dvere. Až potom sa dostal do samotného laboratória.
  Bolo to vlastne niekoľko menších laboratórií, sústredených okolo hlavnej alebo dennej miestnosti, ako jej hovorili miestni. Nemali jediné okno. Všetky steny boli obložené hrubou vrstvou izolácie, obsahujúcej okrem iného odrezky medi, ktoré chránili interiér pred elektronickým rušením zvonka. Neboli na nich nijaké ozdoby, ak nepočítame niekoľko zarámovaných strán z knihy Dr. Seussa Hortonov čarovný svet.
  Medzi menšími miestnosťami sa nachádzalo aj chemické laboratórium. Bola to „čistá miestnosť", kde sa vyrábali a zmrazovali molekulárne prepínače. Obsahovala aj inkubátor pre projekt Proteus, ktorému zamestnanci hovorili „bunková farma".
  Oproti chemickému laboratóriu bolo elektronické, ktorému málokto povedal inak ako „pekáreň", a vedľa neho miestnosť s elektrónovým mikroskopom. Úplne vzadu sa nachádzalo laserové laboratórium. Jeho steny mali dvojitú medenú vrstvu, pretože v ňom bolo treba zabezpečiť nulové elektronické rušenie.
  Celý komplex vyzeral prázdny. Počítače boli povypínané a jednotlivé pracoviská neobsadené, no Pierce vo vzduchu zacítil známy pach spečeného uhlíka. Nazrel do denných záznamov a zistil, že Grooms sa ešte neodpísal. Prešiel k elektronickému laboratóriu a nazrel doň cez okienko v dverách. Nikoho nevidel. Otvoril dvere a vošiel dnu. Vákuová pec bola zapnutá, čo znamenalo, že sa pripravuje nová dávka uhlíkových spojov. Grooms to zrejme spustil a potom odišiel von alebo zobrať si niečo pod zub. Dalo sa to pochopiť. Pripálený uhlík nechutne smrdel.
  Vyšiel z miestnosti, zavrel za sebou dvere a pristúpil k jednej pracovnej stanici, aby do nej zadal svoje heslá. O pár sekúnd už mal pred sebou záznamy o skúškach prepínačov, ktoré, ako vedel, Grooms plánoval na dnešný večer. Podľa záznamov ich na poslednej várke dvadsiatich prepínačov prebehlo už vyše dvetisíc. Chemicky syntetizované prepínače boli základnými jednotkami, ktoré sa raz použijú na vytvorenie počítačových okruhov.
  Pohodlne sa usadil pred počítačom. Vedľa monitora stála dopoly vypitá šálka kávy. Vedel, že je Larrabyho, pretože bola čierna. Okrem tohto imunológa, prideleného výhradne na projekt Proteus, si všetci ostatní dávali do kávy smotanu.
  Ako uvažoval, či pokračovať s potvrdzovacími testami alebo ísť k mikroskopu pozrieť sa na posledné Larrabyho výsledky, oči mu padli na stenu za počítačom. Bola na nej prilepená desaťcentová minca. Pred pár rokmi ju tam dal Grooms  napoly ako vtip a napoly ako pripomenutie ich základného cieľa. Niekedy sa zdalo, akoby sa im vysmievala. Rooseweltova kovová tvár sa totiž pozerala opačným smerom.
  Až v tejto chvíli pochopil, že dnes už nebude schopný nič poriadne urobiť. Strávil v tomto laboratóriu toľko nocí, až pre ne prišiel o Nicole. A nielen o ňu. Teraz, keď bola preč, sa tu mohol bez výčitiek svedomia zdržať, ako dlho chcel, no odrazu nedokázal nič robiť. Ak sa s ňou znova spojí, musí jej to povedať. Možno to znamená, že sa mení. Možno to pre ňu bude mať nejaký význam.
  Čosi za ním hlasno buchlo. Od úľaku až podskočil aj so stoličkou. Otočil sa, očakávajúc, že tam uvidí Groomsa, no namiesto neho z krátkej chodby vyšiel Clyde Vernon. Bol to urastený, robustný chlap so zvyškami vlasov okolo veľkej plešiny. Jeho od prírody červenkastá tvár spôsobovala, že vyzeral, akoby bol ustavične nazlostený. Mal vyše päťdesiat a bol zďaleka najstarším zamestnancom spoločnosti. Druhý v poradí bol až štyridsaťročný Charlie Condon.
  Vernon nielenže vyzeral nasrdene, no bol aj naozaj ustarostený.
  „Vystrašili ste ma, Clyde," povedal mu Pierce vyčítavo. „To som nechcel."
  „Robíme tu kopu citlivých vecí. Takéto trieskanie dverami môže pokaziť dôležitý pokus. Ja som ich našťastie len kontroloval, a nie robil naostro."
  „Ospravedlňujem sa, pán doktor."
  „Nehovorte mi tak, Clyde. Volajte ma Henry. A nechajte ma hádať  dali ste všetkým vedieť, že ma hľadáte, a Rudolpho vám zavolal, len čo som sa tu ukázal. Preto ste prišli až z domu. Len dúfam, že nebývate priďaleko."
  Vernon jeho dedukcie okázalo ignoroval.
  „Musíme sa porozprávať," vyhlásil. „Dostali ste môj odkaz?"
  Ešte sa len vzájomne spoznávali. Vernon bol síce najstarší zamestnanec firmy, no nastúpil do nej ako posledný. Pierce už pochopil, že má problémy s tým, keď ho má oslovovať krstným menom. Možno sa to nejako týkalo jeho veku. Bol prezidentom spoločnosti, no o dvadsať rokov mladší než Vernon, ktorý sem prišiel pred pár mesiacmi po dvadsiatich piatich rokoch v FBI. Zrejme mal pocit, že sa nehodí oslovovať prezidenta krstným menom a rozdiel vo veku a životných skúsenostiach mu zasa bránil hovoriť mu „pán Pierce". „Pán doktor" sa mu vyslovovalo ľahšie, i keď išlo o akademický, nie lekársky titul. Očividne by ho najradšej neoslovoval vôbec nijako. Aj to tak robil, najmä v správach elektronickej pošty.
  „Váš email som dostal len asi pred štvrť hodinou," odvetil Pierce. „Nebol som v kancelárii. Chcel som vám zavolať, keď tu skončím. Chcete hovoriť o Nicole?"
  „Áno. Čo sa stalo?"
  Pierce rozpačito pokrčil plecami.
  „Stalo sa to, že odišla. Dala výpoveď z práce a... ehm... opustila ma. Asi by sa dalo povedať, že najprv odišla odo mňa a až potom z firmy."
  „Kedy sa to stalo?"
  „Ťažko povedať, Clyde. Prebiehalo to už nejaký čas. Veď viete, pomaly, ale isto. Pred pár týždňami to takpovediac vyvrcholilo. Súhlasila, že vydrží do dnešného dňa, no dnes to definitívne zabalila. Viem, že ste ma hneď po nástupe varovali, aby som sa vyhýbal ženám z firmy. Asi ste mali pravdu."
  Vernon k nemu pristúpil bližšie.
  „Prečo som sa o tom nedozvedel?" spýtal sa. „Mali ste mi to povedať."
  Bolo vidieť, ako sa mu do líc hrnie krv. Bol nazlostený a zo všetkých síl sa snažil ovládnuť. Zrejme mu nešlo ani tak o Nicole, ako skôr o upevnenie svojho postavenia vo firme. Koniec koncov, neodišiel po toľkých rokoch z prestížneho FBI len preto, aby ho zavádzal nejaký rocker a chemik, ktorý cez víkend zrejme tajne fajčí marihuanu.
  „Pozrite sa, je mi jasné, že ste to mali vedieť, ale keďže tam išlo o súkromné veci... Jednoducho som o tom nechcel hovoriť. Aby som povedal pravdu, asi by som vám dnes nezavolal, pretože stále nemám chuť rozoberať to."
  „Ale to práve musíme. Bola to spravodajská pracovníčka spoločnosti. Nemali ste jej dovoliť len tak si odísť."
  „Všetky jej spisy ostali vo firme. Skontroloval som to, hoci som nemusel. Nicki by nikdy neurobila nič z toho, čo naznačujete."
  „Ja nič nenaznačujem, len sa snažím byť primerane opatrný. To je všetko. Neviete, či si našla nové miesto?"
  „Keď sme spolu hovorili naposledy, ešte nijaké nemala. Pri nástupe však podpísala zmluvu, ktorá jej zakazuje konkurovať nám. Nemáte sa čoho báť, Clyde."
  „To si len myslíte. Ako vyzeral váš rozchod po finančnej stránke?"
  „A to vás už prečo zaujíma?"
  „Pretože osoba, ktorá potrebuje peniaze, je ľahko zraniteľná. Mojou úlohou je vedieť, či naša bývalá zamestnankyňa s dôvernou znalosťou projektu nie je v zraniteľnom postavení."
  Pierceovi už začínali Vernonove otázky a správanie poriadne liezť na nervy, hoci on sám sa k šéfovi bezpečnosti málokedy správal lepšie.
  „Po prvé, o projekte toho zasa nevie až tak veľa. Zbierala informácie o konkurencii, nie o nás. Aby to mohla robiť poriadne, musela vedieť, na čom pracujeme, no pochybujem, že by vedela, ako presne sa nám darí či iné podrobnosti o výskume. Celkom ako vy, Clyde. Je to tak bezpečnejšie.
  A po druhé, na vašu ďalšiu otázku odpoviem, skôr ako ju položíte. Nie, nikdy som jej nehovoril o podrobnostiach svojej práce. Vlastne mám pocit, že o ne ani nestála. Brala svoje zamestnanie len ako prácu a práve v tom bol možno hlavný problém. Ja sa k nemu staviam ako k milenke. Máte ešte niečo, Clyde? Chcel by som dnes večer ešte niečo stihnúť."
  Dúfal, že ak tú lož povie dosť kvetnato, Vernon mu ju zhltne.
  „Kedy sa o tom dozvedel Charlie Condon?" spýtal sa šéf bezpečnosti.
  Condon bol finančný riaditeľ firmy, no čo bolo ešte dôležitejšie, práve on do nej prijal Vernona.
  „Povedali sme mu to včera," odvetil Pierce. „Obaja. Počul som, že si s ním dohodla stretnutie tesne pred tým, ako od nás definitívne odíde. Ak vám o tom nepovedal, nie je to moja vina. Asi to ani on nepokladal za nutné."
  Bol to priamy úder, ktorý mal Vernonovi pripomenúť, že ho z hry vynechal aj jeho hlavný sponzor. Bývalý agent sa však len letmo zamračil a pokračoval vo výsluchu: „Neodpovedali ste mi na otázku. Dostala odstupné?"
  „Pravdaže. Šesťmesačný plat, dva roky zdravotného a životného poistenia a nechá si aj výnos z predaja domu. Spokojný? Nemyslím, že by bola zraniteľná. Len za dom dostane vyše sto litrov."
  Vernona to trocha upokojilo. Zrejme pomohlo aj vedomie, že o tom vedel aj Charlie Condon. Očividne ho bral ako praktika, zatiaľ čo Pierce bol preňho skôr predstaviteľom efemérneho talentu. Ten sa uňho nepočítal. S Charliem to bolo iné. Vnímal ho ako obchodníka. Ak Condon nemal nič proti odchodu Nicole Jamesovej, potom to zrejme bolo v poriadku.
  Lenže ak aj bol spokojný, nechystal sa to povedať Pierceovi.
  „Je mi ľúto, ak sa vám nepáčia moje otázky," vyhlásil, „ale mojou prácou a povinnosťou je zabezpečiť ochranu firmy a jej projektov. Musíme chrániť veľa ľudí a investícií."
  Narážal tým na dôvod, prečo je u nich. Charlie Condon ho zamestnal najmä na ukazovanie. Pracoval u nich, aby potenciálni investori nadobudli dojem, že projekty firmy sú dokonale zabezpečené a rovnakú ochranu budú mať aj ich investície. Mal za sebou pôsobivú kariéru, ktorá bola pre spoločnosť dôležitejšia než práca, ktorú v nej vykonával.
  Keď Maurice Goddard prvý raz prišiel až z New Yorku, aby sa pozrel na ich prácu, predstavili ho aj Vernonovi, a on sa s ním celých dvadsať minút rozprával o zabezpečení firmy a jej zamestnancov.
  Pierce mu pozrel do očí. Mal sto chutí začať naňho vrieskať, aby konečne pochopil, že už nemajú takmer ani vindru a jeho úloha v celej veci je absolútne nepodstatná.
  Nakoniec sa však ovládol a udržal jazyk za zubami.
  „Úplne vám rozumiem, Clyde," povedal namiesto toho. „O Nicole sa však nemusíte báť. Je to v najlepšom poriadku."
  Vernom prikývol a nakoniec aj on ustúpil. Možno vycítil, ako v Pierceovi rastie napätie. „Asi máte pravdu." „Vďaka."
  „Mimochodom, hovorili ste, že predáte dom?" „Nie ja. Predá ho ona."
  „Áno. Už ste sa presťahovali? Máte nové číslo, na ktorom vás môžem zastihnúť?"
  Pierce zaváhal. Vernon nebol na základnom zozname ľudí, ktorým je nevyhnutné dať telefónne číslo. Na dôveru treba dvoch. Bol síce celkom schopný, no zamestnali ho nie pre schopnosti, ale pre minulosť v FBI. Pracoval tam dvadsaťpäť rokov, z toho polovicu v Los Angeles, a zameriaval sa na elegantné zločiny a priemyselnú špionáž.
  Zo všetkého najviac to však bol obyčajný pozér. Neprestajne sa pohyboval. Behal po chodbách a trieskal dverami, akoby vyšetroval bohvieaký dôležitý prípad. Vlastne ho skoro vôbec nebolo treba  spoločnosť zamestnávala len tridsaťtri zamestnancov a do laboratória za chodbou s dvojitými dverami, kde boli všetky tajomstvá, sa z nich dostalo len desať.
  „Mám nové číslo, ale neviem ho spamäti," odvetil napokon. „Dám vám ho, len čo sa k tomu dostanem."
  „A čo adresa?"
  „Je to hore v Sands. Na pláži. Byt číslo dvanásť nula jeden."
  Vernon vytiahol malý poznámkový blok a zapísal si to. Vyzeral celkom ako policajt zo starého filmu. Blok v jeho veľkých rukách prakticky nebolo vidieť. Prečo majú vždy také malé bloky? Presne túto otázku raz položil Cody Zeller po tom, čo si spolu pozreli akúsi detektívku.
  „Musím sa pustiť do práce, Clyde. Koniec koncov, práve to odo mňa chcú investori, no nie?"
  Vernon zdvihol oči od bloku a spýtavo zdvihol obočie. Zrejme nevedel posúdiť, či to šéf myslí sarkasticky alebo vážne.
  „Presne tak," prikývol. „Už vás nebudem rušiť."
  Ani po tom, čo sa za šéfom bezpečnosti zabuchli dvere, sa však Pierce nevedel na nič sústrediť. Premohla ho otupenosť. Prvý raz za tri roky ho nezväzovali povinnosti mimo laboratória a mohol pracovať, koľko sa mu zachcelo. Lenže prvý raz za tri roky sa mu vôbec nechcelo.
  Vypol počítač, postavil sa a vykročil na chodbu za Vernonom.
   
  
  
  
  Vrátil sa do svojej kancelárie a aj tam zažal svetlo ručne. Hlasové ovládanie bola jedna veľká kravina a on si to uvedomoval. Inštalovali ho len kvôli dojmu na potenciálnych investorov, ktorých sem Charlie Condon vodil takmer každý týždeň. Bolo len na ukazovanie, podobne ako kamery alebo Vernon. Charlie však trval na tom, že je potrebné mať také veci. Vraj to investorom pomáha predstaviť si ultramodernú povahu ich práce. Majú potom dobrý pocit, keď podpisujú šek.
  Výsledkom však bolo, že kancelárie vyzerali síce supermoderné, no odľudštene. Pierce založil firmu v lacnom sklade vo Westchesteri, kde musel odrátať výsledky pokusov medzi pristátiami a vzletmi na neďalekom letisku. Nemal nijakých zamestnancov. Dnes zamestnával toľko ľudí, že musel platiť aj špecialistu na pracovné vzťahy. Predtým jazdil na prehrdzavenom chrobáku  klasickom type. Dnes mal BMW. Nebolo pochýb, že on aj Amedeo poriadne pokročili. Aj tak však čoraz častejšie spomínal na laboratórium v skladisku stojacom v letovej zóne dráhy číslo 17. Cody Zeller, ktorý na všetko vedel nájsť filmovú paralelu, mu raz priateľsky povedal, že „pristávacia dráha číslo sedemnásť" bude jeho „Rosebudom"  poslednými slovami na smrteľnej posteli. Keby nebral do úvahy iné podobnosti s Občanom Kanom, musel by uznať, že Zeller sa možno nemýli.
  Posadil sa k svojmu stolu, uvažujúc, či mu nezavolať s tým, že zmenil názor a rád si s ním vyjde von. Premýšľal aj o možnosti zavolať do domu, či Nicole nemá chuť vyrozprávať sa. Vedel však, že presne to nemôže. Tento krok smela spraviť len ona a on musel počkať, či a kedy to urobí.
  Vytiahol z ruksaku poznámkový blok a zavolal na číslo, prostredníctvom ktorého sa mohol dostať do svojej hlasovej pošty aj z inej linky. Zadal heslo a elektronický hlas mu oznámil, že má jeden nový odkaz. Spustil ho. Bol od akéhosi nervózneho muža, ktorého nepoznal.
  „Ehm... Ahoj, tu je Frank. Som v Peninsule, izba číslo šesťstodvanásť. Zavolaj mi, keď budeš môcť. Našiel som tvoje číslo na stránke a rád by som vedel, či si dnes večer voľná. Viem, že je neskoro, ale vravel som si, že to aspoň skúsim. Tak či tak  som Frank Behmer, hotel Peninsula, izba číslo šesťstodvanásť. Dúfam, že sa mi ozveš."
  Vymazal odkaz s čudesným pocitom, že sa potajomky dostal do utajeného sveta niekoho iného. Chvíľu o tom premýšľal a potom zavolal na informácie, aby zistil číslo hotela Peninsula. Frank Behmer bol taký nervózny, že ho zabudol nadiktovať, keď nechával Lilly odkaz.
  Hneď nato zavolal do hotela a požiadal o pána Behmera z izby šesťstodvanásť. Muž to zdvihol na piate zazvonenie.
  „Haló?"
  „Pán Behmer?"
  „Áno."
  „Zdravíčko. Volali ste Lilly?" Muž chvíľu váhal s odpoveďou. „Kto je tam?"
  Pierce váhať nemusel. Bol na túto otázku pripravený.
  „Volám sa Hank. Vybavujem Lilline telefonáty. Momentálne je zaneprázdnená, takže sa s vami mám spojiť jej menom a všetko pripraviť."
  „Áno. Volal som jej na mobil, ale nebrala ho."
  „Na mobil?"
  „Na ten, čo je na jej stránke."
  „Ach, tak. Viete, máme viacero stránok. Mohli by ste mi povedať, na ktorej ste ju našli? Pochopte, snažíme sa zistiť, ktorá z nich je najefektívnejšia."
  „Našiel som ju na L. A. Darlings."
  „Aha. L. A. Darlings. Je to jedna z našich najlepších stránok."
  „Je tam naozaj ona? Myslím na tej fotke." „Áno, pane. Je to ona." „Nádherná žena."
  „Áno. Dobre. Ako som vravel, pokúsim sa to zariadiť. Malo by to ísť rýchlo, ale ak sa vám do hodiny neozveme, nič z toho nebude."
  „Naozaj?"
  V mužovom hlase bolo cítiť sklamanie ako hrom. „Je veľmi zaneprázdnená, pán Behmer. Urobím, čo je v mojich silách, ale momentálne vám nemôžem nič zaručiť. Dobrú
  „Tak jej aspoň povedzte, že som tu služobne na pár dní a budem k nej veľmi dobrý. Chápete, ako to myslím?"
  Teraz už otvorene prosíkal. Pierce začínal ľutovať, že sa do tohto drobného podfuku vôbec pustil. Odrazu mal pocit, že sa o pánu Behmerovi a jeho živote dozvedel viac, než kedy chcel.
  „Chápem," odvetil. „Poviem jej to. Dopočutia." „Dopočutia."
  Vrátil slúchadlo do vidlice, snažiac sa potlačiť nepríjemné predtuchy. Nevedel, čo robí a prečo, no čosi ho ťahalo istým smerom. Naštartoval počítač a zapojil doň telefónnu linku. Potom sa pripojil na internet a skúšal rôzne adresy, až kým nenašiel tú správnu  www.l.a. darlings.com.
  Na prvej stránke bol len text s varovaním, že adresa obsahuje tvrdú erotiku. Návštevník musel kliknutím na príslušné tlačidlo potvrdiť, že má viac ako osemnásť rokov a neuráža ho nahota ani erotický obsah. Pierce ho stlačil bez toho, aby čítal všetky tie právnické kľučky, vytlačené miniatúrnym písmom. Na ľavej strane vstupnej stránky bola nahá žena, nedbalo zakrytá osuškou, s prstom na perách, akoby vravela: „Nikomu to nehovor." Vedľa nej bol purpurový názov stránky.
  
  L. A. Darlings
  Bezplatný adresár erotických služieb

  Pod tým sa nachádzalo množstvo odkazov na jednotlivé služby, roztriedené podľa farby pleti a vlasov, typu masáže, pohlavia a sexuálnej orientácie. Jeden odkaz dokonca umožňoval najať si skutočnú hviezdu pornofilmov na vlastné nakrúcanie. Pierce vedel, že na internete je nespočetne veľa takýchto stránok. Zrejme sa nenašiel jediný väčší server, ktorý/ by vo svojich útrobách neskrýval aspoň jednu. Nikdy nemal čas na to, aby sa v nich prehrabával, no Charlie Condon ráz jednu takú využil na najatie partnerky pre potenciálneho investora. Trpko to oľutoval a už nikdy to neskúsil. Tá žena investorovi nasýpala do pitia uspávacie prášky a okradla ho, skôr ako si s ňou mohol vôbec niečo začať. Netreba ani dodávať, že o investovaní do Amedeo Technologies potom nechcel ani počuť.
  Klikol na záložku s názvom BLONDÍNY. Nemal na to nijaký zvláštny dôvod, no niekde začať musel. Na stránke sa objavili dva rámčeky. V ľavom boli miniatúrne fotografie žien s menami a na pravej sa po kliknutí otvárali v zväčšenej podobe.
  Posúval sa v ľavom paneli, prezerajúc si mená. Bolo tam takmer štyridsať prostitútok, no ani jedna sa nevolala Lilly. Prešiel na brunetky. V druhej desiatke objavil jednu s menom Tigrica Lilly. Klikol na zmenšeninu obrázka a do pravej časti obrazovky sa načítala veľká fotografia. Obsahovala aj telefónne číslo, nie však to jeho.
  Zavrel stránku a vrátil sa k náhľadom. Onedlho sa prepracoval k žene menom Lilly. Klikol na zmenšeninu a do pravého rámčeka sa načítala jej snímka s telefónnym číslom. Sedelo. Našiel Lilly, ktorej telefón teraz stál na zemi v jeho byte.
  Na fotografii bola asi dvadsaťpäťročná žena s tmavými vlasmi po plecia a hnedými očami. Bola pekne opálená. Jej nahotu zakrývalo iba sieťované negližé, pod ktorým sa dali jasne rozoznať krivky jej pŕs aj biely trojuholník po plavkách. Pozerala priamo do objektívu. Pery mala zvodne našpúlené.
  Ak tú fotografiu neupravovali a ak na nej bola naozaj Lilly, potom to bola hotová krásavica. Celkom ako vravel Frank Behmer. Nádherná žena, sen osamelého muža. Hneď mu bolo jasné, prečo mu neprestajne vyzváňa telefón. Pre muža, ktorý sa vybral nakupovať sexuálne služby  o nič iné na tejto stránke nešlo , muselo byť poriadne ťažké nechať Lilly tak a hľadať ďalej.
  Pod snímkou bola modrá stužka. Keď na ňu prešiel kurzorom, vyskočilo z nej roletové menu s nápisom: „Fotografiu overili pracovníci firmy." Znamenalo to, že žena, ktorá zadala inzerát, sa zhoduje s tou na fotografii. Aspoň teoreticky
  „Overovanie fotografií," poznamenal nahlas. „Nemajú to najhoršie vymyslené."
  Oči mu padli na inzerát pod stužkou. Klikol na lištu, posunul sa nižšie a začal ho čítať.
  Špeciálne túžby
  Zdravíčko, páni. Volám sa Lilly a som najjemnejšia, najotvorenejšia spoločníčka v celej Westside. Mám 23 rokov, 866386 (žiadny silikón), 155 cm, 47 kg a nefajčím. Som čiastočne Španielka, čiastočne Talianka, ale najmä čistokrvná Američanka! Ak teda hľadáte zážitok na celý život, zavolajte na moje číslo a príďte do môjho pekného a bezpečného bytu pri pláži. Nikam sa neponáhľam a zaručujem dokonalú spokojnosť! Uspokojím aj všetky špeciálne túžby. Ak chcete zdvojnásobiť svoju rozkoš, navštívte stránku mojej priateľky Robin v sekcii Blondínky. Pracujeme aj vo dvojici  na vás alebo na sebe! Milujem svoju prácu. Zavolaj hneď! Len pre náročných.
  Pod inzerátom bolo telefónne číslo do Pierceovho bytu a na mobil.
  Bez váhania zdvihol slúchadlo a vyťukal číslo jej mobilu. Dovolal sa len do odkazovej schránky.
  „Ahoj, tu je Lilly. Nechaj mi meno a číslo, na ktoré ti môžem zavolať. Ozvem sa ti, len čo budem môcť. Do automatov nevolám. Ak si v hoteli, nezabudni na celé meno, inak ma k tebe neprepoja. Vďaka. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme. Dovi."
  Zavolal tam, skôr ako si premyslel, čo vlastne chce povedať. V slúchadle to píplo a začal sa nahrávať odkaz.
  „Ehm... Áno. Lilly, volám sa Henry a mám taký problém mám tvoje staré telefónne číslo. Teda, myslím to tak, že mi ho pridelili s novou linkou. Je ku mne domov a... Neviem... Rád by som sa o tom porozprával."
  Vysypal zo seba to číslo a zavesil.
  „Doriti!"
  Vedel, že to muselo znieť ako prejav dokonalého tupca. Vlastne ani nevedel, prečo jej volal. Ak sa toho čísla vzdala, nemohla s tým nič robiť, iba ho stiahnuť zo svojej webovej stránky. S touto myšlienkou prišla základná otázka: Prečo je to číslo stále na jej stránke?
  Znova pozrel na fotografiu na obrazovke. Prezrel si ju ešte pozornejšie ako predtým. Lilly bola naozaj krásavica a on cítil, ako ho to začína vzrušovať. Napokon všetko prehlušila jediná myšlienka: Čo to robím?
  Bola to správna otázka. Vedel, že v tejto situácii je jediným rozumným krokom vypnúť počítač, nechať si v pondelok zmeniť číslo, sústrediť sa na prácu a na toto všetko zabudnúť.
  Lenže práve to nemohol. Natiahol sa ku klávesnici, zavrel Lillinu stránku a vrátil sa k úvodnej. Potom znova otvoril záložku Blondínky a presúval sa medzi náhľadmi, kým nenašiel fotografiu, pod ktorou bolo meno Robin.
  Klikol na ňu. Žena menom Robin bola blondína, presne ako znelo v inzeráte. Ležala nahá na posteli. Na prsiach a rozkroku mala nasypané ružové lístky, aby si ich čiastočne zakryla, a na tvári široký úsmev, zdôraznený červeným rúžom.
  Aj pod jej fotografiou bola modrá stužka, potvrdzujúca, že na fotografii je naozaj ona. Prešiel na jej inzerát.
  Americká kráska
  Zdravíčko, páni. Volám sa Robin a som dievča, o ktorom ste vždy snívali. Som pravá blondínka, mám 24 rokov, 966691, takmer 180 cm a nefajčím, ale mám rada šampanské. Môžem prísť za vami alebo vy za mnou. Nezáleží na tom, kde to bude, pretože sa nikam neponáhľam. Nefalšovaný PRZ. Ak chcete zdvojnásobiť svoju rozkoš, navštívte stránku mojej priateľky Lilly v sekcii Brunetky. Pracujeme aj vo dvojici  na vás alebo na sebe! Zavolaj hneď! Zaručujem dokonalú spokojnosť!
  Len pre náročných.
  Boli tam aj čísla jej telefónu a operátora. Bez väčšieho premýšľania si ich zapísal do notesa a znova sa presunul na fotografiu. Robin bola celkom pekná, nie však tak strhujúco ako Lilly. Mala ostrejšie črty tváre a chladnejšie oči. Viac sa zhodovala s jeho predstavou toho, čo sa vyskytuje na takýchto stránkach. Lilly sa tam nehodila.
  Znova si prečítal jej inzerát, uvažujúc, čo znamená ten „nefalšovaný PRZ". V živote nič také nepočul. Potom si uvedomil, že oba inzeráty  Lillin aj Robinin  písal ten istý človek. Jasne to prezrádzali opakovania tých istých slovných spojení. Všimol si aj to, že na oboch snímkach bola tá istá posteľ s mosadzným rámom. Prepol sa na Lillinu stránku, aby si to potvrdil.
  Posteľ bola skutočne rovnaká. Nevedel, čo to znamená. Asi len toľko, že naozaj pracujú vo dvojici.
  Hlavný rozdiel medzi nimi bol v tom, že Lilly poskytovala služby len vo svojom byte. Robin bola naproti tomu ochotná ísť aj k zákazníkovi. Ani pri tomto nevedel, čo to znamená vo svete, v ktorom obe ženy žili a pracovali.
  Oprel sa o operadlo stoličky, uprel pohľad na obrazovku a uvažoval, čo ďalej. Potom pozrel na hodinky. Bolo takmer jedenásť.
  Napokon sa prudko natiahol po telefóne a zdvihol slúchadlo. Číslo vyťukal zo zápisníka, nie z monitora. Po štyroch zazvoneniach takmer stratil nervy a položil, no predbehol ho ospalý ženský hlas.
  „Uhm... Robin?"
  „Áno."
  „Ospravedlňujem sa. Zobudil som ťa?" „Nie. Som hore. Kto volá?"
  „Ehm... Volám sa Hank. Ja, vieš... Videl som tvoju stránku na L. A. Darlings. Nevolám prineskoro?"
  „Nie. To je v poriadku. Čo je Amedeo Techno?"
  Uvedomil si, že žena má zapnutú identifikáciu volajúceho. Na sekundu z toho ostal v šoku. Desil sa škandálu a toho, že ľudia ako Vernon o ňom budú vedieť niečo, čo by nemali.
  „V skutočnosti je to Amedeo Technologies. Tvoj displej nezobrazil celý názov." „Tam robíš?" „Áno."
  „Takže si pán Amedeo?"
  Pierce sa usmial.
  „Nie. Pán Amedeo už nežije."
  „Vážne? To je smutné. Čo sa mu stalo?"
  „Firma má meno po Amedeovi Avogadrovi. Zil asi pred dvesto rokmi a bol to chemik, ktorý prvý dokázal rozlišovať medzi molekulami a atómami. Bol to dôležitý objav, no začali ho brať vážne až po päťdesiatich rokoch, keď bol Amedeo už po smrti. Bol to jednoducho človek, ktorý predbehol svoju dobu."
  „A čo tam robíš ty? Hráš sa s atómami a molekulami?" Bolo počuť, ako si pritom zívla.
  „Také čosi. Aj ja som chemik. Pracujeme na počítači postavenom z molekúl." Aj on si zívol. „Naozaj? Super."
  Znova sa usmial. Hlas tej ženy prezrádzal, že ju to vôbec nezaujíma.
  „Tak či tak, volám ti preto, lebo som videl, že pracuješ s Lilly, tou brunetkou." „Robila som s ňou." „A už nerobíš?" „Nie."
  „Čo sa stalo? Snažím sa jej dovolať a..." „O Lilly sa baviť nebudem. Veď ťa ani nepoznám." Jej hlas sa zmenil. Odrazu bol o poznanie ostrejší. Pierce inštinktívne pochopil, že ak to nezahrá dobre, nič sa nedozvie. „Okej. Pardon. Len som sa pýtal, pretože sa mi páčila." „Bol si už s ňou?"
  „Áno. Párkrát. Pripadala mi ako fajn kočka, a tak som uvažoval, kam zmizla. To je všetko. Keď sme boli spolu naposledy, navrhla, že nabudúce by sme to mohli skúsiť v trojici. Nemohla by si jej odovzdať odkaz?"
  „Nemohla. Je dávno preč a nech sa jej stalo čokoľvek... už sa to neodstane. To je všetko."
  „Ako to myslíš? Čo sa jej stalo?"
  „Viete, pán Hank, začínate mi tými svojimi otázkami naháňať strach. Nemusím vám nič hovoriť. Takže sa pekne vráťte k tým svojim molekulám."
  Rázne zavesila.
  Pierce ostal sedieť so slúchadlom pri uchu. Bol v pokušení zavolať jej znova, no inštinkt mu vravel, že teraz z nej už nedostane ani slovo. Celé to pokazil.
  Napokon aj on zavesil a zamyslel sa nad tým, čo sa dozvedel. Pohľad mu padol na Lillinu fotografiu na obrazovke počítača. Premýšľal o Robininej záhadnej poznámke o tom, čo sa Lilly prihodilo.
  „Čo sa ti stalo?" spýtal sa nahlas.
  Vrátil sa na úvodnú stránku a klikol na odkaz INZERUJTE U NÁS. Otvoril sa mu formulár s pokynmi na zadávanie inzerátov. Dalo sa to spraviť aj po sieti pomocou kreditnej karty, textu a fotografie v digitálnej podobe. Aby ste však dostali modrú stužku s potvrdením totožnosti ženy na fotografii, bolo treba predložiť ju osobne. Firma prevádzkujúca stránky sídlila na bulvári Sunset v Hollywoode. Práve tam museli ísť aj Lilly a Robin. Podľa údajov v pokynoch bola otvorená v pondelok až piatok do piatej a v sobotu do tretej popoludní.
  Zapísal si adresu aj otváracie hodiny a chystal sa stránku zavrieť, keď mu ešte čosi napadlo. Znova si vyvolal Lillinu fotografiu a dal si ju vytlačiť na farebnej atramentovej tlačiarni. Vnútorný hlas mu už zasa pripomínal, že zachádza priďaleko. Mal by si dať zmeniť číslo a na celú vec čo najrýchlejšie zabudnúť.
  Lenže iný hlas  oveľa silnejší a prichádzajúci z minulosti mu vravel čosi celkom iné. „Svetlo!" povedal.
  Kancelária sa ponorila do tmy. Pierce sa ani nepohol. Mal tmu rád. Vždy sa mu v nej najlepšie premýšľalo.
   
  
  
  
  Schodisko bolo neosvetlené a chlapec mal strach. Pozrel na ulicu a videl tam pristavené auto. Nevlastný otec si všimol, že váha, a vystrčil ruku z okna. Zamával mu, aby mu naznačil, nech ide ďalej. Chlapec sa otočil a pozrel hore do tmy. Potom zažal baterku a vykročil po schodoch.
  Svietil si len pod nohy, pretože nechcel, aby ho svetlo prezradilo tým v hornej izbe. Na polceste mu jeden zo schodov hlasno zavŕzgal pod nohami. Ostal stáť ako prikovaný. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Pomyslel na Isabelle a strach, ktorý zrejme prežíva noc čo noc. To ho prinútilo znova vykročiť do tmy.
  Pred poslednými tromi schodmi baterku zhasol a počkal, kým si mu oči nezvykli na tmu. O chvíľu už pred sebou rozoznal slabé svetlo sviečky, odrážajúce sa od stien a stropu. Odlepil sa od steny a vkročil do izby.
  Bola obrovská a prepchatá. Pri dvoch dlhších stenách sa dal rozoznať rad provizórnych lôžok. Na každej ležala nehybná postava. Na konci miestnosti sliepňala jediná sviečka, nad ktorou akési dievča, iba o niečo staršie ako on, pridržiavalo vrchnák z fľaše. Pozrel do jej tváre ožiarenej mihotavým svetlom. Nebola to Isabelle.
  Vykročil stredom izby pomedzi spacie vaky a drevené palety. Neprestajne sa pozeral na obe strany, hľadajúc jej tvár. Bolo tma, no on vedel, že ju spozná, len čo ju uvidí.
  Napokon sa dostal až k dievčine s vrchnákom od fľaše. Isabelle tam nebola.
  „Koho hľadáš?" spýtala sa ho.
  Práve naťahovala do injekčnej striekačky čiernohnedú tekutinu, zohriatú nad plameňom. Filtrovala ju cigaretovým filtrom. V mihotavom svetle bolo vidieť stopy po vpichoch na jej krku.
  „Niekoho," odvetil.
  Zdvihla pohľad od toho, čo robila. Jeho hlas ju očividne zaskočil. Hoci mal na sebe staré a priveľké šaty, odhalila ho mladistvá tvár.
  „Si primladý," vyhlásila. „Radšej zmizni, kým sa nevráti domáci."
  Vedel, koho tým myslí. Všetky squaty v Hollywoode mali svojho „domáceho"  človeka, ktorý vyberal nájomné v hotovosti, drogách alebo ľuďoch.
  „Ak ťa tu nájde, roztrhne ti tú peknučkú ritku a pošle ťa na..."
  Náhle sa zarazila a sfúkla sviečku. Miestnosť sa ponorila do tmy. Chlapec sa otočil k dverám na schody a zmeravel od hrôzy. V dverách sa črtala silueta muža  veľkého, robustného, s neupravenými vlasmi. Domáceho. Podvedome ustúpil, no potkol sa o čiusi nohu a spadol na zem. Baterka mu vypadla z ruky a zažala sa.
  Chlap v dverách vykročil rovno k nemu.
  „Hej, krásavec!" zakričal. „Podže sem!"
  
  
  
  
  
  
  Pierce sa prebudil na svitaní. Prvé lúče vychádzajúceho slnka ho zachránili zo sna, v ktorom utekal pred mužom bez tváre. V byte ešte nemal závesy a slnečné svetlo mu dopadlo priamo na tvár, takže ho vnímal aj cez zavreté viečka. Vyliezol zo spacieho vaku, pozrel na fotografiu Lilly, ležiacu na zemi, a šiel sa osprchovať. Keď skončil, musel sa utrieť dvoma tričkami, čo vyhrabal z koša na bielizeň. Zabudol si priniesť uteráky.
  Vyšiel na Main Street, aby si kúpil kávu, citrónový koláčik a noviny. Pomaly ich čítal a popíjal, bojujúc s nejasným pocitom viny. V sobotu o tomto čase bol zvyčajne už v laboratóriu.
  Kým dočítal, bolo takmer deväť. Vrátil sa k domu a nasadol do auta, no nešiel do práce ako inokedy.
  O trištvrte na desať sa dostal na hollywoodsku adresu, na ktorej mala sídliť firma prevádzkujúca L. A. Darlings. Bol to výškový kancelársky komplex, minimálne taký fádny ako McDonald's. L. A. Darlings sa nachádzala v kancelárii číslo 310. Na dverách s tabuľkou z brúseného skla bol nápis ENTERPRENEURIAL CONCEPTS UNLIMITED. Pod ním sa skvel zoznam desiatky rôznych internetových stránok vrátane L. A. Darlings, spadajúcich pod túto firmu. Ich názvy prezrádzali, že všetky sú orientované na erotiku a patria do temnej stránky internetu pre dospelých.
  Bolo zamknuté, pretože do desiatej, keď otvárali, ostávalo ešte pár minút. Rozhodol sa, že sa zatiaľ pôjde prejsť a premyslí si, ako to uhrá.
  „Počkajte, otvorím vám."
  Otočil sa a zazrel za sebou ženu s kľúčmi v ruke. Mala okolo dvadsaťpäť rokov a strapaté plavé vlasy, vytŕčajúce všetkými smermi. Na sebe mala odstrihnuté džínsy, sandále a tričko odhaľujúce pupok so strieborným piercingom. Cez plece jej visela prehodená kabelka, do ktorej sa zrejme zmestila škatuľka cigariet, no zápalky by ste tam už nenapchali. Vyzerala, že desať hodín ráno je na ňu rozhodne priskoro.
  „Idete skoro," dodala.
  „Viem," prikývol. „Prišiel som z Westside. Myslel som si, že bude hustejšia premávka."
  Vošiel za ňou dnu. Za dverami sa nachádzala čakáreň s prijímacím pultom, oddeľujúcim ju od chodby do zadnej časti. Vpravo boli dvere s nápisom LEN PRE ZAMESTNANCOV. Zena zašla za pult a hodila kabelku do zásuvky.
  „Budete musieť pár minút počkať, kým všetko pripravím," povedala. „Som tu dnes na všetko sama."
  „V sobotu sa kšefty veľmi nehýbu, však?"
  „Zvyčajne je to tak."
  „Ale ak ste tu sama, kto dozerá na mašiny?"
  „No... Vzadu vždy niekto je. Myslela som to tak, že som sama na všetkých zákazníkov."
  Ladne sa posadila na stoličku. Pierceovi pritom pohľad znova padol na strieborný krúžok v jej pupku, ktorý mu pripomínal Nicole. Pracovala vo firme už vyše roka, keď sa raz náhodou stretli v jednej kaviarni na Main Street. Bola nedeľa, Nicole sa vracala z telocvične a na sebe mala len šortky a športovú podprsenku. V pupku sa jej vynímal zlatý piercing. Preňho to bolo ako odhaliť tajomstvo starého známeho. Vždy ju pokladal za príťažlivú ženu, no v tej chvíli sa všetko zmenilo. Začala ho priťahovať aj eroticky a vyštartoval po nej, túžiac hľadať tetovania na intímnych miestach a spoznať všetky jej tajomstvá.
  Bezcieľne sa prechádzal po čakárni, zatiaľ čo žena si pripravovala všetko na prácu. Počul, ako štartuje počítač a buchocú zásuvky. Na jednej stene boli emblémy rôznych webových stránok, prevádzkovaných firmou Enterpreneurial Concepts. Okrem iných tam videl aj reklamu na L. A. Darlings. Aj ostatné stránky boli zväčša pornografické  ten typ, kde za 19.95 $ dostanete prístup k tisíckam elektronických snímok pohlavných aktov či úchyliek podľa vlastného výberu. Prezentovali ich bez najmenšieho ostychu. Plagát PinkMink.com pôsobil skoro rovnako nevinne ako reklama na vodičku proti akné.
  Vedľa plagátov boli dvere, za ktoré smeli len zamestnanci. Pozrel na ženu za pultom, tá však sledovala čosi na obrazovke počítača. Preto sa otočil a skusmo stlačil kľučku. Bolo odomknuté. Otvoril dvere a nazrel do neosvetlenej chodby s tromi dverami asi šesť metrov od seba.
  „Prepáčte!" zavolala za ním žena. „Tam nesmiete."
  Nad každými z dverí bola ceduľka s označením štúdio A, B a C. Pierce na ne ešte naposledy pozrel, vyspätkoval a pozrel na ženu. Medzičasom si stihla nasadiť na tričko menovku.
  „Myslel som, že tam sú toalety. Čo je to tam?"
  „Fotografické štúdiá. Toalety pre verejnosť sú dole v hale."
  „Nevadí. Toľko vydržím."
  „Čo si vlastne želáte?"
  Oprel sa oboma lakťami o pult.
  „Viete, mám taký problém, Wendy. Jeden z inzerátov na stránke L. A. Darlings.com uvádza moje telefónne číslo. Volajú mi ľudia, čo sa chcú spojiť s istou ženou. Myslím, že by neboli nadšení, keby som sa namiesto nej dostavil ja."
  Usmial sa, žena však očividne nepostrehla, že ide o vtip.
  „Tlačová chyba?" spýtala sa. „To opravíme."
  „Nie je to celkom tak."
  Povedal jej, ako dostal novú linku a zistil, že ju predtým používala inzerentka z ich stránky.
  Wendy sedela za pultom a podozrievavo si ho premeriavala.
  „Ak ste to číslo dostali len teraz, prečo si jednoducho nedáte prideliť iné?"
  „Pretože som na ten problém prišiel až po tom, čo som si dal vytlačiť a rozoslať oznamy o zmene telefónneho čísla. Keby som to mal celé zopakovať, stálo by ma to priveľa času aj peňazí. Keby ste mi povedali, ako sa skontaktovať s tou ženou, iste by súhlasila so zmenou čísla vo svojom inzeráte. Veď aj tak z neho nič nemá, keď všetky jej hovory idú mne, no nie?"
  Wendy pokrútila hlavou, akoby to vysvetlenie a jeho dôvody boli nad jej chápanie.
  „Dobre," prikývla napokon. „Pozriem sa na to."
  Pripojila sa na stránku L. A. Darlings a prešla do kategórie Brunetky. Potom klikla na náhľad Lillinej fotografie a prechádzala jej inzerát, kým sa nedostala k telefónnemu číslu.
  „Takže podľa vás je to vaše číslo, no kedysi ho používala ona."
  „Presne tak."
  „Ale keď si dala zmeniť číslo, prečo ho nezmenila aj u nás?"
  „Neviem. Práve preto som tu. Nemáte nejaký iný spôsob, ako sa s ňou spojiť?"
  „Určite nie taký, o ktorom by som vám mohla povedať. Informácie o našich klientoch sú dôverné." Pierce prikývol. Presne to aj čakal.
  „To je v poriadku, ale nemohli by ste sa pozrieť, či neuvádza iné kontaktné číslo a informovať ju o tomto probléme?" „Čo tak na tento mobil?"
  „To som už skúšal. Dovolal som sa len do schránky. Nechal som jej tri odkazy, ale neodpovedala na ne. Myslím, že ich nedostala."
  Wendy sa posunula na stránke vyššie, kde bola Lillina fotografia.
  „Je to sexica," poznamenala. „Stavím sa, že vám volajú v jednom kuse."
  „Mám tú linku len druhý deň a už mi to poriadne lezie na
  nervy," prikývol.
  Žena sa odsunula od pultu s počítačom a vstala.
  „Idem niečo preveriť," oznámila. „Hneď sa vrátim."
  Obišla nízku priehradku za pultom a zmizla v zadnej chodbe. Sandále jej pri chôdzi hlasno plieskali o betónovú podlahu. Pierce pár sekúnd počkal, potom sa naklonil nad pult a podrobne si prezrel všetky rovné povrchy. Tipoval, že Wendy nie je jediná, kto za ním pracuje. Zrejme sa tam striedali dve alebo tri ženy s minimálnou mzdou, ktoré si nemusia vždy pamätať prístupové heslá a potrebujú ich mať niekde poruke.
  Hľadal nejaké samolepiace excerpčné lístky alebo niečo podobné, nič také však nevidel. Zdvihol podložku na písanie, no našiel len dolárovú bankovku. Natiahol sa ešte ďalej, aby zistil, či pod pultom nie sú zásuvky. Neboli.
  Čosi mu napadlo až vo chvíli, keď sa z chodby ozvali Wendine sandále. Bleskovo siahol do vrecka, vyhrabal dolárovku a vymenil ju za tú pod podložkou. Ani ju poriadne nezastrčil, a Wendy bola naspäť. V ruke niesla tenký spis.
  „Časť tej záhady som už vyriešila," chválila sa.
  „Ako?"
  „To dievča nám prestalo platiť za služby." „Kedy presne?"
  „V júni si ich predplatila až do konca augusta, takže už má nedoplatok za september."
  „Ale ako to, že jej inzerát je ešte stále na stránke?"
  „Pretože niekedy nejaký čas trvá, kým vymažeme neplatičov. Najmä ak vyzerajú tak k svetu ako ona."
  Ukázala spisom na monitor počítača a posadila sa za pult.
  „Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa pán Wentz rozhodol nechať ju tam, aj keď neplatí. Viete, chlapi uvidia kočku, ako je ona, a po čase sa na stránku vrátia."
  Pierce prikývol. „A cena za inzerciu sa stanovuje podľa počtu návštevníkov, však?"
  „Presne tak."
  Pozrel na monitor. Lilly svojím spôsobom stále pracovala. Ak nie pre seba, tak určite pre Enterpreneurial Concepts Unlimited. Obrátil pohľad naspäť k Wendy.
  „Je tu pán Wentz? Rád by som s ním hovoril."
  „Nie. Je sobota. Mali by ste šťastie, keby ste ho zastihli cez týždeň. V sobotu som ho tu ešte nikdy nevidela."
  „Ale čo mám s tým teda robiť? Telefón mi zvoní v jednom kuse."
  „Môžem si to zapísať a potom sa na to v pondelok niekto..."
  „Pozrite sa, Wendy, ja nechcem čakať do pondelka. Mám problém už dnes. Ak tu pán Wentz nie je, potom zožeňte človeka, čo sa vám stará o servery. Musí tu byť niekto, kto sa vie napojiť a zrušiť jej stránku. Je to jednoduchý proces."
  „Je tu jeden technik, ale mám pocit, že nemá právo zasahovať do obsahu stránok. Okrem toho, keď som okolo neho išla, zdalo sa mi, že spí."
  Pierce sa naklonil nad pult a prinútil sa hovoriť veľmi zlostným tónom.
  „Lilly  teda, Wendy, dobre ma počúvajte. Trvám na tom, aby ste za ním išli, zobudili ho a priviedli sem. Musíte niečo pochopiť. Ocitli ste sa vo veľmi prekérnej situácii. Informoval som vás, že na vašej erotickej stránke sa nachádza moje telefónne číslo. Kvôli tejto chybe musím strpieť množstvo telefonátov, ktoré ma urážajú a pohoršujú. Sú natoľko trápne, že som prišiel do vaše firmy ešte skôr, ako ste otvorili. Chcem, aby ste to opravili. Ak to odložíte na pondelok, dám na súd vás, pána Wentza a všetkých, ktorým dokážem, že boli v spojení s touto firmou. Rozumeli ste?"
  „Mňa súdiť nemôžete. Ja tu len pracujem."
  „Wendy, v našej krajine sa môžete súdiť, s kým sa vám zachce."
  Postavila sa, prebodla ho zlostným pohľadom a bez slova zmizla na chodbe. Pierceovi bolo jedno, či ju nazlostil, alebo nie. Záležalo mu len na tom, aby spis zabudla na pulte. Len čo doznel pleskot jej sandálov, načiahol sa za ním a otvoril ho. Bola v ňom kópia Lillinej fotografie, vytlačený text jej inzerátu a formulár, ktorým ho podávala. Presne ten potreboval. S rastúcim adrenalínom ho začal čítať, snažiac sa zapamätať si všetko, čo v ňom bolo.
  Volala sa Lilly Quinlanová. Jej kontaktné číslo bolo rovnaké ako na internetovej stránke. V kolónke pre adresu bola ulica v Santa Monice a číslo bytu. Prečítal si ju trikrát, aby mal istotu, že ju nezabudne. Potom spis zavrel a otočil od seba práve vo chvíli, keď sa na chodbe znova ozvali sandále sprevádzané ďalším párom topánok.
   
  
  
  
  Len čo sa dostal do auta, vytiahol z popolníka pero a zapísal si na starý parkovací lístok adresu Lilly Quinlanovej. Potom vybral z vrecka dolárovú bankovku a poriadne si ju prezrel. Pod podložkou ležala dolu averzom, preto sa zameral najmä naň. Netrvalo dlho a na čele Georgea Washingtona našiel miniatúrny nápis arbadak arba.
  „Abra kadabra," povedal nahlas. Stavil by sa, že to bude užívateľské meno a heslo pre prístup do počítačov firmy Enterpreneurial Concepts. Potešilo ho, ako ľahko sa k nemu dostal, i keď nevedel, či ho vôbec bude potrebovať, keďže meno aj adresu tej ženy si už zistil zo spisu.
  Naštartoval a vyrazil do Santa Monicy. Lilly podľa adresy bývala na bulvári Wilshire neďaleko promenády na Tretej ulici. Ako sa blížil k jej číslu, uvedomil si, že širokoďaleko nie sú nijaké bytovky. Keď napokon zastal na správnej adrese, zistil, že na nej sídli súkromná poštová služba s názvom All American Mail. Číslo bytu z Lillinej adresy bolo v skutočnosti číslom poštovej schránky. Odparkoval auto, nevediac, čo ďalej. Zdalo sa, že sa ocitol v slepej uličke. Chvíľu nad tým premýšľal a potom vystúpil.
  Vošiel do firmy a okamžite pristúpil k výklenku s poštovými schránkami. Dúfal, že majú sklené dvierka a on sa pozrie, či v Lillinej leží nejaká pošta. Všetky však boli z hliníka a ich obsah nebolo vidieť. Lilly uviedla vo formulári byt číslo 333. Našiel schránku s tým číslom a chvíľu na ňu hľadel, akoby mu mohla odpovedať na jeho otázky. Nič mu nepovedala.
  Napokon prešiel k pultu. Mladý muž s akné na oboch lícach a menovkou s nápisom CURT sa ho spýtal, čo si želá.
  „Viete, je to trocha čudné," odvetil. „Potrebujem schránku s konkrétnym číslom. Chcem, aby sa mi hodila k firme. Mám produkčnú kanceláriu s názvom Tri na tretiu."
  Mladík sa zatváril zmätene. „Aké číslo teda chcete?"
  „Tri tri tri. Vidím, že tu také máte. Je voľné?"
  Na nič lepšie v aute neprišiel. Curt siahol pod pult a vybral odtiaľ biely obal na spisy, v ktorom mal zoznam voľných aj obsadených schránok. Chvíľu ho prezeral a potom zdvihol hlavu.
  „Ach, táto!"
  Pierce sa pokúsil prečítať, čo je tam napísané, bolo to však hore nohami a priďaleko. „Čo je?"
  „Momentálne je síce obsadená, ale onedlho sa to možno zmení."
  „Ako to myslíte?"
  „Tak, že ju má prenajatú jedna osoba, ale za tento mesiac nezaplatila. Beží jej ochranná lehota. Ak nezaplatí do konca mesiaca, schránka sa uvoľní a môžete si ju zobrať  ak teda dovtedy vyčkáte."
  Pierce sa zatváril ustarane.
  „Je to dosť dlho. Chcel som to vybaviť čím skôr. Nemáte číslo alebo adresu tej osoby? Viete  aby ste sa s ňou spojili a spýtali sa, či ešte má záujem o tú schránku."
  „Poslal som jej dve upomienky a jednu som dal do schránky. Zvyčajne zákazníkom nevoláme."
  Piercea premáhalo nadšenie, no nedal to na sebe poznať. Curt mu práve nechtiac prezradil, že má aj inú adresu Lilly Quinlanovej. Rýchlo ho však schladil fakt, že nemá tušenia, ako ju od neho získať.
  „Ale nemáte jej číslo? Ak jej zavoláte a vybavíte to, ihneď by som tú schránku bral. Zaplatím na rok dopredu."
  „Pozriem sa na to. Chvíľu to potrvá."
  „To nevadí. Radšej chvíľu počkám, než by som sa musel vracať."
  Mladík prešiel k stolu pri stene, posadil sa a vytiahol z jednej zásuvky hrubý spis. Stále bol priďaleko na to, aby Pierce mohol prečítať niečo z toho, čo mal pred sebou. Chvíľu listoval, potom prešiel prstom po stĺpci čísel a pri jednom sa zastavil. Druhou rukou naslepo zdvihol slúchadlo, kým však stihol vyťukať číslo, prerušila ho zákazníčka, ktorá práve vošla.
  „Potrebujem poslať fax do New Yorku," vyhlásila.
  Curt vstal a vrátil sa k pultu. Vytiahol spod neho úvodnú stránku a povedal žene, aby ju vyplnila. Potom odišiel naspäť k stolu, znova vyhľadal číslo a zdvihol slúchadlo.
  „Budete mi účtovať aj odoslanie titulnej strany?" vyzvedala zákazníčka.
  „Nie, madam. Účtujeme len za odfaxované dokumenty."
  Povedal to, akoby to opakoval už minimálne miliónty raz.
  Konečne sa dostal k vykrúcaniu čísla. Pierce sa snažil sledovať jeho prst, urobil to však príliš rýchlo na to, aby sa dalo zistiť, na aké číslo volá. Potom dlho čakal a napokon sa ozval: „Mám odkaz pre Lilly Quinlanovú. Zavolajte, prosím, do spoločnosti All American Mail. Máte nedoplatok za schránku a ak sa nám neozvete, budeme ju musieť uvoľniť. Volám sa Curt. Ďakujem."
  Dodal ešte firemné telefónne číslo, potom zavesil a vykročil k Pierceovi pri pulte. Zena naňho netrpezlivo zamávala faxom. „Ponáhľam sa!" nástojila.
  „Hneď sa vám budem venovať," odvetil mladík.
  Potom sa pozrel na Piercea a pokrútil hlavou.
  „Dovolal som sa len na odkazovač. Bohužiaľ, nemôžem urobiť nič viac, kým neubehne mesiac od poslednej platby. Také sú firemné predpisy."
  „Rozumiem. Vďaka za snahu."
  Curt znova prebehol prstom po stĺpci čísel.
  „Necháte mi svoje čísío, aby som vám mohol povedať, ako to dopadlo?" spýtal sa.
  „Radšej vám zavolám sám."
  Pierce si zobral z kôpky na pulte vizitku a vykročil k dverám. Curt za ním zavolal: „A čo dvadsaťsedem?"
  Znova sa obrátil do miestnosti. „Prosím?"
  „Dvadsaťsedem. Tri na tretiu, no nie?"
  Pierce pomaly prikývol. Ten mládenec bol múdrejší, než sa zdalo.
  „Ak chcete, dvadsaťsedmička je voľná." „Popremýšľam o tom."
  Mávol mu na pozdrav a vyšiel von. Ako zatváral dvere, ešte začul, ako sa žena vnútri Curtovi sťažuje, že by mal prednostne obslúžiť zákazníkov, ktorí platia.
  V aute si strčil vizitku do vrecka na košeli a pozrel na hodinky Už bolo takmer poludnie. Musel sa vrátiť domov na stretnutie so svojou asistentkou Monicou Purlovou. Dohodli sa, že tam za ním príde, aby počkala na dodávku objednaného nábytku. Mali ho doviezť v čase medzi dvanástou a štvrtou a on sa už v piatok rozhodol, že tam radšej nechá niekoho iného, aby mohol tie štyri hodiny využiť na prípravu prezentácie pre Mauricea Goddarda. Teraz síce nevedel, či vôbec pôjde do laboratória, no bol rád, že príde Monica, pretože s ňou mal isté plány.
  Keď sa dostal do komplexu Sands, našiel ju čakať v hale. Strážnik ju odmietol pustiť hore, kým to neschváli podnájomník, ktorého ide navštíviť.
  „Ospravedlňujem sa," povedal jej. „Čakáte dlho?"
  Pod pazuchou mala štós časopisov, ktoré sa chystala čítať, kým bude čakať na sťahovákov.
  „Iba chvíľku," odvetila.
  Prešli k výťahom a jeden si privolali. Monica Purlová bola vysoká štíhla blondínka s takou bledou pleťou, že stačilo dotknúť sa jej, a už ste na nej nechali stopu. Mala okolo dvadsaťpäť rokov a od dvadsiatich pracovala v jeho firme. Asistentku mu robila len šesť mesiacov. To miesto dostala od Charlieho Condona ako odmenu za päť rokov práce v spoločnosti. Pierce medzičasom zistil, že jej imidž krehkej krásky s bledou pleťou je falošný. Mala výborne zorganizovaný život, vyhranené názory a vedela všetko vybaviť.
  Dvere výťahu sa otvorili a oni nastúpili do kabíny. Pierce stlačil jedenástku a výťah sa rýchlo pohol.
  „Ste si istý, že tu chcete bývať? Čo ak príde veľké zemetrasenie?" spýtala sa ho.
  „Budovu navrhli tak, aby vydržala ôsmy stupeň Richterovej stupnice," odvetil. „Preveril som si to, kým som sa nasťahoval. Dôverujem vede."
  „Pretože ste vedec?"
  „Asi."
  „Ale dôverujete aj stavebnej firme, ktorá mala tú vedu zrealizovať v praxi?"
  Bola to správna pripomienka. Nemal na ňu čo povedať. Na jedenástom poschodí sa dvere otvorili a oni vykročili po chodbe k jeho bytu.
  „Ako majú rozložiť tie veci?" spýtala sa Monica. „Máte nejakú predstavu, ako chcete mať rozostavený nábytok?"
  „Vlastne ani nie. Jednoducho im povedzte, nech dajú jednotlivé kusy tam, kam sa podľa vás najviac hodia. Kým však odídem, potreboval by som od vás jednu malú láskavosť."
  Otvoril jej dvere.
  „Akú láskavosť?" spýtala sa ho podozrievavo.
  Až teraz si uvedomil, že asistentka si myslí, že sa ju chystá zbaliť. Zrejme jej to napadlo preto, lebo sa rozišiel s Nicole. Podľa jednej jeho súkromnej teórie všetky príťažlivé ženy trpia zažitou predstavou, že všetci muži sa pokúšajú len a len o ne. Takmer sa zasmial, nakoniec sa mu to však podarilo potlačiť.
  „Len jeden telefonát. Napíšem vám text."
  V obývačke skusmo zdvihol slúchadlo. Malo zmenený tón, takže skontroloval odkazy. Bol tam len jeden  pre Lilly, nie však od Curta zo spoločnosti All American Mail. Bol to len odkaz od ďalšieho potenciálneho zákazníka, zháňajúceho partnerku do postele. Vymazal ho, uvažujúc, kam teda Curt volal. Lilly musela vo formulári uviesť svoje číslo na mobil a on sa dovolal do jej odkazovej schránky.
  Jeho plán to nemenilo.
  Preniesol telefón na gauč, posadil sa a napísal na čistú stranu v zápisníku. LILLY QUINLANOVÁ. Potom vytiahol z vrecka vizitku.
  „Chcem, aby ste zavolali na toto číslo a predstavili sa ako Lilly Quinlanová. Pýtajte si Curta a povedzte mu, že ste dostali jeho odkaz a na vyplatenie schránky jednoducho zabudli. Potom sa ho spýtajte, prečo vám neposlali upomienku poštou. Dobre?"
  „Prečo... Načo je to dobré?"
  „Nemôžem vám to všetko vysvetľovať, ale je to dôležité."
  „Ale ja nechcem predstierať, že som niekto iný. Nie je to..."
  „To, čo urobíte, je absolútne neškodné. Hackeri tomu hovoria sociálne inžinierstvo. Curt vám totiž povie, že vám upomienku poslal. Vy sa začudujete a spýtate sa ho, na akú adresu ju posielal. Keď vám ju povie, zapíšete si ju. To je všetko. Potrebujem od nich zistiť tú adresu. Len čo ju budete mať, môžete položiť. Jednoducho mu poviete, že nedoplatok hneď uhradíte, a ukončíte hovor. Ide mi len o tú adresu."
  Pozrela naňho tak ako ešte nikdy za celých šesť mesiacov, čo pracovala priamo pod ním.
  „Ale, no tak, Monica, veď o nič nejde. Možno tým niekomu v konečnom dôsledku aj pomôžete. Vlastne nie možno, ale skoro určite."
  Položil jej blok a pero do lona.
  „Ste pripravená? Vykrútim ich číslo."
  „Pán doktor Pierce, toto naozaj nie je..."
  „Nehovorte mi doktor Pierce. Už ma tak nikdy neoslovujte."
  „Tak Henry? Henry, ja to nechcem urobiť. Rozhodne nie skôr, ako sa dozviem, o čo vlastne ide."
  „Dobre teda. Tak ja vám to poviem. Viete to nové telefónne číslo, čo ste mi zohnali?"
  Mlčky prikývla.
  „Predtým patrilo žene, ktorá buď zmizla, alebo sa jej niečo stalo. Stále mi vyvolávajú ľudia, ktorí s ňou chcú hovoriť, a ja sa snažím zistiť, čo sa jej stalo. Chápete? Týmto telefonátom mi môžete zistiť adresu, na ktorej býva. Nič viac nechcem. Jednoducho tam zájdem a uistím sa, či je v poriadku. To je všetko. Tak čo, zavoláte tam?"
  Pokrútila hlavou, akoby tých informácií bolo na ňu priveľa. Tvárila sa, akoby jej práve oznámil, že ho včera uniesli a znásilnili mimozemšťania.
  „Veď je to šialené! Ako ste sa do toho dostali? Vy tú ženu poznáte? Odkiaľ viete, že zmizla?"
  „Nie, nepoznám ju. Dozvedel som sa však dosť na to, že teraz nebudem mať pokoja, kým nezistím, čo sa stalo, alebo, naopak, že je v poriadku. Urobíte to pre mňa, Monica?"
  „Prečo si jednoducho nezmeníte číslo?"
  „Urobím to. Hneď v pondelok mi to vybavíte."
  „A medzičasom by ste mali zavolať na políciu."
  „Na to zatiaľ nemám dosť informácií. Čo by som asi tak mohol policajtom povedať? Mysleli by si, že mi šibe."
  „A možno by sa ani veľmi nemýlili."
  „Pozrite sa, urobíte to, alebo nie?"
  Rezignovane prikývla.
  „Ak potom budete spokojný a ja neprídem o prácu..."
  „Tak moment. O vašej práci nepadlo ani slovo. Ak to nechcete spraviť, nič sa nedeje. Zoženiem niekoho iného. S vašou prácou to nemá nič spoločné. Povedal som to dosť jasne?"
  „Áno. Jasne. A nemusíte nikoho zháňať. Urobím to, ak pre nič iné, tak pre to, aby to bolo čím skôr za nami."
  Ešte raz si s ňou prešiel podrobnosti telefonátu, potom vyťukal číslo All American Mail a podal jej slúchadlo. Vypýtala si Curta a aj zvyšok zvládla celkom dobre. Mlčky sledoval, ako zapisuje Lillinu adresu. Bol nadšený, no nedal to na sebe poznať. Keď zavesila, vrátila mu aj blok, aj telefón.
  Pozrel na adresu  bola vo Venice , potom vytrhol celú stránku, poskladal ju a strčil si ju do vrecka.
  „Ten Curt mi pripadal celkom milý," poznamenala Monica. „Mám zlý pocit z toho, že som ho oklamala."
  „Ešte vždy za ním môžete zájsť a zavolať ho na rande. Videl som ho. Verte mi, rande s vami bude preňho znamenať zážitok na celý život."
  „Vy ste ho videli osobne? To o vás hovoril? Vravel, že tam prišiel akýsi chlapík a chcel moju  teda Lillinu  schránku."
  „Áno, to som bol ja. Práve tak som mohol..."
  Prerušilo ho zazvonenie telefónu. Zdvihol slúchadlo, no človek na druhom konci zavesil. Pozrel na číslo volajúceho. Hovor prišiel z hotela RitzCarlton v jachtárskom prístave Marina del Rey.
  „Pozrite sa," povedal, „linku musíte nechať zapojenú, aby sa vám dovolal vrátnik, keď privezú ten nábytok. Zrejme vám budú volať viacerí muži, ktorí budú chcieť Lilly. Keďže ste žena, mohli by si myslieť, že ste ona. Preto bude asi najlepšie, keď hneď poviete: ,Zdravíčko, ja nie som Lilly. Máte zlé číslo.' Niečo také. Inak..."
  „Možno by som mala predstierať, že som tá Lilly, a dozvedieť sa viac."
  „To by som vám neradil."
  Rozopol ruksak a vytiahol z neho fotografiu z Lillinej stránky.
  „To je Lilly. Asi by ste pred jej zákazníkmi nechceli predstierať, že ste ona."
  „Bože!" zvolala Monica, pozerajúc na snímku. „Je prostitútka alebo také niečo?"
  „Asi áno."
  „Ale prečo sa potom zháňate za nejakou prostitútkou, keď by ste mali..."
  Uprostred vety sa zarazila. Pierce zdvihol hlavu. Čakal, kedy to dopovie, ona však už nič nedodala. „Čo také?" spýtal sa napokon. „Čo by som mal robiť?" „Nič. Nie je to moja vec." „Hovorili ste o mne s Nicki?"
  „Nie. Pozrite, o nič nejde. Sama neviem, čo som chcela povedať. Len mi prišlo čudné, že sa trápite s hľadaním nejakej prostitútky. Naozaj čudné."
  Pierce sa znova posadil na gauč. Vedel, že mu asistentka klame. Bola si s Nicole blízka. Chodila s ňou na obed zakaždým, keď sa nemohol uvoľniť z laboratória, čo bolo takmer každý deň. Prečo by sa to malo skončiť len preto, lebo Nicki odišla z firmy? Zrejme sa stále stretávajú a vymieňajú si historky o ňom.
  Vedel aj to, že Monica má pravdu, no dostal sa priďaleko na to, aby teraz cúvol. Celý svoj život a kariéru postavil na zvedavosti. V poslednom ročníku na Stanfordovej univerzite sa prihlásil na prednášku o novej generácii mikročipov. Profesor hovoril o takých malých nanočipoch, že sa z nich raz bude dať postaviť superpočítač veľký ako desaťcentová minca. Zaujalo ho to a začal sa zo zvedavosti o niečo také pokúšať sám.
  „Idem hore do Venice," povedal jej. „Preverím si, ako to vyzerá, a potom to už nechám na pokoji." „Sľubujete?"
  „Áno. Keď privezú ten nábytok, zavolajte mi do labáku." Postavil sa a hodil si ruksak na chrbát. „Ak budete hovoriť s Nicki, nezmieňujte sa o tom, dobre?" „Jasné, Henry. Ani slovom."
  Vedel, že sa na to nemôže spoľahnúť, no zatiaľ mu to muselo stačiť. Prešiel k dverám bytu a vyšiel von. Cestou po chodbe premýšľal o tom, čo vravela Monica, a uvažoval, aký je rozdiel medzi súkromným vyšetrovaním a posadnutosťou. Niekedy sa medzi nimi dala rozoznať jasná hranica, inokedy však nevedel odhadnúť, kadiaľ vedie.
  
  
  
  
  
  S tou adresou nebolo čosi v poriadku. Niečo mu na nej nesedelo, no akosi nevedel prísť na to, čo. Trápilo ho to celou cestou do Venice. Nech robil, čo chcel, nerozlúštil to. Bolo to ako niečo skryté za sprchovacím závesom. Nedalo sa to jasne rozoznať, no bolo to tam.
  Na adrese, ktorú Lilly Quinlanová uviedla ako kontaktné miesto pre All American Mail, stál malý bungalov. Bol na Altair Plače, iba jednu ulicu od štýlových starožitníctiev a reštaurácií na bulvári Abbot Kinney. Steny mal natreté nabielo a lemované sivou farbou, takže v Pierceovi automaticky vyvolal predstavu morskej čajky. V záhradke pred ním rástla pekná trpasličia palma. Pierce zaparkoval na opačnej strane ulice a niekoľko minút sa snažil z auta nájsť na dome známky toho, že v ňom niekto nedávno bol.
  Záhradka bola úhľadne uprataná, no ak ten dom prenajímali, mohol sa o ňu starať vlastník domu. Na príjazdovej ceste ani v garáži vzadu nestálo žiadne auto, pred dverami sa nehromadili noviny... Nič tam nepôsobilo nepatričné.
  Napokon sa rozhodol ísť na to priamo. Vystúpil zo svojho BMW, prešiel cez cestu a pristúpil k dverám. Stlačil zvonček a znútra sa ozvalo jemné zacinkanie. Čakal.
  Nič.
  Znova zazvonil a potom zaklopal.
  Čakal.
  Stále nič.
  Začal sa obzerať. Žalúzie na oknách boli spustené a zavreté. Otočil sa, prebehol pohľadom po domoch naproti a nenápadne siahol poza chrbát po kľučke. Bolo zamknuté.
  Keďže nechcel, aby sa táto cesta skončila totálnym neúspechom, odstúpil od dverí a prešiel na prístupovú cestu vedúcu okolo domu ku garáži za ním. Veľká monterreyská borovica ju mohutnými koreňmi na viacerých miestach nadvihla. Smerovali aj k domu, čo znamenalo, že ho o nejakých päť rokov začnú vážne poškodzovať a vlastník sa bude musieť rozhodnúť, či zachrániť dom alebo majestátny strom.
  Dvere garáže boli otvorené. Časom, poveternostnými vplyvmi a vlastnou hmotnosťou sa skrivili natoľko, že sa nimi nedalo hýbať. Ostali navždy dokorán. Vnútri nebolo nič okrem radu plechoviek od farby, lemujúcich zadnú stenu.
  Vpravo od garáže sa nachádzala miniatúrna záhrada, poskytujúca vďaka vysokému živému plotu celkom slušné súkromie. Stáli v nej dve plastové kreslá a vyschnuté napájadlo pre vtáky. Pierce pozrel na kreslá a spomenul si na biely trojuholník po plavkách na fotografii z Lillinej webovej stránky.
  Po chvíli váhania pristúpil k zadnému vchodu a zaklopal naň. Horná časť dverí bola presklená a on ani nečakal, či sa niekto ozve. Hneď priložil ruky ku sklu a nazrel dnu. Za dverami bola kuchyňa. Na pohľad vyzerala čistá a uprataná. Na stole prisunutom k zadnej stene neležalo vôbec nič. Na jednej z dvoch stoličiek boli úhľadne poskladané noviny
  Lenže na linke vedľa hriankovača zazrel veľkú misu s čímsi, v čom po chvíli rozoznal zhnité ovocie.
  Konečne niečo mal. Niečo, čo nezapadalo do normálu a ukazovalo, že tu čosi nesedí. Rázne zaklopal na presklenú časť dverí, i keď vedel, že dnu nie je nikto, kto by mu mohol prísť otvoriť. Potom sa otočil do záhrady, hľadajúc niečo, čím by rozbil sklo. Automaticky pritom siahol na kľučku a zarazil sa.
  Nebolo zamknuté.
  Znova sa obrátil k dverám, ktoré sa medzičasom otvorili asi na tridsať centimetrov. Čakal, či sa neozve nejaké poplašné zariadenie, všade však bolo hlboké ticho. Takmer okamžite zacítil pach hnijúceho ovocia. Napadlo mu, či tam nehnije ešte niečo iné. Pustil kľučku, potlačil dvere ešte viac a zakričal: „Lilly? Lilly, to som ja, Henry!"
  Sám nevedel, či to robí kvôli susedom alebo sebe, no zopakoval to ešte dvakrát. Nečakal, že sa mu niekto ozve, a ani sa nik neozval. Kým vošiel dnu, na chvíľu sa posadil na schod pred dverami. Zvažoval, či má vojsť do domu. Premýšľal o tom, ako na jeho pátranie zareagovala Monica a čo mu k tomu povedala. Má vraj zavolať políciu.
  Teraz na to bola ideálna chvíľa. Niečo tu nebolo v poriadku, takže mal dôvod volať policajtov. Pravda však bola taká, že ešte nebol pripravený prezradiť, čo zistil. Ešte nie. Nech to bolo čokoľvek, zatiaľ to patrilo len jemu a chcel sa tým zaoberať sám. Dobre vedel, že jeho motiváciou nie je iba osud Lilly Quinlanovej. Siahala oveľa ďalej do minulosti. Vedel, že sa snaží vymeniť ju za súčasnosť  urobiť dnes to, čo nedokázal vtedy.
  Postavil sa a otvoril dvere dokorán. Potom rýchlo vošiel a zavrel ich za sebou.
  Hneď nato kdesi z domu začul tichú hudbu. Zmeravel a vystrašene pozrel po kuchyni. Ani tentoraz v nej okrem hnijúceho ovocia nenašiel nič podozrivé. Otvoril chladničku. Stála v nej škatuľa s pomarančovou šťavou a druhá s nízkotučným mliekom. Šťava sa mala spotrebovať do šestnásteho a mlieko do osemnásteho augusta. Obe sa dávno pokazili.
  Prešiel k stolu a odsunul od neho stoličku s novinami. Boli to Los Angeles Times z prvého augusta.
  Vľavo sa vchádzalo do chodby vedúcej do prednej časti domu. Prešiel tam a pod prednými dverami zazrel kopu napadanej pošty. Kým sa do nej pustil, ešte preskúmal troje dverí z chodby. Jedny viedli do kúpeľne, v ktorej boli všetky vodorovné plochy zapratané množstvom kozmetických prípravkov pokrytých jemnou vrstvou prachu. Námatkovo otvoril jednu zelenú fľaštičku. Obsahovala orgovánový parfum. Rovnaký používala aj Nicole. Vlastne mala úplne rovnakú fľaštičku. Zavrel ju, vrátil na miesto a vycúval naspäť na chodbu.
  Zvyšné dvoje dvere viedli do spálni. Jedna očividne patrila panej domu. Obe skrine boli otvorené dokorán a prepchaté šatami na drevených vešiakoch. Hudba pochádzala z rádia na nočnom stolíku vpravo. Pozrel aj na druhý na opačnej strane, či na ňom nenájde telefón alebo odkazovač, ani tam však neboli.
  Druhá spálňa slúžila ako posilňovňa. Namiesto postele mala mechanické schody a prístroj na veslovanie, pred ktorým stál malý televízor. Pierce otvoril jedinú skriňu v miestnosti a našiel v nej ďalšiu hŕbu šiat. Už sa ju chystal zavrieť, keď si náhle čosi uvedomil. Tie šaty boli iné ako v hlavnej spálni. Takmer šesťdesiat centimetrov priestoru na vešanie bolo vyhradených pre drobnosti  spodnú bielizeň a trikoty. Medzi nimi zazrel čosi povedomé. Siahol do skrine, zvesil to aj s vešiakom a vybral von. Bolo to čierne sieťované negližé, ktoré videl na fotografii na webovej stránke.
  Čosi mu to pripomenulo, preto sa vrátil do prvej spálne a pozrel na posteľ. Nemala mosadznú peľasť a nebola to tá, na ktorej boli obe ženy vyfotografované. V tej chvíli si uvedomil, že sa ani predtým nemýlil, keď sa mu na Lillinej adrese čosi nepozdávalo. Išlo o jej inzerát. Písala v ňom, že poteší zákazníkov vo svojom byte pri pláži. Tento dom nebol pri nijakej pláži a nestála v ňom tá správna posteľ. Znamenalo to, že ešte stále musí hľadať ďalšiu adresu, spojenú s Lilly Quinlanovou.
  Z prednej časti domu sa čosi ozvalo a on okamžite zmeravel. Uvedomil si totiž, že ako amatérsky vlamač urobil zásadnú chybu. Kým začal s podrobnou prehliadkou, mal si rýchlo prebehnúť celý dom a uistiť sa, že v ňom nik nie je.
  Nehybne čakal, nijaké ďalšie zvuky však neprichádzali. Ten prvý znel, akoby niečo spadlo na drevenú podlahu a chvíľu sa po nej kotúľalo. Pomaly prešiel k dverám a ešte opatrnejšie vyzrel na chodbu. Bola prázdna, iba na jednom konci pod dverami ležala kopa pošty.
  Prešiel na chodbu a vykročil k prednej časti domu, držiac sa pri stene, kde sa dalo predpokladať, že dosky budú menej vŕzgať. Naľavo sa chodba otvárala do obývačky a napravo do jedálne. Ani v jednej z týchto dvoch izieb nikto nebol. Nenašiel ani nič iné, čo by vysvetľovalo ten zvuk.
  Obývačka bola vzorne uprataná. Ktosi ju zariadil nábytkom v rustikálnom štýle, ktorý dobre ladil s celým domom. Celkový dojem narúšala iba dvojitá polica s elektronikou pod televízorom s plazmovou obrazovkou, zaveseným na stene. Lilly Quinlanová musela do zábavy investovať dobrých dvadsaťpäťtisíc dolárov. Tá súprava vyzerala ako stelesnenie životného sna každého vygumovaného mozgu. Nehodila sa k ničomu, čo tu zatiaľ videl.
  Napokon sa dostal ku vchodovým dverám a čupol si k hŕbe pošty. Väčšinu zásielok tvorili reklamy adresované „súčasnému nájomníkovi". Boli tam aj dve obálky s upomienkami od spoločnosti All American Mail, jedna veľká z Juhokalifornskej univerzity a ďalšie od rôznych odosielateľov. Hľadal medzi nimi účty za telefón, nijaké však nenašiel. Spočiatku mu to pripadalo čudné, potom však dospel k záveru, že zrejme chodia do jej schránky v All American Mail. Jeden z bankových výpisov a oznam o čerpaní karty Visa si bez zdráhania vopchal do vrecka. Na to, že sa sem dostal nelegálne a teraz k vlámaniu pridáva aj federálny zločin  krádež pošty, radšej nemyslel.
  V jedálni našiel pri zadnej stene písací stôl. Prisunul si k nemu stoličku, posadil sa a začal prezerať zásuvky. Hneď mu bolo jasné, že si tu Lilly platila účty. Stredná zásuvka bola plná šekových knižiek, čistých obálok, známok a pier. V bočných zasa našiel poštu od spoločností na kreditné karty, elektrární a ďalších firiem. Bol tam aj štôsik obálok od Enterpreneurial Concepts Unlimited, adresovaných do jej schránky na bulvári Wilshire. Na každú pripísala dátum, kedy bol šek vyplatený. Ani tu nenašiel jediný účet za telefón. Mohla poštu dostávať kdekoľvek, no zdalo sa, že podlžnosti vybavovala pri tomto stole. Od telefónnej spoločnosti tu však nebol jediný šek či obálka s pripísaným dátumom zaplatenia.
  Nemal času priveľmi sa tým zdržiavať ani prezerať jednotlivé šeky. Aj tak si nebol istý, či by medzi nimi našiel niečo, čo by mu pomohlo objasniť Lillino záhadné zmiznutie. Znova otvoril strednú zásuvku a letmo sa pozrel do záznamov o platbách. Od júla nemala nijaké pohyby na účte, no keď postupoval do minulosti, v júni objavil jednu platbu za telefón. Znamenalo to, že si telefón platila, dokonca pri tomto stole, no neostala po tom nijaká stopa v podobe účtu alebo iného záznamu. Nenašiel ani samotný aparát.
  Tlačil ho čas, preto to vzdal a zásuvku zasa zavrel. Chystal sa odísť, keď vtom úplne vzadu na stole zazrel malý zápisníček na telefónne čísla. Prebehol ho a zistil, že je plný rukou písaných záznamov. Aj ten si bez váhania strčil do vrecka k ostatnej pošte, ktorú sa chystal odniesť.
  Napokon vstal a ešte raz prezrel obe predné izby, či v nich predsa len nenájde telefón. Nebol tam. Potom si všimol, ako na zavreté žalúzie na okne padol čísi tieň. Niekto prichádzal k domu.
  Okamžite ho premohla nefalšovaná panika. Nevedel, či sa má schovať alebo radšej ujsť zadnými dverami do záhrady. Nezmohol sa ani na jedno, ani na druhé. Jednoducho ostal stáť ako prikovaný a počúval kroky na vykachličkovaných schodoch.
  V dverách to kovovo cvaklo. Až pritom podskočil od úľaku. Potom sa však na zem zosypala len ďalšia kôpka pošty. Uľavené zavrel oči.
  „Bože!" šepol, keď znova chytil dych.
  Na žalúzie opäť padol tieň a poštár nehlučne odišiel.
  Pierce pristúpil k dverám a pozrel na posledné zásielky. Bolo medzi nimi pár účtov, inak však len samé reklamy. Rozhodil obálky nohou, aby na ne lepšie videl, a zazrel medzi nimi jednu s ručne písanou adresou. Zdvihol ju. V ľavom hornom rohu mala napísané V. Quinlanová, no bez spätnej adresy. Pečiatka na známke bola dosť rozmazaná, takže rozlúštil len slabiky Pa a Fla. Obrátil obálku v ruke a pozrel, ako je zalepená. Keby ju chcel otvoriť, musel by ju roztrhnúť.
  Otváranie súkromnej, možno intímnej pošty mu paradoxne prišlo oveľa horšie ako všetky porušenia zákona, ktorých sa tu doteraz dopustil. Ani tak však dlho neváhal. Roztrhol vrch obálky a vytiahol z nej poskladaný list papiera. Podľa dátumu ho odosielateľka písala pred štyrmi dňami.

  Lilly, hrozne sa o Teba bojím. Ak dostaneš môj list, prosím Ťa, aspoň mi zavolaj, že si v poriadku. Prosím, zlatko, urob to! Odkedy si mi prestala volať, zomieram od strachu. Veľmi sa o Teba bojím, najmä kvôli tej Tvojej práci. Viem, že to medzi nami nikdy nebolo ideálne a možno som sa nezachovala tak, ako som mala. Aj tak Ta však prosím, aby si mi aspoň dala vedieť, či si v poriadku. Prosím, zavolaj mi.
  Ľúbim ťa, mama.

  Prečítal si to dvakrát, potom list znova poskladal a vrátil do obálky. Viac než čokoľvek iné v tomto dome, dokonca aj viac než smrad zo zhnitého ovocia, v ňom práve tento list evokoval predstavu, že sa stalo niečo strašné. Mal pocit, že V. Quinlanová sa odpovede na svoj list už nikdy nedočká.
  Akotak zavrel obálku a hodil ju medzi ostatnú poštu. Príchod poštára mu bolestne pripomenul, aké riziko tu podstupuje. Mal toho akurát dosť. Zvrtol sa a odišiel chodbou do kuchyne.
  Zadné dvere za sebou zavrel, no nechal ich odomknuté. Potom tak nonšalantne, ako to len amatérsky zločinec dokáže, vykročil okolo domu na ulicu.
  Kým tam došiel, zo strechy sa ozvalo buchnutie a na zem sa skotúľala veľká šiška. Pozrel na ňu a uvedomil si, čo spôsobilo ten zvuk, ktorý ho pred chvíľou tak veľmi vyľakal. Mlčky prikývol. Aspoň jednu záhadu mal úspešne vyriešenú.
 
  
  
  
  „Svetlo!"
  Ladne obišiel svoj stôl a posadil sa zaň. Z ruksaku vybral veci, ktoré si priniesol z domu Lilly Quinlanovej  účet za kartu Visa, výpis z banky a zápisník s telefónnymi číslami.
  Práve ním začal. Našiel v ňom niekoľko mužov označených len krstnými menami a iniciálami priezviska. Boli z miest s najrozličnejšími predvoľbami. Veľa z nich patrilo do Los Angeles, no ešte viac ich bolo z iných miest. Našiel aj viacero čísel do miestnych losangeleských hotelov, predajne áut značky Lexus v Hollywoode a čísla Robin aj ECU  nepochybne Enterpreneurial Concepts Unlimited.
  Pod heslom Dallas sa nachádzalo viacero hotelov, reštaurácií a mužských mien bez priezvísk. Rovnaké to bolo aj pri Las Vegas.
  Objavil aj číslo Vivian Quinlanovej s pred voľbou 813. Podľa adresy bývala v Tampe na Horide. Tým sa vysvetľovala záhada rozmazanej pečiatky na liste. Na jednej z posledných strán sa nachádzal akýsi Wainwright s adresou vo Venice neďaleko Lillinho domu na Altair Plače.
  Vrátil sa k písmenu Q a zavolal zo svojej linky Vivian Quinlanovej. Zdvihla to na tretie zazvonenie. Jej hlas znel ako metla šúchajúca sa o betónový chodník.
  „Haló?"
  „Pani Quinlanová?" „Áno."
  „Ehm... Dobrý deň. Volám vám z Los Angeles. Moje meno je Henry Pierce a..." „Ide o Lilly?"
  Do hlasu sa jej okamžite vlúdilo nefalšované zúfalstvo. „Áno. Snažím sa ju nájsť a napadlo mi, že by ste mi možno boli ochotná pomôcť."
  „Božemôj! Ste od polície?"
  „Nie, pani Quinlanová. Nie som policajt."
  „Vlastne je to jedno. Konečne na nej niekomu záleží."
  „No, viete, ja sa ju len snažím nájsť, pani Quinlanová. Neozvala sa vám v poslednom čase?"
  „Nedala o sebe vedieť už vyše sedem týždňov. Vôbec sa to na ňu nepodobá. Vždy mi oznámila, ako sa má. Mám o ňu veľký strach."
  „Neobrátili ste sa na políciu?"
  „Ale áno. Volala som tam a prepojili ma na oddelenie nezvestných. Nezaujíma ich, pretože je dospelá a tiež pre to, čím sa živí."
  „A čím sa živí, pani Quinlanová?"
  Žena na druhom konci váhala s odpoveďou.
  „Myslela som, že ju poznáte."
  „Som len jej známy."
  „Pracuje ako spoločníčka pre pánov."
  „Aha."
  „Nejde tam o sex ani o nič podobné. Vravela, že zvyčajne robí spoločnosť mužom v smokingoch na slávnostných večerách."
  Pierce to chápal ako popieranie reality, typické pre matky. Niečo podobné poznal aj z vlastnej rodiny. „Čo vám o nej povedali policajti?"
  „Len toľko, že určite odišla s jedným z tých mužov a iste sa mi čoskoro ozve." „Kedy to bolo?"
  „Pred mesiacom. Viete, Lilly mi volá každú sobotu poobede. Keď sa neozvala dva týždne, zavolala som na políciu. Potom sa mi nik neozval. Po treťom týždni som tam volala znova a prepojili ma na oddelenie nezvestných. Ani nevyplnili nijakú správu. Jednoducho mi povedali, aby som pekne počkala. Kašlú na ňu."
  Z akéhosi dôvodu sa mu pred očami vynoril nesmierne živý obraz, ktorý dokonale odviedol jeho pozornosť. Bol zo dňa, keď sa vrátil zo Stanfordu. Matka naňho čakala v kuchyni so zhasnutými svetlami. Sedela tam potme, čakajúc naňho, aby mu oznámila poslednú správu o sestre Isabelle.
  Keď prehovorila matka Lilly Quinlanovej, znelo mu to, akoby hovorila jeho vlastná matka.
  „Angažovala som aj súkromného detektíva, ale nebolo to na nič. Ani on ju nevie nájsť."
  Až táto veta ho vytrhla z tranzu. „Pani Quinlanová, je tam Lillin otec? Mohol by som s ním hovoriť?"
  „Nie. Už dávno je preč. Nie je s nami od chvíle, keď som ho s ňou prichytila." „Je vo väzení?" „Nie. Iba od nás odišiel." Pierce nevedel, čo na to povedať. „Kedy Lilly odišla do Los Angeles?"
  „Asi pred tromi rokmi. Najprv šla na školu pre stewardky v Dallase, ale nedostala prácu, tak sa presťahovala do Los Angeles. Kiežby sa bola stala stewardkou! Vravela som jej, že spoločníčku pre pánov, aj keď s nimi nemá pomer, budú ľudia vždy považovať za čosi ako prostitútku."
  Pierce prikývol. Pripadalo mu to ako dobrá materská rada. Predstavil si Lillinu matku ako statnú ženu s dlhými vlasmi a cigaretou v kútiku úst. Pri takej matke a otcovi sa nebolo čo čudovať, že Lilly ušla z Tampy tak ďaleko, ako len mohla. Prekvapilo ho len to, že sa to stalo len pred tromi rokmi.
  „Kde ste angažovali toho detektíva? V Tampe alebo tu, v Los Angeles?" „Tam u vás. Nemalo by význam platiť niekoho tu." „Ako ste ho našli?"
  „Policajt z oddelenia nezvestných mi poslal zoznam. Vybrala som si ho z neho."
  „Boli ste ju tu hľadať aj osobne?"
  „Na to nemám dosť síl. Doktor vravel, že mám rozdutie pľúc. Musím sa držať pri kyslíkovej fľaši. Aj keby som tam išla, nebola by som tam nič platná."
  Bleskovo v duchu zrevidoval svoju predstavu. Namiesto cigarety ju teraz videl s trubičkou v ústach. Dlhé vlasy ostali. Rýchlo premýšľal, na čo by sa ešte mohol spýtať, aké informácie by od nej ešte mohol získať.
  „Lilly vravela, že vám posiela peniaze."
  Len si tipol, no celkom dobre to zapadalo do tohto typu vzťahu medzi matkou a dcérou.
  „Áno, a ak ju nájdete, povedzte jej, že som už skoro na mizine. Väčšinu toho, čo mi ostalo, som musela dať pánu Glassovi."
  „Kto je to?"
  „Ten súkromný detektív. Už sa mi neozýva ani on. Asi preto, lebo mu už nemôžem zaplatiť." „Mohli by ste mi povedať jeho celé meno a adresu?" „Musím to pohľadať."
  Odišla od telefónu a vrátila sa až po dvoch minútach. Detektív sa volal Philip Glass a mal kanceláriu v Culver City.
  „Pani Quinlanová, máte nejaké iné kontakty na Lilly tu v Los Angeles? Priateľky, alebo niečo podobné?"
  „Nie. Nikdy mi nedala nijaké čísla a o priateľkách nehovorila. Spomínala len akúsi Robin, s ktorou vraj občas pracuje. Robin je z New Orleansu a vraj majú veľa vecí spoločných."
  „Presne tak to povedala?"
  „Myslím, že obe mali v detstve problémy s mužmi z rodiny. Aspoň sa mi zdá, že to myslela takto." „Rozumiem."
  Snažil sa rozmýšľať ako detektív. Vivian Quinlanová mohla byť dôležitým dielikom skladačky, no napriek tomu nevedel prísť na nič, čo by sa jej opýtal. Žila takmer päťtisíc kilometrov ďaleko a duševne bola od dcéry ešte vzdialenejšia. Až pohľad na zápisník s telefónnymi číslami mu vnukol ďalší nápad.
  „Nehovorí vám niečo meno Wainwright, pani Quinlanová? Nespomínala ho Lilly alebo pán Glass?"
  „Ehm... Nie. Pán Glass nespomínal nijaké mená. Kto je to?"
  „Neviem. Asi len jeden z jej známych."
  A tým sa to skončilo. Nič viac nemal.
  „Dobre, pani Quinlanová. Budem ju aj naďalej hľadať, a keď ju nájdem, poviem jej, aby vám zavolala."
  „Povedzte jej aj o tých peniazoch. Naozaj som už skoro na mizine."
  „Pravdaže. Pripomeniem jej to."
  Zavesil a chvíľu premýšľal o tom, čo sa dozvedel. Zrejme vedel o Lilly oveľa viac, než by mal. Premáhal ho z toho smútok a depresia. Ostávalo len dúfať, že ju jeden z klientov zobral niekam, kde ju čaká bohatstvo a luxus. Možno žije niekde na Havaji alebo v milionárskom parížskom byte.
  Vážne o tom pochyboval.
  „Muži v smokingoch," povedal nahlas.
  „Prosím?"
  Zdvihol pohľad a zazrel v dverách Charlieho Condona. Spomenul si, že ich nechal otvorené.
  „Ale nič. Len sa rozprávam sám so sebou. Čo tu robíš?"
  Uvedomil si, že má pred sebou rozloženú Lillinu poštu aj jej zápisník s telefónnymi číslami. Nonšalantne zobral zo stola diár, pozrel doň, akoby si preveroval nejaký dátum, a položil ho na obálky s Lilliným menom.
  „Volal som ti na nové číslo domov. Zobrala to Monica. Vraj si v práci a ona čaká na tvoj nový nábytok. V labáku ani v kancelárii to však nikto nebral, tak som prišiel osobne."
  Oprel sa o zárubňu. Bol to celkom fešný muž, s pleťou, ktorá vždy vyzerala pekne opálená. V New Yorku pár rokov pracoval ako manekýn, potom ho to však prestalo baviť a šiel študovať ekonomiku. Zoznámil ich jeden investičný bankár, ktorý vedel, že dokáže výborne hľadať investorov pre podkapitalizované technologické firmy. Pierce ho pribral do spoločnosti, pretože sľúbil, že dokáže nájsť pre Amedeo Technologies strategických investorov, ktorí nebudú vyžadovať, aby sa pôvodný majiteľ vzdal rozhodujúceho balíka akcií. Mal za to dostať desaťpercentný podiel na firme, čo mohlo v budúcnosti znamenať stovky miliónov dolárov  ak sa im podarí vyhrať v pretekoch o vývoj molekulárnej technológie a uviesť spoločnosť na burzu s dobrou úvodnou cenou.
  „Všetky tvoje hovory som zmeškal," povedal Pierce. „Vlastne som aj ja prišiel len pred chvíľou. Cestou som sa zastavil najesť."
  Charlie prikývol.
  „Myslel som, že budeš v labáku."
  Vyslovil to ako slabo zakrytú výčitku. Prečo nie si v labáku? Máš tam prácu. Sme na pretekoch. Čaká nás prezentácia pre parádnu veľrybu. Z kancelárie sa k prachom nedostaneš!
  „Jasné. Neboj sa. Dostanem sa tam. Len si najprv musím pretriediť poštu. To si išiel celú cestu až sem, len aby si ma skontroloval?"
  „Vlastne nie, ale na prípravu prezentácie pre Mauricea máme čas už len do štvrtka. Chcel som sa uistiť, že všetko ide tak, ako má."
  Pierce vedel, že do Mauricea Goddarda vkladajú obrovské nádeje. Už to, že o ňom Charlie v emailoch písal ako o „veľrybe", hovorilo za všetko. Bolo síce pravda, že štvrtková veľkolepá šou bude za všetky peniaze, no aj tak sa začínal báť, či nestavili priveľa na jedinú kartu. Hľadali investora, ktorý by počas troch či štyroch rokov vkladal do firmy minimálne šesť miliónov dolárov ročne. Goddard mal podľa prieskumu Nicole Jamesovej a Codyho Zellera majetok v hodnote dobrých dvestopäťdesiat miliónov, ktorý nadobudol niekoľkými šikovnými investíciami do firiem, ako bol začínajúci Microsoft. Bolo jasné, že má viac než dosť aj na investovanie do ich firmy, no ak nepríde po štvrtkovej prezentácii so slušným investičným plánom, budú si musieť nájsť niekoho iného. No a to potom bude Condonova úloha.
  „Neboj sa," zopakoval. „Budeme pripravení. Príde vo štvrtok aj Jacob?" „Bude tu."
  Jacob Kaz bol právny zástupca spoločnosti pre patenty. Dokopy už mali päťdesiatosem patentov a uznaných patentových prihlášok a on sa chystal v pondelok po prezentácii podať ďalších deväť. Patenty boli kľúčom k víťazstvu. Ak ovládnete patenty na základné veci, máte v rukách nástroj na ovládanie konečného trhu. Deväť nových patentových prihlášok znamenalo prvé konkrétne výsledky práce na projekte Proteus. Vo svete nanotechnológií mali znamenať obrovský šok. Pierce musel pri tej predstave potlačiť úsmev, no Condon aj tak odhalil, na čo myslí.
  „Už si sa pozeral na patenty?" spýtal sa.
  Pierce si siahol pod stôl a poklopal po malom trezore, ktorý tam mal pripevnený. Patentové prihlášky boli bezpečne zamknuté. Pred podaním bude musieť ešte urobiť poslednú korektúru, to však bude už len formalita, a v poslednom čase ho zamestnávali iné veci  dokonca aj pred tým, ako sa na scéne objavila Lilly Quinlanová.
  „Mám ich tu. Chystám sa prejsť si ich ešte dnes alebo najneskôr zajtra."
  Domov si ich zobrať nemohol. Bolo to proti predpisom
  spoločnosti. Condon spokojne prikývol.
  „Výborne. A čo ostatné veci? Všetko je v poriadku? Ako sa cítiš?"
  „Myslíš bez Nicki, a tak ďalej?"
  Charlie znova prikývol.
  „Je mi fajn. Snažím sa myslieť na niečo iné."
  „Napríklad na labák. Aspoň dúfam."
  Pierce sa vystrel, roztiahol ruky a široko sa usmial. Premýšľal, čo všetko asi Monica Condonovi povedala, keď volal k nemu domov.
  „Som tu, nie?"
  „To je dobre."
  „Mimochodom, Nicole nechala v Bronsonovom spise výstrižok o dohode s Tagawou. Už sa to dostalo do novín."
  „Niečo zaujímavé?"
  „Ani nie. Všetko sme už vedeli aj predtým, ale Elliot sa v rozhovore zmienil aj o využití v diagnostike. Spomenul ho iba okrajovo, no človek nikdy nevie. Možno sa dopočul o Proteuse."
  Pohľad mu pritom padol na zarámovaný plagát na stene vedľa dverí. Bol z filmu Fantastická cesta z roku 1966. Ponorka Proteus sa na ňom ponárala do pestrofarebného mora telesných tekutín. Bol to originál. Dostal ho od Codyho Zellera, ktorý ho kúpil v internetovej dražbe filmových rekvizít a spomienkových predmetov.
  „Elliot sa rád počúva," namietol Condon. „Neviem, odkiaľ by mohol vedieť o našom projekte. Dozvie sa o ňom, až keď si dáme zaregistrovať patent. Potom sa z toho poserie a ľudia z Tagawy pochopia, že stavili na zlého koňa."
  „To dúfam."
  Aj oni pred pár mesiacmi flirtovali s Tagawou, no Japonci chceli za svoje peniaze priveľkú časť firmy a rokovania nedopadli dobre. Na jednom z prvých stretnutí síce spomenuli aj projekt Proteus, no zástupcovia Tagawy odišli príliš skoro, takže sa nedozvedeli prakticky žiadne podrobnosti a do laboratória sa ani nedostali. Aj tak však teraz premýšľal, koľko presne o tom projekte povedali. Bolo totiž len logické, že Tagawa všetky informácie postúpila svojmu novému strategickému partnerovi Elliotovi Bronsonovi.
  „Ak budeš niečo potrebovať, stačí povedať," vyhlásil Condon. „Vybavím to."
  Piercea to vytrhlo z úvah.
  „Vďaka, Charlie. Ideš naspäť domov?"
  „Asi áno. Máme s Melissou dohodnutú večeru v Jare. Nechceš ísť s nami? Môžem zmeniť rezerváciu na tri osoby."
  „Radšej nie, ale aj tak ďakujem za pozvanie. Vezú mi domov nábytok, takže dnešný večer zrejme strávim zariaďovaním bytu."
  Charlie prikývol, no pred ďalšou otázkou chvíľu váhal.
  „Chystáš sa zmeniť si telefónne číslo?"
  „Áno. Budem musieť. Urobím to hneď v pondelok ráno. Monica ti o tom vravela, čo?"
  „Trocha. Vraj máš číslo, ktoré pred tebou používala akási prostitútka, a stále ti vyvolávajú jej kunčafti."
  „Je to spoločníčka pre pánov, nie prostitútka."
  „Vážne? Nevedel som, že je v tom nejaký rozdiel."
  Pierce sám nevedel, prečo tak vehementne bráni ženu, ktorú vôbec nepozná. Cítil, ako sa mu do tváre hrnie krv.
  „Asi nie je. Tak či tak, v pondelok ti dám nové číslo, dobre? Musím to tu dokončiť, nech sa môžem pustiť do vecí v labáku."
  „Dobre. Uvidíme sa v pondelok."
  Condon odišiel. Pierce počkal, kým mal istotu, že sa nevráti, a šiel za ním zavrieť dvere. Napadlo mu, že Monica možno Charliemu prezradila oveľa viac. Jeho kroky teraz možno vďaka nej vyvolávajú medzi spolupracovníkmi tichú paniku. Zvažoval, či jej nezavolať, no napokon sa rozhodol radšej počkať a pohovoriť si s ňou o tom osobne.
  Vrátil sa k stolu a znova začal listovať v zápisníku Lilly Quinlanovej. Skoro celkom na konci narazil na číslo, ktoré si predtým nevšimol. Bolo označené len skratkou JKU. Pripomenulo mu obálku, ktorú videl v jej dome. Zavolal naň a ozval sa mu záznamník prijímacej kancelárie Juhokalifornskej univerzity. Cez víkend tam nikto nebol.
  Zavesil, premýšľajúc, či sa Lilly v čase svojho zmiznutia nepokúšala dostať na vysokú. Možno sa snažila vymaniť zo sveta spoločníčok pre pánov. Možno práve preto zmizla.
  Odložil zápisník nabok a otvoril výpis z karty Visa. Za august v ňom boli nulové nákupy a presunutý úver vo výške 354,26 dolára. Mala ho vyplatiť desiateho augusta, no nespravila to.
  Ďalší prišiel na rad výpis z banky Washington Savings & Loan. Lilly v auguste nič nevkladala, no aj tak mala dosť peňazí. Na šekovom účte bolo 9 240 a na sporiteľnom 54 542 dolárov. Štyri roky na univerzite by to nepokrylo, no ak sa rozhodla zmeniť si život, na začiatok by jej to stačilo.
  Prešiel celý výpis, zameriavajúc sa na vyplatené šeky. Jeden bol adresovaný Vivian Quinlanovej. Bol na dvetisíc dolárov  zrejme výživné pre matku. Ďalší šek, tentoraz na štyritisíc, bol vystavený na meno James Wainwright a v kolónke „Poznámky" Lilly pripísala: „Nájomné."
  Jemne sa poškrabal po brade, premýšľajúc, čo to znamená. Štyri tisícky mu za bungalov na Altair Plače pripadalo neprimerane veľa. Možno platila jedným šekom viac mesiacov naraz.
  Vrátil sa k výpisom. Nenašiel v nich však už nič zaujímavé, preto ich vopchal naspäť do obálky.
  Miestnosť s kopírkou bola len o pár dverí ďalej. Okrem kopírovacieho stroja a faxu v nej bol aj výkonný skartovač. Prešiel tam, otvoril ruksak a napchal všetky Lilline dokumenty do stroja, ktorý z nich narobil úhľadné pásiky. Hučal dosť hlasno na to, aby si ho všimla strážna služba, nik však neprišiel. Premáhal ho pocit viny. O federálnych zákonoch týkajúcich sa krádeží pošty veľa nevedel, no mal pocit, že zničením dôkazov si práve poriadne priťažil.
  Keď skončil, letmo sa pozrel na chodbu, aby mal istotu, že tam nikto nie je, a potom otvoril skriňu so zásobami papiera do kopírky. Vybral z ruksaku zápisník Lilly Quinlanovej a zasunul ho za vysoký štós papierov. Kým sa ich minie toľko, aby ho bolo vidieť, ubehne minimálne mesiac.
  Len čo mal všetky dôkazy zničené alebo ukryté, odviezol sa výťahom do laboratória a prešiel chodbičkou do svojej miestnosti. Kniha príchodov mu prezradila, že dopoludnia tam boli Grooms, Larraby a zopár nižšie postavených laborantov. Všetci už odišli. Zobral pero a chystal sa zapísať, potom si to však rozmyslel.
  Pri počítačovej konzole zadal všetky tri heslá v poradí stanovenom pre sobotu a pripojil sa na sieť. Vyvolal si protokoly z testov projektu Proteus a pustil sa do čítania výsledkov testovania prenosu bunkovej energie, ktoré robil dopoludnia Larraby.
  Hneď však s tým zasa prestal. Uvedomil si, že sa ešte stále nevie sústrediť. Zamestnávali ho iné veci a zo skúsenosti napríklad s projektom Proteus  vedel, že ak má niečo urobiť poriadne, musí sa tomu venovať naplno.
  Vypol počítač a odišiel z laboratória. V kancelárii vytiahol zápisník a zavolal na číslo súkromného detektíva Philipa Glassa. Ako sa dalo v sobotu popoludní čakať, ozval sa mu len odkazovač.
  „Pán Glass, som Henry Pierce a rád by som s vami čo najskôr hovoril o Lilly Quinlanovej. Vaše meno a číslo mám od jej matky. Dúfam, že sa mi čoskoro ozvete. Môžete zavolať kedykoľvek."
  Nechal mu číslo domov aj priamu linku do kancelárie a zavesil. Až potom si uvedomil, že Glass možno spozná jeho domáce číslo ako to, ktoré kedysi patrilo Lilly.
  Zamyslene bubnoval prstami po stole, premýšľajúc, ako ďalej. Napokon sa rozhodol, že navštívi Codyho Zellera, no ešte predtým musel zavolať k sebe domov. Zdvihla to namosúrená Monica.
  „Čo je?" spýtala sa bojovne.
  „To som ja, Henry. Už priviezli ten nábytok?"
  „Práve ho vynášajú. Prvú nesú posteľ. Ak sa vám však nebude páčiť, ako je nábytok rozmiestnený, nezvaľujte to na mňa."
  „Povedzte, dali ste posteľ zaniesť do spálne?" „Pravdaže."
  „Tak potom nebudem mať nijaké výhrady. Čo vás tak nasrdilo?"
  „Ten prekliaty telefón. Každých pätnásť minút mi zavolá nejaký úchyl, čo chce Lilly. Niečo vám poviem  nech je to ktokoľvek, musí byť riadne bohatá."
  Pierce mal nepríjemný pocit, že tam, kde sa Lilly nachádza, jej peniaze nebudú na nič, nahlas to však nepovedal.
  „Ešte stále vám volajú? Sľúbili mi, že do tretej bude to číslo zo stránky preč."
  „Jeden volal len pred piatimi minútami. Kým som stihla čokoľvek povedať, spýtal sa ma, či robím masáž prostaty. Zavesila som. Je to hnus."
  Pierce sa usmial. Ani on nevedel, čo to je, no mal čo robiť, aby mu v hlase nebolo počuť, ako ho to pobavilo.
  „To je mi ľúto. S trochou šťastia to všetko vynosia rýchlo a len čo skončia, môžete odísť."
  „Chvalabohu."
  „Bohužiaľ, musím ísť do Malibu. Inak by som to vybavil sám."
  „Malibu? Čo máte v Malibu?"
  Okamžite oľutoval, že to spomenul. Celkom zabudol, ako sa jej nepáčilo, čo robí.
  „Nebojte sa, Lilly Quinlanovej sa to netýka. Idem za Codym Zellerom."
  Vedel, že to neznie presvedčivo, no nateraz to muselo stačiť. Obaja položili a on si strčil zápisník naspäť do ruksaku.
  „Svetlo!" povedal nahlas.
  
  
  
  
  Cesta po Pacific Coast Highway mu ubiehala pomaly, no bola príjemná. Diaľnica sa kľukatila po pobreží a po jeho ľavici klesalo k obzoru slnko. Bolo teplo, to však vyriešil tým, že spustil strechu aj všetky okná. Nevedel si spomenúť, kedy sa naposledy takto vozil. Asi to bolo ešte v čase, keď sa s Nicole vybrali na obed do Geoffrey's, reštaurácie s výhľadom na Pacifik, kde sa s obľubou stretávali hollywoodske hviezdy.
  Keď sa dostal na začiatok mestečka na pláži a výhľad na more mu zaclonili domy, spomalil, aby neprešiel ten Zellerov. Nemal so sebou jeho adresu a naposledy tam bol pred vyše rokom, takže sa bál, aby ten dom neprehliadol. Všetky domy v tejto štvrti vyzerali rovnako. Boli nalepené na seba, nemali vpredu záhradky a pripomínali škatule od topánok.
  Zachránilo ho to, že pred Zellerovou zamknutou garážou parkoval jeho čierny Jaguar XRK. Cody svoju garáž už dávno v rozpore so zákonom prestaval na dielňu a musel si prenajímať susedovu, aby ochránil svoje auto za dobrých deväťdesiattisíc dolárov. To, že stálo vonku, znamenalo, že práve prišiel domov alebo sa chystá niekam preč. Obrátil sa do protismeru a zaparkoval tesne za ním. Dal si pozor, aby sa ho nedotkol nárazníkom, pretože Cody mal svoje autíčko radšej než väčšinu mileniek.
  Dvere sa otvorili, skôr než k nim došiel. Buď ho videl Cody sám, alebo ho zaregistrovala kamera na streche, alebo spustil jeden zo snímačov pohybu. Zeller bol jedným z mála ľudí, ktorých paranoja predčila tú Pierceovu. Zrejme práve preto sa na Stanfordovej univerzite dali dokopy. Spomenul si, ako Cody v prvom ročníku prišiel s teóriou, podľa ktorej Ronald Reagan upadol po prvom atentáte do kómy a krajná pravica ho nahradila zmanipulovaným dvojníkom. Ako vtip to bolo celkom dobré, on to však myslel smrteľne vážne.
  „Doktor Divnoláska, ako sa dalo čakať," ozval sa Zeller.
  „Viem chodiť, mein Fúhrer," odvetil Pierce.
  Tento pozdrav používali od chvíle, keď spoločne videli ten film v rámci retrospektívneho festivalu Stanleyho Kubricka v San Franciscu.
  Podali si ruky spôsobom, ktorý kedysi vymysleli v skupine priateľov zo strednej školy. Vtedy si hovorili Sudičky podľa románu Rossa MacDonalda. Podanie ruky v skupine znamenalo, že ste si zahákli malíčky, ako keď sa spájajú vagóny, a niekoľkokrát ste zapumpovali prstami ako pri odbere krvi. Sudičky totiž často chodili dávať krv na plazmu, aby mali peniaze na pivo, marihuanu a počítačové programy.
  So Zellerom sa nevideli niekoľko mesiacov, no priateľ sa za ten čas očividne nebol dať ani raz ostrihať. Strapaté vlasy, vyblednuté od slnka, mal vzadu zviazané do voľného chvosta. Na sebe mal veľké tričko, šortky a kožené sandále. Jeho pleť pripomínala svojou bronzovou farbou západ slnka nad mestom plnom smogu. Vyzeral celkom tak, ako všetci členovia Sudičiek vždy chceli. Akurát to začalo pôsobiť trápne. Vo veku tridsaťpäť rokov začínal vyzerať ako starnúci surfista, ktorý to ešte nechce vzdať, no Pierceovi to možno práve preto pripadalo celkom milé. On sám sa cítil tak trocha ako zradca. Nemohol neobdivovať Zellera, ktorý sa v živote odmietol vzdať vecí, ktoré mal rád.
  „Preverte ho. Sám doktor Divnoláska v zlom svete vonku. Chlape, nemáš so sebou neoprény a nevidím ani surf, tak čomu vďačím za túto nečakanú radosť?"
  Pustil Piercea dnu a spoločne s ním vošiel do domu, rozdeleného na pracovnú a obývaciu časť. Zadná stena bola celá presklená a ponúkala úžasný výhľad na oceán. Rytmus domu určoval príboj na pláži. Raz mu prezradil, že sa tam nedá spať bez zátok v ušiach alebo aspoň vankúša na hlave.
  „Vravel som si, že sa skočím pozrieť, ako sa ti darí," vyhlásil Pierce.
  Automaticky prešli po bukovej podlahe k sklenej stene. V takomto dome ste nemohli urobiť nič iné. Výhľad na modrozelené vody Pacifiku človeka priťahoval ako magnet. Keď ste sa postavili tesne ku sklu a pozreli cez zábradlie terasy, videli ste, ako sa na pláži rozbíjajú vysoké vlny. Medzi nimi sa na svojich doskách plavila skupinka surfistov, vyčkávajúcich na vhodný okamih. Piercea pri tom pohľade až pichlo pri srdci. Už dávno tu nebol. Čakanie medzi vlnami, obklopený dobrými priateľmi, považoval za ešte krajšie ako samotnú jazdu na doske.
  „Sú to moji chlapci," poznamenal Zeller. „Vyzerajú ako pubertiaci z miestneho gymnázia," namietol Pierce.
  „Veru tak. Celkom ako ja."
  Pierce prikývol. Cíť sa mladý a ostaň mladý  tak znelo heslo tohto mesta.
  „Stále zabúdam, aké to tu máš krásne, Cody."
  „Na človeka, čo vypadol z výšky, sa nemôžem sťažovať. Je to stokrát lepšie ako predávať základnú esenciu svojho života po dvadsaťpäť dolárov za vrecko."
  Narážal na darovanie krvnej plazmy. Pierce sa odvrátil od výhľadu a pozrel do obývačky so sivým gaučom, stolíkom rovnakej farby a betónovým kozubom. Za ním sa nachádzala kuchyňa a naľavo spálňa.
  „Pivo, kamoš? Mám Pacifica a svätého Miška."
  „Jasné. Dones, ktoré chceš."
  Kým bol Zeller v kuchyni, Pierce vykročil k pracovnej časti domu. Od obytnej časti ju oddeľovali police siahajúce až po strop a napratané elektronikou. Boli tam dva písacie stoly a ďalší rad políc so systémovými príručkami, programami a kódovacími knihami. Odhrnul plastový záves na dverách do bývalej garáže. Teraz z nej bola klimatizovaná počítačová miestnosť. Pri dvoch stenách mala rad počítačov s množstvom monitorov. Všetky bežali naplno. Na obrazovkách sa ukazovali stále ďalšie a ďalšie informácie. Čísla, písmená a znaky sa na nich premieľali ako digitálne červy, pracujúce na nejakom Codyho projekte. Steny pokrýval čierny polystyrén, tlmiaci zvuky zvonka. Osvetľovali to tam len malé bodové svetlá. Vo veži, ktorú nebolo medzi toľkými prístrojmi vidieť, hralo cédečko Guns'N'Roses, ktoré nepočul už vyše desať rokov.
  Na zadnej stene bola nalepená pôsobivá zbierka emblémov rôznych firiem. Väčšina z nich bola veľmi známa a ich výrobky by ste našli v každej domácnosti. Od poslednej Pierceovej návštevy pribudlo niekoľko nových. Každá nálepka symbolizovala úspešné preniknutie do počítačového systému danej firmy. Zeller ich mal namiesto skalpov.
  Cody Zeller bol legálny hacker so sadzbou päťsto dolárov za hodinu práce. Patril medzi absolútnu špičku v odbore. Pracoval ako nezávislý, najčastejšie pre účtovnícke firmy patriace do veľkej šestky, ktoré chceli preveriť bezpečnosť svojich zákazníkov. Svojím spôsobom to bolo pekne zahalené vydieranie. Iba málokedy sa totiž objavil systém, ktorý by nevedel poraziť. Po úspešnom preniknutí do systému si objednávateľ akcie zvyčajne pripísal zisk z predaja bezpečnostných programov a on dostal pekné prémie. Raz Pierceovi povedal, že oblasť bezpečnosti digitálnych dát je najrýchlejšie rastúcim odvetvím na svete. Neprestajne musel odmietať ponuky na zamestnanie vo veľkej firme. Zvyčajne na ne reagoval slovami, že mu je lepšie na voľnej nohe. Pierceovi k tomu v súkromí dodal, že tento štýl práce má najradšej preto, lebo sa vďaka nemu vyhne námatkovým kontrolám na užívanie drog, ktoré sa vo veľkých firmách občas vykonávajú.
  Po chvíli prišiel za Pierceom s dvoma hnedými fľašami piva San Miguel. Kým si odpili, dvakrát si nimi priťukli. Bola to ďalšia tradícia ešte z čias Sudičiek. Pierceovi vychladené pivo dobre padlo. S fľašou v ruke ukázal na červený obdĺžnik s bielym nápisom, prilepený na stene. Bol to najznámejší symbol na celom svete.
  „Táto je nová, však?"
  „Veru tak. Dostal som ju len nedávno. Z Atlanty mi ponúkli fajn kšeft. Iste si počul o tom ich tajnom recepte. Oni jednoducho..."
  „Viem. Kokaín."
  „To je len novodobý mýtus. Chceli však vedieť, ako dobre je ten recept strážený. Musel som začať úplne od nuly. Trvalo mi to asi sedem hodín a potom som ho poslal generálnemu riaditeľovi. Lenže ten o skúške bezpečnosti nevedel  dohodli ju ľudia z nižších pozícií. Keď našiel vo svojej pošte kompletný tajný recept, skoro ho na mieste trafil šľak. Predstavoval si, ako ten recept lieta sem a tam po sieti, až sa nakoniec dostane do rúk ľudí od Pepsi alebo Doktora Peppera."
  „Super. Máš niečo aj teraz? Zdá sa, že je to dosť vyťažené."
  Ukázal pivom na jednu z obrazoviek.
  „Ani nie. Len sa tak zabávam. Hľadám človeka, ktorý sa tam kdesi skrýva."
  „Koho?"
  Zeller mu s úsmevom pozrel do očí.
  „Keby som ti to povedal, musel by som ťa zabiť."
  Takže to robil pracovne. Platili mu tak dobre čiastočne aj preto, lebo si okrem práce kupovali aj dokonalú diskrétnosť. S Pierceom boli starí priatelia, poznali sa už od strednej školy, no pracovné veci neprezrádzal ani jemu.
  „Rozumiem," prikývol Pierce. „A nechcem ťa od toho vytrhávať, takže prejdem rovno k veci. Máš toľko roboty, že už nemôžeš zobrať ďalšiu?"
  „Kedy s ňou chceš začať?"
  „No... Včera bolo neskoro."
  „Takže rýchlovka. Zbožňujem rýchlovky a rád robím pre Amedeo Technologies."
  „To nebude pre firmu, ale pre mňa. Ale neboj sa, zaplatím za to."
  „To sa mi páči ešte viac. Čo potrebuješ?" „Chcem, aby si preveril pár ľudí a firiem. Som zvedavý, s čím prídeš."
  Zeller zamyslene prikývol. „Veľké kalibre?"
  „Presne ti to povedať neviem, ale bol by som opatrný ako pri všetkom ostatnom. Dalo by sa povedať, že sa to týka pornografickej branže."
  Zeller sa usmial tak naširoko, až sa mu pri očiach urobili hlboké vrásky.
  „Ale nie! Nehovor, že si sa zamiešal do niečoho takého!"
  „Nie, nie. Nič také."
  „Tak o čo teda ide?"
  „Posaďme sa na to. Mal by si si zobrať aj pero a papier."
  V obývačke mu porozprával všetko, čo sa dozvedel o Lilly Quinlanovej. Nepovedal len, odkiaľ to má. Požiadal ho, aby preveril aj Enterpreneurial Concepts Unlimited a Wentza človeka, ktorý tú firmu riadi.
  „Máš aj jeho krstné meno?"
  „Nie. Viem len, že sa volá Wentz. Povedal by som, že ich v branži zasa tak veľa nebude." „Kompletný prieskum?" „Všetko, čo vieš zohnať." „Držať sa knihy?"
  Pierce zaváhal. Priateľ ho pozorne sledoval. Tá otázka znamenala, či má pri skúmaní vo všetkom dodržať zákony. Pierce zo skúsenosti vedel, že ak ho nechá vstupovať do systémov nelegálne, dozvie sa nepomerne viac. Vedel aj to, že Zeller je na porušovanie zákona hotový expert. Sudičky vznikli, keď boli druháci na vysokej. Ich generácia začínala byť očarená hackerskými možnosťami a ich skupina sa na tomto poli nedala nikým zahanbiť. Zvyčajne išlo len o žartíky a drobné zlomyseľnosti. Najlepší kúsok sa im podaril, keď sa dostali do informačnej databanky miestnej telefonickej spoločnosti a zmenili číslo donáškovej služby Domino Pizza pri univerzitnom areáli za domáce číslo vedúceho katedry kybernetiky.
  Ich hviezdny moment bol však zároveň aj najhorším, aký zažili. Všetkých šiestich členov skupiny zatkla polícia. Dostali po šesť mesiacov podmienečne s tým, že tresty budú vymazané z registra, keď si odkrútia po stošesťdesiat hodín verejnoprospešných prác. Okrem toho ich na pol roka podmienečne vylúčili zo školy. Pierce absolvoval verejnoprospešné práce a po skončení podmienky sa vrátil k štúdiu. Keďže bol pod drobnohľadom polície aj vedenia školy, zmenil si študijný odbor z kybernetiky na chémiu a už nikdy sa k počítačom nevrátil.
  Ani Zeller sa nevracal. Nevrátil sa ani na Stanfordovu univerzitu. Nechal sa nalákať na pekný plat vo firme zaoberajúcej sa počítačovou bezpečnosťou. Nakoniec dopadol ako veľa nadaných športovcov, ktorí odídu zo školy pre ponuku do profesionálnej ligy. Keď raz okúsil, aké to je mať peniaze a robiť, čo ho baví, už sa nedokázal vrátiť k štúdiu.
  „Poviem ti to tak," odvetil napokon Pierce. „Zožeň všetko, čo môžeš. V Enterpreneurial Concepts ti môže pomôcť nejaká variácia slov abra kadabra. Najprv to skús naopak."
  „Vďaka za radu. Kedy to potrebuješ?"
  „Ako som vravel, včera bolo neskoro."
  „No jasné. Rýchlovka. Určite si sa nenamočil do nijakej špinavosti?"
  „Pokiaľ viem, tak nie."
  „Vie o tom Nicole?"
  „Nie. Nemá na to dôvod. Čo si zabudol, že odo mňa odišla?"
  „Jasné, to viem. Odišla pre toto?"
  „Ty to len tak nevzdáš, čo? Nie. Nemá to s ňou nič spoločné."
  Pierce dopil zvyšok piva. Nechcel tu vysedávať, pretože by bol najradšej, keby sa priateľ hneď pustil do práce. Zeller sa však nikam neponáhľal.
  „Ešte jedno, pán vedúci?"
  „Nie, vďaka. Musím sa vrátiť domov. Asistentka mi doma dozerá na sťahovákov. Okrem toho sa hneď pustíš do práce, no nie?"
  „No jasné, chlape. Hneď a zaraz."
  Cody ukázal na pracovnú časť domu.
  „Lenže, bohužiaľ, všetky mašiny mám momentálne vyťažené. Dostanem sa k tomu až večer. Do zajtrajšieho večera máš výsledky na stole."
  „Vďaka, Cody. Maj sa."
  Postavil sa a znova si s priateľom podal ruku. Cítil sa pritom ako s pokrvným bratom. Zasa patril medzi Sudičky.
   
  
  
  
  
  Kým sa dostal domov, sťahovací už odišli, no Monica tam ešte bola. Nábytok bol rozostavený celkom prijateľne. Nevyužila síce všetky možnosti na zdôraznenie parádneho výhľadu cez presklenú stenu, jemu to však bohvieako neprekážalo. Vedel, že tam aj tak nestrávi veľa času.
  „Vyzerá to pekne," povedal jej. „Vďaka."
  „Nemáte za čo. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť. Práve som sa chystala odísť."
  „Prečo ste vlastne ostali?"
  Podvihla oboma rukami štós časopisov. „Chcela som dočítať jeden časopis." Nechápal, prečo kvôli tomu musela ostať v jeho byte, no
  nechal to tak.
  „Kým odídete, rád by som vás požiadal ešte o jednu vec. Posaďte sa na chvíľu."
  Jeho prosba ju poriadne zarazila. Zrejme sa už v duchu videla, ako znova pred niekým predstiera, že je Lilly Quinlanová. Aj tak si však poslušne sadla do jedného z kožených kresiel, ktoré objednala ku gauču. „Dobre. O čo ide?" Pierce si sadol na gauč. „Aký je váš titul v Amedeo Technologies?" „Ako to myslíte? Veď to viete." „Chcem mať istotu, že to viete aj vy." „Som osobná asistentka prezidenta spoločnosti. Prečo?" „Pretože sa chcem uistiť, že nezabudnete, že ste moja osobná asistentka. Nielen asistentka."
  Prekvapene zažmurkala a dlho si ho premeriavala. „Dobre, Henry. Čo sa deje?"
  „Deje sa to, že sa mi vôbec nepáči, ako ste Charliemu Condonovi hovorili o mojich problémoch s telefónnym číslom a o tom, čo sa s tým snažím spraviť."
  Vystrela sa ako pravítko a zatvárila sa šokovane, bolo však jasné, že to len hrá.
  „Nič také som neurobila."
  „On hovorí niečo iné. A ak ste mu to nepovedali vy, tak odkiaľ vie všetko práve po tom, čo s vami telefonoval?"
  „Pozrite sa  dobre, povedala som mu, že máte číslo akejsi prostitútky a vyvolávajú vám jej zákazníci. Musela som mu niečo povedať, pretože keď sem zavolal, nespoznal môj hlas a ja zasa jeho. Spýtal sa ,Kto je tam?' a ja som mu dosť tvrdo odsekla, pretože som si myslela... Veď viete  že je to zasa ďalší zákazník."
  „Uhm."
  „Nevedela som si narýchlo nič vymyslieť. Nie som v tom taká zbehlá ako niektorí. Klamstvá, sociálne inžinierstvo... nech sa to volá akokoľvek. Preto som mu povedala pravdu."
  Pierce jej takmer pripomenul, že celkom obstojne klamala o tom, ako mu nič nepovedala, napokon sa však rozhodol zbytočne to nevyhrocovať.
  „A to je všetko, čo ste mu povedali? Nedodali ste k tomu nič viac? Nevraveli ste mu, ako ste mi zistili jej adresu a ako som šiel do jej domu?"
  „Nie. To som mu neprezradila. O čo vlastne ide? Veď ste partneri, nie?"
  S týmito slovami sa postavila.
  „Môžem už ísť, prosím?"
  „Posaďte sa, Monica. Ešte sme neskončili."
  Ukázal na kreslo a ona ho neochotne poslúchla.
  „Ide o to, že priveľké táranie vie narobiť obrovské škody. Uvedomujete si to?"
  Pokrčila plecami, vyhýbajúc sa jeho pohľadu. Namiesto toho hľadela na časopisy, čo mala v lone. Na titulnej strane jedného z nich bol Clint Eastwood.
  „Moje činy majú vplyv na obraz celej spoločnosti," pokračoval Pierce. „Najmä v tomto čase. Týka sa to aj čisto osobných vecí. Všetko, čo urobím, sa dá prekrútiť alebo nafúknuť a použiť na to, aby sa poškodilo meno firmy. Tá momentálne nezarába ani vindru, Monica, takže sa musíme spoľahnúť na investorov, ktorí nám dávajú peniaze na výskum, platy aj všetko ostatné. Ak nadobudnú dojem, že nestojíme na pevných nohách, spôsobí nám to veľké problémy. Ak sa niečo o mne  či už pravdivé alebo vymyslené  dostane k nesprávnym ľuďom, začnú sa ťažkosti."
  „Nevedela som, že Charlie patrí k nesprávnym ľuďom," namietla trucovito.
  „On k nim nepatrí. Patrí k tým správnym. Preto mi neprekáža, že ste mu to povedali. Bude mi však veľmi prekážať, ak o tom poviete ešte komukoľvek inému, či už z firmy alebo mimo nej. Platí to na úplne všetkých, Monica."
  „Nepoviem to živej duši, ale už ma, prosím, nežiadajte, aby som sa plietla do vašich súkromných vecí. Už nechcem strážiť dodávky nábytku ani robiť nič iné mimo firmy."
  „Fajn. Nebudem vás o to žiadať. Bola to chyba. Myslel som si, že s tým nebudú problémy, a vy ste vraveli, že by sa vám celkom hodil platený nadčas."
  „Nadčas áno, ale nie všetky tieto komplikácie."
  Pierce si ju chvíľu pozorne premeriaval.
  „Monica, viete vôbec, čo vlastne vo firme robíme? O čo ide v našom projekte?"
  Znova pokrčila plecami.
  „Tak trocha. Týka sa to molekulárnych počítačov. Čítala som tie články na stene, lenže sú také... Také zložité. Okrem toho je skoro všetko prísne tajné a ja som nechcela vyzvedať. Snažím sa len robiť si svoju prácu."
  „Projekt nie je tajný. Tajné sú procesy, ktoré vynaliezame. To je rozdiel."
  Naklonil sa dopredu, snažiac sa nájsť spôsob, ako jej to vysvetliť tak, aby to bolo zrozumiteľné a zároveň neprezrádzalo nič z podnikových tajomstiev. Napokon sa rozhodol pre taktiku, ktorú používal Charlie Condon pri investoroch, ktorí nemali dostatočné odborné znalosti a priveľa vedeckých termínov by ich len zbytočne zmiatlo. Charlie ju vymyslel po tom, ako sa o projekte vo všeobecnosti rozprával s Codym Zellerom. Cody zbožňoval filmy. Aj Pierce ich mal rád, hoci už nemal čas na to, aby na ne chodil do kina.
  „Videli ste Pulp Fiction?"
  Monica podozrievavo prižmúrila oči.
  „Áno, ale čo to má spoločné s..."
  „Tak si iste spomeniete, že je to film o gangstroch. Stretávajú sa, strieľajú ľudí, pichajú si drogy, ale srdcom celého príbehu je tajomný kufrík. Ani raz neukážu, čo v ňom je. Zakaždým, keď ho niekto otvorí, vidíte, ako jeho obsah žiari, akoby v ňom bolo zlato. Všetkým stačí jediný pohľad do kufríka, a sú ako v tranze."
  „Pamätám si na to."
  „No a práve o to sa snažíme aj v Amedeo Technologies. Ideme po veci, ktorá žiari ako zlato, no nik ju priamo nevidí.
  Nielen my, ale aj kopa ďalších ľudí sa ju snaží získať, lebo sú presvedčení, že tým zmenia svet."
  Chvíľu počkal, ona však naňho len nechápavo hľadela.
  „Momentálne sa počítačové čipy vyrábajú na báze kremíka. Taký je štandard, no nie?"
  Znova len mykla plecom.
  „No a my v Amedeo Technologies sa rovnako ako konkurenti v spoločnosti Bronson Technologies, Midas Molecular a v desiatkach iných firiem, univerzít a štátnych ústavov po celom svete snažíme vyvinúť novú generáciu počítačových čipov na základe molekúl. Chceme postaviť všetky počítačové obvody z organických molekúl. Počítače sa budú raz skladať z kopy molekúl pospájaných na základe špeciálneho vzorca. Teraz hovorím o počítačoch bez kremíka a magnetických častí. Bude nepomerne lacnejší a neuveriteľne výkonnejší. Kávová lyžička molekúl v ňom dokáže uchovať viac pamäte ako najvýkonnejší súčasný superpočítač."
  Nicole čakala, kým nemala istotu, že skončil.
  „Fíha," utrúsila potom nepresvedčivo.
  Pierce sa usmial nad jej tvrdohlavosťou. Vedel, že zrejme hovorí ako obchodník, presnejšie ako Charlie Condon. Rozhodol sa skúsiť to ešte raz.
  „Viete, čo je to počítačová pamäť, však?"
  „No... Asi áno."
  Jej tvár mu prezradila, že sa len snaží zamaskovať svoju neznalosť veci. Podobne ako veľa iných, aj ona brala počítače za čosi samozrejmé a nikdy sa nezaoberala tým, ako vlastne fungujú.
  „Myslím to, ako funguje," pokračoval. „Ide v nej len o sekvenciu jednotiek a núl. Každý údaj, každé písmeno má vlastnú sekvenciu. Ak ich spojíte viac, vznikne vám slovo alebo číslo a tak ďalej. Pred nejakými tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi by bolo treba celú miestnosť na to, aby uchovala aspoň základnú aritmetiku. Dnes sme to zmenšili na jediný kremíkový čip."
  Ukázal palcom a ukazovákom imaginárny predmet s priemerom necelé tri centimetre. Potom ich stlačil k sebe.
  „Ale môžeme to ešte zmenšiť," zdôraznil. „Veľmi výrazne."
  Prikývla, no nedalo sa rozoznať, či mu naozaj rozumie alebo len prikyvuje, aby mala pokoj. „Na molekuly," povedala.
  Aj on prikývol.
  „Presne tak, Monica. A verte mi, ten, kto to dokáže prvý, zmení celý náš svet. Je celkom možné, že postaví počítač, ktorý bude menší ako dnešný kremíkový čip. Vezme počítač, ktorý dnes zaberá celú miestnosť, a zmenší ho na veľkosť desaťcentovky. To je náš cieľ. Preto tomu v labáku niekedy hovoríme ,naháňať sa za šestákom'. Určite ste už aj to počuli."
  Pokrútila hlavou.
  „Ale prečo by niekto chcel počítač malý ako desaťcentovka? Veď by sa z neho ani nedalo čítať."
  Takmer sa nahlas rozosmial, napokon však smiech potlačil. Chcel, aby jeho asistentka držala jazyk za zubami a stála na jeho strane. Ak ju bude zbytočne urážať, nedosiahne to.
  „Bol to len jeden z príkladov. Jedna z možností. Ide o to, že možnosti takejto technológie sú takmer neobmedzené. Máte pravdu, nikto nechce ani nepotrebuje počítač veľký ako desaťcentová minca. Ale predstavte si, aké výhody by to znamenalo pre prístroje typu PalmPilot alebo prenosné počítače. Čo ak ich už nebude treba nosiť so sebou? Čo ak budete mať celý počítač v gombíku na blúzke alebo v ráme okuliarov? Čo ak váš počítač nebude musieť byť na stole, ale vo farbe na stenách kancelárie? Čo ak budete môcť steny osloviť a ony vám odpovedia?"
  Pokrútila hlavou a on videl, že ešte stále nepochopila, čo všetko to môže znamenať. Nedokázala sa vymaniť zo sveta, ktorý poznala, a akceptovala taký, aký je. Siahol si do zadného vrecka, vybral odtiaľ peňaženku a ukázal jej kartu American Express.
  „Čo keby bol celý počítač v tejto karte? Čo keby obsahovala záznamy o všetkých nákupoch vrátane dátumu, času a miesta, kde sa uskutočnili? A teraz hovorím o záznamoch za celý život užívateľa, Monica. O bezodnej studnici záznamov, umiestnenej v tomto kúsku plastu."
  Asistentka zasa mykla plecom.
  „To by bolo asi fajn."
  „Delí nás od toho menej ako päť rokov. Už máme k dispozícii molekulárnu RAMku  pamäť s priamym prístupom. Momentálne pracujeme na logických bránach. Pripravujeme okruhy. Ak ich spojíme s pamäťou, máme základný integrovaný obvod, Monica."
  Stále ho vzrušovalo, keď hovoril o nových možnostiach. Strčil si peňaženku s kartou naspäť do vrecka. Pritom neprestal pozorovať svoju asistentku. Tušil, že ju stále nepresvedčil. Rozhodol sa prestať s tým a prejsť k veci.
  „Lenže veci sa majú tak, že nie sme sami. Na svete je veľa súkromných firiem, ktoré sa snažia o to isté čo Amedeo. Veľa z nich je väčších ako my a majú oveľa viac peňazí. Potom tu je ešte DARPA, Kalifornská univerzita v Los Angeles a iné..."
  „Čo je DARPA?"
  „Armádna agentúra pre výskumné projekty. Štátna záležitosť. Monitoruje všetky nové technológie a podporuje niekoľko rôznych projektov v našej oblasti výskumu. Keď som zakladal firmu, rozhodol som sa, že nechcem, aby mi šéfoval nejaký štátny úradník. Druhou stranou mince je však to, že väčšina našich konkurentov má solídne financovanie a dobré základy. My nie. Takže, ak chceme pokračovať v práci, potrebujeme slušné financovanie, ktoré nás udrží nad vodou. Ak nám vyschne jeho zdroj, vypadneme z pretekov a spoločnosť Amedeo Technologies zanikne. Jasné?"
  „Jasné."
  „Bolo by to iné, keby sme sa zaoberali predajom áut alebo takým čímsi. Lenže my náhodou máme šancu zmeniť svet. Tím, ktorý som dal dokopy v labáku, nemá obdoby. Máme všetky..."
  „Veď som povedala, že mi je to jasné! Ale ak je to také dôležité, potom by ste možno mali prestať s tým, čo robíte. Ja som o tom iba hovorila. To vy ste išli do jej domu a robili všelijaké nekalé triky."
  Okamžite v ňom vybuchol hnev, takže musel chvíľu čakať, kým ho to prejde.
  „Pozrite sa, bol som len zvedavý a chcel som vedieť, či je tá žena v poriadku. Ak to má byť nekalý trik, tak dobre  robím nekalé triky. Tak či tak, už je koniec. V pondelok mi dáte zmeniť číslo a tým sa to s trochou šťastia navždy skončí."
  „Dobre. Môžem už ísť?"
  Pierce prikývol. Jednoducho to s ňou vzdal.
  „Áno. Môžete ísť. Vďaka, že ste počkali na môj nábytok. Dúfam, že budete mať pekný zvyšok víkendu, a uvidíme sa v pondelok v práci."
  Nepozeral na ňu, ani keď to hovoril, ani keď vstala z kresla. Odišla bez slova, čo ho ešte viac nahnevalo. Rozhodol sa, že len čo sa veci trocha upokoja, nájde si inú osobnú asistentku a Monica sa pekne vráti medzi obyčajných pracovníkov firmy.
  Sedel na gauči, až kým ho z myšlienok nevytrhlo zvonenie telefónu. Zasa ktosi chcel Lilly.
  „Idete neskoro," oznámil mu. „Odišla z branže a teraz študuje."
  Potom zavesil.
  Hneď nato však slúchadlo znova zdvihol a zavolal na informácie, aby mu dali číslo Jamesa Wainwrighta vo Venice. Keď naň zavolal, ozval sa mu mužský hlas. Prešiel so slúchadlom k sklenej stene.
  „Hľadám domáceho Lilly Quinlanovej," povedal. „Z domu na Altair Plače vo Venice."
  „To som ja."
  „Volám sa Pierce. Snažím sa nájsť Lilly a rád by som vedel, či ste s ňou za posledný mesiac prišli do kontaktu."
  „Nuž, v prvom rade sa mi nezdá, že by som vás poznal, pán Pierce. Nemám vo zvyku odpovedať na otázky o svojich nájomníkoch ľuďom, ktorých nepoznám a ktorí ma nepresvedčia, že na to majú dobrý dôvod."
  „V poriadku, pán Wainwright. Ak chcete, rád sa s vami stretnem aj osobne. Som rodinný priateľ Quinlanovcov. Lillina matka Vivien sa bojí o dcéru, pretože sa jej už viac ako osem týždňov neozvala. Požiadala ma, aby som ju vyhľadal. Môžem vám dať jej číslo na Horidu, aby ste si to preverili."
  Bolo to riskantné, on však vedel, že by to malo stačiť na to, aby Wainwright prehovoril. Aj tak to nebolo ďaleko od pravdy. Typické sociálne inžinierstvo  prekrúťte pravdu presne o taký kus, aký potrebujete na to, aby fungovala vo váš prospech.
  „Číslo jej matky mám na prihlasovacom formulári. Nemusím jej volať, pretože aj tak vám nemám čo povedať. Lilly Quinlanová zaplatila nájomné do konca mesiaca. Keďže s ňou nie sú problémy, nemal som dôvod chodiť za ňou ani ju inak kontaktovať. Nehovoril som s ňou už niekoľko mesiacov."
  „Do konca mesiaca? Ste si istý?"
  Pierce vedel, že podľa dokumentov, ktoré videl v jej dome, to nie je pravda. „Presne tak."
  „Ako platila posledné nájomné? Šekom alebo v hotovosti?" „Do toho vám nič nie je."
  „Ale je, pán Wainwright. Lilly je nezvestná a jej matka chce, aby som sa na to pozrel."
  „To vravíte vy." „Tak jej zavolajte."
  „Nemám čas nikomu vyvolávať. Spravujem tridsaťdva domov a bytov. Myslíte si, že je to..."
  „Pozrite sa, mohol by som hovoriť s človekom, ktorý sa stará o trávnik pred jej domom?"
  „Už s ním hovoríte."
  „No a nevideli ste ju, keď ste tam boli?"
  „Keď nad tým tak premýšľam, často vyšla von, keď som bol kosiť alebo nastavovať zavlažovanie. Niekedy mi dala kolu alebo vychladené pivo. Lenže posledných niekoľko ráz tam nebola. Aj jej auto bolo preč. Nezamýšľal som sa nad tým. Každý má svoj život."
  „Aké auto to bolo?"
  „Zlatý lexus. Neviem, ktorý model, no určite to bol lexus. Pekné fáro a dobre sa oň starala."
  Pierce nevedel, na čo by sa ešte mohol spýtať. Wainwright sa mu vôbec nesnažil pomôcť.
  „Pán Wainwright, mohli by ste skontrolovať jej formulár a zavolať jej matke? Potrebujem, aby ste sa mi ešte ozvali."
  „Je do toho zapojená polícia? Vyplnila správu o nezvestnej osobe?"
  „Oznámila to na polícii, no má pocit, že policajti s tým veľa nerobia. Preto ma požiadala, aby som sa na to pozrel. Máte poruke niečo na písanie?"
  „Pravdaže."
  Pierce na sekundu zaváhal, lebo si uvedomil, že ak dá Wainwrightovi svoje číslo domov, mohol by si všimnúť, že rovnaké mala predtým Lilly. Preto mu namiesto neho nadiktoval číslo do kancelárie. Potom poďakoval a zavesil.
  Po telefonáte ostal nehybne sedieť na gauči a znova a znova si ho v duchu preberal. Zakaždým dospel k tomu istému záveru. Wainwright sa vyhýbal pravde. Buď niečo vedel, alebo niečo tajil. Alebo oboje naraz.
  Rozopol ruksak a vytiahol z neho zápisník, v ktorom mal poznačené číslo Lillinej partnerky Robin.
  Keď jej zavolal, snažil sa hovoriť hlbším hlasom v nádeji, že v ňom nespozná človeka, s ktorým hovorila včera večer.
  „Chcel som vedieť, či by sme sa nemohli večer stretnúť."
  „Som voľná, zlatko. Už sme spolu niekedy boli? Mám pocit, že poznám tvoj hlas."
  „Ehm... Nie. Zatiaľ nie."
  „Čo by si presne chcel?"
  „Nuž, myslel som, že pôjdeme na večeru a potom skočíme k tebe. Neviem presne."
  „Beriem štyri stovky za hodinu. Väčšina chlapov chce preskočiť večeru a ísť rovno ku mne. Alebo ja k nim."
  „Tak potom prídem rovno za tebou."
  „Okej. Ako sa voláš?"
  Vedel, že Robin má zapnutú identifikáciu volajúceho, takže jej nemôže klamať. „Henry Pierce." „A kedy by si to chcel?" Pozrel na hodinky. Bolo šesť. „Čo tak o siedmej?"
  Tak by mal čas vymyslieť nejaký plán a skočiť do bankomatu. Vedel, že má nejaké peniaze, nebolo ich však dosť. Maximálny denný výber z karty bol štyristo dolárov.
  „Špeciálne služby pre skorých návštevníkov," zasmiala sa. „Mne to neprekáža, ale nečakaj, že dostaneš zľavu."
  „To je v poriadku. Kam mám prísť?"
  „Máš ceruzku?"
  „V ruke."
  „Určite je poriadne tvrdá," zasmiala sa.
  Potom mu nadiktovala adresu obchodu Smooth Moves na Lincoln Street v luxusnom prístave Marina del Rey. Mal tam kúpiť jahodový koktail a päť minút pred siedmou jej zavolať z búdky pred obchodom. Keď sa jej spýtal prečo, odvetila: „Pre istotu. Chcem si ťa obzrieť, kým ťa k sebe pustím. A mám hrozne rada tie jahodové sladkosti. Je to, akoby si mi priniesol kvety, miláčik. A nech mi ho posypú energetickým práškom, dobre? Mám taký pocit, že pri tebe ho budem potrebovať."
  Zasmiala sa, no znelo to neúprimne  ako niečo nacvičené a často praktizované. Mal z toho zlý pocit. Povedal, že to urobí, a poďakoval jej. Tým sa to však skončilo. Ako vracal slúchadlo do vidlice, začala ho premáhať úzkosť. Spomenul si na prejav, ktorý mal k Monice, a na to, ako ho celý otočila proti nemu.
  „Ty debil," povedal si nahlas.
  
  
  
  
  Pierce v dohodnutom čase zdvihol slúchadlo v búdke pred obchodom Smooth Moves a vykrútil Robinino číslo. Na opačnej strane ulice stál veľký obytný komplex s názvom Marina Executive Towers. Problém bol len v tom, že vôbec nepripomínal nijakú vežu či veže. Bol nízky a dlhý. Úplne dolu mal garáže a nad nimi tri poschodia. Zaberal pol bloku a vyzeral by nesmierne fádne, keby nebol opticky rozdelený rôznymi odtieňmi omietky v troch pastelových farbách  ružovej, modrej a žltej, ktoré vytvárali dojem troch rôznych domov. Tesne pod strechou visel veľký plagát, ponúkajúci krátkodobý prenájom kancelárskych priestorov a upratovaciu službu. Bolo jasné, že takýto komplex je priam ideálnym miestom na vykonávanie najstaršieho remesla. Bol obrovský a vďaka veľkej fluktuácii nájomníkov si nikto nevšimol, že do niektorého z bytov chodia stále iní muži.
  Robin to zdvihla na tretie zazvonenie.
  „Tu je Henry. Volal som ti pred..."
  „Ahoj, miláčik. Počkaj, nech sa na teba pozriem."
  Otočil sa a nenápadne prebehol pohľadom po oknách domu naproti, hľadajúc niekoho, kto by sa naňho pozeral. Nikoho nevidel a nehýbali sa ani žiadne záclony, no niekoľko okien malo zrkadlové sklá. Napadlo mu, že tu možno sídli viacero Robininých kolegýň.
  „Ako vidím, máš aj môj koktail," povedala mu. „Dali ti naň aj energetický prášok?"
  „Áno. Hovoria mu raketová zmes. To si chcela?"
  „Presne to. Okej, vyzeráš celkom fajn. Nie si poliš, však?"
  „Nie."
  „Určite?"
  „Stopercentne."
  „Tak to povedz nahlas. Nahrávam ťa." „Nie som policajt, jasné?"
  „Dobre. Tak poď ďalej. Prejdi na druhú stranu a zazvoň na dvestotrojku. Už sa teším!" „Okej."
  Zavesil a prešiel k dverám domu. Byt číslo 203 mal na menovke napísane Hood. Robin Hoodová, pomyslel si pobavene. Keď zazvonil, dvere sa odomkli bez toho, aby sa ho niekto na niečo pýtal. Nevedel nájsť schody a tak sa vyviezol výťahom, i keď len na prvé poschodie. Robinine dvere boli tretie sprava.
  Otvorila mu, skôr ako stihol zaklopať. Zrejme ho sledovala cez priezor už od chvíle, čo vystúpil z výťahu. Zobrala mu z ruky koktail a pozvala ho ďalej.
  Byt bol zariadený veľmi skromne. Márne by ste v ňom hľadali čokoľvek osobné. Bol tam len gauč, kreslo, konferenčný stolík a stojacia lampa. Na stene visela reprodukcia obrazu s dvojicou anjelov, vedúcich duše zosnulých k svetlu na konci tunela.
  Len čo vošiel, všimol si, že na oknách je zrkadlová fólia. Bolo z nich vidieť priamo na obchod Smooth Moves.
  „Videla som ťa, ale ty mňa nie," povedala za jeho chrbtom Robin. „Videla som, ako si sa obzeral."
  Obrátil sa k nej.
  „Bol som len zvedavý. Veď vieš  ako to funguje." „Nuž, teraz to už vieš. Posaď sa."
  Presunula sa na gauč a naznačila mu, aby si k nej sadol. Urobil to, nenápadne sa obzerajúc po miestnosti. Zo všetkého najviac mu pripomínala hotelovú izbu, napokon si však len povedal, že pre veci, ktoré sa tu robia, atmosféra asi nie je až taká dôležitá. Robin ho chytila za bradu a otočila mu hlavu k sebe.
  „Páčim sa ti?" spýtala sa.
  Nebolo pochýb, že je to žena, ktorej fotografiu videl na internetovej stránke. Spočiatku si myslel, že to nebude vedieť posúdiť, pretože si ju neprezeral tak podrobne ako Lilly, no bola to ona. Mala bosé nohy, modré tričko bez rukávov a tak vysoko vykrojené šortky, že v plavkách by možno vyzerala decentnejšie. Pod tričkom sa jej črtali prsia bez podprsenky. Boli obrovské  s najväčšou pravdepodobnosťou vďaka silikónovým implantátom. Jej bradavky vyzerali ako malé koláčiky. Tvár jej lemovali plavé vlasy. Mejkap nemala.
  „Áno," odvetil.
  „Ľudia mi často vravia, že vyzerám ako Meg Ryanová." Pierce prikývol, hoci si to vôbec nemyslel. Tá herečka bola staršia, no mala oveľa jemnejšie oči. „Nepriniesol si mi niečo?"
  Spočiatku si myslel, že hovorí o koktaile, potom si však spomenul na peniaze. „Jasné. Tu to je."
  Vystrel sa a siahol si do vrecka nohavíc, kde mal pripravenú hrču dvadsaťdolároviek rovno z bankomatu. Túto časť svojho vystúpenia si nacvičil vopred. Neprekážalo mu, že príde o štyri stovky, no nechcel, aby si ich vzala a potom ho vykopla, len čo jej povie, kvôli čomu v skutočnosti prišiel.
  Vytiahol peniaze a ukázal jej ich, aby pochopila, že ich má na dosah.
  „Prvý raz, zlatko?"
  „Prosím?"
  „Prvý raz s profesionálnou spoločníčkou?" „Ako to vieš?"
  „Pretože si ich mal dať do obálky. Ako darček. Zo zákona mi za to nesmieš zaplatiť." „Aha, jasné. Darček." „Vďaka."
  „Takže to PRZ na tvojej stránke znamená darček? Prezent?"
  Pobavene sa usmiala.
  „Ty si v tom naozaj úplný nováčik, však? PRZ znamená ,predsvadobný zážitok'. Nefalšovaný predsvadobný zážitok. Znamená to, že dostaneš, čo budeš chcieť, celkom ako s milenkou, kým sa nestala tvojou ženou."
  „Nie som ženatý."
  „Na tom nezáleží."
  Načiahla sa po peniazoch, on však rýchlo stiahol ruku. „Ehm... Kým ti dám tento darček, musím ti niečo povedať."
  Okamžite sa zatvárila vyľakane. „Neboj sa, nie som policajt."
  „Tak čo? Chceš to bez prezervatívu? Ani náhodou. To je pravidlo číslo jeden."
  „Nie, o to mi nejde. Vlastne s tebou ani nechcem spať. Si veľmi atraktívna žena, ale ja od teba potrebujem len informácie."
  Pozrela naňho ešte príkrejšie, až sa zdalo, akoby sa pomaly dvíhala, i keď nehybne sedela na gauči. „O čom to, doboha, hovoríš?"
  „Hľadám Lilly Quinlanovú. Musíš mi s tým pomôcť." „Kto je Lilly Quinlanová?"
  „Ale, no tak! Máš jej meno na svojej stránke. ,Ak chcete zdvojnásobiť svoju rozkoš...' Veď vieš." „Ty si ten chlapík zo včera. Volal si mi včera večer." Pierce prikývol.
  „V tom prípade vypadni z môjho bytu." Bleskovo sa postavila a prešla k dverám. „Neotváraj tie dvere, Robin," varoval ju. „Ak to nepovieš mne, spýtajú sa ťa na to policajti. To bude môj najbližší krok." Rázne sa k nemu otočila. „Poliši na to serú."
  Dvere však neotvorila. Stála pri nich, dusila v sebe hnev a jednou rukou zvierala kľučku.
  „Teraz možno áno, ale po tom, ako sa s nimi porozprávam, sa to zmení."
  „Prečo? Čo si zač?"
  „Mám istý vplyv," zaklamal. „Nič viac nepotrebuješ vedieť. Ak za nimi zájdem, prídu si po teba. Nebudú takí milí ako ja a určite ti za stratený čas nezaplatia štyristo dolárov."
  Položil peniaze na miesto, kde ešte pred chvíľou sedela. Podvedome na ne pozrela.
  „Chcem len informácie, nič viac. Nik iný sa o tom nedozvie."
  Čakal na jej reakciu. Po dlhom mlčaní sa Robin vrátila ku gauču a zobrala z neho bankovky. Hoci to vyzeralo neuveriteľné, našlo sa pre ne miesto v miniatúrnych šortkách. Potom si prekrížila ruky a pozrela na Piercea.
  „Aké informácie? Skoro vôbec som ju nepoznala."
  „Niečo vieš. Hovoríš o nej v minulom čase."
  „Nič neviem. Viem len toľko, že je preč. Jednoducho... zmizla."
  „Kedy sa to stalo?"
  „Pred vyše mesiacom. Zmizla, akoby sa pod zem prepadla." „Tak prečo máš jej meno ešte stále na svojej stránke?" „Videl si jej fotku. Láka zákazníkov. Niekedy sa uspokoja aj so mnou."
  „Okej, ale ako vieš, že zmizla tak náhle? Možno si jednoducho zbalila veci a odišla."
  „Viem to, pretože sme spolu hovorili po telefóne a pár minút nato sa nedostavila."
  „Kam sa nedostavila?"
  „Na kšeft. Mali sme dohodnutú trojku. Vybavila ju ona. Zavolala mi, povedala, kedy mám prísť, a potom sa tam ani neukázala. Bola som na mieste, prišiel aj zákazník a nebol ani trocha nadšený. Najprv nemal kde zaparkovať a potom som musela krvopotne zháňať inú kočku, aby sme to urobili u mňa... Lenže takých ako Lilly nie je veľa a on chcel výslovne ju. Bolo z toho jedno kurevské fiasko." „Kde to bolo?"
  „U nej. Pri jej dome. Odmietala robiť kdekoľvek inde. Aj keď si zákazník objednal trojku, musela som prísť ja k nej, inak z toho nič nebolo."
  „Máš kľúče od toho domu?"
  „Nie. Pozri sa, už som ti toho za štyri stovky povedala viac než dosť. Aj tak by asi bolo lepšie, keby som sa na ne vysrala."
  Pierce zlostne siahol do vrecka a vytiahol z neho zvyšok svojich peňazí. Mal presne tristodvadsať dolárov. Prepočítal si ich v aute. Podal jej ich.
  „Tak si vezmi toto, pretože som ešte neskončil. Niečo sa jej stalo a ja chcem zistiť čo."
  Zobrala si peniaze a schovala ich bez toho, aby ich počítala.
  „Prečo ti na nej tak záleží?"
  „Možno preto, lebo na nej nezáleží nikomu inému. Ak teda nemáš kľúče, ako vieš, že tam neprišla?"
  „Pretože som tam klopala celých zasraných pätnásť minút a ten chlap ešte ďalších dvadsať. Ako hovorím  nebola tam."
  „Nevieš, či niečo nemala pred vaším spoločným kšeftom?" Robin sa zamyslela.
  „Vravela, že ešte musí čosi stihnúť, ale neviem, či išlo o zákazníka. Chcela som to totiž o niečo skôr, ale ona vravela, že na ten čas nie je voľná. Preto sme sa dohodli na čase, ktorý sa jej hodil, ale ona tam jednoducho neprišla."
  Pierce sa snažil predstaviť si, aké otázky by asi v danej situácii položil detektív, no nemal tušenia, ako sa k takýmto veciam stavajú profesionáli. Preto sa rozhodol riešiť to ako niektorý z problémov v práci. Musel využiť svoj rigorózny prístup k riešeniu problémov a vytváraniu teórií.
  „Takže pred stretnutím s tebou mala ešte čosi," povedal. „To čosi mohlo byť stretnutie so zákazníkom. A keďže, ako vravíš, nikdy nepracovala inde ako vo svojom dome, musela sa s ním stretnúť tam. Odmietala chodiť kamkoľvek inde, však?"
  „Áno."
  „Takže keď si sa tam dostala a klopala na jej dvere, mohla byť dnu so zákazníkom. Možno ti jednoducho neotvorila."
  „Asi áno, ale dovtedy mala byť dávno hotová. Bolo to pripravené vopred. Takže to asi nebol zákazník."
  „Alebo jej možno nedovolil otvoriť. Možno to jednoducho nemohla urobiť."
  Robin sa zatvárila zaskočené, akoby si práve uvedomila, ako tesne unikla osudu, ktorý postihol Lilly.
  „Kde to je? Myslím jej dom."
  „Vo Venice. Pri diaľnici."
  „A presná adresa?"
  „Nepamätám si ju. Viem len, ako sa k nemu dostať."
  Pierce prikývol, premýšľajúc, na čo sa ešte spýtať. Mal pocit, že pri nej nedostane druhú šancu. Čo nestihne teraz, to už nikdy nedobehne.
  „Ako ste sa dostávali k tej... ehm... spolupráci vo dvojici?"
  „Mali sme odkaz na svojich stránkach. Ak zákazník chcel trojku, povedal to a my sme to dohodli na čas, keď sme mali obe voľno."
  „Ja viem, ale ako ste sa zoznámili? Ako ste sa dostali k tomu, že ste začali robiť spolu?"
  „Zoznámili sme sa pri fotení a akosi sme si padli do oka. Potom to už išlo samo."
  „Pri fotení? Akom fotení?"
  „Ako modelky. Bola to scéna pre dve dievčatá."
  „Myslíš pre nejaký časopis?"
  „Nie. Pre internetovú stránku."
  "Spomenul si na dvere v spoločnosti Enterpreneurial Concepts Unlimited so zoznamom rôznych erotických stránok. „Pre jednu zo stránok Enterpreneurial Concepts?" „Pozri sa, nezáleží na tom, aká..." „Ako sa volá?"
  „Niečo ako fetishcastle.com, ale presne to neviem. Nemám ani počítač. Prečo ti na tom záleží?" „Kde sa to odohralo? V Enterpreneurial Concepts?" „Áno. V ich štúdiu."
  „Takže si sa k tomu dostala cez L. A. Darlings a pána Wentza, však?"
  Pri tom mene sa jej v očiach objavil jasný záblesk, nič však nepovedala. „Ako sa volá krstným menom?"
  „Nebudem o ňom hovoriť. Nesmieš mu prezradiť, že si sa odo mňa niečo dozvedel, jasné?" Zdalo sa mu, že z nej hovorí strach.
  „Už som ti vravel, že to nikomu nepoviem. Ako sa volá krstným menom?"
  „Pozri, má konexie, a ľudia, čo preňho pracujú, sú krutí. Aj on je krutý. Nechcem o ňom hovoriť."
  „Len mi povedz jeho krstné meno a na viac sa už nebudem vypytovať, dobre?"
  „Billy. Billy Wentz. Ľudia ho však volajú Krvavý Bili, pretože rád ubližuje druhým, jasné?"
  „Vďaka."
  Postavil sa a poobzeral sa po byte. Potom prešiel na chodbičku, ktorá, ako sa domnieval, viedla do spálne. Ibaže nie do jednej. Boli tam dve a medzi nimi spoločná kúpeľňa.
  „Načo tu máš dve spálne?"
  „Mám to prenajaté ešte s jednou kočkou. Každá máme vlastnú."
  „Aj ona je na tej stránke?" „Áno."
  „Ako sa volá?" „Cleo."
  „Aj s ňou ťa dal dokopy Billy Wentz, však?" „Nie. Bol to Grády." „Kto je to?"
  „Robí u Billyho. Vlastne tomu celému šéfuje." „Tak prečo nerobíš trojky s Cleou? Bolo by to pre obe výhodnejšie."
  „Asi budem. Ale, ako som vravela, Lilly priťahovala zákazníkov. V branži nie je veľa dievčat ako ona." Pierce prikývol. „Ty tu nebývaš, však?" „Nie. Iba tu pracujem." „A kde teda bývaš?" „To ti nepoviem." „Máš tu nejaké šaty?" „Ako to myslíš?"
  „Tak, či tu máš aj nejaké iné šaty okrem tých, čo máš na sebe. A kde máš topánky?" Ukázal na jej bosé nohy.
  „Jasné. Prezliekla som sa, keď som sem prišla. Po vonku takto nechodím."
  „Fajn. Tak sa znova prezleč a ideme."
  „Kam? O čom to hovoríš?"
  „Chcem, aby si mi ukázala, kde je Lillin dom."
  „Tak to nie! Informácie si dostal a tým sa to končí."
  Pierce si pozrel na hodinky.
  „Pozri, vravela si štyri stovky za hodinu. Zatiaľ som s tebou strávil maximálne dvadsať minút. To znamená, že ešte mám štyridsať, alebo mi vrátiš dve tretiny peňazí."
  „Tak to u nás nefunguje."
  „Dnes to tak bude."
  Dlho naňho zlostne gánila a potom sa mlčky išla prezliecť do spálne. Pierce pristúpil k dverám na balkón a pozrel na bulvár pod sebou.
  V telefónnej búdke stál muž s koktailom v ruke, zvedavo pozerajúc do okien domu. Ďalší koktail, ďalší klient. Napadlo mu, že tu zrejme pracuje viacero žien. Nie sú náhodou všetky zamestnané u Wentza? Nevlastní to tu celé? Možno mal podiel aj na tom obchode naproti.
  Otočil sa, aby sa jej na to spýtal, a uvedomil si, že z tohto uhla vidí cez otvorené dvere až do spálne. Nahá Robin si v nej práve naťahovala tesné vyblednuté džínsy. Ako sa pritom sklonila, ukázala mu v plnej kráse svoje opálené prsia.
  Keď sa vystrela, aby si zapla zips nad malým trojuholníkom zlatistých chlpov, pozrela priamo naňho. Ani nemihla brvou. Práve naopak, tvárila sa dosť bojovne. Siahla po tričko a pretiahla si ho cez hlavu, vôbec sa nesnažiac otočiť alebo nejako inak zakryť svoju nahotu.
  Potom vyšla von, vytiahla spod stolíka sandále a obula si ich.
  „Páčim sa ti?" spýtala sa.
  „Áno. Páčiš. Asi ti to nemusím hovoriť, ale máš fantastickú postavu."
  Prešla okolo neho do kuchynky, otvorila jednu zo skriniek v linke a vybrala z nej malú čiernu kabelku. „Poďme. Máš tridsaťpäť minút."
  Odišla k dverám, otvorila ich a vyšla na chodbu. Pierce šiel za ňou.
  „Nechceš si zobrať ten koktail?" Jeho darček stále ležal nedotknutý na stolíku. „Nie. Neznášam koktaily. Príliš sa z nich priberá. Milujem pizzu. Nabudúce mi jednu prines."
  „Tak prečo si odo mňa chcela koktail?" nechápal.
  „Potrebovala som si ťa trocha oťukať. Zistiť, čo si pre mňa ochotný urobiť."
  A získať trocha psychologickej prevahy, dodal Pierce v duchu. Ani tá však nie vždy vydrží, keď sa vyplatí daná taxa a šaty padnú na zem.
  Vyšiel na chodbu a ešte raz sa pozrel na jej pracovisko. Mal
  z neho zmiešané pocity. Dokonca cítil aj náznak smútku. Spo
  menul si na jej internetovú stránku. Čo je to ten nefalšovaný
  predsvadobný zážitok a ako sa dá prežiť na mieste, ako je to
  to?	'
  Robin zavrela dvere, poriadne ich zamkla a vykročila s ním k výťahu.
  
  
  
  
  Šoféroval podľa jej pokynov. Z prístavu nebolo na diaľnicu vo Venice ďaleko. Snažil sa využiť aj tú trochu času, čo mali, no Robin nebolo veľmi do reči.
  „Takže nie si celkom nezávislá, však?"
  „O čom to hovoríš?"
  „Robíš pre Wentza  pre toho chlapa, čo prevádzkuje erotický server. Asi by sa dalo povedať, že je to tvoj digitálny pasák. Dohodne ti podnájom aj spolubývajúcu, vystaví tvoj inzerát na internete... Koľko si za to účtuje? V obchodných podmienkach som videl, že za umiestnenie inzerátu berie štyri stovky mesačne, ale stavím sa, že tým sa to zďaleka nekončí. Chlap ako on zrejme vlastní aj dom, v ktorom máš pracovisko, a obchod s koktailmi na druhej strane ulice."
  Nič na to nepovedala.
  „Z tých prvých štyroch stoviek, čo som ti dal, dostane svoj podiel, no nie?"
  „Nebudem s tebou o ňom hovoriť. Nakoniec prídem o život aj ja. Keď sa dostaneme k jej domu, končím. Vezmem si taxík a už ťa nikdy nechcem vidieť."
  „Aj ty?"
  Mlčala.
  „Čo vieš o tom, čo sa stalo Lilly?" „Nič."
  „Tak prečo vravíš ,aj ja'?"
  „Pozri, keby si mal trochu rozumu, aj ty by si to nechal na pokoji. Vráť sa pekne do toho svojho čistučkého sveta, kde je všetko jasné a bezpečné. Nepoznáš týchto ľudí a nevieš, čoho sú schopní."
  „Mám o tom istú predstavu."
  „Vážne? A odkiaľ by si ju asi tak zobral, ha?"
  „Mal som sestru..."
  „A čo?"
  „A dalo by sa povedať, že pracovala v tej istej branži ako ty." Odtrhol oči od cesty a pozrel na ňu. Hľadela priamo pred seba.
  „Jedného rána si jej mŕtvolu všimol vodič školského autobusu, prechádzajúceho po Mulholland Drive. V tom čase som bol na vysokej."
  Obrátil pohľad naspäť k ceste pred sebou.
  „Práve to je na tomto meste čudné," pokračoval po chvíli. „Ležala tam na otvorenom priestranstve, bola nahá a policajti podľa... podľa dôkazov zistili, že tam bola minimálne niekoľko dní. Vždy som uvažoval, koľko ľudí ju asi videlo. Veď vieš  videli ju a nič s tým nespravili. Nikoho nezavolali. Toto mesto vie byť niekedy veľmi kruté."
  „To vie každé mesto."
  Znova na ňu pozrel. V očiach sa jej zračila bolesť, akoby pozerala na kapitolu z vlastného života. Možno poslednú.
  „Chytili ho?" spýtala sa.
  „Nakoniec áno, ale až po tom, čo zavraždil štyri ďalšie." Pokrútila hlavou.
  „O čo sa tu vlastne snažíš, Henry? Tá historka nemá s Lilly nič spoločné."
  „Sám neviem. Viem len toľko, že za čímsi idem." „Dobrý spôsob, ako prísť k úrazu."
  „Ver mi, nikto sa nedozvie, že si so mnou hovorila. Tak mi to už povedz. Čo si počula o Lilly?" Ticho.
  „Chcela odísť, však? Zarobila dosť peňazí a chcela ísť študovať. Chcela sa vymaniť z tohto života."
  „To chcú všetky. Myslíš, že sa nám to páči?"
  Až sa zahanbil za to, ako na ňu tlačí. Mal pocit, že ju využíva spôsobom, ktorý sa dal prirovnať k tomu, čo s ňou robili iní zákazníci.
  „Je mi to ľúto," dodal.
  „Ale nie je. Si celkom ako ostatní. Niečo zúfalo chceš a musíš to dostať. Ibaže to druhé by som ti vedela dať oveľa ľahšie ako to, po čom tak veľmi túžiš."
  Tentoraz pre zmenu mlčal zasa on.
  „Odboč doľava a choď až na koniec ulice. Pred domom má vyhradené len jedno miesto na parkovanie. Zvykla ho nechať voľné pre zákazníka."
  Odbočil z diaľnice a po chvíli sa ocitol v úzkej uličke s radom malých domov po oboch stranách. Vyzeralo to, že v každom je štyri až šesť bytov. Medzi nimi boli ani nie meter široké chodníky. Celkovo to pôsobilo dojmom preľudneného miesta, kde stačí, aby zaštekal jeden pes, a všetci majú nervy na prasknutie.
  Pri poslednom dome Robin vyhlásila: „Niekto ho zabral."
  Ukázala na parkovacie miesto pri schodoch do domu.
  „To je jej miesto."
  „Aj jej auto?"
  „Nie. Mala lexus."
  Okamžite si spomenul, čo o Lillinom aute hovoril Wainwright. Momentálne na jej mieste stálo volvo kombi. Pár metrov zacúval a vtesnal svoje BMW medzi dva rady popolníc. Nesmelo sa tam parkovať, no dalo sa okolo neho prejsť a aj tak sa tam nechystal dlho zdržať. „Budeš musieť preliezť na moju stranu, aby si sa dostala von."
  „No super. Ďakujem pekne."
  Vystúpil a podržal dvere, kým liezla na jeho stranu. Len čo sa dostala z auta, vykročila smerom, ktorým prišli.
  „Počkaj!" zavolal za ňou. „Tadiaľto!"
  „Nie. Skončila som. Idem naspäť na hlavnú a chytím si taxík."
  Mohol sa s ňou hádať, ale rozhodol sa, že ju nechá odísť. „Dobre. Vďaka za pomoc. Ak ju nájdem, dám ti vedieť." „Koho? Lilly alebo tvoju sestru?"
  Na sekundu ho to zarazilo. Niekedy človek pochopí veci vďaka tým, od ktorých to nikdy nečakal.
  „Budeš v poriadku?" spýtal sa potom.
  Zastavila sa a vrátila sa k nemu s očami plnými hnevu a bolesti.
  „Nepredstieraj, že ti na mne záleží, jasné? Tie tvoje veci sú stokrát nechutnejšie ako chlapi, čo sa mi chcú urobiť do ksichtu. Tí to aspoň myslia úprimne."
  Zvrtla sa a znova vykročila po uličke. Pierce chvíľu čakal, či sa nevráti, nič také však neurobila. Iba cestou vybrala z kabelky mobil, aby si zavolala taxík.
  Prešiel k zaparkovanému volvu a všimol si, že má vzadu niekoľko škatúľ a iných veľkých predmetov zakrytých dekami. Navrchu schodov zistil, že dvere do bytu sú pootvorené. Naklonil sa do uličky, Robin však už bola príliš ďaleko na to, aby na ňu zavolal.
  Obrátil sa naspäť k dverám a započúval sa, nič však nepočul. Potlačil ich prstom, no nešiel dnu. Ako sa otvorili, uvidel striedmo zariadenú obývačku s úzkym schodiskom do podkrovia. V zadnej stene bolo servírovacie okno kuchyne. Videl cezeň torzo akéhosi muža, nakladajúceho fľaše s alkoholom do veľkej škatule.
  Naklonil sa dnu, no ešte stále nevošiel. Na zemi v obývačke ležali tri škatule, no okrem chlapa v kuchyni tam nik nebol. Zdalo sa, že ten muž balí veci a chystá sa odniesť ich.
  Hlasno zaklopal na otvorené dvere a zavolal: „Lilly?"
  Muža v kuchyni to tak vyľakalo, že mu takmer vypadla fľaša ginu. Len čo sa spamätal, opatrne ju položil na linku.
  „Už tu nie je," zakričal z kuchyne. „Odsťahovala sa."
  Ani potom však nevyšiel von. Pierceovi to pripadalo čudné. Akoby nechcel, aby návštevník videl jeho tvár.
  „A kto ste potom vy?"
  „Som jej domáci a mám prácu. Príďte neskôr."
  Všetko mu začínalo do seba pekne zapadať. Vošiel do bytu a vykročil k dverám kuchyne. Keď sa dostal až k nim, uvidel v nej muža so sivými vlasmi zviazanými do chvosta. Na sebe mal špinavé biele tričko a ešte spínavšie biele šortky. Bol poriadne opálený.
  „Prečo by som sem mal chodiť neskôr, keď sa odsťahovala?"
  Zasa ho tým zaskočil.
  „Myslel som to tak, že sem nemáte čo chodiť. Je preč a ja mám prácu." „Ako sa voláte?"
  „To vám môže byť jedno. Odíďte, prosím." „Ste Wainwright, však?"
  Muž sa naňho zarazene pozrel. V očiach mu bolo vidieť, že ho Pierce odhadol správne. „A kto ste vy?"
  „Pierce. Telefonovali sme spolu. To ja som vám povedal, že je preč."
  „Aha. Mali ste pravdu. Je preč už dosť dlho." „Platila vám podnájom za oba domy. Tie štyri tisícky... Nepovedali ste mi to." „Nepýtali ste sa."
  „Vy ste majiteľom tohto domu, pán Wainwright?" „Ďakujem za opýtanie, ale na takéto otázky neodpovedám."
  „Alebo patrí Billymu Wentzovi a vy ho len spravujete?"
  Znova ho prezradili oči.
  „Okej. A teraz už choďte preč. Vypadnite."
  Pierce pokrútil hlavou.
  „Ešte nie. Ak chcete zavolať policajtov, nech sa páči. Uvidíme, čo povedia na to, že si beriete veci podnájomníčky, ktorá má podľa vašich vlastných slov zaplatený nájom až do konca mesiaca. Možno sa s nimi pôjdem pozrieť aj do kufra vášho auta. Stavím sa, že tam nájdu televízor s plazmovou obrazovkou, ktorý ste zobrali z jej domu na Altair Plače. Najprv ste zašli tam, však?"
  „Odišla z neho," odsekol muž podráždene. „Mali ste vidieť, ako to vyzeralo v kuchyni."
  „Nepochybujem, že hrozne. Tak hrozne, že ste sa rozhodli vysťahovať jej veci a možno si za tento mesiac zdvojnásobiť príjmy za nájomné, no nie? Vo Venice je nedostatok bytov. Určite máte pár ľudí hľadajúcich nájom. Nechajte ma hádať. Bude tam bývať ďalšia žena z L. A. Darlings, však?"
  „Pozrite sa, nehovorte mi, ako mám robiť svoju prácu."
  „To by mi ani vo sne nenapadlo."
  „Čo chcete?"
  „Poobzerať sa tu. Pozrieť si veci, ktoré odtiaľto odnášate."
  „Tak si pohnite, pretože len čo skončím, odchádzam a zamknem to tu trebárs aj s vami."
  Pierce vošiel do kuchyne a prešiel pohľadom po linke. Bola plná fliaš alkoholu a rôzneho riadu. Nič zaujímavé. Vytiahol jednu z hnedých fľašiek a zistil, že obsahuje dvanásťročnú whisky. Pekne drahá pijatika. Pustil ju naspäť do škatule.
  „Hej! Opatrne!" zakričal naňho Wainwright.
  „Vie Billy o tom, žé si odtiaľto beriete veci?"
  Wainwright si prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o linku. Očividne nebol ochotný čokoľvek prezradiť a Pierce mal čo robiť, aby neschmatol jednu z fľašiek a nerozbil mu ju o šedivú hlavu.
  „A čo Marina Executive Towers? Aj tie spravujete vy?"
  Muž si siahol do vrecka na šortkách a vybral z nich škatuľku cameliek. Jednu vyklepal von, strčil si ju do úst a vrátil škatuľku do vrecka. Potom si pripálil od plynového sporáka a chvíľu sa prehrabával medzi riadmi, až napokon našiel, čo hľadal. Na linke sa ocitol sklený popolník a v ňom jeho zapálená cigareta.
  Pierce si všimol, že na popolníku je čosi napísané. Naklonil sa a prečítal to.
  NATOV BAR DEŇ KOBYLIEK HOLLYWOOD, KALIFORNIA
  O tom podniku už počul. Bola to taká hrozná diera, až sa vďaka tomu stala celkom obľúbeným zapadákom pre nočných obyvateľov Hollywoodu, preferujúcich čierne kožené oblečenie. Nachádzala sa neďaleko sídla Enterpreneurial Concepts Unlimited. Že by stopa? Nevedel, či a ako to môže byť dôležité.
  „Poobzerám sa tu," oznámil Wainwrightovi.
  „Dobre, ale rýchlo."
  Kým Wainwright ukladal zvyšné fľaše do škatúľ, Pierce odišiel do obývačky a pozrel sa na veci, ktoré už boli zbalené. V jednej škatuli boli riady a kuchynské pomôcky, v druhej veci z podkrovia. Očividne tam Lilly mala spálňu. Okrem iného v škatuli ležal košík s množstvom prezervatívov rôznych značiek a veľkostí, niekoľko párov topánok s ihličkovým podpätkom, kožené remene aj bičíky a maska na hlavu so zipsmi na otvoroch pre oči a ústa. Lenže Lilly na stránke neinzerovala služby pre sadomasochistov. Mohlo to znamenať, že jej inzerát je aj na inej stránke a jej zmiznutie môže mať temnejšie dôvody.
  Posledná škatuľa bola plná podprseniek, spodnej bielizne a minisukni. Podobné už videl v jej dome na Altair Plače. Chvíľu premýšľal, čo s nimi plánuje robiť muž ako Wainwright. Vari sa ich chystá predať v akomsi bizarnom výpredaji? Alebo si ich nechá v úschove len do času, kým ich neprenajme spolu s oboma bytmi?
  Keď už v škatuliach nebolo nič, čo by nevidel, rozhodol sa vyjsť do podkrovia. Ešte predtým mu však pohľad padol na dvere so závorou. Zamykala sa zvonka aj znútra. Až teraz pochopil Wainwrightovu hrozbu, že zamkne bez ohľadu na to, či tam bude, alebo nie. V tomto byte ste mohli byť vymknutí dnu rovnako ako vonku. Čo to znamená? Že by Lilly zamykala svojich zákazníkov? Možno si tým zabezpečovala, že jej za služby poctivo zaplatia, a možno to neznamenalo vôbec nič.
  Prešiel ku schodom a vykročil po nich. Úplne hore bolo miniatúrne odpočívadlo s okienkom do ulice a ďalej až k Pacifiku. Pozrel dolu na svoje auto a potom na koniec ulice. Robin práve nasadala do taxíka.
  Odvrátil sa od okna a nazrel do podkrovia. Nemohlo mať viac ako osemnásť metrov štvorcových, a to aj s malou kúpeľňou so sprchovacím kútom. Vo vzduchu bolo cítiť nepríjemnú zmes silného kadidla a čohosi, čo mu pripadalo povedomé, no nevedel to nikam zaradiť. Pripomínalo mu to pach z chladničky, ktorú po vypnutí zabudli otvoriť. Kadidlo to síce do veľkej miery prebilo, no aj tak to napĺňalo miestnosť ako nejaký zlý duch.
  Na zemi stála manželská posteľ bez peľaste. Zaberala väčšinu priestoru, takže tam už ostalo len miesto pre malý nočný stolík a stojaciu lampu. Na stolíku stál svietnik na kadidlo v tvare výjavu z Kámasútry  tučný muž zozadu kopuloval s drobnou ženou. Dlhý popol z vonnej tyčinky sa v polovici zlomil a spadol na drevenú dosku. Piercea prekvapilo, že Wainwright nezobral aj tú sošku. Okrem nej si totiž vzal prakticky všetko.
  Posteľná plachta mala azúrovú farbu a koberec béžovú. Pierce prešiel k malej skrini a odsunul na nej dvere. Bola prázdna. Jej obsah ležal v škatuliach na prízemí.
  Pozrel na posteľ. Bola úhľadne ustlaná, s plachtou poctivo zastrčenou až hlboko pod matrac. Chýbali na nej vankúše, čo mu prišlo trocha divné. Napadlo mu, či aj toto nie je jedno z pravidiel profesionálnych spoločníčok pre pánov. Robin vravela, že pravidlo číslo jeden znie „Nikdy bez ochrany." Pravidlo číslo dva potom možno bolo: „Nijaké vankúše na posteli." Veľmi ľahko sa nimi totiž dá zadusiť partnerka.
  Kľakol si a pozrel pod posteľ. Nebolo tam nič, len prach.
  Potom však na béžovom koberci zazrel čosi tmavé. Premohla ho zvedavosť, preto vstal a pokúsil sa odsunúť posteľ od steny, aby na to lepšie videl. Jedno z koliesok sa zaseklo, takže to išlo veľmi ťažko.
  Nech sa už na koberec vylialo alebo presiaklo čokoľvek, bolo to dávno zaschnuté. Malo to hnedastú farbu a nechcel sa toho dotýkať, pretože sa bál, či to nie je krv. Zároveň pochopil, čo znamená ten čudný pach v izbe, ktorý nepotlačilo ani výrazné kadidlo. Vystrel sa a zasunul posteľ na miesto.
  „Čo to tam, dočerta, vystrájate?" zakričal naňho zdola Wainwright.
  Neodpovedal mu, pretože sa práve venoval niečomu inému. Chytil roh plachty a z celej sily ju potiahol, aby odhalil matrac pod ňou. Nebol na ňom nijaký poťah ani deka.
  Potiahol ešte viac. Chcel vidieť celý matrac. Plachty, poťahy aj deky sa dajú ľahko odniesť a vyhodiť. Ani s vankúšmi nie je bohvieaký problém, no s dvojitým matracom je to niečo celkom iné.
  Zároveň sa musel pýtať, aký inštinkt ho vlastne ženie. Nechápal, odkiaľ môže vedieť to, čo ho núti urobiť tento posledný krok. Len čo však odhalil celý matrac, bolestne mu zovrelo útroby. V strede mal veľkú čiernu škvrnu po niečom, čo sa už síce dávno zrazilo a zaschlo, no stále vydávalo neklamný pach smrti. Nemohlo to byť nič iné, len krv.
  „Kristepane!" zvolal Wainwright, ktorý vyšiel hore pozrieť, čo znamená ten hluk. Teraz stál tesne vedľa Piercea.
  „Je to to, čo si myslím?"
  Pierce neodpovedal. Nevedel, čo na to povedať. Včera si zapojil nový telefón a len o niečo viac ako dvadsaťštyri hodín neskôr ho to priviedlo k tomuto desivému objavu.
  „Zlé číslo," zamrmlal.
  „Prosím?" nechápal Wainwright. „Čo ste vraveli?"
  „Kašlite na to. Je tu telefón?"
  „Pokiaľ viem, tak nie."
  „Máte mobil?"
  „V aute."
  „Tak ho prineste."
   
   
  
  
  
  Keď do miestnosti vošiel detektív Renner, Pierce pomaly zdvihol pohľad od stola. Snažil sa potláčať hnev, lebo vedel, že čím bude pokojnejší, tým skôr sa dostane domov. Vyše dvojhodinový pobyt v miestnosti s rozmermi dva a pol krát dva a pol metra, kde si mohol dlhú chvíľu krátiť len čítaním päť dní starých športových správ, mu však na trpezlivosti nepridal. Svoju výpoveď už opakoval dvakrát. Prvý raz musel všetko vysvetľovať policajtom z hliadky, ktorá prišla na Wainwrightov telefonát, a druhý Rennerovi, keď spolu s partnerom prebral vyšetrovanie. Potom ho jeden z pochôdzkarov odviezol na stanicu pacifického okrsku a zamkol v miestnosti na výsluchy.
  Renner držal v ruke spis. Posadil sa z opačnej strany stola a otvoril ho. Pierce videl, že obsahuje akýsi rukou vyplnený formulár. Detektív naň neprimerane dlho hľadel a potom si nahlas odkašlal. Vyzeral na policajta, ktorý videl viac zločinov než väčšina jeho kolegov. Už mal po päťdesiatke, no udržal si pevnú postavu. Pierceovi pripomínal Clyda Vernona.
  „Máte tridsaťštyri rokov?"
  „Áno."
  „Bývate na Oceán Way dvadsaťosem, byt číslo tisícdvestojeden?" „Áno."
  Vyslovil to s neskrývaným podráždením. Renner mu na sekundu pozrel do očí, potom sa však zasa vrátil k formuláru.
  „Ale na vodičskom preukaze máte inú adresu."
  „To preto, lebo som sa nedávno presťahoval. Momentálne bývam na Oceán Way. Predtým som žil na Amalfi Drive. Pozrite, už je po polnoci. To ste ma tu naozaj nechali sedieť celú večnosť len preto, aby ste sa pýtali na také samozrejmosti? Už som vám všetko povedal. Čo ešte chcete?"
  Renner sa vystrel a prísne si ho premeral.
  „Nie, pán Pierce, nechal som vás tu, pretože sme museli poriadne vyšetriť potenciálne miesto činu. To nám nemôžete mať za zlé."
  „Nemám vám to za zlé, ale nepáči sa mi, že ma tu držíte ako nejakého zločinca. Skúsil som tie dvere. Boli zamknuté. Klopal som, ale nikto neprišiel."
  „To je mi ľúto. Na detektívnom oddelení nikto nebol. Je predsa noc. Pochôdzkar vás tu však nemal zamykať, pretože nie ste zatknutý. Ak naňho alebo na mňa kvôli tomu chcete podať sťažnosť, prinesiem formuláre, ktoré na to.treba vyplniť."
  „Nechcem podávať nijaké sťažnosti, jasné? A už vôbec vypĺňať ďalšie formuláre. Je to jej krv?"
  „Aká krv?"
  „Tá na posteli."
  „Ako viete, že je to krv?"
  „Iba to predpokladám. Čo iné by to mohlo byť?" „To mi povedzte vy." „Čo? Ako to myslíte?" „Myslel som to ako otázku." „Tak moment. Vraveli ste, že nie som podozrivý." „Povedal som len, že nie ste zatknutý." „Takže chcete povedať, že nie som zatknutý, ale som podozrivý?"
  „Nevravím vôbec nič, pán Pierce. Iba vám kladiem jednoduché otázky a snažím sa zistiť, čo sa stalo v tom byte, rovnako ako to, čo sa deje práve teraz."
  Pierce sa s rastúcim hnevom stiahol. Radšej už nič nevravel. Renner sklonil pohľad k formuláru.
  „Vo svojej výpovedi uvádzate, že vaše nové číslo na Oceán Way kedysi patrilo žene, do bytu ktorej ste šli dnes večer."
  „Presne tak. Preto som tam bol. Chcel som zistiť, či sa jej niečo nestalo."
  „Poznali ste tú ženu  Lilly Quinlanovú?"
  „Nie. Nikdy som ju nevidel."
  „Nikdy?"
  „Nikdy."
  „Tak prečo ste to urobili? Prečo ste išli do jej bytu a zaťahovali sa do problémov? Prečo ste si jednoducho nenechali zmeniť číslo? Prečo vám na nej záleží?"
  „Poviem vám, presne na toto sa sám seba pýtam už celé dve hodiny. Veď sa na to pozrite  človek sa snaží urobiť niečo dobré, možno niekomu pomôcť, a čo dosiahne? Policajti ho na dve hodiny zamknú do akejsi cely."
  Renner nič nevravel. Nechával ho, nech si odventiluje zlosť.
  „Čo už záleží na tom, prečo som tak konal a či som na to mal alebo nemal nejaký dôvod? Nemalo by tak náhodou najviac záležať na jej osude práve vám? Prečo vypočúvate mňa? Prečo tu namiesto toho nesedíte s Billym Wentzom? Hovoril som vám predsa o ňom."
  „S Billym Wentzom sa budeme zaoberať, pán Pierce. Nemajte strach. Ale momentálne hovorím s vami."
  Detektív si chvíľu mlčky škrabal dvoma prstami čelo.
  „Povedzte mi znova, ako ste sa dozvedeli o tom byte."
  Pierceova výpoveď bola plná poloprávd, ktorými zakrýval všetky porušenia zákona, ktorých sa dopustil. Historka o tom, ako objavil Lillino pracovisko, bola však kompletne vymyslená, aby do toho nezaťahoval Robin. Sľúbil jej, že nikomu nepovie, od koho má tie informácie, a svoj sľub aj dodržal. Bolo to jediné, s čím bol za dlhé hodiny na polícii spokojný.
  „Len čo som zapojil novú linku, začali mi vyvolávať chlapi, hľadajúci Lilly. Zopár z nich s ňou už bolo aj predtým. Snažil som sa zatiahnuť ich do rozhovoru a zistiť, čo o nej vedia. Jeden z nich mi povedal o tom byte. Dal mi aj adresu, tak som tam zašiel."
  „Aha. Ako sa volal ten jej bývalý zákazník?"
  „Neviem. Nepovedal mi to."
  „Máte na svojej novej linke zapnutú identifikáciu volajúceho?"
  „Áno, ale on volal z hotela. Viem len toľko, že bol v hoteli RitzCarlton. Je tam veľa izieb. Asi sedel v jednej z nich." Renner prikývol.
  „Pán Wainwright vraví, že ste mu dnes telefonovali. Vraj ste sa pýtali na slečnu Quinlanovú a na druhú nehnuteľnosť, ktorú má od neho prenajatú."
  „Áno, na jej dom na Altair Plače. Bývala tam a v tom druhom byte len pracovala. Keď som mu povedal, že je nezvestná, išiel odniesť jej veci."
  „Boli ste v tom byte aj predtým?"
  „Nie. Nikdy. Už som vám to predsa vravel."
  „A čo v dome na Altair Plače? Ani tam ste nikdy neboli?"
  Pierce volil slová ako kroky na mínovom poli.
  „Bol som tam, ale nikto mi neotváral. Preto som zavolal Wainwrightovi."
  Dúfal, že Renner si nevšimne, ako sa mu zmenil hlas. Detektív mu kládol oveľa viac otázok ako minule. Dobre vedel, že sa dostáva na nebezpečne tenký ľad. Čím menej povie, tým väčšiu šancu má vyviaznuť z toho so zdravou kožou.
  „Snažím sa vytvoriť si jasný sled udalostí," vyhlásil Renner. „Vravíte, že ste najprv išli do sídla firmy Enterpreneurial Concepts Unlimited v Hollywoode. Tam ste získali meno Lilly Quinlanovej a adresu poštovej schránky v Santa Monice. Išli ste tam a využili to, čomu hovoríte sociálne angažovanie, na..."
  „Inžinierstvo. Sociálne inžinierstvo."
  „Áno. Takže ste si vyinžinierovali adresu od zamestnanca firmy spravujúcej poštové schránky. Následne ste zašli do domu, potom zavolali Wainwrightovi a napokon ste sa s ním stretli v byte. Pochopil som to správne?"
  „Áno."
  „Rovnako ste v oboch predchádzajúcich výpovediach hovorili, že ste u nej doma klopali, a keď vám nikto neotvoril, zasa ste odišli. Je to tak?"
  „Áno."
  „Nevstúpili ste náhodou do domu na Altair Plače v čase medzi klopaním a odchodom, pán Pierce?"
  A bolo to tu. Základná otázka, na ktorú sa už nedalo odpovedať vyhýbavo. Musel buď povedať pravdu, alebo klamať, no jeho lož by rýchlo odhalili. V dome nepochybne ostali jeho odtlačky. Dobre si pamätal, ako sa dotýkal kľučky, zásuviek písacieho stola aj pošty, ktorú si prezeral.
  Adresu domu na Altair Plače im dal pred vyše dvoma hodinami. Celkom pokojne z neho už mohli mať odtlačky prstov. Celá táto otázka mohla byť len pasca, do ktorej sa má chytiť.
  „Nebolo zamknuté," odvetil opatrne. „Vošiel som, aby som sa pozrel, či tam nikto nie je. Veď viete, pre prípad, že by niekto potreboval pomoc alebo také niečo."
  Renner sa mierne naklonil dopredu a uprene sa mu zahľadel do očí.
  „Vy ste boli v tom dome?"
  „Áno, bol."
  „A prečo ste nám to nepovedali už skôr?"
  „Neviem. Asi som si myslel, že to nie je nutné. Snažil som sa byť stručný. Nechcem nikoho okrádať o čas."
  „Je milé, že sa tak dojemne staráte o náš čas. Ktoré dvere neboli zamknuté?"
  Pierce váhal, no pritom dobre vedel, že musí odpovedať.
  „Zadné."
  Povedal to ako kriminálnik priznávajúci sa k trestnému činu. Hlavu mal sklonenú a hovoril potichu. „Prosím?"
  „Zadné dvere neboli zamknuté."
  „To vždy chodíte k zadným dverám ľudí, ktorých nepoznáte a ktorí nie sú doma?"
  „Nie, ale tie dvere neboli zamknuté. Predné boli. Už som vám povedal, že som chcel vedieť, či sa tam nič nestalo."
  „Presne tak. Chceli ste niekoho zachraňovať. Hrali ste sa na hrdinu."
  „To nie. Chcel som len..."
  „Čo ste našli v dome?"
  „Nebolo toho veľa. Zhnité ovocie v kuchyni, kopa pošty na chodbe... Na prvý pohľad bolo jasné, že tam už nejaký čas nikto nebýva."
  „Odniesli ste si niečo?"
  „Nie."
  Povedal to bez váhania. Ani pritom nemykol brvou. „Čoho ste sa dotkli?"
  „Neviem," pokrčil plecami. „Nejakej pošty. Je tam písací stôl. Otvoril som na ňom pár zásuviek."
  „Predpokladali ste, že nájdete slečnu Quinlanovú v zásuvke písacieho stola?"
  „Nie, len som..."
  Nedopovedal to. Pripomenul si totiž, že sa pohybuje na veľmi tenkom ľade. Jeho odpovede museli byť čo najkratšie.
  Renner zmenil polohu. Pohodlne sa oprel a zmenil aj taktiku.
  „Povedzte mi jednu vec," nadhodil, „odkiaľ ste vedeli, že máte zavolať Wainwrightovi?" „Pretože je jej domáci." „To áno, ale odkiaľ ste to vedeli?"
  Pierce zmeravel. Vedel, že na túto otázku nemôže odpovedať bez toho, aby sa nezmienil o adresári a listoch, ktoré zobral z domu. Jasne si predstavil, ako jasný dôkaz krádeže leží za papiermi v miestnosti s kopírkou. Prvý raz ho zalial studený pot.
  „Ehm... Myslím... Nie. Už viem. Videl som to napísané kdesi v dome."
  „Myslíte na nejakom odkaze, ktorý sa tam niekde len tak povaľoval?"
  „Áno. Aspoň myslím. Ja som..."
  Znova sa zarazil, skôr ako mohol poskytnúť detektívovi niečo, čo by zasa použil proti nemu. Sklopil oči k stolu. Chytil sa do pasce a teraz musel vymyslieť, ako sa z nej dostať. Vymyslieť si imaginárny odkaz bola jasná chyba, tú však už nemohol zobrať naspäť.
  „Pán Pierce, práve som sa vrátil z domu na Altair Plače, kde som prehľadával aj stôl. Nijaký odkaz som tam nevidel."
  Pierce prikývol, akoby s ním súhlasil, hoci pred pár sekundárni povedal pravý opak.
  „Viete, bolo to tak, že som si v duchu predstavil vlastný odkaz. Napísal som si ho, keď som telefonicky hovoril s Vivian. To ona mi povedala o Wainwrightovi."
  „Vivian? Kto je Vivian?"
  „Lillina matka. Žije v Tampe na Floride. Keď ma požiadala, aby som našiel Lilly, dala mi aj pár mien a kontaktov. Už si jasne spomínam. Wainwrighta mám od nej."
  Renner na znak veľkého prekvapenia prehnane nadvihol obočie.
  „To sú ale úplne nové fakty, pán Pierce. Takže teraz tvrdíte, že vás matka Lilly Quinlanovej požiadala, aby ste našli jej dcéru?"
  „Áno. Vravela, že policajti na to kašlú. Poprosila ma, aby som urobil, čo je v mojich silách."
  „A táto dáma z Floridy vám dala meno domáceho svojej dcéry?"
  „Áno. Mala kopu mien a kontaktov od súkromného detektíva, ktorého si pred časom najala na to, aby hľadal Lilly." „Súkromného detektíva?"
  Renner zagánil na formulár pred sebou, akoby ten kus papiera bol osobne zodpovedný za to, že sa túto informáciu dozvedá až teraz.
  „Môžete mi prezradiť jeho meno?"
  „Philip Glass. Jeho číslo mám v diári v aute. Odvezte ma naspäť k tomu bytu  mám tam auto  a poviem vám ho."
  „Ďakujem, ale čírou náhodou pána Glassa poznám a viem, ako sa s ním spojiť. Hovorili ste s ním?"
  „Nie. Nechal som mu odkaz, ale on mi nezavolal naspäť. Podľa toho, čo vravela Vivian, sa mu ani pri hľadaní Lilly bohvieako nedarilo. Nečakal som, že sa od neho dozviem niečo nové. Nikdy som sa totiž nezbavil dojmu, že tú dámu len oberá, viete?"
  Chcel tým detektíva vyprovokovať k tomu, aby mu prezradil, čo vie o Glassovi, ten sa však nedal nachytať. „A čo Vivian?" spýtal sa namiesto toho. „Aj jej číslo mám v aute. Len čo sa odtiaľto dostanem, dám vám ho."
  „Nie, ja som myslel na to, odkiaľ ste sa dozvedeli o pani Vivian na Floride. Ako ste sa k nej dostali?"
  Pierce zakašlal. Mal pocit, akoby ho práve niekto kopol do brucha. Renner ho zasa dostal do slepej uličky. Znova ten adresár! Nemohol ho večne obchádzať. Jeho rešpekt voči mlčanlivému detektívovi rýchlo stúpal, no odvaha rovnako rýchlo klesala pod ťarchou vlastných lží a poloprávd. Teraz už mal len jednu možnosť, ako sa z toho dostať.
  
  
  
  
  
  
  Musel im povedať jej meno. Vlastnými klamstvami sa dostal do situácie, z ktorej nebolo iného východiska. Utešoval sa tým, že Renner by na ňu časom prišiel aj bez jeho pomoci. Jej stránka bola prepojená s inzerátom Lilly Quinlanovej. Muselo mu to padnúť do očí. Ak mu teda prezradí jej meno sám a hneď, aspoň bude mať veci pod kontrolou. Povie mu iba toľko, čo treba na to, aby sa odtiaľto dostal, potom jej zavolá a varuje ju.
  „Od dievčaťa menom Robin," odvetil.
  Renner takmer nepostrehnuteľne pokrútil hlavou.
  „Ale, ale. Ďalšie nové meno. Prečo ma to už ani neprekvapuje, pán Pierce? Takže, kto je tá Robin?"
  „Na stránke Lilly Quinlanovej je zmienka o tom, že môže priviesť ešte jedno dievča. Píše sa tam: ,Ak chcete zdvojnásobiť svoju rozkoš, navštívte stránku mojej priateľky Robin.' Pracujú spolu. Pozrel som sa na tú stránku a zavolal jej. Nevedela mi veľmi pomôcť. Vravela, že Lilly možno odišla domov do Tampy, kde žije jej matka. Preto som zavolal na miestne informácie a požiadal o čísla ľudí s priezviskom Quinlan a Quinlanová. Nakoniec som sa dostal až k Vivian."
  Renner prikývol.
  „Musela tam byť kopa mien. Staré dobré írske meno ako Quinlan nie je bohvieako vzácne." „To máte pravdu."
  „A Vivian je na konci abecedy. Stavím sa, že ste na tie informácie volali pekných pár ráz." „Áno."
  „Aká je vlastne volačka do Tampy?" „Osemstotri."
  Pierce mal dobrý pocit, že konečne môže na nejakú otázku odpovedať bez toho, aby musel klamať a premýšľať, ako to zapadne medzi ostatné klamstvá. Keď však videl, ako detektív siaha do saka po mobil a vyťukáva informácie pre oblasť s kódom 803, pocit spokojnosti ho okamžite opustil.
  Uvedomil si, že ho možno hneď teraz prichytí pri lži. Stačí, ak číslo Vivian Quinlanovej nie je v zozname.
  „Čo to robíte? V Tampe je po tretej ráno! Vystrašíte ju na smrť, ak sa jej pokúsite..."
  Renner zdvihol ruku, aby ho umlčal, a ozval sa do aparátu: „Prosím si číslo súkromného bytu. Meno: Vivian Quinlanová."
  Potom mlčky čakal a Pierce zasa napäto sledoval jeho reakcie. S narastajúcim časom mal čoraz silnejší pocit, že mu niekto skrútil žalúdok do dvojitej špirály.
  „Okej. Ďakujem," povedal Renner napokon.
  Zavrel telefón, strčil si ho do saka a na chvíľu sa uprene zadíval na Piercea. Potom vytiahol z vrecka košele pero a napísal si na čistý list papiera telefónne číslo. Pierce ho vedel prečítať aj hore nohami a videl, že je to číslo Lillinej matky.
  Vydýchol si až priveľmi hlasno. Konečne mu niečo vyšlo.
  „Asi máte pravdu," poznamenal detektív. „Myslím, že si to s ňou preverím až v nejakom vhodnejšom čase."
  „Áno. To bude lepšie."
  „Ako som vám už vravel pred pár hodinami, na stanici nemáme pripojenie na internet, ale len čo sa dostanem domov, pozriem sa na stránku, čo ste spomínali. Vy mi však tvrdíte, že je prepojená so stránkou tej druhej ženy  Robin."
  „Presne tak. Pracovali spolu."
  „A keď ste sa nedokázali spojiť s Lilly, zavolali ste Robin." „Aj v tom máte pravdu."
  „Hovorili ste s ňou telefonicky a ona vám povedala, že Lilly išla do Tampy za mamou."
  „Vravela, že nevie. Len si myslela, že možno išla tam." „Poznali ste sa s ňou aj pred tým telefonátom?" „Nie."
  „Teraz budem strieľať naslepo, pán Pierce, ale myslím si, že táto Robin je profesionálna utešiteľka. Veď viete  prostitútka. No a vy mi vravíte, že žena pracujúca v tomto odbore povie úplne neznámemu chlapovi cez telefón, kde sa podľa nej nachádza jej spolupáchateľka. Jednoducho a bez vytáčok, hm?"
  Pierce takmer nahlas zastonal. Renner tomu jednoducho nemohol dať pokoj. Rýpal do slabých miest jeho výpovede, snažiac sa odhaliť všetko, čo mu zatajil. On sám chcel len jedno  odísť. Uvedomil si, že sa nachádza v štádiu, keď je ochotný povedať alebo urobiť čokoľvek, len aby sa mu to podarilo. Prestávalo mu záležať na dôsledkoch. Jednoducho musel ísť preč. Ak sa mu podarí dostať k Robin skôr než Rennerovi, potom to napraví.
  „Nuž... Asi som ju dokázal presvedčiť, že... viete... že mi naozaj záleží na tom, aby som Lilly našiel a ubezpečil sa, či je v poriadku. Aj ona sa o ňu možno bála."
  „A to celé sa odohralo cez telefón?"
  „Áno."
  „Aha. Dobre. Preveríme si to."
  „Pokojne to urobte. Môžem už..."
  „A ste ochotný podstúpiť skúšku na polygrafe?"
  „Čo?"
  „Skúšku na detektore lži. Nebude to dlho trvať. Zbehneme dolu do centra a razdva to vybavíme." „Dnes v noci? Hneď teraz?"
  „To asi nie. Zrejme by som nedokázal nikoho vytiahnuť z postele, len aby vás otestoval. Mohli by sme to však urobiť hneď ráno."
  „Fajn. Dohodnite to nazajtra. Môžem už ísť?"
  „Už sme takmer na konci, pán Pierce."
  Pohľad mu znova sklzol na formulár. Všetko, čo v ňom je, sme už prebrali azda stokrát, pomyslel si Pierce. Čo ešte chce?
  „Nerozumiem vám. O čom ešte chcete hovoriť?"
  Renner k nemu zdvihol oči bez toho, že by pohol hlavou.
  „Nuž, vaše meno mi niekoľkokrát vyskočilo z počítačových záznamov. Myslel som si, že sa o tom s vami porozprávam."
  Pierce cítil, ako sa mu od zlosti hrnie krv do tváre. Ten prastarý trest mal byť dávno preč. Vymazaný z registra alebo ako tomu hovoria právnici. Odkrútil si podmienku aj stošesťdesiat hodín verejnoprospešných prác. Ako o tom môže Renner vedieť?
  „Hovoríte o tom, čo sa stalo v Palo Alte?" spýtal sa podráždene. „Ten trest nemal byť v oficiálnych záznamoch. Na jeden semester ma vylúčili zo školy a podmienku aj verejnoprospešné práce som absolvoval bezchybne. Malo sa to tým skončiť."
  „Zatkli vás za vydávanie sa za príslušníka policajného zboru."
  „Bolo to pred takmer pätnástimi rokmi. Chodil som na vysokú."
  „Ale, viete, z môjho pohľadu to vyzerá inak. Vtedy ste sa vydávali za policajta a teraz zasa chodíte po meste, snažiac sa o čosi ako detektívnu prácu. Možno máte komplex nedoceneného hrdinu, pán Pierce."
  „Nie. Tentoraz je to niečo celkom iné. Vtedy som len zatelefonoval na jedno miesto, snažiac sa získať istú informáciu. Predstieral som, že som policajt z univerzity, aby mi dali jedno telefónne číslo. Bolo to typické sociálne inžinierstvo v praxi. Hral som policajta, aby som ich oblafol a vymámil z nich to číslo. Nič viac. Nemám komplex nedoceneného hrdinu ani neviem, čo to je."
  „Komu patrilo to číslo?"
  „Jednému profesorovi. Potreboval som jeho číslo a on nebol v zozname. O nič nešlo."
  „V správe sa píše, že ste s priateľmi to číslo zneužili na to, aby ste daného pána profesora mohli šikanovať. Vraj šlo o čosi ako premyslený kanadský žartík. Okrem vás zatkli päť ďalších študentov."
  „Bol to úplne neškodný vtip, ale rozhodli sa urobiť z nás exemplárny prípad. V tom čase sa hackerstvo práve dostávalo do svojho najslávnejšieho obdobia. Všetkých nás podmienečne vylúčili zo školy, dostali sme podmienku plus verejnoprospešné práce. Podľa môjho názoru bol ten trest absolútne neúmerný tomu, čo sme spravili. Porušili sme síce zákon, ale v skutočnosti o nič nešlo."
  „Je mi ľúto, ale osobne sa na predstieranie, že niekto je príslušníkom polície, nepozerám ako na neškodnú zábavku."
  Pierce chcel niečo namietnuť, na poslednú chvíľu si však zahryzol do jazyka. Vedel, že Rennera nepresvedčí, preto radšej namiesto toho čakal na jeho ďalšiu otázku. Prišla onedlho.
  „V záznamoch sa píše, že verejnoprospešné práce ste vykonávali v sacramentskom laboratóriu, spadajúcom pod ministerstvo spravodlivosti. Premýšľali ste o tom, že sa pridáte k polícii alebo také niečo?"
  „Pracoval som tam preto, lebo som si zmenil študijný odbor na chémiu. Robil som s krvnými vzorkami. Vykonával som rozbory, vypĺňal formuláre... Od policajnej práce to bolo na hony vzdialené."
  „Ale muselo to byť zaujímavé, no nie? Inak by ste tam neostali aj po vypršaní trestu."
  „Ostal som tam, lebo mi ponúkli prácu a Stanfordova univerzita je drahá. Mimochodom, nedávali mi nijaké veľké prípady. Väčšina vecí, čo sa mi dostali na stôl, prichádzala federálnou poštou. Urobil som testy, vyplnil tlačivá a poslal ich naspäť. O nič nešlo. Vlastne to bolo dosť nudné."
  Renner bez varovania prešiel na inú tému.
  „K vášmu zatknutiu za vydávanie sa za policajta došlo rok po tom, čo sa vaše meno objavilo v inej policajnej správe. Aj tá je v počítači."
  Pierce začal krútiť hlavou.
  „Nie. Nikdy predtým ani potom ma za nič nezatkli. Stalo sa to len raz, vtedy na vysokej."
  „Nepovedal som, že ste boli zatknutý. Vravel som, že vaše meno sa objavilo v inej policajnej správe. Dnes máme v počítači úplne všetko. Ste hacker, tak to musíte vedieť. Zadáte systému meno človeka a nestihnete sa čudovať, čo všetko vám vyhodí."
  „Nie som hacker. O tejto oblasti už nič neviem. Nech už hovoríte o čomkoľvek, musel to byť nejaký iný Henry Pierce. Nespomínam si na žiad..."
  „To si nemyslím. Kester Avenue v Sherman Oaks. Nemali ste sestru Isabelle Pierceovú?"
  Pierce stuhol. Nechcelo sa mu veriť, že naňho Renner vytiahne ešte aj toto.
  „Devätnásteho mája tisícdeväťstoosemdesiatosem sa stala obeťou vraždy," pokračoval detektív.
  Pierce sa zmohol len na slabé prikývnutie. Bolo to, akoby niekto vyťahoval na verejnosť jeho najtajnejšie tajomstvo. Akoby mu strhávali obväz z otvorenej rany.
  „Zdá sa, že bola obeťou vraha s prezývkou Bábikár, ktorého neskôr identifikovali ako Normana Churcha. Prípad sa uzavrel Churchovou smrťou deviateho septembra tisícdeväťstodeväťdesiat."
  Prípad sa uzavrel, zopakoval Pierce v duchu. Akoby Isabelle bola nejaký spis, ktorý sa dá zavrieť, strčiť do skrine a navždy naň zabudnúť. Akoby sa vražda dala vôbec nejako „uzavrieť".
  Po chvíli sa sám vytrhol z myšlienok a pozrel na detektíva „Áno. To bola moja sestra. Čo má byť? Čo to má spoločné s týmto?"
  Renner chvíľu váhal a potom sa mu na tvári objavil náznak úsmevu.
  „Povedal by som, že všetko a nič." „To nemá logiku."
  „Ale isteže má. Bola od vás staršia, však?" „O pár rokov."
  „Ušla z domu. Pátrali ste po nej, však? Je to v počítači, takže to musí byť pravda, no nie? Chodili ste ju s otcom po nociach hľadať. On..."
  „S nevlastným otcom."
  „Tak s nevlastným. Posielal vás do prázdnych domov, pretože deti skrývajúce sa na takých miestach pred iným dieťaťom neutečú, ale pred dospelým áno. Aspoň tak to stojí v správe. Vraj ste ju nenašli ani vy, ani nik iný, až kým nebolo neskoro."
  Pierce si prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o stôl.
  „Pozrite, má to aj nejakú pointu? Pretože by som už rád išiel domov, ak vám to neprekáža."
  „Pointa je v tom, že ste už raz v minulosti pátrali po stratenom dievčati, pán Pierce. Preto mi napadlo, či sa nesnažíte pátraním po Lilly Quinlanovej niečo si nahradiť. Chápete, ako to myslím?"
  „Nie," odvetil Pierce ticho. Aj jemu samému to znelo úboho.
  Renner prikývol.
  „Dobre, pán Pierce. Môžete ísť. Nateraz. Ale pre istotu vám ešte niečo poviem. Ani na sekundu ste ma nepresvedčili o tom, že vravíte celú pravdu. Mojou prácou je zisťovať, či ľudia neklamú, a som presvedčený, že vy klamete alebo niektoré veci vynechávate, alebo oboje naraz. Ale, viete, nie som z toho bohvieako nešťastný, pretože takéto veci sa človeku skôr či neskôr vymstia. Možno naozaj robím všetko pomaly, pán Pierce. Nepochybne som vás  vzorného občana  tu nechal čakať pridlho, no len preto, lebo som dôsledný a všetko robím poctivo. Čoskoro budem mať kompletný obraz, to si buďte istý. A ak z toho obrazu vyplynie, že ste porušili nejaký zákon, bude mi potešením, ak chápete, ako to myslím."
  S týmito slovami sa postavil.
  „Ešte sa vám ozvem kvôli tej skúške na polygrafe. Na vašom mieste by som sa vrátil do pekného bytu na Oceán Way a ostal tam. Rozhodne by som sa od tohto všetkého držal čo najďalej, pán Pierce."
  Aj Pierce sa postavil a nemotorne vykročil k dverám. Potom si však na čosi spomenul.
  „Kde mám auto?" spýtal sa.
  „Kde máte auto? Tipujem, že tam, kde ste ho nechali. Zájdite si k prijímaciemu pultu. Zavolajú vám taxík."
  „Ďakujem pekne."
  „Dobrú noc, pán Pierce. Ešte sa uvidíme."
  Pierce prešiel cez opustené detektívne oddelenie k dverám do vstupnej haly Cestou pozrel na hodinky. Bolo pol jednej. Vedel, že sa musí spojiť s Robin, skôr ako sa k nej dostane Renner.
  Pristúpil k pultu, tam si však uvedomil, že nemá peniaze. Všetky dal Robin. Na chvíľu zaváhal.
  „Želáte si?" spýtal sa ho policajt. Pierce zdvihol pohľad a zistil, že pozerá rovno naňho.
  „Ale nič, ďakujem."
  Otočil sa a vyšiel zo stanice. Na bulvári Venice sa pustil do behu smerom k pláži.
   
  
  
  
  Ako sa blížil uličkou k svojmu autu, videl, že okolo bytu Lilly Quinlanovej sa to ešte stále hemží policajtmi. Niektorí postávali v hlúčikoch pred domom, osvetleným silným prenosným svetlometom.
  Bol tam aj Renner. Rozprával sa s partnerom, meno ktorého už Pierce zabudol. Znamenalo to, že musel ísť autom okolo neho a buď si ho nevšimol, alebo ho úmyselne ignoroval. Skôr to druhé, pomyslel si. Málokto, a už rozhodne nie policajt v službe, by si nevšimol muža v obleku, bežiaceho po ulici. Renner ho naschvál obišiel.
  Stojac, či skôr ukrývajúc sa za svojím autom, kým chytí dych po dlhom behu, niekoľko minút pozoroval dianie pri dome. Renner s partnerom po chvíli vošli dnu. Pierce napokon vytiahol diaľkové ovládanie a odomkol svoje BMW.
  Nasadol, ticho za sebou zavrel dvere a začal sa trápiť s kľúčom. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že nevie trafiť do zapaľovania, pretože v aute nesvieti interiérové svetlo. Napadlo mu, že asi vyhorela žiarovka, lebo svetlo bolo nastavené tak, aby sa automaticky zaplo pri otvorení dverí. Siahol na tlačidlo na strope a jemne naň ťukol. Nič sa nestalo. Ťukol naň znova a svetlo sa zažalo.
  Zarazene ostal sedieť, premýšľajúc, čo to znamená. Vedel, že pri svetle existujú tri možnosti, ktoré sa ovládajú stláčaním toho istého tlačidla. V prvej pozícii sa zaplo svetlo pri otvorení dverí a samo sa vyplo buď po pätnástich sekundách, alebo po otočení kľúčom. V druhej ostalo zapnuté nastálo a v tretej bolo zasa fixne vypnuté.
  Bol si istý, že tlačidlo mal v prvej pozícii, pretože bola najvýhodnejšia. Mal rád, keď sa mu pri otvorení auta automaticky osvietil interiér. Teraz sa to však pri nastupovaní nestalo. Znamenalo to, že tlačidlo muselo byť v tretej pozícii. Stlačil ho raz  do prvej pozície  a svetlo sa nezažalo, lebo dvere už boli zavreté. Stlačil druhý raz a zaplo sa nastálo.
  Prešiel celý cyklus ešte raz, otvárajúc a zatvárajúc dvere, aby sa uistil, že jeho teória je správna. Z toho mu nakoniec vyplynulo, že niekto musel vniknúť do auta a zmeniť nastavenie svetla.
  Len čo si to uvedomil, zmocnila sa ho panika. Bleskovo siahol po ruksaku medzi zadnými sedadlami. Bol tam. Položil si ho do lona a prezrel jeho obsah. Nič v ňom nechýbalo, ani diár s poznámkami.
  Otvoril priehradku v palubnej doske. Aj tá vyzerala nedotknutá, no pritom bolo isté, že v aute bol niekto cudzí.
  Bolo mu jasné, že najdrahšou ľahko prenosnou vecou v interiéri bol zrejme jeho kožený ruksak, no ten tam ostal. To ho priviedlo k záveru, že do auta nevnikol zlodej. Podporovala to aj skutočnosť, že keď prišiel, bolo zamknuté. Zlodej by sa nenamáhal zakrývať stopy po tom, čo urobil.
  Obrátil pohľad k jasne osvetlenému domu a hneď vedel, čo sa stalo. Renner. Polícia. Jeho auto prehľadali policajti. Bol si tým istý.
  Zamyslel sa nad tým a dospel k tomu, že existujú dve možnosti, ako sa to odohralo a ako došlo k chybnému nastaveniu svetla, ktoré mu všetko prezradilo. Prvá možnosť bola, že daný človek si otvoril auto, asi nejakým profesionálnym nástrojom, a potom rýchlo dvakrát stisol tlačidlo, aby vypol svetlo, prezrádzajúce, že do auta niekto vnikol.
  V druhom prípade sa mohlo stať, že ten, kto prehľadával auto, zavrel za sebou dvere a po pätnástich sekundách mu zhaslo svetlo. Preto stisol tlačidlo, aby sa znova zaplo a on lepšie videl. Keď skončil, svetlo tým istým tlačidlom vypol, takže ostalo v tretej polohe, v ktorej ho našiel Pierce.
  Tipoval, že skôr išlo o druhú možnosť. Niežeby na tom záležalo. Premýšľal o Rennerovi v Lillinom byte. Teraz už vedel, prečo ho neodviezol. Chcel mu prehľadať auto. Prišiel pred ním na miesto činu a prehrabal sa mu vo veciach.
  Takáto prehliadka bola bez povolenia majiteľa nelegálna, no v skutočnosti ho to vôbec nehnevalo. Práve naopak. Vedel totiž, že v aute nie je nič, čo by poukazovalo na jeho účasť na zmiznutí Lilly Quinlanovej či akomkoľvek inom zločine. S chuťou si predstavoval, aký musel byť Renner sklamaný, keď sa ukázalo, že v aute nič zaujímavé nenájde.
  „Môžeš ísť do riti, kretén!" povedal polohlasne.
  Práve sa chystal naštartovať, keď z bytu vyniesli matrac. Dvaja technici ho opatrne dostali cez dvere a potom po schodoch k dodávke s označením DIVlZIA VEDECKÉHO VYŠETROVANIA.
  Matrac bol zabalený v hrubom polopriehlädnom igelite, pripomínajúcom sprchový záves. Jasne cezeň presvitala čierna škvrna, ktorá na Piercea v ostrom svetle policajného reflektora pôsobila nesmierne depresívnym dojmom. Bolo to, akoby tam vyvesili veľkoplošný plagát, inzerujúci, že Lilly Quinlanovej už nič nepomôže.
  Matrac bol priveľký, takže sa im nezmestil do auta. Vyložili ho na strechu a priviazali lanom. Igelitový obal zrejme poskytoval dostatočnú ochranu pre dôkazy, ktoré sa na ňom nachádzali.
  Odtrhol pohľad od dodávky a v dverách bytu zazrel Rennera. Detektív pozeral priamo naňho. Pierce sa mu na chvíľu zahľadel do očí, aby pred ním nevyzeral ako slaboch, a konečne naštartoval. Keďže uličku zahatalo množstvo policajných áut, nemohol vyjsť ani sa otočiť. Musel cúvať až na hlavnú.
  Keď o desať minút neskôr zdvihol doma slúchadlo, zmenený tón mu prezradil, že má odkazy. Nenechal si ich prehrať. Namiesto toho bez váhania stlačil opakovanie poslednej voľby, lebo vedel, že naposledy telefonoval Robin. Bez zvonenia ho to prepojilo do odkazovej schránky, čo naznačovalo, že má vypnutý mobil alebo telefonuje.
  „Počuj, Robin, to som ja, Henry Pierce. Viem, že sa na mňa hneváš, ale toto si vypočuj, prosím. Keď si odišla, našiel som dvere Lillinho bytu otvorené. Bol tam jej domáci. Vynášal veci. Našli sme na posteli niečo, čo vyzeralo ako krv, a museli sme zavolať políciu. Snažil som sa ťa z toho vynechať..."
  V slúchadle to zapípalo a spojenie sa prerušilo. Znova stlačil opakovanie poslednej voľby, premýšľajúc, prečo má Robin nastavený taký krátky interval na odkazy. Bolo obsadené.
  „Dočerta!"
  Zopakoval to, no znova bolo obsadené. Zlostne vyšiel cez spálňu na balkón. Vietor od mora nepríjemne chladil. Svetlá na ruskom kolese stále žiarili, i keď sa zábavný park o polnoci zatváral. Štvrtý raz stlačil to isté tlačidlo a priložil si aparát k uchu. Tentoraz to zvonilo normálne a Robin to takmer hneď zdvihla. Mala ospalý hlas.
  „Robin?"
  „Áno. Henry?"
  „Áno. Nezavesuj. Chcel som ti nechať odkaz, ale..." „Ja viem. Počula som ho. Dostal si ten môj?"
  „Čo? Odkaz? Nie. Len teraz som sa vrátil domov. Celú noc som bol na polícii. Počuj, viem, že si na mňa nazlostená, ale ako som sa ti snažil povedať v tom odkaze, ozvú sa ti policajti. Snažil som sa nezaťahovať ťa do toho. Neprezradil som im, že si ma tam priviedla ani nič iné. Ale keď sa ma spýtali, odkiaľ viem o Lillinej matke v Tampe, povedal som im, že od teba. Nemal som na výber. Pripúšťam, robil som to kvôli sebe, ale som presvedčený, že ti to nemôže nijako ublížiť. Veď ju máš na svojej stránke. Skôr či neskôr by sa k tebe dostali aj bezo mňa."
  „To je v poriadku."
  Chvíľu zarazene mlčal. Jej reakcia ho zaskočila.
  „Povedal som im, že som ťa presvedčil, že chcem nájsť Lilly a uistiť sa, či je v poriadku. Ty si mi uverila a preto si mi povedala o jej matke."
  „Ale ty si ma naozaj presvedčil. Práve preto som ti zavolala a nechala odkaz. Ešteže mám identifikáciu volajúceho a tým pádom aj tvoje číslo. Chcela som ti povedať, že mi je ľúto, čo sa stalo v tej uličke. Nebolo to odo mňa pekné."
  „Tým sa netráp."
  „Vďaka."
  Tentoraz chvíľu mlčali obaja.
  „Vieš," začal napokon opatrne, „matrac v tom byte bol... Bol celý od krvi. Neviem, čo sa Lilly stalo, ale ak sa snažila odísť z branže a začať študovať... Viem, že sa bojíš Billyho Wentza, ale to nestačí, Robin. Nech urobíš čokoľvek, buď opatrná."
  Nič na to nepovedala.
  „Musíš sa dostať čo najďalej od neho aj tejto práce. Ale dobre ma počúvaj. Keď sa k tomu odhodláš, nepovedz to živej duši. Myslím, že práve to mohla byť Lillina osudová chyba. Možno to niekomu povedala a obrátilo sa to proti nej."
  „Myslíš, že to spravil on? Zarábala mu slušné prachy. Prečo by..."
  „Neviem. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Mohol to byť človek, s ktorým čosi mala tesne pred stretnutím s tebou. Ale aj ktokoľvek iný. V tom byte som videl kožené masky a biče. Ktovie, čo sa jej stalo. Ale mohol to urobiť aj Wentz ako výstrahu pre ostatné, čo sa rozhodnú od neho odísť. Vravím len toľko, že žiješ a pracuješ vo veľmi nebezpečnom svete, Robin. Mala by si z neho odísť, a keď to urobíš, mala by si si dávať obrovský pozor."
  Mlčala a on vedel, že jej nevraví nič, čo by už dávno aj bez neho nevedela. Zazdalo sa mu, že počuje, ako plače, no nebol si istý.
  „Si v poriadku?"
  „Áno," odvetila. „Ibaže to nie je také ľahké, vieš? Odísť a ocitnúť sa znova na samom začiatku. No čo by som asi tak robila? Zarábam tu slušné prachy. Viac, než by mi dali kdekoľvek inde. Čo mám robiť, zamestnať sa ako predavačka v bufete? Ani tam by ma zrejme nevzali. Čo by som napísala do žiadosti o prijatie? Ako by som vysvetlila, čím som sa živila posledné dva roky?"
  Pierce nečakal, že sa s ňou bude rozprávať o takýchto veciach. Otočil sa a vrátil sa z balkóna do obývačky. Mal tam dve nové kreslá, no posadil sa na svoje staré miesto na gauči.
  „Robin? Vlastne ani neviem tvoje priezvisko."
  „LaPortová. A krstným sa nevolám Robin."
  „Ako teda?"
  „Lucy."
  „To sa mi páči viac. Lucy LaPortová... Áno. Pekné meno. Má dobrý zvuk."
  „Musím tým chlapom dávať všetko, tak som sa rozhodla, že aspoň meno si nechám len pre seba."
  Zdalo sa, že už prestala plakať.
  „Nuž, Lucy, ak ťa tak môžem volať, nezabudni moje číslo. Keď budeš pripravená skoncovať s týmto životom, zavolaj mi a ja urobím všetko, čo bude treba. Pomôžem ti nájsť prácu, byt, zohnať peniaze... čokoľvek. Stačí zavolať, a máš to. Urobím, čo bude v mojich silách."
  „To kvôli sestre, však?"
  Chvíľu premýšľal, čo na to povedať.
  „Neviem," odvetil napokon. „Asi."
  „Vlastne je to jedno. Ďakujem, Henry."
  „Okej, Lucy. Teraz sa asi zvalím do postele. Mám za sebou ťažký deň a som uťahaný ako kôň. Ospravedlňujem sa, že som ťa zobudil."
  „Tým sa netráp. A nemusíš sa báť ani kvôli polišom. Zvládnem ich." „Vďaka. Dobrú noc."
  Ukončil hovor a zavolal do svojej hlasovej schránky, aby si vypočul odkazy. Mal ich päť, presnejšie Lilly mala tri a on dva. Lilline vymazal, len čo mal istotu, že nie sú preňho. Prvý jeho odkaz bol od Charlieho.
  „Len som chcel vedieť, ako to dnes išlo v labáku, a spýtať sa ťa, či si už mal čas prezrieť tie prihlášky. Ak v nich nájdeš nejaké problémy, mali by sme to vedieť hneď ráno v pondelok, aby sme mohli..."
  Vymazal ho bez toho, aby si ho vypočul do konca. Na patentové prihlášky sa chcel pozrieť hneď na druhý deň ráno. Charliemu zavolá, až ich prekontroluje.
  Potom si vypočul odkaz od Lucy LaPortovej.
  „Ahoj, tu je Robin. Chcela som ti len povedať, že mi je ľúto, čo som ti povedala, keď sme sa lúčili. Bola som len nazlostená na celý svet, chápeš? Pravda je taká, že vidím, že ti na Lilly záleží, a možno som tak vystrájala preto, lebo mi bolo ľúto, že nikomu takto nezáleží na mne. Tak či tak, prehnala som to. Ak chceš, zavolaj mi niekedy. Mohli by sme si niekam len tak vyjsť. Nabudúce ťa nebudem nútiť kupovať koktail. Ahoj."
  Z akéhosi dôvodu si ten odkaz uložil a odpojil sa. Asi si myslel, že si ho bude chcieť niekedy v budúcnosti vypočuť ešte raz. Niekoľko minút ostal nehybne sedieť s telefónom pritisnutým k brade, uvažujúc o Lucy. Bolo v nej čosi sladké, čo sa predieralo na povrch aj napriek ochrannej škrupine drsných slov a nechutností, ktorými sa živila. Spomenul si, ako mu vysvetľovala, prečo si zmenila meno.
  Musím tým chlapom dávať všetko, tak som sa rozhodla, že aspoň meno si nechám len pre seba.
  Spomínal na chvíľu, keď bol u nich doma detektív. Sedel v obývačke a hovoril s matkou a nevlastným otcom. Bol tam aj jeho pravý otec. Ten policajt vravel, že Isabelle používa iné meno, keď chodí zarábať s mužmi. Vraj si hovorí Anjel.
  Vedel, že Renner ho odhadol správne. To, čo sa stalo, patrilo do dávnej minulosti, no pritom to bolo tesne pod povrchom. Stačilo iba okrajovo sa dotknúť záhady Lilly Quinlanovej, a celé to vyplávalo na povrch. Vo svojej túžbe nájsť Lilly, a možno jej nejako pomôcť, sa vlastne snažil zachrániť dávno stratenú sestru.
  Uvažoval, v akom úžasnom a zároveň hroznom svete žije. Čo si ľudia dokážu navzájom narobiť. Možno práve preto sa pred rokmi uzavrel do tichého sveta laboratórií. V labáku je všetko jednoduché a priamočiare. Zmerateľné. Vedecké teórie sa tam dajú preveriť, potvrdiť alebo vyvrátiť. Nie sú tam nijaké sivé zóny tieňov a pochybností.
  Náhle ho premohla neodolateľná túžba hovoriť s Nicole. Musel jej povedať, že za posledné dva dni sa naučil niečo, čo predtým nevedel. Niečo, čo sa ťažko vyjadruje slovami, no jasne to cíti hlboko v hrudi. Chcel jej povedať, že sa už nebude hnať za peniazmi. Ak chcú, môžu sa ony hnať za ním.
  Zapol telefón a vyťukal číslo svojho bývalého domu na Amalfi Drive. Zobrala to na štvrté zazvonenie. Mala hlas ostražitého človeka, on však aj tak vycítil, že už spala.
  „Nicole, to som ja."
  „Henry... Čo je?"
  „Viem, že je neskoro, ale..."
  „Nie. Už sme o tom hovorili. Sľúbil si, že to nebudeš robiť."
  „Ja viem, ale musím sa s tebou porozprávať."
  „Ty si pil, však?"
  „Nie. Iba ti chcem niečo povedať."
  „Je noc, Henry. Toto mi nemôžeš robiť."
  „Len raz. Výnimočne. Musím ti niečo povedať. Dovoľ mi zájsť k tebe a..."
  „Nie, Henry. Nie. Už som tvrdo spala. Ak sa chceš rozprávať, zavolaj mi zajtra. Dobrú noc."
  Zavesila. Pierce cítil, ako sa červená od hanby. Práve urobil niečo, čo nikdy nechcel a čo si ani nevedel predstaviť.
  Hlasno zastonal, vstal a prešiel k oknám. Pri dlhom móle vpravo od domu videl šnúru svetiel, pohybujúcich sa po Pacific Coast Highway. Kopce nad cestou vyzerali ako sotva rozoznateľné čierne tiene. Oceán skôr počul než videl. Horizont sa strácal kdesi v temnote.
  Bol unavený a deprimovaný. Myšlienky mu od Nicole zablúdili k Lucy a k tomu, čo vyzeralo ako stopy po Lillinom smutnom konci. Ako tak hľadel do noci, sľúbil si, že nezabudne, čo sľúbil Lucy. Keď sa rozhodne odísť, pomôže jej, ako len bude môcť. Ak pre nič iné, tak pre seba. Ktovie, možno to bude najlepšia vec, akú v živote spraví.
  Náhle mu priamo pred očami zhasli svetlá na ruskom kolese. Zobral to ako radu a vrátil sa do bytu. Na gauči si znova vypočul odkaz od Lucy a šiel si ľahnúť. Ešte stále nemal perinu ani vankúše, takže si len na novučkú posteľ vyložil spací vak a vliezol doň. Až potom si uvedomil, že celý deň nejedol. Ani nevedel, kedy sa mu niečo také naposledy stalo mimo laboratória. Zaspával s myšlienkami na to, čo všetko bude musieť urobiť, keď sa ráno zobudí.
  Onedlho už sníval o dlhej chodbe s otvorenými dverami na každej strane. Kráčal ňou čoraz hlbšie a pozeral do každých dverí, ktoré míňal. V každej izbe bolo zariadenie ako v hoteli  posteľ, skriňa, televízor  a všetky boli obsadené. Videl v nich dvojice, ktoré sa rozprávali, hádali, milovali a plakali. V jednej izbe zazrel vlastných rodičov. Bola tam matka a otec, nie nevlastný, ale skutočný otec, no vo veku, keď už boli dávno rozvedení. Obliekali sa na nejaký večierok.
  Išiel ďalej a v ďalšej izbe zbadal detektíva Rennera. Bol tam sám. Nervózne chodil horedolu vedľa postele so stiahnutou plachtou. Na matraci boli veľké škvrny od krvi.
  Pozrel do ďalšej izby. Na posteli ležala Lilly Quinlanová, nehybná ako figurína. Bola nahá. Svetlo mala vypnuté, takže ju osvetľovala len televízna obrazovka. Zo svojho miesta nevidel, aký program beží, no v modrom osvetlení jej tvár vyzerala ako tvár mŕtvej ženy. Vošiel dnu, aby si to preveril, a ona sa naňho pozrela. Usmiala sa, on jej úsmev opätoval a otočil sa naspäť k dverám, len aby prekvapene zistil, že tam žiadne nie sú. Keď sa jej chcel spýtať, čo to znamená, našiel tam iba prázdnu posteľ a zapnutý televízor.
   
  
  
  
  
  Presne napoludnie ho zobudil telefón. Akýsi muž sa spýtal: „Je príliš skoro volať Lilly?"
  „V skutočnosti je na to už príliš neskoro," odsekol a zavesil. Potom sa pozrel na hodinky. Spomenul si aj na ten sen a začal ho v duchu rozoberať, potom si však spomenul na niečo iné zo včerajšej noci a nahlas bolestne zastonal. Telefonát s Nicole. Vysúkal sa zo spacieho vaku, vstal z postele a šiel si dať dlhú horúcu sprchu. Pritom premýšľal, ako sa jej ospravedlniť, no ani vrelá voda z neho nedokázala zmyť pocit nekonečnej trápnosti. Napokon sa rozhodol, že najlepšie asi bude nevolať jej vôbec a nesnažiť sa to nijako vysvetliť. Pokúsi sa na to radšej zabudnúť.
  Kým sa obliekol, jeho žalúdok sa začal hlasno dožadovať jedla, no v kuchyni nijaké nebolo. Okrem toho nemal žiadne peniaze a z karty mohol vyberať najskôr v pondelok. Vedel, že si môže zájsť do obchodu alebo reštaurácie, kde sa dá platiť kreditkou, na to však nemal čas. Trápne spomienky na telefonát s Nicole a horúca sprcha spôsobili, že sa rozhodol hodiť Lilly Quinlanovú za hlavu a nechať jej prípad policajtom. Musel sa vrátiť do práce a vedel, že ak sa niekde cestou zdrží, jeho odhodlanie by mohlo poľaviť.
  O jednej už vchádzal do kancelárie. Kývol strážnikovi za pultom pri vstupe, no neoslovil ho menom. Ten človek patril medzi nových zamestnancov, ktorých prijal Clyde Vernon, a vždy sa k nemu správal veľmi chladne. Pierce nemal dôvod robiť to inak.
  V stole mal pohár s drobnými, čo mu zvýšili z nákupov. Odniesol si ho k jedálni na prvom poschodí, kde stálo niekoľko automatov na jedlá a nápoje. Vystačilo mu to na dve koly, dve vrecúška zemiakových lupienkov a jedno balenie plnených keksov Oreo. Nazrel aj do chladničky, či tam niekto nenechal niečo pod zub, no nič tam nebolo. Upratovači každý piatok vyhadzovali všetky zvyšky.
  Kým sa dostal do kancelárie, stihol zjesť celé vrecko lupienkov. Otvoril druhé, k tomu kolu a posadil sa za stôl. Potom vybral z trezoru patentové prihlášky. Jacob Kaz bol vynikajúci právnik, špecializujúci sa práve na patenty, no jeho zhrnutia museli pre istotu vždy prečítať aj vedci. Posledné slovo pri podpise mal Pierce.
  Spoločnosť Amedeo Technologies za posledných šesť rokov získala viacero patentov na zložité biologické architektúry. Kľúčom k nanotechnológii bolo vytvoriť mikroskopické štruktúry, ktoré budú dostatočne stabilné, aby sa na nich dalo stavať ďalej. Práve v tejto oblasti sa mala Pierceova firma prebojovať medzi hlavných výrobcov molekulárnych počítačových komponentov.
  V	laboratóriu so svojimi ľuďmi vypracoval širokú škálu reťazcov molekulárnych prepínačov, jemne poprepájaných a vytvárajúcich logické brány  základ počítačovej techniky. Väčšina patentov, ktoré sa Pierceovi podarilo získať, patrila práve do tejto oblasti a do oblasti molekulárnej pamäte. Niekoľko ďalších sa zasa týkalo kontaktných molekúl, ktoré jedného dňa prepoja státisíce mikroskopických prepínačov a spoločne vytvoria počítač malý ako minca, no výkonnejší než čokoľvek pred ním.
  Kým sa pustil do revízie patentov, otočil sa a pozrel na stenu za monitorom svojho počítača. Visela na nej karikatúra, na ktorej sa skláňal nad mikroskopom. Chvost z vlasov mu vial ako vo vetre a oči mal vypleštené, akoby práve urobil najväčší objav v dejinách ľudstva. Pod tým bolo napísané Henryho čarovný svet.
  Dala mu ju Nicole. Požiadala o ňu jedného pouličného umelca po tom, ako si vypočula jeho obľúbenú historku z detstva o tom, ako jemu aj jeho sestre otec čítaval rozprávky. Bolo to pred rozvodom. Potom sa otec presťahoval do Portlandu, založil si novú rodinu a pre Isabelle sa začalo peklo na zemi.
  V	tom čase mal najradšej knihu Dr. Seussa Hortonov čarovný svet. Bol to príbeh slona, ktorý objaví v zrnku prachu celý nový svet. Mikroskopický svet dávno pred tým, ako sa vôbec objavilo slovo „nanotechnológia". Veľa častí tej knihy vedel ešte aj dnes naspamäť. Často si ich pri práci opakoval.  «
  Horton je v tej rozprávke vydedencom, ktorého ostatné zvieratká nechcú, pretože mu neveria. Najviac ho prenasledujú opice, známe ako Wickershamovci. Napokon sa mu však predsa len podarí zachrániť zrniečko prachu aj s mikroskopickým svetom a dokázať ostatným zvieratkám jeho existenciu.
  Otvoril keksy a zjedol dva naraz. Dúfal, že cukor mu pomôže sústrediť sa.
  Potom začal kontrolovať patentové prihlášky, ktoré by mali posunúť Amedeo Technologies na úplne novú úroveň. Vedel, že pre svet nanotechnológii budú znamenať obrovský prevrat. Až sa musel usmiať, keď si predstavil, ako asi zareagujú konkurenti, keď im ich spravodajskí pracovníci predložia kópie verejných častí prihlášok alebo keď sa o tom dočítajú v odborných časopisoch.
  Posledná várka patentov mala chrániť vzorec pre konverziu bunkovej energie. V laických termínoch použitých v zhrnutí išlo o patent na „systém zásobovania energiou", ktorá bude poháňať biologické roboty, hliadkujúce v krvnom obehu a chrániace ľudí pred patogénmi.
  Projekt nazvali Proteus podľa filmu Fantastická cesta z roku 1966, v ktorom sa lekársky tím, zmenšený špeciálnymi lúčmi, vydáva v ponorke Proteus na cestu krvným obehom pacienta, aby mu z mozgu odstránil smrteľne nebezpečnú krvnú zrazeninu.
  Bol to vedeckofantastický príbeh a dalo sa predpokladať, že zmenšovacie lúče ostanú navždy len výplodom ľudskej predstavivosti, no možnosť napadnúť patogény priamo v tele pomocou biologických alebo molekulárnych robotov už taká vylúčená nebola. Projekt Proteus ju posúval oveľa ďalej, než si donedávna ktokoľvek myslel.
  Možnosti využitia nanotechnológie v medicíne patrili už od jej vzniku medzi jej najzvodnejšie aspekty. Možnosti nepomerne výkonnejších počítačov boli síce zaujímavé, no skutočným lákadlom bol potenciál tejto techniky pri ochrane ľudí pred najhoršími chorobami typu AIDS či rakoviny. Predstava, že raz budú v ľudskom tele hliadkovať špeciálne zariadenia ničiace patogény pomocou chemických reakcií, bola pre vedcov tým, čím bol pre stredovekých rytierov svätý grál.
  Celá vec však mala aj svoj rub, pre ktorý ostávala v čisto teoretickej rovine, zatiaľ čo sa húfy vedcov pokúšali vyrobiť molekulárnu počítačovú pamäť a integrované obvody. Išlo o otázku zdroja energie. Zatiaľ nikto neprišiel na to, ako poháňať molekulárne ponorky, pohybujúce sa v krvnom obehu. Ich pohon musel byť totiž prírodný a kompatibilný s imunitným systémom hostiteľa.
  Pierce so špecialistom na imunológiu Larrabym objavili jednoduchý, no napodiv veľmi spoľahlivý vzorec. Použili vlastné bunky hostiteľa  pri pokusoch to boli Pierceove, zreplikovali ich v inkubátore a vyvinuli kombináciu proteínov, ktoré sa v bunke spoja a dokážu z nej odoberať elektrické impulzy. Pre mikroskopické zariadenia v tele to znamenalo možnosť využívať nevyčerpateľný zdroj energie pochádzajúcej priamo z tela, a teda dokonale kompatibilnej s imunitným systémom.
  Vzorec projektu bol jednoduchý, a práve v tom bola jeho krása aj cena. Pierce si vedel celkom dobre predstaviť, že všetok ďalší výskum v oblasti nanotechnológii sa bude odvíjať práve od neho. Pokusné aj praktické využitie mikroskopických zariadení všetci považovali za hudbu vzdialenej budúcnosti, no tento objav ho priblížil k horizontu možno desiatich rokov.
  Podaril sa mu len pred tromi mesiacmi, práve v čase, keď mal najviac problémov s Nicole. Aj tak to však považoval za najvzrušujúcejšie obdobie svojho života.
  „Naše domy ti asi pripadajú smiešne malé," povedal nahlas, keď skončil s posledným patentom. „Pre nás, čo nie sme veľkí, sú však úžasne vysoké."
  Boli to slová z knihy Dr. Seussa.
  S prihláškami bol spokojný. Kaz aj tentoraz dokázal v zhrnutí perfektne spojiť odborné termíny s laickými. Samotný obsah patentov sa nachádzal na stránkach s presným opisom a nákresmi jednotlivých častí vzorca, ktoré pripravil Pierce s Larrabym a ktoré museli obaja niekoľkokrát prekontrolovať.
  Celá várka bola pripravená na podanie. Bol tým nadšený. Vedel, že len čo sa svet vyspelých technológií dozvie o jeho prihláškach, bude z toho obrovská publicita a následne aj rovnako veľký záujem investorov o jeho firmu. Plánovali to najprv ukázať Mauriceovi Goddardovi a potom si zabezpečiť patenty na všetky veci, ktoré objavili. Ak všetko pôjde dobre, Goddard by mal pochopiť, že sa mu naskytla unikátna príležitosť, a bleskovo pridať ďalšie investície, aby predbehol konkurentov. Ukážu mu všetko, nechajú ho pozrieť sa na to aj v elektrónovom mikroskope a potom mu dajú dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie. Chceli od neho minimálne osemnásť miliónov dolárov na tri roky. Ak im ich dá, dostane na oplátku desať percent akcií spoločnosti.
  Napísal na žltý samolepiaci lístok krátku pochvalu Kazovi a pričapil ju na titulnú stranu prvej prihlášky. Potom všetko
  znova zamkol do trezoru. Ráno to bezpečným spôsobom odošle do jeho kancelárie v Century City. Nijaké faxy ani emaily. Možno mu to radšej doručí osobne.
  Oprel sa, hodil si do úst ďalší keks a pozrel na hodinky. Boli presne dve hodiny. Od chvíle, čo dorazil do kancelárie, ubehla celá hodina, jemu to však pripadalo ako desať minút. Bolo príjemné znova to prežívať s takouto intenzitou. Rozhodol sa využiť dobrú náladu a ísť do laboratória. Zobral zo stola zvyšné keksy a vstal od stola.
  „Svetlo!"
  Už za sebou zatváral dvere temnej kancelárie, keď mu na stole zazvonil telefón. Podlá zvuku to bola jeho súkromná linka. Znova vošiel dnu.
  „Svetlo!"
  Jeho číslo malo len pár ľudí a medzi nich patrila aj Nicole. Rýchlo sa vrátil k stolu a pozrel na displej telefónu s identifikáciou volajúceho. Svietilo na ňom ODMIETNUTÉ, čo znamenalo, že to nemôže byť Nicole, pretože tá nemala aktivovanú službu zatajovania čísla. Na sekundu zaváhal, potom si však spomenul, že toto číslo má aj Cody Zeller, a zdvihol slúchadlo.
  „Pán Pierce?"
  Nebol to Cody.
  „Áno."
  „Tu je Philip Glass. Včera ste mi volali?" Aha, ten súkromný detektív, pomyslel si. Celkom som naňho zabudol.
  „Áno. Vďaka, že ste sa ozvali."
  „K odkazom som sa dostal až dnes. Čo pre vás môžem urobiť?"
  „Chcel by som sa s vami porozprávať o Lilly Quinlanovej. Je nezvestná a pred pár týždňami si vás najala jej matka z Floridy."
  „Áno, ale už pre ňu v tej veci nepracujem." Pierce ostal stáť pri stole, opierajúc sa rukou o monitor počítača.
  „To viem, ale napadlo mi, či by sme sa o tom predsa len nemohli porozprávať. Vivian Quinlanová to schválila. Ak chcete, môžete si to u nej preveriť. Máte ešte jej číslo?"
  Glass tak dlho nič nevravel, až sa Pierceovi zdalo, že to možno medzičasom ticho položil.
  „Pán Glass?"
  „Som tu, len premýšľam. Môžete mi povedať, prečo sa o to zaujímate?"
  „Pretože ju chcem nájsť."
  Zasa nasledovalo dlhé ticho a Pierce začínal chápať, že je vo veľmi nevýhodnej pozícii. S Glassom sa čosi dialo a on nevedel čo. Rozhodol sa, že naňho trocha pritlačí. Potreboval sa s ním stretnúť.
  „Som rodinný priateľ," zaklamal. „Vivian ma požiadala, aby som zistil, čo ste objavili."
  „Hovorili ste o tom s losangeleskou políciou?"
  Pierce zaváhal. Inštinktívne vedel, že ochota detektíva spolupracovať môže stáť práve na tejto otázke. Bleskovo si prebehol udalosti včerajšej noci, zvažujúc, či o nich Glass už vie, alebo nie. Bola nedeľa ráno. Policajti sa možno rozhodli počkať do pondelka, okrem iného preto, lebo Philip Glass nebol ústrednou postavou prípadu.
  „Nie," zaklamal znova. „Vivian má pocit, že ich to ani trocha nezaujíma."
  „Kto ste, pán Pierce?"
  „Prosím? Nerozumiem vám."
  „U koho pracujete?"
  „U nikoho. Teda presnejšie u seba."
  „Ste es dé?"
  „A to je čo?"
  „Ale, no tak!"
  „Nie, myslím to vážne, Nerozu... Aha, myslíte súkromný detektív. Nie, nie som es dé. Ako som vravel, som len rodinný priateľ."
  „Čím sa živíte?"
  „Som vedec. Chemik. Nechápem, čo to má spoločné s..." „Môžeme sa stretnúť dnes, ale nie v kancelárii. Dnes tam nepôjdem."
  „Dobre, tak kde a kedy?"
  „O hodinu v Cathode Ray's v Santa Monice. Poznáte to tam?"
  „Je to na Osemnástej, však? Budem tam. Ako sa spoznáme?"
  „Môžete si zobrať niečo výrazné?"
  Pierce sa sklonil, odomkol stôl a vybral zo zásuvky šiltovku s vyšitým modrým nápisom.
  „Budem mať sivú bejzbalku s nápisom MOLE." „Mole? Myslíte ten hmyz, čo ničí šaty?"
  Takmer sa nad tým nahlas rozosmial.
  „Nie, mole ako polovica slova molekuly. Kedysi dávno sa tak volalo softbalové družstvo mojej firmy. Celé by sa to na čiapku nezmestilo."
  „Dobre. Uvidíme sa v Cathode Ray's. Príďte sám. Ak budem mať pocit, že ste si niekoho priviedli alebo že je to pasca, neuvidíte ma."
  „Pasca? O čom to..."
  Glass zavesil, skôr ako to stihol dopovedať.
  Vrátil slúchadlo do vidlice a nasadil si čiapku. Premýšľal o nečakaných otázkach aj o tom, čo mu povedal tesne pred koncom rozhovoru. Pripadalo mu to, akoby sa niečoho veľmi bál.
  
    
  
  
  Cathode Ray's bola kaviareň tretej generácie. Väčšina hostí mala so sebou ak už nie prenosný počítač, tak aspoň elektronický diár. Mali tam otvorené dvadsaťštyri hodín denne a pri každom stole ste mohli využiť vysokorýchlostné pripojenie na internet. Podnik stál neďaleko univerzity a štvrte Westside s filmovými štúdiami a počítačovými firmami, no nebol napojený na žiadnu z nich. Práve preto ho mali ľudia radi.
  Aj Pierce doň už párkrát zavítal, hoci nechápal, prečo si ho ako miesto na stretnutie vybral práve Glass. V telefóne mu totiž pripadal ako starší človek s unaveným, vážnym hlasom. Taký by jednoducho nemohol splynúť s ostatnými hosťami v Cathode Ray's. Z toho, čo vravel, priam sršala paranoja, takže sa absolútne nedalo odhadnúť, prečo si vybral práve toto miesto.
  Presne o tretej vošiel dnu a bleskovo prebehol pohľadom po hosťoch, hľadajúc medzi nimi postaršieho detektíva. Nikto sa nepostavil ani naňho nepozrel. Prešiel do radu na kávu.
  Pred odchodom z kancelárie si strčil do vrecka zvyšné drobné z pohára. Kým čakal, nenápadne ich prepočítal. Vyšlo mu, že má akurát na obyčajnú strednú kávu a pár mincí do krčahu na prepitné.
  Pridal si do kávy riadnu dávku smotany a cukru a odniesol si ju k voľnému stolu v kúte. Snažil sa piť ju čo najpomalšie, aj tak sa však cítil trápne, pretože trvalo celých dvadsať minút, kým k nemu pristúpil nízky chlap v čiernom tričku a džínsoch. Bol hladko oholený, mal hlboko posadené oči a bol oveľa mladší, než Pierce čakal. Maximálne mu mohlo ťahať tak na štyridsiatku. Neniesol si kávu a šiel rovno k stolu.
  „Pán Pierce?"
  Pierce mu nastrčil ruku.
  „Pán Glass?"
  Detektív odsunul stoličku na opačnej strane a posadil sa bez toho, aby ponúkanú ruku prijal.
  „Ak vám to neprekáža, rád by som videl váš preukaz totožnosti."
  Pierce položil šálku na tanierik a siahol do vrecka. „To nie je zlý nápad. Môžem vidieť váš?"
  Keď sa obaja ubezpečili, že hovoria s tým pravým, Pierce sa oprel a pomaly si Glassa premeral. Pripadal mu ako veľký muž napchatý do malého tela. Vyžarovalo z neho veľké napätie, akoby ho zvierala vlastná koža.
  „Nechcete si zobrať kávu, kým sa pustíme do reči?"
  „Nie. Kofeín neužívam."
  Celkom sa to k nemu hodilo.
  „Tak by sme asi mali prejsť rovno k veci. Načo toľký strach?" „Prosím?"
  „No veď viete  ,príd'te sám', ,čím sa živíte' a tak ďalej. Pripadá mi to trocha čudné." Glass navonok súhlasne prikývol. „Čo viete o Lilly Quinlanovej?" „Viem, čím sa živila, ak narážate na to." „A čo to bolo?"
  „Bola profesionálna pánska spoločníčka. Inzerovala na internete. Som si skoro istý, že pracovala pre chlapa menom Billy Wentz. Je to čosi ako digitálny pasák. Udržuje server, na ktorom mala svoju stránku. Myslím, že ju zatiahol aj do iných vecí  nakrúcanie pre pornografické stránky a tak podobne. Zdá sa, že účinkovala aj na sadomasochistickej scéne."
  Keď sa zmienil o Wentzovi, Glass ešte viac znervóznel. Prekrížil si ruky na hrudi a naklonil sa dopredu.
  „Hovorili ste s Wentzom aj osobne?"
  Pierce pokrútil hlavou.
  „Nie, ale pokúšal som sa o to. Včera som bol v Enterpreneurial Concepts Unlimited. Je to spoločnosť zastrešujúca jeho stránky. Pýtal som sa naňho, no nebol tam. Ale prečo mám pocit, že vám hovorím veci, ktoré už viete? Pozrite sa, neprišiel som na otázky odpovedať, ale klásť ich."
  „Môžem vám povedať len veľmi málo," vyhlásil detektív. „Špecializujem sa na vyhľadávanie nezvestných. Vivian Quinlanovej ma odporučil jeden známy z oddelenia nezvestných osôb losangeleskej polície. Zaplatila mi len na jeden týždeň. Za ten čas som Lilly nenašiel ani sa nedozvedel nič nové o jej zmiznutí."
  Pierce nad tým dlho premýšľal. Bol predsa amatér a za menej ako dvadsaťštyri hodín zistil oveľa viac. Pochyboval, že tento človek je taký neschopný, ako sa tvári.
  „Ale o jej stránke viete, však? Myslím na L. A. Darlings."
  „Áno. Vraj pracovala ako pánska spoločníčka a dalo sa ju ľahko zohnať. L. A. Darlings je jedna z najobľúbenejších stránok v tejto branži."
  „Našli ste jej dom? Hovorili ste s jej domácim?"
  „Nie. Ani jedno, ani druhé."
  „A čo Lucy LaPortová?"
  „Kto?"
  „V reklame používa meno Robin. Jej stránka je prepojená s Lillinou."
  „Aha, jasné. Robin. Áno, s ňou som hovoril po telefóne. Bolo to veľmi stručné. Nebola ochotná spolupracovať so mnou."
  Pierce mal podozrenie, že to nie je pravda. Keby s ňou naozaj hovoril súkromný detektív, asi by mu to povedala. Rozhodol sa, že si to u nej preverí.
  „Kedy to bolo? Myslím telefonát s Robin."
  Glass mykol plecom.
  „Pred tromi týždňami. Zavolal som jej hneď na začiatku. Bola medzi prvými, s kým som o tom hovoril." „Stretli ste sa s ňou aj osobne?"
  „Nie. Čosi mi do toho prišlo a pani Quinlanová po týždni vyhlásila, že mi už nemôže ďalej platiť. Tým sa to pre mňa skončilo."
  „Čo vám do toho prišlo?"
  Glass neodpovedal.
  „Hovorili ste s Wentzom, však?"
  Glass si mlčky pozrel na prekrížené ruky.
  „Čo vám povedal?"
  Detektív si odkašlal.
  „Teraz ma dobre počúvajte, pán Pierce. Od Billyho Wentza sa radšej držte čo najďalej." „Prečo?"
  „Pretože je nebezpečný. Pretože sa dostávate do oblasti, o ktorej nič neviete. Ak si nedáte pozor, môžete prísť k vážnemu úrazu."
  „To sa stalo aj vám? Prišli ste k úrazu?"
  „Teraz nehovoríme o mne, ale o vás."
  K vedľajšiemu stolu sa posadil muž s ľadovou bielou kávou. Glass si ho premeral paranoidným pohľadom. Muž vytiahol z vrecka PalmPilot, otvoril ho a pustil sa do práce. Glassa s Pierceom si vôbec nevšímal.
  Detektív zmenil polohu a pošúchal si ruky.
  „Viete, že..."
  Zarazil sa a už nič nevravel. Pierce ho musel posúriť. „Čo mám vedieť?"
  „To, že jedinou skutočne zárobkovou činnosťou na internete je prevádzkovanie erotických stránok."
  „Počul som o tom. Čo to má spoločné s..."
  „Len v našej krajine sa ročne na elektronický sex utratí vyše desať miliárd dolárov. Väčšina z toho na internete. Je to obrovské odvetvie, často prepojené s najväčšími koncernami. Má prístup všade  na všetky počítače a dokonca aj na väčšinu televízorov. Zapnete si telku a vďaka AT a T si môžete objednať tvrdé porno. Pripojíte sa na internet a zavoláte si nejakú tú Lilly Quinlanovú rovno až domov."
  Hovoril to tónom, ktorý Pierceovi pripomínal rozohneného kazateľa.
  „Viete, že Wentz predáva licencie po celej krajine? Preveroval som to. Päťdesiattisíc za jedno mesto. Pobočky L. A. Darlings nájdete pod menami ako New York Darlings, Vegas Darlings, Miami, Seattle, Denver Darlings a tak ďalej. Máte na nich ponuku pre všetky predstaviteľné sexuálne orientácie a úchylky. Ten chlap..."
  „To všetko viem," prerušil ho Pierce. „Zaujíma ma však len Lilly Quinlanová. Čo to má spoločné s tým, čo sa jej stalo?"
  „To neviem," pripustil Glass. „Snažím sa vám len vysvetliť, že sa v tom krútia obrovské prachy. Také, pre aké sú ľudia ochotní urobiť všetko. Preto vám vravím, držte sa od Billyho Wentza čo najďalej."
  Pierce sa odtiahol a znova si ho premeral.
  „On vás dostal, však? Čo spravil? Vyhrážal sa vám?"
  Detektív pokrútil hlavou. Očividne o tom nebol ochotný hovoriť.
  „Na mňa sa vykašlite. Prišiel som len preto, lebo vám chcem pomôcť. Musel som vás varovať, aby ste vedeli, ako blízko k ohňu ste sa dostali. Držte sa od neho čo najďalej. Už neviem, ako to viac zdôrazniť. Čo najďalej!"
  Pierce cítil, že Glass to varovanie myslí úprimne. Ani svoj strach nepredstieral. Nepochybne sa mu do cesty postavil Billy Wentz a na smrť ho vystrašil.
  „Dobre," prikývol. „Budem sa od neho držať čo najďalej."
   
  
  
  
  Po stretnutí s Philipom Glassom sa chvíľu pohrával s myšlienkou vrátiť sa do laboratória, no napokon si musel priznať, že súkromný detektív dokonale naštrbil jeho odhodlanie viac sa v danej veci nevŕtať. Preto si namiesto do práce zašiel do Lucky Marketu na bulvári Oceán Park a naložil si plný vozík potravín aj ďalších vecí do nového bytu. Zaplatil kreditnou kartou, všetko to naložil do kufra svojho BMW a až potom si uvedomil, že kým to vynosí do bytu, bude sa musieť niekoľkokrát obrátiť. Predtým videl susedov s malými vozíkmi ako zo supermarketu. Vozili si v nich domov nákupy. Teraz pochopil, že to nie je najhorší nápad.
  Na prvú cestu si zobral plastový kôš na bielizeň a naložil doň všetky veci, ktoré sa mohli pokaziť a ktoré potreboval čím skôr uložiť do chladničky. Vykročil s nimi k výťahom. Pri dverách do pivnice s boxmi pre jednotlivé byty stáli dvaja muži, čo mu pripomenulo, že si musí kúpiť zámku na svoj box a premiestniť doň kopy spisov uložených v garáži domu na Amalfi Drive. Mal by si priniesť aj surf.
  Jeden z mužov pristúpil k výťahu a privolal ho. Pierce si s ním kývol na pozdrav. Tí dvaja mu pripadali ako párik homosexuálov. Jeden mal po štyridsiatke, drobnú postavu a veľké brucho. Na výške mu pridávali špicaté čižmy s vysokými opätkami. Druhý bol oveľa vyšší, tvrdší a mladší, no jeho podvedomé gestá akoby naznačovali, že patrí k tomu prvému.
  Dvere výťahu sa otvorili. Muži nechali Piercea nastúpiť, vošli za ním a spýtali sa, na ktoré poschodie ide. Keď sa dvere zasa zavreli, menší stlačil jedenástku. . „Aj vy bývate na jedenástom?" spýtal sa Pierce. „Ja som sa prisťahoval len pred pár dňami."
  „Sme tu na návšteve," odsekol muž.
  Pierce prikývol a obrátil pozornosť k blikajúcim číslam nad dverami. Možno to spôsobilo nedávne stretnutie s vystrašeným Glassom alebo to, ako sa menší z mužov nenápadne pozeral na jeho odraz v chrómovom ráme dverí, no spolu so stúpajúcim výťahom rástli aj jeho obavy. Spomenul si aj na to, ako stáli pri dverách do pivnice a k výťahom prešli až vo chvíli, keď sa tam objavil on. Akoby tam na niečo čakali. Na niečo alebo na niekoho.
  Výťah zastal na jedenástom poschodí a dvere sa ticho otvorili. Muži odstúpili, aby medzi nimi mohol prejsť. Pevne zovrel oboma rukami kôš na bielizeň a kývol im.
  „Choďte," povedal. „A mohli by ste mi stisnúť prízemie? Zabudol som si vybrať schránku."
  „V nedeľu pošta nechodí," namietol menší.
  „Nie, ale ja som ju nevyberal ani včera."
  Nikto sa ani nepohol. Všetci traja tam stáli ako sochy. Dvere sa začali zatvárať, no menší z mužov na ne tvrdo zatlačil. Neochotne sa znova otvorili, akoby sa spamätávali z ťažkého úderu. Napokon sa menší chlap obrátil k Pierceovi.
  „Vyser sa na poštu, Henry. Ideme von, jasné? Nemám pravdu, Dvojstovka?"
  Druhý z mužov, ktorý očividne dostal prezývku podľa svojej výšky, drsne schmatol Piercea za ramená, zvrtol sa aj s ním a vyhodil ho na chodbu. Urobil to tak silno, že ním tresol o dvere miestnosti s elektromermi na opačnej strane. Pierceovi to vyrazilo dych. Kôš mu hlasno spadol na zem.
  „Len pokojne, Dvojstovka. Vezmi mu kľúče."
  Pierce stále nevedel chytiť dych. Chlap s prezývkou Dvojstovka ho jednou rukou pritlačil o stenu a druhou mu začal prehľadávať vrecká. Keď v jednom nahmatal kľúče, vytiahol ich a podal komplicovi.
  „Okej."
  Menší šiel vpredu. Očividne presne vedel, kam má ísť. Obor za ním tlačil otraseného Piercea. Ten po pár krokoch konečne chytil dych a pokúsil sa niečo povedať, no muž mu zakryl ústa mamuťou dlaňou. Menší výhražné zdvihol prst bez toho, aby sa k nim otočil.
  „Ešte nie, kamoško. Najprv poďme dnu, nech nerušíme susedov, viac než je naozaj nutné. Koniec koncov, prisťahoval si sa len prednedávnom. Nechceš si hneď na začiatku urobiť zlú povesť."
  Kráčal so sklonenou hlavou, prezerajúc si Pierceove kľúče. „Bavorák," poznamenal.
  Pierce si uvedomil, že kľúč od auta má aj firemný emblém.
  „Milujem bavoráky. Je v nich dokonalá kombinácia sily, luxusu a solídnosti. Niečo také sa u áut ťažko hľadá, rovnako ako u žien."
  Až teraz sa otočil a obdaril Piercea žiarivým úsmevom. Potom na druhý pokus odomkol dvere bytu. Dvojstovka sotil Piercea dnu a prinútil ho sadnúť si na gauč. Potom odstúpil, aby urobil miesto menšiemu komplicovi. Ten si všimol na operadle gauča telefón a zdvihol ho. Pierce mohol len sledovať, ako sa hrá s ovládačmi a prezerá si zoznam volajúcich.
  „Nenudil si sa, Henry," prehodil, pozerajúc na displej. „Philip Glass..."
  Spýtavo pritom pozrel na Dvojstovku, stojaceho pri dverách na chodbu, s obrovskými rukami prekríženými na hrudi.
  „Nie je to ten ksicht, s ktorým sme hovorili pred pár týždňami?"
  Obor prikývol. Pierce si uvedomil, že Glass mu volal najprv domov a až potom do práce.
  Muž prechádzal pamäťou telefónu, až kým nenarazil na známe číslo. Bolo to vidieť podľa toho, ako sa mu rozžiarili oči.
  „Aha. Takže teraz pre zmenu volá Robin tebe. Úžasné. Jednoducho úžasné."
  Z jeho hlasu bolo jasné, že v skutočnosti mu to vôbec nepripadá úžasné a pre Lucy LaPortovú to zrejme bude mať bolestné následky.
  „O nič nešlo," bránil ju Pierce. „Nechala mi len jeden odkaz. Ak chcete, môžem vám ho prehrať. Uložil som si ho."
  „Zamilovali ste sa do seba, čo?"
  „Nie."
  Muž sa s falošným úsmevom obrátil ku komplicovi. Potom bez výstrahy z celej sily tresol Piercea do tváre slúchadlom.
  Pierceovi sa zatmelo pre očami a hlavou mu preletela obrovská bolesť. Nevedel, či má oči zavreté, plné krvi alebo či oslepol. Podvedome sa schúlil na gauči do klbka pre prípad, že by nasledoval ďalší úder. Kdesi v diaľke registroval, ako naňho ten chlap kričí, nevedel však rozoznať, čo vraví. Napokon ho čiesi silné ruky surovo zdrapli za ramená a zdvihli z gauča..
  Cítil, ako si ho Dvojstovka prehodil cez plece. Kamsi ho niesol. Zvuk zasúvacích dverí mu prezradil, že na balkón. Na tvári zacítil chladný morský vzduch.
  „Čo to..." vysúkal zo seba.
  Náhle mu už do žalúdka netlačilo chlapovo tvrdé plece a namiesto toho začal kamsi padať dolu hlavou. Podvedome napol všetky svaly a z úst sa mu vydral posledný výkrik v živote. Potom ho však ktosi v poslednej chvíli pevne chytil za členky. Náhle prestal prudko padať a tresol hlavou o drsnú betónovú stenu.
  Ale aspoň už nepadal.
  Prešlo niekoľko sekúnd. Pierce zdvihol ruky a opatrne sa dotkol očí a nosa. Mal ho po celej dĺžke rozseknutý. Silno krvácal. Utrel si oči a pootvoril ich. Jedenásť poschodí pod sebou videl zelený trávnik s lavičkami. Na dekách sa tam povaľovalo niekoľko bezdomovcov. Vo veľkých hustých kvapkách na nich padala jeho krv. Zhora ho ktosi oslovil.
  „Hej, ty tam dolu! Počuješ ma?"
  Nič na to nepovedal a ruky, ktorého ho držali, ním zatriasli tak silno, až sa znova udrel o stenu. „Už ma počúvaš?"
  Vypľul na stenu krv, ktorej mal plné ústa, a s námahou odvetil: „Áno. Počúvam." „To je dobre, pretože teraz už asi vieš, kto som." „Asi áno."
  „Fajn. Aspoň si ušetríme mená. Chcel som mať len istotu, že si dokonale rozumieme." „Čo chcete?"
  V polohe dolu hlavou sa mu rozprávalo len veľmi ťažko. Do úst mu neprestajne prúdila krv.
  „Čo chcem? Nuž, v prvom rade som si ťa chcel poriadne obzrieť. Keď sa ti niekto dva dni hrabe v súkromí, budeš chcieť vedieť, ako vyzerá, no nie? Veru tak. No a potom som ti chcel dať dobrú radu. Dvojstovka?"
  Obor zdvihol Piercea do výšky Stále visel dolu hlavou, no tvár mal na úrovni zábradlia. Menší z mužov si čupol, aby mu hľadel priamo do očí. Delili ich len oceľové tyče.
  „Chcel som ti naznačiť, že si dostal nielen zlé číslo, ale skoro si sa ocitol na druhom svete. Máš asi tak tridsať sekúnd na to, aby si sa rozhodol, či tam naozaj chceš ísť, alebo sa vrátiš do toho svojho sveta. Rozumieš, čo ti hovorím?"
  Pierce prikývol a rozkašlal sa.
  „Rozu... Chrr... Skončil som s tým."
  „Veru tak, skončil si. Mal by som ťa nechať spadnúť, nech si to užiješ naplno. Nechcem však vyvolávať zbytočný rozruch, preto to neurobím. Poviem ti však jedno, kamoško  ešte raz ťa nachytám, ako strkáš nos do mojich vecí, a poletíš jedna radosť. Jasné?"
  Pierce prikývol. Muž, o ktorom nepochyboval, že je Billy Wentz, natiahol ruku pomedzi tyče zábradlia a potľapkal ho po líci.
  „Takže odteraz sa správaš ako dobrý chlapec."
  Postavil sa a kývol na kumpána. Ten zdvihol Piercea ešte vyššie a hodil ho na balkón. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo zastaviť pád rukami, takže si uchránil dobitú hlavu, a schúlil sa do rohu. Potom obrátil pohľad na dvojicu útočníkov.
  „Máš tu parádny výhľad," poznamenal menší z nich. „Koľko za to platíš?"
  Pierce pozrel na oceán a vypľul z úst krv, čo sa mu v nich hromadila.
  „Tritisíc."
  „Kristaboha! Za to môžem mať tri kurevské byty!"
  Pierce bojoval s bezvedomím, no nemohol neuvažovať, ako to Wentz myslí. Hovorí o troch miestach pre kurvy alebo len nadáva? Pokúsil sa striasť zo seba mrak, ktorý mu zastieral mozog. Napadlo mu, že okrem neho je vo vážnom ohrození aj Lucy LaPortová.
  Znova vypľul krv na balkón.
  „A čo Lucy? Čo s ňou chcete urobiť?"
  „Lucy? Kto je to, doriti?"
  „Myslím Robin."
  „Aha, naša malá Robin! Vieš, Henry, to je fakt dobrá otázka. Slušne mi totiž zarába, takže pri nej budeme musieť byť opatrnejší. Kým sa k nej dostaneme, budem sa musieť upokojiť. Nech s ňou urobíme čokoľvek, môžeš mať istotu, že to na jej telíčku nezanechá viditeľné stopy. Aspoň nie natrvalo. O také dvatri týždne bude ako nová."
  Pierce zašuchtal nohami na betóne, snažiac sa vstať, no nešlo mu to. Bol na to priveľmi dezorientovaný a oslabnutý.
  „Daj jej pokoj," povedal tak rázne, ako len vládal. „Využil som ju bez toho, aby vedela, o čo ide."
  Vo Wentzových očiach sa objavil nový plameň. Bolo vidieť, ako v ňom rastie zlosť. Dokonca sa jednou rukou chytil zábradlia, akoby ho tie slová mohli zhodiť z nôh.
  „Vraj ju mám nechať na pokoji!"
  „Prosím," naliehal naňho Pierce. „Nič nespravila. To len ja. Nechaj ju na pokoji."
  Wentz pozrel na komplica, trpko sa usmial a pokrútil hlavou.
  „Veril by si tomu? Také hovno, a opováži sa komandovať ma!"
  Otočil sa naspäť k Pierceovi, urobil krok jeho smerom a z celej sily ho kopol. Pierce to čakal, takže väčšinu úderu odblokoval predlaktím, ostrá špička topánky ho však aj tak zasiahla do rebier a celým telom mu znova preletela bolesť. Zdalo sa mu, že mu praskli minimálne dve rebrá.
  Ešte viac sa schúlil, snažiac sa brániť pred kopancami a bojujúc s neznesiteľnou bolesťou v hrudi. Wentz sa však namiesto ďalších úderov sklonil a začal naňho revať s takou zúrivosťou, až ho celého oprskal slinami.
  „Neopovažuj sa mi hovoriť, ako mám riadiť svoje veci, doboha! Neopovažuj sa! Kurva!"
  Vystrel sa a oprášil si ruky.
  „A ešte niečo  ak niekomu povieš o našom malom rozhovore, ponesieš za to následky. Vážne následky, a nielen ty. Aj Robin a ďalší ľudia, ktorých máš rád. Rozumieš, čo ti hovorím?"
  Pierce slabo prikývol.
  „Tak to povedz!"
  „Rozumiem tým následkom."
  „Fajn. Tak my už pôjdeme. Dvojstovka?"
  Obaja odišli a Pierce ostal sám na balkóne, bojujúc o dych a schopnosť myslieť, snažiac sa potlačiť temnotu, ktorá ho chcela obklopiť zo všetkých strán.
  
  
  
  
  
  
  Doplazil sa do spálne, vybral z jednej škatule tričko a priložil si ho na tvár, aby potlačil krvácanie. Po chvíli sa s námahou postavil a šiel sa na seba pozrieť do kúpeľne. Tvár mu rýchlo opúchala a začínala hrať všetkými farbami. Nos mal taký napuchnutý, že mu prekážal v zornom poli, a rany sa mu následkom puchnutia čoraz viac otvárali. Najviac krvácal dovnútra. Vedel to podľa toho, ako často sa mu ústna dutina zaplnila krvou. Vedel, že musí ísť do nemocnice, no najprv chcel varovať Lucy LaPortovú.
  Prešiel k telefónu v obývačke. Snažil sa vyvolať z pamäte Lucino číslo, no displej ostal tmavý. Priložil si slúchadlo k uchu. Nevydávalo vôbec nijaký tón. Aparát bol rozbitý buď od úderu do jeho hlavy, alebo od toho, ako ho Wentz hodil na zem.
  S tričkom pričapeným na tvár a slzami v očiach začal hľadať súpravu pre zemetrasenie, ktorú objednal spolu s nábytkom. Pred tým, ako ju kúpili, mu Monica ukázala, čo všetko obsahuje. Vedel, že v nej nájde lekárničku, baterku s monočlánkami, desať litrov vody, nejaké to sušené jedlo a ďalšie veci, okrem iného aj jednoduchý telefón, ktorý funguje aj v prípade výpadku elektriny. Stačilo ho zapnúť do steny a volať.
  Škatuľu so súpravou našiel v skrini v spálni. Kým sa mu ju podarilo otvoriť, celú ju zakrvavil. V jednej chvíli stratil rovnováhu a skoro sa zvalil na zem. Uvedomil si, že rýchlo slabne. Nepochybne to spôsobila strata krvi a klesajúca hladina adrenalínu. Napokon predsa našiel telefón, strčil ho do zásuvky pri posteli a spokojne skonštatoval, že funguje. Teraz už potreboval len Robinino číslo.
  Mal ho napísané v diári, ten však ležal dolu v aute. Nemal šancu dostať sa k nemu, skôr ako zamdlie. Vlastne ani nevedel, kde má kľúče. Po chvíli si spomenul, že naposledy ich videl vo Wentzových rukách.
  Oprel sa o stenu a zavolal na informácie pre Venice. Požiadal operátorku, aby mu vyhľadala Lucy LaPortovú. S takým menom tam nemali evidovanú nijakú ženu, a to ani s utajeným číslom.
  Pomaly skízol na podlahu pri posteli. Začínala ho premáhať panika. Musel ju varovať, ale nevedel ako. Potom si na čosi spomenul a zavolal do laboratória. Nik to nezdvihol. Pre laborantov bola nedeľa jediný voľný deň v týždni. Od pondelka do soboty dreli ako kone, no v nedeľu tam chodili len veľmi zriedka. Skúsil aj domáce, aj pracovné číslo Charlieho Condona, na oboch sa mu však ozval len odkazovač.
  Napadlo mu, či by nemohol zavolať Codymu Zellerovi, no hneď to zavrhol, pretože ten nikdy nedvíhal telefón. Ak s ním niekto chcel hovoriť, musel mu zavolať na operátor a čakať, kedy sa mu uráči ozvať sa.
  A potom náhle prišiel na to, čo musí urobiť. Vyťukal známe číslo a čakal. Po štyroch zazvoneniach sa zo slúchadla ozvala Nicole.
  „To som ja. Potrebujem tvoju pomoc. Môže ísť o..." „Kto je tam?" „Ja, Henry."
  „Máš čudný hlas. Čo to..."
  „Nicki!" zakričal zúfalo. „Dobre ma počúvaj. Je to nesmierne naliehavé. Potrebujem tvoju pomoc. O ostatnom sa porozprávame neskôr. Potom ti to vysvetlím."
  „Okej," odvetila tónom, ktorý prezrádzal, že ju bohvieako nepresvedčil. „O čo ide, že je to také naliehavé?"
  „Si pripojená na internet?"
  „Áno. Áno. Ešte som nedala ani ponuku na predaj domu. Neviem, či..."
  „Dobre. Fajn. Choď k počítaču. Hneď!"
  Vedel, že Nicole má linku DSL. Kedysi sa mu to nepáčilo, pretože to mohlo znamenať ohrozenie bezpečnosti dát, no teraz im to urýchli prácu.
  Keď sa posadila k počítaču, dala si na hlavu slúchadlá, napojené na telefón.
  „Okej. Musíš ísť na stránku pomlčka darlings bodka com."
  „Ty žartuješ! Veď to je nejaký..."
  „Urob to! Inak by niekto mohol prísť o život!"
  „Dobre, dobre. La pomlčka darlings bodka..."
  Čakal, kým sa jej natiahne úvodná stránka.
  „Okej, som tam."
  Snažil sa spomenúť si, ako vyzerala tá stránka. „Teraz prejdi do sekcie BLONDÍNKY."
  Zasa musel čakať. „Máš to?"
  „Robím, čo môžem. Aha, už to je. Čo ďalej?" Posúvaj sa cez zmenšeniny, kým nenájdeš Robin. Klikni na ňu."
  „Okej. Mám Robin. Tie prsia musia byť umelé." „Povedz mi jej číslo."
  Ako ho čítala, uvedomil si, že si ho pamätá. Bolo to správne číslo.
  „Zavolám ti neskôr."
  Prerušil spojenie, a len čo sa mu znova ozval oznamovací tón, vyťukal Robinino číslo. Začínala sa mu krútiť hlava. Videl už len veľmi hmlisto. Po piatich zazvoneniach ho systém prepojil do hlasovej schránky.
  „Dočerta!"
  Nevedel, čo robiť. Nemohol za ňou poslať policajtov. Vlastne ani nevedel, kde býva. Po stručnom privítaní sa ozvalo zapípame a systém začal nahrávať odkaz. Pierce mal pocit, že sa mu napuchnutý jazyk nezmestí do úst.
  „Lucy, to som ja, Henry. Bol tu Wentz. Dobil ma a myslím, že teraz ide za tebou. Keď dostaneš tento odkaz, okamžite zmizni čo najďalej. Jednoducho vypadni, a keď budeš na nejakom bezpečnom mieste, zavolaj mi."
  Pridal ešte svoje číslo a zavesil.
  Potom si znova priložil k tvári zakrvavené tričko a oprel sa o stenu za sebou. Adrenalín a endorfíny, ktoré ho zaplavovali počas Wentzovho útoku, pomaly vyprchávali a namiesto nich nastupovala neznesiteľná bolesť. Prenikala mu celým telom. Zdalo sa mu, že ho bolí úplne každý sval a kĺb. Vlastnú tvár vnímal ako blikajúci neónový pútač, z ktorého však namiesto svetla rytmicky vychádza bolesť. Jediné, po čom túžil, bolo zamdlieť a prebrať sa, až keď bude po všetkom.
  Znova zdvihol slúchadlo, snažiac sa pritom čo najmenej hýbať. Naslepo stisol tlačidlo opakovaného vykrúcania a čakal. Znova sa dovolal len do schránky. Mal chuť nahlas zahrešiť, no vedel, že by ho to priveľmi bolelo. Nahmatal vedľa seba telefón a položil slúchadlo do vidlice.
  Ani ho nestihol pustiť, keď telefón zazvonil. Bolestne si priložil slúchadlo naspäť k uchu.
  „Hm?"
  „To som ja, Nicki. Môžeš hovoriť? Si v poriadku?" „Nie."
  „Mám ti zavolať neskôr?"
  „Nie. My'ím, že nie som v po'a'u."
  „Čo sa deje? Prečo hovoríš tak smiešne? Načo si potreboval číslo tej ženskej?"
  Aj napriek bolesti a strachu ho premohol hnev, že o Lucy hovorí ako o „tej ženskej".
  „To je na d'hé ho'o'enie a ja... Ja..."
  „Henry! Čo je ti? Si zranený? Počuješ ma, Henry?"
  Pomaly sa zosúval, až kým neležal na zemi celý. Hneď nato sa mu kdesi v hlbinách mysli objavilo výrazné varovanie. Ak takto ostane, mohlo by ho to stáť život. Pred očami sa mu mihli správy o viacerých rockových hviezdach, ktoré sa zadusili vlastnými zvratkami. Telefón mu vypadol z ruky. Ležal kdesi vedľa neho, on však nevedel kde. Kdesi vpravo počul slabučký hlas, kričiaci jeho meno. Pomyslel na trpký koniec Jimiho Hendrixa a rozhodol sa, že on sa vlastnou krvou nezadusí. Pokúsil sa spievať, aby nezamdlel. 
  ,,'Suze me why I iss the sy..."
  Z nejakého dôvodu nedokázal vysloviť „k". Bolo to čudné, no onedlho mu prestalo záležať aj na tom. Slabučký hlas po jeho pravici ustal a namiesto neho sa v tme, ktorá ho obklopovala, ozýval len akýsi hrozný hrmot. Už nevidel vôbec nič, no temnota sa mu z akéhosi dôvodu celkom páčila.
  
  
  
  
  
  
  Žena, ktorú v živote nevidel, mu prechádzala prstami po vlasoch. K tomu, aká bola odťažitá a povrchná, sa toto intímne gesto vôbec nehodilo. Naklonila sa bližšie, až mal pocit, že ho chce pobozkať, ona mu však namiesto toho položila ruku na čelo. Potom vytiahla akýsi nástroj  baterku  a posvietila mu do oboch očí. Hneď nato sa ozval mužský hlas.
  „Rebrá," vravel. „Trojka a štvorka. Možno aj prerazené pľúca."
  „Ak mu cez ten nos nasadíme masku, vyletí nám po plafón," povedala žena.
  „Niečo mu dám," zakontroval muž.
  Až teraz ho Pierce uvidel. Vošiel mu do zorného poľa s injekčnou striekačkou v jednej a akýmsi miniatúrnym sprejom v druhej ruke. Postriekal mu ruku, pichol injekciu a o chvíľu sa mu po celom tele rozlial príjemný, akoby známy pocit. Usmial sa a hneď nato sa takmer nahlas rozosmial. Teplo a pochopenie, dodávané ihlou rovno do žily. Ďalší zo zázrakov chémie. Vybral si správny odbor.
  „Potrebujem ďalšie popruhy," vyhlásila žena. „Pôjdeme vertikálne."
  Pierce netušil, čo to znamená. Oči sa mu zatvárali. Posledné, čo videl, kým sa ponoril do slastnej tmy, bol policajt, stojaci priamo nad ním.
  „Zvládne to?" pýtal sa.
  Odpoveď už nepočul.
  Keď sa prebral, stál, akoby však nie naozaj. Otvoril oči a zistil, že všetci sú pri ňom  žena s baterkou, muž s injekciou aj policajt. Bola tam aj Nicole. Pozerala naňho so slzami v tmavých zelených očiach, no jemu aj tak pripadala krásna. Jej pleť bola hnedá a hladká, a vo vlasoch zviazaných vzadu do voľného chvosta sa jasne vynímali plavé pramene.
  Výťah, v ktorom sa nachádzali, sa pohol a on mal pocit, že sa z toho povracia. Snažil sa varovať ostatných, nevedel však pohnúť sánkou. Bolo to, akoby ho niekto pevne priviazal k stene. Skúsil sa od nej odlepiť, no nešlo to. Nedokázal ani otočiť hlavu.
  Pozrel Nicole do očí. Jemne ho pohladila po líci.
  „Vydrž, Hewlett," povedala. „Všetko bude dobré."
  Všimol si, že je oveľa vyšší ako ona. Oveľa vyšší než kedysi. V kabíne sa ozývalo pravidelné pípanie. Nepríjemne mu rezonovalo v hlave. Potom sa dvere otvorili, muž so ženou sa postavili k nemu a vyšli s ním von. Až potom pochopil, čo znamená „ísť vertikálne".
  Len čo boli vonku, spustili ho do horizontálnej polohy, vysunuli kolieska a vyrazili k východu. Viacerí ľudia si ho zvedavo obzerali. Bol medzi nimi aj vážne sa tváriaci vrátnik, ktorého meno nepoznal. Naložili ho do sanitky. Vôbec necítil bolesť, no mal problémy s dýchaním. Každý nádych preňho znamenal ťažkú prácu.
  Po chvíli si uvedomil, že vedľa neho sedí Nicole. Zdalo sa, že už neskrývane plače.
  Vo vodorovnej polohe sa dokázal aspoň trocha hýbať. Pokúsil sa hovoriť, no znelo mu to ako rozmazaná ozvena odniekiaľ z diaľky. Do zorného poľa sa mu dostala tá žena  sanitárka. Sklonila sa nad ním.
  „Nehovorte," povedala mu. „Máte masku."
  No to je mi novinka, pomyslel si. Všetci máte na tvárach masky. Znova sa pokúsil prehovoriť, tentoraz tak silno, ako len vládal. Stále to znelo čudne.
  Sanitárka sa k nemu znova sklonila a zložila mu kyslíkovú masku.
  „Rýchlo. Čo je? Nemôžete ju mať dolu dlho." Pozrel na Nicole, sediacu za ňou. „Zožeň Lucy. Vez'i ju 'reč."
  Na tvári sa mu znova ocitla maska. Nicole sa k nemu naklonila so zmäteným výrazom v tvári. „Lucy? Kto je Lucy, Henry?" ,,'yslí'..."
  Znova mu zložili masku. „Ro'in. Za'olaj jej."
  Nicole prikývla. Pochopila, čo jej vraví. Sanitárka mu nasadila masku.
  „Neboj sa. Urobím to, len čo dorazíme do nemocnice. Mám so sebou jej číslo."
  „Nie! Hneď!" zareval cez masku na ústach.
  Nicole otvorila drobnú kabelku a vybrala z nej mobil aj malý záznamník. Potom vyťukala číslo a priložila si aparát k uchu. Po chvíli mu ho nastavila, aby počul, čo sa z neho ozýva. Bol to Lucin hlas. Dovolala sa do odkazovej schránky. Sťažka si vzdychol a pokúsil sa pokrútiť hlavou, no nemohol.
  „Len pokojne," vystríhala ho sanitárka. „Nehýbte sa. Keď dorazíme na pohotovosť, odpútame vás."
  Zavrel oči. Najradšej by sa bol znova vrátil do tej teplej tmy. Tam, kde všetci rozumejú a nikto sa na nič nepýta. Najmä on sám.
  Onedlho tam aj naozaj bol.
  Nasledujúce dve hodiny, keď ho prezerali na pohotovosti, ošetrovali a hospitalizovali v nemocnici, neustále upadal do bezvedomia a zasa sa z neho preberal. Hlava sa mu prečistila a celkom sa prebral až v nemocničnej izbe, kde sa spoza plastového závesu ozýval suchý kašeľ akéhosi ďalšieho pacienta. Pozrel opačným smerom a uvidel Nicole, sediacu na stoličke s mobilom pri uchu. Vlasy mala rozpustené, takže jej voľne padali na plecia. Vytŕčala z nich anténa mobilu. Mlčky ju pozoroval, až kým bez slova aparát nezaklapla.
  „Ni'i," povedal zachrípnuto. „Toto..."
  Stále nedokázal vysloviť „k" bez bolesti. Nicole sa postavila a pristúpila k nemu.
  „Henry. Ty si..."
  Spoza závesu sa znova ozval kašeľ.
  „Preložia ťa do samostatnej izby," oznámila mu. „Platí to poisťovňa." ,,'de som?"
  „V Nemocnici svätého Jána. Čo sa stalo, Henry? Policajti tam boli ešte skôr ako ja. Vraj im volali ľudia z pláže, že hore na jedenástom poschodí kohosi vyhadzujú z balkóna. Teba, Henry. Na vonkajšej stene je krv."
  Pozrel na ňu napuchnutými očami. Kvôli nim a obväzu na nose sa pozeral len cez malú štrbinu. Spomenul si, čo vravel Wentz tesne pred tým, ako odišiel.
  „Nevie'. Čo ho'orili?"
  „Vlastne už nič. Rozhodli sa prejsť si všetky dvere na poschodí a tie tvoje boli otvorené dokorán. Našli ťa v spálni. Prišla som, keď ťa odnášali. Bol tam aj akýsi detektív. Vravel, že ťa chce vypočuť."
  „Nič si nepamätám." Dalo mu to veľa práce, no dokázal to vysloviť. Už sa mu hovorilo o niečo ľahšie. Asi bude musieť chvíľu trénovať.
  „Henry, do čoho si sa to namočil?"
  „Neviem."
  „Kto je Robin? A Lucy? Kto sú tie ženy?" Náhle si spomenul, že ju musí varovať. „A... Ako dlho tu už som?" „Pár hodín."
  „Daj mi svoj mobil. Musím jej zavolať." „Volám jej každých desať minút. Stále sa mi ozýva len odkazovač."
  Zavrel oči, uvažujúc, či nedostala jeho odkaz a nepodarilo sa jej ujsť pred Wentzom. „Aj tak mi ho daj."
  „Urobím to sama. Asi by si sa nemal veľmi hýbať. Komu mám zavolať?"
  Nadiktoval jej číslo a kód svojej odkazovej schránky. Nezdalo sa, že by jej to pripadalo dôležité.
  „Máš osem odkazov."
  „Tie, čo sú pre Lilly, jednoducho vymaž. Nepočúvaj ich."
  Urobila to a ostal len jediný, ktorý mu dala vypočuť. Bol od Codyho Zellera.
  „Nazdar, Einstein. Mám pre teba niečo v tej veci, čo si chcel. Takže mi brnkni a porozprávame sa o tom. Zatiaľ čau, chlape!"
  Vymazal ho a vrátil aparát Nicole. „To bol Cody?" spýtala sa ho. „Áno," odvetil.
  „Myslela som si to. Prečo ťa stále volá Einstein? Znie to hrozne stredoškoláčky."
  „Nazval ma tak na vysokej."
  Stále ho bolelo, keď vyslovoval „k", no už sa to celkom dalo zniesť.
  „O čom to hovoril?"
  „O ničom dôležitom. Robil pre mňa na sieti pár vecí."
  Takmer jej povedal, o čo išlo, no kým stihol začať, do izby vošiel muž v bielom plášti so zdravotnou kartou v ruke. Ťahalo mu na šesťdesiatku, mal sivé vlasy a bradu.
  „Doktor Hansen," predstavila ho Nicole.
  „Ako sa cítite?" spýtal sa lekár.
  Pritom sa naklonil k posteli a opatrne otočil Pierceovi hlavu.
  „Bolí to, len keď dýcham, hovorím alebo keď mi niekto robí niečo také ako vy."
  Hansen ho pustil a posvietil mu malou baterkou do očí.
  „Nuž, máte niekoľko stredne ťažkých zranení. Okrem iného silný otras mozgu a šesť stehov na hlave."
  Pierce si ani nepamätal, kde k tomu zraneniu prišiel. Muselo to byť vo chvíli, keď si tresol hlavu o vonkajšiu stenu balkóna.
  „Ak cítite letargiu a máte bolestí hlavy, je to spôsobené otrasom mozgu. Potom tu je ešte kontúzia pľúc, hlboká pomliaždenina pleca, dve zlomené rebrá a zlomený nos. Tržné rany na nose a okolo očí vyžadujú zásah plastického chirurga, inak vám po nich navždy ostanú jazvy. Môžem vám niekoho zavolať alebo si môžete privolať vlastného, ak nejakého máte."
  Pierce pokrútil hlavou. Vedel, že v tomto meste má veľa ľudí dohodu s plastickými chirurgmi, že ich v prípade potreby kedykoľvek prídu operovať, on však k nim nepatril.
  „Ak niekoho zoženiete..."
  „Henry," oslovila ho Nicole zhrozene. „Hovoríme tu o tvojej tvári. Myslím, že by si si na ňu mal zohnať najlepšieho možného chirurga."
  „Zoženiem vám niekoho naozaj dobrého," vyhlásil Hansen. „Idem ich obvolať a prídem vám povedať, ako som dopadol."
  „Ďakujem."
  S hovorením už nemal takmer nijaké problémy Vyzeralo to, že podvedome prispôsobil výslovnosť zmeneným podmienkam v ústach a nose.
  „Snažte sa nevstávať z vodorovnej polohy," radil mu lekár. „Hneď sa vrátim."
  Len čo odišiel, Pierce pozrel na Nicole.
  „Zdá sa, že si tu nejaký čas pobudnem. Nemusíš tu so mnou ostávať."
  „Mne to nevadí."
  Usmial. Zabolelo to, no neprestal. Jej reakcia ho veľmi potešila.
  „Prečo si mi zavolal uprostred noci, Henry?"
  Celkom na tú epizódu zabudol a teraz ho znova zalial pocit nekonečnej hanby. Kým prehovoril, dobre si premyslel, čo povie.
  „Neviem. Je to na dlhé rozprávanie. Mám za sebou čudný víkend. Chcel som ti o ňom povedať. Chcel som ti povedať aj to, že som premýšľal o nás dvoch."
  „O čom konkrétne?"
  Bolelo ho, keď rozprával, no musel jej to povedať. „Neviem presne. Ide o to, že sa mi stalo niekoľko veľmi čudných vecí, vďaka ktorým som lepšie pochopil, ako sa na
  mňa pozeráš. Viem, že je už na to asi neskoro, ale chcel som ti aspoň dať vedieť, že ti rozumiem."
  „To je pekné, Henry, lenže teraz tu ležíš s rozbitou hlavou a dokatovanou tvárou. Zdá sa, že ťa niekto držal za nohy z balkóna na jedenástom poschodí a policajti tvrdia, že ťa musia vypočuť. Kým si pochopil, ako sa na veci pozerám ja, musel si toho dosť prežiť. Preto ma iste ospravedlníš, keď sa ti nevrhnem hneď do náručia len preto, lebo tvrdíš, že si odrazu celkom iný."
  Pierce vedel, že keby mal na to dosť síl, začala by sa jedna z ich starých známych hádok. Bol však priveľmi zoslabnutý.
  „Mohla by si ešte raz zavolať Lucy?"
  Zlostne stisla tlačidlo opakovaného volania.
  „Asi by som si na ňu mala navoliť klávesovú skratku," poznamenala trpko.
  Hľadel jej do očí a tie mu prezradili, že sa znova dovolala len do hlasovej schránky.
  „Čo sa to s tebou deje, Henry?" spýtala sa.
  Pokúsil sa pokrútiť hlavou, no priveľmi to bolelo.
  „Dostal som zlé číslo," odvetil.
  
  
  
  
  
  
  Prebudil sa z hmlistého sna, v ktorom padal so zaviazanými očami a nevedel, aká hlbina je pod ním. Keď konečne dopadol na zem, otvoril oči a zistil, že sa naňho kyslo usmieva detektív Renner. „Vy?"
  „Veru tak, zasa ja. Ako sa cítite, pán Pierce?" „Je mi fajn."
  „Zdá sa, že ste mali zlý sen. Dosť ste sa prehadzovali." „Možno sa mi snívalo o vás." „Kto sú Wickershamovci?" „Prosím?"
  „Kričali ste to zo sna. Hovorili ste o akýchsi Wickershamovcoch."
  „Sú to opice. Z džungle. Neveriaci." „Nerozumiem vám."
  „Ja viem. Preto sa na to radšej vykašlime. Prečo ste tu? Čo chcete? Nech to bolo čokoľvek, stalo sa to v Santa Monice a s miestnymi policajtmi som už hovoril. Nepamätám sa, čo sa stalo. Mám otras mozgu, viete?"
  Renner prikývol.
  „Ale isteže. Viem o vašom zdravotnom stave úplne všetko. Aj to, že vám plastický chirurg musel včera na tvári urobiť stošesťdesiat mikrostehov. A som tu kvôli prípadu z Los Angeles, aj keď sa zdá, že možno budeme musieť spojiť sily so santamonickou políciou."
  Pierce zdvihol ruku a jemne sa dotkol nosa. Nemal na ňom obväz, takže jasne cítil, aký je napuchnutý, a vedel nahmatať aj čosi ako zips, vytvorený zo stehov. Snažil sa na všetko si spomenúť. Posledné, čo si pamätal, bolo, ako mu do tváre svieti ostré svetlo a skláňa sa nad ním plastický chirurg. Potom sa už len vznášal v temnote.
  „Koľko je hodín?"
  „Štvrť na štyri."
  Pomedzi žalúzie prenikalo do izby slnečné svetlo, čo znamenalo, že nie je noc. Uvedomil si aj to, že tam leží sám.
  „Je pondelok? Nie, utorok, však?"
  „Aspoň v novinách tak píšu, ak teda veríte novinárom."
  Pierce sa po telesnej stránke cítil celkom silný, veď spal celých pätnásť hodín, no rušili ho spomienky na nepríjemný sen a prítomnosť detektíva Rennera.
  „Čo chcete?"
  „Nuž, v prvom rade musím vybaviť jednu záležitosť. Hneď a zaraz vám prečítam vaše ústavné práva. Tak budete chránený podľa zákona a ja takisto."
  Prisunul k posteli servírovací stolík a postavil naň malý diktafón.
  „Ako to myslíte, že budete chránený? Pred čím? Veď je to kravina, Renner."
  „Vôbec nie. Musím chrániť integritu vyšetrovania. Odteraz budem všetky naše rozhovory nahrávať."
  Stisol tlačidlo a na diktafóne sa zažala červená kontrolka. Predstavil sa, povedal čas, dátum aj miesto, kde sa vykonáva výsluch. Potom predstavil Piercea a prečítal mu z malej kartičky jeho ústavné práva.
  „Rozumiete právam, ktoré som vám prečítal?"
  „V detstve som ich počúval dosť často."
  Renner spýtavo zdvihol obočie.
  „Vo filmoch a seriáloch," vysvetlil Pierce.
  „Prosím, odpovedzte na otázku a pokusy o vtipy si nechajte pre seba."
  „Áno. Rozumiem svojim právam."
  „Dobre. Nebude vám prekážať, ak vám položím pár otázok?"
  „Som podozrivý?" „Z čoho?"
  „To neviem. Povedzte mi to vy."
  „Nuž, práve to je dosť ťažké, no nie? Ťažko povedať, ako sa veci majú, kým sa k nim nedostaneme."
  „Ale aj tak ste mali pocit, že mi musíte prečítať ústavné práva. Pre moju ochranu, všakáno?"
  „Presne tak."
  „Na čo sa ma chcete pýtať? Našli ste Lilly Quinlanovú?" „Pracujeme na tom. Neviete náhodou, kde sa nachádza, však?"
  Pierce pokrútil hlavou. Nemal to robiť. Na chvíľu sa s ním zatočil celý svet. Musel počkať, kým to prejde, a až potom pozrel naspäť na detektíva.
  „Nie. Kiežby som to vedel."
  „Keby sem len tak prišla, rozhodne by sa tým veľa vecí zjednodušilo, nemám pravdu?" „Máte. Na tej posteli bola jej krv?"
  „Aj na tom pracujeme. Podľa predbežných výsledkov je to ľudská krv, no nemáme nijaké vzorky Lilly Quinlanovej, s ktorými by sme ju mohli porovnať. Myslím, že nám pomôže jej lekár. Mohol by mať nejaké vzorky uložené. Žena ako ona zrejme chodila na pravidelné prehliadky a testy."
  Pierce pochopil, že Renner naráža na testovanie pohlavných chorôb. Aj potvrdenie zdanlivo jednoznačného faktu na posteli bola ľudská krv  ho však poriadne deprimovalo. Akoby sa mu priamo pred očami rozplývala posledná nádej, že Lilly Quinlanová ešte žije. 
  „Teraz by som pre zmenu kládol otázky ja," ozval sa detektív. „Napríklad o tej dievčine menom Robin, ktorú ste predo mnou spomínali. Stretli ste sa s ňou?"
  „Nie. Bol som tu."
  „Nehovorili ste s ňou?"
  „Nie. A vy?"
  „Ani my. Nevieme ju nájsť. Získali sme jej telefónne číslo zo stránky, ktorú ste nám poradili, no dovolali sme sa len na záznamník. Dokonca sme nechali aj jeden odkaz. Nahovoril ho kolega, ktorý vie dobre predstierať, že je... Veď viete. Zákazník."
  „Sociálne inžinierstvo."
  „Áno. Sociálne inžinierstvo. Ani potom nám však nezavolala."
  Pierceovi bolestne zovrelo žalúdok. Spomenul si, ako sa Nicole neúspešne pokúšala o to isté  dovolať sa k Lucy. Wentz sa k nej možno dostal skôr a možno ju držal ešte aj teraz. Uvedomil si, že sa musí rozhodnúť. Môže tu s Rennerom aj naďalej vykonávať rituálne tance a skrývať sa za pláštikom lží a poloprávd alebo sa môže pokúsiť pomôcť Lucy LaPortovej.
  „Nevystopovali ste jej číslo?" „Je na mobil."
  „A čo adresa, na ktorú jej posielajú účty?"
  „Telefón je registrovaný na jedného jej pravidelného zákazníka. Vraj jej to robí ako službu z lásky. Platí jej účty za telefón a nájomné toho jej bordelíku a za to si môže každú nedeľu poobede zadarmo vrznúť, kým je žena na nákupoch v Marine del Rey. Ak chcete počuť môj názor, skôr by som povedal, že ona robí službu jemu. Je to nechutný tučný kretén. Tak či tak, v nedeľu s nami šiel k jej bordelu v prístave. Neukázala sa tam."
  „A on nevie, kde býva?"
  „Nie. Nikdy mu to neprezradila. Jednoducho jej platí mobil aj nájomné a v nedeľu si k nej beží trocha užiť. Dáva si ju do nákladov."
  „Doriti!"
  Pierce si predstavil Lucy v rukách Billyho Wentza a jeho dvojmetrovej gorily. Podvedome si pritom prešiel prstami po stehoch na tvári. Dúfal, že sa jej podarilo ujsť. Dúfal, že sa len niekde skrýva.
  „Presne tak. Aj my sme vraveli to isté. Problém je v tom, že nepoznáme ani jej priezvisko. Máme len fotografiu z internetovej stránky, o ktorej nevieme, či je na nej naozaj ona, a krstné meno Robin. To je všetko. Mám nepríjemné tušenie, že ani jedno, ani druhé nie je pravé."
  „Čo takto preveriť si tú stránku?"
  „Už som vám vravel, že sme sa pozreli na..."
  „Nie, ja myslím v reáli. Firma, ktorá ju prevádzkuje, sídli v Hollywoode."
  „Boli sme tam a narazili sme na ich právnika. Odmietajú s nami spolupracovať. Kým nám poskytnú akékoľvek informácie o zákazníkoch, musíme im predložiť súdny príkaz. Bohužiaľ, v prípade tejto Robin nemáme nič, na základe čoho by nám ho súd vydal."
  Pierce znova zvážil svoje možnosti. Chrániť seba, alebo pomôcť Rennerovi, a tým možno aj Lucy? Ak už nie je príliš neskoro.
  „Vypnite to."
  „Čo? Diktafón? Nemôžem. Prebieha oficiálny výsluch, a ako som povedal, musím ho nahrať."
  „V tom prípade sa skončil. Ak to však vypnete, možno vám poviem pár vecí, ktoré by vám mohli pomôcť."
  Renner chvíľu váhal, no Pierce mal z jeho vystupovania pocit, že to má celé dopredu nacvičené a situácia napreduje presne tak, ako plánoval.
  Napokon detektív stisol iné tlačidlo na prístroji a červená kontrolka zhasla. Ladným pohybom si strčil diktafón do vrecka.
  „Okej. Čo také máte?"
  „V skutočnosti sa nevolá Robin. Jej pravé meno je Lucy LaPortová. Je z New Orleansu. Musíte ju nájsť. Hrozí jej veľké nebezpečenstvo. Možno je už aj tak neskoro."
  „Od koho jej hrozí to nebezpečenstvo?"
  Pierce neodpovedal. Myslel na Wentzove hrozby, čo sa stane, ak niečo prezradí policajtom. Spomínal aj na varovania súkromného detektíva Glassa.
  „Od Billyho Wentza," povedal napokon.
  „A zasa ho tu máme," vyhlásil Renner. „Zdá sa, že Wentz stojí úplne za všetkým, čo?"
  „Pozrite, ak nechcete, nemusíte mi veriť. Najmä rýchlo nájdite Robin  teda, myslím Lucy  a zabezpečte, aby sa jej nič nestalo."
  „To je všetko? Nič viac pre mňa nemáte?"
  „Len tú fotku na jej stránke. Je na nej ona. Videl som ju."
  Renner prikývol, akoby si to celý čas myslel.
  „Začína sa nám to celé vyjasňovať," vyhlásil. „Čo mi o nej ešte môžete povedať? Kedy ste ju videli naposledy?"
  „V sobotu večer. Zobrala ma do Lillinho bytu. Odišla, skôr ako som vošiel dnu, a nič nevidela, preto som sa ju snažil do toho nezaťahovať. Bola to súčasť dohody, ktorú sme uzavreli. Bála sa, aby sa o tom nedozvedel Wentz."
  „To bolo naozaj geniálne. Zaplatili ste jej?"
  „Áno. Prečo? Záleží na tom?"
  „Isteže na tom záleží, pretože peniaze ovplyvňujú ľudské motívy. Koľko?"
  „Asi sedemsto dolárov."
  „To je celkom slušná suma za jednu jazdu do Venice. Alebo ste si za ňu mohli zajazdiť aj inak?"
  „Nie, pán detektív. Nemohol som a ani som si nezajazdil."
  „Ale ak je ten váš príbeh o zlom digitálnom pasákovi Wentzovi pravdivý, potom tým, že vám ukázala byt Lilly Quinlanovej, sa dostala do dosť nebezpečnej situácie, nemyslíte?"
  Pierce prikývol bez toho, aby sa mu zakrútila hlava. Vertikálne pohyby zvládal. Problémy mal len s horizontálnymi. „Čo ešte?" naliehal naňho Renner.
  „O ten byt v prístave sa delí s akousi Cleo. Aj tá údajne inzeruje na tej istej stránke, ale naisto to neviem, pretože som si to nepreveroval. Možno by ste sa s ňou mali porozprávať a zistiť od nej, kde býva Lucy."
  „Možno nám to prezradí a možno aj nie. To je všetko?"
  „Naposledy som ju videl, ako v sobotu večer nastupuje pri diaľnici do zelenožltého taxíka. Možno ju dokážete vystopovať až domov."
  Renner pochybovačné pokrútil hlavou.
  „Vo filmoch to funguje, ale v reáli len málokedy. Navyše sa dá predpokladať, že šla naspäť do svojho bordelu. V sobotu večer sú takéto typy dosť vyťažené."
  Vtom sa otvorili dvere a do izby vošla Monica Purlová. Keď zazrela Rennera, zarazila sa.
  „Pardon. Neruším?"
  „Rušíte," odvetil detektív tvrdo. „Prebieha tu policajné vyšetrovanie. Mohli by ste počkať vonku?" „Prídem inokedy."
  Pozrela na Piercea a na tvári sa jej objavil zhrozený výraz. Pierce sa na ňu pokúsil usmiať a zamával jej ľavou rukou. „Zavolám vám," povedala a zavrela za sebou dvere. „Kto to bol? Ďalšia priateľka?" „Nie. Moja asistentka."
  „Nechcete mi povedať viac o tom, čo sa stalo v nedeľu na vašom balkóne? Bol to Wentz?"
  Pierce dlho zvažoval následky, aké môže mať jeho odpoveď. Veľmi rád by toho chlapa menoval a podal naňho trestné oznámenie. To, čo mu Wentz so svojou gorilou urobili, bolo nekonečne ponižujúce. Aj keď sa mu možno tvár zahojí bez viditeľných stôp, spomienky na ten útok v ňom ostanú po celý zvyšok života. Bude sa s nimi musieť naučiť žiť. Na duši mu však jazvy určite ostanú.
  Lenže Wentz sa mu vyhrážal celkom jasne a netýkalo sa to len jeho. Išlo tam aj o Robin a možno aj o Nicole. Ak ho tak ľahko našiel a bez problémov prenikol až k nemu domov, potom bude schopný objaviť aj Nicole.
  Keď napokon prehovoril, bola to otázka.
  „Je to prípad zo Santa Monicy, tak prečo vám na tom záleží?"
  „Celé je to jeden prípad, a vy to viete."
  „Nechcem o tom hovoriť. Nepamätám si, čo sa stalo. Spomínam si, ako som niesol domov nákup, a potom už len to, ako ma ošetrovali sanitári."
  „Ľudská pamäť je čudesná vec, no nie? Ako dokáže odblokovať nepríjemné veci."
  Z detektívovho hlasu priam sršal sarkazmus. Bolo jasné, že mu neverí ani slovo. Chvíľu obaja mlčali a potom si Renner siahol do vrecka.
  „A čo toto? Nepripomenie vám to niečo?"
  Vytiahol veľkú poskladanú fotografiu a ukázal ju Pierceovi. Bola to zväčšenina snímky zaberajúcej z diaľky jeho vežiak. Fotografovali to z pláže. Na jedenástom poschodí bolo vidieť dve malé postavy  Wentza a jeho gorilu  a jeho samého, visiaceho za nohy. Všetci boli príliš drobní na to, aby sa dali na fotografii rozoznať. Vrátil ju Rennerovi.
  „Nie. Nič."
  „Zatiaľ nemáme nič lepšie, ale keď rozhlásime, že hľadáme snímky alebo videonahrávky, možno sa objaví niečo slušnejšie. Bolo tam veľa ľudí. Niekto to možno zabral lepšie."
  „Veľa šťastia."
  Renner si ho chvíľu mlčky premeriaval. „Počujte, Pierce, ak sa vám vyhrážal, môžeme vám poskytnúť ochranu."
  „Už som vám povedal, že si nepamätám, čo sa stalo. Nepamätám si vôbec nič." Detektív prikývol.
  „Dobre, tak na balkón na chvíľu zabudnime. Spýtam sa vás na niečo iné. Kde ste ukryli telo Lilly Quinlanovej?"
  Pierce vypleštil oči. Detektív ho úmyselne nasmeroval nesprávnym smerom, kým zaútočil na to, kvôli čomu sem prišiel.
  „Prosím? Vari chcete..."
  „Kde je, Pierce? Čo ste s ním urobili? A čo ste spravili s Lucy LaPortovou?"
  Piercea premohol nekonečný chlad. Pozrel na Rennera a zistil, že to myslí smrteľne vážne. Náhle pochopil, že nie je iba podozrivý, ale dokonca hlavný a zrejme aj jediný podozrivý.
  „Robíte si zo mňa srandu, doboha? Veď by ste o tom nevedeli ani mäkké f, keby som vám nezavolal. Okrem mňa na to všetci kašlali."
  „Áno, ale možno práve tým, že ste nás zavolali osobne a dobre si pochodili po mieste činu, ste si pripravili peknú obranu. To, čo ste dali Wentzovi alebo niekomu inému urobiť so svojou tvárou, je možno jej súčasťou. Chudáčik, rozbili mu nos, pretože ho pchal do cudzích vecí. Ak odo mňa čakáte súcit, čakáte márne, pán Pierce."
  Pierce naňho šokovane hľadel. Ten chlap zobral všetko, čo urobil a čo sa mu stalo, a otočil to hore nohami.
  „Poviem vám jednu historku," pokračoval detektív. „Keď som robil vo Valley, nahlásili nám jedno nezvestné dievča. Malo dvanásť rokov, pochádzalo z dobrej rodiny a nezdalo sa, že by bolo ušlo z domu. Preto sme zorganizovali dobrovoľníkov zo susedstva a pustili sa do prehľadávania Encino Hills. A čo sa nestalo  jeden zo susedov ju našiel. Niekto ju znásilnil, zavraždil a napchal do stoky. Bol to hrozný pohľad. Ale viete čo? Nakoniec sa ukázalo, že to spáchal presne ten chlap, ktorý ju našiel. Nejaký čas nám to trvalo, no napokon sme mu to dokázali a on sa priznal. A to, že ju našiel práve on, má tiež svoj význam. Hovorí sa tomu samaritánsky komplex. Spravil to ten, kto to vyňuchal. Takéto prípady sa stávajú v jednom kuse. Páchateľovi sa páči, keď sa môže obšmietať okolo policajtov, a rád im pomáha, pretože si tým uľavuje od pocitu viny za to, čo spravil."
  Pierce stále nedokázal uveriť, ako sa všetko znenazdajky otočilo proti nemu.
  „Mýlite sa," povedal tichým, roztraseným hlasom. „Ja som to nespravil."
  „Naozaj? Fakt sa mýlim? Tak viete čo? Poviem vám, čo zatiaľ mám. Mám tu nezvestnú ženu a krv na posteli. Mám aj kopu vašich lží a ešte viac vašich odtlačkov v dome tej ženy aj v byte, kde prevádzkovala svoju živnosť."
  Pierce zavrel oči. Myslel na Lillin byt pri diaľnici a dom na Altair Plače. Vedel, že sa tam kadečoho dotkol. Jeho odtlačky boli dokonca aj na jej parfumoch, skriniach a pošte.
  „Nie..."
  Na nič viac sa nezmohol. „Čo nie?"
  „Celé je to omyl. Ja som len... Viete, dostal som jej číslo. Chcel som sa len uistiť, či... Chcel som jej pomôcť. Bola to moja vina a myslel som si, že ak..."
  Nedopovedal to. Minulosť sa mu nepríjemne zliala s prítomnosťou. Vznikla z nich jedna amorfná hmota, v ktorej sa sám nevyznal. Jedna zatieňovala druhú. Otvoril oči a pozrel na Rennera.
  „Čo ste si mysleli?" tlačil naňho detektív.
  „Neviem. Nechcem o tom hovoriť."
  „Ale, no tak, priateľke Vykročili ste správnym smerom. Dokončite to. Je to príjemné. Prospieva to duši. Uľaví sa vám, uvidíte. Vašou vinou je Lilly mŕtva. Ako ste to mysleli? Bola to nehoda? Povedzte mi, ako sa to stalo. Možno to prežijem a spoločne sa dohodneme s okresnou prokuratúrou na nejakom kompromise."
  Piercea premohol hnev. Priam cítil, ako z neho vyžaruje všetkými pórmi. Akoby sa skladal z nejakej chemikálie, ktorá sa z neho vyparuje po molekulách.
  „O čom to hovoríte? O Lilly? To nie je moja vina. Veď som ju ani nepoznal. Snažil som sa jej len pomôcť."
  „Tým, že ste ju zaškrtili? Alebo ste jej podrezali krk? Alebo na nej predviedli kúsky Jacka Rozparovača? Hovorí sa, že to bol vedec. Nejaký doktor alebo také čosi. Ste nový Jack Rozparovač, Pierce? Vzrušuje vás to?"
  „Vypadnite. Ste úplne vyšinutý."
  „Nemyslím, že z nás dvoch som vyšinutý práve ja. Prečo to bola vaša vina?" „Čo také?"
  „Vraveli ste, že to bola vaša vina. Prečo? Čo také tá žena urobila? Urazila vašu mužnosť? Máte malého vtáka, Pierce? Tým to bolo?"
  Pierce rázne pokrútil hlavou, čím si privodil poriadny závrat. Radšej znova zavrel oči.
  „Nič také som nepovedal. Nie je to moja vina." „Povedali ste to. Počul som vás."
  „Nie. Vkladáte mi do úst slová, ktoré som nevyslovil. Nemám nič spoločné s tým, čo sa jej stalo."
  Otvoril oči práve vo chvíli, keď Renner siahol do vrecka na saku a vybral odtiaľ diktafón. Svietila na ňom červená kontrolka. Uvedomil si, že to nie je ten, čo ležal na servírovacom stolíku a mal byť vypnutý. Detektív si nahral celý ich rozhovor.
  Renner previnul kazetu o pár sekúnd dozadu a pustil Pierceovi jeho vlastné slová.
  „Celé je to omyl. Ja som len... Viete, dostal som jej číslo. Chcel som sa len uistiť, či... Chcel som jej pomôcť. Bola to moja vina a myslel som si, že ak..."
  Detektív vypol prehrávanie a pozrel naňho so sebavedomým úsmevom na tvári. Mal ho v hrsti. Pierce nemal bohvieako silné právne inštinkty, no tie, čo mal, mu jasne vraveli, že už nesmie povedať ani slovo. Podviedli ho. Nech sa však akokoľvek snažil, nedokázal s tým prestať.
  „Nie," ohradil sa. „Nehovoril som o nej  o Lilly Quinlanovej. Myslel som na sestru. Bol som..."
  „Hovorili ste o Lilly Quinlanovej a povedali ste, že je to vaša vina. To je priznanie, pán Pierce."
  „Nie. Už som vám povedal, že..."
  „Viem, čo ste mi povedali. Je to pekná historka."
  „Nie je to nijaká historka! Nevymyslel som si to!"
  „Tak viete čo? Či už to je vymyslené, alebo nie, len čo nájdeme jej telo, budete nám musieť povedať pravdu. Potom už však budete v poriadnej kaši."
  Naklonil sa k nemu tak blízko, že ich tváre delilo len pár centimetrov.
  „Kde je, Pierce? Dobre viete, že je to neodvratné. Skôr či neskôr ju nájdeme, tak si uľahčime prácu a urobme to hneď. Povedzte, kam ste ju ukryli."
  Ich pohľady sa stretli. Pierce počul tiché cvaknutie, prezrádzajúce, že diktafón už zasa nahráva.
  „Vypadnite."
  „Radšej mi to povedzte hneď. Dochádza vám čas. Len čo to vezmem na právne oddelenie, už vám nebudem môcť pomôcť. Povedzte mi to, Henry. No tak! Uľaví sa vám."
  „Povedal som, aby ste vypadli! Chcem právnika."
  Renner sa vystrel a veľavravne sa naňho usmial. Potom si s prehnaným gestom siahol do vrecka a vypol diktafón.
  „Pravdaže chcete právnika," vyhlásil. „Budete ho potrebovať, a dobrého. Pretože ja idem na prokuratúru, Pierce. Už teraz mám na vás jasné marenie vyšetrovania a vlámanie. To je však len začiatok. Chcem to hlavné."
  Teatrálne zdvihol diktafón, akoby slová, ktoré zaznamenal, boli jeho osobným svätým grálom.
  „Len čo sa nájde telo, je koniec hry."
  Pierce ho už vlastne nepočúval. Odvrátil sa od neho a civel do prázdna, mysliac na to, čo všetko sa stane. Uvedomil si, že príde úplne o všetko. O spoločnosť aj všetko ostatné, čo preňho malo cenu. V zlomku sekundy videl, ako sa to všetko rúca  ako kocky domina. Poslednou z nich bude odchod Mauricea Goddarda do spoločnosti Bronson Technologies či Midas Molecular alebo k nejakému inému konkurentovi. Stiahne sa a na jeho miesto nenastúpi nijaký iný investor. Rozhodne nie v čase, keď sa proti nemu bude viesť policajné vyšetrovanie a bude mu hroziť súdny proces. Všetko sa skončí. Navždy vypadne z hry.
  Obrátil sa naspäť k Rennerovi.
  „Povedal som, že si už neželám s vami hovoriť. Chcem, aby ste odišli. Chcem právnika."
  „A ja vám zasa radím, aby ste si zohnali nejakého fakt dobrého."
  Detektív siahol na policu s liekmi a inými vecami a zobral z nej niečo, čo si Pierce vôbec nevšimol. Bol to hnedý filcový klobúk s preliačenou strechou. Pierce si až doteraz myslel, že v Los Angeles také niečo už nikto nenosí. Nikto. Renner bez slova odišiel.
   
  
  
  
  
  
  Pierce chvíľu nehybne ležal, uvažujúc o svojom trápení. Napadlo mu, že detektív sa mu možno len naprázdno vyhráža. Po čase sa tých myšlienok nasilu zbavil, sadol si a začal sa obzerať po telefóne. Na nočnom stolíku nebol, no posteľ mala držadlá s kopou tlačidiel na polohovanie a ovládanie televízora na opačnej stene. Na pravom z nich našiel pripevnené slúchadlo a vo vrecku vedľa neho zasa malé zrkadlo. Zdvihol ho a prvý raz sa pozrel na svoju tvár.
  Čakal, že to bude horšie. Keď si prehmatával rany a neskôr stehy, mal pocit, že mu niekto rozsekal nos a okolie očí na kusy. V tom čase ho to až tak netrápilo, pretože bol rád, že vôbec žije. Teraz to bolo iné. Ako sa na seba pozeral, uvedomil si, že pomaly odpúcha. Už bol opuchnutý len okolo nosa a očí. V oboch nosných dierkach mal napchatú vatu, okolo očí modré monokle a ľavé oko zaliate krvou. Na nose bolo jasne vidieť jemné stehy.
  Vytvárali písmeno K, siahajúce pod a nad ľavé oko. Kvôli operácii mu oholili časť obočia, čo mu na tom celom pripadalo najčudnejšie.
  Odložil zrkadlo a uvedomil si, že sa usmieva. Mal dokatovanú tvár, policajný detektív sa ho snažil dostať do väzenia za zločin, ktorý nespáchal, digitálny pasák s dvojmetrovou gorilou ohrozoval nielen jeho, ale aj jeho blízkych, a on tu sedel na posteli s úsmevom na tvári.
  Nechápal, čo to presne spôsobilo, no tušil, že to má nejakú súvislosť s tým, čo videl v zrkadle. Prežil to a jeho tvár prezrádzala, aké tesné to bolo. Jeho zdanlivo nevhodný úsmev bol prejavom úľavy.
  Odopol telefón z držadla postele a zavolal Jacobovi Kazoví, patentovému právnikovi spoločnosti. Prepojili ho takmer okamžite.
  „Ste v poriadku, Henry? Počul som, že vás prepadli. Čo sa..."
  „To by bolo na dlhé rozprávanie, Jacob. Poviem vám to neskôr. Teraz od vás potrebujem niečo iné  právnika špecializujúceho sa na trestné veci. Musí to byť niekto, kto nemá rád, keď sa vidí v novinách alebo televízii."
  Vedel, že to, o čo žiada, je v Los Angeles veľká rarita. Nemal však na výber. Musel sa toho falošného obvinenia zbaviť čo najskôr a pokiaľ možno bez akejkoľvek publicity. Ten človek musel byť rýchly a diskrétny, inak sa z kociek domina, ktoré mal pred očami, stane realita, ktorá zničí nielen jeho, ale aj celú firmu.
  Kaz si ticho odkašlal. Nijako nedal najavo, že Pierceova žiadosť vybočuje z bežného rámca ich profesionálnej spolupráce.
  „Myslím, že pre vás mám jedno meno," povedal. „Budete s ňou spokojný."
   
  
  
  
  V stredu ráno, práve keď Pierce telefonoval s Charliem Condonom, vošla do jeho izby žena v sivom kostýme. Podala mu vizitku s textom JANIS LANGWISEROVÁ, ADVOKÁTKA. Zakryl slúchadlo dlaňou a povedal jej, že hneď skončí.
  „Charlie, už musím končiť. Práve prišiel doktor. Povedz mu, že to musíme preložiť na víkend alebo na budúci týždeň."
  „To nemôžem, Henry. Chce vidieť Proteus, skôr ako podáme patentovú prihlášku, a to podanie nechcem odkladať ani ja, ani ty. Okrem toho, už si Mauricea videl. Odradí ho to."
  „Tak mu aspoň zavolaj a pokús sa to odložiť."
  „Dobre. Skúsim to. Ešte ti brnknem."
  Charlie zavesil a Pierce pricvakol slúchadlo naspäť na držadlo postele. Pokúsil sa na Langwiserovú usmiať, no tvár ho bolela viac ako včera, a tak to nedokázal. Podali si ruky.
  „Janis Langwiserová. Teší ma."
  „Henry Pierce. Bohužiaľ, za daných okolností nemôžem povedať, že by ma to tešilo."
  „Tak to už v trestných prípadoch chodieva."
  Jacob Kaz mu už o nej povedal všetko, čo vedel. Langwiserová pracovala ako obhajkyňa pre trestné veci v malej právnickej firme Smith, Levin, Colvin a Enriquez. Sídlila v strede mesta a bola taká exkluzívna, že jej číslo neuvádzali ani v telefónnom zozname. Mala prominentných klientov, lenže aj prominenti občas potrebujú dobrého obhajcu. Ak išlo o trestný prípad, vstupovala do hry práve Janis. Pred nástupom do firmy pracovala na okresnej prokuratúre, ktorú zastupovala v niektorých veľmi známych prípadoch. Jej firma vraj prijala Piercea za klienta len preto, lebo si s ním chce vytvoriť dobré vzťahy, ktoré môžu byť obojstranne prospešné, ak sa Amedeo Technologies prepracuje medzi svetovú špičku. Nikto jej neprezradil, že spoločnosť Amedeo Technologies sa nikam nedostane, ak sa táto situácia nezvládne správne.
  Zdvorilo sa ho spýtala na zdravotný stav aj prognózu a potom prešla k veci. Chcela vedieť, prečo potrebuje právnika na trestné veci.
  „Pretože jeden detektív si myslí, že som vrah," odvetil. „Povedal mi, že ide na prokuratúru, aby ma obvinil z viacerých zločinov vrátane vraždy."
  „Je z losangeleskej polície? Ako sa volá?"
  „Renner. Krstné meno mi, myslím, nepovedal. Alebo možno aj povedal, ale nepamätám si ho. Dal mi vizitku, ale nikdy som sa nepozrel na..."
  „Róbert. Poznám ho. Pracovali sme spolu na pacifickom okrsku. Je u polície už dosť dlho."
  „Poznáte ho z nejakého konkrétneho prípadu?"
  „Na začiatku kariéry na prokuratúre som prijímala návrhy na obžalobu. Niekoľko ich podal aj on. Vyzeral ako dobrý policajt. Asi by sa najlepšie dal charakterizovať ako veľmi dôsledný."
  „To o sebe hovorí aj on sám."
  „Takže na vás ide podať návrh na obžalobu z vraždy?"
  „Naisto to neviem. Nenašlo sa telo, ale Renner vravel, že ma zatiaľ obviní z iných zločinov  z vlámania a marenia vyšetrovania. Potom sa k tomu zrejme pokúsi pridať aj vraždu. Neviem, nakoľko sú to prázdne hrozby a čo môže naozaj urobiť. Lenže ja som nikoho nezabil, a tak potrebujem právnika."
  Zamračila sa a zamyslene prikývla. Potom ukázala na jeho tvár.
  „Má ten Rennerov prípad nejakú súvislosť s vašimi zraneniami?"
  Pierce prikývol.
  „Tak čo keby sme začali pekne od začiatku?"
  „Platí už aj na tento rozhovor právna ochrana vzťahu medzi právnikom a klientom?"
  „Áno. Môžete hovoriť bez obmedzení."
  Pierce znova prikývol a pustil sa do rozprávania. Trvalo mu to tridsať minút, no povedal všetko, na čo si pamätal, aj so všetkými podrobnosťami. Nevyhýbal sa ani trestným činom, ktorých sa dopustil. Nič nevynechal.
  Kým hovoril, Langwiserová sa opierala o skriňu a robila si poznámky do žltého trhacieho bloku, ktorý vytiahla z čiernej koženej tašky, pripomínajúcej zväčšenú kabelku alebo zmenšený kufrík. Priam z nej vyžarovala sebaistota. Keď skončil, vrátila sa k chvíli, keď z neho Renner vymámil priznanie. Najprv sa pýtala na tón konverzácie v tej chvíli, potom na lieky, ktoré v tom čase užíval, a napokon na nepríjemné následky zranení a operácie, ktoré cítil. Úplne nakoniec sa spýtala, ako presne to myslel, keď povedal, že je to jeho vina.
  „Myslel som na svoju sestru Isabelle."
  „Tomu nerozumiem."
  „Zomrela. Je to už dávno."
  „No tak, Henry, nenúťte ma k zbytočným dohadom. Musím vedieť všetko."
  Mykol plecom, až ho zaboleli zlomené rebrá.
  „Keď sme boli deti, ušla z domu. Potom ju zavraždil... jeden chlap, ktorý zabil kopu dievčat. Vyberal si ich v Hollywoode. Potom ho zabili policajti a... a to je všetko."
  „Viacnásobný vrah... Kedy sa to stalo?"
  „V osemdesiatych rokoch. Volali ho Bábikár. Všetci dostávajú mená z novín, no nie? Alebo aspoň vtedy to tak bolo."
  Priam videl, ako sa Langwiserová prehŕňa v spomienkach.
  „Spomínam si naňho. V tom čase som chodila na právnickú fakultu. Neskôr som sa zoznámila aj s detektívom, ktorý ho zastrelil. Tohto roku šiel do dôchodku."
  Chvíľu ešte ostala zahľadená do minulosti, potom sa však rýchlo vrátila k momentálnym problémom.
  „Dobre. Ako je možné, že ste si pri rozhovore s detektívom Rennerom poplietli Lilly Quinlanovú so svojou sestrou?"
  „No... V poslednom čase som na sestru veľa myslel. Už od chvíle, čo sa začala tá vec s Lilly Quinlanovou. Myslím, že práve to je dôvod, prečo som to všetko robil."
  „Myslíte to tak, že sa cítite zodpovedný za smrť sestry? Ako je to možné, Henry?"
  Pierce chvíľu mlčal, opatrne skladajúc v duchu slová a vety. Nechcel jej povedať všetko. Jednu časť tohto príbehu nebol ochotný prezradiť nikomu cudziemu.
  „S nevlastným otcom sme ju chodili hľadať. Bývali sme vo Valley a chodili sme po nej pátrať do Hollywoodu. V noci. Niekedy sme šli aj za dňa, ale väčšinou v noci."
  Upieral pohľad na temnú obrazovku televízora na stene a hovoril to, akoby opisoval niečo, čo práve beží.
  „Vždy som sa na to obliekol do starých šiat, aby som vyzeral ako ony  ako jedno z detí, čo žijú na ulici. Nevlastný otec ma potom zaviezol na miesta, kde sa takéto deti ukrývajú, prespávajú, predávajú alebo si pichajú drogy"
  „Prečo? Prečo tam nešiel sám?"
  „V tom čase mi vravel, že je to preto, lebo dieťa medzi ne lepšie zapadne. Keby tam vošiel dospelý, mohli by pred ním utiecť. Potom by sme ju nikdy nenašli."
  Odmlčal sa. Langwiserová chvíľu čakala, či bude pokračovať sám, a potom ho posúrila.
  „Vraveli ste, že v tom čase vám tvrdil, že dôvodom je práve toto. Čo vám povedal neskôr?"
  Pierce pokrútil hlavou. Tá žena bola naozaj dobrá. Neušla jej nijaká nuansa toho, čo vravel.
  „Nič. Ide len o to, že... Myslím... Ušla z domu z nejakého dôvodu. Policajti vraveli, že pre drogy, ale ja si myslím, že tie prišli až neskôr. Dala sa na ne až potom, keď už žila na ulici."
  „A vy si myslíte, že ušla kvôli nevlastnému otcovi."
  Nevyslovila to ako otázku, on však aj tak nenápadne prikývol. Myslel na to, čo hovorila matka Lilly Quinlanovej o tom, čo má jej dcéra spoločné s Robin.
  „Čo jej urobil?"
  „Neviem, a teraz na tom aj tak nezáleží."
  „Tak prečo ste Rennerovi povedali, že je to vaša vina? Prečo sa viníte za to, čo sa stalo vašej sestre?"
  „Pretože som ju nenašiel. Pátrali sme po nej celé noci, ale nenašli sme ju. Kiežby som..."
  Povedal to ticho a nepresvedčivo. Bola to lož. Nebol ochotný prezradiť pravdu žene, ktorú nepozná ani celú hodinu.
  Langwiserová sa tvárila, akoby jej to nestačilo, no zároveň zrejme vedela, že už naňho priveľmi tlačí.
  „Dobre, Henry. Myslím, že týmto sa vysvetľujú vaše kroky vo vzťahu k zmiznutiu Lilly Quinlanovej aj to, čo ste povedali Rennerovi."
  Prikývol.
  „Je mi ľúto, čo sa stalo vašej sestre. V mojom bývalom povolaní bolo vždy najťažšie, ';eď som musela pracovať s rodinami obetí. Aspoňže to vo vašom prípade neostalo otvorené. Človek, ktorý to urobil, dostal, čo si zaslúžil."
  Pierce sa pokúsil o sarkastický úsmev, hneď s tým však zasa prestal. Príliš to bolelo.
  „Áno. Nieje to otvorené. Všetko je tak lepšie."
  „Váš nevlastný otec ešte žije? A čo vaši vlastní rodičia?"
  „Pokiaľ viem, nevlastný otec žije. Už veľmi dlho s ním nie som v kontakte. Matka sa s ním rozišla. Býva vo Valley, ale ani s ňou som už dlho nehovoril."
  „A váš vlastný otec?"
  „Má novú rodinu v Oregone. Občas sa kontaktujeme. Z nich všetkých je jediný, s kým sa občas porozprávam."
  Prikývla a obrátila pozornosť k svojim poznámkam. Prechádzala stranu za stranou, aby mala istotu, že jej nič neuniklo. Napokon zdvihla pohľad naspäť k nemu.
  „Viete, podľa mňa je to kravina."
  Pierce pokrútil hlavou.
  „Nie, povedal som vám pravdu."
  „Nemyslím na vás, ale na Rennera. Myslím, že blufuje. Nič na vás nemá. Z tých menších zločinov vás neobviní. Keby to na prokuratúre skúsil s vlámaním, vysmiali by sa mu. Aký ste mali motív? Kradnúť? Nie, chceli ste len vedieť, či je v poriadku. O pošte, ktorú ste vzali, nevedia, a aj keby, nemajú to ako dokázať, pretože je zničená. A čo sa týka marenia vyšetrovania, to je len prázdna hrozba. Ľudia klamú policajtom v jednom kuse. Počíta sa s tým. Ak by ste však z toho chceli niekoho obviniť, je to niečo celkom iné. Nespomínam si na jediný prípad, ktorý by sa dostal až na súd. Rozhodne nie v čase, keď som bola na prokuratúre."
  „Ale čo tá nahrávka? Bol som zmätený, ale on vravel, že je to jasné priznanie."
  „Hral to na vás. Snažil sa vás pritlačiť k stene v nádeji, že z vás niečo vyžmýka  napríklad skutočné priznanie. Ak mám mať stopercentnú istotu, musím si tú nahrávku vypočuť, no z toho, čo ste vraveli, to vyzerá ako úplne okrajová záležitosť, na ktorú navyše máte dobré vysvetlenie. Porota sa nepochybne prikloní k tomu, že ste hovorili o nebohej sestre. Ak k tomu pridáme nepochybný fakt, že ste boli pod vplyvom rôznych liekov..."
  „Toto sa nikdy nesmie dostať pred porotu. Ak ma dajú na súd, som zničený. Dokonale ma to zruinuje."
  „To chápem, ale aj tak sa musím na veci pozerať očami poroty, pretože tak ich budú hodnotiť na prokuratúre. Ak niečo nechcú, tak investovať čas a námahu do prípadu, ktorý im porota nezhltne."
  „Niet tu čo zhltnúť. Neurobil som to. Snažil som sa len zistiť, či je v poriadku. To je všetko."
  Langwiserová prikývla, no nezdalo sa, že by ju jeho vyhlásenia o nevine bohvieako zaujímali. Pierce si spomenul, že najlepší právnici sa nikdy nezaujímajú o vinu či nevinu svojho mandanta do tej miery, do akej ich zaujíma stratégia obrany. Pracujú so zákonom, nie so spravodlivosťou. Trocha ho to frustrovalo, lebo by bol od tej ženy oveľa radšej počul, že mu verí a pokúsi sa jeho nevinu jednoznačne dokázať.
  „V prvom rade," začala Langwiserová, „kým nemajú telo, je veľmi ťažké kohokoľvek obviniť. Nie je to vylúčené, ale je to nesmierne ťažké  najmä v prípade obete s takýmto životným štýlom a povolaním. Veď viete  môže byť kdekoľvek, a ak je aj mŕtva, zoznam podozrivých sa bude ťahať donekonečna.
  Po druhé, jeho pokus prepojiť vaše vlámanie do jedného domu so zločinom v inom jednoducho nebude fungovať. Neviem si predstaviť, ako by mu to mohla prokuratúra prijať. Viete, pracovala som tam, takže viem, že polovicu času zaberie, kým dostanete policajta naspäť do reality. Preto si myslím, že ak sa niečo dramaticky nezmení, ste z toho vonku, Henry. Zo všetkého."
  „Ako by sa to mohlo zmeniť?"
  „Napríklad tak, že by sa našlo telo. Alebo že by sa našlo telo a oni by ho dokázali nejako prepojiť s vami." Pierce prikývol.
  „Nič ma s ním nespája. Nikdy som sa s ňou ani nestretol." „V tom prípade je to dobré. Nemali by vám nič dokázať." „Nemali?"
  „Nikdy nie je nič isté na sto percent, Henry. Najmä nie tam, kde sú v hre zákony. Budeme musieť počkať, ako sa to vyvinie."
  Znova sa na chvíľu zahľadela do poznámok. „Okej," vyhlásila napokon. „Je čas zavolať detektívovi Rennerovi."
  Pierce zdvihol obočie, presnejšie to, čo mu z neho ostalo, no aj to ho bolelo. S bolestnou grimasou sa spýtal: „Vy mu chcete volať? Prečo?"
  „Aby som mu oznámila, že vás zastupuje právnik, a zistila, čo na to povie."
  Vytiahla mobilný telefón a otvorila ho.
  „Jeho vizitku by som mal mať v peňaženke," povedal Pierce. „Je v zásuvke."
  „To nebude treba. Viem to číslo spamäti."
  Do volala sa na okrsok a vypýtala si Rennera. Chvíľu to trvalo, no napokon ju s ním spojili. Kým čakala, nastavila hlasitosť na maximum, takže mohla držať aparát ďalej od hlavy, aby aj Pierce počul, čo detektív hovorí. Potom si položila prst na ústa, naznačujúc mu, aby nevstupoval do rozhovoru.
  „Ahoj, Bob, tu je Janis Langwiserová. Pamätáš si na mňa?"
  Renner po chvíli odvetil: „Áno. Jasné. Počul som, že si prešla na temnú stranu Sily."
  „Veľmi vtipné. Počuj, som v Nemocnici svätého Jána. Práve som absolvovala návštevu u Henryho Piercea."
  Renner zasa chvíľu mlčal.
  „Henry Pierce," povedal napokon. „Náš samaritán. Dlhoročný záchranca nezvestných kuriev a stratených psov." Pierceovi sa do tváre nahrnula krv.
  „Dnes si akýsi navrčaný, Bob," odvetila právnička sucho. „Vôbec sa to k tebe nehodí."
  „Tak sa znova porozprávaj s Henrym Pierceom. Je to veľký vtipkár. Tie jeho historky..."
  „Nuž, práve preto ti volám. Od Henryho si už nijakú historku nevypočuješ, Bob. Zastupujem ho a týmto ti oznamujem, že si už s tebou neželá hovoriť. Ak si mal nejakú šancu, už pominula."
  „Nič nepominulo," namietol detektív. „Ak sa rozhodne povedať mi celú a neupravenú pravdu, som mu kedykoľvek k dispozícii. Inak..."
  „Pozri, obaja vieme, že viac ako pravda ťa nadchýna možnosť, že ho dostaneš do basy. Musíš s tým prestať, Bob. Henry Pierce je mimo tvojho vplyvu. Ak sa to pokúsiš dať na súd, napchám ti ten trik s dvoma diktafónmi vieš kam."
  „Povedal som mu, že sa výsluch nahráva," bránil sa Renner. „Prečítal som mu ústavné práva a on vyhlásil, že im rozumie. Nič viac sa odo mňa nevyžaduje. Počas jeho dobrovoľnej výpovede som neporušil nijaký zákon."
  „Možno nie formálne, Bob, ale sudcovia a poroty nemajú radi, keď policajti zavádzajú ľudí. Chcú vidieť čistú hru."
  Detektív mlčal tak dlho, až si Pierce začal myslieť, že to Langwiserová prehnala a zatlačila Rennera do situácie, keď sa pokúsi dať ho na súd už len z číreho hnevu.
  „Ty si fakt prešla na druhú stranu, čo?" spýtal sa Renner napokon. „Dúfam, že tam budeš šťastná."
  „Ak budem mať samých klientov, ako je Henry Pierce, ktorý sa snažil len niekomu pomôcť, potom nepochybne áno."
  „Pomôcť? Pochybujem, že to, čo spravil, nejako pomohlo Lucy LaPortovej."
  „Vy ste ju našli?" vyhŕklo z Piercea.
  Langwiserová okamžite zdvihla ruku, naznačujúc, aby mlčal, bolo však už neskoro.
  „To je sám pán Pierce? Nevedel som, že nás počúva, Janis. Keď už hovoríme o čistej hre, je pekné, že si mi to včas povedala."
  „Nemusela som."
  „A ja som mu zasa nemusel hovoriť o druhom diktafóne, keď som mu predtým oznámil, že výsluch sa nahráva. Takže si to strč vieš kam. Už musím ísť."
  „Počkaj. Našiel si Lucy LaPortovú?"
  „To je predmetom policajného vyšetrovania, pani Langwiserová. Robte si svoju prácu a ja zasa budem robiť tú svoju. Dovidenia!"
  Zavesil a právnička zlostne zaklapla telefón.
  „Vravela som vám, aby ste nič nehovorili!"
  „Pardon. Ide len o to, že už od nedele sa ju márne snažím zohnať. Rád by som vedel, kde je, či je v poriadku a či nepotrebuje pomoc. Ak sa niečo stalo, je to moja vina."
  A už to tu máme zasa, pomyslel si. Za všetkým hľadáš svoju vinu a priznávaš sa na počkanie.
  Langwiserová to tak nebrala. Zdalo sa, akoby to ani nevnímala. Namiesto debaty o jeho vine odkladala telefón a poznámky do tašky.
  „Skúsim pár telefonátov. Na pacifickom okrsku poznám niekoľko ľudí, ktorí nie sú takí nepriateľskí ako detektív Renner. Napríklad jeho šéfa."
  „Dáte mi vedieť, ak sa niečo dozviete?"
  „Mám vaše číslo. Vy sa však od toho držte čo najďalej. Tento telefonát Rennera s trochou šťastia udrží nejaký čas na uzde a možno spôsobí aj to, že začne prehodnocovať svoje doterajšie kroky. Ešte to nemáte isté, ale povedala by som, že ste z toho takmer vonku. Bohužiaľ, stále sa môže stať kopa vecí. Preto priveľmi nevyskakujte a držte sa od toho ďalej."
  „Dobre. Urobím to." Keď za vami príde lekár, vyžiadajte si od neho presný zoznam liekov, ktoré ste v sebe mali, keď vás Renner nahrával."
  „Dobre."
  „Viete, kedy vás prepustia?"
  „Malo by to byť každú chvíľu," odvetil Pierce a pozrel na hodinky. Už takmer dve hodiny čakal na doktora Hansena, ktorý mu mal urobiť záverečnú prehliadku.
  Keď zdvihol pohľad naspäť k Langwiserovej, videl, že sa chystá odísť, no zdalo sa mu, že by sa rada ešte na niečo opýtala. Očividne nevedela, ako to sformulovať.
  „Čo je?"
  „Neviem. Premýšľala som o tom, že vo vašom myslení nastal dosť dramatický skok. Myslím ešte v čase, keď ste boli dieťa a došli ste k záveru, že za sestrin útek môže nevlastný otec."
  Pierce na to nič nevravel. „Nechcete mi k tomu ešte niečo povedať?" Znova uprel pohľad na temnú obrazovku televízora na stene. Nič v nej nevidel. Pokrútil hlavou. „Nie. To je všetko."
  Pochyboval, že mu uverila. Tipoval, že právnici, zvyknutí na každodenné kontakty s klamármi, dokážu sledovaním podvedomých pohybov očí a iných vecí odhaliť lož rovnako kvalitne ako prístroje skonštruované špeciálne na tento účel. Langwiserová však len prikývla a nechala to tak.
  „Už musím ísť," povedala. „Mám dohodnuté jedno stretnutie v centre."
  „Okej. Ďakujem, že ste prišli. Je to od vás milé."
  „Je to súčasť našich služieb. Z auta vybavím tie telefonáty a dám vám vedieť, čo sa dozviem o Lucy LaPortovej a iných záležitostiach. Vy sa však od toho držte čo najďalej, dobre? Radšej sa vráťte do práce."
  Pierce zdvihol obe ruky na znak toho, že sa vzdáva.
  „Skončil som."
  Profesionálne sa naňho usmiala a odišla.
  Pierce vytiahol telefón a začal vyťukávať číslo Codyho Zellera, no kým to dokončil, do izby vošla Nicole Jamesová. Pozrel na ňu a zasa vrátil aparát na miesto.
  Nicole ho mala odviezť domov, len čo ho doktor Hansen prepustí z nemocničného ošetrovania. Bola tu za ním viackrát, no stále si nezvykla na stehy na jeho tvári.
  Pierce bral jej zachmúrený výraz a súcitné mrmlanie za dobrý znak. Dokonca uvažoval, že všetko to trápenie možno nebolo zbytočné, lebo sa vďaka nemu hádam znova dajú dokopy.
  „Chudáčik," vzdychla Nicole a pohladila ho po líci. „Ako ti je?"
  „Celkom dobre," odvetil. „Ešte stále čakám na doktora. Už skoro dve hodiny."
  „Pôjdem sa pozrieť, čo je vo veci."
  Prešla k dverám, potom sa však znova pozrela naňho.
  „Kto bola tá žena?"
  „Aká žena?"
  „Tá, čo práve odišla."
  „To je moja právnička. Zohnal mi ju Kaz."
  „Načo ju potrebuješ, keď máš Kaza?"
  „Je to špecialistka na trestné právo."
  Nicole sa vrátila od dverí k posteli.
  „Na trestné právo? Henry, ľudia, ktorí dostanú zlé číslo, nepotrebujú špecialistov na trestné právo. Čo sa deje?" Pierce iba pokrčil plecami.
  „Sám už celkom neviem. Do niečoho som sa namočil a teraz sa z toho snažím vyviaznuť celý. Ale na niečo sa ťa spýtam."
  Vstal z postele a pristúpil k nej. Spočiatku trocha strácal rovnováhu, to však rýchlo prešlo. Keď ju jemne chytil za ruky, zatvárila sa podozrievavo.
  „Na čo?"
  „Kam ma od vezieš, keď ma pustia?"
  „Už som ti to povedala, Henry. Domov. K tebe." Hoci mal tvár plnú stehov a stále trocha opuchnutú, bolo na nej jasne vidieť, aký je sklamaný.
  „Henry, dohodli sme sa, že to aspoň skúsime. Tak to nekaz."
  „Len som si myslel..."
  Nedopovedal to. Sám celkom nevedel, čo si myslí, a už vôbec nebol schopný sformulovať to nahlas.
  „Asi si myslíš, že to, čo sa medzi nami stalo, sa odohralo rýchlo," pokračovala Nicole. „A že sa to môže rovnako rýchlo aj napraviť."
  Odvrátila sa od neho a odišla k dverám.
  „A v tom sa mýlim."
  Znova naňho pozrela. „Trvalo to niekoľko mesiacov, Henry, a ty to vieš. Možno aj viac. Nebolo nám spolu dobre už veľmi, veľmi dlho."
  Vyšla von zháňať lekára. Pierce sa posadil na posteľ a snažil sa vybaviť si chvíle, keď spolu sedeli na ruskom kolese v zábavnom parku a celý svet im pripadal úžasný.
   
  
  
  
  Všade bola krv. Ťahala sa po béžovom koberci, dvoch stenách a po celom telefóne. Pierce sa postavil do dverí spálne a pozrel na tú hrôzu. Nepamätal si takmer nič z toho, čo sa stalo po odchode Wentza a jeho dvojmetrovej gorily.
  Vošiel dnu a sklonil sa k telefónu. Opatrne si ho dvoma prstami zdvihol na niekoľko centimetrov od ucha, aby počul, či funguje a či nemá nejaké odkazy.
  Nijaké tam neboli. Odpojil aparát zo zásuvky a odniesol do kúpeľne, aby ho tam umyl.
  Aj umývadlo bolo celé od zaschnutej krvi. Na skrinke s lekárničkou sa vynímali výrazné krvavé odtlačky. Vôbec si nespomínal, že by po útoku išiel do kúpeľne, no podľa množstva krvi tam musel byť. Videl ju všade. Vyschla, stvrdla, zhnedla a zo všetkého najviac mu pripomínala matrac Lilly Quinlanovej vo chvíli, keď ho policajti vynášali z bytu.
  Namočil pár papierových vreckoviek a začal nimi čistiť telefón. Pripomenulo mu to, ako bol s Codym Zellerom na jednom filme. Hlavnou postavou v ňom bola žena, živiaca sa ako upratovačka miest, kde došlo k zločinu. Uvažoval, či taká služba existuje aj v skutočnosti a či by ju nemal zavolať. Na upratovanie spálne sa ani trocha netešil.
  Keď bol telefón akotak vyčistený, odniesol ho do izby, zapojil a posadil sa na kraj matraca. Znova skontroloval odkazy a znova nijaké nenašiel. Pripadalo mu to dosť čudné. Nebol doma takmer sedemdesiatdva hodín a nik mu za celý ten čas nevolal. Pomyslel si, že z pornografickej stránky už asi odstránili číslo Lilly Quinlanovej. Potom mu čosi napadlo a rýchlo zavolal do práce na číslo Monicy Purlovej.
  „Monica, to som ja. Dali ste mi zmeniť číslo?"
  „Henry? Čo to..."
  „Zmenili ste mi telefónne číslo do bytu?" „Áno. Malo začať platiť včera." „Asi aj začalo."
  Vedel, že keď ju presvedčil, aby zavolala do spoločnosti All American Mail a vytiahla z mladého zamestnanca Lillinu adresu, povedal jej, aby mu v pondelok zmenila číslo. V tom čase to myslel vážne, no teraz mal z toho dosť nepríjemný pocit. Akoby stratou toho čísla prišiel o posledné spojenie medzi sebou a svetom, v ktorom žili Lilly a Lucy.
  „Henry? Ste tam?"
  „Áno. Aké je moje nové číslo?"
  „Musím ho nájsť. Už vás pustili z nemocnice?"
  „Áno, už som doma. Nájdite mi to číslo, prosím."
  „Už ho hľadám. Chcela som vám ho dať včera, ale mali ste tam tú... návštevu."
  „Rozumiem."
  „Aha, tu je."
  Nadiktovala mu číslo a on si ho zapísal na zápästie, pretože nemal poruke nijaký papier.
  „Presmerovali mi naň hovory zo starého čísla?"
  „Nie. Nezadala som to, lebo som si vravela, že potom by vám aj ďalej vyvolávali tí chlapi."
  „Presne tak. Dobrá práca."
  „Ehm... Henry, prídete dnes do práce? Charlie sa pýtal na váš program."
  Chvíľu o tom premýšľal. Veľká časť dňa už ubehla a Charlie zrejme chcel len donekonečna preberať dávno pripravenú prezentáciu projektu Proteus. Stále bola dohodnutá na zajtrajšok, i keď mu viackrát povedal, že by ju mali odložiť.
  „Neviem, či to stihnem," povedal napokon. „Lekár mi radil odpočívať. Ak sa Charlie bude chcieť so mnou porozprávať, povedzte mu, že som doma, a dajte mu to nové číslo."
  „Dobre, Henry."
  „Vďaka, Monica. Zatiaľ dovi."
  Čakal, že sa s ním rozlúči, ona to však neurobila. Práve sa chystal zavesiť, keď znova prehovorila. „Ste v poriadku, Henry?"
  „Vlastne áno. Len nechcem všetkých vystrašiť svojím ksichtom, tak ako včera vás." „Ja som nebola..."
  „Ale áno, boli ste, a nemám vám to za zlé. Ďakujem, že sa zaujímate o môj stav, Monica. Je to od vás milé. Teraz už však musím končiť. Aha, počujte, ten muž, čo bol u mňa, keď ste prišli..."
  „Áno?"
  „Je to detektív od losangeleskej polície. Volá sa Renner. Zrejme vám zavolá a bude sa na mňa pýtať."
  „Kvôli čomu?"
  „Kvôli tomu, čo ste pre mňa urobili. Veď viete, ten telefonát v mene Lilly Quinlanovej a tak podobne."
  Monica dlho mlčala, a keď napokon prehovorila, mala dosť nervózny hlas.
  „Budem mať z toho problémy, Henry?"
  „Vôbec nie. Vyšetrujú jej zmiznutie a preverujú mňa, nie vás. Ten človek len kontroluje všetky kroky, ktoré som urobil pri jej hľadaní. Ak vám zavolá, jednoducho mu povedzte pravdu, a tým sa to pre vás skončí."
  „Ste si istý?"
  „Na sto percent. Netrápte sa tým. Ale teraz už naozaj musím končiť."
  Obaja zavesili. Pierce počkal na oznamovací tón a zavolal Lucy LaPortovej. Jej číslo už poznal spamäti. Zasa sa dovolal len do hlasovej schránky, no privítací odkaz bol tentoraz iný. Nahrala ho ona, no vravela v ňom, že odchádza na dovolenku a až do polovice novembra nebude prijímať nijakých klientov.
  Vyše mesiaca, pomyslel si zhrozene. Pri spomienke na Wentzove narážky, čo s ňou urobí, mu zvieralo útroby. Aj napriek tomu jej však nechal odkaz.
  „Lucy, tu je Henry Pierce. Je to dôležité. Zavolaj mi, prosím. Je mi jedno, čo sa stalo alebo čo ti spravili. Aj tak mi zavolaj. Môžem ti pomôcť. Mám nové číslo, tak si ho zapíš."
  Nahlas prečítal číslo zo svojho zápästia a zavesil. Chvíľu ešte držal telefón v lone, napoly očakávajúc a napoly dúfajúc, že mu Lucy hneď zavolá naspäť. Neurobila to. Napokon ho odložil a odišiel zo spálne.
  V kuchyni na zemi našiel prázdny kôš na bielizeň. Spomenul si, že v ňom niesol potraviny, ktoré by sa v aute prvé skazili. Keď ho Wentzova gorila vyhodila z výťahu, spadol mu na zem. Teraz stál v jeho byte. Otvoril chladničku a nazrel dnu. Všetko, čo vtedy niesol  okrem vajec, ktoré sa asi pri páde rozbili  bolo úhľadne naukladané na policiach. Kto to asi urobil? uvažoval v duchu. Nicole? Policajti? Sused, ktorého ani nepozná?
  Spomenul si na to, čo hovoril detektív Renner o samaritánskom komplexe. Ak to bola pravda, potom mu mohlo byť len ľúto všetkých tých, ktorí sa v živote snažia konať dobro a ani netušia, ako cynicky môžu ich skutky interpretovať predstavitelia zákona. Bolo mu z toho nanič.
  Uvedomil si aj to, že v kufri auta má ďalšie potraviny. Zdvihol kôš zo zeme a vykročil k dverám. Rozhodol sa, že všetko vynosí hore, pretože bol hladný, a predstava, ako sa púšťa do keksov a koly, mu pripadala celkom lákavá.
  Pre zranenia a operáciu bol dosť zoslabnutý, preto kôš priveľmi nezaťažoval. Namiesto toho chcel ísť dvakrát. Po druhej ceste sa pozrel, či stále nemá nijaké odkazy. Displej ukazoval, že zmeškal jeden hovor.
  V duchu sa preklial, že tu nebol v správnom čase, a znova si nastavil prístupový kód do odkazovej schránky. Onedlho už počúval odkaz posledného volajúceho. Nechala mu ho Lucy LaPortová.
  „Pomôcť mi? Už si mi pomohol ažaž, Henry! Dobili ma. Som celá modrá. Nikto ma v tomto stave nesmie vidieť. Musíš mi prestať volať a snažiť sa mi pomôcť. Už sa s tebou nechcem o ničom rozprávať, rozumieš? Prestaň mi telefonovať!"
  Odkaz sa skončil, no Pierce si ďalej tisol slúchadlo k uchu, prehrávajúc si v duchu všetko, čo Lucy povedala. Dobili ma. Som celá modrá. Zakrútila sa mu z toho hlava, až sa musel chytiť steny, aby nespadol. Po chvíli sa o ňu oprel chrbtom a pomaly skízol na zem s telefónom v lone.
  Nejaký čas ostal nehybne sedieť, potom zdvihol slúchadlo a začal vyťukávať číslo. V polovici však prestal a zasa slúchadlo vrátil do vidlice.
  „Ako chceš," povedal nahlas.
  Zavrel oči. Napadlo mu, že zavolá Janis Langwiserovej a povie jej, že dostal odkaz od Lucy. Nech vie, že je nažive. Potom sa jej bude môcť spýtať aj na to, či sa od ich stretnutia v nemocnici nedozvedela niečo nové.
  Kým to však stihol urobiť, telefón mu zazvonil v ruke. Okamžite to zobral. Myslel si, že to bude Lucy  veď kto iný pozná jeho číslo? , a ozval sa hlasom plným bolesti a zúfalstva.
  Nebola to Lucy, ale Monica.
  „Zabudla som vám povedať, že v pondelok a utorok vám tu nechal tri odkazy váš priateľ Cody Zeller. Zdá sa, že s vami potrebuje nutne hovoriť."
  „Vďaka, Monica."
  Pierce nezavolal Codymu priamo. Každý, kto sa s ním chcel spojiť, musel najprv zatelefonovať na operátor a nechať tam svoje číslo. Ak ho Cody poznal, zavolal mu naspäť.
  Pierce mal číslo, ktoré Zeller nepoznal, preto pred neho pridal tri sedmičky. Bol to znak, že volá niekto známy, no z neznámeho čísla. Komunikovať takýmto zdĺhavým spôsobom mu vždy liezlo na nervy, no Cody bol nekonečne paranoidný a inak to s ním jednoducho nešlo.
  Predpokladal, že bude nejaký čas čakať, no Zeller mu výnimočne zavolal naspäť takmer okamžite.
  „Kristepane, človeče, kedy si konečne kúpiš mobil? Už ťa zháňam tri dni!"
  „Nemám rád mobily. Čo sa deje?"
  „Dajú sa zohnať aj také, čo majú zabudovaný čip na kódovanie. To predsa vieš." „Áno. Čo sa deje?"
  „Len to, že v sobotu si to chcel čo najskôr a potom si sa mi tri dni neozval. Už som si začínal myslieť, že si zo mňa..." „Bol som v nemocnici, Cody. Len teraz ma pustili." „V nemocnici?"
  „Mal som trocha problémy s akýmisi chlapmi." „Dúfam, že nie z firmy Enterpreneurial Concepts." „Neviem, odkiaľ boli. Čo si zistil?"
  „Urobil som kompletný prieskum, presne, ako si chcel. Narazil si na poriadnych darebákov, Hank."
  „To mi už došlo. Povieš mi o nich viac?"
  „No, vieš... Mám tu čosi rozrobené a o takýchto veciach aj tak nerád hovorím do telefónu. Všetko som ti včera poslal FedExom. Malo to doraziť dnes ráno. Dostal si to?"
  Pierce pozrel na hodinky. Boli dve. Kuriéri z firmy FedEx zvyčajne chodili okolo desiatej ráno. Vôbec sa mu nepáčila predstava, že všetky tie materiály ležia kdesi na jeho stole.
  „V práci som ešte nebol, ale hneď tam zájdem. Máš pre mňa ešte niečo?"
  „Nič, čo by nebolo v tej správe."
  „Okej. Vďaka. Zavolám ti, keď si to preštudujem. Na niečo sa ťa však spýtam. Potrebujem nájsť adresu jednej ženy a mám len jej telefón. Je to mobil a účty nechodia na adresu, ktorú hľadám."
  „Potom to nemá cenu."
  „Nedá sa s tým niečo robiť?"
  „Nebude to ľahké, ale dá. Je to registrovaná volička?" „Pochybujem."
  „No, ešte stále tu máme plynárne, vodárne, elektrárne a kreditky. Má nejaké tuctové meno?"
  „Je to Lucy LaPortová z Louisiany."
  Pierce nezabudol, že mu zakázala telefonovať. No o tom, že by sa pokúsil nájsť ju osobne, našťastie nepovedala ani slovo.
  „Samé L, čo?" zasmial sa Zeller. „No, môžem sa na to pozrieť, aj keď neručím za výsledky."
  „Vďaka, Cody."
  „Tipujem, že aj toto malo byť hotové najneskôr včera." „Presne tak." „Myslel som si to." „Už musím končiť."
  Pierce zavesil, odišiel do kuchyne a začal prehľadávať nákupné tašky, až kým nenašiel chlieb a arašidové maslo. Rýchlo si urobil sendvič a vyšiel z bytu. Predtým si však ešte nasadil čiapku s nápisom MOLE a stiahol šilt hlboko do čela. Sendvič zjedol, kým čakal na výťah. Nechutil mu. Chlieb ležal od nedele v kufri auta a bolo to cítiť.
  Výťah cestou dolu zastal na šiestom poschodí, kde pristúpila akási žena. Ako väčšina ľudí vo výťahu, ani ona sa nepozerala na človeka, s ktorým sa viezla. Nenápadne však flbchla na jeho odraz v chrómovom ráme dverí a podlomili sa jej kolená.
  „Ach, božemôj!" zvolala. „Vy ste ten, o ktorom všetci hovoria!" „Prosím?"
  „Niekto vás chcel vyhodiť z balkóna, nie?"
  Dlho na ňu pozeral. Pochopil totiž, že nech to s Nicole dopadne akokoľvek, v tomto dome bývať nemôže. Musí sa odsťahovať.
  „Neviem, o čom to hovoríte."
  „Ste v poriadku? Čo vám urobili?"
  „Nikto mi nič neurobil. Neviem, o čom to rozprávate."
  „Vy nie ste ten nový podnájomník z jedenásteho poschodia?"
  „Nie. Bývam u priateľa na ôsmom, kým sa nedoliečim." „A čo sa vám stalo?" „Operovali mi nos."
  Podozrievavo si ho premerala. Len čo dorazili na prvé podzemné podlažie, kde sa nachádzali garáže, Pierce rýchlo vyšiel von. Pri najbližšom rohu sa obzrel a zistil, že tá žena stojí pred otvoreným výťahom a pozerá sa za ním.
  Zvrtol sa a takmer narazil do otvorených dverí do pivnice, odkiaľ si mladý pár vynášal bicykle. Pridržal im dvere, sklonil hlavu, stiahol si šilt čiapky ešte nižšie a počkal, kým neodišli. Poďakovali mu a našťastie nijako nekomentovali jeho doráňanú tvár.
  Len čo sa dostal k autu, vybral z palubnej dosky slnečné okuliare a nasadil si ich.
  
  
  
  
  
  
  Obálku firmy FedEx našiel na stole vo svojej kancelárii. Nebolo ľahké dostať sa tam. Prakticky na každom kroku musel odrážať spýtavé pohľady aj priame otázky na to, čo sa mu stalo. Kým sa prepracoval na druhé poschodie, už odpovedal len strohým: „Nehoda." 
  „Svetlo!" povedal, obchádzajúc stôl.
  Svetlo sa nezažalo a on si uvedomil, že pre opuch má zmenený hlas. Vrátil sa k dverám, zapol svetlo ručne a posadil sa k stolu. Až potom si zložil okuliare a zapol počítač.
  Prvé, čo si na obálke prezrel, bola spiatočná adresa. Cody Zeller ho zasa raz pobavil. Ako odosielateľa totiž uviedol Eugena Briggsa, vedúceho katedry na Stanfordovej univerzite, ktorého si pred rokmi Sudičky vybrali za svoju obeť. Bol to nevinný žartík, no všetkým im od základu zmenil život.
  Úsmev sa mu však z tváre vytratil, len čo sa pokúsil obálku otvoriť. Niekto to už totiž urobil pred ním. Nazrel dnu a zistil, že vnútri je ešte jedna, biela. Aj tú už ktosi otvoril. Vytiahol ju a pozrel na adresáta. Stálo tam: Henry Pierce  osobné/dôverné. Dnu bolo niekoľko poskladaných dokumentov. Nevedel, či aj tie si už niekto neprezrel.
  Postavil sa a prešiel cez chodbu k miestnosti s asistentkami. Monica sedela pri svojom stole. Pristúpil k nej s obálkou v ruke.
  „Monica, kto to otvoril?"
  Prekvapene k nemu zdvihla hlavu.
  „Ja. Prečo?"
  „Ako to, že ste otvorili moju súkromnú poštu?"
  „Vždy vám ju otváram. Nechcelo sa vám ju vybavovať osobne, tak ste to prikázali robiť mne, pamätáte? Otváram všetky listy, aby som zistila, ktoré sú dôležité a ktoré nie. Ak nechcete, aby som to robila, stačí povedať. Mne to prekážať nebude. Budem mať menej práce."
  Pierce sa upokojil. Mala pravdu.
  „Nie, to je v poriadku. Čítali ste to?"
  „Vlastne nie. Keď som videla, že tam je fotografia tej ženy, ktorú som na váš pokyn imitovala, radšej som nechcela vedieť, čo sa tam píše. Pamätáte si, na čom sme sa dohodli v sobotu?"
  Pierce prikývol.
  „Áno. Tak je to lepšie. Vďaka."
  Otočil sa, že pôjde naspäť do svojej kancelárie.
  „Mám povedať Charliemu, že ste tu?"
  „Nie. Zdržím sa len pár minút."
  Keď sa dostal k dverám, všimol si, že Monica naňho ešte stále pozerá dosť čudným pohľadom. Akoby usúdila, že spáchal nejaký zločin, o ktorom on sám nemal ani zdania.
  Vrátil sa do kancelárie, zavrel za sebou dvere a posadil sa k stolu. Potom otvoril obálku a vytiahol z nej kopu výpisov zo Zellerovho počítača.
  Fotografia, o ktorej hovorila Monica, nebola tá z internetovej stránky Lilly Quinlanovej. Bola to policajná snímka zo zatknutia v Las Vegas pred tromi rokmi. Zadržali ju za prostitúciu. Na snímke nebola ani zďaleka taká okúzľujúca ako vo svojom inzeráte. Vyzerala unavená, zlostná a zároveň vystrašená.
  Zellerova správa o Lilly bola stručná. Vystopoval ju z Tampy cez Dallas do Vegas a ďalej do Los Angeles. V skutočnosti mala dvadsaťosem a nie dvadsaťtri rokov, ako tvrdila v reklame. V Dallase ju zatkli dvakrát a v Las Vegas raz  vždy za ponúkanie sexuálnych služieb. Zakaždým strávila pár dní vo väzbe a potom ju prepustili. Pred tromi rokmi prišla do Los Angeles. Dokazovali to účty za elektrinu a iné služby. Odvtedy sa polícii úspešne vyhýbala.
  To bolo všetko. Znova pozrel na fotografiu. Deprimovala ho. Policajná snímka totiž zobrazovala skutočnú realitu, nie tú z virtuálneho sveta internetovej erotiky. Jej putovanie z Tampy do Dallasu, Las Vegas a Los Angeles sa skončilo na veľkom matraci vo Venice. Kdesi vonku sa voľne pohyboval jej vrah, a polícia sa zameriavala na Piercea.
  Odložil papiere a zdvihol slúchadlo. Potom musel chvíľu hľadať vizitku Janis Langwiserovej, a keď ju konečne našiel, zavolal jej. Ústredňa ho nechala čakať dobrých päť minút, kým ho nakoniec prepojili.
  „Ospravedlňujem sa," povedala Janis na úvod. „Hovorila som s klientom. Čo sa s vami deje?"
  „So mnou? Nič. Som v práci. Chcel som sa len spýtať, či nemáte niečo nové."
  Inými slovami: Ešte stále po mne Renner ide?
  „Nuž, vlastne nič. Zdá sa mi, že prebieha hra na to, kto vydrží dlhšie čakať. Renner vie, že máte právnika a že vás nemôže zastrašovať. Nám zasa ostáva len čakať, čo sa v prípade vynorí, a zariadiť sa podľa toho."
  Znova pozrel na snímku na stole. Bola nasvietená tak ostro, že pokojne mohla pochádzať z márnice.
  „Myslíte to tak, že sa nájde telo?"
  „To nie je nevyhnutné."
  „Aha  včera mi volala Lucy LaPortová."
  „Naozaj? Čo vravela?"
  „Vlastne mi len nechala odkaz. Vraj ju dobili a nechce, aby som sa s ňou ešte niekedy kontaktoval."
  „Aspoň vieme, že je ešte tu. Možno ju budeme potrebovať." „Načo?"
  „Ak v tom budú pokračovať, možno sa nám zíde ako svedkyňa. Môže doložiť vaše kroky aj motívy."
  „Lenže Renner si myslí, že som ju len využil v rámci svojho plánu. Veď viete  samaritánsky komplex a tak ďalej."
  „To je len jeho pohľad. Na súde sú vždy dve strany."
  „Na súde? Toto sa nesmie dostať na súd!"
  „Len pokojne, Henry. Vravím len toľko, že Renner si dobre uvedomuje, že proti každému dôkazu či argumentu môžeme na súd predložiť iný dôkaz alebo protiargument. A vedia to aj na prokuratúre."
  „Dobre. Nezistili ste od niekoho, čo mu Lucy povedala?"
  „Hovorila som s veliteľom jeho oddelenia. Podľa neho ju ešte nenašli. Hovorili s ňou telefonicky, no na výsluch sa nedostavila. Podľa mňa sa ani nedostaví."
  Pierce sa jej chystal povedať, ako ju dal vyhľadať Codymu Zellerovi, no kým mohol začať, ktosi rázne zaklopal na dvere a do kancelárie nazrel Charlie Condon. Usmieval sa, no len kým nezazrel Pierceovu tvár.
  „Kristepane!" zvolal.
  „Kto to bol?" spýtala sa Langwiserová.
  „Môj partner. Úž musím končiť. Dajte mi vedieť, ak niečo zistíte."
  „Pravdaže. Dovidenia, Henry."
  Pierce zavesil a pozrel na Condonovu zdesenú tvár. Pobavene sa usmial.
  „Kristuspán v skutočnosti sedí o dvoje dvere ďalej. Ja som Henry Pierce."
  Aj Condon sa neisto usmial. Pierce využil jeho váhanie a nenápadne preložil Zellerove materiály aby nebolo vidieť, čo v nich je. Condon vošiel dnu a zavrel za sebou dvere.
  „Ako sa cítiš, človeče? Si v poriadku?"
  „Prežijem to."
  „Chceš sa o tom porozprávať?" „Nie."
  „Henry, je mi naozaj ľúto, že som za tebou nebol v nemocnici. Mali sme tu strašný zhon. Veď vieš, Maurice a tak dálej."
  „Tým sa netráp. Predpokladám, že prezentácia je stále stanovená na zajtra." Condon prikývol.
  „Už je v meste a čaká len na nás. Nechce nijaké odklady. Buď to spravíme zajtra, alebo nikdy. Jednoducho odíde aj so svojimi prachmi. Hovoril som s Larrabym a Groomsom a tí vraveli, že sme..."
  „Dokonale pripravení. Ja viem. Volal som im z nemocnice. Problém nie je s projektom, ale s mojím ksichtom. Vyzerám ako Frankensteinov bratranec. Nemyslím, že by to zajtra bolo oveľa lepšie."
  „Povedal som mu, že si mal autonehodu. Nezáleží na tom, ako vyzeráš. Chce vidieť náš projekt a my sme mu sľúbili, že ho uvidí prvý, ešte skôr, ako podáme patenty. Pozri sa, Goddard je z tých, čo môžu na mieste vystaviť šek. Potrebujeme ho, Henry. Tak to spravme, nech to už máme za sebou."
  Pierce rezignovane zdvihol obe ruky. Prachy boli v tejto hre vždy najsilnejší tromf.
  „Aj tak sa bude vypytovať, keď uvidí, ako vyzerám."
  „Pozri," namietol Condon, „je to len šou. O nič nejde. Ty s ním skončíš na obed. Ak sa ťa bude vypytovať, jednoducho mu povieš, že si preletel cez predné sklo. Koniec koncov, ani mne si nepovedal, čo sa ti vlastne stalo. Prečo by to s ním malo byť iné?"
  Pierce videl, že partner to vraví so slabo skrývanou ľútosťou.
  „Charlie, povie ti to, keď na to bude vhodná chvíľa. Teraz jednoducho nemôžem."
  „Áno, veď na to sme partneri, no nie? Aby sme si hovorili všetky dôležité veci až potom, keď na to príde vhodná chvíľa."
  „Fajn, je mi jasné, že v tejto debate nemôžem vyhrať. Priznávam, že nemám pravdu, a tým to nateraz skončíme, dobre?"
  „Dobre, Henry. Ako chceš. Na čom pracuješ?"
  „Na ničom. Mám tu len nejaké hlúpe papierovanie."
  „Takže si na zajtra pripravený?"
  „Dokonale."
  Condon prikývol.
  „Tak či onak, musíme vyhrať," vyhlásil. „Buď od neho dostaneme prachy, alebo podáme patenty, povieme novinárom o projekte a na ETS v januári sa na nás bude stáť v dlhšom rade ako na blbé Hviezdne vojny."
  Pierce prikývol, i keď sa mu na výročné elektrotechnické sympózium do Las Vegas ani trocha nechcelo. Práve na ňom bol totiž najviditeľnejší stret vedcov s finančníkmi. Bolo tam plno šarlatánov a špiónov z DARPY. Na druhej strane však chápal, že je to nutné zlo. Nakoniec, práve tam sa pred desiatimi mesiacmi po prvý raz skontaktoval s Goddardovými ľuďmi.
  „Ak dovtedy vydržíme," zakontroval. „Prachy potrebujeme už teraz."
  „Tým sa netráp. Zháňanie peňazí je moja starosť. Ak to nevyjde, nájdem niekoľko menších investorov, ktorí nás podržia nad vodou, kým neulovíme ďalšiu veľrybu."
  Pierce prikývol. Partnerove slová ho dostatočne upokojili, a navyše v situácii, v ktorej sa momentálne nachádzal, mu aj tak pripadalo trápne myslieť na desať mesiacov dopredu.
  „Okej, Charlie."
  „Ale aj tak, nebude to treba, no nie? Ulovíme Mauricea, a bude to." „Máš pravdu."
  „Fajn. Radšej ťa už nechám pracovať. Tak zajtra o deviatej?" „Budem tam."
  „Ako správny neohrozený vodca." „Veru tak."
  Charlie ostro zaklopal znútra na dvere, aby neodplašil šťastie, a odišiel. Pierce chvíľu počkal, potom vstal a zamkol. Nechcel, aby ho niekto zasa vyrušil.
  Vrátil sa k Zellerovej správe. Po stručnom zhrnutí zistení o Lilly Quinlanovej nasledovalo množstvo informácií o Williamovi Wentzovi, majiteľovi a riaditeľovi firmy Enterpreneurial Concepts Unlimited. Wentz podľa nich vládol obrovskému impériu internetových nechutností od prostitúcie po pornografické stránky. Všetky riadil z Los Angeles, hoci sa nachádzali v dvadsiatich mestách štrnástich štátov a boli dostupné pre zákazníkov z celého sveta.
  Jeho internetové projekty by síce väčšina normálnych ľudí považovala za dosť nevkus, v skutočnosti však boli celkom legálne. Internet je priestor voľného podnikania s minimom zásahov štátnych orgánov, a kým na ňom neposkytoval detskú pornografiu a na stránky s prostitútkami pridal príslušné právne formulky, nemusel sa ničoho báť. Ak niektorú z jeho šľapiek zadržali pri razii na prostitútky, veľmi ľahko sa od nej mohol dištancovať. Na jeho stránkach sa jasne vravelo, že firma nepodporuje poskytovanie sexuálnych služieb za úplatu. Ak sa niektorá z pánskych spoločníčok rozhodne prijať za sex peniaze, je to čisto jej rozhodnutie a spoločnosť okamžite odstráni jej inzerát.
  Všeobecný prehľad o Wentzovi mal už od súkromného detektíva Philipa Glassa, no Zellerova správa bola oveľa podrobnejšia a lepšie ukazovala silu a dosah internetu. Zeller sledoval Wentzovu zločineckú dráhu až zo štátov Florida a New York, kde sa začala. Medzi jeho materiálmi bolo viacero fotografií zo zatknutí. Okrem Wentza na nich bol aj ďalší muž menom Grády Allison, uvádzaný vo výpisoch z kalifornského obchodného registra ako kontrolór ECU. Pierce si spomenul, že ho spomínala aj Lucy LaPortová. Letmo si tie fotografie prezrel a prešiel na celkové zhrnutie:
  Zdá sa, že Wentz a Allison fungujú vo dvojici. Na Floridu dorazili pred šiestimi rokmi, len pár mesiacov po sebe. Viackrát ich zatkli, takže im tam zrejme začalo byť dosť horúco. Podľa spravodajských súborov Ministerstva vnútra štátu Florida (MVŠF) spoločne prevádzkovali niekoľko striptízových barov na Orange Blossom Trail v Orlande. Bolo to v čase, keď ešte internet neumožňoval predávať sex oveľa bezpečnejšie ako prevádzkovať nevestinec, maskovaný ako striptízový podnik. Allison bol v tom čase známy pod prezývkou „Gráde A", lebo vraj dokázal do svojich barov zohnať najlepšie šľapky z celého štátu. Kluby, ktoré vlastnil spolu s Wentzom, sa volali „Nulový textil", aby všetci vedeli, že v nich nájdu nahotu.
  Dôležitá poznámka: Pracovníci MVŠF spájajú túto dvojicu s istým sedemdesiat j edenročným Dominicom Silvom z Winter Parku na Floride, ktorý je zasa napojený na tradičný organizovaný zločin v New Yorku a New Jersey.
  D Aj SI POZOR!
  To, že išlo o mafiánov, Piercea neprekvapilo. Tušil to už od chvíle, keď Wentza zažil na vlastné oči a videl, aký chladný a vypočítavý vie byť aj vo chvíli, keď pácha najhoršie násilie. Nesedelo mu však niečo iné. Wentz  človek, ktorý dokázal bez váhania použiť telefón ako zbraň a nosil špicaté topánky, aby jeho kopance spôsobovali väčšiu bolesť  sa podľa Piercea vôbec nehodil na úlohu šéfa rozsiahleho internetového impéria.
  Videl ho v akcii. Jeho prvý a najsilnejší dojem bol, že ten človek najprv udrie a až potom premýšľa. Pripadal mu skôr ako prevádzkar celej operácie než ako mozog, ktorý ju vymyslel.
  Zamyslel sa aj nad starnúcim mafiánom, spomínaným v správe. Dominic Silva z Winter Parku na Floride. Že by tým mozgom bol on? Že by on poskytoval Wentzovi a jeho silákom potrebný intelekt? Rozhodol sa, že si to preverí.
  V zhrnutí našiel aj výpis z policajných záznamov o Wentzovi. Počas piatich rokov na Floride ho veľakrát zatkli za kupliarstvo, dva razy za čosi označované skratkou ŤUZ a raz pre podozrenie z vraždy.
  Nebolo tam, ako jednotlivé prípady dopadli, no keď čítal o jednom zatknutí za druhým, nemohol sa nepýtať, ako je možné, že ten chlap už dávno nehnije v base.
  Podobné otázky vyplynuli aj z registra Gradyho Allisona, známeho ako Gráde A. Aj on strávil nejednu noc v policajnej cele a pri ŤUZ dokonca Wentza predbehol, pretože ho za to zatkli štyrikrát. Okrem toho bol vyšetrovaný aj za čosi, čo bolo označované policajnou skratkou „PZmalolet". Pierce ju rýchlo rozlúštil ako pohlavné zneužívanie maloletých.
  Znova sa pozrel na fotografie z Allisonovho zatknutia. Podľa spisov mal mať štyridsaťšesť rokov, no na snímkach vyzeral starší. Mal prešedivené čierne vlasy s hrubou vrstvou pomády, tvár bielu ako duch a nos, ktorý vyzeral, že ho nezlomili len raz.
  Zdvihol slúchadlo a znova zavolal Janis Langwiserovej. Tentoraz na ňu nemusel dlho čakať.
  „Mám len pár rýchlych otázok," spustil bez okolkov. „Viete, čo presne znamená kupliarstvo? Myslím v právnom zmysle slova."
  „Je to obvinenie, ktoré sa používa na pasákov. Znamená to poskytovanie ženy na sex za finančnú alebo inú úplatu. Prečo?"
  „Počkajte moment. Čo znamená oficiálna skratka ŤUZ?"
  „To nevyzerá ako z kalifornského trestného zákona, ale zvyčajne je to ťažké ublíženie na zdraví. Zvyčajne ide ruku v ruke s obvinením z napadnutia."
  Zamyslel sa nad tým. ŤUZ, ako keď niekomu rozsekáte tvár telefónom a potom ho necháte visieť z balkóna na jedenástom poschodí.
  „Prečo, Henry? Hovorili ste s Rennerom?"
  Zaváhal. Uvedomil si, že jej asi nemal volať, lebo tým prezradil, že sa vŕta vo veciach, od ktorých sa mal držať čo najďalej.
  „Nie. Nič také. Pozerám sa len na prieskum k žiadosti o prijatie do zamestnaneckého pomeru. Človek niekedy ani netuší, čo všetko tie skratky znamenajú."
  „No, mne to znie ako profil niekoho, koho by ste určite nechceli mať vo svojej firme."
  „Tak to máte stopercentnú pravdu. Ďakujem za pomoc. Pripíšte mi to na účet."
  „Tým sa netrápte."
  Len čo zavesil, pozrel na poslednú stranu Zellerovej správy. Bol na nej zoznam všetkých internetových stránok, ktoré sa dali prepojiť s Wentzom a ECU. Zaberal celú jednu stranu. Sexuálne permutácie a dvojzmyselné názvy v ich adresách mohli byť niekomu na smiech, no ich množstvo spôsobovalo, že jemu z nich bolo skôr na vracanie. Najmä ak zobral do úvahy, že to celé vymyslel a riadil jeden človek. Hrozné.
  Ako prechádzal cez jednotlivé názvy, uvedomil si, že jeden z nich  FetishCastle.net  pozná. Už o tej stránke počul. Chvíľu mu trvalo, kým prišiel na to, že ju spomínala Lucy. S Lilly Quinlanovou sa zoznámila, keď spolu pózovali pre FetishCastle.
  Otočil sa aj so stoličkou k počítaču, naštartoval ho a pripojil sa na internet. O chvíľu mal pred sebou vstupnú stránku FetishCastle. Zobrazovala akúsi aziatku, oblečenú v podstate len vo vysokých kožených čižmách. Ruky mala opreté o nahé boky a tvárila sa ako prísna učiteľka. Stránka sľubovala, že po zaplatení predplatného budú mať zákazníci prístup k tisíckam fetišistických fotografií, videoklipov a prepojení na ďalšie stránky. Všetky zadarmo  ale až po zaplatení poplatku za FetishCastle. V zozname tém sa nachádzali slová ako dominanti, otrokyne, trsteničky, vodné športy, škrtenie a podobne.
  Klikol na tlačidlo VSTÚPIŤ a prešiel na stránku s ponukou viacerých možností predplatného a možnosťou okamžite si prezerať platený obsah. Základná sadzba bola 29,95 dolára mesačne, strhávaná z kreditnej karty zákazníka. Autori pre istotu hneď veľkým písmom dodali, že vo výpisoch z účtu sa daná položka objaví ako platba firme ECU Enterprises. Pravdaže, takto to zákazník oveľa ľahšie vysvetlí manželke alebo šéfovi, ktorý by sa mohol dostať k jeho účtom.
  Bola tam aj úvodná ponuka za 5,95 dolára na päť dní. Ak zákazník po skončení skúšobného obdobia neprejde na mesačné alebo ročné predplatné, nebudú mu už ďalej nič strhávať. Malo ísť o jednorazovú platbu.
  Vytiahol peňaženku, vybral z nej kartu American Express a zadal jej číslo do kolónky. O pár sekúnd mal vlastné užívateľské meno aj heslo a mohol vojsť do časti vyhradenej pre členov. Našiel okno pre vyhľadávanie, napísal doň „Robin" a stlačil enter. Systém nič nenašiel. Rovnako to dopadlo aj pri pátraní po Lilly, no keď si spomenul, že obe pózovali spoločne a zadal možnosť „dievčadievča", dopadlo to lepšie.
  Ukázala sa mu stránka s miniatúrnymi náhľadmi tridsiatich šiestich fotografií v šiestich radoch. Pod nimi bolo niekoľko tlačidiel, umožňujúcich preskočiť na jednu zo štyridsiatich ôsmich stránok s rovnakou témou.
  Prebehol pohľadom obrázky na prvej strane. Na všetkých boli minimálne dve ženy a nijakí muži. Modelky tam predvádzali najrôznejšie sadomasochistické scény. Jedna vždy hrala dominantnú a druhá submisívnu rolu. Snímky boli veľmi malé, on však nechcel strácať čas ich otváraním, preto vytiahol zo stola lupu a naklonil sa s ňou k monitoru. Takto dokázal prezrieť všetky obrázky v priebehu niekoľkých sekúnd.
  Na štvrtej strane s tridsiatimi šiestimi snímkami narazil na vyše desať fotografií Lucy a Lilly. Lucy v nich hrala úlohu otrokyne, hoci bola o hlavu vyššia ako údajne dominantná Lilly. Klikol na jeden z náhľadov a fotografia, ktorá sa otvorila, mu zabrala celú obrazovku.
  Scéna sa odohrávala na umelo pridanom pozadí, zobrazujúcom kamennú stenu. Asi to mala byť hradná kobka. Na zemi bola slama a na stole horelo niekoľko sviečok. Nahá Lucy bola pripútaná k stene naleštenými oceľovými putami, ktoré rozhodne nevyzerali ako zo stredoveku. Lilly, oblečená v povinnej výbave domín z čiernej kože, jej polievala prsia voskom z jednej zo sviečok. Na Lucinej tvári bol výraz, ktorý mal zrejme znázorňovať čosi ako zmes agónie a extázy. Lilly sa tvárila hrdo a prísne.
  „Ach, pardon. Myslela som, že tu nie ste."
  Zvrtol sa a uvidel do miestnosti vchádzať Monicu. Ako jeho osobná asistentka poznala kombináciu zámky na jeho dverách, pretože sa často potrebovala dostať do kancelárie v čase, keď bol v laboratóriu a nechcel, aby ho niekto rušil. Pristúpila k stolu, aby naň položila štós listov.
  „Vraveli ste, že tu budete len..."
  Keď jej pohľad padol na obrazovku, zmeravela a šokovane otvorila ústa. Pierce bleskovo vypol monitor. Mal šťastie, že jeho tvár bola červená od operácie, takže na nej teraz nebolo vidieť, aké mu je to trápne.
  „Pozrite, Monica, ja..."
  „To je ona? Tá žena, ktorú som pre vás imitovala?" Prikývol.
  „Viete, len sa snažím..."
  Nevedel, ako jej to vysvetliť. Sám si nebol celkom istý, čo vlastne robí. Keď si uvedomil, že drží v ruke lupu, pripadal si ešte trápnejšie.
  „Pán doktor, práca vo vašej firme sa mi páči, ale myslím, že už nechcem pracovať priamo s vami."
  „Nehovorte mi tak, Monica, a nesnažte sa do toho zasa zaťahovať svoju prácu."
  „Mohli by ste ma presunúť naspäť medzi bežné asistentky, prosím?"
  Siahol po slnečných okuliaroch položených na monitore a nasadil si ich. Pred pár dňami sám uvažoval, ako sa jej zbaví, a teraz musel tajiť, že sa na to pozerá s nevôľou.
  „Môžete robiť, čo chcete, Monica," povedal, upierajúc pohľad na temnú obrazovku. „Ale myslím, že o mne máte mylnú predstavu."
  „Ďakujem. Poviem to Charliemu. Tu je vaša pošta."
  Rýchlo odišla a zavrela za sebou dvere.
  Pierce sa pomaly otáčal na stoličke, pozerajúc na prázdnu obrazovku cez slnečné okuliare. Po chvíli ho trápne pocity opustili a namiesto nich sa ozval hnev. Zlostil sa na Monicu, že mu nerozumie, na svoj osud, ale najmä sám na seba.
  Natiahol sa k monitoru a zasa ho zapol. Na obrazovke sa znova objavila fotografia s Lucy a Lilly. Zahľadel sa na vosk, tvrdnúci na Luciných prsiach a kvapkajúci zo vztýčených bradaviek. Pre obe to bola iba práca. Iba rola, ktorú mali zahrať. Predtým sa ani nepoznali.
  Podrobne si prezrel ich tváre aj oči, no nenašiel v nich ani náznak predstierania. Pôsobili nesmierne realisticky  natoľko, až ho to začalo vzrušovať. Hrad, pomôcky a všetko ostatné tam bolo falošné, nie však ich tváre. Tie jasne prezrádzali, kto to má pod kontrolou a kto je manipulovaný, kto je hore a kto dolu.
  Ešte dlho si tú fotografiu prezeral a po nej rovnako podrobne prešiel všetky ostatné. Až potom vypol počítač.
   
 
  
  
  
  V stredu sa už domov nevrátil. I keď sa pred Charliem Condonom tváril sebaisto, v duchu cítil, že mu dni strávené v nemocnici môžu chýbať. Okrem toho sa mu vôbec nechcelo chodiť do zakrvaveného bytu a púšťať sa do upratovania. Preto namiesto toho strávil noc v laboratóriu Amedeo Technologies. Kontroloval prácu, ktorú počas jeho hospitalizácie vykonali Larraby a Grooms, a dokončil aj niekoľko vlastných pokusov. Ich výsledky mu dodali energiu ako vždy, keď sa mu darilo v práci, napokon ho však predsa premohla únava a nadránom si šiel ľahnúť do miestnosti s laserom.
  V tomto laboratóriu sa vykonávali najcitlivejšie merania, takže potrebovalo špeciálnu ochranu. Tridsať centimetrov hrubé steny boli z liateho betónu, na ktorom bola zvonka vrstva medi a znútra hrubá polystyrénová výstelka. Takáto kombinácia zaručovala, že výsledky meraní nenarušia ani najmenšie vibrácie či elektromagnetické vlny zvonka. Laboranti to volali „kryt proti zemetraseniu", pretože to bola najbezpečnejšia miestnosť v budove a možno aj v celej Santa Monice. Jednotlivé kusy polystyrénu, veľké asi ako posteľ, držali na stenách suché zipsy. Často sa stávalo, že si unavený výskumník jeden zložil a vyspal sa na ňom  pravdaže za predpokladu, že sa tam práve nepracovalo. Vyššie postavení členovia výskumného tímu mali dokonca svoje „postele" označené menom. Spávali na nich tak často, že v polystyréne ostali odtlačky po ich tele. Keď potom viseli na stene, vyzeralo to tam ako v nejakej aréne, kde sa ľudia pri boji odrážajú od stien.
  Dve hodiny si pospal, a keď sa zobudil, bol čerstvý a pripravený na Mauricea Goddarda. V šatni na prvom poschodí bola sprcha a v jednej zo skriniek mal vždy pripravené čisté šaty. Nevyzerali ako čerstvo prinesené z práčovne, no rozhodne boli lepšie ako tie, v ktorých strávil noc. Osprchoval sa a natiahol si džínsy a béžovú vzorovanú košeľu s drobnými rybkami. Vedel, že Goddard aj všetci ostatní budú mať obleky, aby na seba navzájom zapôsobili, no bolo mu to jedno.
  Vďaka tomu, že bol vedec, sa mohol úspešne vyhýbať nepísaným predpisom, platiacim mimo laboratória.
  V zrkadle si všimol, že okolie stehov má červenšie a zošité rany sú viditeľnejšie ako včera. V noci ho pálili a svrbeli, takže si ich podvedome šúchal. Doktor Hansen vravel, že k tomu dôjde, lebo je to prirodzený prejav toho, že rany sa začínajú hojiť. Dal mu aj akúsi masť, ktorou si ich má natierať, aby predišiel zbytočnému podráždeniu kože. Bohužiaľ, ostala v byte.
  Naklonil sa k zrkadlu a pozrel si do očí. V ľavom už nemal takmer nijakú krv. Purpurové podliatiny pod oboma očami pomaly menili farbu na žltkastú. Vyčesal si prstami vlasy a pobavene sa usmial. Došiel totiž k záveru, že stopy po šití dodávajú jeho tvári unikátny charakter. Potom sa zahanbil za vlastnú samoľúbosť a tešilo ho už len to, že je v šatni sám, takže nikto nevidí, ako sa v zrkadle kochá pohľadom na seba.
  O deviatej bol naspäť v laboratóriu. Larraby a Grooms už pracovali a rýchlo prichádzali aj ostatní technici. Všetci čoskoro podľahli všeobecnému nadšeniu z pripravovanej prezentácie.
  Brandon Larraby bol vysoký štíhly vedec. Mal rád tradičné biele plášte, takže ako jediný ho mal na sebe aj dnes. Pierce si vždy myslel, že to spôsobuje nedostatok sebaistoty. Niektorí ľudia majú jednoducho pocit, že na to, aby robili kvalitnú vedu, musia vyzerať ako vedci z učebnice. Jemu samému bolo absolútne jedno, čo má kto oblečené, pokiaľ podáva dobrý výkon, a u imunológa Larrabyho o tom nebolo pochýb. Bol o niečo starší ako Pierce a len pred osemnástimi mesiacmi ho „prelanárili" z farmaceutického priemyslu.
  Sterling Grooms bol najstarším zamestnancom firmy na plný úväzok. Začal u Piercea pracovať ako vedúci laboratória, ešte keď sídlili v skladisku pri letisku, a bol pri tom, keď vznikala firma Amedeo Technologies. Niekedy si po dlhej práci sadli a nostalgicky spomínali na „staré časy". Vôbec im neprekážalo, že starými časmi nazývajú obdobie pred desiatimi rokmi. Grooms bol o pár rokov mladší ako Pierce. Začal uňho pracovať, len čo skončil postgraduál na Kalifornskej univerzite. Dvakrát sa ho pokúsili zlákať konkurenčné spoločnosti, no Pierce si ho udržal tým, že mu dal podiel na spoločnosti, miesto v správnej rade a percento z patentov, ktoré získali.
  O 9:20 im asistentka Charlieho Condona oznámila, že práve dorazil Maurice Goddard. Veľká šou sa mohla začať. Pierce zavesil interný telefón a pozrel na Groomsa s Larrabym.
  „Prišiel k nám Elvis," povedal. „Sme pripravení?" Obaja prikývli a on takisto. „Tak tú muchu rozpleštime!"
  Bol to citát z jeho obľúbeného filmu. Usmial sa. Cody Zeller by pochopil, na čo naráža, no Grooms a Larraby na to nijako nereagovali.
  „Tak nič. Idem po nich."
  Prešiel krátkou chodbou a vyviezol sa výťahom na poschodie s kanceláriami. Návštevníci čakali v zasadačke. Bol tam Condon, Goddard a jeho pobočníčka Justíne Bechyová, o ktorej Charlie v súkromí hovoril ako o Brechavej. Ako Goddardova právnička bola zodpovedná za väčšinu odmietnutých akcií. Jeho investície chránila so zúrivosťou stopäťdesiatkilového hráča amerického futbalu. Pri dlhom stole sedel aj Jacob Kaz, patentový právnik Amedeo Technologies, a Vernon Clyde, ktorého prizvali, aby zdôraznili bezpečnosť firmy.
  Keď Pierce vošiel do miestnosti a hlasným pozdravom k sebe pritiahol pozornosť všetkých prítomných, Goddard práve hovoril čosi o patentových prihláškach. Pierce ihneď zaregistroval aj ich reakcie na svoju dokatovanú tvár.
  „Božemôj!" zvolala Bechyová. „Ach, Henry!"
  Goddard nepovedal vôbec nič, iba si Piercea prezeral s nenápadným úsmevom na tvári.
  „Henry Pierce," vyhlásil Condon. „Človek, ktorý vie, čo je to dramatický príchod."
  Pierce si podal ruku s Bechyovou, Goddardom aj Kazom a prisunul si stoličku. Charlieho len potľapkal po pleci a s Vernonom si kývol na pozdrav. Šéf bezpečnosti to opätoval, nie však bez istej dávky sebazapierania. Jednoducho si s Pierceom nepadli do nôty. 
  „Ďakujem, že ste si na nás našli čas, Henry," povedala Bechyová, akoby chcela naznačiť, že toto stretnutie sa koná len preto, lebo netrval na zmene termínu. „Netušila som, že ste tak vážne zranený."
  „Vlastne ani nie som. Vyzerá to horšie, než to v skutočnosti je. Už odvčera som naspäť v práci, aj keď mám pocit, že takáto tvár sa do tohto laboratória príliš nehodí."
  Na jeho nenápadný odkaz na Frankensteina nik nezareagoval. V priebehu pár minút sa takto minul účinku už druhý raz.
  „Dobre," prikývla Bechyová.
  „Počuli sme, že ste mali autonehodu," ozval sa Goddard prvý raz od Pierceovho príchodu.
  Mal niečo po päťdesiatke a jeho vlasy a oči pripomínali vtáka, ktorý denne zožerie milión červov. Na sebe mal oblek krémovej farby a bielu košeľu so žltou kravatou. Na stole pred ním ležal klobúk, ladiaci s ostatným oblečením. Po jeho prvej návšteve ktosi v kancelárii poznamenal, že sa štylizuje do roly spisovateľa Toma Wolfa. K dokonalému obrazu mu chýbala len vychádzková palica.
  „Áno," prisvedčil Pierce. „Narazil som do steny."
  „Kde a kedy sa to stalo?"
  „Tu, v Santa Monice, v nedeľu popoludní."
  Nutne potreboval zmeniť tému. Nepáčilo sa mu, ako musí tancovať okolo pravdy, a vedel, že Goddardove otázky nemajú s bežnou konverzáciou nič spoločné. Boli súčasťou preverovania investičnej ponuky. Tento vták práve uvažoval o možnosti, že niekomu zverí osemnásť miliónov červov. Chcel vedieť, do čoho sa pri tom môže zapliesť.
  „Pili ste?" spýtal sa milionár priamo.
  Pierce s úsmevom pokrútil hlavou.
  „Nie. V skutočnosti som ani nešoféroval. Ale ak narážate na to, či náhodou nejazdím pod vplyvom alkoholu, moja odpoveď je  nie."
  „Nuž, som rád, že ste v poriadku. Môžete mi prípadne poslať kópiu správy o nehode? Veď viete, pre úplnosť."
  Nasledovalo hlboké ticho.
  „To asi nie. Nemá to nič spoločné s Amedeo Technologies."
  „Chápem, ale poviem vám to na rovinu, Henry. Z môjho pohľadu ste Amedeo Technologies najmä vy. Táto spoločnosť stojí a padá s vašou tvorivosťou a genialitou. V živote som sa stretol s množstvom kreatívnych géniov. Na niektorých by som stavil posledný dolár, ale iným by som ho nedal, ani keby som mal tisíce."
  Tým skončil a prenechal iniciatívu Bechyovej. Bola o dvadsať rokov mladšia ako on, mala krátke čierne vlasy, bledú pleť a správanie, z ktorého priam vyžarovala sebaistota človeka, čo sa na svoje miesto vypracoval vlastným úsilím. Pierce a Condon sa však aj napriek tomu zhodli, že u Goddarda pracuje tak vysoko len preto, lebo ich vzťahy ďaleko presahujú bežný pomer zamestnávateľa a zamestnankyne.
  „Maurice chce povedať, že zvažuje závažnú investíciu do spoločnosti Amedeo Technologies," vyhlásila. „Aby však bol spokojný s firmou, musí byť spokojný aj s vami. Musí vás poznať. Nemôže si dovoliť investovať do niekoho, kto rád podstupuje zbytočné riziko a kto by sa mohol podobne zachovať aj pri spravovaní danej investície."
  „Myslel som, že ide o projekt, o vedu."
  „Ide o ňu, Henry," nedala sa, „ale tieto dve veci sa nedajú oddeliť. Veda bez vedca je nanič. Chceme si byť istí, že ste oddaný svojej práci a projektom, ale aj tým, že neriskujete ani mimo laboratória."
  Pierce sa jej dlho zahľadel do očí. Premohol ho nepríjemný pocit, že tá žena vie o jeho posadnutosti Lilly Quinlanovou oveľa viac, ako pripúšťa.
  Condon ticho zakašlal a zapojil sa do ich rozhovoru, aby ho posunul lepším smerom.
  „Justíne, Maurice, Henry bude s vami určite rád spolupracovať pri každom preverovaní, pre ktoré sa rozhodnete. Poznám ho už dlho a ešte dlhšie sa pohybujem v tejto branži. Je to jeden z najvyrovnanejších a najkvalitnejších vedcov, s akými som sa kedy stretol. Preto som sa uňho aj zamestnal. Mám rád vedu, páči sa mi tento projekt a som si istý, že ho vedie schopný človek."
  Bechyová odvrátila pohľad od Piercea a prikývla. „Vašu ponuku možno neskôr naozaj využijeme," povedala s napätým úsmevom.
  Ani potom sa atmosféra v miestnosti neuvoľnila. Pierce čakal, či niekto niečo nepovie, všetci však mlčali.
  „Ehm... Asi by som vám predsa mal niečo povedať," nadhodil napokon opatrne. „Skôr či neskôr na to totiž prídete aj bezo mňa."
  „Tak to povedzte," súhlasila Bechyová. „Ušetríte nám čas aj námahu."
  Pierce priam cítil, ako Condon v obleku za tisíc dolárov tuhne, čakajúc na priznanie čohosi, o čom doteraz nevedel.
  „No, viete, ide o to, že... Nosil som chvost. Nebude vám to prekážať?"
  Po niekoľkých sekundách ticha sa na Goddardovej kamennej tvári objavil úsmev a milionár sa rozosmial. Bechyová okamžite urobila to isté a onedlho sa už smiali všetci, dokonca aj Pierce, ktorému to spôsobovalo bolesť. Charlie hlasno poklopal hánkami po stole, aby zdôraznil, ako výborne sa baví. Reakcia prítomných ďaleko prevyšovala humornosť danej poznámky.
  „Dobre," vyhlásil napokon Condon. „Prišli ste si pozrieť naše ukážky. Čo keby sme teda išli dolu do laboratória a pozreli sa na projekt, ktorý tomuto komikovi vynesie Nobelovu cenu?"
  Chytil Piercea za krk a zatriasol ním, akoby ho škrtil. Pierce sa prestal usmievať a tvár mu sčervenela, nie však pre nedostatok kyslíka. Nepáčilo sa mu, ako kolega hovorí o Nobelovej cene. Nepáčilo sa mu znevažovanie takej veľkej pocty. Okrem toho vedel, že ju nikdy nedostane. Nemohol ju dostať, pretože pracoval vo vlastnom laboratóriu v súkromnom sektore. Politici by niečo také jednoducho nedopustili.
  „Kým tam pôjdeme, mám ešte jednu vec," nadhodil. „Jacob, priniesli ste formuláre o ochrane informácií?"
  „Ach, áno, mám ich tu," odvetil právnik. „Takmer som na ne zabudol." Zdvihol zo zeme kufrík a otvoril ho na stole. „Je to naozaj nutné?" spýtal sa Condon. Celé to bolo vopred nacvičené. Pierce trval na tom, že Goddard a Bechyová musia pred prezentáciou utajovaných skutočností podpísať záväzné vyhlásenie, že nič z toho, čo uvidia, neprezradia tretej strane. Condon namietal, že to pre investora Goddardovho kalibru môže byť urážlivé. Henry však neustúpil ani o krok. Bolo to jeho laboratórium a platili v ňom jeho pravidlá. Preto sa napokon dohodli, že to podajú tak, aby to vyznelo ako obyčajná, i keď možno otravná formalita.
  „Také sú predpisy," vyhlásil Pierce. „Nemôžeme ich len tak porušovať. Justíne len pred chvíľou hovorila o tom, aké dôležité je predchádzať rizikám. Ak nebudeme..."
  „Je to výborný nápad," prerušil ho Goddard. „Keby ste to nevyžadovali, asi by sa mi to samému nepáčilo."
  Kaz vybral z kufríka dva dvojstranové dokumenty a položil ich na stôl pred Goddarda a Bechyovú. Potom vytiahol z vrecka saka pero, zložil vrchnák a položil ho medzi nich.
  „Je to celkom štandardný formulár," vysvetlil. „V podstate chráni všetky firemné procesy, postupy a vzorce. Všetko, čo počas prezentácie uvidíte a počujete, musíte uchovať v tajnosti."
  Goddard sa neobťažoval prečítať si to. Túto úlohu prenechal Bechyovej, ktorej to trvalo dobrých päť minút. Všetci mlčky čakali, kým neskončila a nepodpísala svoju kópiu. Potom podala pero Goddardovi, ktorý to takisto bez slova podpísal.
  Kaz zobral obe kópie a strčil si ich do kufríka. Hneď nato všetci vstali a vykročili k dverám. Pierce pustil ostatných dopredu. Cestou k výťahu mu Kaz poklopal na plece a naznačil mu, aby sa s ním trocha zdržal.
  „S Janis to išlo dobre?" spýtal sa pošepky.
  „S kým?"
  „S Janis Langwiserovou. Volala vám?"
  „Ach, áno. Volala. Všetko je v poriadku. Ďakujem, že ste nás zoznámili, Jacob. Vyzerá veľmi schopná."
  „Môžem vám ešte nejako pomôcť?"
  „Nie. Všetko je v poriadku. Ďakujem."
  Výťah sa otvoril a oni k nemu rýchlo vykročili.
  „Ideme do zajačej nory, čo, Henry?" nadhodil Goddard žoviálne.
  „Presne tak," prikývol Pierce.
  Až teraz si všimol, že aj Clyde sa zdržal a počas jeho rozhovoru s Kazom stál tesne za nimi. Zlostilo ho to, nijako to však nekomentoval. Vernon nastúpil do výťahu posledný, odblokoval kartou ovládanie a stisol tlačidlo s písmenom L.
  „Je to v suteréne, ale keby sme tam dali nulu, ľudia by si to mýlili s prízemím," nadhodil Condon.
  Sám sa na svojej poznámke zasmial, nikto sa k nemu však nepripojil. Tá informácia bola úplne bezcenná, no Pierceovi prezradila, aký je z toho všetkého nervózny. Z akéhosi dôvodu to na jeho tvári vylúdilo úsmev, hoci len veľmi jemný, takže nebolel. Condon možno samotnej prezentácii príliš neveril, no on áno. Ako výťah klesal, jeho energia rýchlo stúpala. Priam cítil, ako sa podvedome vystiera, aj to, že má o poznanie jasnejší pohľad. Laboratórium bolo jeho kráľovstvom, jeho javiskom. Okolitý svet mohol byť temný, plný hrôz a chaosu, pripomínajúceho obrazy Hieronyma Boscha, no v laboratóriu to bolo iné. Panoval tam pokoj a prísny poriadok, ktorý zaviedol on sám. Bol to jeho svet.
  V laboratóriu nemal najmenšie pochybnosti o vede ani o sebe. Bol si istý, že najbližšia hodina zmení Goddardov pohľad na život. Urobí z neho veriaceho. Bude úprimne veriť, že jeho peniaze sa neinvestujú len tak do hocičoho, ale do veci, ktorá zmení svet. Potom im ich s radosťou dá. Keď skončia, vytiahne pero a začne sa pýtať, kde to má podpísať.
   
  
  
  
  V laboratóriu sa všetci postavili do tesného polkruhu okolo Piercea a Larrabyho. Keďže sa tam pohybovalo viacero zamestnancov vykonávajúcich svoju prácu, pre päť návštevníkov tam takmer nebolo miesta. Už im predstavili jednotlivých pracovníkov a ukázali laboratóriá. Prichádzal čas na hlavnú ukážku dňa a Pierce bol na ňu pripravený. Necítil nijaké napätie. Nikdy sa nepovažoval sa bohvieakého rečníka, no hovoriť o svojom vynáleze v laboratóriu, v ktorom sa zrodil, bolo nepomerne ľahšie ako v prednáškovej sále elektrotechnického sympózia alebo niektorej univerzity.
  „Myslím, že všetci dobre viete, na čo sa naše laboratórium už niekoľko rokov zameriava," začal. „Hovorili sme o tom počas vašej prvej návštevy. Dnes vám chcem predstaviť jeden náš vedľajší projekt. Volá sa Proteus. Je nový, vznikol v priebehu posledného roka, no zakladá sa na našej staršej práci. Povedal by som, že v našom svete sa všetky výskumy navzájom ovplyvňujú  jeden vedie k druhému a tak ďalej. Niečo ako kocky domina. Je to reťazová reakcia a jej súčasťou je práve Proteus."
  Potom vysvetlil, ako ho vždy fascinovalo potenciálne využitie nanotechnológie v medicíne a biológii a ako sa takmer pred dvoma rokmi rozhodol pribrať do výskumného tímu Brandona Larrabyho, aby sa stal ich hlavným odborníkom pre biologické aspekty výskumu. 
  „Všetky články, ktoré na danú tému vychádzajú v odborných aj bežných časopisoch, hovoria o biologickej stránke veci. Vždy patrí medzi najzaujímavejšie témy, lebo v nej ide o širokú škálu možností od eliminácie chemickej nerovnováhy až po možné liečenie chorôb, ktoré sa v tele šíria krvným obehom. Hneď na úvod musím zdôrazniť, že Proteus nič z toho nerobí. Takéto veci sú ešte stále hudbou budúcnosti. Už síce nepatria len do vedeckofantastickej literatúry, ale ešte stále nie sú na programe dňa. Proteus je systém, ktorý umožní ich realizáciu. Je batériou, ktorá umožní týmto budúcim systémom fungovať v ľudskom tele. Vytvorili sme vzorec, ktorý dovolí čerpať z buniek v krvnom obehu elektrické impulzy na napájanie všetkých budúcich vynálezov."
  „Vlastne môžeme začať klasickou otázkou, či bolo skôr vajce alebo sliepka," dodal Larraby. „Došli sme k záveru, že prvý musí uzrieť svetlo sveta zdroj energie. Musí sa začať od základu a až potom postupne budovať ďalšie nadstavby. Začať od motora a až potom vymýšľať zariadenia, ktoré bude poháňať."
  Keď to dopovedal, v miestnosti zavládlo ticho. Keď sa vedec pokúsi vysvetľovať niečo laikovi, vždy musí počítať s tým, že nedokáže prekonať vedomostnú bariéru, ktorá ich delí. Lenže aj na túto možnosť boli pripravení. Ozval sa Condon, tak ako plánovali. Mal byť ich tlmočníkom  mostom cez priepasť, ktorá zívala medzi nimi a investorom.
  „Inými slovami, tento vzorec  tento zdroj energie  bude základom, na ktorom budú postavené všetky budúce vynálezy. Pochopil som to správne?"
  „Áno," odvetil Pierce. „Len čo sa to dostane do odborných časopisov a cez sympóziá a ďalšie aktivity sa to rozchýri vo vedeckých kruhoch, bude to slúžiť ako motivácia pre ďalší výskum. Celá naša branža bude nadšená. Vedci sa budú môcť pustiť do riešenia najnáročnejších problémov s vedomím, že majú na čom stavať. Základný problém celého odvetvia bude raz a navždy vyriešený. V pondelok podáme patentové prihlášky ochraňujúce náš vzorec. Hneď nato začneme publikovať výsledky výskumu. Tí, ktorí budú chcieť pokračovať na tomto poli, si od nás budú musieť kúpiť licenciu."
  „Myslíte ľudí, ktorí vymýšľajú a vytvárajú všetky tie zariadenia do krvného obehu."
  Povedal to Goddard a nevyslovil to ako otázku. Bol to dobrý znak. Znamenal, že investor sa zapája do debaty sám a začína sa nadchýnať možnosťami, ktoré mu ukazujú.
  „Presne tak," prikývol Pierce. „Ak máte zdroj energie, dokážete všetko možné. Auto bez motora nikam nedôjde, no a my sme vymysleli práve ten motor. Vďaka nemu môžu výskumníci v tejto oblasti dosahovať veci, o akých sa im dodnes ani nesnívalo."
  „Napríklad," zapojil sa do ich rozhovoru Larraby, „len u nás je vyše milióna diabetikov závislých od pravidelného injekčného podávania inzulínu. Patrím medzi nich aj ja. Dá sa predpokladať, že v nie príliš vzdialenej budúcnosti budú na trhu zariadenia na bunkovej báze, ktoré sa naprogramujú a umiestnia do krvného obehu, kde budú neprestajne monitorovať hladinu cukru a priebežne produkovať príslušný hormón."
  „Povedz im o antraxe," ozval sa Condon.
  „Áno. Antrax je dobrý príklad," súhlasil Pierce. „Kvôli udalostiam z minulého roka všetci vieme, aká je to nebezpečná baktéria a ako ťažko sa odhaľuje jej prítomnosť vo vzduchu. Náš vynález však umožní výrobu zariadení, ktoré raz budú hliadkovať priamo v našom tele a priebežne likvidovať všetky takéto choroboplodné zárodky, skôr ako sa v nás stihnú rozšíriť. Môžu ich mať napríklad všetci poštári, príslušníci ozbrojených síl alebo hoci aj kompletná populácia."
  „Ako vidíte," pokračoval Larraby, „možnosti ďalšieho využitia sú prakticky neobmedzené. Áko som vravel, veda ich vie vynachádzať veľmi rýchlo a efektívne. Ale ako takéto zariadenia napájať? Práve toto doposiaľ brzdilo všetok výskum. Touto otázkou sa vedci trápia už veľmi dlho."
  „No a my na ňu máme odpoveď v našom recepte," zdôraznil Pierce. „V našom vzorci."
  Znova zavládlo ticho. Pierce pozrel na Goddarda a zistil, že ten uprene hľadí priamo naňho. Hovorí sa, že na nepriateľa treba strieľať, až keď mu vidíte beľmo očí. Bol si istý, že on to Goddardovo vidí veľmi dobre. Ten človek už v živote neraz stál v správnom čase na správnom mieste, no nikdy nezažil niečo také, ako bolo toto. Niečo, pri čom by nielen zarobil obrovské prachy, ale zároveň sa stal aj hrdinom. Niečo, pri čom by mal pocit, že podporuje dobrú vec.
  „Mohli by sme sa pozrieť na ukážku?" spýtala sa Bechyová.
  „Pravdaže," odvetil Pierce. „Je pripravená v miestnosti s mikroskopom."
  Odviedol ich do miestnosti, ktorej hovorili zobrazovacie laboratórium. Mala rozmery bežnej spálne a stál v nej mikroskop kombinovaný s počítačom, veľký asi ako kancelársky stôl. Výsledky sa zobrazovali na dvadsaťpalcovej obrazovke.
  „Toto je elektrónový mikroskop," vysvetlil im. „Naše pokusjr sa robia v takom malom meradle, že väčšina bežných mikroskopov by ich nedokázala zobraziť. Pripravili sme vám reakciu, ktorá ukáže výsledky nášho projektu. Odohrá sa pod mikroskopom, ale výsledky uvidíte na obrazovke."
  Ukázal na veľkú plechovú škatuľu vedľa monitora, potom ju otvoril a vybral z nej podnos s kremíkovou doštičkou.
  „Nebudem menovať všetky proteíny používané v našom vzorci, ale môžem všeobecne povedať, že na tejto podložke sú ľudské bunky plus špeciálna zmes proteínov, ktorá ich spája. Pri procese spájania dochádza ku konverzii energie, o ktorej sme už hovorili. Táto energia sa uvoľňuje a dá sa využiť pre molekulárne zariadenia, ktoré sme už takisto spomínali. Aby sme otestovali jej konverziu, celý experiment umiestnime do chemického roztoku, ktorý na elektrické impulzy reaguje vyžarovaním svetla. Inými slovami, svetielkuje."
  Kým ukladal podnos naspäť do komory a zatváral ju, vo vysvetľovaní ho zastúpil Larraby.
  „Tento proces prevádza elektrickú energiu do biomolekuly nazývanej ATP, ktorá je zdrojom telesnej energie. Po vzniku reaguje s leucínom rovnakým spôsobom, akým vzniká svetielkovanie svätojánskych mušiek. Hovorí sa tomu proces chemiluminiscencie."
  Pierce mal pocit, že kolega zachádza do priveľkých podrobností. Bál sa, aby publikum nestratilo záujem. Naznačil Larrabymu, aby sa posadil pred monitor, a sám sa presunul dozadu.
  „Svetlo!"
  Osvetlenie miestnosti sa vyplo. Potešilo ho to, lebo to znamenalo, že hlas sa mu vrátil do normálu, takže ho už zasa rozoznávajú aj snímače. Jediným svetlejším bodom v takmer nepreniknuteľnej tme boía sivastá obrazovka počítača. Nevyžarovala dosť svetla na to, aby videl do tváre ostatným. Siahol na stenu, kde na háku viseli infračervené okuliare. Nasadil si ich, potom siahol na puzdro s batériou a zapol ich. Hneď nato si ich však posunul na čelo, pretože ich ešte nepotreboval. Používali sa v laserovom laboratóriu a sem si ich priniesol len preto, aby mohol nenápadne sledovať reakcie Goddarda a Bechyovej.
  „Dobre. Môžeme začať," vyhlásil Larraby. „Sledujte monitor."
  Obrazovka ostala takmer tridsať sekúnd sivá, potom sa však na nej začali objavovať drobné svietiace bodky, pripomínajúce hviezdy na zamračenom nebi. Neprestajne pribúdali ďalšie a ďalšie, až vyzerali ako Mliečna cesta.
  Všetci to mlčky pozorovali.
  „Prepni na termál, Brandon," prikázal Pierce.
  Aj to mali nacvičené vopred. Chceli zakončiť prezentáciu impozantným finále. Larraby začal ťukať do klávesnice. Robil to tak často, že na ňu vôbec nemusel vidieť. Všetky príkazy poznal naspamäť.
  „Prejsť na termál znamená, že uvidíme farby," vysvetlil. „Budú odstupňované podľa intenzity impulzov. Najslabšie sa zobrazia modrou a potom cez zelenú, žltú, červenú až po najsilnejšie, ktoré uvidíme vo fialovej."
  Zároveň s jeho slovami začal monitor hrať všetkými farbami. Najviac tam bolo žltej a červenej, no aj tak ostalo dosť fialovej na to, aby vznikol úžasný dojem. Ako prebiehala reťazová reakcia, farby sa prelievali, pripomínajúc nekonečný oceán. Bolo to ako pozerať sa na Las Vegas z výšky desať kilometrov.
  „Polárna žiara," šepol ktosi.
  Pierceovi sa zdalo, že to mohol byť Goddard. Posunul si okuliare na oči a odrazu aj on videl vo farbách. Všetci prítomní svietili najrôznejšími odtieňmi červenej a žltej  podľa tepla, ktoré vyžarovali. Zameral sa na Goddardovu tvár. Milionár uprene hľadel na monitor pred sebou. Ústa mal otvorené, čelo aj líca takmer purpurové. Očividne sa mu do nich od vzrušenia nahrnula krv.
  Tie okuliare boli čosi ako pomôcka vedeckého voyeura. Vďaka nim mohol potajomky sledovať, čo kto skrýva. Videl, ako sa na Goddardovej tvári objavuje široký úsmev, a v tej chvíli mu bolo jasné, že vyhrali. Mali peniaze a tým aj zabezpečenú budúcnosť. Otočil sa a pri protiľahlej stene zazrel Charlieho Condona. Pozeral priamo naňho, hoci nemal špeciálnu optiku. Jednoducho upieral pohľad na miesto, kde pred zhasnutím svetiel stál Pierce. Po chvíli prikývol na znak toho, že aj bez okuliarov vie, ako to dopadlo. 
  Bola to chvíľa, ktorá stála za všetku námahu. Práve sa dostali na najlepšiu cestu k nekonečnej sláve a bohatstvu. Pierceovi však o to nešlo. Išlo mu o niečo iné, ešte lepšie než prachy. O niečo, čo sa nedalo strčiť do vrecka, pretože to nosil v hlave a srdci a meral hrdosťou.
  Práve to mu dala veda. Hrdosť, že všetko prekonal a vykúpil sa zo všetkého zlého, čo v živote urobil, z každej chyby, ktorej sa kedy dopustil.
  A zo všetkého najviac z toho, čo sa stalo Isabelle.
  Zložil si okuliare a zavesil ich naspäť na stenu.
  „Polárna žiara," šepol si ticho.
  
  
  
  
  Pokus ešte dvakrát zopakovali s novými vzorkami. Obrazovka sa zakaždým rozžiarila ako vianočný stromček. Goddard bol zjavne spokojný, preto Pierce prikázal Groomsovi prejsť na iné experimenty, aby predviedol aj ďalšie aspekty ich práce. Koniec koncov, Goddard prišiel investovať do celej firmy, nie iba do projektu Proteus. O pol jednej skončili s prezentáciou a šli do zasadačky na obed. Obsluhoval ich personál z reštaurácie Joe's na bulvári Abbot Kinney, známej vzácnou kombináciou atraktívneho prostredia a vynikajúceho jedla.
  Atmosféra bola výborná. Zdalo sa, že sa to páči ešte aj Bechyovej. Veľa sa hovorilo o možnostiach modernej vedy. O zarábaní peňazí nepadlo takmer ani slovo. Goddard sa v jednej chvíli dokonca naklonil k Pierceovi a ticho sa mu zveril: „Dcéra má Downov syndróm."
  Nič k tomu nedodal. Nemusel. Pierce vedel, že myslí na to, v akom zlom čase to prišlo. Otvárala sa im totiž budúcnosť, v ktorej bude možné takéto poruchy odstrániť, skôr ako vôbec vzniknú.
  „Ale určite ju veľmi ľúbite," odvetil. „A ona to nepochybne vie."
  Goddard mu chvíľu mlčky hľadel do očí. „Áno. Mám ju rád a ona to chápe. Často na ňu myslím, keď investujem do niečoho nového." Pierce prikývol. „Áno. Musíte ju zabezpečiť."
  „Nemyslel som to tak. Je zabezpečená na niekoľko životov. Myslím to tak, že nech zarobím, koľko chcem, nemôžem zmeniť, čo sa jej stalo. Nevyliečim ju... Asi som chcel povedať, že... V budúcnosti to bude iné. Toto... na čom pracujete..."
  Odvrátil sa, neschopný dokončiť myšlienku.
  „Chápem, ako to myslíte," povedal Pierce.
  Tichú chvíľu ukončil hlasný výbuch smiechu Bechyovej, sediacej vedľa Condona na opačnej strane stola. Goddard sa usmial a prikývol, akoby počul, čo ju tak pobavilo.
  Neskôr pri zákusku Goddard pripomenul Nicole.
  „Viete, kto mi tu dnes chýba?" nadhodil. „Nicole Jamesová. Kde je? Rád by som ju aspoň pozdravil."
  Pierce pozrel na Condona. Už dávnejšie sa dohodli, že na otázky o Nicole bude odpovedať Charlie.
  „Bohužiaľ, už u nás nepracuje," vyhlásil Condon. „Odišla minulý piatok."
  „Naozaj? A kam?"
  „Momentálne nikam. Myslím, že bude potrebovať čas, kým sa rozhodne, kde sa zamestná. Podpísala však záväzok, že nám nebude konkurovať, takže sa nemáme čoho báť."
  Goddard prikývol, no mračil sa.
  „Pracovala na dosť citlivom mieste," poznamenal.
  „Áno aj nie," namietol Condon. „Zameriavala sa smerom von, nie dnu. S našimi projektmi bola oboznámená len natoľko, aby vedela, na čo sa zameriavať u konkurentov. Nemala napríklad prístup do laboratória a nikdy nevidela experiment, ktorý sme vám predviedli pred obedom."
  Bola to lož, ibaže Charlie to nemohol vedieť. Podobne ako Clyda Vernona, aj jeho Pierce oklamal, keď mu tvrdil, že Nicole o ničom nevie. Pravda bola taká, že ju raz v nedeľu zobral do laboratória a ukázal jej presne rovnaký pokus. Bolo to v čase, keď sa ich vzťah rýchlo rozpadal a on sa chytal každého stebla, len aby ho zachránil. Porušil vlastné predpisy, zobral ju do zakázanej oblasti a ukázal jej, čo ho drží celé dni a noci v práci. Ani to však v konečnom dôsledku nezabránilo rozchodu. Ani nie o mesiac neskôr musel od Nicole odísť.
  Chýbala mu viac ako Goddardovi a z iných príčin. Zvyšok obeda bol veľmi ticho. Priniesli im kávu, odniesli riad, potom aj šálky, až napokon ostal len naleštený stôl, odrážajúci ich tváre.
  Obed sa skončil a bolo načase vrátiť sa k práci.
  „Povedzte nám viac o tom patente," požiadala Bechyová s rukami prekríženými na hrudi.
  Pierce kývol na Kaza, aby odpovedal.
  „Má stupňovitú štruktúru," začal právnik. „Skladá sa z deviatich častí, zahŕňajúcich všetko, čo ste dnes videli. Myslím, že sme doň zahrnuli všetky detaily, aj tie najmenšie. Sme presvedčení, že obstojí v akomkoľvek spore, v súčasnosti aj v budúcnosti."
  „Kedy ho podáte?"
  „V pondelok ráno. Zajtra alebo v sobotu poletím do Washingtonu, aby som ho v pondelok o deviatej ráno osobne podal na patentovom úrade."
  Keďže Pierce sedel vedľa Goddarda, mohol Bechyovú nonšalantne pozorovať bez toho, aby to vyzeralo podozrivo. Videl, že ju zaskočila správa o tom, ako rýchlo sa chystajú konať. Potešilo ho to. Spolu s Condonom museli na investora čo najviac pritlačiť. Museli ho prinútiť, aby konal ihneď  zo strachu, aby nepremeškal najvhodnejšiu chvíľu.
  Zdvihol ruku a pozrel na hodinky. Už boli takmer dve.
  „Asi vás už budem musieť opustiť," vyhlásil. „Práca nepočká. Ak sa objaví niečo, na čo nemôže odpovedať Charlie, zavolajte mi do kancelárie alebo do laboratória. Keby to dolu nikto nebral, znamená to, že máme odpojenú linku, aby nám elektromagnetické vlny nekazili výsledky zo sond."
  Odsunul stoličku a zdvihol sa, Goddard ho však chytil za rameno, aby ešte neodchádzal.
  „Ešte moment, Henry  ak teda môžem."
  Pierce sa znova posadil. Goddard mu pozrel do očí a potom pomaly prešiel pohľadom po všetkých prítomných. Pierce vedel, čo sa chystá. Zvieralo mu z toho hruď.
  „Kým sme všetci spolu, rád by som vám oznámil, že chcem investovať do vašej firmy. Chcem byť súčasťou tých úžasných vecí, čo tu robíte."
  Všetci začali nadšene tlieskať a aplaudovať. Goddard si podal ruku s Pierceom a hneď nato ponad stôl aj s Condonom.
  „Nikto neodchádzajte!" prikázal Condon.
  Rýchlo sa postavil, prešiel k telefónu na stene a vyťukal trojciferné číslo. Potom čosi ticho zamrmlal do slúchadla a vrátil sa na svoje miesto. O chvíľu nato do zasadačky vošli jeho osobná asistentka Holly Kannheiserová a Monica Purlová. Obe niesli podnosy so šampanským Dom Pérignon a vysokými pohármi.
  Charlie otvoril prvú fľašu a naplnil poháre. Ušlo sa aj asistentkám, ktoré mali so sebou jednorazové fotoaparáty a pomedzi dúšky fotografovali prítomných pri prípitkoch.
  Prvý z nich predniesol Condon.
  „Na Mauricea Goddarda. Sme veľmi radi, že ste sa k nám pridali na tejto úžasnej ceste."
  Potom prišiel rad na investora, ktorý zdvihol pohár a povedal len: „Na budúcnosť!"
  Pri tomto prípitku pozeral priamo na Piercea. Ten prikývol a zdvihol svoj takmer prázdny pohár. Kým prehovoril, pozrel do očí všetkým prítomným vrátane Monicy. Až potom predniesol svoj prípitok: „Naše domy ti asi pripadajú smiešne malé. Pre nás, čo nie sme veľkí, sú však úžasne vysoké."
  Vypil zvyšok šampanského a pozrel na ostatných. Nikto mu nerozumel.
  „Je to z rozprávkovej knižky Doktora Seussa," vysvetlil. „Hovorí sa v nej o tom, že existujú iné svety, napríklad v zrnku prachu."
  „Veru tak!" zvolal Condon a opäť zdvihol pohár.
  Pierce si začal podávať ruky s ostatnými a vymieňal si s nimi povzbudivé slová. Keď sa dostal k Monice, úsmev sa jej vytratil z pier a zatvárila sa veľmi chladne.
  „Vďaka, že ste ostali, Monica. Hovorili ste už s Charliem o tom preložení?"
  „Ešte nie, ale budem."
  „Dobre."
  „Volal vám pán Renner?"
  Úmyselne povedal „pán" a nie „detektív", pre prípad, že by ho zasa niekto počúval. „Ešte nie."
  Znova prikývol. Nevedel, čo viac dodať.
  „Na stole máte pár odkazov," prerušila trápne mlčanie Monica. „Jedna volajúca, akási právnička, vravela, že je to veľmi dôležité, ale povedala som jej, že túto prezentáciu nemôžem prerušiť."
  „Okej. Vďaka."
  Čo najpokojnejšie sa vrátil ku Goddardovi a povedal mu, že finančnú stránku veci bude riešiť Condon. Znova si podali ruky a potom konečne mohol vyspätkovať zo zasadačky. Najradšej by bol bežal, no prinútil sa kráčať rozvážnym, pomalým krokom.
   
   
  
  
  
  „Svetlo!"
  Posadil sa k svojmu stolu a zobral z neho tri papieriky s odkazmi. Dva boli od Janis Langwiserovej, oba s označením Súrne. Na oboch bol rovnaký text: Zavolajte mi, prosím, len čo budete môcť. Posledný bol od Codyho Zellera.
  Položil ich naspäť na stôl a zamyslel sa nad nimi. Langwiserovej telefonáty museli znamenať nejakú zlú správu. Po úžasných chvíľach v zasadačke to bol preňho šok. Zalievala ho horúčava a mal pocit, že začína trpieť klaustrofóbiou. Podišiel k oknu a otvoril ho.
  Rozhodol sa, že najprv zatelefonuje Codymu  pre prípad, že by mal preňho niečo nové. Musel volať na operátor, no Cody sa ozval už o necelú minútu.
  „Sorry, kamoš," povedal namiesto pozdravu. „Nie, a hotovo."
  „O čom to hovoríš?" nechápal Pierce. „O Lucy LaPortovej. Neviem ju nájsť. Tá ženská ešte nemá ani pevnú linku." „Hm..."
  „Si si istý, že máš jej pravé meno?"
  „Sama mi ho povedala."
  „Je to jedna z kočiek na tej stránke?"
  „Áno."
  „Doriti, to si mi mal povedať hneď! Tie ženské nepoužívajú v práci pravé mená."
  „Lilly Quinlanová nemala pseudonym."
  „No dobre, ale Lucy LaPortová? To mi znie ako niečo, čo si ženská vymyslí cestou z Električky zvanej Túžba. Veď sa pozri, čím sa živí. Šanca, že ti o niečom povie pravdu, i keď ide len o meno, je asi tak jedna k..."
  „Hovorila pravdu. Bolo to v dôvernej situácii a v tej mi neklamala. Viem to."
  „V dôvernej situácii? A to si tvrdil, že si s nimi..."
  „To je pravda. Bol to telefonát."
  „Ach, tak. Sex po telefóne, to je niečo celkom iné."
  „Kašli na to, Cody. Musím končiť."
  „Počkaj moment. Ako to šlo s tým pracháčom?"
  „Celkom fajn. Charlie s ním práve chystá zmluvu."
  „Super."
  „Už naozaj musím končiť, Cody. Vďaka, že si sa o to aspoň pokúsil."
  „Žiadny problém. Pošlem ti šek."
  Pierce prerušil spojenie a zdvihol jeden z Langwiserovej odkazov. Vyťukal číslo, predstavil sa sekretárke a nechal sa prepojiť.
  „Kde ste boli?" začala právnička netrpezlivo. „Hovorila som vašej asistentke, že vás musí okamžite zohnať!"
  „Urobila presne to, čo sa od nej žiada. Bol som v laboratóriu, a tam sa nesmie vyrušovať. Čo sa deje?"
  „Nuž, povedzme, že vaša obhajkyňa má výborné zdroje. Najmä v policajnom zbore."
  „A ďalej?"
  „To, čo vám teraz poviem, je prísne tajné. Sú to informácie, ktoré sa ku mne nikdy nemali dostať. Ak sa to dozvie niekto ďalší, začne sa vyšetrovanie už len kvôli tejto jednej veci."
  „Dobre. O čo ide?"
  „Môj zdroj mi prezradil, že Renner celé dopoludnie pracoval na žiadosti o súdny príkaz na prehliadku. Potom s ňou šiel za sudcom."
  Jej odkazy v Pierceovi vyvolali dojem, že pôjde o niečo dôležitejšie. Mierne povedané, bol sklamaný.
  „Dobre. Čo to znamená?" spýtal sa.
  „Znamená to, že chce u vás urobiť domovú prehliadku. Prezrie vám byt, auto a zrejme aj dom, kde ste bývali v čase domnelého zločinu."
  „Myslíte v čase zmiznutia a možno vraždy Lilly Quinlanovej?"
  „Presne tak. Ale čo je nesmierne dôležité, sudca jeho žiadosť zamietol. Nepredložil k nej dostatočné dôkazy."
  „Tak potom je to dobré, nie? Neznamená to, že je po všetkom?"
  „Nie. Kedykoľvek ju môže predložiť znova, len čo získa nejaké ďalšie dôkazy alebo informácie. Povedala by som, že sa ju snažil podložiť nahrávkou s tým, čo pokladá za vaše priznanie. Takže jediná dobrá vec na tom všetkom je, že teraz už vieme, že sudcovi niečo také nestačí."
  Pierce sa nad tým zamyslel. Nebola to jeho parketa a mal len veľmi hmlistú predstavu, ako takéto veci fungujú.
  „Mohol by však začať preberať sudcov," poznamenala Langwiserová.
  „Myslíte, že by s tým istým išiel za iným sudcom?"
  „Áno  za nejakým, ktorý mu skôr vyhovie. Jeho problém však spočíva v tom, že už bol u sudcu, u ktorého sa dalo najskôr predpokladať, že to schváli. Keby to skúsil inde, mohol by mať problémy. Ak sudca zistí, že žiadosť tohto typu už bola raz zamietnutá, môže sa poriadne naštvať."
  Pierce si uvedomil, že snažiť sa pochopiť právnické nuansy je preňho zbytočné mrhanie času. Stále však nechápal, čo Langwiserovú tak vynervovalo. Jediným vysvetlením bolo, že mu celkom neverí, že je nevinný. Iba tak sa mohla báť, že policajti v jeho byte nájdu nejaké dôkazy.
  „Čo keby sme mu dovolili urobiť prehliadku aj bez súdneho príkazu?" nadhodil.
  „Nie."
  „Nič nenájde. Ja som to nespáchal, Janis. S Lilly Quinlanovou som sa v živote nestretol."
  „Na tom nezáleží. Nebudeme s ním spolupracovať. Ak začnete robiť ústupky, skôr či neskôr vás chytia do nejakej pasce."
  „Nerozumiem vám. Ak som nevinný, do akej pasce by ma mohli chytiť?"
  „Henry, chceli ste, aby som vám poskytovala právne poradenstvo, však?" „Áno."
  „Tak ho prijmite. Moja rada znie  nerobiť druhej strane absolútne žiadne ústupky. Oznámili sme Rennerovi, že máte právneho zástupcu, a tým sa to končí."
  „Ako myslíte."
  „Ďakujem."
  „Dozviete sa, ak začne zháňať iného sudcu alebo znova podá žiadosť u toho istého?"
  „Mám tam svojich ľudí, takže zrejme áno. Tak či tak, ak sa u vás objaví so súdnym príkazom, tvárte sa prekvapene. Musím chrániť svoje zdroje."
  „Urobím to."
  Náhle si na čosi spomenul. Bolo to, akoby mu do hrude zaborili dýku.
  „A čo kancelária a laboratórium? Bude chcieť prezerať aj tie?"
  Keby došlo na prehliadku firemných priestorov, už by to neutajil. Rozchýrilo by sa to medzi všetkými, čo sa zaujímajú o najnovšie technológie. Dozvedel by sa o tom aj Goddard s Bechyovou.
  „Naisto to povedať nemôžem, ale nepripadá mi to pravdepodobné. Bude sa snažiť zohnať povolenie na miesta, kde mohlo dôjsť k zločinu. Myslím, že by u sudcu mal ešte väčšie problémy ako naposledy, keby sa pokúsil prehliadku rozšíriť aj na spoločnosť, ktorá so zločinom s najväčšou pravdepodobnosťou nemala nič spoločné."
  Henry myslel na telefónny zoznam, ukrytý za papiermi v skrini pri kopírke. Tá knižočka predstavovala priame prepojenie s Lilly Quinlanovou, ktoré zatiaľ nikomu neprezradil. Musel sa jej čím skôr zbaviť.
  Potom si spomenul ešte na niečo.
  „Viete," povedal, „auto mi už prezreli. Všimol som si to, keď som sa vrátil z výsluchu v tú noc, čo parkovalo pred domom Lilly Quinlanovej."
  Na druhom konci bolo chvíľu ticho.
  „Ak to naozaj spravili, bolo to nelegálne. Bohužiaľ, zrejme na to nikdy nenájdeme nijakého svedka."
  „Okrem policajtov som tam nikoho nevidel."
  „Nepochybne išlo len o zbežnú prehliadku. Rýchlu, nelegálnu a povrchnú. Ak však dostanú povolenie, budú sa do toho môcť pustiť legálne a urobiť to oveľa dôkladnejšie. Budú hľadať vlasy, chlpy, vlákna a podobné dôkazy. Pôjdu po veciach, ktoré policajt s baterkou nemá šancu objaviť."
  Pierce si spomenul na prípitok, ktorý predniesol pred menej ako polhodinou. Uvedomil si, že v zrnku prachu sa môže skrývať aj celá jeho budúcnosť.
  „Nuž, ako som vravel, len nech to urobia," vyhlásil. „Možno po tom, ako zistia, že u mňa nič nie je, začnú pátrať po pravom vrahovi."
  „Máte nejakú predstavu, kto by to mohol byť?"
  „Nie."
  „Tak v tom prípade by ste si mali robiť starosti najmä o seba. Mám pocit, že nechápete vážnosť situácie  myslím ohľadom tej žiadosti. Dúfate, že z toho vyviaznete len preto, lebo nič nenájdu."
  „Pozrite sa, Janis, som chemik, nie právnik. Je mi jasné iba to, že som v tom až po uši, no stále neviem prečo. Neurobil som to. Možno naozaj nechápem vážnosť situácie. Tak mi ju objasnite."
  Prvý raz si vybíjal stres na nej a takmer okamžite to oľutoval.
  „Ide o to, že máte v pätách policajta, ktorý sa takouto drobnosťou nenechá odradiť. Pre Rennera je to len dočasná prekážka. Je to trpezlivý človek a bude pokračovať v práci, dokiaľ neodhalí alebo nezíska niečo, na základe čoho mu to povolenie vystavia. Rozumiete?"
  „Áno."
  „No a to je len začiatok. Renner je vo svojom fachu dobrý. Väčšina výborných policajtov, ktorých poznám, patrí k špičke preto, lebo sú húževnatí."
  Znova ho obliala horúčava. Nevedel, čo povedať, a tak nepovedal vôbec nič. Dlhé mlčanie prerušila až Langwiserová.
  „A je tu ešte niečo. V sobotu večer ste im povedali o dome Lilly Quinlanovej a dali ste im aj adresu. Išli to preveriť, ale oficiálnu prehliadku vykonali až v nedeľu popoludní, keď na to Renner zohnal povolenie. Nebolo jasné, či žije alebo je mŕtva, no dalo sa predpokladať, že vo svojej práci sa dopúšťa porušení zákona."
  Pierce prikývol. Začínal chápať spôsob detektívovho myslenia.
  „Preto sa potreboval zabezpečiť a obstaral si povolenie," povedal. „Pre prípad, že by našiel niečo, čo by poukazovalo na iné nelegálne činnosti. Alebo pre prípad, že by sa znenazdajky objavila živá a zdravá a začala sa pýtať, čože to robia v jej dome."
  „Presne tak, ale mal na to ešte iný dôvod."
  „Chcel tam zbierať dôkazy proti mne."
  „Zasa ste trafili."
  „Ale ako tam môžu byť dôkazy proti mne? Veď som mu sám povedal, že som tam bol. Musel som tam nechať kopu odtlačkov, pretože som ju tam hľadal a snažil sa zistiť, čo sa stalo."
  „To je vaša verzia a ja jej verím. On však nie. Je presvedčený, že ste si to vymysleli, aby ste nejako vysvetlili skutočnosť, že ste boli v jej dome."
  „Tomu nemôžem uveriť."
  „Tak tomu radšej rýchlo uverte. Podlá zákona musel do štyridsiatich  ôsmich hodín  odovzdať takzvanú správu o prehliadke. Je to vlastne zoznam všetkých vecí, ktoré odtiaľ polícia zobrala." „Odovzdal ju?"
  „Áno, odovzdal, a jeden exemplár som dostala aj ja. Nebol zapečatený. Renner urobil chybu. Mohla som si prezrieť všetko, čo našiel. Boli tam nejaké veci osobnej potreby, napríklad kefa na vlasy, aby sa mohli odobrať vzorky DNÁ, a tak podobne. Veľa predmetov putovalo na analýzu odtlačkov prstov. Boli medzi nimi listy, zásuvky, šperky, parfumy, dokonca aj erotické pomôcky, čo sa našli v nočnom stolíku."
  Pierce mlčal. Dobre si pamätal, ako v tom dome držal v ruke fľaštičku parfumu. Že by ho mohli usvedčiť na základe takej zdanlivej maličkosti? Zvieralo mu z toho žalúdok a tvár mu priam horela.
  „Nič nevravíte, Henry."
  „Viem. Premýšľam."
  „Nehovorte, že ste sa dotýkali erotických pomôcok." Pierce pokrútil hlavou.
  „Nie. Tie som ani nevidel, ale dotkol som sa jedného parfumu."
  Počul, ako právnička na druhom konci zalapala po dychu.
  „Čože? Prečo? Prečo ste chytali fľašku s parfumom?"
  „Neviem. Jednoducho som to spravil. Asi vo mne niečo evokovala. Niečo alebo niekoho. O čo ide? Ako sa dá chytenie fľaštičky s parfumom prirovnávať k vražde?"
  „Je to súčasť siete nepriamych dôkazov. Polícii ste vraveli, že ste do toho domu išli zistiť, či sa jej niečo nestalo."
  „Povedal som to, lebo práve tak to bolo."
  „No a povedali ste im aj to, že ste tam chytali fľašky s parfumami a ovoniavali ich? Prezerali ste aj zásuvku s jej spodnou bielizňou?"
  Pierce neodpovedal. Mal pocit, že sa každú chvíľu povracia. Zohol sa, vytiahol spod stola kôš a prisunul si ho k stoličke.
  „Henry, správam sa ako prokurátorka, pretože si musíte uvedomiť, na akom tenkom ľade sa pohybujete. Všetko, čo spravíte alebo poviete, sa dá prekrútiť. Vám to môže pripadať nevinné, ale iní v tom môžu vidieť jasný dôkaz zločinu."
  „Okej. Dobre. Koľko potrvá, kým porovnajú odtlačky?"
  „Tipujem, že pár dní. Keďže nemajú mŕtvolu, ten prípad zrejme nedostal bohvieakú prednosť. Iba Renner ho berie smrteľne vážne. Počula som, že jeho partner pracuje aj na iných veciach a túto spolu ani nekonzultujú. Renner na nej robí celkom sám."
  „Jeho partner je ten váš zdroj?"
  „O svojich zdrojoch s nikým nehovorím."
  Obaja na sekundu zmlkli. Pierce nemal čo povedať, no mal pocit, že rozhovor s právničkou je jeho poslednou nádejou.
  „Zostavujem zoznam ľudí, s ktorými môžeme hovoriť," povedala Langwiserová napokon.
  „Ako to myslíte?"
  „Myslím ľudí, ktorých sa ten prípad nejakým spôsobom týka a ktorým môžeme klásť otázky. Veď viete, keby sme to potrebovali."
  „Rozumiem."
  Vedel, že právnička hovorí o možnosti, že ho zatknú a obžalujú. O súdnom procese.
  „Nechajte ma na tom ešte chvíľu zapracovať," dodala. „Ak sa niečo objaví, hneď vám zavolám."
  Hoci nerád, rozlúčil sa s ňou a zavesil. Ešte dlho potom ostal nehybne sedieť, premýšľajúc o veciach, ktoré sa od nej dozvedel. Renner mu šiel po krku. Neprekážalo mu, že nemá mŕtvolu. Pierce vedel, že musí zavolať Nicole a nejako jej vysvetliť, že polícia ho pokladá za vraha a zrejme bude prezerať dom, v ktorom spolu donedávna žili.
  Pri tej predstave mu znova prišlo zle. Pozrel na odpadkový kôš na zemi pod sebou. Napokon sa premohol a začal sa dvíhať, aby si vzal kolu či aspoň vodu, keď vtom ktosi zaklopal.
   
  
  
  
  V dverách sa objavila rozžiarená tvár Charlieho Condona. Úsmev mal širší a pevnejší ako betónové koryto rieky v Los Angeles.
  „Dokázal si to, človeče! Ty si to dokázal, kurníkšopa!"
  Pierce nasucho prehltol, zúfalo sa snažiac odtrhnúť od myšlienok na posledný telefonát.
  „Zvládli sme to spoločne," opravil kolegu. „Kde je Goddard?"
  Condon vošiel dnu a zavrel za sebou dvere. Pierce si všimol, že má uvoľnenú kravatu. Asi si ju povolil po šampanskom.
  „U mňa v kancelárii. Telefonuje s právnikom." „Myslel som, že Brechavá je jeho právnička." „Je to právnička, ale nie ozajstná, ak chápeš, ako to myslím."
  Ťažko sa mu vnímalo, čo Charlie vraví, pretože sa musel ustavične vracať k tomu, čo sa dozvedel od Langwiserovej.
  „Chceš počuť jeho úvodnú ponuku?"
  Pierce pozrel na kolegu a mlčky prikývol.
  „Ponúka dvadsať na štyri roky. Chce za to dvanásť bodov a stoličku predsedu rady."
  Pierce nasilu potlačil predstavu Rennera, vynárajúcu sa mu pred očami, a sústredil sa na Condonovu vysmiatu tvár. Goddardova ponuka bola dobrá. Nie celkom taká, akú chceli dosiahnuť, ale rozhodne dobrá.
  „To nie je zlé, Charlie."
  „Vraj to nie je zlé! Je to výborné!"
  Charlie hovoril ako rozprávkový tiger Tony  posledné slovo vždy zbytočne zdôraznil. Očividne to trocha prehnal so šampanským.
  „Tak či tak, je to len úvodná ponuka. Zlepší sa to."
  „Jasné. Máš pravdu. Chcel som sa ťa len spýtať na pár vecí. V prvom rade na to predsedníctvo. Nebude ti to prekážať?"
  „Ak proti tomu nemáš nič ty, mne to prekážať nebude."
  Súčasným predsedom správnej rady bol totiž Condon. Pierceovi to bolo jedno, lebo správna rada spoločnosť v skutočnosti neovládala. Riadil a vlastnil ju stále on sám. Condon mal desať percent akcií, ďalších osem padlo na rôznych investorov  ani jeden z nich nebol Goddardovho formátu a desať na prémie zamestnancom. Zvyšných sedemdesiatdva percent však stále patrilo Pierceovi. Ak by teda dali Goddardovi predsedníctvo v podstate len ceremoniálnej správnej rady, nič by sa nezmenilo.
  „Ak ho to poteší, tak mu to dajme," vyhlásil Condon. „A čo tie body? Ak z neho dostanem dvadsať miliónov na tri roky, súhlasíš s dvanástimi bodmi?"
  Pierce pokrútil hlavou. „Nie. Rozdiel medzi desiatimi a dvanástimi percentami môže v konečnom dôsledku znamenať stovky miliónov. Body si nechám. Ak z neho vytiahneš dvadsať miliónov na tri roky, fajn. Minimálne nám však na ten čas musí dať osemnásť, alebo sa vrátiť do New Yorku."
  „To je dosť tvrdé."
  „Pozri, už sme si to prešli. Naša momentálna spotreba je tri milióny ročne, a ak chceme predbehnúť všetkých ostatných, musíme to zdvojnásobiť. Šesť ročne je minimum. Tak to choď dosiahnuť."
  „Nedávaš mi nič, s čím by som mohol operovať pri vyjednávaní, Henry."
  „Práve naopak. Dávam ti na to vynález desaťročia. Videl si oči toho chlapa, keď sme zažali svetlo? Táto veľryba je nielen chytená, ale aj vypitvaná a pripravená na pečenie. Teraz už ide len o detaily. Takže  uzavri to a prijmi do úschovy prvý šek. Čaká nás kopa práce. Ak sa chce viezť s nami, musí zaplatiť za lístok. Cenu sme už stanovili."
  „Dobre. Chápem. Ale mal by si to radšej spraviť sám. Vieš presviedčať lepšie ako ja."
  „O tom pochybujem."
  Condon odišiel a Pierce ostal sám s nepríjemnými myšlienkami. Znova si v duchu prešiel všetko, čo mu povedala Langwiserová. Renner sa chystá prezrieť jeho byt aj auto. Auto už vlastne druhý raz, ibaže dôkladnejšie a legálne. Zrejme chce pátrať po mikroskopických dôkazoch, ktoré tam mohli ostať, ak ho vrah použil na prevoz mŕtvoly.
  „Kristepane!" vzdychol nahlas.
  Rozhodol sa, že to zanalyzuje presne tak, ako rozoberá experimenty v laboratóriu. Pekne zdola nahor. Pozrie sa na to z jednej strany, potom z druhej, rozdrví to na prášok a preskúma pod mikroskopom. Od začiatku nebude ničomu veriť.
  Vytiahol poznámkový blok a napísal si na čistý list kľúčové body rozhovoru s právničkou.
  Prehliadka: Byt Amalfi
  Auto  druhý raz  hmotné dôkazy Kancelária/labák?
  Opätovné podanie žiadosti o prehliadku: Odtlačky prstov Všade  parfum
  Zahľadel sa na to, no nenapadli mu nijaké nové otázky. Nakoniec stránku vytrhol, pokrčil do guľôčky a hodil do koša v rohu. Netrafil.
  Zaklonil sa a zavrel oči. Vedel, že musí zavolať Nicole a pripraviť ju na to, čo ju čaká. Skôr či neskôr prídu policajti a všetko prezrú. Bude im jedno, či sú to jeho alebo jej veci. Nicole si nesmierne potrpela na súkromie. Takáto invázia jej veľmi ublíži a vysvetlenie, prečo k nej došlo, dorazí aj posledné zvyšky ich citového vzťahu.
  „Božemôj," vzdychol znova a postavil sa.
  Prešiel ku košu, zobral zo zeme pokrčený papier, no nezahodil ho. Namiesto toho sa s ním vrátil k stolu. Tam ho rozložil a pokúsil sa vyrovnať ho.
  „Ničomu never," povedal si nahlas.
  Slová, ktoré tam sám napísal, prestávali mať význam. Nič mu nehovorili. Jedným ráznym pohybom strhol papier zo stola a znova ho skrčil. Natiahol ruku, pripravený na druhý pokus trafiť presnejšie, keď mu náhle čosi napadlo. Zasa papier vyrovnal a pozrel sa, čo na ňom stojí.
  
  Auto  druhý raz  hmotné dôkazy

  Ničomu never. Znamenalo to, že by nemal veriť ani tomu, že prvý raz jeho auto prezerala polícia. Začala v ňom rásť vnútorná energia. Možno na čosi predsa len prišiel. Čo ak mu auto neprehľadali policajti? Kto by to potom mohol byť?
  Ďalšia myšlienka už prišla úplne automaticky. Ako vie, že mu vôbec niekto prehliadal auto? Pravda bola taká, že to nevedel. Vedel len jedno  niekto vnikol do auta, zaparkovaného pred bytom Lilly Quinlanovej. Prepol mu v ňom osvetlenie interiéru. Ale urobil to preto, aby prehľadal kabínu?
  Uvedomil si, že sa unáhlil, keď došiel k záveru, že mu auto prehľadala polícia, presnejšie Renner. Nemal na to jediný dôkaz ani stopu. Vedel iba jedno  niekto bol v jeho aute. Lenže z toho sa dalo vyvodiť viacero odlišných záverov. Jedným bola policajná prehliadka, no nedala sa vylúčiť ani prehliadka inou osobou alebo pokus o krádež.
  Lenže bola tu aj možnosť, že do auta niekto vnikol nie kvôli prehliadke, ale aby tam niečo podstrčil.
  Vyskočil od stola a rýchlo vyšiel z kancelárie. Na chodbe si privolal výťah, hneď však usúdil, že sa mu naň nechce čakať, a zišiel po schodoch. V hale bez pozdravu minul strážnika a hnal sa do firemnej garáže.
  Prehliadku začal kufrom. Vytiahol z neho koberček, pozrel sa pod rezervu, otvoril menič diskov aj vrecko s nástrojmi. Nenašiel nič, čo by tam nepatrilo, a nezdalo sa, že by odtiaľ niečo chýbalo. Presunul sa do kabíny a dobrých desať minút v nej robil to isté, a s rovnakým výsledkom. Nebolo tam nič navyše ani nič nechýbalo.
  Prehliadka motora mu trvala najkratšie. Výsledok bol rovnaký ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch.
  Takže už ostával len ruksak. Zamkol auto, vrátil sa do haly a znova šiel po schodoch, aby sa nezdržiaval pomalým výťahom. Keď míňal Monicin stôl, neušlo mu, že naňho hľadí dosť podozrievavo.
  „Čo je?"
  „Nič. Len sa správate akosi... čudne." „Aj sa tak cítim."
  Vošiel do kancelárie a zamkol za sebou dvere. Ruksak stál na stole, kam ho naposledy položil. Postojačky ho zdvihol a začal otvárať jednotlivé časti a vrecká. Ruksak mal priestor pre laptop, niekoľko priečinkov na spisy a papiere a tri vrecká so zipsmi na menšie veci ako ceruzky, perá, zápisníky, mobil či digitálny notes.
  Nenašiel nič, čo by tam nepatrilo. Potom si však spomenul na tajné vrecko v prednej časti. Bolo to malé vrecko na zips, nachádzajúce sa v ďalšom vrecku, s rozmermi na pas alebo menší obnos v hotovosti. Vlastne nebolo celkom tajné, ľahko sa však dalo zakryť knihou alebo novinami. Otvoril ho a siahol doň.
  Prstami nahmatal čosi, čo na dotyk pripomínalo kreditku. Napadlo mu, že je to možno nejaká stará karta, na ktorú časom zabudol. Keď ju však vybral, zistil, že je to karta s magnetickým kľúčom a emblémom firmy USTOREIT. Bol si istý, že ju nikdy predtým nemal v ruke. Nebola jeho.
  Položil ju na stôl a dlho na ňu uprene hľadel. Vedel, že firma UStoreIt ponúka prenájom nákladných vozidiel a skladovacie priestory po celých Spojených štátoch. Jej sklady sa zvyčajne nachádzali neďaleko diaľnic. Len na Freeway 405 v Los Angeles si pamätal hneď dva.
  Premkla ho desivá predtucha. Nech už bol v sobotu večer v jeho aute ktokoľvek, vnikol doň, aby mu podstrčil túto kartu. Bolo jasné, že sa dostal do niečoho, čo vôbec nemá pod kontrolou. Využívali ho. Ktosi chcel naňho našiť niečo, o čom nemal ani potuchy. 
  Pokúsil sa to zo seba striasť. Vedel, že strach plodí letargiu, a on si nemohol dovoliť nič nerobiť. Musel ostať v pohybe. Musel niečo spraviť.
  Siahol do skrinky pod monitorom a vybral z nej hrubé Zlaté stránky Vyhľadal si v nich časť s ponukou skladovacích priestorov. Firma UStoreIt tam mala polstránkový inzerát so zoznamom svojich skladov v Los Angeles. Rozhodol sa začať tým, ktorý leží najbližšie pri Santa Monice. Zdvihol slúchadlo a zavolal do UStoreIt v Culver City. Zdvihol to akýsi mladý muž. Okamžite sa mu pred očami vybavil poďobaný Curt zo spoločnosti All American Mail.
  „Asi to bude znieť čudne," začal Pierce, „ale myslím, že som si u vás prenajal priestory. Viete, mám problémy s pamäťou. Pamätám sa, že to bolo v UStoreIt, ale neviem, v ktorej pobočke."
  „Meno?"
  Mladík reagoval, akoby takéto telefonáty vybavoval každý deň.
  „Henry Pierce."
  Z druhého konca bolo počuť ťukanie počítačovej klávesnice. „Nie. U nás to nebolo."
  „Nemôžete sa spojiť s ostatnými lokalitami? Nemohli by ste mi povedať, kde..."
  „Nie. Mám len našich zákazníkov. Dostali sme na to licenciu."
  Pierce nechápal, čo to má spoločné s absenciou centrálne riadenej počítačovej siete, no radšej sa mladíka už na nič nepýtal. Poďakoval mu, prerušil spojenie a zavolal do ďalšej pobočky zo zoznamu.
  Na tretí pokus mu to vyšlo. Žena zo skladu vo Van Nuys mu oznámila, že tam má šesť týždňov prenajatý box s rozmermi tri krát štyri metre. Vraj je klimatizovaný, má elektrickú prípojku a je chránený poplašným zariadením. Môže doň vstupovať dvadsaťštyri hodín denne.
  „Akú adresu máte uvedenú v mojich záznamoch?"
  „To vám nesmiem povedať, pane. Ak mi však poviete svoju adresu, môžem sa pozrieť, či sa zhoduje s tou v počítači."
  Pred šiestimi týždňami ešte ani nezačal hľadať nový byt, a tak jej povedal svoju bývalú adresu na Amalfi Drive.
  „je to ona."
  Na to už nemal čo povedať. Mlčky sa zahľadel na plastovú kartičku na stole.
  „Aké mám číslo boxu?" spýtal sa po chvíli.
  „To vám môžem povedať, až keď predložíte doklad totožnosti, pane. Príďte pred šiestou, ukážte mi vodičský preukaz, a ja vám pripomeniem, ktorý box ste si prenajali."
  „Tomu nerozumiem. Vraveli ste predsa, že doň môžem vstupovať dvadsaťštyri hodín denne."
  „Áno, ale kancelária sa o šiestej zatvára."
  „Jasné."
  Snažil sa rýchlo premýšľať, čo by sa mal ešte spýtať, na nič však neprišiel. Preto žene len poďakoval a zavesil. Hneď nato znova chytil slúchadlo, no nezdvihol ho.
  Vedel, že by mal zavolať Langwiserovej, no nemal nervy na jej chladný profesionálny prístup a nechcelo sa mu znova počúvať, že to má nechať na pokoji. Mohol zavolať Nicole, lenže to by viedlo len k ďalšej hádke  podobnej, aká medzi nimi vypukne, keď jej povie o hroziacej domovej prehliadke.
  Mohol by zavolať aj Codymu Zellerovi, no priateľov sarkazmus by mu v tejto situácii rozhodne nepomohol.
  Na sekundu mu napadlo, že brnkne Lucy LaPortovej. Rýchlo však tú myšlienku zavrhol, i keď musel ešte nejaký čas premýšľať, čo to o ňom asi vypovedá. Nachádza sa v najzúfalejšej chvíli svojho života, a na koho sa môže obrátiť s prosbou o radu alebo pomoc?
  Odpoveď znela  na nikoho. Až ho z toho mrazilo.
   
  
  
  
  S čiapkou na hlave a slnečnými okuliarmi na nose vošiel do kancelárie UStoreIt vo Van Nuys. Cestou k pultu vytiahol z vrecka vodičský preukaz. Sedela tam mladá žena v zelenej športovej košeli a tmavých nohaviciach, zábrana do knihy s názvom Toto si odskáčeš. Musela vynaložiť nemalé úsilie, aby od nej odtrhla oči a pozrela na zákazníka. Hneď nato šokovane otvorila ústa, pretože zazrela jeho zašitý nos.
  Pokúsila sa to rýchlo zamaskovať, akoby nevidela nič nezvyčajné.
  „To je v poriadku," povedal jej. „Už si na to zvykám." Položil pred ňu svoj vodičák.
  „Pred chvíľou som vám volal kvôli boxu, čo mám u vás prenajatý. Nepamätám si číslo."
  Zobrala doklad, pozrela naň a potom na Piercea. Keď to niekoľkokrát zopakovala, zložil si čiapku. Okuliare si nechal nasadené.
  „Som to ja."
  „Ospravedlňujem sa. Musím preveriť všetkých zákazníkov."
  Odsunula sa nohami od pultu a ladne sa previezla na stoličke k počítaču pri bočnej stene.
  Monitor bol priďaleko na to, aby sa spoza pultu dali prečítať údaje na ňom. Pierce sledoval, ako žena vyťukáva jeho meno a potom porovnáva záznamy s tými v preukaze. Vedel, že v ňom má ešte stále uvedenú adresu na Amalfi Drive, pod ktorou tu ktosi objednal skladovací priestor.
  Keď mala istotu, že prezerá záznamy správneho zákazníka, posunula sa nižšie v texte na obrazovke a začítala sa doň.
  „Tristotridsaťjeden," povedala napokon.
  Odkopla sa od stola, hladko sa vrátila k pultu a plesla pred Piercea vodičský preukaz. Strčil si ho do vrecka.
  „Ide sa tam tým výťahom napravo?" spýtal sa jej.
  „Áno. Viete kód?"
  „Bohužiaľ, nie. Vynecháva mi pamäť."
  „Je to štyridsaťpäť plus posledné štyri čísla vášho vodičáku."
  Prikývol a začal sa odvracať od pultu, potom však znova pozrel na ženu. „Nedlhujem vám niečo?" „Prosím?"
  „Nespomínam si, ako som za ten box platil. Napadlo mi, či nemám doma čakať šek." „Aha."
  Znova sa odrazila od pultu a preplachtila k stolu s počítačom. Pierce nemohol neobdivovať, s akou eleganciou to robila. Bol to jeden hladký pohyb.
  Informácie o ňom mala ešte stále na obrazovke, takže to netrvalo dlho. Posunula sa o pár riadkov nižšie a bez toho, aby sa k nemu obrátila, povedala: „Nie, to je v poriadku. Zaplatili ste v hotovosti na šesť mesiacov dopredu. Ešte máte čas."
  „Okej. To ma teší. Vďaka."
  Vyšiel z kancelárie a vykročil k výťahu. Zadal bezpečnostný kód, vyviezol sa na tretie poschodie a vystúpil do opustenej chodby, dlhej ako futbalové ihrisko. Po oboch stranách ju lemovali boxy s vyhrnovacími kovovými dverami. Steny mala sivasté a na linoleu rovnakej farby sa podpísali tisíce čiernych koliesok na sťahovanie ťažkých bremien. Vykročil po nej, až kým sa nedostal k boxu 331.
  Jeho box mal dvere farby starej hrdze a okrem žltých čísel na ňom nebolo nijaké označenie. Vpravo od dverí sa nachádzala čítačka kariet. Svietila na nej červená kontrolka. Dvere však boli dolu zamknuté veľkou visacou zámkou. Vtedy si uvedomil, že svojou kartou len odblokuje poplašné zariadenie. Dvere ňou neotvorí.
  Vybral ju z vrecka a prebehol cez čítacie zariadenie. Namiesto červenej kontrolky sa zažala zelená  alarm bol vypnutý. Kľakol si k zámke a skusmo ňou zalomcoval. Držala pevne. Takto to nešlo.
  Dlho zvažoval, čo s tým, až napokon dospel k rozhodnutiu a vykročil naspäť k výťahu. Chcel ísť do auta po ruksak a znova ho prezrieť. Niekde tam musel byť aj kľúč od dverí. Načo by mu podstrčili len kartu bez kľúča? Ak ho tam nenájde, pôjde do kancelárie. Zamestnankyňa zrejme bude mať pílku na železo. Určite nie je prvý zákazník, ktorý stratil kľúč od zámky.
  Na parkovisku namieril na auto diaľkový ovládač a stisol tlačidlo. Vo chvíli, keď cvaknutie všetkých zámok v dverách prezradilo, že auto je otvorené, náhle zastal a pozrel na kľúče vo svojej ruke. Pred očami sa mu vynoril obraz Wentza s jeho kľúčmi v ruke. Spomenul si, ako komentoval kvality BMW.
  Začal ich jeden po druhom prezerať a zisťovať, od čoho sú. Mal tam kľúč od bytu, garáže, posilňovne, predného aj zadného vchodu na Amalfi Drive, kancelárie, stola, laboratória a počítačovej miestnosti. Bol medzi nimi aj kľúč od rodičovského domu. Nechal si ho, hoci sa z neho už dávno odsťahovali. Bola to jeho posledná spomienka na to miesto, čas a sestru. Uvedomil si, že so sebou začína nosiť viacero kľúčov od domov, kde už nebýva.
  Dva z kľúčov vo zväzku nevedel nikam zaradiť. Boli strieborné a príliš malé na to, aby sa nimi odomykali bežné dvere. Jeden bol o čosi väčší ako druhý. Na oboch bol vytlačený nápis ORIGINÁL.
  Ako na ne pozeral, zdalo sa mu, že sa mu scvrkáva koža na hlave a začína tlačiť na lebku. Inštinktívne vedel, že jeden z nich patrí k zámke na dverách boxu na treťom poschodí.
  Wentz. Musel to spraviť ten malý pasák. Kým šli po chodbe, navliekol mu na krúžok dva kľúče. Alebo mu to možno urobil, kým bezmocne visel z balkóna. Keď sa Pierce vrátil z nemocnice, musel mu byt odomknúť vrátnik. Kľúče našiel na zemi v obývačke. Tak či onak, Wentz mal kopu času, aby mu medzi ne pridal dva ďalšie.
  Nechápal to. Prečo? Čo sa deje? Odpovede na tieto otázky síce nemal, vedel však, kde ich nájde  v boxe číslo 331. Možno sa tam nedozvie všetko, ale rozhodne toho nebude málo. Zvrtol sa a vrátil sa k výťahu.
  O tri minúty už čupel pri zámke svojho boxu. Zasunul do nej väčší z kľúčov, otočil ním a zámka sa s cvaknutím otvorila. Vytiahol ju z očka, položil na zem a začal rolovať dvere.
  Vydávali hlasný kovový zvuk, ktorý sa rozliehal po celej chodbe. Nakoniec ešte s rachotom narazili do zárubne. Pierce zmeravel s rukou na ich spodnom okraji, ktorý mal momentálne nad hlavou.
  Box mal naozaj tri krát štyri metre, a hoci v ňom bolo tma, uprostred sa dala rozoznať veľká biela kocka. Ticho hučala. Vošiel dnu a narazil tvárou do bielej šnúrky od lampy na strope. Potiahol za ňu a miestnosť ožiarilo ostré svetlo.
  Tá biela vec bola mraznička. Truhlicová mraznička s dverami zabezpečenými malou visacou zámkou. Vedel, že druhý neznámy kľúč z jeho zväzku bude od nej.
  Na to, aby zistil, čo v nej je, ju ani nemusel otvárať, aj tak to však urobil. Do poslednej chvíle v sebe totiž živil nádej, že ju nájde prázdnu a že to celé bol len nejaký komplikovaný kanadský žartík. Skôr to však spravil preto, lebo jej obsah musel vidieť na vlastné oči, aby mal istotu a už nikdy sa sem nemusel vracať. Odomkol zámku menším z neznámych kľúčov a odistil dvere truhlice. Potom ju otvoril. Gumené tesnenie hlasno mľasklo, keď sa odliepalo od kovového rámu. Do tváre sa mu nahrnul mrazivý vzduch s nepríjemným vlhkým zápachom.
  Držal veko dokorán a pozrel do ľadovej hmly, stúpajúcej z truhlice ako nejaký duch. Úplne dolu zazrel ženské telo. Bolo nahé, schúlené a dorezaný krk malo celý od krvi. Zmrznutá kaluž krvi sa nachádzala aj pod ženou. Na tmavých vlasoch a pravom boku mala vrstvičku ľadu. Vlasy jej padali do tváre, nie však natolko, aby ju nerozoznal. Videl ju len na fotografiách, aj tak však vedel, že je to ona.
  Lilly Quinlanová.
  „Kristepane..."
  Povedal to ticho, nie ako prejav prekvapenia, ale ako zhrozené potvrdenie toho, čo si myslel. Pustil veko truhlice a to sa zavrelo s oveľa väčším buchotom, ako čakal. Vyľakalo ho to, nie však natoľko, aby sa vytratil celkový šok, ktorý prežíval. Otočil sa, pomaly sa zošuchol na zem a ostal tam sedieť chrbtom k truhlici s lakťami na kolenách. Prstami si podvedome ťahal vlasy na zátylku.
  Zavrel oči, počúvajúc silné rytmické dunenie. Chvíľu si myslel, že k nemu niekto prichádza po prázdnej chodbe, potom si však uvedomil, že ten zvuk vychádza z neho. Spôsobovala ho krv, čo mu búšila v sluchách. Krútila sa mu hlava. Mal pocit, že omdlie, no vedel, že práve to si nesmie dovoliť. Veď čo by bolo potom? Čo keby ho tam niekto našiel?
  Otriasol sa, siahol na horný okraj mrazničky a pozviechal sa na nohy. Chvíľu musel bojovať so závratmi a zároveň s nevoľnosťou. Nehýbal sa, zhlboka dýchal a po chvíli oboje prešlo. Až potom sa vystrel a odstúpil od mrazničky. Zahľadel sa na ňu, počúvajúc, ako ticho hučí. Vedel, že je načase vrátiť sa k analýzam a hodnoteniam. Čo vidíš? Čo vieš? Čo to znamená?
  Stál tam a pozeral na mrazničku v strede boxu, ktorý si podľa záznamov  sám prenajal. Ležala v nej mŕtvola ženy, s ktorou sa nikdy nestretol, no za smrť ktorej budú nepochybne viniť jeho.
  Bolo mu jasné, že to naňho niekto veľmi poctivo a presvedčivo narafičil. Bola to Wentzova práca. Práve on musel vykonať aspoň časť celého plánu. Teraz ostávalo zistiť prečo.
  Rozhodol sa, že touto vecou sa zaoberať nebude. Aspoň zatiaľ. Kým sa k nej dostane, bude potrebovať viac informácií. Preto musí pokračovať v analýzach a hodnotení. Ak tú pascu rozoberie a poriadne preštuduje všetky prvky a fungovanie, možno pochopí aj to, kto mu ju nastražil.
  Začal chodiť horedolu po miestnosti a premýšľať o veciach, ktoré ho viedli k tomuto hroznému odhaleniu. Magnetická karta a kľúče boli ukryté alebo aspoň zamaskované. Mal ich nájsť, alebo nie? Po chvíli chodenia a zvažovania všetkých pre aj proti usúdil, že nie. Mal jednoducho šťastie, keď si všimol, že niekto bol v jeho aute. Plán takýchto rozmerov nemohol byť postavený na takej nepravdepodobnej náhode.
  Preto dospel k záveru, že je konečne vo výhode. Vedel niečo, čo nemal. Dozvedel sa o mŕtvole, mrazničke a prenajatom boxe. Odhalil pascu, skôr než sklapla.
  Ďalšia otázka: Čo ak by nenašiel kartu a tým pádom ani mŕtvolu? Zamyslel sa nad tým. Langwiserová ho varovala, že mu hrozí domová prehliadka. Renner s kolegami by nepochybne nič nevynechali. Našli by kartu, ktorá by ich doviedla k boxu. Vyskúšali by jeho kľúče a objavili by mŕtvolu. Koniec hry. Stál by na súde proti zdanlivo nenapadnuteľnej obžalobe.
  Do tváre sa mu nahrnula krv, keď si uvedomil, ako tesne unikol, aj keď možno len načas. Zároveň pochopil, o akú dokonalú a prepracovanú pascu išlo. Bola postavená na policajnom vyšetrovaní. Aby autorom ich plán vyšiel, stačilo, aby Renner robil poriadne svoju prácu.
  Do istej miery však závisela aj od neho. Čím viac si to uvedomoval, tým silnejšie sa potil. Odrazu mu bolo horúco, hoci mal len košeľu. Potreboval silnejšiu klimatizáciu. Zmätok a žiaľ, možno dokonca aj obdiv k autorom tohto plánu, ktoré predtým cítil, ustúpili pred rastúcim hnevom. A ten sa rýchlo menil na totálnu zúrivosť.
  Pochopil totiž, že pasca, do ktorej sa mal chytiť, bola postavená na jeho vlastných krokoch. Každý z nich bol pre ňu nevyhnutný. Zakladala sa na znalosti jeho minulosti a pravdepodobnosti istých reakcií v istých situáciách. Podobne ako chemikálie pri pokuse, na ktoré sa dá spoľahnúť, autor si musel vybrať tie prvky jeho osobnosti, ktoré reagovali predvídateľným spôsobom a ktorých následky sa dali vopred odhadnúť.
  Pristúpil k mrazničke a znova ju otvoril. Musel. Potreboval znova vidieť to telo a cítiť šok, ktorý v ňom vyvolávalo. Poslúžilo mu to ako studená sprcha. Musel sa totiž pohnúť. Musel konať nepredvídateľne. Na to však potreboval plán a pre ten bolo treba chladnú hlavu.
  Telo vyzeralo presne ako predtým. Jednou rukou držal veko truhlice a druhou si zakrýval ústa. Lilly Quinlanová vyzerala po smrti nesmierne drobná. Takmer ako dieťa. Snažil sa spomenúť si na miery, ktoré tak hrdo uvádzala vo svojom inzeráte na internete, no pripadalo mu, akoby ich čítal pred sto rokmi.
  Prestúpil z nohy na nohu, a ako zmenil polohu, do truhlice dopadlo viac svetla. Lilly sa čosi zalesklo vo vlasoch. Sklonil sa po to.
  Chvíľu musel bojovať so zamrznutými vlasmi, ktoré sa nedali oddeliť a lámali sa mu pod prstami, napokon to však predsa nahmatal. Bola to strieborná náušnica s malým jantárom. Obracal ho medzi prstami, aby ním prechádzalo čo najviac svetla, a potom zazrel ešte niečo. Uprostred jantáru bol akýsi miniatúrny hmyz. Pred miliónmi rokov sa nechal nalákať na sladkú živicu a navždy ostal uväznený v prírodnej pasci.
  Premýšľajúc o osude toho komára, náhle pochopil, čo urobí. Začne s vlastnou hrou na skrývačku. Musí Lilly skryť pred Rennerom aj všetkými ostatnými.
  Pri tej predstave sa mu z hrdla vydral ťažký vzdych. Bolo to neuveriteľné. Bizarné. Uvažuje, kam skryť zmrznutú mŕtvolu ženy, aby ju nič nespájalo s ním. Niečo také bolo z jeho pohľadu takmer nemožné.
  Rýchlo zavrel dvere a zamkol na nich visaciu zámku, akoby tento krok dokázal zabrániť obsahu truhly vyjsť von a navždy ho prenasledovať.
  Bol to jednoduchý krok, no vytrhol ho z nečinnosti, ktorá mu hrozila. Začal uvažovať prakticky.
  Chápal, že mrazničku musí premiestniť. Nemal na výber. Renner už mohol byť na ceste. O prenajatom boxe sa mohol dozvedieť aj bez karty a kľúčov. Tomu, kto to celé narafičil, stačil jeden anonymný telefonát, aby mu to oznámil. Pierce sa nemohol na nič spoliehať. Musel konať, a to hneď. Keby Renner našiel mrazničku s obeťou, bolo by po všetkom. Amedeo
  Technologies, projekt Proteus aj jeho život by boli odrazu minulosťou. Stal by sa z neho komár v jantári.
  Zaprel sa oboma rukami o bok truhlice a zatlačil. Pohla sa až k stene. Nekládla veľký odpor. Bola na kolieskach, takže sa ňou dalo ľahko manipulovať. Otázkou ostávalo len to, kam ju premiestniť.
  Potreboval nejaké rýchle riešenie, ktoré by ho aspoň dočasne ochránilo, kým nenájde nejaké dlhodobé. Vyšiel z boxu, rýchlo vykročil po chodbe a začal si prezerať dvere po oboch stranách, hľadajúc nejaké nezamknuté. Musel nájsť box bez nájomníka.
  Našiel ho až v krídle na opačnej strane výťahu. Mal číslo 307. Kontrolka na čítacom zariadení nesvietila. Zdalo sa, že je vypnuté. Zrejme ho aktivujú, až keď si box niekto prenajme. Sklonil sa a potiahol dvere. Otvorili sa. Priestor za nimi bol temný a neozýval sa nijaký poplach. Našiel vypínač, zažal svetlo a zistil, že je to úplne rovnaká miestnosť ako tá jeho. Pozrel na zadnú stenu a uvidel tam elektrickú zásuvku.
  Prebehol naspäť do svojho boxu a vypojil mrazničku z prúdu. Kompresor okamžite stíchol. Prehodil šnúru cez veko na hornej strane a zaprel sa do zadnej. Truhlica sa relatívne ľahko pohla smerom k dverám. O pár sekúnd ju už tlačil po chodbe.
  % Jej kolieska sa neotáčali do strán, takže sa dala vyťahovať a zasúvať, no s otáčaním vznikali problémy. Keď odbočoval do druhého krídla, musel sa do nej celou silou zaprieť. Kolieska hlasno škrípali na doškriabanom linoleu. Keď ju mal nastavenú správnym smerom, znova to išlo celkom hladko. Ibaže hneď nato sa ozval hukot výťahu. Pierce sa predklonil a tlačil tak rýchlo, ako len dokázal. Nemalo to veľký efekt. Mraznička mala maličké kolieska a nebola stavaná na rýchlostné rekordy.
  Výťah minul práve vo chvíli, keď stíchol. Tlačil z celej sily, počúvajúc, kedy sa otvoria dvere. Neotvorili sa. Kabína zastala na inom poschodí.
  Vyčerpaný, no spokojný si vydýchol. Dostal truhlicu pred box číslo 307, otvoril ho, no vtom tresli dvere zo schodiska. Preľakane vyskočil a takmer nahlas zahrešil.
  Po chodbe sa blížil akýsi muž v bielych maliarskych montérkach. Na tvári aj vo vlasoch mal striekance bielej farby. Zdalo sa, že je zadychčaný. Asi šiel z prízemia.
  „To vy zdržiavate výťah?" spýtal sa Piercea.
  „Nie/' odvetil Henry až priveľmi dôrazne. „Celý čas som bol tu."
  „No dobre. Veď sa len pýtam. Mám vám s tým pomôcť?" „Nie, nie... Netreba. Ja len..."
  Maliar jeho námietky ignoroval. Postavil sa k nemu, oprel sa oboma rukami o truhlicu a kývol hlavou k otvoreným dverám. „Tam?"
  „Áno. Vďaka."
  Keď sa do mrazničky zapreli obaja, rýchlo ju dostali do boxu.
  „A je to," vyhlásil maliar, ešte zadychčanejší ako predtým. Podal Pierceovi ruku. „Frank Aiello."
  Pierce podávanú ruku prijal a prikývol. Aiello siahol druhou do vrecka a podal mu vizitku.
  „Ak budete potrebovať niečo spraviť, stačí brnknúť."
  „Okej."
  Potom maliar pozrel na truhlicu, akoby si až teraz všimol, čo to pomáhal dostať do skladu.
  „To je ale kusisko! Čo v nej máte, mrazenú mŕtvolu?"
  Pierce sa silene zasmial a pokrútil hlavou, upierajúc pohľad do zeme.
  „Vlastne nič. Je prázdna. Potrebujem ju načas odložiť."
  Aiello brnkol prstami po zámke na veku. „A potrebujete sa zabezpečiť, že to nič nikto neukradne, čo?"
  „Nie... To kvôli deťom. Veď viete, niekedy vlezú aj tam, kde by ste to nikdy nečakali. Čo si pamätám, vždy sme ju mali zamknutú."
  „To nie je zlý nápad," súhlasil maliar.
  Pierce sa otočil a svetlo zo žiarovky mu ožiarilo tvár. Maliar si všimol jeho stehy na nose.
  „To ale muselo bolieť!"
  Pierce prikývol.
  „Ani sa nepýtajte."
  „Máte pravdu. Radšej to ani nechcem počuť. Ale nezabudnite, čo som vám vravel." „Čo ako?"
  „Ak budete maľovať, zavolajte mi."
  „Aha, jasné. Pravdaže. Mám vašu vizitku."
  Pierce ešte raz prikývol a počkal, kým maliar neodišiel. Keď doznievali jeho kroky na chodbe, zamyslel sa nad poznámkou o zmrazenej mŕtvole. Bola to len náhoda alebo ten Aiello nie je tým, za koho sa vydáva?
  Z chodby sa ozval štrngot kľúčov a hneď nato škrípanie vyhŕňajúcich sa dverí. Zdalo sa, že ten chlap si prišiel po nejaké náradie. Po chvíli dvere znova zaškrípali a onedlho bolo počuť hučanie výťahu. Maliar sa očividne nechcel aj dolu vracať po svojich.
  Len čo mal istotu, že je tam sám, zapol mrazničku do prúdu a počkal, kým nemal istotu, že kompresor pracuje. Potom si vytiahol košeľu z nohavíc a voľným koncom poutieral všetko, čoho sa tam mohol dotknúť. Keď mal istotu, že odstránil všetky stopy, vyšiel na chodbu, zavrel dvere a zamkol ich visacou zámkou z boxu 331. Aj tú poriadne poutieral košeľou.
  Cestou k výťahu ho začal premáhať strašidelný pocit viny. Vedel, čo ho spôsobuje. Poslednú hodinu fungoval v podstate len na čistý adrenalín a inštinkty. Nepremýšľal o svojich krokoch. Jednoducho ich robil. Teraz mu však adrenalín došiel a neostalo mu nič, len myšlienky a výčitky.
  Uvedomoval si, že z toho ešte zďaleka nie je vonku. Premiestniť mrazničku bolo ako dať si náplasť na ranu po guľke z pušky. Musel zistiť, čo sa deje a prečo mu to ktosi robí. Musel vymyslieť plán, ako si zachrániť život.
  
  
  
  
  Najradšej by sa bol schúlil na zem do rovnakej polohy ako Lillino telo v mrazničke, no vedel, že ak teraz pod tlakom situácie skolabuje, iba tým urýchli svoj koniec. Aj tak sa však triasol od zúrivosti a strachu, keď odomykal dvere a vchádzal do bytu. Uvedomoval si, že pri hľadaní svetla na konci tohto hrozného tunela sa môže spoliehať len a len na seba. Sľúbil si, že ak aj padne, rýchlo sa pozviecha a bude bojovať ďalej.
  Aby to potvrdil, zaťal päsť a z celej sily tresol do novučkej stojacej lampy, ktorú mu Monica objednala ku gauču. Vletela do steny, béžové tienidlo sa zdeformovalo a žiarovka vyprskla. Potom sa lampa zosunula na zem ako knokautovaný boxer.
  „Tu máš, dočerta!"
  Posadil sa na gauč, hneď však zasa vstal. Srdce mu búšilo ako pri šprinte. Len pred chvíľou premiestňoval a ukrýval mŕtvolu zavraždenej ženy. Nezdalo sa mu, že je vhodný čas na vysedávanie.
  Na druhej strane však vedel, že práve to musí urobiť. Musí sa posadiť a poriadne si to rozobrať. Musí sa na to pozerať ako vedec, nie ako detektív. Policajti sa pohybujú po lineárnej dráhe. Presúvajú sa od jednej stopy k druhej, skladajúc celkový obraz. Niekedy však stopy vedia vytvoriť niečo, čo s pravdou nemá nič spoločné.
  On bol vedec. Bolo mu jasné, že musí využiť prístup, ktorý ovláda najlepšie. Musí sa k tomu stavať tak ako pri úspešnom riešení záhady nelegálnej prehliadky auta. Pekne zdola nahor. Najprv musí nájsť logické vstupy a miesta, kde sa pretínajú jednotlivé línie. Potom to rozoberie na dieliky a preskúma architektúru, na ktorej je to založené. Lineárny prístup hodí za hlavu a pokúsi sa na vec pozerať z rôznych uhlov. Prezrie si hlavnú tému, postaví ju na hlavu a znova ju do detailov rozoberie. Pomelie ju na prášok a preskúma pod mikroskopom. Koniec koncov, život je vlastne experiment, vykonávaný v nekontrolovaných podmienkach. Je to jedna veľká chemická reakcia, nepredvídateľná a nestála. Pasca, ktorú naňho ktosi nachystal, však bola iná. Bola postavená na predvídateľných a očakávaných reakciách. Práve tento fakt bol kľúčom k úspechu. Znamenal, že ide o čosi, čo môže úspešne rozobrať a preskúmať.
  Opäť si sadol a vytiahol z ruksaku poznámkový blok. Bol pripravený začať s protiútokom, i keď zatiaľ len vo forme slov na papieri. Jeho prvým skúmaným objektom sa stal Wentz. Nepoznal ho a pred útokom vo vlastnom byte ho ani nestretol. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je kľúčovým prvkom prípadu. Otázkou však bolo, prečo by si vybral práve jeho. Prečo by tú vraždu hádzal práve naňho?
  Po chvíli rozborov, analýz a prezerania zo všetkých strán došiel k istej základnej logike.
  Záver č. 1: Wentz si ho nevybral. Neexistovalo nijaké logické prepojenie či súvislosť, ktorá by to umožňovala. Momentálne síce stáli proti sebe, no pred začiatkom realizácie skúmaného plánu o sebe ani nevedeli. Tým si bol istý. Preto došiel k záveru, že Wentzovi ho prihral niekto iný.
  Záver č. 2: Na podvodnom pláne sa zúčastňovala tretia strana. Wentz a jeho dvojmetrová gorila boli iba pešiaci. Slúžili len ako vhodné nástroje na dosiahnutie cieľa, ktorý určil niekto iný.
  Tretia strana.
  Znova sa nad tým zamyslel. Prečo ho tretia strana potrebovala obviniť zo zločinu, ktorý nespáchal? Jej plán bol veľmi zložitý a závislý od jeho predvídateľných reakcií a krokov v premenlivom prostredí. Zo skúsenosti vedel, že za kontrolovaných podmienok sa môže spoľahnúť na isté pohyby molekúl. Ale čo jeho pohyby? Postavil tú otázku na hlavu a pozrel sa na ňu z tejto strany. V tej chvíli si uvedomil jednu dôležitú vec, týkajúcu sa jeho a doposiaľ ešte neznámej tretej strany.
  Záver č. 3: Isabelle. Jeho sestra. Podvodný plán pripravila tretia strana, ktorá poznala intímne detaily z jeho minulosti a postavila na nich predpoklady jeho reakcií za istých kontrolovaných podmienok. Celý experiment mali spustiť telefonáty Lilliných zákazníkov. Tretia strana vedela, ako na ne zareaguje. Predpokladala, že to začne vyšetrovať na vlastnú päsť. Bolo jej jasné, že sa pokúsi naháňať sa za sestriným duchom. Lenže na to musela vedieť, že ho ten duch prenasleduje. Musela vedieť o Isabelle.
  Záver č. 4: Zlé číslo bolo vlastne správnym číslom. Nedostal staré číslo Lilly Quinlanovej čírou náhodou. Bolo to naschvál. Tvorilo to súčasť plánu.
  Záver č. 5: Monica Purlová. Musela byť do toho zapojená. Telefón mu totiž vybavovala ona. Musela sí vyžiadať konkrétne číslo.
  Postavil sa a začal chodiť horedolu. Posledným záverom sa všetko menilo. Ak ten plán súvisel s Monicou, potom súvisel aj s Amedeo Technologies. Znamenalo to, že ide o sprisahanie na vyššej úrovni, než pôvodne predpokladal. Nešlo v ňom len o to, aby mu hodili na krk vraždu. Lilly Quinlanová bola v tomto ohľade ako Wentz. Poslúžila autorom plánu len ako nástroj, ako koliesko v súkolí. Jej vražda bol len spôsob, ako sa mu dostať na telo.
  Potlačil hrôzu, ktorú to v ňom vyvolávalo, opäť si sadol a zamyslel sa nad najzákladnejšou zo všetkých otázok. Keby na ňu našiel odpoveď, zodpovedal by aj všetky ostatné.
  Prečo?
  Prečo sa stal terčom ich podvodného plánu? Čo tým chceli dosiahnuť?
  Prinútil sa pozrieť na to z iného uhla. Čo by sa stalo, keby im ten plán vyšiel? Zatkli by ho, postavili pred súd a možno  pravdepodobne  by ho aj odsúdili. Putoval by do väzenia, možno aj do cely smrti. Z krátkodobého hľadiska to znamenalo škandál a hanbu. Maurice Goddard by aj so svojimi peniazmi ušiel čo najďalej a spoločnosť Amedeo Technologies by prestala existovať.
  Znova to otočil a pozrel sa na tú otázku ako na prostriedok na dosiahnutie cieľa. Načo toľká námaha? Načo taký zložitý plán? Prečo by sa niekto namáhal zavraždiť Lilly Quinlanovú a vytvoriť obrovský, komplikovaný plán, keď sa mohol zamerať priamo naňho samého? Keby namiesto Lilly zabil jeho, dosiahol by to isté oveľa jednoduchším spôsobom. Pierce by bol aj tak mimo hry, Goddard by sa stiahol a firma by skrachovala.
  Záver č. 6: Cieľ je iný. Nejde o jeho osobu ani o firmu. Musí to byť niečo iné.
  Ako vedec vždy prežíval najjasnejšie chvíle, keď sa pozeral do mikroskopu. Vtedy mohol jasne vidieť, ako sa molekuly prirodzene spájajú a kombinujú presne tak, ako predpokladal. Bolo to obrovské kúzlo, on ho však vedel vyčariť aj z úplne bežného dňa.
  „Proteus," šepol.
  Tí ľudia chceli projekt Proteus.
  Záver č. 7: Celý plán bol zameraný na to, aby ho zahnal do situácie, v ktorej nebude mať na výber a odovzdá páchateľom to, čo od neho chcú  projekt Proteus. Bude nútený vymeniť Proteus za svoju slobodu, ba možno aj za život.
  Rýchlo sa od tohto záveru odvrátil. Musel si byť istý. No aj po tom, čo si všetko prešiel v hlave ešte raz, došiel k tomu istému. Naklonil sa dopredu a prebehol si prstami po vlasoch. Dvíhal sa mu žalúdok. Nie preto, lebo konečným cieľom páchateľov bol Proteus, ale preto, lebo dokázal využiť chvíľu jasnozrivosti a doplaviť sa na vlne logiky až k pobrežiu. Odrazu mu všetko do seba zapadalo. Konečne mal ucelený obraz, uprostred ktorého stála predtým neznáma tretia strana. Na pohľad bola nádherná. Mala krásne oči a sladko sa naňho usmievala.
  Záver č. 8: Nicole.
  To ona všetko držala pokope. Bola spojivkom prepájajúcim všetky body. I keď to nik netušil, vedela o projekte všetko, pretože jej to sám prezradil. Dočerta, veď jej to dokonca osobne predviedol! Poznala aj detaily z jeho detstva, skutočný príbeh Isabelle, ktorý okrem nej nepovedal živej duši.
  Pokrútil hlavou. Nemohol tomu uveriť, no aj tak tomu veril. Videl, ako to funguje. Došlo mu, že zrejme zašla za Elliotom Bronsonom alebo možno za Gilom Franksom, šéfom firmy Midas Molecular. Alebo dokonca za nejakým zamestnancom DARPY. Nezáležalo, s kým sa spojila. Dôležité bolo, že ho zradila. Niekomu povedala o tajnom projekte a dohodla sa s ním, že ho spolu ukradnú, alebo aspoň zdržia, kým objav nezopakuje a nepatentuje príslušný konkurent.
  Pevne sa objal rukami a nevoľnosť pomaly pominula.
  Chápal, že potrebuje vlastný plán. Musel svoje závery otestovať a zariadiť sa podľa výsledkov experimentu. Bolo načase spustiť pokusy.
  Po chvíli zvažovania došiel k záveru, že sa to dá len jedným spôsobom. Musel ísť za ňou, konfrontovať ju a vymámiť z nej pravdu.
  Pripomenul si, ako sa zastrájal, že bude proti tomu bojovať, a rozhodol sa vypáliť prvý výstrel. Zdvihol slúchadlo a zavolal do kancelárie Jacoba Kaza. Bolo dosť neskoro, no právnik ešte neodišiel z práce a onedlho ho prepojili.
  „Dnes ste boli fantastický, Henry," povedal namiesto oslovenia.
  „Ani vy ste neboli o nič horší, Jacob."
  „Ďakujem. Čo pre vás môžem urobiť?"
  „Je náš balík prihlášok pripravený na podanie?"
  „Áno. Skončil som s ním včera večer. Už ho treba len podať. Chystám sa letieť v sobotu, v nedeľu navštíviť brata v južnom Marylande a možno aj pár priateľov v Baileys Crossroads vo Virgínii a potom v pondelok ráno osobne doručiť prihlášky na patentový úrad. Dnes som to vravel Mauriceovi a odvtedy som na tomto pláne nič nemenil."
  Pierce si odkašlal. „Musíme ho zmeniť." „Naozaj? Prečo?"
  „Jacob, potrebujem, aby ste leteli ešte dnes v noci a podali to zajtra ráno. Musí to byť zaregistrované, len čo otvoria patentový úrad."
  „Ale, Henry... Zohnať takto narýchlo letenku bude dosť drahé. Zvyčajne mám prvú triedu a tá je..."
  „Je mi jedno, koľko to stojí. Nezáleží mi na tom, kde budete sedieť. Musíte odletieť prvým lietadlom. Ráno mi zavolajte, len čo to bude oficiálne podané."
  „Stalo sa niečo, Henry? Pripadáte mi trocha..."
  „Áno, Jacob. Niečo sa stalo, a práve preto vás tam posielam hneď teraz."
  „Nechcete sa o tom porozprávať? Možno by som vám vedel pomôcť."
  „Pomôžete mi, keď chytíte prvý let do Washingtonu a hneď zajtra ráno to podáte. O ostatnom zatiaľ nemôžem hovoriť. Najmä to podajte a zavolajte mi. Je mi jedno, koľko tu bude hodín. Zavolajte mi."
  „Ako chcete, Henry. Hneď to začnem vybavovať."
  „Kedy sa otvára patentový úrad?"
  „O deviatej."
  „Dobre. Takže sa mi ozvete krátko po šiestej nášho času. Ale mám ešte jednu vec, Jacob." „Akú, Henry?"
  „Nikomu okrem manželky a detí nesmiete povedať, že tam letíte už dnes. Rozumeli ste?"
  „Ehm... A čo Charlie? Dnes vravel, že sa mi možno ešte ozve kvôli nejakým posledným..."
  „Ak vám zavolá, nehovorte mu, že odlietate už dnes. Ak zavolá, keď už nebudete doma, nech mu vaša žena povie, že ste na stretnutí s iným klientom. Pre nejakú naliehavú situáciu alebo také čosi." Kaz dlho mlčal.
  „Urobíte to, Jacob? Nesnažím sa vám o Charliem nič naznačiť. Ide len o to, že momentálne nemôžem veriť absolútne nikomu. Rozumiete?"
  „Rozumiem."
  „Fajn. Teraz vás nechám, nech si môžete zohnať letenku. Ďakujem vám, Jacob. Zavolajte mi z Washingtonu."
  Prerušil spojenie s nepríjemným pocitom, že v Kazových očiach očiernil Charlieho Condona. Bohužiaľ, nemal na výber. Nemohol si dovoliť nijaké ďalšie riziko. Vyťukal číslo Condonovej priamej linky. Charlie ešte neodišiel z práce.
  „Tu je Henry."
  „Práve som sa vrátil z tvojej kancelárie. Všade ťa hľadám." „Som doma. Čo sa deje?"
  „Myslel som si, že sa budeš chcieť rozlúčiť s Mauriceom. Minul si sa s ním. Už je preč. Zajtra odchádza do New Yorku, ale predtým sa vraj ešte chce s tebou o čomsi porozprávať. Zavolá ti ráno."
  „Dobre. Uzavrel si s ním dohodu?"
  „V princípe áno. Samotné zmluvy budeme mať na stole koncom budúceho týždňa." „Ako to dopadlo?"
  „Dostal som z neho dvadsať na tri roky. Delí sa to na dva milióny vopred a potom jeden milión každé dva mesiace. Bude z neho predseda správnej rady a dostane desať bodov. Tie sa mu budú pripisovať postupne. Prvý dostane pri vyplatení zálohy a potom každé štyri mesiace ďalší. Ak sa niečo stane a on nás prestane financovať, ostanú mu len tie body, ktoré sme mu už pridelili. Aj pri nich však máme právo spätného odkúpenia za osemdesiat percent trhovej ceny."
  „Okej."
  „Okej? Nič viac k tomu nepovieš? Ty nie si nadšený?" „Je to dobrá dohoda, Charlie. Pre obe strany." „Ja teda nadšený som a on takisto." „Kedy dostaneme zálohu?"
  „Je splatná v depozitnej banke do tridsiatich dní. Takže ešte mesiac a všetci máme vyšší plat, no nie?" „Presne tak."
  Pierce vedel, že Charlie od neho očakáva radosť, ak nie priam nespútané nadšenie z uzavretej dohody. Nemohol mu vyhovieť. Neprestajne premýšľal, či do tridsiatich dní už nebude niekde v cele.
  „Kam si sa vlastne vytratil?" vyzvedal Condon.
  „Ehm... Domov."
  „Domov? Prečo? Veď sa nám práve podarilo..."
  „Musel som niečo vybaviť. Počuj, nevy py to val sa na mňa Maurice alebo Justíne? Nedožadovali sa podrobností o tej autonehode?"
  Charlie o tom chvíľu mlčky premýšľal. „Nie," odvetil napokon. „Vlastne som čakal, že budú chcieť správu o nehode, ako vraveli na začiatku, ale vôbec ju nespomenuli. Myslím, že ich natoľko uchvátilo, čo videli v labáku, že na tvoje zranenia celkom zabudli."
  Pierceovi sa vybavila Goddardova rozžiarená tvár v zornom poli infračervených okuliarov.
  „To dúfam."
  „Povieš mi už konečne, čo sa ti stalo?"
  Pierce váhal. Cítil sa previnilo, že niečo tají pred svojím partnerom, no musel byť opatrný vo všetkých smeroch.
  „Ešte nie, Charlie. Nie je na to vhodný čas."
  Aj Condon váhal s odpoveďou. Pierce v jeho mlčaní jasne cítil, ako poškodzuje ich vzájomné vzťahy. Kiežby si aspoň Charliem mohol byť istý! Kiežby mal poruke otázku, ktorá by mu potvrdila, že s tým jeho partner nemá nič spoločné! Všetky znalosti sociálneho inžinierstva ho nechali v štichu, a on ostal odkázaný na trápne mlčanie.
  „Nuž," ozval sa napokon Condon, „asi už pôjdem. Gratulujem, Henry. Dnes bol tvoj veľký deň."
  „Aj tvoj, Charlie. Gratulujem."
  Len čo Pierce zavesil, pozrel sa na zväzok svojich kľúčov. Nehľadal na ňom kľúče od visacích zámok  tie nechal ukryté na osvetlenom nápise VÝCHOD na treťom poschodí skladu. Hľadal niečo iné. Chcel mať istotu, že so sebou ešte stále nosí kľúč od domu na Amalfi Drive. Ak Nicole nebude doma, vojde dnu sám. Počká si na ňu.
  
  
  
  
  Vyrazil po California Incline na Coast Highway a odtiaľ na sever do kaňonu Santa Monica. Potom už stačilo odbočiť doprava a zaparkovať na prvom voľnom mieste. Keď vystúpil z auta a vykročil k pláži, každých desať metrov sa obzeral, či ho niekto nesleduje. Za rohom sa znova obzrel a rýchlo vbehol do podchodu pod diaľnicou, vedúceho na pláž.
  Na druhej strane podchodu bola koláž viacerých graffiti. Niektoré z nich poznal, hoci tu už nebol minimálne rok. V najlepšom období ich vzťahu s Nicole často v nedeľu chodievali na pláž s novinami a kávou. Posledný rok však pracoval na projekte Proteus aj v nedeľu, takže na takéto zábavky nemal čas.
  Na druhom konci viedli z podchodu dve schodiská. Vzdialenejšie z nich ústilo priamo pod odvodňovacím kanálom, odvádzajúcim do mora vodu z kaňonu. Vybral si práve toto. Vybehol do ostrého slnka vonku a zistil, že na pláži nik nie je. Obďaleč stála prázdna búdka pre plavčíka, pod ktorou zvykli s Nicole čítať noviny a popíjať kávu. Pripadala mu rovnako vzdialená ako ten nedeľňajší rituál, no aj tak sa na ňu chcel aspoň pozrieť, kým vyjde hore do domu na kopci. Po chvíli sa zvrtol a znova zmizol v podchode.
  Po dvadsiatich metroch šesťdesiatmetrového podchodu si všimol, že ktosi schádza po schodoch na opačnej strane. Bol to muž, no keďže mal slnko za chrbtom, dala sa z neho rozoznať iba silueta. Pierce sa zdesil predstavy, že by sa tu mal stretnúť s Rennerom. Až teraz mu napadlo, že ho sem ten policajt mohol sledovať a teraz ho ide zatknúť.
  Muž sa rýchlo blížil. Stále sa nedalo rozoznať, kto to je. Zbližša vyzeral dosť statný alebo aspoň tučný. Pierce spomalil, i keď sa stretnutiu s ním nemohol vyhnúť. Keby sa náhle zvrtol a pokúsil sa o útek, iba by tým trápne priznal vinu.
  Keď boli od seba asi sedem metrov, muž si odkašlal. O sekundu neskôr už Pierce videl, že to nie je Renner. Nebol to nikto, koho by poznal. Mal niečo po dvadsiatke a vyzeral ako bývalý surfista. Oblečenú mal hrubú bundu. Bola rozopnutá, takže bolo vidieť, že pod ňou už nemá vôbec nič. Jeho hruď bola hladká, opálená a úplne bez chlpov.
  „Hej, chlape, hľadáš... Krista, čo to máš s ksichtom?"
  Pierce bez odpovede kráčal ďalej. Už niekoľkokrát mu tu ponúkali sexuálne služby. Neďaleko sa nachádzali dva bary pre homosexuálov, takže sa to vlastne dalo čakať.
  O pár minút už štartoval svoje BMW. Pozorne si prezrel ulicu za sebou, nevidel však nikoho, kto by ho sledoval. Začínal sa uvoľňovať, hoci nie veľmi. Vedel, že ešte stále ho čaká konfrontácia s Nicole.
  Na križovatke pri základnej škole odbočil doľava na Entrada Street a z nej na Amalfi Drive, kľukatiacu sa na severný svah kaňonu. Keď míňal svoj bývalý domov, zazrel na príjazdovej ceste Nicolin starý speedster. Zdalo sa, že je doma. Mykol volantom a zastal pred domom. Chvíľu ešte ostal sedieť, aby si utriedíl myšlienky a nazbieral odvahu. Pred sebou videl starý volkswagen s motorom pusteným na voľnobeh. Patril donáškovej službe Domino's Pizza. Pripomenul mu, aký je hladný. Obeda sa takmer nedotkol, pretože bol priveľmi rozrušený prezentáciou a očakávaním Goddardovho rozhodnutia.
  Teraz však na jedlo nemal čas. Muselo počkať. Vystúpil z auta.
  Rázne prešiel k dverám a zaklopal na ne. Boli zrkadlové, takže Nicole videla, kto pred nimi stojí. Ako väčšina polopriehľadných zrkadiel aj ony však prepúšťali trocha svetla i opačným smerom, takže on zasa videl, keď sa k nim postavila z druhej strany. Váhala, hoci vedela, že nemôže predstierať, že nie je doma. Nakoniec pristúpila tesne k dverám a odomkla ich.
  Nepustila ho však dnu. Postavila sa do dverí tak, aby nimi neprešiel. Mala na sebe džínsy a ľahký tmavomodrý sveter s výstrihom, odhaľujúcim ešte aj jej piercing v pupku. Bola bosá, no dalo sa čakať, že má neďaleko pripravené svoje obľúbené dreváky.
  „Henry! Čo tu robíš?"
  „Musíme sa porozprávať. Môžem ísť ďalej?" „Čakám návštevu. Nemohol by si..." „Koho? Billyho Wentza?"
  Zarazilo ju to. Na tvári sa jej objavil zmätený výraz. „Koho?"
  „Ty vieš koho. Alebo azda Elliota Bronsona či Gila Frank
  sa?"
  Pokrútila hlavou, akoby ho ľutovala.
  „Pozri, Henry, ak to má byť žiarlivý výstup bývalého milenca, môžeš si ho odpustiť. Nepoznám nijakého Billyho Wentza a nesnažím sa zamestnať ani u Bronsona, ani u Franksa. Podpísala som, že vám nebudem konkurovať, spomínaš si?"
  Jej odpoveď trocha oslabila jeho pozíciu. Prvý útok odrazila tak ľahko a prirodzene, až začínal uvažovať, či to nemá radšej hneď vzdať. Všetky analýzy a úvahy posledných hodín mu náhle pripadali dosť podozrivé.
  „Tak čo, pustíš ma, alebo nie? Nechcem to riešiť na ulici."
  Znova zaváhala, potom však ustúpila a naznačila mu, aby vošiel. Prešli do obývačky vpravo od chodby. Bola to veľká izba s podlahou z čerešňového dreva a vysokým stropom. Na mieste, kde stával jeho kožený gauč, bolo prázdno. Nijaký iný nábytok si odtiaľ neodniesol, takže až na túto výnimku miestnosť vyzerala celkom ako kedysi. Jednu stenu zaberala knižnica, siahajúca od podlahy po plafón. Na väčšine políc stáli knihy v dvoch radoch. Ukladala si tam len tie, ktoré čítala, ona však čítala veľmi veľa. Jedna z vecí, ktoré na nej miloval, bolo to, ako dokázala celý večer presedieť s knihou v ruke, kŕmiac sa sendvičmi s arašidovým maslom. Často tomu dala prednosť aj pred kinom a večerou v čínskej reštaurácii. Zároveň to bola jedna z vecí, ktoré občas zneužíval. Na to, aby si čítala, ho nepotrebovala, a tak mohol ostať v laboratóriu s menšími výčitkami svedomia.
  „Si v poriadku?" spýtala sa ho, snažiac sa o nezáväznú konverzáciu. „Vyzeráš oveľa lepšie."
  „Je mi fajn."
  „Ako to dnes išlo s Mauriceom Goddardom?" „Dobre. Odkiaľ to vieš?" Zatvárila sa urazene.
  „Pretože som odišla až v piatok a to už bola prezentácia dávno dohodnutá. Aj na to si zabudol?"
  Prikývol. Mala pravdu. Na tom nebolo nič podozrivé. „Áno. Zabudol som." „Vyzerá to tak."
  Neposadila sa. Ostala stáť uprostred izby otočená k nemu. Za chrbtom sa jej týčili police s knihami, pod ktorými vyzerala nesmierne drobná. Každá kniha mu pripadala ako nemá výčitka  ako pripomienka na noc, ktorú strávil mimo domu. Aj on si pri tých policiach pripadal malý, no rýchlo to potlačil. Musel ostať nahnevaný, inak nebude schopný Nicole poriadne konfrontovať.
  „Okej, Henry. Si tu," povedala napokon. „Aj ja. Tak o čo ide?"
  Znova prikývol. Prišiel čas pravdy. Zároveň si uvedomil, že nemá nijaký poriadny plán. Musel improvizovať.
  „Nuž, ide o to, že aj keď to zrejme na celej veci nič nezmení, chcem to vedieť, aby som sa s tým naučil žiť. Povedz, Nicki  dostal ťa niekto? Tlačili na teba? Vyhrážali sa ti? Vydierali ťa? Alebo si ma jednoducho predala?"
  Šokovane našpúlila pery. Pierce s ňou žil tri roky a bol presvedčený, že sa vyzná v jej mimike. Pochyboval, že by dokázala zahrať výraz, ktorý u nej ešte nevidel. Lenže teraz sa jej to podarilo. Niečo také mu nikdy nepredviedla. Nebol to len prejav šoku, ale aj zmätku.
  „O čom to hovoríš, Henry?"
  Už sa nemohol stiahnuť. Musel pokračovať.
  „Dobre vieš, o čom hovorím. Nastražila si to na mňa. Chcem vedieť prečo a pre koho si to urobila. Pre Bronsona? Pre Midas? Pre koho? A vedela si, že ju zabijú, Nicole? Nehovor mi, že si to vedela vopred."
  V očiach sa jej objavili iskry signalizujúce hnev. Alebo plač. Alebo oboje.
  „Netuším, o čom to hovoríš. Čo som mala na teba nastražiť? Koho zabili?"
  „No tak, Nicole. Sú tu? Hej, skrýva sa niekde vzadu Elliot? Kedy mi urobia špeciálnu prezentáciu? Kedy uzavrieme obchod? Vrátia mi život a ja im dám Proteus, no nie?"
  „Henry, myslím, že sa ti niečo stalo. Keď si visel z balkóna, udrel si si hlavu o múr. Myslím, že..."
  „Kravina! Len ty si vedela pravdu o Isabelle. Okrem teba som to nikomu neprezradil. Lenže ty si to zneužila. Ako si mohla spraviť niečo také? Len za prachy? Alebo si sa mi chcela pomstiť za to, že som to s tebou pokašlal?"
  Videl, ako sa začína chvieť a ako slabne. Možno ju napokon predsa len zlomí. Zdvihla ruky, s roztiahnutými prstami ich vystrela pred seba a začala ustupovať na chodbu.
  „Choď preč, Henry! Zbláznil si sa. Ak to nespôsobil otras mozgu, tak potom priveľa hodín v labáku. Mal by si sa nechať..."
  „Nedostaneš ho," oznámil jej škodoradostne. „Proteus ti nedám. Kým sa zajtra ráno zdvihneš z postele, bude už podaný a zaregistrovaný, rozumieš?"
  „Nie, Henry. Nerozumiem."
  „Rád by som však vedel jedno  kto ju zabil? Spravila si to sama alebo si to nechala na Wentza? O špinavú prácu sa stará on, no nie?"
  „Čože? Čo to hovoríš? Kto koho zabil? Vari sa nepočúvaš, alebo čo?"
  Odmlčal sa, dúfajúc, že Nicole sa upokojí. Nepostupovalo to tak, ako predpokladal. Potreboval z nej vymámiť priznanie, no ona namiesto toho márne prehítala slzy.
  „Ja som ťa naozaj ľúbil, Nicole. Neviem  možno mám naozaj niečo s hlavou, lebo ťa milujem aj teraz, doriti!"
  Pozbierala sa, utrela si líca a prekrížila ruky na hrudi.
  „Okej, Henry. Urobil by si mi jednu láskavosť, prosím?" spýtala sa ticho.
  „Vari si odo mňa nedostala dosť? Čo ešte chceš?"
  „Chcem, aby si si sadol do tamtoho kresla. Ja sa zasa posadím sem."
  Ukázala na jedno z kresiel a sama prešla k druhému.
  „Posaď sa a urob mi tú láskavosť. Povedz mi, čo sa stalo. Porozprávaj mi to, akoby som o tom vôbec nič nevedela. Viem, že mi neveríš, ale chcela by som, aby si mi to povedal, akoby si mi veril. Porozprávaj mi to ako nejakú historku. Môžeš v nej hovoriť, čo chceš, hocijaké zlé veci, ale povedz mi to od začiatku. Dobre, Henry?"
  Pomaly si sadol do kresla, ktoré mu pridelila. Celý čas pritom nespúšťal pohľad z jej očí. Keď sa aj ona posadila, začal rozprávať.
  „Nuž, asi by sa dalo povedať, že sa to celé začalo pred dvadsiatimi rokmi  v tú noc, keď som v Hollywoode našiel sestru a nepovedal to nevlastnému otcovi."
   
    
  
  
  O hodinu neskôr v spálni skonštatoval, že sa tam vôbec nič nezmenilo. Ešte aj kopa kníh na zemi pri jej strane postele vyzerala rovnako, ako keď tam bol naposledy. Pristúpil bližšie a pozrel na prebal tej, ktorú mala rozčítanú. Volala sa Láska leguánov. Netušil, o čom by mohla byť.
  Nicole sa postavila zaňho a zľahka mu prešla rukami po pleciach. Otočil sa k nej a ona mu zobrala hlavu do dlaní, prezerajúc si jazvy na jeho tvári.
  „Je mi to ľúto, zlatko," povedala.
  „Mne je zasa ľúto, čo som vravel dolu. Nemal som o tebe pochybovať. Ľutujem všetko, čo sa medzi nami stalo za posledný rok. Myslel som, že zvládnem teba aj prácu a..."
  Objala ho okolo krku a pritiahla si ho bližšie, aby ho mohla pobozkať. Jemne ju otočil a ešte jemnejšie posadil na kraj postele. Kľakol si pred ňu, rukou jej nežne roztiahol kolená a začal sa prepracúvať medzi ne. Pobozkal ju, tvrdšie a dlhšie ako naposledy. Zdalo sa mu, že jej pery necítil už celú večnosť.
  Potom jej siahol na boky a pritiahol si ju. Nespravil to jemne. Onedlho už cítil, ako ho jednou rukou hladká po chrbte a druhou mu rozopína košeľu. Chvíľu sa vyzliekali navzájom, potom sa však obaja náhlivo pustili do vlastných šiat. Nemuseli si nič povedať, aby vedeli, že to bude rýchle.
  Ponáhľali sa čoraz viac. Keď si strhol košeľu, Nicole vystrúhala bolestnú grimasu, pozerajúc na modriny na jeho hrudi a boku. Keď boli napokon obaja nahí, ľahli si na posteľ, a tam sa objali so zmesou zmyselnej vášne a nežnej túžby. Pierce si uvedomil, že mu z Nicole nechýbala len táto zmes emócií, ale aj jej telo. Zúfalo túžil dotýkať sa ho.
  Pritisol si tvár na jej prsia a postupne sa presúval nižšie až k zlatému krúžku a ešte ďalej. Mala zaklonenú hlavu a vystavovala mu nechránený, ľahko zraniteľný krk. Vždy to tak robila. Pomaly ho do seba prijala a objala nohami. Otvoril oči a pozrel jej do tváre. Kedysi dávno zobral domov infračervené okuliare z laboratória a obaja si ich vyskúšali pri milovaní. Vedel, že teraz by v ich zornom poli jej tvár žiarila nádhernou purpurovou farbou.
  Náhle zmeravela, otvorila oči a pustila ho.
  „Čo je?" spýtal sa.
  Vzdychla si.
  „Čo je?" spýtal sa ešte raz.
  „Je mi to hrozne ľúto, Henry, ale ja jednoducho nemôžem."
  Prestala ho objímať nohami a spustila ich na posteľ. Potom mu položila ruky na hruď a začala ho od seba odtláčať. Bránil sa.
  „Zíď zo mňa, prosím."
  „Ty žartuješ, však?"
  „Nie. Zlez zo mňa!"
  Skotúľal sa z nej a ostal ležať na chrbte. Okamžite sa posadila na kraj postele chrbtom k nemu. Objala sa rukami a schúlila sa, akoby sa bránila pred bolesťou. Jej nahý chrbát vytvoril nádherný oblúk, pripomínajúci horský hrebeň. Aj Pierce sa posadil a jemne jej prebehol prstami po chrbtici, akoby hral na klavíri.
  „Čo je, Nicki? Čo sa deje?"
  „Po tom, čo sme si dolu povedali, som si myslela, že to bude dobré. Zdalo sa mi, že to obaja potrebujeme. Lenže nie je to pravda. Nemôžeme to spraviť, Henry. Nie je to správne. Jednoducho už nie sme spolu a nemôžeme len tak... Neviem. Jednoducho nemôžem. Prepáč."
  Usmial sa, no keďže bola k nemu otočená chrbtom, nemohla to vidieť. Natiahol k nej ruku a jemne sa dotkol tetovania na jej pravom boku. Bolo také malé, že sa dalo ľahko prehliadnuť. Objavil ho až pri prvom milovaní. Zaujalo ho a zároveň vzrušilo, celkom ako predtým piercing na pupku. Prezradila mu, že je to čínsky znak Fu, symbol šťastia. Vravela, že jej má pripomínať, že šťastie prichádza znútra, nie z hmotných vecí okolo človeka.
  Obrátila sa a pozrela naňho.
  „Prečo sa smeješ? Myslela som, že budeš nazlostený. Každý iný by sa zlostil." Pokrčil plecami. „Neviem. Asi ti rozumiem."
  Pomaly jej to však došlo. Svitlo jej, čo s ňou urobil. Vstala z postele a zagánila naňho. Potom siahla po vankúši a zakryla sa ním. Bolo jasné, ako to myslí. Už pred ním nechcela byť nahá.
  „Čo je?"
  „Ty sviňa!"
  „O čom to hovoríš?"
  „Bola to len skúška, však? Nejaký zvrátený test. Vedel si, že ak sa s tebou pomilujem, potom to všetko, čo som vravela dolu, je lož."
  „Nicki, ja ne..."
  „Vypadni."
  „Nicole..."
  „Ty a tie tvoje prekliate testy a experimenty! Vravím ti  vypadni!"
  Vstal z postele a s trápnym pocitom z toho, čo urobil, si začal zhľadávať šaty. Obliekal sa tak náhlivo, že nohavice naťahoval spolu so slipmi.
  „Môžem niečo povedať?" spýtal sa.
  „Nie. Nechcem nič počuť."
  Zvrtla sa a odišla do kúpeľne. Cestou nonšalantne zahodila vankúš a ukázala mu zadok, akoby si ho chcela doberať. Akoby mu chcela ukázať niečo, čo už v živote neuvidí.
  „Je mi to ľúto, Nicole. Myslel som, že..."
  Hlasno za sebou zabuchla dvere. Ani sa pritom neobzrela.
  „Choď!" zakričala spoza nich. Hneď nato sa ozvalo šumenie sprchy a on pochopil, že Nicole zo seba zmýva jeho dotyky.
  Zapol si posledné gombíky a zišiel na prízemie. Na poslednom schode sa posadil a obul si topánky. Uvažoval, ako sa mohol v Nicole tak hrozne mýliť.
  Kým odišiel, pristavil sa pri knižnici v obývačke. Bola naprataná knihami v tvrdej väzbe. Pripadala mu ako Nicolin oltár znalostí, skúseností a dobrodružstiev. Spomenul si, ako raz vošiel dnu a našiel ju sedieť na gauči. Nečítala, len sa tak pozerala na svoje knihy.
  Jedna polica bola vyhradená knihám o tetovaniach a grafickom dizajne. Postavil sa pred ňu, prechádzal pomaly po chrbtoch kníh, až kým nenašiel jednu, ktorú poznal. Vytiahol ju von. Pojednávala o čínskych znakoch a práve z nej si Nicole vybrala svoje tetovanie. Nalistoval stranu, kde sa písalo o znaku Fu, a prečítal si ju. Bol na nej citát z Konfucia:
  Keď mám na jedenie len pôstnu ryžu, na pitie len vodu a namiesto vankúša ruku pod hlavou, som šťastný.
  Mal to vedieť. Mal chápať, že to nespravila ona. Jeho logika bola nesprávna. Veda mala za následok bolestný omyl. Prinútila ho pochybovať o jedinej veci, ktorou si mal byť istý.
  Prelistoval ďalších pár strán, kým nenašiel tú o znaku Šu symbolu odpúšťania.
  „Odpúšťanie je úloha srdca," prečítal nahlas.
  Zobral knihu na stolík a položil ju doluznačky, otvorenú na strane so znakom Šu. Vedel, že Nicole ju razdva nájde.
  Vyšiel von, zamkol za sebou a vykročil k autu. Posadil sa za volant, premýšľajúc, čo to vykonal a aké to bude mať následky. Vedel, že dostal len to, čo si zaslúžil. Väčšina ľudí tak skôr či neskôr dopadne.
  Strčil kľúč do zapaľovania a naštartoval. Pred očami sa mu vybavila stará dodávka donáškovej služby. Komusi tam viezli pizzu. Pripomínalo mu to, že je hladný.
  V tej chvíli sa náhodne usporiadané atómy nečakane spojili do úplne nového prvku. Napadla mu myšlienka. Dobrá myšlienka. Vypol motor a znova vystúpil.
  Nicole bola buď ešte stále v sprche, alebo odmietala otvoriť. Neprekážalo mu to, pretože mal vlastný kľúč. Odomkol si a vykročil po chodbe do kuchyne.
  „Nicole!" zakričal. „To som ja. Musím si zavolať."
  Neodpovedala a jemu sa zdalo, že zhora počuje šumenie vody. Asi sa ešte sprchovala.
  Zdvihol slúchadlo kuchynského telefónu a zavolal na informácie vo Venice. Požiadal operátorku o číslo Domino's Pizza. Tá firma mala dve prevádzkarne, takže dostal aj dve čísla. Obe si zapísal do Nicolinho trhacieho bloku. Potom vykrútil prvé z nich, a kým čakal, vytiahol Zlaté stránky. Vedel, že ak to nevyjde, bude musieť obvolať všetky pizzerie s donáškovou službou vo Venice.
  „Domino's Pizza. Želáte si?"
  „Rád by som si objednal pizzu."
  „Vaše číslo?"
  Spamäti nadiktoval číslo na mobil Lucy LaPortovej. Počul, ako ho pracovník na druhom konci zadáva do počítača. „Akú máte adresu?"
  „Chcete povedať, že ma tam nemáte?"
  „Áno, pane."
  „Tak pardon. Zavolal som na zlé číslo." Zavesil a zatelefonoval do druhej pizzerie. Aj tam zadal na požiadanie číslo Lucinho mobilu.
  „Breeze deväťstodeväť?" spýtala sa žena z druhého konca. „Prosím?"
  „Bývate na Breeze deväťstodeväť? Naposledy objednávala pani LaPortová."
  „Aha, jasné. Áno. To je naša adresa."
  Bleskovo si ju zapísal, prežívajúc ďalší prílev adrenalínu. Bolo ho toľko, až sa mu triasli ruky.
  „Akú by ste chceli?"
  „Ehm... nemáte tam napísané, akú sme mali naposledy?" „štandard s cibuľou, feferónkami a hubami." „To je ono. Presne takú chcem." „Niečo na pitie? Cesnakový chlieb?" „Nie, len pizzu."
  „Dobre, pane. Do tridsiatich minút ju máte."
  Žena bez pozdravu zavesila. Ani on už nestihol nič povedať. Vrátil slúchadlo do vidlice a otočil hlavu k dverám.
  Stála v nich Nicole. Mala mokré vlasy a na sebe jeho froté župan. Dala mu ho ako darček k prvým Vianociam, ktoré trávili spolu. Nenosil ho, lebo županom akosi nikdy neprišiel na chuť. Preto si ho pred časom privlastnila, a hoci jej bol veľký, vyzerala v ňom náramne sexi. Vedela, čo to s ním robí, a dávala si ho, keď mu chcela naznačiť, že má chuť na milovanie. Keď si po sprche natiahla jeho župan, obom bolo jasné, čo bude nasledovať.
  Tentoraz to však bolo iné. Už nechcela nič také naznačovať. Netvárila sa vyzývavo ani zvodne. Pozrela na Zlaté stránky, otvorené na inzerátoch pizzerií.
  „To hádam nie je pravda, Henry! Po tom, čo sa stalo a čo si urobil, si len tak zídeš dolu objednať pizzu, akoby o nič nešlo? Myslela som, že máš svedomie."
  Prešla k chladničke a otvorila ju.
  „Okrem toho som ťa žiadala, aby si odišiel."
  „Už idem. Nie je to tak, ako si myslíš, Nicole. Snažím sa niekoho nájsť a toto je jediný spôsob."
  Vytiahla z chladničky fľašu minerálky a začala otvárať uzáver.
  „Požiadala som ťa, aby si odišiel," zopakovala. „Dobre, dobre. Už idem."
  Vykročil k dverám, no aby sa k nim dostal, musel sa prešuchnúť medzi Nicole a stolom v strede miestnosti. Keď bol tesne pri nej, zmenil smer, schmatol ju za ramená a pritiahol si ju k sebe. Potom ju drsne pobozkal. Hneď ho odtisla a oboch ich pritom obliala vodou.
  „Zbohom," šepol, prv než stihla čokoľvek povedať. „Stále ťa ľúbim."
  Cestou k dverám si stiahol zo zväzku kľúč od domu a hodil ho na stolík pod zrkadlom. Keď otváral dvere, ešte naposledy na ňu pozrel. Odvrátila sa.
   
  
  
  
  Ulica Breeze sa nachádzala v pešej zóne, takže musel vystúpiť z auta, aby sa tam dostal. Minul viacero ulíc s malými bungalovmi, postavenými tak tesne vedľa seba, že ich delili len úzke cestičky. Zo zadnej strany mali prístupové cesty ku garážam, no spredu len chodník. Bola to typická architektúra Venice, vytvorená tak, aby jasne stanovovala hranice pozemkov a zároveň dostala na malú plochu čo najviac domov. Domy v pešej zóne sa vysoko cenili.
  Pierce našiel voľné parkovacie miesto na Oceán Street hneď vedľa pamätníka vojnovým obetiam a ďalej šiel pešo. Bolo takmer sedem hodín a zapadajúce slnko farbilo smog na oblohe do oranžová. Dom s číslom 909, adresu ktorého dostal z pizzerie, sa nachádzal približne v strede ulice. Vykročil po chodníku, akoby sa chcel ísť pozrieť z pláže na západ slnka nad oceánom. Keď ho míňal, nenápadne si ho prezrel. Bol to žltý bungalov, o niečo väčší ako ostatné, so širokou verandou, na ktorej visela stará hojdačka. Ako väčšina domov na okolí, aj tento mal vpredu biely latkový plot s nízkou bránkou.
  Všetky závesy boli zatiahnuté. Svetlo na verande svietilo, čo Pierce považoval za zlý znak. Na osvetlenie totiž bolo ešte priskoro, takže sa nedalo vylúčiť, že lampa na verande ostala zažatá ešte od včerajšej noci. Vážne sa začal obávať, že teraz, keď konečne našiel miesto, ktoré nedokázal nájsť Renner ani Cody Zeller, Lucy LaPortová tam už nie je.
  Kráčal ďalej až na koniec ulice s parkoviskom. Napadlo mu, že by tam mohol preparkovať svoje BMW, potom si však povedal, že by to bola len zbytočná strata času. Desať minút sa po ňom len tak prechádzal, pozorujúc zapadajúce slnko, a potom vyrazil naspäť na ulicu.
  Tentoraz šiel pomalšie a pozorne si všímal všetko okolo seba. Bol veľmi pokojný večer. Nikoho nevidel ani nepočul. Iba raz sa odkiaľsi doniesol zvuk pusteného televízora. Znova minul dom číslo 909, no ani tentoraz nenašiel jediný znak toho, že v ňom niekto býva.
  Práve keď sa dostal na koniec ulice, zastala tam modrá dodávka donáškovej služby. Vyskočil z nej drobný Mexičan s červenou plastovou prepravkou v ruke. Pierce mu nechal slušný náskok a šiel za ním. Aj napriek viacerým obalom cítil lákavú vôňu čerstvého jedla. Zbiehali sa mu z nej sliny. Bol naozaj hladný. Keď muž dorazil k číslu 909, Pierce spomalil a napokon celkom zastal na mieste, kam nebolo vidieť pre veľkú bugénvileu jedného zo susedov.
  Pracovník donáškovej služby dvakrát zaklopal  druhý raz oveľa silnejšie  a keď sa už zdalo, že to vzdá, dvere sa otvorili. Pierce si uvedomil, že si vybral mizerné miesto na sledovanie, lebo z neho nevidel na vchod do domu. Potom však začul ženský hlas a okamžite vedel, že patrí Lucy LaPortovej.
  „Ja som si nič neobjednávala."
  „Ste si istá? Mám tu Breeze deväťstodeväť."
  Mexičan otvoril bočnú priehradku na prepravke a čosi z nej vytiahol.
  „Tu to je, čierne na bielom," povedal. „LaPortová, štandardná pizza s cibuľou, feferónkami a hubami." Lucy sa zasmiala.
  „Nuž, som to ja a zvyčajne si objednávam presne takúto pizzu, ale dnes som si ju neobjednala. Možno sa niečo pokazilo v počítači a znova vám vyhodil nejakú starú objednávku."
  Muž pozrel na škatuľu s pizzou a smutne pokrútil hlavou. „Dobre. Ako chcete. Poviem im to."
  Strčil škatuľu naspäť do prepravky a odvrátil sa od dverí. Do jeho krokov na schodoch z verandy sa ozvalo cvaknutie zatváraných dverí. Pierce naňho čakal za bugénvileou s dvadsaťdolárovkou v ruke.
  „Počkajte moment. Ak ju nechce, zobral by som ju ja."
  Mužova tvár sa rozjasnila.
  „Fajn. Budem len rád."
  Pierce mu podal bankovku a prijal od neho škatuľu s pizzou.
  „Vďaka. Drobné si nechajte." „Ďakujem pekne! Želám pekný večer!" „Pokúsim sa, aby taký bol."
  Pierce bez váhania odniesol pizzu k bungalovu s číslom 909, otvoril si bránku a vyšiel na verandu. Zaklopal na dvere. Bol rád, že tu nik nie je. On teda aspoň nikoho nevidel. Tentoraz trvalo len pár sekúnd, kým Lucy otvorila. Pozerala dolu, asi do výšky, kde čakala hlavu drobného Mexičana. Keď zdvihla oči a zazrela Pierceovu doničenú tvár, na jej nedotknutých lícach sa objavil výraz nefalšovaného šoku.
  „Ahoj, Lucy. Vravela si, že nabudúce mám priniesť pizzu. Pamätáš?"
  „Čo tu robíš? Nemal si sem chodiť. Hovorila som ti, aby si ma neobťažoval."
  Pokúsila sa zavrieť mu dvere pred nosom, na to však bol pripravený. Pritlačil na ne zvonka. Nemusel prekonávať bohvieaký silný tlak. Buď ho nechcela naozaj vyhodiť, alebo na to nemala dosť sily. Jednou rukou držal otvorené dvere a druhou zdvihol škatuľu s pizzou ako čašník.
  „Musíme sa porozprávať."
  „Teraz nie. Musíš odísť."
  „Práveže teraz."
  Napokon rezignovala a prestala znútra tlačiť na dvere. Pierce ich ďalej držal pre prípad, že by to bol nejaký úskok. „Dobre. Čo chceš?" spýtala sa ho.
  „V prvom rade chcem ísť dnu. Nepáči sa mi, keď musím stáť na ulici."
  Ustúpila a nechala ho vojsť. Jej obývačka bola malá. Našlo sa tam akurát dosť miesta pre gauč s kreslom, konferenčný stolík a televízor na malej skrinke. Bežala akási hollywoodska spravodajskozábavná relácia. Pri jednej stene bol kozub, no zdalo sa, že v ňom nehorelo už pekných pár rokov.
  Pierce zavrel dvere, vošiel hlbšie do izby a položil pizzu na stolík. Potom z neho zobral diaľkový ovládač a vypol televízor. Ovládač nonšalantne hodil naspäť medzi bulvárne časopisy, tesne vedľa popolníka plného ohorkov.
  „Ale ja to pozerám!" zlostila sa Lucy od kozuba.
  „Ja viem," skonštatoval sucho. „Čo keby si sa posadila a dala si so mnou kúsok pizze?"
  „Nemám na ňu chuť. Keby som ju chcela, kúpila by som ju od toho chlapa pred tebou. To vďaka nej si ma našiel?"
  „Áno. Dali mi tvoju adresu."
  „Mala by som ich zažalovať."
  „Vykašli sa na nich, Lucy, a radšej vyklop pravdu. Klamala si mi. Vravela si, že ťa dobili. Vraj si celá modrá, takže sa nemôžeš nikomu ukázať."
  „Neklamala som."
  „Nuž, v tom prípade sa vieš neuveriteľne rýchlo zahojiť. Rád by som poznal tajomstvo tvojich liečebných postupov a..."
  Mlčky si vyhrnula tričko, odhaliac brucho aj hruď. Po celej pravej strane mala samé modriny. Pravý prsník nadobudol neprirodzený tvar a boli na ňom malé purpurové fľaky, ktoré mohli spôsobiť iba silné uštipnutia.
  „Kristepane," šepol Pierce.
  Lucy sa zasa zahalila.
  „Neklamala som. Som celá dobitá. Ten chlap mi zničil implantát. Možno aj tečie, ale naisto to neviem, lebo doktor ma objednal až nazajtra."
  Pierce sa zahľadel na jej tvár. Bolo jasné, že je ubolená, vystrašená a osamelá. Pomaly si sadol na gauč. Úplne ho prešla chuť na pizzu. Najradšej by ju bol schmatol a vyhodil na chodník za oknom. Priam videl, ako Dvojstovka drží Lucy, kým jej Wentz spôsobuje bolesť. Vedel si dokonale predstaviť spokojný výraz toho malého chrapúňa. Videl ho totiž na vlastné oči.
  „Je mi to ľúto, Lucy"
  „Aj mne. Je mi ľúto, že som sa s tebou zaplietla. Preto chcem, aby si odišiel. Ak zistia, že si bol u mňa, vrátia sa a dopadnem oveľa horšie."
  „Jasné. Dobre. Hneď pôjdem."
  Ani sa však pritom nepohol.
  „Neviem," nadhodil po chvíli. „Dnes mi nič nevychádza. Prišiel som sem, lebo som si myslel, že patríš do ich plánu. Chcel som od teba zistiť, kto sa to na mňa pokúša hodiť."
  „Hodiť? Čo chcú na teba hodiť?"
  „Vraždu Lilly Quinlanovej."
  Lucy pomaly klesla do mäkkého kresla.
  „Určite je mŕtva?"
  Pozrel na ňu a potom na škatuľu s pizzou. Spomenul si, čo videl v mrazničke, a smutne prikývol.
  „Policajti si myslia, že som ju zabil ja. Snažia sa mi to dokázať. Najmä jeden z nich."
  „Myslíš toho detektíva, čo mi volal?"
  „Áno. Volá sa Renner."
  „Poviem im, že si sa len snažil nájsť ju a overiť si, či je v poriadku."
  „Vďaka, ale to mi nepomôže. Renner tvrdí, že to bola súčasť môjho plánu. Podľa neho som ťa zneužil, rovnako ako ostatných. Myslí si, že som volal políciu len preto, aby som sa ochránil pred obvineniami. Vrahovia sa údajne často maskujú ako dobrosrdeční samaritáni."
  Bola na rade, dlho však nič nevravela. Pierce pozrel na titulky časopisu National Enquirer na stole. Uvedomil si, že v poslednom čase naozaj vypadol z tohto sveta. Nespoznával jediné meno ani fotografiu slávnych osobností, ktoré sa tam spomínali.
  „Mohla by som im povedať, že som ti jej byt ukázala na niečí príkaz," povedala napokon Lucy ticho. Pierce jej pozrel do očí. „Je to pravda?" Nešťastne prikývla.
  „Ale nevedela som, že na teba chce hodiť vraždu, Henry. Prisahám!"
  „O kom teraz hovoríš?" „O Billym."
  „Čo presne ti prikázal spraviť?"
  „Povedal mi len toľko, že mi bude volať akýsi Henry Pierce a mám zariadiť, aby sa dostal k Lillinmu bytu. Nič viac odo mňa nechcel a nič viac ani neviem. Netušila som, o čo ide, Henry."
  Aj on prikývol.
  „To je v poriadku. Chápem ťa. Nezlostím sa na teba, Lucy. Urobila si len to, čo si musela."
  Zamyslel sa nad tým, snažiac sa zistiť, či je táto informácia niečím dôležitá. Bola jasným dôkazom toho, že išlo o pascu, no pochádzala zo zdroja, ktorý policajti, právnici ani porotcovia nepovažujú za dostatočne vierohodný. Spomenul si aj na to, ako Lucy platil. O trestnom práve toho veľa nevedel, no tušil, že mu tie peniaze môžu narobiť problémy. Pre ne by mohlo byť Lucino svedectvo pre porotu neprijateľné.
  „Mohla by som to povedať tomu detektívovi," pokračovala Lucy. „Mohla by som mu povedať, že to bola súčasť plánu."
  Pokrútil hlavou a zároveň si uvedomil, ako sebecky sa na to pozerá. Stále myslel len na seba a na to, ako by mu tá žena mohla pomôcť či uškodiť. Vôbec mu nenapadlo pozrieť sa na to aj z jej zorného uhla.
  „Nie, Lucy. Dostala by si sa do nebezpečnej situácie. Okrem toho..."
  Takmer jej povedal, že svedectvo prostitútky na polícii ani na súde veľmi nezaváži.
  „Čo okrem toho?"
  „Neviem. Mám pocit, že Rennerov pohľad na vec to nezmení. Navyše, ten človek vie, že som ti platil. Prekrútil by to a urobil by z toho niečo, čím to nikdy nebolo."
  Potom si na čosi spomenul a zmenil taktiku.
  „Počuj, Lucy, ak od teba Wentz nič viac nechcel, prečo za tebou prišiel? Prečo ťa dobil?"
  „Aby ma zastrašil. Vedel, že ma budú chcieť vypočuť poliši. Povedal mi, čo presne mám vravieť. Bolo to ako scenár, ktorého sa musím držať. No a potom som mala načas zmiznúť zo scény. Chceli mať istotu, že poslúchnem, tak ma dobili. Vraveli, že o pár týždňov budem zasa v poriadku."
  O pár týždňov, zopakoval Pierce v duchu. To sa už ich hra dávno skončí.
  „Takže aj to všetko, čo si mi hovorila o Lilly, bolo podľa ich scenára?"
  „Nie. Na to nemali nijaký scenár. Na čo presne myslíš?"
  „Napríklad na to, ako si v ten deň bola pri jej byte, no ona sa nedostavila. Vymyslela si si to, len aby som tam s tebou išiel, však?"
  „Nie. Bola to pravda. Vlastne všetko, čo som ti vravela, bola pravda. Neklamala som ti, Henry. Len som ťa zavádzala. Použila som pravdu na to, aby som ťa dostala tam, kam som mala. Ostatne, sám si tam chcel ísť. Ale všetko, čo som ti vravela  klient, auto, problémy... To všetko bola pravda."
  „Auto? Aké auto?"
  „Už som ti to vravela. Pred bytom bolo parkovacie miesto, ktoré malo byť voľné pre môjho zákazníka, ale nebolo. Znamenalo to nepríjemné problémy, pretože sme museli zaparkovať inde a vrátiť sa tam pešo. Kým sme došli k bytu, ten chlap sa spotil ako prasa. Neznášam spotených mužov. No a potom nám neotvorila. Celé sa to posralo."
  V tej chvíli si Pierce uvedomil vec, ktorá mu pôvodne unikla, lebo sa na ňu nepýtal. Netušil, že bude dôležitá. Lilly Quinlanová neotvárala, pretože v tom čase už zrejme nežila, to však neznamenalo, že nebola v dome. Stálo pre ním auto.
  „Na tom mieste bolo jej auto?"
  „Nie. Ako som vravela, nechávala ho voľné pre zákazníkov."
  „Spomenieš si, aké auto tam stálo?"
  „Pamätám si naň veľmi dobre, pretože malo spustenú strechu a ja som si vravela, že v takej štvrti by som teda nikdy nenechala auto bez strechy. Žije tam priveľa stroskotancov a často sa poflakujú okolo pláže."
  „Aké auto to bolo?"
  „Čierny jaguár."
  „So spustenou strechou."
  „Áno. Veď som to práve povedala."
  „ Dvojmiestny? "
  „Presne. Športový model."
  Pierce dlho mlčky hľadel do prázdna. Krútila sa mu hlava a mal pocit, že spadne doluznačky na škatuľu s pizzou. Všetko mu dochádzalo rýchlejšie, než to stíhal prijímať. Mal to priamo pred očami. Žiarilo to jasnými farbami a dokonale to do seba zapadalo.
  „Polárna žiara," šepol takmer nečujne.
  „Prosím?" nechápala Lucy.
  Rázne vstal z gauča.
  „Už musím ísť."
  „Si v poriadku?"
  „Teraz už áno."
  Vykročil k dverám, potom sa však zarazil a otočil sa naspäť k Lucy.
  „Grády Allison."
  „Čo je s ním?"
  „Nemohlo to byť jeho auto?"
  „Neviem. Nikdy som jeho auto nevidela."
  „Ako vyzerá?"
  Vybavil si fotografiu z Allisonovho zatknutia, ktorú mu poslal Zeller. Bledá tvár, niekoľkokrát zlomený nos, čierne vlasy.
  „No... Taký večne mladý typ, dosť opálený. Akoby trávil väčšinu času niekde vonku." „Ako surfista?" „Uhm."
  „Nosí vlasy zopnuté do chvosta, však?" „Niekedy."
  Pierce sa znova obrátil k dverám.
  „Nechceš si zobrať tú pizzu?" spýtala sa ho.
  „Nie," pokrútil hlavou. „Asi by som ju nedokázal zjesť."
   
  
  
  
  Kým do firmy dorazil Cody Zeller, boli dve v noci. Pierce potreboval čas na prípravu, preto mu volal až o dvanástej. Až potom sa s ním spojil a oznámil mu, že musí okamžite prísť, pretože došlo k vážnemu porušeniu bezpečnosti počítačového systému. Zeller namietal, že má čosi rozrobené a môže dôjsť až ráno, Pierce mu však povedal, že to už bude neskoro. Jasne mu naznačil, že sa musí dostaviť okamžite, inak príde nielen o príjmy z Amedeo Technologies, ale aj o priateľstvo s majiteľom firmy. Mal čo robiť, aby mu v hlase nebolo cítiť zlosť, lebo ich priateľstvo v tom čase už neexistovalo.
  Dve hodiny po telefonáte sedel v laboratóriu a sledoval zábery z bezpečnostných kamier. Vďaka nim mohol pozorovať, ako Zeller parkuje svoj čierny jaguár v garáži, prechádza do vstupnej haly a dostáva od strážnika magnetickú kartu s pokynmi, kam presne ísť. Sledoval, ako sa vezie výťahom a vchádza do krátkej chodby s dverami na oboch koncoch. Len čo sa zavreli prvé z nich, vypol pohľad z kamier a spustil počítačový diktovací program. Potom už len napravil mikrofón na monitore a vypol obraz.
  Zeller sa s kartou dostal len cez prvé dvere. Druhé mali zámku na číselnú kombináciu. Pravdaže, Pierce už teraz vedel, že jeho bývalý priateľ musí poznať aj kombinácie zámok, pretože sa menili každý mesiac a posielali sa pracovníkom elektronickou poštou. Keď však Cody došiel k druhým dverám s medeným obložením, nepokúsil sa ich otvoriť. Namiesto toho na ne hlasno zabúchal.
  Pierce vstal a pustil ho dnu. Zeller vošiel do miestnosti, tváriac sa ako človek, ktorému sa vôbec nepáči, k čomu ho nútia.
  „Dobre, Hank. Som tu. Tak čo, v čom spočíva tá ohromná kríza? Vieš, keď si mi volal, akurát som sa chystal pretiahnuť jednu kosť."
  Pierce sa vrátil k počítaču, sadol si a natočil si stoličku k Zellerovi.
  „Trvalo ti to celú večnosť, takže sa mi nesnaž nahovoriť, že si kvôli mne prestal v najlepšom."
  „Tak to sa mýliš, kamoško. Tak dlho mi to trvalo preto, lebo som gavalier a tým pádom som musel kočku odviezť naspäť do Valley. V Malibu Canyon sa zosunula pôda a dalo sa to obísť len cez Topangu. Aj tak som dorazil v rekordnom čase. A čo tu tak otrasne smrdí?"
  Zeller hovoril priveľmi rýchlo. Zdalo sa, že je buď opitý, alebo nadrogovaný, možno aj oboje naraz. Pierce nevedel, ako to ovplyvní jeho pokus. Dodávalo mu to totiž nové prvky.
  „Uhlík," odvetil. „Vravel som si, že tu nebudem naprázdno čakať, a dal som piecť pár spojov."
  Kývol hlavou k dverám elektronického laboratória. Zeller zamyslene lúskal prstami, akoby sa snažil vyloviť čosi z pamäti.
  „Ten smrad... Pripomína mi to čosi z detstva. Aha. Smrdí to presne tak, ako keď som pálil svoje autá. Veď vieš, tie plastové modely, čo si sám lepíš."
  „Milá spomienka. Ak chceš, zaskoč si dnu. Je to tam stokrát silnejšie. Možno sa ti to vybaví aj so všetkými podrobnosťami."
  „Nie, vďaka. Zatiaľ to radšej nebudem skúšať. No dobre, tak som teda tu. Načo ten hurhaj?"
  Pierce v tej vete spoznal odkaz na Millerovu križovatku, jeden z najobľúbenejších Codyho filmov a častý zdroj jeho citátov. Nedal však najavo, že tú narážku pozná. Túto hru s ním dnes odmietal hrať. Sústreďoval sa na svoju vlastnú  na experiment, vykonávaný za kontrolovaných podmienok.
  „Ako som ti povedal, došlo k narušeniu bezpečnosti," odvetil. „Tvoj údajne nepreniknuteľný bezpečnostný systém je na hovno, Cody. Niekto nám kradne firemné tajomstvá."
  Zeller po tomto obvinení viditeľne ožil. Položil si ruky na hruď a začal mykať prstami, akoby jedna ruka bojovala proti druhej.
  „Tak moment! Po prvé, ako vôbec vieš, že ti niekto niečo kradne?"
  „Jednoducho to viem."
  „No super. A ja tomu mám len tak uveriť, čo? Dobre. Nateraz to nechám tak. Ak to aj je pravda, ako môžeš vedieť, že k tomu dochádza cez počítač? Čo ak si jednoducho niekto pustil hubu na špacír? Napríklad taký Charlie Condon. Párkrát som s ním sedel na pive a viem, že veľmi rád rozpráva."
  „Rozprávanie je jeho práca. Lenže ja tu hovorím o tajomstvách, o ktorých nič nevie. O takých, ktoré poznám len ja a pár ďalších ľudí z labáku. A hovorím o tomto."
  Otvoril jednu zo zásuviek a vybral z nej malý prístroj, pripomínajúci relé. Mal zásuvku na napájanie jednosmerným aj striedavým prúdom a malú anténu. Z opačného konca vychádzal pätnásť centimetrov dlhý káblik, ukončený počítačovou kartou. Pierce ho veľavravne položil na stôl.
  „Začal som mať podozrenie, a tak som si prezrel záznamy z údržby. Nič v nich nebolo. Lenže keď som sa potom poriadne pozrel na hlavný počítač, našiel som v jednom slote zapojený tento úžasný vynález. Má bezdrôtový modem. Myslím, že ľudia ako ty mu hovoria ,čuchadlo'."
  Zeller pristúpil bližšie a zobral prístroj zo stola.
  „Ľudia ako ja? Myslíš odborníkov na počítačovú bezpečnosť?"
  Pomaly tú vecičku prevracal v ruke. Slúžila na zachytávanie dát. Po naprogramovaní a pripojení na počítač kopírovala všetku elektronickú komunikáciu na vopred stanovené miesto. V jazyku hackerov sa jej hovorilo ,čuchadlo', pretože zlodej, ktorý ju používal, sa mohol prehrabávať v kompletných údajoch a vyňuchávať medzi nimi tie najcennejšie.
  Na Zellerovej tvári sa zračil veľmi ustaraný výraz. Hrá to výborne, pomyslel si Pierce.
  „Po domácky vyrobené," poznamenal Cody.
  „To sú vari všetky, nie?" namietol Pierce. „Alebo si môžeš jednoducho zaskočiť do obchodu a kúpiť si tam pár čuchadiel?"
  Zeller jeho poznámku ignoroval. Keď napokon prehovoril, triasol sa mu hlas.
  „Ako sa to sem, preboha, dostalo? Ako je možné, že sa to nenašlo pri údržbe?"
  Pierce sa vystrel a zahral to tak kvalitne, ako len dokázal.
  „Čo keby si prestal s kravinami a vyklopil to, Cody?"
  Zeller prešiel pohľadom z prístroja na Piercea. Tváril sa prekvapene a ublížené.
  „Odkiaľ som o tom mal vedieť? Vytvoril som tvoj systém, ale nie toto."
  „Veru tak, vytvoril si môj systém. A toto bolo zabudované v hlavnom počítači. Ľudia z údržby to nevideli buď preto, lebo si ich podplatil, alebo preto, lebo to bolo príliš dobre ukryté. Aj ja som to objavil až potom, keď som vedel, čo hľadám."
  „Vieš, ale to tam mohol dať každý, kto má kartu na vstup. Už na začiatku som ti vravel, že počítač treba umiestniť sem, do labáku. Je to tu bezpečnejšie."
  Pierce pokrútil hlavou, spomínajúc na tri roky starú debatu a jej výsledok.
  „Priveľmi by nám rušil výsledky meraní. To vieš. Ale na tom teraz vlastne vôbec nezáleží. Je to tvoje čuchadlo. Na vysokej som síce prestúpil z počítačov na chémiu, ale stále si z nich čoto pamätám. Strčil som ten modem do svojho laptopu a spustil pripájanie. Je naprogramovaný. Spojil ma s dátovým skladom, zaregistrovaným pod názvom SudičkySro."
  Čakal na reakciu, no Zeller len veľmi nenápadne zagúľal očami.
  „Je to jedno slovo, aj keď ten koniec vyzerá ako eseročka," pokračoval. „Lenže to ty už dávno vieš. Tipujem, že tam bola poriadne hustá premávka. Povedal by som, že si to čuchadlo namontoval už vo chvíli, keď sme sa sem presťahovali. Celé tri roky si sledoval, odpočúval, kradol... Nazvi to, ako chceš."
  Zeller pokrútil hlavou a položil prístroj na stôl. Oči mal stále sklopené.
  „Asi tak pred rokom," pokračoval Pierce, „som zamestnal Larrabyho a ty si začal dostávať naše emaily o čomsi, čomu sme hovorili Proteus. Nasledovala korešpondencia o tom istom s Charliem Condonom a napokon s naším patentovým právnikom. Preveril som si to. Mám archivované všetky svoje emaily. V tomto som úplne paranoidný. Prešiel som si ich a zistil, že si sa z nich mohol dozvedieť úplne všetko. Isteže nie samotný vzorec, takí hlúpi zasa nie sme, ale vedel si, čo máme v rukách a čo sa s tým chystáme urobiť."
  „Aj keby to bola pravda, čo má byť? Tak som trocha odpočúval. Je tam toho!"
  „Dôležité je, že si nás niekomu predal. Využil si to, čo si sa od nás dozvedel, a s niekým si uzavrel výhodnú zmluvu."
  Zeller smutne pokrútil hlavou.
  „Niečo ti poviem, Henry. Už radšej pôjdem. Asi si tu dolu strávil priveľa času. Vieš, keď som pálil tie plastové autíčka, z toho smradu ma vždy hnusne bolela hlava. Určite to človeku neprospieva. A teraz vidím, ako..."
  Ukázal na dvere elektronického laboratória.
  Pierce sa postavil. Od hnevu mu v hrdle navrela tvrdá hrča.
  „Narafičil si to na mňa. Neviem presne, o čo ti išlo, ale pokúsil si sa to hodiť na krk mne."
  „Tebe fakt preskočilo, človeče. Jasné, trocha som tu špehoval. Hackerské inštinkty len tak ľahko nepotlačíš. Keď to už máš raz v krvi, nezbavíš sa toho. Ale poviem ti pravdu  väčšinu z tých vecí som ani nečítal, také boli nudné. Už pred pár rokmi som prestal navštevovať stránku, kde sa ukladali. A to je všetko, jasné? Neviem, čo by som mal na teba hádzať."
  Piercea to neodradilo.
  „Mohlo mi dôjsť, že si prepojený s Wentzom. Zrejme si mu robil zabezpečenie systému. To, čím sa zaoberá, ti nemuselo prekážať. Kšeft je kšeft, no nie?"
  Zeller neodpovedal, Pierce to však ani nečakal. Tlačil naňho ďalej.
  „Si Grády Allison."
  Na Codyho tvári sa objavilo prekvapenie, hneď ho však potlačil.
  „Veru tak. Dostal som tvoje výpisy o spojení s mafiou aj fotky zo zatknutia. Všetko je to podvod. Bola to len súčasť tvojej hry."
  Zeller stále mlčal a vyhýbal sa Pierceovmu pohľadu. Henry si však aj napriek tomu bol istý, že mu venuje maximálnu pozornosť.
  „A to telefónne číslo... To číslo je kľúčom k všetkému. Spočiatku som si myslel, že je za tým moja asistentka. Bol som presvedčený, že si vyžiadala konkrétne číslo, aby rozbehla tvoj plán. Potom som si však uvedomil, že to bolo celé presne naopak. Dostal si moje číslo v emaile, ktorý som rozoslal najlepším známym. Využil si to a dal si ho na Lillinu stránku. Potom sa to celé začalo. Niektorí z tých chlapov mi zrejme volali na tvoj príkaz. Zvyšok boli normálni zákazníci, ktorí si vybrali Lilly na internete. Pre teba znamenali len malé vylepšenie. Práve preto som v jej dome nenašiel nijaké telefónne účty. Ona totiž nikdy nemala pevnú linku. Fungovala presne ako Robin  na mobile."
  Znova počkal na reakciu, no nijakej sa nedočkal.
  „Jediný problém mám so sestrou. Stala sa súčasťou tvojho plánu. Musel si vedieť, že som ju vtedy dávno našiel. Zapracoval si ju do celkového profilu, na ktorom si to postavil. Musel si mať istotu, že sa na to chytím, že začnem pátrať po Lilly a vleziem rovno do nastavenej pasce."
  Zeller nič nevravel. Jednoducho sa zvrtol, prešiel k dverám a pokúsil sa ich otvoriť. Nešlo to. Zámka sa odomykala číselnou kombináciou.
  „Otvor mi, Henry. Chcem ísť preč."
  „Neodídeš, kým sa nedozviem, o akú hru tu ide. Pre koho to robíš? Koľko ti za to zaplatili?" „Ako chceš. Spravím to sám."
  Cody vyťukal niekoľko čísel a stisol kľučku. Keď sa dvere otvorili, pozrel na Piercea. „Vaya con dios, kamoš." „Odkiaľ poznáš kombináciu?"
  Zeller zmeravel a Pierce sa takmer usmial. Keď použil správnu kombináciu, nevedomky tým priznal vinu. Nebolo to bohviečo, no rátalo sa to.
  „No tak! Odkiaľ poznáš kombináciu tej zámky? Meníme ju predsa každý mesiac. Vlastne to bol tvoj nápad. Posielame ju laborantom elektronickou poštou, ale ty tvrdíš, že si ju už pár rokov nesledoval. Tak odkiaľ si sa dozvedel, aká kombinácia platí tento mesiac?"
  Otočil sa a ukázal na čuchadlo. Aj Zeller naň pomaly pozrel, potom si však všimol ešte niečo. Odstúpil od dverí a nechal ich zaklapnúť.
  „Prečo máš vypnutý monitor, Henry? Vidím, že počítač je zapnutý, ale monitor nie."
  Na odpoveď nečakal a Pierce sa mu ju ani nechystal dať. Vrátil sa od dverí k stolu a zapol monitor. Obrazovka sa rozžiarila a on sa k nej zaskočené sklonil. Videl na nej prepis ich rozhovoru. Posledná veta znela: „Vidím, že počítač je zapnutý, ale monitor nie."
  Bol to dobrý program tretej generácie, systém rozoznávania hlasu od firmy SacredSoftware. Výskumníci ho často používali na priebežné zaznamenávanie priebehu experimentov, ktoré vykonávali.
  Zeller vytiahol zásuvku s klávesnicou, vyťukal príkaz a vypol program. Potom vymazal súbor s rozhovorom.
  „Stále sa dá obnoviť," pripomenul mu Pierce. „To predsa vieš."
  „Práve preto si vezmem celý disk."
  Cody si čupol k samotnému počítaču a natočil ho, aby sa dostal k skrutkám na zadnej stene. Z vrecka vytiahol otvárací nožík, vytiahol šnúru zo zásuvky a pustil sa do prvej skrutky.
  Potom znova zmeravel. Všimol si, že z počítača vedie telefónna prípojka. Odpojil ju a ukázal koniec Pierceovi.
  „Tak toto sa na teba vôbec nepodobá, Henry Paranoik tvojho kalibru a nastálo pripojená linka?"
  „Nie je tam nastálo. Zapojil som ju len pred chvíľou. Chcel som, aby všetko, čo povieš, okamžite putovalo von. Je to program od SacredSoftu. Sám si mi ho odporúčal, spomínaš? Každému hlasu priradí špecifický kód. Jeden z nich patrí aj tebe. Záznam má potom rovnakú právnu hodnotu ako zvuková nahrávka. Môžem kedykoľvek dokázať, že si to vravel ty."
  Zeller sa vystrel a tresol otvoreným nožíkom po stole. Bol k Pierceovi otočený chrbtom a pomaly dvíhal hlavu, akoby sa chcel pozrieť na mincu na stene pred sebou.
  „No... Doma počítač nemáš, to viem isto. Si na to príliš paranoidný. Takže to tipujem na Nicki. Niekoho k nej pošlem po disk, ak ti to neprekáža."
  Piercea na sekundu premkol strach, rýchlo sa však ovládol. S hrozbami mierenými na Nicki nepočítal, no nedali sa ani celkom vylúčiť. Pravda bola taká, že tá linka slúžila len ako časť jeho plánu. V skutočnosti súbor s prepisom ich rozhovoru nikam neodoslal.
  Zeller vyťukal akési číslo do mobilu a čakal na spojenie. Nedočkal sa ho. Odtiahol prístroj od ucha a zlostne naň zagánil. „Prekliate mobily! Keď ich najviac potrebuješ, nikdy nefungujú."
  „Steny majú medené obloženie. Vari si na to zabudol? Nič neprenikne ani dnu, ani von." „Fajn. O chvíľu sa vrátim."
  Cody znova zadal kombináciu zámky a vošiel na chodbičku. Len čo sa za ním zavreli dvere, Pierce priskočil k počítaču, zobral zo stola Zellerov nôž a prerezal kábel telefónu. Potom sa vystrel, položil nôž naspäť na stôl a pozrel na dvere práve vo chvíli, keď sa nimi Cody vrátil. V jednej ruke držal magnetickú kartu a v druhej mobil.
  „Je mi ľúto, kamoš," povedal mu Pierce. „Naše karty sú programovateľné. Dajú sa s nimi robiť hotové divy. Pripravil som ti takú, ktorá ťa pustí iba dnu. Von sa s ňou nedostaneš."
  Zeller prikývol a všimol si prerezanú telefónnu šnúru.
  „A toto bola jediná linka do labáku," skonštatoval zúrivo.
  „Presne tak," odvetil Pierce.
  Zeller po ňom hodil svoju kartu, akoby to bola bejzbalová loptička. Neškodne sa mu odrazila od hrude a spadla na zem.
  „Kde je tvoja karta?"
  „Nechal som ju v aute. Pustil ma sem nočný strážnik. Sme tu uväznení, Cody. Nie je tu telefón ani kamera a nik sem nepríde  teda aspoň nejakých päť či šesť hodín, potom sa začnú objavovať prví laboranti. Takže si môžeš urobiť pohodlie. Pekne sa posaď a spusť svoju verziu."
   
  

   
  Cody Zeller pozeral po laboratóriu, na zarámované ilustrácie z knihy Dr. Seussa na stenách a kadekde inde, len nie na Piercea. Po chvíli mu čosi napadlo a začal chodiť horedolu. Očividne čosi hľadal.
  Pierce vedel, o čo mu ide.
  „Je tu požiarny hlásič, ale náš systém je priamy. Znamená to, že ak spustíš poplach, privoláš hasičov a policajtov. Chceš ich tu? Máš chuť vysvetľovať im, o čo ide?"
  „Kašlem na to. Môžem im to vysvetľovať sám."
  Zeller konečne našiel červený požiarny hlásič na stene pri dverách elektronického laboratória. Pristúpil k nemu, bez váhania rozbil sklo a stisol tlačidlo. Potom sa so širokým úsmevom obrátil k Pierceovi.
  Lenže nič sa nestalo. Zellerovi zamrzol úsmev na tvári. Začal sa tváriť zmätene a Pierce mlčky prikývol, akoby chcel povedať: Áno, ten systém som pre istotu odpojil.
  Cody sa sklamane hodil na stoličku pred najvzdialenejším počítačom. Zavrel oči, prekrížil si ruky na hrudi a sťažka si vyložil nohy len pár centimetrov od elektrónového mikroskopu za štvrť milióna dolárov.
  Pierce trpezlivo čakal. Mal na to celú noc. Až doteraz ním Zeller šikovne manipuloval, no nastal čas obrátiť to proti nemu. Keď pred pätnástimi rokmi pozatýkali všetkých členov Sudičiek, oddelili ich a začali hrať na čas. Nemali proti nim nijaké dôkazy. Prvý sa zlomil Cody. Povedal vyšetrovateľom úplne všetko. Nie zo strachu alebo od únavy, ale preto, lebo chcel. Zúfalo potreboval niekomu prezradiť, aký je geniálny.
  Práve na tomto Pierce postavil svoj plán.
  Prešlo takmer päť minút. Keď Zeller napokon prehovoril, nepohol sa pritom ani o centimeter. Ostal v rovnakej polohe, ešte aj oči nechal zatvorené.
  „Bolo to, keď si sa vrátil z pohrebu."
  Nič viac nepovedal. Čas sa nekonečne vliekol. Pierce čakal, pretože nevedel, ako z neho vymámiť zvyšok. Napokon to však ani on nevydržal a rozhodol sa skúsiť to priamo.
  „O čom to hovoríš? Z akého pohrebu?"
  „Z pohrebu tvojej sestry. Keď si sa vrátil do Palo Alta, nechcel si o tom hovoriť. Nechával si si to pre seba, ale potom to z teba aj tak vyliezlo. Pripili sme sa a na to sme si dali trávu, čo mi ostala z jarných prázdnin na Maui. Potom si to začal chrliť jedna báseň. Normálne som ťa nevedel zastaviť."
  Pierce si na to nespomínal. Pravdaže, pamätal si na kopu akcií, kde kadečo vypil a vyskúšal najrôznejšie drogy, najmä počas prvých mesiacov po Isabellinej smrti. Nepamätal si však, že by na niektorej z nich niečo také hovoril Zellerovi ani nikomu inému.
  „Vravel si, že na jednej z tých vašich pátracích akcií si ju našiel. Vraj spala v bývalom hoteli, kde boli len samé decká, čo ušli z domu. Našiel si ju a chystal si sa zachrániť ju  zobrať naspäť domov. Ona ťa však presvedčila, aby si to nerobil. Prezradila ti, že ušla z domu, lebo ju znásilnil nevlastný otec alebo také čosi. Presvedčila ťa, že na ulici jej bude lepšie, než keby mala znova žiť s ním."
  Teraz zavrel oči aj Pierce. Na to, ako to v opitosti hovorí spolužiakovi, si nespomenul, no veľmi živo sa mu vybavila samotná scéna, o ktorú išlo.
  „Preto si ju tam nechal a starého si oklamal. Povedal si mu, že tam nie je. Potom si ešte celý rok chodil každú druhú noc von, aby si po nej akože pátral. V skutočnosti si sa jej vyhýbal, akurát to tvoj starý nemohol vedieť."
  Pierce si dobre pamätal, čo mal vtedy v pláne. Chcel počkať, kým nebude starší, odísť z domu a zachrániť sestru. Bohužiaľ, kým na to dostal šancu, bola už mŕtva. Celý život ho potom trápili výčitky svedomia, že keby ju nebol poslúchol, mohla ešte žiť.
  „Potom si to už nikdy nespomenul," dodal Zeller, „ale ja som na to nezabudol."
  Pierce mal pred očami konečnú konfrontáciu s nevlastným otcom. Došlo k nej roky po sestrinej smrti. Dlho sa k tomu nevedel odhodlať. Nemohol matke povedať, čo vie, pretože by tým priznal spoluúčasť na Isabellinom osude. Prezradil by jej, že sestru našiel, ale domov ju nezobral.
  Nakoniec ho to však tak veľmi trápilo, až to prevážilo škodu, ktorú týmto priznaním utrpí. Ku konfrontácii došlo v kuchyni, najčastejšom mieste takýchto scén. Prišlo aj na hlasné popieranie, vyhrážky a výčitky. Matka mu neuverila, a tým vlastne zhanobila aj pamiatku mŕtvej dcéry. Odvtedy s ňou neprehovoril jediné slovo.
  Otvoril oči, aby ušiel od nočnej mory do reality, ktorá bola len o niečo lepšia.
  „Pamätal si si to," povedal Zellerovi. „Držal si to v pamäti, aby si to mohol použiť, až na to bude správny čas. Ten čas prišiel teraz."
  „Nebolo to tak. Jednoducho sa čosi objavilo a ja som si uvedomil, že mi to do toho zapadne. Pomohlo mi to."
  „Parádny úspech, Cody. Máš na stene s emblémami aj moju fotku?"
  „Tak to nie je, Hank."
  „Nehovor mi tak. Tak ma volal nevlastný otec. Už nikdy ma tak neoslov, jasné?" „Ako chceš, Henry."
  Zeller sa pevnejšie objal prekríženými rukami.
  „Tak o čo ide pri tejto pasci?" spýtal sa Pierce. „Tipujem, že musíš niekomu odovzdať môj vzorec, aby si dodržal zmluvu. Komu?"
  Zeller sa k nemu otočil a bojovne naňho zagánil. Pierce nevedel, ako to interpretovať.
  „Nechápem, prečo vôbec hráme túto hru. Zatvárajú sa ti posledné dvere a ty to ani netušíš."
  „Aké dvere? Hovoríš o Lilly Quinlanovej?"
  „Dobre vieš, že áno. Spoja sa s tebou istí ľudia. Bude to čo nevidieť. Ak sa s nimi dohodneš, zbavia ťa všetkých podozrení. Ak ich ponuku odmietneš, boh s tebou. Všetko sa na teba zosype. Preto ti môžem poradiť len jedno  nehraj sa na hrdinu, dohodni sa s nimi a vyviazni z toho živý, zdravý a bohatý."
  „Akú dohodu mi ponúknu?"
  „Jednoduchú. Vzdáš sa projektu Proteus. Odovzdáš im patent. Vrátiš sa k budovaniu molekulárnej pamäte a počítačov, ktoré z teba urobia boháča. Budeš sa vyhýbať biológii."
  Pierce prikývol. Teraz už tomu rozumel. Bol za tým farmaceutický priemysel. Proteus ohrozil jedného z Codyho klientov.
  „To myslíš vážne?" spýtal sa. „Naozaj chceš povedať, že za tým všetkým stojí nejaký farmaceutický koncern? Čo si tým ľuďom narozprával? Vari nechápeš, že Proteus im pomôže? Je to systém, ktorý umožní geniálne dávkovanie liekov. Môže znamenať najväčší skok v histórii ich odvetvia."
  „Presne tak. Všetko sa kvôli nemu zmení a oni na to nie sú pripravení."
  „Na tom nezáleží. Majú dosť času. Proteus je len začiatok. Od prvého praktického využitia nás delí minimálne desať rokov."
  „Veru tak, desať rokov. To je o dobrých pätnásť menej než pred vznikom tvojho projektu. Ten vzorec podnieti obrovský výskum, aby som citoval jeden z tvojich vlastných emailov. Nakopne ho. Možno to potrvá desať rokov a možno len päť. Alebo iba štyri. Tri. Na tom nezáleží. Predstavuješ obrovskú hrozbu, človeče. Ohrozuješ mamutie priemyselné odvetvie."
  Zeller znechutene pokrútil hlavou.
  „Vy vedci si myslíte, že svet je váš pokusný králik, s ktorým si môžete robiť, čo sa vám zachce. Máte fixnú ideu, že všetci budú vašimi objavmi úžasne nadšení. Lenže svet má svoj poriadok, a ak si myslíš, že vlajkové lode priemyslu dovolia, aby ich zruinoval trpaslík, ako si ty, potom sa veľmi mýliš."
  Uvoľnil ruky a ukázal na jednu zo zarámovaných ilustrácií z Hortonovho čarovného sveta. Aj Pierce na ňu pozrel. Zobrazovala scénu, kde Hortona prenasledujú ostatné zvieratá. Text k nej poznal spamäti. Džungľou sa rýchlo šíri správa, že Horton sa so zrnkom prachu rozpráva. Musel sa zblázniť!
  „Snažím sa ti pomôcť, doriti! Vari to nechápeš, Einstein? Musíš konečne pochopiť realitu. Pretože ani ľudia od polovodičov sa nebudú na tvoju prácu pozerať len tak so založenými rukami. Považuj to za prvé vážne varovanie."
  Pierce sa zasmial, no aj jemu samému to znelo úboho.
  „Varovanie? No to je úžasné, človeče! Ďakujem ti, Cody, že si mi konečne ukázal, ako to chodí v reálnom svete."
  „Nemáš za čo."
  „A čo si za toto priateľské gesto dostal ty?" „Ja? Prachy. Kopu prachov."
  Pierce prikývol. Peniaze. Najvyššia ľudská motivácia. Najlepší spôsob, ako si niečo dokázať.
  „Ale čo bude ďalej?" spýtal sa. „Ako to bude pokračovať, keď pristúpim na ich návrh?"
  Zeller chvíľu ticho zvažoval, ako mu to povedať.
  „Pamätáš si na tú novodobú legendu o akomsi vynálezcovi, čo doma v garáži vyrobil gumu, ktorá je taká pevná, že sa nikdy neopotrebuje? Došlo k tomu čírou náhodou. Snažil sa vynájsť niečo celkom iné a nakoniec mu vyšla tá guma."
  „Svoj vynález predal firme vyrábajúcej pneumatiky. Myslel si, že odteraz bude produkovať také, čo vydržia večne," doplnil Pierce.
  „Presne tak. Meno firmy sa mení podľa toho, kto tú historku rozpráva, ale pointa je stále rovnaká. Tá firma zobrala patent a navždy ho zamkla do trezoru."
  „Nikdy nevyrábala nezničiteľné pneumatiky"
  „Nie, pretože ak by sa do toho pustila, pripravila by sa o kšeft. Je to jednoducho plánovaná spotreba, Einstein. Stojí na nej celý náš svet. Na niečo sa ťa opýtam: Odkiaľ vieš, že je to len legenda? Ako si môžeš byť istý, že sa to nestalo?"
  Pierce prikývol.
  „Pochovajú Proteus. Nikomu naň nedajú licenciu. Nikdy neuzrie denné svetlo."
  „Vieš, že na každý nový liek pripadajú vo farmaceutickom priemysle stovky takých, ktoré sa síce vyvíjajú a testujú, ale nikdy sa nedostanú do obehu? Chápeš, o aké náklady tu ide? Je to neuveriteľne veľká mašinéria, Henry, a je taká rozbehnutá, že sa jednoducho nedá zastaviť. Nedovolia ti zničiť ju."
  Zeller zdvihol ruku, urobil gesto, ktoré Pierce nepochopil, a zasa ju spustil. Obaja dlho mlčali.
  „Prídu sem a zoberú mi Proteus," vzdychol nakoniec Pierce.
  „Zaplatia ti zaň, a nie málo. Ich ponuku máš už vlastne na stole."
  Pierce vyskočil zo stoličky Už nedokázal predstierať, že je pokojný. Pozrel na Zellera, upierajúceho pohľad kamsi nabok.
  „Chceš povedať, že je za tým Goddard? To on ma chce zastaviť?"
  „Goddard je len ich emisár. Pracuje v prvej línii. Zajtra ti zavolá a ty sa s ním dohodneš. Dáš mu projekt Proteus. Nemusíš vedieť, kto za tým celým stojí. Nikdy sa to nedozvieš."
  „Vezme mi Proteus, nechá si desať percent firmy a ostane predsedať správnej rade, doriti!"
  „To preto, lebo musí mať istotu, že sa už nebudeš miešať do internej medicíny. Všetci vedia, že v tomto odbore patríš k najlepším."
  Zeller sa usmial, akoby jeho chvála mala nejakú hodnotu. Pierce si spomenul na veci, s ktorými sa mu Goddard zveril počas obeda. Myslel na jeho dcéru a na všetky tie reči o budúcnosti. Napadlo mu, či to všetko nebol len podvod. Možno to patrilo do scenára.
  „A čo ak to neurobím?" spýtal sa bojovne. „Čo ak ich jednoducho pošlem do psej matere a podám patent podľa plánu?"
  „Nedostaneš sa k tomu. Už nikdy nevkročíš ani do tohto labáku."
  „Čo spravia? Zabijú ma?"
  „V krajnom prípade by to spravili, no k tomu nedôjde. No tak, chlape, musíš už predsa chápať, čo sa deje. Máš na krku políciu."
  „Lilly Quinlanová," vzdychol Pierce. Zeller prikývol.
  „Sladká Lilly. Už im chýba len jedna vec. Ak ju nájdu, je po tebe. Urob, čo ti vravím, a nič sa ti nestane. Zaručujem, že sa o všetko postaráme."
  „Takže Lilly je mŕtva."
  Zeller znova prikývol.
  „Veru tak. Je po nej."
  Povedal to pobavene, hoci sa pritom neusmieval. Pierce sklonil hlavu, oprel si lakte o kolená a spustil tvár do dlaní.
  „A to všetko kvôli mne. Kvôli projektu Proteus."
  Dlho sa ani nepohol. Vedel, že ak má Zeller urobiť fatálnu chybu, spraví ju teraz.
  „Vlastne..."
  Nič. To bolo všetko. Pierce zdvihol hlavu z dlaní. „Vlastne čo?"
  „Chcel som ti len povedať, že sa pre to nemusíš bohvieako obviňovať. Lilly... Dalo by sa povedať, že ju do nášho plánu dostali isté okolnosti."
  „Nechápem. Čo to má znamenať?"
  „Pozri sa na to takto  Lilly by bola tuhá bez ohľadu na to, či by si v tom bol zapletený, alebo nie. Tak či tak, je mŕtva, a my sme museli využiť všetky dostupné zdroje."
  Pierce vstal a prešiel k Zellerovi, ktorý ešte stále sedel s nohami tesne pri mikroskope.
  „Ty hajzel! Vieš o tom všetko, čo? Zabil si ju a potom si sa to pokúsil hodiť na mňa!"
  Zeller sa ani nepohol, iba pozrel Pierceovi do očí a na tvári sa mu zjavil čudný výraz. Bola to veľmi jemná zmena, no Henrymu neunikla. Vyžarovala z neho neuveriteľná zmes pýchy, trápnosti a pohŕdania samým sebou.
  „Poznal som ju už od chvíle, keď dorazila do Los Angeles. Dalo by sa povedať, že som ju dostal ako prémiu z L. A. Darlings. Mimochodom, nesnaž sa ma urážať narážkami na to, že pracujem pre Wentza. Je to totiž presne naopak. On robí pre mňa. On aj všetci ostatní."
  Pierce prikývol. Mal to vedieť už dávno. Zeller pokračoval bez toho, aby ho musel nabádať.
  „Človeče, bola to fakt parádna kosť! Sladká Lilly... Lenže vedela toho o mne priveľa. Človek nechce, aby sa niekto dozvedel všetky jeho tajomstvá. Aspoň nie takéto. Preto som ju jednoducho zapracoval do plánu. Vieš, ako mu hovorím? Plán Proteus."
  Upieral pohľad kamsi do prázdna, akoby znova a s chuťou prežíval chvíle s Lilly. Možno dokonca aj ich posledné stretnutie v byte pri diaľnici. Piercea to inšpirovalo k dálšiemu citátu z Millerovej križovatky.
  „Nikto nikoho nepozná  aspoň nie tak dobre."
  „Millerova križovatka!" zvolal Cody s úsmevom. „Takže si pochopil aj to s tým hurhajom, však?"
  „Áno, Cody. Pochopil som to."
  Pierce sa na chvíľu odmlčal a potom ticho pokračoval: „Ty si ju zabil, však? Spravil si to a chystal si sa to hodiť na mňa."
  Zeller spočiatku neodpovedal. Pierce mu hľadel do tváre a videl, že má sto chutí hovoriť ďalej, až do posledných podrobností svojho úžasného plánu. Mal to jednoducho v povahe. Zdravý rozum ho však od toho odrádzal. Ešte celkom nezabudol myslieť na vlastnú bezpečnosť.
  „Povedzme to takto  Lilly si, čo sa mňa týka, splnila svoju úlohu raz a potom ešte druhý raz. Nič viac nikdy nepriznám."
  „Nevadí. To bude bohato stačiť."
  Tie slová nevyslovil Pierce. Bol to nový hlas. Obaja sa otočili a uvideli stáť v dverách elektronického laboratória detektíva Rennera. V jednej ruke nonšalantne držal zbraň.
  „A ty si kto, doriti?" spýtal sa Zeller po tom, čo šokovane spustil nohy zo stola. „Losangeleská polícia," odvetil Renner pobavene. Hneď nato prešiel k Zellerovi a siahol si dozadu na opasok. „Zatýkam vás za vraždu. Teda aspoň na začiatok. Zvyšok doplníme neskôr."
  Vytiahol oceľové putá, otočil Zellera a prehol ho cez stôl s mikroskopom. Zbraň strčil do puzdra, vykrútil Codymu ruky za chrbát a zacvakol mu na ne želiezka. Robil to s chladnou profesionalitou človeka, ktorý takúto scénu už zažil prinajmenšom tisíckrát. Codyho tvár sa dotkla ochranného obalu mikroskopu.
  „Opatrne," ozval sa Pierce. „Ten prístroj je nesmierne citlivý a veľmi drahý. Mohli by ste ho poškodiť."
  „To by sme nechceli," odvetil Renner. „Keď pre nič iné, tak pre všetky tie úžasné objavy, čo tu robíte."
  Letmo pozrel na Piercea s výrazom, ktorý v jeho chápaní zrejme nahrádzal úsmev od ucha k uchu.
  
  
  
  
  Zeller po celý čas mlčal a zlovestne gánil na Piercea, ktorý mu to oplácal s nemenšou intenzitou. Keď bol spútaný, Renner ho prehľadal. Na jeho ľavom členku našiel malú pištoľ. Veľavravne ju ukázal Pierceovi a položil na stôl.
  „To mám na osobnú ochranu," ohradil sa Cody. „Celé je to nezmysel. Na súde vám to nemôže prejsť."
  „Naozaj?" spýtal sa detektív dobrosrdečne.
  Potom stiahol Zellera zo stola a rázne ho usadil na stoličku.
  „Ani sa nepohnite."
  Prešiel k Pierceovi a ukázal mu na hruď. „Rozhaľte si košeľu," prikázal.
  Pierce ho poslúchol a odhalil vysielačku s dvoma batériami. „Ako bolo počuť?" spýtal sa detektíva. „Vynikajúco. Zaznamenal som každučké slovo." „Ty skurvysyn!" skríkol Zeller rozzúrene. Pierce sa k nemu otočil.
  „Aha, takže ja som skurvysyn, lebo som si dal na telo plošticu. Najprv mi hodíš na krk vraždu a potom sa pohoršuješ, že ťa nahrávam? Vieš čo, Cody? Choď do..."
  „Len pokojne, vy dvaja," zamiešal sa medzi nich Renner. „Prestaňte s tým."
  Aby to ukončil, strhol Pierceovi leukoplast, ktorým mal prístroj prichytený na hrudi. Henry takmer nahlas zajačal, napokon to však stlmil na bolestné: „Kurník, to bolí!"
  „Fajn. Posaďte sa tamto, pán Spravodlivý. O pár sekúnd to prestane."
  Potom sa obrátil k Zellerovi. „Kým vás odtiaľto odvediem, prečítam vám vaše práva. Mlčte a počúvajte."
  Vytiahol z vnútorného vrecka leteckej bundy niekoľko kartičiek, chvíľu sa v nich prehrabával a potom podal jednu Pierceovi. Bola to magnetická karta na otváranie dverí.
  „Pôjdete prvý. Odomknite."
  Pierce kartičku prijal, no nepostavil sa. Renner medzičasom našiel ďalšiu, ktorú hľadal, a začal z nej čítať spútanému Zellerovi.
  „Máte právo..."
  Ozvalo sa hlasné kovové cvaknutie a dvere na chodbu sa prudko otvorili. Stál v nich nočný strážnik Rudolpho Gonsalves, ktorý mal sedieť hore v hale. Mal tupý pohľad a strapaté vlasy. Jednu ruku držal za chrbtom, akoby čosi skrýval.
  Pierce kútikom oka zazrel, ako Renner púšťa kartičku s ústavnými právami na zem a siaha na zbraň v puzdre pod pazuchou.
  „To je náš strážnik," vyhŕklo z Piercea.
  V tej chvíli strážnik vletel dnu, akoby ho tam vrazila nejaká neznáma sila. Dopadol na jednu z počítačových staníc, odrazil sa na zem a na hruď sa mu zrútil ťažký monitor. Do miestnosti vošla známa postava Dvojstovku, ktorý sa v dverách podvedome prikrčil.
  Hneď za ním šiel Billy Wentz. V pravej ruke držal veľkú čiernu pištoľ. Keď na opačnom konci laboratória zazrel trojicu mužov, zatváril sa zlovestne.
  „Čo to má..."
  „Fízli!" zreval Zeller. „Ten chlap je fízel!"
  Renner už vyťahoval zbraň z puzdra, no Wentz bol vo výhode. Maximálne úsporným pohybom zdvihol pištoľ a začal bez mierenia páliť. V uzavretom priestore to znelo ohlušujúco.
  Pierce to nevidel, no aj tak vedel, že Renner strelbu opätuje. Začul totiž výstrely aj sprava a inštinktívne sa hodil na zem. Kotúľal sa, až kým nezazrel na zemi detektíva a nevidel na stene za ním vystreknutú krv. Otočil hlavu a zistil, že Wentz stále kráča ich smerom. Boli v pasci. Ten chlap sa nachádzal medzi nimi a jediným východom z laboratória.
  „Svetlo!"
  Miestnosť sa ponorila do tmy, ktorú preťali len posledné dva Wentzove výstrely. Pierce sa bleskovo pregúľal doprava, aby nebol na mieste, kde ho mohol pasák naposledy vidieť. Potom sa podvihol na všetky štyri, zúfalo sa snažiac ovládnuť svoj dych a počúvajúc zvuky, ktoré nepochádzali od neho.
  Vpravo za sebou počul hlboké stonanie. Buď to bol Renner, alebo Zeller. Rozhodne niekto ranený. Najradšej by bol na Rennera zavolal, to však nemohol, lebo by tým prezradil svoju polohu.
  „Svetlo!"
  Bol to Wentz, no jeho pokus bol neúspešný. Snímače boli naprogramované len na rozoznávanie hlasu najvyššie postavených pracovníkov laboratória. Pasákov príkaz ignorovali.
  „Svetlo!" Stále nič.
  „Dvojstovka? Niekde tu musí byť vypínač. Nájdi ho." Nikto mu neodpovedal a nebolo počuť, že by sa ktosi hýbal. „Dvojstovka?" Nič.
  „Doriti, Dvojstovka!"
  Ani tentoraz sa nedočkal odpovede. Vpravo pred Pierceom sa ozvalo hlasné buchnutie. Wentz do niečoho narazil. Zdalo sa, že je ešte minimálne sedem metrov ďaleko. Zrejme sa pohyboval niekde okolo dverí vedúcich na chodbu, hľadajúc svojho kumpána alebo vypínač. Pierce vedel, že mu neostáva veľa času. Vypínač síce nebol tesne pri dverách, no aj tak ho od nich delili len necelé dva metre. Nachádzal sa pri centrálnom ovládacom paneli.
  Otočil sa a rýchlo, no ticho sa začal presúvať naspäť k stanici s mikroskopom. Na stole by tam mala ležať pištoľ, ktorú Renner našiel u Zellera.
  Dostal sa k stolu, zdvihol ruku a opatrne prešiel po vrchnej doske. Nahmatal čosi vlhké a mäkké  čiesi pery a nos. Spočiatku sa zhnusil, potom však rýchlo prešiel po hlave toho človeka, až kým vzadu nenahmatal začiatok chvosta z vlasov. Bol to Zeller. Zdalo sa, že je mŕtvy.
  Pokračoval v hľadaní a napokon nahmatal aj malú zbraň. Hneď nato sa otočil naspäť k východu do chodby. Nohou pritom zachytil oceľový odpadkový kôš pod stolom, ktorý sa s rachotom zvalil na zem.
  Hodil sa na podlahu práve vo chvíli, keď v miestnosti zaduneli ďalšie dva výstrely. Na zlomok sekundy zazrel aj Wentzovu tvár, no nemohol opätovať paľbu, pretože mal čo robiť, aby ho ten chlap nezasiahol. Za sebou počul mľaskavé zvuky projektilov, zabárajúcich sa do medenej vrstvy na stene.
  Strčil si zbraň do vrecka, aby sa mohol pohybovať rýchlejšie a efektívnejšie. Znova sa sústredil na to, aby sa upokojil, a začal liezť doľava.
  Keď sa dostal k stene, hneď sa mu šlo ľahšie, lebo vďaka nej sa mohol orientovať. Minul dvere elektronického laboratória  spoznal ho podľa silného pachu spáleného uhlíka  a presunul sa k ďalším, vedúcim do zobrazovacieho laboratória.
  Tam sa postavil, snažiac sa zachytiť akékoľvek náznaky pohybu v miestnosti. Chvíľu bolo ticho, potom ho však prerušilo hlasné kovové cvaknutie pri dverách na chodbu. Spoznal v ňom zvuk vysúvaného zásobníka. Nemal so zbraňami veľa skúseností, no ten zvuk korešpondoval s tým, čo si predstavoval, že Wentz robí. Pasák nabíjal pištoľ alebo kontroloval, koľko mu ostalo nábojov.
  „Hej, kamoško!" zavolal Wentz tak hlasne, až to Pierceovi pripadalo ako blesk v temnote. „Teraz je to len medzi nami, čo? Priprav sa. Idem si totiž po teba a keď ťa chytím, urobíš pre mňa oveľa viac než len zapnutie svetla."
  Chrapľavo sa pritom zarehotal.
  Pierce pomaly stisol kľučku a nehlučne otvoril dvere. Vošiel do menšej miestnosti, zavrel za sebou a vykročil k miestu, ktoré hľadal. Robil to spamäti. Dva kroky vpred, tri doprava, vystrieť ruku, ešte jeden krok... A mal pred sebou stenu. Prebehol po nej širokým oblúkom, až kým nenahmatal infračervené okuliare, ktoré použil pri dopoludňajšej prezentácii s Goddardom.
  Nasadil si ich na oči a zapol napájanie. Miestnosť v ich zornom poli zmenila farbu na modročiernu. Jedinou výnimkou bola červenkastá žiara z terminálu a monitora elektrónového mikroskopu. Vytiahol z vrecka zbraň a pozrel na ňu. Aj ju videl modrú. Položil červený ukazovák na spúšť.
  Len čo ticho otvoril dvere do hlavného laboratória, v zornom poli okuliarov sa objavila plejáda farieb. Naľavo videl telo Dvojstovku, rozvalené pri dverách do chodby Žiarilo červenou a žltou, no končatiny už boli modré. Ten človek bol mŕtvy a pomaly chladol.
  Vpravo pri stene za počítačovou stanicou zbadal schúlené ďalšie telo. Zdvihol zbraň a zamieril, potom si však spomenul na strážnika. Chúlil sa tam Rudolpho Gonsalves, ktorého Wentz prinútil pustiť ho do laboratória.
  Pozrel doprava. Aj tam boli dve postavy. Jedna ležala rozvalená na stole a modrali jej končatiny. Cody Zeller. Druhá bola na zemi. V infračervenom spektre vyžarovala červenú a žltú farbu. Renner, a živý. Zdalo sa, že ho čosi hodilo pod stôl medzi zásuvky. Ľavé plece mal svetlejšie ako zvyšok tela. Bol zranený. Purpurová farba označovala vytekajúcu krv.
  Pozrel doľava a znova doprava. Okrem žltkastých monitorov počítačov a chladnúcich svetiel na strope nevidel nič iné.
  Po Wentzovi ani stopy.
  Nemohol však len tak zmiznúť. Musel sa presunúť do niektorej bočnej miestnosti. Asi tam hľadal niečo, čím by si posvietil, alebo možnosť zaútočiť zo zálohy.
  Urobil krok k dverám, no vtom ho ktosi zdrapil za krk, hodil o stenu a pridržal na nej.
  V zornom poli sa mu objavilo ostročervené čelo a desivé oči Billyho Wentza. Pod bradou cítil horúcu hlaveň pištole.
  „Okej, kamoš. Koniec zábavy."
  Zavrel oči, pripravujúc sa na výstrel, ktorý ukončí jeho život.
  Nič také neprišlo.
  „Zažni tie skurvené svetlá a otvor dvere!"
  Pierce sa ani nepohol. Uvedomil si, že Wentz ho nemôže hneď zabiť. Potreboval jeho pomoc. Zároveň pochopil, že ten človek netuší, že on má v ruke zbraň.
  Ruka, ktorá ho držala za golier košele a za krk, ním drsne za triasla. „Povedal som, že máš zažnúť svetlo!"
  „Dobre, dobre. Svetlo."
  Zároveň s týmito slovami priložil Wentzovi pištoľ k spánku a dvakrát stlačil spúšť. Nemal inú možnosť. V miestnosti zaburácali výstrely a zažali sa svetlá. Zorné pole okuliarov očernelo. Zložil si ich z hlavy. Dopadli na zem skôr ako Wentz, ktorý si akýmsi neuveriteľným spôsobom ešte pár sekúnd udržal rovnováhu, i keď mu projektily z Pierceovej zbrane odtrhli časť lebky okolo ľavého oka. V ruke stále držal zbraň, už ňou však nemieril na Pierceovu bradu. Pierce ju aj tak pre istotu odstrčil, aby ho neohrozovala. Hneď nato sa Wentz zrútil na chrbát. Bol mŕtvy.
  Pierce naňho niekoľko sekúnd hľadel a až potom sa konečne nadýchol. Nato sa obzrel po miestnosti. Pri protiľahlej stene sa pomaly dvíhal Gonsalves.
  „Ste v poriadku, Rudolpho?"
  „Áno, pane."
  Pierce prešiel pohľadom k stolu, pod ktorým bol natlačený Renner. Detektív mal otvorené oči a bol pri vedomí, no dýchal len s námahou a košeľu mal premáčanú od krvi.
  „Rudolpho, choďte hore k telefónu. Zavolajte na pohotovosť, že tu máme postreleného policajta."
  „Áno, pane."
  „Potom to oznámte aj na polícii a brnknite Clydovi Vernonovi, nech sem okamžite príde."
  Strážnik sa ponáhľal k dverám na chodbu. Aby sa dostal k elektrickej zámke, musel sa nakloniť cez Dvojstovkovu mŕtvolu. Odomkol, prekročil obrovo telo a vyšiel von. Pierce si všimol, že Wentzov kumpán má dieru priamo uprostred hrdla. Renner ho trafil presne, takže nestihol nič spraviť. Až teraz si Henry spomenul, že celý čas nepočul od toho človeka jediné slovo.
  Presunul sa k zranenému detektívovi a pomohol mu dostať sa spod stola. Renner pri každom dychu chrčal, na perách však nemal krv. Znamenalo to, že nemá vážne poranené pľúca.
  „Kam vás trafil?"
  „Do ramena."
  Detektív sa pohol a hneď bolestne zastonal.
  „Nehýbte sa. Čakajte. Pomoc je na ceste."
  „Trafil ma do ruky, ktorou strieľam. Na diaľku by som pravačkou nemal šancu. Tak som si vravel, že najlepšie spravím, keď sa schovám."
  Opatrne sa posadil a oprel o stôl za sebou. Potom ukázal pravou rukou na spútaného Codyho Zellera, rozvaleného na stole s mikroskopom.
  „Toto nevyzerá dobre."
  Pierce dlho hľadel na tvár bývalého priateľa, potom od nej nasilu odtrhol pohľad a pozrel naspäť na detektíva.
  „Nemáte sa čoho báť. Balistické skúšky ukážu, že to spravil Wentz."
  „To dúfam. Pomôžte mi vstať. Chcem odtiaľto vyjsť sám." „To by ste nemali. Ste zranený." „Pomôžte mi!"
  Pierce ho poslúchol. Ako ho dvíhal za pravé rameno, zacítil z jeho šiat pach spáleného uhlíka. Boli ním celé presiaknuté.
  „Čo je vám také smiešne?" spýtal sa Renner, keď si všimol, že sa usmieva.
  „Myslím, že náš plán vám zničil šaty ešte skôr, ako vás postrehli. Asi by ste to v pekárni dlhšie nevydržali."
  „To ma netrápi, i keď ten Zeller mal pravdu. Hnusne z toho bolí hlava."
  „Ja viem."
  Detektív ho odtisol a bez pomoci prešiel k Wentzovi na zemi. Dlho naňho mlčky pozeral. „Teraz nevyzerá bohvieaký drsný, však?" „Máte pravdu," súhlasil Henry.
  „Zvládli ste to výborne, Pierce. Na jednotku. Ten trik so svetlami bol super."
  „Za to sa môžem poďakovať svojmu partnerovi Charliemu. Hlasové ovládanie bol jeho nápad."
  Pierce si v duchu sľúbil, že sa už nikdy nebude sťažovať na zbytočné technické hračičky vo firme. Zároveň si spomenul, ako pred Charliem všetko tajil a ako ho podozrieval. Vedel, že teraz mu to bude musieť nejako nahradiť.
  „Keď už hovoríme o partneroch, ten môj sa poserie, keď zistí, o čo prišiel," vyhlásil Renner. „No a ja zasa pôjdem do hája za to, že som sa do toho pustil sám."
  Posadil sa na kraj jedného zo stolov a zachmúrene pozrel na mŕtvoly. Pierce si uvedomil, že ten človek zrejme vážne ohrozil svoju kariéru.
  „Pozrite sa," nadhodil, „nikto nemohol tušiť, že sa niečo také stane. Ak potrebujete, aby som povedal alebo urobil čosi konkrétne, dajte mi vedieť."
  „Jasné. Vďaka. Skôr však asi budem potrebovať nové zamestnanie."
  „Máte ho mať."
  Renner sa odsunul od stola a sadol si na stoličku. Tvár mal skrivenú od bolesti. Pierce ľutoval, že preňho nemôže nič spraviť.
  „Radšej už nič nehovorte a nehýbte sa. Pokojne čakajte. Sanitka je na ceste." Renner ho ignoroval.
  „Viete... Tie veci, o ktorých hovoril Zeller  to, ako ste našli sestru, ale nikomu to nepovedali..." Pierce prikývol.
  „Tak na vašom mieste by som sa za to neobviňoval. Každý si vlastný osud riadi sám. Je len na ňom, ako sa rozhodne. Chápete, ako to myslím?"
  Pierce znova prikývol.
  „Okej."
  Dvere z chodby sa otvorili tak prudko, až Pierce vyľakane podskočil. Renner sa ani nepohol. Do miestnosti vošiel Gonsalves.
  „Všetci sú na ceste. Sanitka by tu mala byť do štyroch minút."
  Detektív prikývol a otočil pohľad k Pierceovi. „Zvládnem to." „To som rád."
  Pierce pozrel na Gonsalvesa.
  „Volali ste Vernonovi?"
  „Áno. Aj on je už na ceste."
  „Dobre. Počkajte hore a priveďte všetkých sem."
  Keď strážnik odišiel, Pierce začal premýšľať, ako Clyde Vernon zareaguje na to, čo sa stalo v laboratóriu, ktoré mal chrániť. Bolo mu jasné, že bývalého agenta FBI to nepoteší. No čo. Bude sa s tým musieť zmieriť, pomyslel si. Všetci sa s tým musíme zmieriť.
  Prešiel k stolu s mŕtvolou Codyho Zellera. Zahľadel sa na človeka, ktorého poznal tak dlho, a uvedomil si, že v skutočnosti o ňom nič nevedel. Začal sa v ňom ozývať žiaľ. Napadlo mu, kedy sa asi priateľ vydal zlou cestou. Bolo to už v Palo Alte, keď obaja rozhodovali o svojej budúcnosti? Alebo niekedy neskôr? Vravel, že to robil pre prachy, no Pierceovi sa zdalo, že jeho konanie sa nedá vysvetliť niečím takým jednoduchým. Bolo mu jasné, že o tom bude ešte veľmi dlho uvažovať.
  Otočil sa naspäť k Rennerovi, ktorý viditeľne slabol. Chúlil sa na stoličke a tvár mal ako stena.
  „Je to zlé? Nemali by ste si radšej ľahnúť na zem?"
  Detektív jeho otázku aj návrh ignoroval. Očividne ešte v duchu rozoberal svoj posledný prípad.
  „Najväčšia škoda je asi to, že sú všetci mŕtvi," povedal. „Teraz už Lilly Quinlanovú nikdy nenájdeme. Myslím jej mŕtvolu."
  Pierce pristúpil bližšie a oprel sa o stôl.
  „Ehm... Je tu pár vecí, ktoré som vám ešte nepovedal."
  Renner sa mu uprene zahľadel do očí.
  „To mi už došlo. Začnite."
  „Viem, kde je to telo."
  Renner naňho dlho gánil a potom prikývol.
  „Mal som to tušiť. Ako dlho?"
  „Nie veľmi dlho. Zistil som to len dnes. Nemohol som vám to povedať, kým som nemal istotu, že mi pomôžete." Renner zlostne pokrútil hlavou. „Dúfam, že to stojí za to. Hovorte!"
  
  
  
  
  Pierce sedel v kancelárii na druhom poschodí a čakal, kedy za ním znova prídu detektívi. Bol piatok ráno, pol siedmej. Dolu v laboratóriu ešte pracovali vyšetrovatelia od okresného koronera. Detektívi čakali, kým im neoznámia, že môžu prevziať miesto činu, a dlhú chvíľu si krátili tým, že ho donekonečna vypočúvali, žiadajúc od neho najmenšie detaily udalostí zo suterénu.
  Po hodine výsluchu im povedal, že si potrebuje odpočinúť. Stiahol sa zo zasadačky kde prebiehali výsluchy, do svojej kancelárie. Nebol tam ani päť minút, keď sa v dverách zjavila hlava Charlieho Condona. Clyde Vernon ho vytrhol zo spánku po tom, čo mu to isté urobil Rudolpho Gonsalves.
  „Môžem ďalej, Henry?"
  „Jasné. Zavri za sebou."
  Condon vošiel do kancelárie, pozrel naňho a pokrútil hlavou tak rýchlo, že to vyzeralo, akoby mal triašku. „No teda!" „Veru tak. No teda."
  „Povedal ti niekto, čo sa deje s Goddardom?"
  „Vlastne nie. Chceli len vedieť, kde sú s Bechyovou ubytovaní. Povedal som im to. Tipujem, že ich šli zatknúť za sprisahanie alebo za niečo podobné."
  „Stále netušíš, pre koho pracovali?"
  „Nie. Cody to odmietal prezradiť. Asi pre jedného z jeho klientov. Zistí sa to. Buď to vysype Goddard, alebo na to prídu pri prehliadke Zellerovho domu."
  Condon sa posadil na gauč vedľa písacieho stola. Nemal na sebe svoj zvyčajný oblek s kravatou a Pierce si uvedomil, že v športových šatách vyzerá oveľa mladší.
  „Musíme začať znova od začiatku," povedal mu. „Musíme nájsť nového investora."
  Condon sa zatváril skepticky.
  „Robíš si žarty? Po tom všetkom? Kto by už chcel..." „Stále sme na špici, Charlie. Stále tu ide o vedu. Máme patent. Čoskoro sa to dozvedia potenciálni investori. Ty sa budeš musieť znova zahrať na kapitána Achaba. Musíš nám nájsť ďalšiu bielu veľrybu." „To sa ľahšie povie než urobí."
  „Všetko na svete sa ľahšie hovorí než robí. Výnimkou nie je ani to, čo sa mi stalo dnes v noci a čo sa dialo posledný týždeň. Ale urobil som to. Je to za mnou a dodalo mi to viac energie než čokoľvek predtým."
  Condon prikývol.
  „Teraz nás už nič nezastaví," povedal.
  „Presne tak. Niekoľko týždňov nás budú omieľať všetci novinári a my musíme prísť na to, ako to využiť vo svoj prospech. Musíme to zahrať tak, aby to investorov neodrádzalo, ale naopak, priťahovalo. Teraz nehovorím o bulvárnych správach. Myslím na odborné časopisy."
  „Pustím sa do toho. Ale vieš, v čom sme to totálne pokašlali?"
  „V čom?"
  „V tej veci s Nicki. Bola to naša tlačová hovorkyňa. Potrebujeme ju. Pozná týchto ľudí, novinárov a tak ďalej lepšie než ktokoľvek iný. Kto zvládne našu mediálnu kampaň? Najbližších niekoľko dní budeme vo všetkých správach. Ostaneme tam, kým sa neprihodí niečo ešte horšie."
  Pierce sa nad tým na sekundu zamyslel. Pohľad mu padol na zarámovaný plagát s ponorkou Proteus, plaviacou sa farebným morom telesných tekutín. Bola v ľudskom mori.
  „Zavolaj jej a znova ju prijmi do zamestnania. Odstupné si môže nechať. Musí opäť nastúpiť k nám."
  Condon chvíľu váhal s odpoveďou.
  „Ale, Henry, ako to bude vyzerať s vami dvoma? Nemyslím, že sa jej to bude páčiť."
  Piercea ten nápad veľmi zaujal. Povie jej, že ju zamestná na čisto profesionálnom základe a okrem pracovných vzťahov medzi nimi nebudú nijaké iné. Potom jej ukáže, ako veľmi sa zmenil. Presvedčí ju, že teraz peniaze naháňajú jeho, nie on ich.
  Spomenul si na knihu o čínskych znakoch, ktorú nechal na stolíku v obývačke. Odpustenie. Musí ho dosiahnuť. Získa ju naspäť a už si ju nenechá ničím vziať.
  Zazvonila mu súkromná linka. Bleskovo to zobral.
  „Henry, tu je Jacob. Tam u vás je hrozne skoro. Myslel som, že sa do volám len na odkazovač."
  „Nie. Som tu celú noc. Podali ste to?"
  „Pred dvadsiatimi minútami. Proteus je patentovo chránený. Ste pod ochranou, Henry."
  „Ďakujem, Jacob. Som nesmierne rád, že ste tam šli už včera v noci."
  „Ako to vyzerá u vás? Všetko v poriadku?" „Všetko, až na to, že sme stratili Goddarda." „Božemôj! Čo sa stalo?"
  „To je na dlhé rozprávanie. Kedy sa vraciate?" „Chystám sa navštíviť brata s rodinou v Owingse v južnom Marylande. Naspäť letím v nedeľu." „Majú v Owingse káblovku?" „Určite áno."
  „Tak sledujte CNN. Mám pocit, že sa tam objavíme." „Mohol by som niečo..."
  „Jacob, mám tu niečo rozrobené. Musím končiť. Navštívte brata a vyspíte sa po tom nočnom lete. Neznášam cestovanie v noci."
  Kaz súhlasil a obaja položili. Pierce pozrel na Condona. „A je to. Naše prihlášky sú oficiálne podané." Condonova tvár sa rozžiarila. „Ako to?"
  „Poslal som ho tam včera v noci. Teraz už na nás nemajú, Charlie."
  Charlie o tom chvíľu premýšľal a potom prikývol. „Prečo si mi nepovedal, že ho posielaš do Washingtonu?" Pierce naňho mlčky hľadel. Videl, ako mu dochádza, že mu nedôveroval.
  „Vtedy som ešte nepoznal pravdu, Charlie. Nemohol som nikomu veriť."
  Condon prikývol, no neprestal sa tváriť urazene.
  „Musí byť ťažké žiť s takým podozrením. Neviem si predstaviť, aké to je byť úplne sám."
  Tentoraz prikývol pre zmenu Pierce. Condon vyhlásil, že ide na kávu, a nechal ho v kancelárii samého.
  Pierce sa chvíľu ani nepohol. Premýšľal o tom, čo mu Charlie povedal, prv než odišiel. Vedel, že aj keď ho to bolí, je to pravda. Bolo načase zmeniť to.
  Bolo stále dosť skoro ráno, no on nehodlal dlhšie vyčkávať. Musel s tým začať hneď. Zdvihol slúchadlo a vyťukal číslo do domu na Amalfi Drive.
   
  

Poďakovanie
  Táto kniha by nevznikla, nebyť pomoci dr. Jamesa Heatha, profesora chémie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles, a fantastickej výskumníčky Carolyn Chrissovej. Ide o fikciu, no vedecké prvky, ktoré obsahuje, sú reálne, rovnako ako súťaž o to, kto prvý vyrobí molekulárny počítač. Ak sa v príbehu vyskytli nejaké chyby alebo ak sa v ňom niečo neúmyselne zveličuje, je to len a len autorova chyba.
  Autor je zaviazaný svojou vďakou aj Terrillovi Leemu Lankfordovi, Larrymu Bernardovi, Jane Davisovej, Róbertovi Connellymu, Paulovi Connellymu, Johnovi Houghtonovi, Mary Lavellovej, Linde Connellyovej, Philipovi Spitzerovi a Joelovi Gotlerovi.
  Poďakovanie si zaslúžia aj Michael Pietsch a Jane Woodová za obetavú prácu na redakčných úpravách a Stephen Lamont za vynikajúce korektúry.
  
  
  
  VYDAVATEĽSTVO SLOVART
   
  Copyright © 2002 by Hieronymus, Inc. This edition published by arrangement with Little, Brown and Company (Inc.), New York, USA. AH rights reserved. Slovák edition © 2003 by Vydavateľstvo Slovart, spol. s r. o., Bratislava Translation © 2003 by Patrick Frank
  
  
  Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná ani šírená v akejkoľvek forme alebo akýmikoľvek prostriedkami, či už elektronickými alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne, bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.
  Z anglického originálu Michael Connelly: Chasing a Dime, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Little, Brown and Company, USA, 2002, preložil Patrick Frank. Zodpovedná redaktorka Darina Maláková Výtvarný redaktor Ladislav Donauer
  Návrh obálky Jozef Dobrík Sadzba, zalomenie a tlač Svornosť, a.s.
  10987654321 ISBN 8071457280